Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 740/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , t. č.

, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 16

ods. 2 a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jej uznesením zo 17. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Trnave

(ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jej

uznesením zo 17. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal

10. júna 2016 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby

Leopoldov (ďalej len „ústav“) trestné oznámenie. Podstatou trestného oznámenia bolo

namietané „zlé zaobchádzanie so sťažovateľom, nevyhovujúce podmienky detencie

(svojvoľné držanie v podmienkach blízkych samoväzbe) a ich kumulatívny účinok

na sťažovateľa v podobe fyzického a psychického utrpenia“.

3. Trestné oznámenie vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava

(ďalej len „vyšetrovateľ“) odmietol uznesením ČVS: ORP-1014/4-VYS-TN-2016 Li

z 20. decembra 2016 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa z 20. decembra 2016“).

4. Proti uzneseniu vyšetrovateľa z 20. decembra 2016 podal sťažovateľ 6. januára

2017 sťažnosť (ďalej len „sťažnosť zo 6. januára 2017“), v ktorej rozsiahlo namietal

absolútnu zmätočnosť napadnutého uznesenia, špecifikoval excesy vyšetrovateľa a celkom

vyvracal ním prijaté závery, uvádzal nové významné skutočnosti (napr. závery Generálneho

riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže o porušení sťažovateľových návštevných

práv postupom ústavu) a zdôraznil, že trestné oznámenie „špecifikovalo jednotím akty

podozrivých, ktoré kumulatívne v dôsledkoch predstavovali vystavovanie ma ponižujúcemu

zaobchádzaniu v rozpore s Dohovoru, ktoré je podľa stíhateľné

podľa § 420, čo napokon je z trestného oznámenia celkom nepochybné“.

5. O sťažovateľovej sťažnosti zo 6. januára 2017 rozhodol prokurátor Okresnej

prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. -6

z 19. januára 2017 tak, že jej vyhovel, uznesenie vyšetrovateľa z 20. decembra 2016 zrušil

a zároveň mu uložil, aby vo veci znova rozhodol, a to z dôvodu zmätočnej špecifikácie

skutku s tým, že odmietnutie trestného oznámenia bolo inak dôvodné, avšak

s rozhodujúcimi sťažnostnými námietkami sa vôbec nevysporiadal.

6. Následne o trestnom oznámení rozhodol iný vyšetrovateľ uznesením

ČVS: ORP-1014/4-VYS-TT-2016 z 13. marca 2017 (ďalej len „uznesenie o odmietnutí

trestného oznámenia“), ktorým ho opätovne odmietol. Vyšetrovateľ v ňom uviedol, že

trestné oznámenie sťažovateľa pre podozrenie zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1

v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

, ktorého sa mali dopustiť –

pedagogický pracovník ústavu a ďalší neznámi pracovníci ústavu odmieta podľa § 197

ods. 1 písm. d) , pretože nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo

postupu podľa .

7. Proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia podal sťažovateľ 24. marca

2017 sťažnosť, o ktorej rozhodla krajská prokuratúra napadnutým uznesením tak, že ju

zamietla podľa , pretože nebola dôvodná.

8. Sťažovateľ zastáva názor, že krajská prokuratúra na žiadnu z jeho sťažnostných

námietok nereagovala (sťažovateľ v sťažnosti tieto námietky nijako nekonkretizuje)

a „prokurátor námietky vyvracajúce zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa PZ celkom

ignoroval“. V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o nahliadnutie do spisu pre účely

doplnenia jeho sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia zaujal

prokurátor podľa jeho názoru reštriktívny výklad s tým, že

nie je osobou oprávnenou na nazretie do vyšetrovacieho spisu. Ani s týmto sťažovateľ

nesúhlasí.

9. Podľa sťažovateľa je skutočnosťou, že ústav zásadne zmenil spôsob zaobchádzania

s ním po tom, ako začal poukazovať na nedostatky v jeho činnosti. Bolo mu „zakázané

navštevovať posilňovňu, bolo vykonštruované jeho disciplinárne potrestanie, a bez

odôvodnenia bol držaný v Oddiele s bezpečnostným režimom. Zo strany ústavu bol

sťažovateľovi vytvorený režim podmienok samoväzby, bol držaný na malej cele až 23 hodín

denne v stave vynútenej nečinnosti, bez opatrení na potlačenie negatívnych účinkov izolácie

na jeho fyzicky a duševný stav, boli mu znemožňované kontakty s blízkymi formou návštev,

a bol teda podrobovaný zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...“.

