Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 740/2017
PDF · 287.16 KB
No categories available
III. ÚS 740/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , t. č.
, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 16
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Kn 379/16/2200 a jej uznesením zo 17. júla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Trnave
(ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kn 379/16/2200 a jej
uznesením zo 17. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal
10. júna 2016 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby
Leopoldov (ďalej len „ústav“) trestné oznámenie. Podstatou trestného oznámenia bolo
namietané „zlé zaobchádzanie so sťažovateľom, nevyhovujúce podmienky detencie
(svojvoľné držanie v podmienkach blízkych samoväzbe) a ich kumulatívny účinok
na sťažovateľa v podobe fyzického a psychického utrpenia“.
3. Trestné oznámenie vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava
(ďalej len „vyšetrovateľ“) odmietol uznesením ČVS: ORP-1014/4-VYS-TN-2016 Li
z 20. decembra 2016 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa z 20. decembra 2016“).
4. Proti uzneseniu vyšetrovateľa z 20. decembra 2016 podal sťažovateľ 6. januára
2017 sťažnosť (ďalej len „sťažnosť zo 6. januára 2017“), v ktorej rozsiahlo namietal
absolútnu zmätočnosť napadnutého uznesenia, špecifikoval excesy vyšetrovateľa a celkom
vyvracal ním prijaté závery, uvádzal nové významné skutočnosti (napr. závery Generálneho
riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže o porušení sťažovateľových návštevných
práv postupom ústavu) a zdôraznil, že trestné oznámenie „špecifikovalo jednotím akty
podozrivých, ktoré kumulatívne v dôsledkoch predstavovali vystavovanie ma ponižujúcemu
zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Dohovoru, ktoré je podľa Trestného zákona stíhateľné
podľa § 420, čo napokon je z trestného oznámenia celkom nepochybné“.
5. O sťažovateľovej sťažnosti zo 6. januára 2017 rozhodol prokurátor Okresnej
prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. 1 Pn 1668/16/2207-6
z 19. januára 2017 tak, že jej vyhovel, uznesenie vyšetrovateľa z 20. decembra 2016 zrušil
a zároveň mu uložil, aby vo veci znova rozhodol, a to z dôvodu zmätočnej špecifikácie
skutku s tým, že odmietnutie trestného oznámenia bolo inak dôvodné, avšak
s rozhodujúcimi sťažnostnými námietkami sa vôbec nevysporiadal.
6. Následne o trestnom oznámení rozhodol iný vyšetrovateľ uznesením
ČVS: ORP-1014/4-VYS-TT-2016 z 13. marca 2017 (ďalej len „uznesenie o odmietnutí
trestného oznámenia“), ktorým ho opätovne odmietol. Vyšetrovateľ v ňom uviedol, že
trestné oznámenie sťažovateľa pre podozrenie zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1
Trestného zákona v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť –
pedagogický pracovník ústavu a ďalší neznámi pracovníci ústavu odmieta podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, pretože nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo
postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
7. Proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia podal sťažovateľ 24. marca
2017 sťažnosť, o ktorej rozhodla krajská prokuratúra napadnutým uznesením tak, že ju
zamietla podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, pretože nebola dôvodná.
8. Sťažovateľ zastáva názor, že krajská prokuratúra na žiadnu z jeho sťažnostných
námietok nereagovala (sťažovateľ v sťažnosti tieto námietky nijako nekonkretizuje)
a „prokurátor námietky vyvracajúce zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa PZ celkom
ignoroval“. V súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o nahliadnutie do spisu pre účely
doplnenia jeho sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia zaujal
prokurátor podľa jeho názoru reštriktívny výklad § 69 ods. 1 Trestného poriadku s tým, že
nie je osobou oprávnenou na nazretie do vyšetrovacieho spisu. Ani s týmto sťažovateľ
nesúhlasí.
9. Podľa sťažovateľa je skutočnosťou, že ústav zásadne zmenil spôsob zaobchádzania
s ním po tom, ako začal poukazovať na nedostatky v jeho činnosti. Bolo mu „zakázané
navštevovať posilňovňu, bolo vykonštruované jeho disciplinárne potrestanie, a bez
odôvodnenia bol držaný v Oddiele s bezpečnostným režimom. Zo strany ústavu bol
sťažovateľovi vytvorený režim podmienok samoväzby, bol držaný na malej cele až 23 hodín
denne v stave vynútenej nečinnosti, bez opatrení na potlačenie negatívnych účinkov izolácie
na jeho fyzicky a duševný stav, boli mu znemožňované kontakty s blízkymi formou návštev,
a bol teda podrobovaný zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...“.
