Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 626/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti

obchodnej spoločnosti , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka JUDr. Andrea Tomlainová, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. januára 2017 (sp. zn. ) a postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2017

(sp. zn. ) a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2017

elektronicky a 17. mája 2017 poštou doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn. )

obchodnej spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením

z 31. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Ústavnému súdu bola 3. júla 2017 doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn.

) sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesením z 26. apríla 2017 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. mája 2017 a 17. mája 2017 (vedenej

pod sp. zn. ) a z jej príloh vyplýva, že

(ďalej len „žalobca“),

sa domáha proti sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 42 522 271,13 € s príslušenstvom

z titulu bezdôvodného obohatenia za rok 2013, ktorý podľa žalobcu mal vzniknúť plnením

na základe neplatnej zmluvy o prevádzke (ďalej len „VEG“)

uzatvorenej 10. marca 2006. Konanie o predmetnej žalobe je vedené okresným súdom

pod sp. zn. .

Na návrh sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením č. k. -741

z 30. septembra 2015 tak, že prerušil konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

do právoplatného skončenia konania o dovolaní vedenom najvyšším súdom

pod sp. zn. a do právoplatného skončenia konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. , pretože v týchto konaniach sa rieši otázka platnosti

zmluvy o prevádzke VEG, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Proti uzneseniu okresného súdu z 30. septembra 2015 podal žalobca odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -846 z 9. marca 2016 tak, že uznesenie okresného súdu zmenil a návrh

sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. januára 2017 tak, že ho odmietol. Napadnutým

uznesením tiež rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd výrokom napadnutého uznesenia o náhrade

trov konania porušil jeho základné právo podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd

„a) pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore s ustanoveniami , čo malo

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a poškodenie práv Sťažovateľa, a

b) riadne neodôvodnil výrok II. Napadnutého uznesenia“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že z , a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) vyplýva,

že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd po skončení konania vo veci samej

(v merite veci), a to podľa pomeru úspechu strany vo veci samej (v merite veci).

V rámci svojej argumentácie – pri vymedzení toho, čo je potrebné považovať

za výsledok sporového konania vo veci samej, za skončenie sporu, prípadne za úspech

vo veci – sťažovateľ poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu a na odbornú literatúru

(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016; Horváth, E., Andrášiová, A. Civilný sporový

poriadok komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016).

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„36. Akékoľvek trovy konania (trovy úkonov týkajúcich sa merita veci

ako aj procesných úkonov uskutočnených sporovými stranami) boli vyvolané tým,

že žalobca podal voči žalovanému žalobu a došlo k začatiu konania o žalobe.

Ak by žaloba nebola podaná, žiadnej strane sporu by nevznikli žiadne trovy konania.

Z toho dôvodu, trovy konania, ktoré vzniknú stranám sporu, je povinná znášať

tá strana sporu, ktorá vo veci samej (v merite veci) nebola úspešná.

37. Uvedené platí aj v prípade rozhodovania dovolacieho súdu o dovolaní

(pozri ), tzn., že v prípade, ak dovolací súd rozhodoval o dovolaní

v procesnej otázke:

(i) o náhrade trov dovolacieho konania v procesnej otázke súd rozhodne

až po skončení konania vo veci samej (merite veci),

(ii) nárok na náhradu trov dovolacieho konania v procesnej otázke súd prizná

tej strane sporu, ktorá mala úspech vo veci samej (v merite veci)...

39. neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie, z ktorého by vyplývalo,

že ak dovolací súd rozhodoval o dovolaní v procesnej otázke a odmietol dovolanie,

tak prizná nárok na náhradu trov dovolacieho konania tej sporovej strane, ktorá dovolanie

nepodala, a to ešte predtým ako bolo skončené konanie vo veci samej a bez ohľadu na to,

či bude alebo nebude táto sporová strana úspešná vo veci samej (v merite veci).

Takýmito ustanoveniami nie sú ani ani .

V ani nie je stanovené, že dovolací súd má právo rozhodovať

o náhrade trov dovolacieho konania o dovolaní v procesných otázkach ešte predtým

ako bolo skončené konanie vo veci samej (v merite veci) a v rozpore s princípmi,

aké sa aplikujú v otázkach uvedených vyššie v bodoch 32 až 36 tejto ústavnej sťažnosti

v prvoinštančnom konaní, v zmysle ktorých o náhrade trov konania je možne rozhodovať

až po skončení konania vo veci samej (v merite veci).