10. V danej veci podľa názoru sťažovateľa existovalo nielen hájiteľné tvrdenie, že

bol podrobovaný ponižujúcemu zaobchádzaniu, ale vzhľadom na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v podobných veciach možno podľa neho hovoriť

o „dôvodnej predikcii porušenia zákazu zlého zaobchádzania, z čoho plynula pre OČTK

povinnosť viesť účinné oficiálne vyšetrovanie - túto povinnosť si OČTK nesplnili, keďže sa

vôbec nezaoberali motívom zmeny zaobchádzania podozrivých so sťažovateľom,

nezákonnosťou ich postupu na základe konkrétnych sťažovateľových námietok, a ani

spôsobenými následkami v podobe jeho psychického a fyzického utrpenia“.

11. Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie cituje články ; viaceré

ustanovenia a ; o výkone

trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov; vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov, ako

aj ustanovenia rozkazov č. 16/2015 a č. 7/2009 Zbierky rozkazov ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky; články odporúčania Výboru ministrov členským štátom o Európskych

väzenských pravidlách, ale aj články Štandardov Európskeho výboru pre zabránenie

mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Rozsiahlo cituje aj

z judikatúry ESĽP vzťahujúcej sa podľa jeho názoru na jeho vec.

12. Na rozdiel od postavenia všeobecných súdov odlišné postavenie prokuratúry

podľa názoru sťažovateľa v žiadnom prípade neznamená, že by vo svojom postupe najmä

tam, kde mu je zákonom zverená dozorová činnosť nad zákonnosťou prípravného konania

alebo právomoc rozhodnúť o podanej sťažnosti, bola prokuratúra oprávnená uplatňovať

vlastnú vôľu, ktorou sa spravidla rozumie svojvôľa v rozhodovaní či vo vykonanom

postupe, teda rozhodovať bez bližších kritérií či aspoň zásad odvodených z právnej normy.

Povinnosti odôvodnenia rozhodnutí prokuratúry v zákonom stanovených prípadoch

nemožno rozumieť inak, než že prokuratúra v odôvodnení svojho rozhodnutia rozhodovacie

dôvody natoľko vyloží, že z nich bude zrejmý rozsah vykonávaného prieskumu a najmä

(aspoň podstatným spôsobom) vysvetlené, prečo matéria sťažnosti zostala rozhodnutím

o nej nedotknutá, prípadne z akých dôvodov bolo zmenené napadnuté rozhodnutie či

nahradené rozhodnutím vlastným. Dostatočnosť odôvodnení rozhodnutí, ktoré prokuratúra

vydáva, je preto nielen plnením zákonom stanovených požiadaviek, ale navyše tiež výrazom

ústavnosti, na ktorej sú princípy trestného konania založené.

13. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie v bode 1 uvedených

základných práv podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajskej

prokuratúry, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, toto uznesenie zrušil, vec

vrátil na ďalšie konanie a priznal mu finančné zadosťučinenie. Zároveň sťažovateľ požiadal

o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

14. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

17. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

18. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

19. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa

a a práva podľa dohovoru postupom krajskej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením zo 17. júla

2017, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu

o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa z 10. júna 2016.

20. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva... na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

21. Prvým a závažným tvrdením sťažovateľa je, že zo strany krajskej prokuratúry

došlo v označenom konaní k zásahu do jeho práva nebyť mučený a podrobovaný krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 dohovoru (ale aj čl. 16

ods. 2 ), keďže uvedené právo v sebe zahŕňa okrem iného aj právo na účinné úradné

vyšetrovanie namietaného prípadu jeho porušenia, k čomu údajne nedošlo.

22. Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa čl. 3 dohovoru vyplýva, že procedurálnou

zložkou týchto úprav je aj povinnosť príslušných orgánov štátu účinne úradne vyšetriť

namietané prípady ich porušenia a vyvodiť aj trestnoprávnu zodpovednosť voči tým

subjektom, ktoré sa dopustili na iných takého konania, ktoré čl. 3 dohovoru nepripúšťa,

resp. zakazuje. Takéto vyšetrovanie by malo byť schopné viesť k odhaleniu a potrestaniu

zodpovedných osôb (napr. prípad McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

č. 18984/91 z 27. 9. 1995).