10. V danej veci podľa názoru sťažovateľa existovalo nielen hájiteľné tvrdenie, že
bol podrobovaný ponižujúcemu zaobchádzaniu, ale vzhľadom na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v podobných veciach možno podľa neho hovoriť
o „dôvodnej predikcii porušenia zákazu zlého zaobchádzania, z čoho plynula pre OČTK
povinnosť viesť účinné oficiálne vyšetrovanie - túto povinnosť si OČTK nesplnili, keďže sa
vôbec nezaoberali motívom zmeny zaobchádzania podozrivých so sťažovateľom,
nezákonnosťou ich postupu na základe konkrétnych sťažovateľových námietok, a ani
spôsobenými následkami v podobe jeho psychického a fyzického utrpenia“.
11. Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie cituje články ústavy; viaceré
ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku; zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone
trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov; vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z.,
ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov, ako
aj ustanovenia rozkazov č. 16/2015 a č. 7/2009 Zbierky rozkazov ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky; články odporúčania Výboru ministrov členským štátom o Európskych
väzenských pravidlách, ale aj články Štandardov Európskeho výboru pre zabránenie
mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Rozsiahlo cituje aj
z judikatúry ESĽP vzťahujúcej sa podľa jeho názoru na jeho vec.
12. Na rozdiel od postavenia všeobecných súdov odlišné postavenie prokuratúry
podľa názoru sťažovateľa v žiadnom prípade neznamená, že by vo svojom postupe najmä
tam, kde mu je zákonom zverená dozorová činnosť nad zákonnosťou prípravného konania
alebo právomoc rozhodnúť o podanej sťažnosti, bola prokuratúra oprávnená uplatňovať
vlastnú vôľu, ktorou sa spravidla rozumie svojvôľa v rozhodovaní či vo vykonanom
postupe, teda rozhodovať bez bližších kritérií či aspoň zásad odvodených z právnej normy.
Povinnosti odôvodnenia rozhodnutí prokuratúry v zákonom stanovených prípadoch
nemožno rozumieť inak, než že prokuratúra v odôvodnení svojho rozhodnutia rozhodovacie
dôvody natoľko vyloží, že z nich bude zrejmý rozsah vykonávaného prieskumu a najmä
(aspoň podstatným spôsobom) vysvetlené, prečo matéria sťažnosti zostala rozhodnutím
o nej nedotknutá, prípadne z akých dôvodov bolo zmenené napadnuté rozhodnutie či
nahradené rozhodnutím vlastným. Dostatočnosť odôvodnení rozhodnutí, ktoré prokuratúra
vydáva, je preto nielen plnením zákonom stanovených požiadaviek, ale navyše tiež výrazom
ústavnosti, na ktorej sú princípy trestného konania založené.
13. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie v bode 1 uvedených
základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajskej
prokuratúry, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, toto uznesenie zrušil, vec
vrátil na ďalšie konanie a priznal mu finančné zadosťučinenie. Zároveň sťažovateľ požiadal
o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
17. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
19. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa
čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru postupom krajskej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kn 379/16/2200 a jej uznesením zo 17. júla
2017, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu
o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa z 10. júna 2016.
20. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva... na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Prvým a závažným tvrdením sťažovateľa je, že zo strany krajskej prokuratúry
došlo v označenom konaní k zásahu do jeho práva nebyť mučený a podrobovaný krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 dohovoru (ale aj čl. 16
ods. 2 ústavy), keďže uvedené právo v sebe zahŕňa okrem iného aj právo na účinné úradné
vyšetrovanie namietaného prípadu jeho porušenia, k čomu údajne nedošlo.
22. Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa čl. 3 dohovoru vyplýva, že procedurálnou
zložkou týchto úprav je aj povinnosť príslušných orgánov štátu účinne úradne vyšetriť
namietané prípady ich porušenia a vyvodiť aj trestnoprávnu zodpovednosť voči tým
subjektom, ktoré sa dopustili na iných takého konania, ktoré čl. 3 dohovoru nepripúšťa,
resp. zakazuje. Takéto vyšetrovanie by malo byť schopné viesť k odhaleniu a potrestaniu
zodpovedných osôb (napr. prípad McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
č. 18984/91 z 27. 9. 1995).