40. v ustanoveniach upravujúcich inštitút dovolania podľa názoru Sťažovateľa

rieši otázku rozhodovania o nároku na náhradu trov dovolacieho konania výlučne

pre situáciu kedy bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie v merite veci (teda rozhodnutie,

ktorým sa konanie o merite konči).

43. Najvyšší súd SR však v súčasnosti nemohol rozhodnúť výrokom II. Napadnutého

uznesenia o tom, že Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania o Dovolaní

zo dňa 19. apríla 2016, pretože:

(i) konanie sp. zn. doteraz nebolo skončené − súdy doteraz

právoplatne nerozhodli o Žalobe (v merite veci), a teda

(ii) v súčasnosti nie je zrejmé, ktorá strana sporu bude mať úspech vo veci (prípadne

v akom pomere) a nárok na náhradu trov konania.

44. Ak by súd o Žalobe rozhodol v prospech Žalovaného, potom by Žalovaný

v rozpore s znášal trovy dovolacieho konania Žalobcu (v procesnej otázke),

ktorý by vo veci samej (merite veci) nemal úspech, čo je v konečnom dôsledku v rozpore

so zásadou úspechu zakotvenou pre účely náhrady trov konania sporovej strany v § 255

.“

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neodôvodnil svoj

právny záver o tom, že mohol rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho konania pred

skončením konania vo veci samej (v merite veci). V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„46. Ako vyplýva z rozhodnutí týkajúcich sa SR a

Dohovoru (ktorý má v zmysle c ods. 1 SR prednosť pred zákonom,

ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd), v súlade s ktorými je potrebné

vykladať ( SR) uvedených v bodoch 27 a 28 tejto ústavnej

sťažnosti:

• právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené

a presvedčivé,

• rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené,

pretože iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa

SR a právo podľa Dohovoru.

47. Z uvedeného je zrejmé, že:

a) Najvyšší súd SR výrokom II. Napadnutého uznesenia postupoval v rozpore

s procesnými princípmi vyplývajúcimi z ustanovení , a

v spojitosti s ,

b) Napadnuté uznesenie vo vzťahu k výroku II. nedáva dostatočné dôvody, na ktorých

je založené, a nie je presvedčivé,

a tým došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2017, sp. zn. v časti výroku

II. (ktorým Najvyšší súd SR rozhodol, že „Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho

konania.“) porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. januára 2017, sp. zn.

v časti výroku II. (ktorým Najvyšší súd SR rozhodol, že „Žalobca má nárok na náhradu trov

dovolacieho konania.“) sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet Advokátskej kancelárie...»

Podaním doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2017 sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol o spojení vecí do spoločného konania tak, že „veci vedené

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a sp. zn.

spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. “.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. júla 2017 (vedenej pod sp. zn.

) sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozhodol uznesením

zo 4. apríla 2017 o výške náhrady trov konania tak, že zaviazal sťažovateľa

nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 102 592,21 €. Na základe sťažnosti

sťažovateľa podľa , , a okresný súd napadnutým

uznesením z 26. apríla 2017 zmenil uznesenie zo 4. apríla 2017 tak, že zaviazal sťažovateľa

nahradiť trovy dovolacieho konania žalobcu v sume 51 301,25 €. Okresný súd v uvedených

uzneseniach poukázal na to, že bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu o náhrade trov dovolacieho konania.

Sťažovateľ v tejto sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

z 26. apríla 2017 z dôvodu, že napadnuté uznesenie okresného súdu o výške náhrady trov

konania

- vychádza z výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré tiež porušuje

jeho základné právo podľa a právo podľa dohovoru;

- je v rozpore s ustanoveniami – predovšetkým s

ods. 2 ;

- nie je riadne odôvodnené, keďže neposkytuje dostatočné dôvody, na ktorých

je založené, a nie je presvedčivé.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti doručenej 3. júla 2017 poukazuje

na tie isté dôvody, ktoré uvádza vo svojej skoršej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, pričom tieto dôvody považuje za relevantné aj v tejto sťažnosti

s prihliadnutím na to, že napadnuté uznesenie okresného súdu vychádza z druhého výroku

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento rozhodol o nároku na náhradu trov

konania.