23. K pozitívnemu záväzku účinného úradného vyšetrovania vyplývajúceho z čl. 3

dohovoru možno poukázať na viaceré rozhodnutia ESĽP, a to Ďurđević proti Chorvátsku,

rozsudok č. 52442/09 z 19. 7. 2011; Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok č. 24760/94

z 28. 10. 1998; Šečić proti Chorvátsku, rozsudok č. 40116/02 z 31. 5. 2007; Okkali proti

Turecku, rozhodnutie zo 17. 10. 2006.

24. Ústavný súd uvádza, že všetky uvedené prípady (a mnohé ďalšie) boli pred ESĽP

iniciované sťažnosťami fyzických osôb, ktoré tvrdili, že vo vzťahu k ich osobám došlo

zo strany orgánov verejnej moci alebo súkromných osôb ku konaniu, ktoré pociťovali ako

mučenie, prípadne neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trest a až na základe

takéhoto tvrdenia ESĽP pristúpil ku skúmaniu správnosti, efektívnosti, účinnosti úradného

vyšetrovania týchto prípadov. Elementárnym predpokladom úspešného uplatňovania

ochrany práva vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ktorým je zákaz mučenia, je teda tvrdenie

o naplnení materiálnej stránky tohto článku, t. j. že k takému konaniu v skutočnosti došlo.

Podľa názoru ústavného súdu si to vyžaduje citeľná prevaha hmotnoprávneho charakteru

označeného článku.

25. Z prípadu Assenov a ďalší proti Bulharsku (rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998)

vyplýva, že štát musí vykonať účinné vyšetrovanie, avšak až po tom, ako sťažovateľ vznesie

obhájiteľné tvrdenie, že bol podrobený úmyselnému zlému zaobchádzaniu. Iniciátorom

začatia účinného úradného vyšetrovania je teda dôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému

zaobchádzaniu so sťažovateľom. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmieňovanom prípade

ESĽP konštatoval nedostatok presvedčivých dôkazov o zlom zaobchádzaní.

26. Časť sťažnosti sťažovateľa sa týka skutkových tvrdení, ktoré však ústavný súd

nemá právomoc verifikovať, pretože nie je skutkovým súdom, ale je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti a v tomto smere nemôže vykonať dokazovanie.

Ústavný súd nevykonáva procesné úkony trestného konania, ani nehodnotí

(nevyhodnocuje/neprehodnocuje) dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní

(ale ani všeobecnými súdmi) a nemôže ani nahrádzať nimi prijaté právne závery, pokiaľ

nie sú v zjavnom rozpore so znením, zmyslom a účelom vo veci aplikovaných právnych

noriem. Úloha ústavného súdu v tejto veci predovšetkým spočíva v zistení, či orgány činné

v trestnom konaní, ktoré sa na vyšetrovaní prípadu zúčastnili, vykonali jeho účinné úradné

vyšetrovanie, t. j. či pre objasnenie okolností prípadu bolo zo strany konajúcich orgánov

verejnej moci urobené maximum.

27. Z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti

proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia namietal obdobné skutočnosti, ktoré

tvoria aj časť argumentácie sťažnosti podanej ústavnému súdu.

28. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nie je alternatívnou a ani ďalšou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov alebo v tomto

prípade orgánov činných v trestnom konaní (podobne už , ).

V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie

a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi, v danej veci orgánmi činnými v trestnom konaní

(vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách (porov. , , ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu (orgánov činných

v trestnom konaní) môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne

len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (porov. , , , ).

29. Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry

v spojení s uznesením o odmietnutí trestného oznámenia je zrejmé, že v danej veci došlo

k naplneniu všetkých požiadaviek kladených na účinné úradné vyšetrenie prípadu, ktoré

vyústilo do hodnoverného objasnenia všetkých jeho okolností.

30. Krajská prokuratúra v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým zamietla

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia, okrem iného

v úvode uviedla: „Preskúmaním vyšetrovacieho spisu k tejto veci bolo zistené, že tento

obsahuje zápisnicu o trestnom oznámení spísanú s dňa 10.06.2016

spolu s prílohami, zápisnica o výsluchu osoby zo dňa 18.08.2016,

správa na odsúdeného spolu so skráteným výpisom klienta zo dňa

13.09.2016, program zaobchádzania s odsúdeným zo dňa

17.07.2015, záznamy odsúdeného , návrh na umiestnenie odsúdeného do

oddielu s bezpečnostným režimom spolu s rozhodnutím, návrh na preskúmanie

opodstatnenosti umiestnenia odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom zo dňa

