Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 656/2017
PDF · 222.75 KB
No categories available
II. ÚS 656/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti Konkurzný podvod, s. r. o., Konkurzný podvod, Ltd. – anglická
verzia Konkurzný podvod, GmbH – nemecká verzia v konkurze, Lehotská 2, Prievidza,
zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Balkovou, Železničná 11, Sučany, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s porušením čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 135/2015 a jeho
rozsudkom z 2. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Konkurzný podvod, s. r. o., Konkurzný podvod, Ltd.
– anglická verzia Konkurzný podvod, GmbH – nemecká verzia v konkurze, o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Konkurzný podvod, s. r. o., Konkurzný podvod,
Ltd. – anglická verzia Konkurzný podvod, GmbH – nemecká verzia v konkurze (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením
čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cob 135/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom
z 2. marca 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia, že „návrh na vyhlásenie konkurzu
veriteľa – .. zo dňa 23. 11. 2000, proti odporcovi – dlžníkovi:
, ... vedený
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.: 9 K 319/00, nie je spôsobilý vyvolať právne
účinky...“.
O predmetnom návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb 40/2008-269
z 22. septembra 2014 tak, že ho zamietol z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal naliehavý
právny záujem podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
na uvedenom určení.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 2. marca 2016 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na okolnosti vyhlásenia konkurzu na jeho majetok
s tým, že sťažovateľ mal v rozhodnom čase obchodné meno ,
(ďalej len „ “). Návrh
na vyhlásenie konkurzu podal veriteľ , 13. decembra 2000 krajskému súdu.
O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 K 319/2000 z 21. februára 2001
tak, že vyhlásil konkurz na majetok Na základe odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci rozhodol krajský súd uznesením zo 17. septembra
2001 tak, že vyhlásil konkurz na majetok Uznesením zo 14. júna 2001
najvyšší súd ako odvolací súd uznesenie krajského súdu zo 17. septembra 2001 potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Naliehavosť právneho záujmu na určení je daná tým, že:
a/ V prípade nevyhlásenia konkurzu nemuselo dôjsť k nútenej správe podniku,
spoločnosť mohla byť prostredníctvom zamýšľaných úkonov jej štatutára ozdravená,
a mohli byť uspokojené všetky oprávnené pohľadávky veriteľov, ktoré si uplatnili v rámci
konkurzného konania aj mimosúdnou cestou.
b/ Bez súdom vysloveného určenia sú ohrozené zákonné a zmluvne dojednané práva
navrhovateľa, ktorého postavenie je neisté.
c/ Navrhovaným určením sa dosiahne odstránenie spornosti a neistoty právneho
postavenia navrhovateľa, ochrana jeho oprávnených zákonných záujmov, ochrana zmluvne
dojednaných práv zo zmluvného vzťahu.
d/ Navrhovaným určením sa dosiahne náprava nezákonného stavu.
e/ Navrhovaným určením sa dosiahne právny základ pre postup navrhovateľa podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, nezákonným zásahom do práv, právom chránených záujmov navrhovateľa,
v kontexte skutkového a právneho stavu tohto návrhu.
Návrh veriteľa, , zo dňa 23. 11. 2000. na vyhlásenie konkurzu
na majetok dlžníka. , v zmysle ustanovenia § 4, ods. 3., ods. 4., ods. 5.,
zákona o konkurze a vyrovnaní, § 9 ods. 2, § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka:
a/ Je datovaný 23. 11. 2000.
b/ Neobsahuje presné označenie dlžníka.
c/ Podľa výpisu z obchodného registra na ,/
, v čase podpísania návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka
, spoločnosť zastupovali a za spoločnosť podpisovali vždy dvaja členovia
predstavenstva spoločne, z ktorých jeden bol predseda predstavenstva, v jeho neprítomnosti
podpredseda predstavenstva, spolu s ďalším členom predstavenstva.
, , v čase podpísania návrhu na vyhlásenie konkurzu ako členka predstavenstva,
členka predstavenstva nebola.