V rámci ďalšej argumentácie sťažovateľ namieta, že okresný súd napadnutým

uznesením postupoval v rozpore s , keďže toto ustanovenie umožňuje

rozhodnúť o výške náhrady trov konania «až „po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí“... v konaní o Žalobe vedenom pred OS BA II. nebolo doteraz vydané

„rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“.

Z §, a ods. 1 a podľa názoru Sťažovateľa vyplýva,

že „rozhodnutím, ktorým sa konanie končí“ je rozhodnutie, ktorým sa končí sporové

konanie, t. j. konanie vo veci samej (v merite veci).

Až po rozhodnutí vo veci samej (merite veci) je totiž možné zistiť:

• výsledok sporového konania, t. j. ktorá strana sporu mala úspech vo veci, ktorá

je predmetom sporu,

• mieru úspechu vo veci (ktorá je predmetom sporu), ktorá závisí od vzťahu

meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu,

• ktorá strana sporu so svojím nárokom zvíťazila, t. j. ktorá strana sporu dôvodne

bránila svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem.».

Sťažovateľ zároveň poukazuje na to, že v konaní o jeho žiadosti o pokračovanie

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. rozhodoval v konaní o jeho

dovolaní najvyšší súd uznesením sp. zn. tak, že toto dovolanie odmietol

s tým, že «nerozhodoval o náhrade trov dovolacieho konania a žiadnej strane náhradu trov

konania nepriznal.

Z uvedeného vyplýva, že vo veci vedenej pod sp. zn. Najvyšší súd SR

zaujal stanovisko, že „rozhodnutím, ktorým sa konanie končí“ je rozhodnutie, ktorým

sa končí sporové konanie, t. j. konanie vo veci samej (v merite veci) a nie je ním

rozhodnutie o odmietnutí dovolania v procesnej otázke (prerušenia konania).».

Sťažovateľ napokon argumentuje, že v napadnutom uznesení okresný súd dostatočne

nevysvetlil, prečo náklady žalobcu za podanie vyjadrenia k dovolaniu považoval

za odôvodnené a účelne vynaložené, keďže žalobca v predmetnom vyjadrení neuviedol

žiadnu novú argumentáciu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na relevantnú judikatúru

najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. z 28. 5. 2012) a ústavného súdu

(uznesenie sp. zn. zo 6. 4. 2016) a uvádza:

«... Atribút odôvodnenosti výdavkov bezprostredne súvisí s ďalším zákonným

kritériom, ktorým je účelnosť výdavkov. Výdavok možno vo všeobecnosti považovať

za odôvodnený vtedy, ak bol zapríčinený nevyhnutnosťou alebo potrebou jeho vynaloženia

pri dosahovaní legitímneho cieľa. Z procesnej pozície strán sporového konania

a ich zástupcov je jediným legitímnym cieľom efektívne uplatnenie alebo bránenie

subjektívneho práva v spore...

... Pre naplnenie zákonnej definície trov konania musí byť odôvodnený výdavok

súčasne aj účelne vynaložený... Samotná požiadavka na účelnosť výdavkov v sporovom

konaní však súvisí s eliminovaním nadbytočných a neprimeraných trov konania. Účelnosť

možno objektívne konštatovať v prípade, ak bol výdavok pri sledovaní legitímneho

procesného cieľa vynaložený iba v nevyhnutnom a všeobecne akceptovateľnom rozsahu...

... Podľa názoru Sťažovateľa trovy právneho zastúpenia za Vyjadrenie Žalobcu

zo dňa 28. 4. 2016 k Dovolaniu zo dňa 19. apríla 2016 nie je možné považovať

za „odôvodnené a účelne vynaložené výdavky“ v zmysle , pretože Vyjadrenie

Žalobcu zo dňa 28. 4. 2016 neobsahuje žiadne nové okolnosti, ktoré by Žalobca neuvádzal

v prvoinštančnom konaní sp. zn. v návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa

12. mája 2015 alebo druhoinštančnom konaní sp. zn. v odvolaní voči

Uzneseniu o prerušení konania zo dňa 22. októbra 2015 týkajúce sa skutočností rozhodných

pre posúdenie prerušenia/neprerušenia tohto konania, a to:

• existencie / neexistencie dôvodov na prerušenie konania.