11.09.2015, zo dňa 26.02.2016, zo dňa 20.05.2015, zo dňa 04.12.2015, žiadosť odsúdeného

o umožnenie voľnočasovej aktivity, odpoveď ÚVTOS a ÚVV Leopoldov

na žiadosť odsúdeného o umožnenie voľnočasovej aktivity, žiadosť odsúdeného o

telefonovania v rozsahu najmenej 16krát mesačne v trvaní 25 minút, spisový materiál vo

veci disciplinárneho konania vedeného voči odsúdenému číslo

1891040-1/2016, stanoviská lekára k zdravotnému stavu odsúdeného ,

žiadosť odsúdeného o oboznámenie s programom zaobchádzania, odpoveď na žiadosť

odsúdeného o oboznámenie s programom zaobchádzania, správy ÚVTOS a ÚVV Leopoldov

zo dňa 26.07.2016 a zo dňa 16.09.2016, žiadosti odsúdeného o

kontaktnú návštevu, vybavenie žiadosti odsúdeného o kontaktnú návštevu, odpis registra

trestov na , výpis z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky na , výpis z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky na , uznesenie vyšetrovateľa PZ o

odmietnutí veci zo dňa 20.12.2016, ČVS: ORP-1014/4-VYS-TT-2016, sťažnosť

oznamovateľa voči uznesenie o odmietnutí veci doručená Okresnému riaditeľstvu PZ v

Trnave dňa 12.01.2017, uznesenie dozorového prokurátora vydané podľa § 194 odsek 1

písmeno b/ sp. zn. -6 zo dňa 19.01.2017, uznesenie

vyšetrovateľa PZ o odmietnutí veci zo dňa 13.03.2017, ČVS: ORP-1014/4-VYS-TT-2016, a

sťažnosť oznamovateľa zo dňa 24.03.2017 podaná proti uzneseniu o odmietnutí veci zo dňa

13.03.2017.“

Krajská prokuratúra tiež uviedla, že „... Je potrebné uviesť, že vyšetrovateľ PZ

v štádiu pred začatím trestného stíhania vykonal všetky relevantné či už osobné ako aj

listinné dôkazy, ktoré v tomto štádiu podľa umožňuje.

Na základe takto vykonaného dokazovania vyšetrovateľ PZ (ako aj prokurátor Okresnej

prokuratúry Trnava v rámci právneho názoru vysloveného v uznesení sp. zn.

-6 zo dňa 19.01.2017) vecne správne zhodnotil skutkový stav veci, pričom

v súvislosti s oznamovaným konaním neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len

v minimálnej miere nasvedčovali podozreniu zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189

odsek 1 a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

odsek 1 písmeno a/ , prípadne iného v osobitnej časti

uvedeného trestného činu...

Na naplnenie skutkovej podstaty vyššie uvedeného zločinu ako aj prečinu musia byť

naplnené všetky znaky skutkovej podstaty súčasne, inak nie je možné hovoriť o trestnom

čine. Objektívna stránka predstavuje určité konanie, resp. opomenutie páchateľa

nebezpečného pre spoločnosť, ktorým je spôsobovaný na objekte trestného činu následok.

Medzi konaním a následkom musí byť vzájomná súvislosť a spojitosť. Čo sa týka

subjektívnej stránky, jeho obligatórnu zložku tvorí zavinenie, teda vnútorný psychický vzťah

páchateľa ku skutočnostiam tvoriacim trestný čin...

V rámci vykonaného dokazovania nebolo preukázané tak naplnenie objektívnej ako

ani subjektívnej stránky zločinu vydierania podľa , teda, že

by úmyselne hrozbou inej ťažkej ujmy nútil, aby niečo

konal, opomenul alebo trpel.

Taktiež vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie predovšetkým

subjektívnej stránky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1

písmeno a/ , teda, že by ako príslušník Zboru väzenskej

a justičnej stráže, t. j. verejný činiteľ (osoba v služobnom pomere), konal v úmysle spôsobiť

inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.

Vyšetrovateľ PZ skutkové a právne okolnosti v uznesení o odmietnutí veci logickým

spôsobom zdôvodnil prihliadajúc nielen na výpoveď oznamovateľa, ale aj na výpoveď

podozrivého a na listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise a dospel po komplexnom

zhodnotení k správnemu právnemu záveru...“.