23. K pozitívnemu záväzku účinného úradného vyšetrovania vyplývajúceho z čl. 3
dohovoru možno poukázať na viaceré rozhodnutia ESĽP, a to Ďurđević proti Chorvátsku,
rozsudok č. 52442/09 z 19. 7. 2011; Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok č. 24760/94
z 28. 10. 1998; Šečić proti Chorvátsku, rozsudok č. 40116/02 z 31. 5. 2007; Okkali proti
Turecku, rozhodnutie zo 17. 10. 2006.
24. Ústavný súd uvádza, že všetky uvedené prípady (a mnohé ďalšie) boli pred ESĽP
iniciované sťažnosťami fyzických osôb, ktoré tvrdili, že vo vzťahu k ich osobám došlo
zo strany orgánov verejnej moci alebo súkromných osôb ku konaniu, ktoré pociťovali ako
mučenie, prípadne neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trest a až na základe
takéhoto tvrdenia ESĽP pristúpil ku skúmaniu správnosti, efektívnosti, účinnosti úradného
vyšetrovania týchto prípadov. Elementárnym predpokladom úspešného uplatňovania
ochrany práva vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ktorým je zákaz mučenia, je teda tvrdenie
o naplnení materiálnej stránky tohto článku, t. j. že k takému konaniu v skutočnosti došlo.
Podľa názoru ústavného súdu si to vyžaduje citeľná prevaha hmotnoprávneho charakteru
označeného článku.
25. Z prípadu Assenov a ďalší proti Bulharsku (rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998)
vyplýva, že štát musí vykonať účinné vyšetrovanie, avšak až po tom, ako sťažovateľ vznesie
obhájiteľné tvrdenie, že bol podrobený úmyselnému zlému zaobchádzaniu. Iniciátorom
začatia účinného úradného vyšetrovania je teda dôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému
zaobchádzaniu so sťažovateľom. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmieňovanom prípade
ESĽP konštatoval nedostatok presvedčivých dôkazov o zlom zaobchádzaní.
26. Časť sťažnosti sťažovateľa sa týka skutkových tvrdení, ktoré však ústavný súd
nemá právomoc verifikovať, pretože nie je skutkovým súdom, ale je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti a v tomto smere nemôže vykonať dokazovanie.
Ústavný súd nevykonáva procesné úkony trestného konania, ani nehodnotí
(nevyhodnocuje/neprehodnocuje) dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní
(ale ani všeobecnými súdmi) a nemôže ani nahrádzať nimi prijaté právne závery, pokiaľ
nie sú v zjavnom rozpore so znením, zmyslom a účelom vo veci aplikovaných právnych
noriem. Úloha ústavného súdu v tejto veci predovšetkým spočíva v zistení, či orgány činné
v trestnom konaní, ktoré sa na vyšetrovaní prípadu zúčastnili, vykonali jeho účinné úradné
vyšetrovanie, t. j. či pre objasnenie okolností prípadu bolo zo strany konajúcich orgánov
verejnej moci urobené maximum.
27. Z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti
proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia namietal obdobné skutočnosti, ktoré
tvoria aj časť argumentácie sťažnosti podanej ústavnému súdu.
28. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nie je alternatívnou a ani ďalšou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov alebo v tomto
prípade orgánov činných v trestnom konaní (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie
a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi, v danej veci orgánmi činnými v trestnom konaní
(vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu (orgánov činných
v trestnom konaní) môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne
len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
29. Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry
v spojení s uznesením o odmietnutí trestného oznámenia je zrejmé, že v danej veci došlo
k naplneniu všetkých požiadaviek kladených na účinné úradné vyšetrenie prípadu, ktoré
vyústilo do hodnoverného objasnenia všetkých jeho okolností.