8. Návrh veriteľa, , zo dňa 23. 11. 2000, na vyhlásenie konkurzu
na majetok dlžníka , je v rozpore s dobrými mravmi... relevantné aj pre
obchodné vzťahy, je v rozpore s ustanovením § 265 Obchodného zákonníka výkonom práva,
ktorý nie je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, a nepožíva právnu ochranu,
v kontexte so skutočnosťami konštatovanými v uznesení Najvyššieho súdu SR č. k.
6 Obo 93/01 zo dňa 14. 06. 2001, a skutočnosťami preukázanými listinami založenými
v spise 9 K 319/00, o ktorých veriteľ, , už v čase podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu mal vedomosť:
a/ Majetok dlžníka nie je predĺžený, nie je preukázané, že by dlžník nebol po
zákonom stanovenú dobu schopný splácať svoje pohľadávky.
c/ , ako oprávnený, pre pohľadávky voči ,
ako povinnému, z úverovej zmluvy č. 002/97/116 zo dňa 13. 01. 1997, zabezpečenej
záložným právom, z úverovej zmluvy č. 011/99/111 zo dňa 28. 05. 1999, zabezpečenej
záložným právom, podala dňa 26. 06. 2000, v rozpore so zmluvným dojednaniami
v úverových zmluvách, nezákonné návrhy na exekúciu, ktoré nezákonne viedol, na základe
poverenia súdu, súdny exekútor... nekonal podľa exekučných titulov, ktoré špecifikovali
majetkové práva, ktoré môžu byť postihnuté exekúciou, zablokoval všetky účty, majetok,
a spoločnosť , objektívne nemohla splácať pohľadávky , ani
sa nemohla správať ako podnikateľ...“
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uvádza, že krajský súd napadnutým rozsudkom
porušil § 2, § 3 a § 18 OSP, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 154c ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37
ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cob 135/2915,
právoplatným rozsudkom sp. zn.: 3 Cob 135/2015-285, IČS: 1108206778, zo dňa
02. 03. 2016... porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, článku 36 ods. 1 Listiny..., porušil právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania
podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, článku 37 ods. 3 Listiny..., v spojení s článkom
14 Dohovoru..., porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, na spravodlivé
súdne konanie, na prístup k súdu, podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru...
2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 3 Cob 135/2015-285,
IČS: 1108206778, zo dňa 02. 03. 2016... zrušuje, vec vracia Krajskému súdu Bratislava...
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie, vo výške 200 000,- €,
ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania
vo výške podľa vyčíslenia, na účet advokátky... do 15 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
Navrhovaná suma finančného zadosťučinenia je podľa sťažovateľa „náležitá
a spravodlivá, primeraná hodnote majetku sťažovateľa pred začatím nezákonného
konkurzného konania na Krajskom súde Bratislava, sp. zn.: 9 K 319/2000, na nezákonný
návrh nezákonne konajúceho veriteľa, , vo výške 7 000 000,- €, určenej
znalcom, primeraná následkom odňatia základných ľudských práv, primeraná následkom
nezákonného postupu a nezákonného rozhodnutia súdu, a poskytnutia právnej ochrany
nezákonnému postupu a nezákonnému rozhodnutiu súdu nadriadeným súdom.
Majetok spoločnosti , nadobudla, v nezákonnom konkurznom konaní
na Krajskom súde Bratislava, sp. zn.: 9 K 319/2000, spoločnosť ..
za podhodnotenú sumu 20 000 000,- Sk, ktorá následne majetok predala ďalšej osobe,
len nehnuteľnosti za cenu 50 000 000,- Sk.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo
petitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit
(I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 126/2012).
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru
„na spravodlivý súdny proces, na spravodlivé súdne konanie, na prístup k súdu“.
Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti a slovného vymedzenia porušeného práva – ústavný
súd považoval označenie „čl. 6 ods. 2 dohovoru“ – za chybu v písaní, resp. inú zrejmú
nesprávnosť – pričom správne označenie sťažovateľom označeného práva, ktorého
porušenie namieta, je právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 154c ústavy a porušenie
čl. 13 dohovoru. Porušenie týchto článkov však sťažovateľ nezahrnul do petitu sťažnosti,
preto o namietanom porušení týchto článkov ústavný súd nerozhodoval.