• záväznosti rozsudku KS BA zo dňa 9. marca 2015, sp. zn. .»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného

súdu Bratislava II. v konaní pod sp. zn. a uznesením Okresného súdu

Bratislava II. zo dňa 26. apríla 2017, sp. zn. -1135 porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 26. apríla 2017, sp. zn.

-1135 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava II. je povinný uhradiť sťažovateľovi... do 15 dní od doručenia

tohto nálezu trovy konania na účet Advokátskej kancelárie ATLegal, s. r. o., Bratislava.“

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd konanie o tejto sťažnosti prerušil

do právoplatného skončenia konania o sťažnosti z 15. mája 2017 vedeného ústavným

súdom pod sp. zn. .

Plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí rozhodlo uznesením sp. zn.

PLs. z 20. septembra 2017 tak, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. spojil na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosti z hľadiska toho, či ich

nemožno považovať za zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na obsah sťažností a na námietky sťažovateľa, ktoré smerujú výlučne

proti výroku o náhrade trov konania, resp. výroku o výške náhrady trov konania, ústavný

súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že pochybenia

pri rozhodovaní o náhrade trov konania a ich výške spravidla nedosahujú samy osebe takú

intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania (strany) citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného

výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné

právo (, , , , ,

, ).

Najvyšší súd ako dovolací súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 9. marca 2016 o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania. V napadnutom uznesení podrobne odôvodnil svoj právny záver

o tom, že dovolanie nie je prípustné – podľa

(ďalej len „OSP“). Rovnako tak odôvodnil svoj právny záver o tom, že nebol daný ani

dovolací dôvod podľa , t. j. že sťažovateľovi nebola postupom

krajského súdu ako odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pre súdom. Vysporiadal

sa aj s námietkou sťažovateľa, že v konaní bola daná iná vada, resp. že uznesenie krajského

súdu sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd následne uviedol:

„20. So zreteľom na vyššie uvedené, keďže v danom prípade dovolanie žalovaného

proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vada uvedená

v (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného

ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie

žalovaného podľa ako procesne neprípustné odmietol. So zreteľom

na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd

neodôvodňuje ( veta druhá ). O výške náhrady trov konania žalobcu

rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p).“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu – vo výroku

o náhrade trov dovolacieho konania – a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Podľa

sťažovateľa najvyšší súd nemohol rozhodovať o náhrade trov dovolacieho konania, keďže

dovolanie sťažovateľa smerovalo proti uzneseniu krajského súdu, ktorým sa rozhodlo

o procesnej otázke. Podľa sťažovateľa o náhrade trov konania súdy rozhodujú po skončení

konania vo veci samej na základe miery úspechu strany vo veci samej (v merite veci).

Najvyšší súd svoj právny záver podľa sťažovateľa riadne neodôvodnil.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie

sa primerane použijú na dovolacie konanie.

Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

Podľa ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe

výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo

iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej

právnej veci.

Podľa v odôvodnení uznesenia, ktorým bolo dovolanie odmietnuté

alebo ktorým bolo konanie o dovolaní zastavené, dovolací súd stručne uvedie iba dôvod

svojho rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania nemusí v takom prípade

odôvodňovať.

Ustanovenie upravuje otázku trov dovolacieho konania. Vychádzajúc

zo znenia ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie

sa použijú primerane. Ustanovenia výslovne neupravujú

otázku rozhodovania o trovách konania dovolacím súdom v prípade, ak dovolanie bolo

odmietnuté ako neprípustné a smerovalo proti rozhodnutiu, ktorým odvolací súd rozhodoval

o procesnej otázke, pričom konanie vo veci samej nie je skončené. Z uvedeného vyplýva,

že túto procesnú situáciu bolo potrebné vyriešiť v prvom rade primeranou (analogickou)

aplikáciou ustanovení o trovách konania pred súdom prvej

inštancie (porovnaj aj ). Konanie o určitej procesnej otázke a právoplatné

vyriešenie tejto otázky možno vnímať ako relatívne nezávislú súčasť konania vo veci samej.

Ak to pripúšťajú ustanovenia , nejaví sa byť v rozpore

s účelom ustanovení o trovách konania, aby súd, ktorého

rozhodnutím sa končí konanie o príslušnej procesnej otázke, rozhodol aj o trovách tohto

konania, a to predovšetkým vychádzajúc z miery úspechu príslušnej strany v konaní

o procesnej otázke. Uvedený záver obstojí o to viac, že ani strane, ktorá bola úspešná

v konaní vo veci samej, súd neprizná náhradu všetkých trov konania, ale len trov, ktoré

sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo

bránením práva ( ). Vychádzajúc z uvedeného potom spravidla možno posúdiť

otázku náhrady trov konania o procesnej otázke izolovane od trov konania vo veci samej,

a to aj pred skončením konania vo veci samej.