30. Krajská prokuratúra v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým zamietla
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia, okrem iného
v úvode uviedla: „Preskúmaním vyšetrovacieho spisu k tejto veci bolo zistené, že tento
obsahuje zápisnicu o trestnom oznámení spísanú s dňa 10.06.2016
spolu s prílohami, zápisnica o výsluchu osoby zo dňa 18.08.2016,
správa na odsúdeného spolu so skráteným výpisom klienta zo dňa
13.09.2016, program zaobchádzania s odsúdeným zo dňa
17.07.2015, záznamy odsúdeného , návrh na umiestnenie odsúdeného do
oddielu s bezpečnostným režimom spolu s rozhodnutím, návrh na preskúmanie
opodstatnenosti umiestnenia odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom zo dňa
11.09.2015, zo dňa 26.02.2016, zo dňa 20.05.2015, zo dňa 04.12.2015, žiadosť odsúdeného
o umožnenie voľnočasovej aktivity, odpoveď ÚVTOS a ÚVV Leopoldov
na žiadosť odsúdeného o umožnenie voľnočasovej aktivity, žiadosť odsúdeného o
telefonovania v rozsahu najmenej 16krát mesačne v trvaní 25 minút, spisový materiál vo
veci disciplinárneho konania vedeného voči odsúdenému číslo
1891040-1/2016, stanoviská lekára k zdravotnému stavu odsúdeného ,
žiadosť odsúdeného o oboznámenie s programom zaobchádzania, odpoveď na žiadosť
odsúdeného o oboznámenie s programom zaobchádzania, správy ÚVTOS a ÚVV Leopoldov
zo dňa 26.07.2016 a zo dňa 16.09.2016, žiadosti odsúdeného o
kontaktnú návštevu, vybavenie žiadosti odsúdeného o kontaktnú návštevu, odpis registra
trestov na , výpis z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky na , výpis z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky na , uznesenie vyšetrovateľa PZ o
odmietnutí veci zo dňa 20.12.2016, ČVS: ORP-1014/4-VYS-TT-2016, sťažnosť
oznamovateľa voči uznesenie o odmietnutí veci doručená Okresnému riaditeľstvu PZ v
Trnave dňa 12.01.2017, uznesenie dozorového prokurátora vydané podľa § 194 odsek 1
písmeno b/Trestného poriadku sp. zn. 1Pn 1668/16/2207-6 zo dňa 19.01.2017, uznesenie
vyšetrovateľa PZ o odmietnutí veci zo dňa 13.03.2017, ČVS: ORP-1014/4-VYS-TT-2016, a
sťažnosť oznamovateľa zo dňa 24.03.2017 podaná proti uzneseniu o odmietnutí veci zo dňa
13.03.2017.“
Krajská prokuratúra tiež uviedla, že „... Je potrebné uviesť, že vyšetrovateľ PZ
v štádiu pred začatím trestného stíhania vykonal všetky relevantné či už osobné ako aj
listinné dôkazy, ktoré Trestný poriadok v tomto štádiu podľa § 196 odsek 2 umožňuje.
Na základe takto vykonaného dokazovania vyšetrovateľ PZ (ako aj prokurátor Okresnej
prokuratúry Trnava v rámci právneho názoru vysloveného v uznesení sp. zn.
1Pn 1668/16/2207-6 zo dňa 19.01.2017) vecne správne zhodnotil skutkový stav veci, pričom
v súvislosti s oznamovaným konaním neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len
v minimálnej miere nasvedčovali podozreniu zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189
odsek 1 Trestného zákona a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, prípadne iného v osobitnej časti Trestného zákona
uvedeného trestného činu...
Na naplnenie skutkovej podstaty vyššie uvedeného zločinu ako aj prečinu musia byť
naplnené všetky znaky skutkovej podstaty súčasne, inak nie je možné hovoriť o trestnom
čine. Objektívna stránka predstavuje určité konanie, resp. opomenutie páchateľa
nebezpečného pre spoločnosť, ktorým je spôsobovaný na objekte trestného činu následok.
Medzi konaním a následkom musí byť vzájomná súvislosť a spojitosť. Čo sa týka
subjektívnej stránky, jeho obligatórnu zložku tvorí zavinenie, teda vnútorný psychický vzťah
páchateľa ku skutočnostiam tvoriacim trestný čin...
V rámci vykonaného dokazovania nebolo preukázané tak naplnenie objektívnej ako
ani subjektívnej stránky zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona, teda, že
by úmyselne hrozbou inej ťažkej ujmy nútil, aby niečo
konal, opomenul alebo trpel.
Taktiež vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie predovšetkým
subjektívnej stránky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1
písmeno a/ Trestného zákona, teda, že by ako príslušník Zboru väzenskej
a justičnej stráže, t. j. verejný činiteľ (osoba v služobnom pomere), konal v úmysle spôsobiť
inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.
Vyšetrovateľ PZ skutkové a právne okolnosti v uznesení o odmietnutí veci logickým
spôsobom zdôvodnil prihliadajúc nielen na výpoveď oznamovateľa, ale aj na výpoveď
podozrivého a na listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise a dospel po komplexnom
zhodnotení k správnemu právnemu záveru...“.