V súvislosti s tým, že sťažovateľ ako oznamovateľ skutočností nasvedčujúcich tomu,

že bol spáchaný trestný čin, v sťažnosti podanej proti uzneseniu o odmietnutí trestného

oznámenia požiadal tiež o nazretie do kompletného vyšetrovacieho spisu pre účely

dodatočného odôvodnenia tejto sťažnosti, krajská prokuratúra poukázala na § 69 ods. 1

, podľa ktorého obvinený, obhajca, poškodený a zúčastnená osoba,

splnomocnenec, ustanovený opatrovník a v konaní pred súdom prokurátor, probačný

a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora majú právo

nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúcej údaje

o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je

utajená, a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať

si na svoje trovy kópie spisov a ich častí; také trovy neuhrádza prokurátor, probačný

a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora. Také isté

právo má zákonný zástupca obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby, ak tieto osoby

sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony alebo ich spôsobilosť na právne úkony je

obmedzená. Iné osoby tak môžu urobiť so súhlasom predsedu senátu a v prípravnom konaní

so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní, len ak je to potrebné na uplatnenie ich práv.

Ďalej uviedla, že zo systematiky „aplikujúc logický výklad

je zrejmé, že oznamovateľ v štádiu pred začatím trestného stíhania, resp. v danom prípade,

nie je osobou oprávnenou na nazretie do vyšetrovacieho spisu.“.

V rámci svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia

sťažovateľ ako oznamovateľ vyjadril tiež námietku zaujatosti voči prokurátorovi okresnej

prokuratúry a poukázal na možné spáchanie trestného činu

vyšetrovateľom, prípadne dozorovým prokurátorom v danej trestnej veci. Vo vzťahu

k uvedenému krajská prokuratúra uviedla, že s uvedenými námietkami „sa oboznámil(a),

tieto... v kontexte všetkých relevantných okolností, po preskúmaní tak dozorového spisu, ako

aj vyšetrovacieho spisu v konkrétnej trestnej veci vyhodnotil(a) a dospel(a)...

k nasledovnému záveru.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietka zaujatosti bola vznesená po vydaní

meritórneho rozhodnutia policajta a nesmeruje proti žiadnemu prokurátorovi tunajšej

krajskej prokuratúry, ktorá Krajská prokuratúra Trnava je vecne a miestne príslušná

na rozhodnutie o sťažnosti proti uznesenie o odmietnutí veci, bolo by nadbytočné o tejto

námietke v tomto štádiu konania rozhodovať, a preto sa o nej konať nebude. Zároveň

oznámenie , ktorým poukazuje na možné spáchanie trestného činu

vyšetrovateľom PZ, resp. dozorovým prokurátorom som vyhodnotil ako súčasť realizovania

práv oznamovateľa, ktorými vyjadruje nesúhlas s uznesením o odmietnutí veci, nakoľko

tieto smerujú proti postupu vyšetrovateľa PZ, resp. dozorového prokurátora v trestnom

konaní. Tieto som v kontexte s ostatnými zistenými skutočnosťami vyhodnotil ako

nedôvodné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná

a preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“.

31. Napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry treba posudzovať spolu s uznesením

o odmietnutí trestného oznámenia a vnímať ho ako celok. Ako z citovanej časti

odôvodnenia vyplýva, krajská prokuratúra sa všetkými pre rozhodnutie o riadnom

opravnom prostriedku sťažovateľa ako oznamovateľa proti uzneseniu o odmietnutí

trestného oznámenia podstatnými (relevantnými) skutkovými, ako aj právnymi otázkami

zaoberala a dala na ne odpovede. Ústavný súd nepovažuje za potrebné na tomto mieste

opätovne opakovať dôvody uvedené v napadnutom uznesení krajskej prokuratúry a ani

pasáže z odôvodnenia uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia, s ktorým sa ústavný súd

takisto dôkladne oboznámil, pretože z uvedených citácií odôvodnení rozhodnutí jasne

a zreteľne vyplýva, prečo bol krajskou prokuratúrou prijatý verdikt o potrebe zamietnutia

sťažnosti proti rozhodnutiu o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa.

32. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnutiach sú zrozumiteľne a jednoznačne

uvedené dôvody, pre ktoré bolo treba sťažnosť sťažovateľa zamietnuť. Zo záverov

napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že tak ako všeobecný súd, ani orgány prokuratúry

nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam. Preto aj rozhodnutie a odôvodnenie všeobecného súdu

(v danom prípade generálnej prokuratúry), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka (napr. , ).

33. Ústavný súd z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry nezistil, že by jej

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajskej prokuratúry nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu krajskej prokuratúry by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa táto natoľko odchýlila od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprela ich

účel a význam. Takéto nedostatky však rozhodnutie krajskej prokuratúry nevykazuje,

a preto na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.