Pokiaľ ide o odôvodnenie výroku o náhrade trov dovolacieho konania, najvyšší súd

poukázal na druhú vetu , na základe čoho svoj výrok neodôvodnil.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne preskúmal dovolacie námietky sťažovateľa

a posúdil prípustnosť dovolania (vychádzajúc ešte z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, pozn.), pričom dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nebolo prípustné podľa

a v uvedenom prípade nezistil existenciu vady podľa

. Táto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia (ktorú sťažovateľ ani nenapáda svojou

sťažnosťou podľa , pozn.) predstavuje podklad pre záver o tom,

že dovolacia argumentácia sťažovateľa bola neopodstatnená, a je tak podkladom pre záver

o neúspechu sťažovateľa v konaní o návrhu na prerušenie konania. Povinnosť nahradiť

trovy konania o procesnej otázke úspešnej strane v uvedenom konaní je prirodzeným

a logickým dôsledkom neúspechu v konaní o procesnej otázke. Z tohto pohľadu tá časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacou

argumentáciu sťažovateľa, predstavuje adekvátny podklad pre výrok napadnutého uznesenia

o náhrade trov dovolacieho konania. Preto osobitné neodôvodnenie výroku o náhrade trov

dovolacieho konania – aplikujúc druhú vetu – nemožno samo osebe

považovať za ústavne nesúladné.

Ústavný súd takto po preskúmaní právneho záveru najvyššieho súdu, na základe

ktorého rozhodol o náhrade trov konania o dovolaní, ktoré podal sťažovateľ proti uzneseniu

krajského súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania vo veci samej, dospel

k záveru, že tento právny záver je logický, rešpektuje účel príslušných ustanovení Civilného

sporového poriadku a nie je arbitrárny. Rozhodnutie dovolacieho súdu o náhrade trov

konania o procesnej otázke pred právoplatným rozhodnutím vo veci samej možno takto

vnímať ako jedno z možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej

situácie v konaní pred všeobecným súdom. Odôvodnenie napadnutého uznesenia v časti,

ktorou najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, je dostatočným

podkladom aj pre výrok o náhrade trov dovolacieho konania, preto absenciu osobitného

odôvodnenia tohto výroku napadnutého uznesenia ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľnú.

Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa doručenú 3. júla 2017, ústavný súd vychádzal

z toho, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o výške náhrady trov konania tak,

že zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -1096 zo 4. apríla 2017 (vydané

vyšším súdnym úradníkom) tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania v sume 51 301,25 € do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol:

„7. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ako aj s obsahom súdneho

spisu súd zistil, že tak sťažnosť žalovaného je dôvodná len čiastočne.

8. Je potrebné uviesť, že prevažná časť sťažnosti žalovaného smerovala voči

samotnému rozhodnutiu dovolacieho súdu o nároku na náhradu trov dovolacieho konania.

Prvoinštančný súd je však viazaný právoplatným výrokom dovolacieho súdu o nároku

na náhradu trov dovolacieho konania, a preto nie je oprávnený tento výrok nejakým

spôsobom preskúmavať a následne ho zrušiť či zmeniť tak, že náhradu trov dovolacieho

konania žiadnej zo strán neprizná alebo vysloviť, že o trovách dovolacieho konania bude

rozhodnuté v rozhodnutí vo veci samej podľa zásady úspechu. Prvoinštančný súd z tohto

dôvodu v napadnutom uznesení o výške trov dovolacieho konania správne vychádzal

z právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu o nároku na náhradu trov dovolacieho

konania. Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa tohto nároku súd tak posúdil v celom

rozsahu ako neopodstatnenú.

9. Súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalovaného ohľadom neúčelnosti

vynaložených výdavkov žalobcu spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za úkon

právnej služby vyjadrenia žalobcu k dovolaniu zo dňa 29. 04. 2016. Podľa názoru súdu išlo

o účelný a hospodárny úkon právnej služby potrebný pri uplatnení resp. bránení práva,

preto bolo potrebné za tento úkon právnemu zástupcovi žalobcu priznať odmenu v súlade

s vyhláškou MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb.