V súvislosti s tým, že sťažovateľ ako oznamovateľ skutočností nasvedčujúcich tomu,
že bol spáchaný trestný čin, v sťažnosti podanej proti uzneseniu o odmietnutí trestného
oznámenia požiadal tiež o nazretie do kompletného vyšetrovacieho spisu pre účely
dodatočného odôvodnenia tejto sťažnosti, krajská prokuratúra poukázala na § 69 ods. 1
Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený, obhajca, poškodený a zúčastnená osoba,
splnomocnenec, ustanovený opatrovník a v konaní pred súdom prokurátor, probačný
a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora majú právo
nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúcej údaje
o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je
utajená, a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať
si na svoje trovy kópie spisov a ich častí; také trovy neuhrádza prokurátor, probačný
a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora. Také isté
právo má zákonný zástupca obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby, ak tieto osoby
sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony alebo ich spôsobilosť na právne úkony je
obmedzená. Iné osoby tak môžu urobiť so súhlasom predsedu senátu a v prípravnom konaní
so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní, len ak je to potrebné na uplatnenie ich práv.
Ďalej uviedla, že zo systematiky § 69 ods. 1 Trestného poriadku „aplikujúc logický výklad
je zrejmé, že oznamovateľ v štádiu pred začatím trestného stíhania, resp. v danom prípade,
nie je osobou oprávnenou na nazretie do vyšetrovacieho spisu.“.
V rámci svojej sťažnosti podanej proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia
sťažovateľ ako oznamovateľ vyjadril tiež námietku zaujatosti voči prokurátorovi okresnej
prokuratúry a poukázal na možné spáchanie trestného činu
vyšetrovateľom, prípadne dozorovým prokurátorom v danej trestnej veci. Vo vzťahu
k uvedenému krajská prokuratúra uviedla, že s uvedenými námietkami „sa oboznámil(a),
tieto... v kontexte všetkých relevantných okolností, po preskúmaní tak dozorového spisu, ako
aj vyšetrovacieho spisu v konkrétnej trestnej veci vyhodnotil(a) a dospel(a)...
k nasledovnému záveru.
Vzhľadom na skutočnosť, že námietka zaujatosti bola vznesená po vydaní
meritórneho rozhodnutia policajta a nesmeruje proti žiadnemu prokurátorovi tunajšej
krajskej prokuratúry, ktorá Krajská prokuratúra Trnava je vecne a miestne príslušná
na rozhodnutie o sťažnosti proti uznesenie o odmietnutí veci, bolo by nadbytočné o tejto
námietke v tomto štádiu konania rozhodovať, a preto sa o nej konať nebude. Zároveň
oznámenie , ktorým poukazuje na možné spáchanie trestného činu
vyšetrovateľom PZ, resp. dozorovým prokurátorom som vyhodnotil ako súčasť realizovania
práv oznamovateľa, ktorými vyjadruje nesúhlas s uznesením o odmietnutí veci, nakoľko
tieto smerujú proti postupu vyšetrovateľa PZ, resp. dozorového prokurátora v trestnom
konaní. Tieto som v kontexte s ostatnými zistenými skutočnosťami vyhodnotil ako
nedôvodné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná
a preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“.
31. Napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry treba posudzovať spolu s uznesením
o odmietnutí trestného oznámenia a vnímať ho ako celok. Ako z citovanej časti
odôvodnenia vyplýva, krajská prokuratúra sa všetkými pre rozhodnutie o riadnom
opravnom prostriedku sťažovateľa ako oznamovateľa proti uzneseniu o odmietnutí
trestného oznámenia podstatnými (relevantnými) skutkovými, ako aj právnymi otázkami
zaoberala a dala na ne odpovede. Ústavný súd nepovažuje za potrebné na tomto mieste
opätovne opakovať dôvody uvedené v napadnutom uznesení krajskej prokuratúry a ani
pasáže z odôvodnenia uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia, s ktorým sa ústavný súd
takisto dôkladne oboznámil, pretože z uvedených citácií odôvodnení rozhodnutí jasne
a zreteľne vyplýva, prečo bol krajskou prokuratúrou prijatý verdikt o potrebe zamietnutia
sťažnosti proti rozhodnutiu o odmietnutí trestného oznámenia sťažovateľa.
32. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnutiach sú zrozumiteľne a jednoznačne
uvedené dôvody, pre ktoré bolo treba sťažnosť sťažovateľa zamietnuť. Zo záverov
napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že tak ako všeobecný súd, ani orgány prokuratúry
nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam. Preto aj rozhodnutie a odôvodnenie všeobecného súdu
(v danom prípade generálnej prokuratúry), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
33. Ústavný súd z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry nezistil, že by jej
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajskej prokuratúry nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu krajskej prokuratúry by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa táto natoľko odchýlila od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprela ich
účel a význam. Takéto nedostatky však rozhodnutie krajskej prokuratúry nevykazuje,
a preto na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.