Ústavný súd takto pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s porušením čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 2. marca 2016
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska toho, či ju nemožno považovať
za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd ako odvolací súd napadnutým rozsudkom z 2. marca 2016 potvrdil
rozsudok okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa. V odôvodnení
rozsudku krajský súd poukázal na dôvody zamietnutia návrhu a tiež na odvolaciu
argumentáciu sťažovateľa a uviedol:
„Odvolací súd konštatujúc správnosť napadnutého rozsudku k veci dodáva, že súd
prvého stupňa vec správne vyhodnotil a správne právne posúdil. K odvolaniu navrhovateľa
odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v odvolaní zhrnul argumenty ktoré predniesol
či už písomne alebo svojimi vyjadreniami pred súdom prvého stupňa a na ktoré súd prvého
stupňa argumentačne ani nemohol reflektovať, nakoľko navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Odvolací súd na dôvažok
dodáva, že súd prvého stupňa a ani odvolací súd nie je možné považovať za preskúmací
súd vo vzťahu k rozhodnutiam vydaných v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 K 319/2000.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako správny potvrdil.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2014,
ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti návrhu na vyhlásenie
konkurzu. Okresný súd poukázal na obsah návrhu a na vyjadrenia odporcov a následne
uviedol tieto právne závery:
„Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti
určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p., ktorá je svojou podstatou žalobou
preventívnou, je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie
sa tým právny záujem žalobcu. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona
kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej
kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť,
ale aj doložiť (označiť) skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho
záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku
žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými
aspektmi: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru
žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný
(existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje
ohrozenie práva či právneho vzťahu, prípadne stav neistoty právneho postavenia žalobcu,
ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu
určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd teda najprv musí mať za doloženú
existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu (skúmaniu) merita
veci. Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu
na určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p.) bez skúmania vecnej stránky návrhu
musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd
ex offo, t. j. z úradnej povinnosti.
Na základe vyššie uvedeného a citovaných zákonných ustanovení mal súd
za preukázané, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia
§ 80 písm. c O. s. p. Súd sa stotožnil z názorom odporcu v treťom rade, že prostredníctvom
takto podaného návrhu nemožno eliminovať stav ohrozenia práva navrhovateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.“
Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu – konajúce súdy dospeli k záveru, že sťažovateľ v návrhu
nepreukázal naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP na určení neplatnosti návrhu
na vyhlásenie konkurzu. Okresný súd uviedol, že uvedený návrh sťažovateľa nemôže viesť
k odstráneniu sťažovateľom namietaného právneho stavu. Zároveň uviedol, že pri nesplnení
podmienky existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti nemožno skúmať
okolnosti týkajúce sa veci samej. Krajský súd tiež uviedol, že ani on a ani okresný súd
nemôžu preskúmavať rozhodnutia konkurzného súdu v konkurznom konaní sp. zn.
Ústavný súd považuje výklad ustanovenia § 80 písm. c) OSP krajským súdom
v spojení s okresným súdom za logický a racionálny, tento výklad nie je v rozpore
so zmyslom a účelom uvedeného zákonného ustanovenia, nemožno ho preto považovať
za arbitrárny. Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresným súdom svoje
právne závery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne neodôvodnené.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom
okresného súdu ako súdu prvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre výrok
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny.
Nad rámec veci ústavný súd osobitne poukazuje na právny záver krajského súdu,
podľa ktorého krajský súd a okresný súd nepreskúmavajú rozhodnutia konkurzného súdu
v konkurznom konaní. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že náležitosti návrhu
na vyhlásenie konkurzu posudzuje konkurzný súd – kladný výsledok tohto posúdenia,
t. j. že návrh má náležitosti vyžadované zákonom – nemožno zvrátiť návrhom podľa § 80
písm. c) OSP, ktorým iný všeobecný súd v inom konaní má určiť, že uvedený návrh
je neúčinný pre nesplnenie niektorých zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny
alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil
také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad predovšetkým § 80 písm. c) OSP krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení
s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.
Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza takú argumentáciu, ktorá by indikovala možnosť
vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, príp. podľa čl. 37 ods. 3
listiny a ani porušenie čl. 14 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2017