10. V časti námietky žalovaného týkajúcej sa priznanej výšky náhrady trov

dovolacieho konania súd uznal jej opodstatnenosť, a to z dôvodu, že išlo o vyjadrenie

k dovolaniu voči rozhodnutiu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, v dôsledku čoho

je potrebné aplikovať ust. § 13 ods. 2 písm. b) v spojení s § 13 ods. 5 vyhlášky, v zmysle

ktorých je výška tarifnej odmeny za vyjadrenie k dovolaniu určená vo výške jednej polovice

základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. v sume 42.742,46 eura. K takto určenej výške tarifnej

odmeny je potrebné pripočítať 8,58 eura ako režijný paušál za rok 2016 podľa § 16 ods. 3

vyhlášky a 20 % DPH z tarifnej odmeny a režijného paušálu v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky.

Poukazujúc na uvedené výška trov dovolacieho konania predstavuje sumu 51.301,25 eura,

ktorú je povinný zaplatiť žalovaný tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

o výške náhrady trov konania dospel k záveru, že okresný súd odôvodnil svoje uznesenie

primeraným spôsobom, právne hodnotenie a právne závery sú logické a rešpektujú účel

príslušných ustanovení . Právne závery okresného súdu

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.

Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že bol viazaný právnym

názorom najvyššieho súdu v napadnutom uznesení z 31. januára 2017, ktorým rozhodol tak,

že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania o dovolaní. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na svoje právne závery, ktoré uviedol v rámci prieskumu ústavnej

udržateľnosti právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutom uznesení – t. j.

predovšetkým ústavnej udržateľnosti rozhodovania o náhrade trov konania o procesnej

otázke pred právoplatným skončením konania vo veci samej. Tieto právne závery možno

primerane aplikovať aj v prípade postupu všeobecného súdu, ktorý rozhoduje o výške

náhrady trov konania o procesnej otázke pred právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej priznanie náhrady trov

žalobcovi za vyjadrenie k dovolaniu nebolo účelné, keďže neuvádzalo nové skutočnosti

rozhodné pre posúdenie existencie dôvodov na prerušenie konania, resp. záväznosti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. marca 2015, ústavný súd túto

argumentáciu neakceptoval. Vychádzajúc z toho, ako bol vymedzený obsah vyjadrenia

žalobcu k dovolaniu sťažovateľa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

z 31. januára 2017, je zrejmé, že žalobca vo vyjadrení reagoval na dovolaciu argumentáciu

sťažovateľa – predovšetkým na námietku sťažovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom, na argumentáciu, či preskúmavané uznesenie krajského súdu

bolo riadne odôvodnené, a na námietku nedoručenia odvolania žalobcu sťažovateľovi.

Z tohto pohľadu nemožno považovať vyjadrenie žalobcu k dovolaniu za neúčelné len na

tom základe, že neuvádza nové skutočnosti k dôvodnosti prerušenia konania a záväznosti

špecifikovaného rozsudku krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti zmluvy

o prevádzke VEG.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd v inej veci postupoval odlišne,

t. j. v rozhodnutí o dovolaní v konaní o procesnej otázke nerozhodol o trovách dovolacieho

konania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr. , ,

, , ), podľa ktorej ústavný súd nie je

oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve

najvyššieho súdu).

Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že sa javí byť vhodné, aby konajúce súdy

v rozhodnutí o výške náhrady trov konania o procesnej otázke viazali lehotu splatnosti

na splatnosť trov konania vo veci samej tak, aby bolo možné vykonať vzájomný zápočet,

a tiež aby sa predišlo situáciám, aby strana – neskôr úspešná vo veci samej − nebola ešte

v priebehu konania zaviazaná zaplatiť neúmerne vysokú náhradu trov konania pre neúspech

v konaní o procesnej otázke. Aj pri rozhodovaní o trovách konania, prípadne o ich časti

je potrebné, aby konajúce súdy dbali na to, aby ich rozhodnutia boli spravodlivé a aby ich

výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov (porovnaj napr. čl. 2 ods. 1,

a ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a napadnutého uznesenia okresného súdu prejav

svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto

rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu a okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by

sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom a okresným súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosti už pri ich predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2017