34. Ústavný súd je toho názoru, že krajská prokuratúra vo svojom uznesení stručne
interpretovala obsah dotknutej právnej úpravy (príslušné ustanovenia Trestného zákona, ako
aj Trestného poriadku o postupe pred začatím trestného stíhania) a náležite sťažovateľovi
ozrejmila, ktoré písomné podklady v zmysle § 196 ods. 2 Trestného poriadku považovala
za relevantné pre posúdenie a preverenie sťažovateľom prezentovaných tvrdení.
35. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry
ústavnoprávne akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov ústavy
a dohovoru, pretože ňou prijaté právne závery sa opierajú o aplikáciu relevantnej právnej
úpravy a korešpondujú so skutkovým podkladom, z ktorého vychádzajú a ktorý zároveň
prezentujú jasným a náležitým odôvodnením.
36. Je evidentné, že orgány činné v danom štádiu konania vykonali všetko potrebné
pre objasnenie všetkých skutkových okolností prípadu. Podľa názoru ústavného súdu
v danej veci neprichádza do úvahy čo i len minimálna pochybnosť o tom, že by nebolo
vykonané účinné úradné vyšetrovanie konania pracovníkov ústavu vo vzťahu
k sťažovateľovi.
37. Závery prijaté vyšetrovateľom (ale aj prokurátorom okresnej prokuratúry v rámci
právneho názoru vysloveného v uznesení č. k. 1 Pn 1668/16/2207-6 z 19. januára 2017)
a krajskou prokuratúrou sú opreté o výsledky dôkladne vykonaného vyšetrovania
a odôvodnenia ich rozhodnutí sú logické, homogénne, bez vnútorných rozporov, s uvedením
racionálnych vyhodnotení zabezpečených dôkazných prostriedkov a z nich plynúcich
dôkazov. Orgány činné v tom štádiu konania (pred začatím trestného konania) presvedčivo
odôvodnili zistenie faktu, že proti sťažovateľovi nebolo postupované tak, ako to tvrdil
v trestnom oznámení. Aj z jeho požiadavkou o nahliadnutie do spisu sa krajská prokuratúra
vysporiadala ústavne konformným výkladom.
38. Za takejto situácie ústavný súd konštatuje, že pre pozitívne rozhodnutie
o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru absentuje dôležitý prvok,
a to dôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému (v kvalite požadovanej čl. 3 dohovoru alebo
čl. 16 ods. 2, príp. čl. 19 ods. 1 ústavy) zaobchádzaniu so sťažovateľom (pozri už zmienené
rozhodnutie Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998).
39. Ústavný súd v tejto súvislosti aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru
zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých
okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia
sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá
právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v tomto prípade
sťažovateľa, pozn.) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných
v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní,
nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní,
prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo sa v ňom pokračovalo. Sťažovateľ
ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby
výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09).
Trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že v trestnoprávnej náuke, ako aj
praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada
subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší
prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov
a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví
nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, príp. sú zjavne nevhodné.
40. V tejto súvislosti ústavný súd ďalej pripomína, že v rámci svojej judikatúry už
uviedol, že právo na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného
trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.
II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že
súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby
na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti
označenej osobe. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom
poriadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inak
povedané, základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak, že by
garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá
predstavám sťažovateľa.
41. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie
obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto k porušeniu týchto práv postupom
a napadnutým uznesením krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť.
42. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal postup krajskej prokuratúry
v označenom konaní, ako aj jeho napadnuté uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí jeho trestného oznámenia (pretože príslušník
nevidel dôvod na začatie trestného stíhania ani na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku), a dospel k záveru, že orgány činné v trestnom konaní sa v dostatočnej miere
zaoberali trestným oznámením sťažovateľa, ako aj riadnym opravným prostriedkom
a o tomto riadne rozhodli postupujúc pritom v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi
predpismi. Právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry,
je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a jeho odôvodnenie
vzhľadom na okolnosti a podstatu posudzovaného prípadu je dostatočné a akceptovateľné
tak z hľadiska trestného práva, ako aj ústavy či dohovoru.
43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajskej
prokuratúry v označenom konaní a napadnutými uznesením na jednej strane a obsahom
sťažovateľom v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
44. Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
45. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu
rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho
zástupcu z radov advokátov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2017