34. Ústavný súd je toho názoru, že krajská prokuratúra vo svojom uznesení stručne

interpretovala obsah dotknutej právnej úpravy (príslušné ustanovenia , ako

aj o postupe pred začatím trestného stíhania) a náležite sťažovateľovi

ozrejmila, ktoré písomné podklady v zmysle považovala

za relevantné pre posúdenie a preverenie sťažovateľom prezentovaných tvrdení.

35. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry

ústavnoprávne akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov

a dohovoru, pretože ňou prijaté právne závery sa opierajú o aplikáciu relevantnej právnej

úpravy a korešpondujú so skutkovým podkladom, z ktorého vychádzajú a ktorý zároveň

prezentujú jasným a náležitým odôvodnením.

36. Je evidentné, že orgány činné v danom štádiu konania vykonali všetko potrebné

pre objasnenie všetkých skutkových okolností prípadu. Podľa názoru ústavného súdu

v danej veci neprichádza do úvahy čo i len minimálna pochybnosť o tom, že by nebolo

vykonané účinné úradné vyšetrovanie konania pracovníkov ústavu vo vzťahu

k sťažovateľovi.

37. Závery prijaté vyšetrovateľom (ale aj prokurátorom okresnej prokuratúry v rámci

právneho názoru vysloveného v uznesení č. k. -6 z 19. januára 2017)

a krajskou prokuratúrou sú opreté o výsledky dôkladne vykonaného vyšetrovania

a odôvodnenia ich rozhodnutí sú logické, homogénne, bez vnútorných rozporov, s uvedením

racionálnych vyhodnotení zabezpečených dôkazných prostriedkov a z nich plynúcich

dôkazov. Orgány činné v tom štádiu konania (pred začatím trestného konania) presvedčivo

odôvodnili zistenie faktu, že proti sťažovateľovi nebolo postupované tak, ako to tvrdil

v trestnom oznámení. Aj z jeho požiadavkou o nahliadnutie do spisu sa krajská prokuratúra

vysporiadala ústavne konformným výkladom.

38. Za takejto situácie ústavný súd konštatuje, že pre pozitívne rozhodnutie

o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru absentuje dôležitý prvok,

a to dôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému (v kvalite požadovanej čl. 3 dohovoru alebo

, príp. ) zaobchádzaniu so sťažovateľom (pozri už zmienené

rozhodnutie Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998).

39. Ústavný súd v tejto súvislosti aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru

zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých

okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia

sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené práva. Nikto totiž nemá

právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v tomto prípade

sťažovateľa, pozn.) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných

v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,

nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,

prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo sa v ňom pokračovalo. Sťažovateľ

ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby

výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. , ).

Trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že v trestnoprávnej náuke, ako aj

praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada

subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší

prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov

a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví

nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, príp. sú zjavne nevhodné.

40. V tejto súvislosti ústavný súd ďalej pripomína, že v rámci svojej judikatúry už

uviedol, že právo na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného

trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.

, , , ). Ústavný súd tiež vyslovil, že

súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je ani právo jednotlivca, aby

na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti

označenej osobe. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom

poriadku (porov. , , , ). Inak

povedané, základné právo podľa nie je možné vykladať tak, že by

garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá

predstavám sťažovateľa.

41. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie

obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva

sťažovateľa podľa , preto k porušeniu týchto práv postupom

a napadnutým uznesením krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť.

42. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal postup krajskej prokuratúry

v označenom konaní, ako aj jeho napadnuté uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí jeho trestného oznámenia (pretože príslušník

nevidel dôvod na začatie trestného stíhania ani na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného

poriadku), a dospel k záveru, že orgány činné v trestnom konaní sa v dostatočnej miere

zaoberali trestným oznámením sťažovateľa, ako aj riadnym opravným prostriedkom

a o tomto riadne rozhodli postupujúc pritom v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi

predpismi. Právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry,

je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a jeho odôvodnenie

vzhľadom na okolnosti a podstatu posudzovaného prípadu je dostatočné a akceptovateľné

tak z hľadiska trestného práva, ako aj či dohovoru.

43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajskej

prokuratúry v označenom konaní a napadnutými uznesením na jednej strane a obsahom

sťažovateľom v sťažnosti označených základných práv podľa a práva podľa

dohovoru na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

44. Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

45. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu

rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho

zástupcu z radov advokátov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2017