Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 616/2017
PDF · 232.72 KB
No categories available
I. ÚS 616/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 77/2017
z 9. augusta 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. októbra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 77/2017
z 9. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 151/2014-727 z 9. apríla 2015 uznaný za
vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a) a ods. 2 písm. a) s poukazom na § 123 ods. 3 písm. h) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov, na výkon ktorého bol zaradený do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku
okresného súdu č. k. 1 T 151/2014-727 z 9. apríla 2015 podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd svojím uznesením č. k. 4 To 58/2015-842 z 23. júna 2015
tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol, pričom rovnako tak odmietol aj odvolanie
okresného prokurátora v časti týkajúcej sa sťažovateľa. Sťažovateľ proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 4 To 58/2015-842 z 23. júna 2015 vo výroku, ktorým bolo jeho
odvolanie zamietnuté, podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím
uznesením sp. zn. 5 Tdo 58/2016 z 18. augusta 2016 odmietol. V ďalšom sťažovateľ podal
na okresnom súde návrh na obnovu konania, ktorý okresný súd uznesením sp. zn.
5 Nt 129/2016 z 15. júna 2017 zamietol. Krajský súd svojím uznesením sp. zn.
2 Tos 77/2017 z 9. augusta 2017 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti
smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Nt 129/2016 z 15. júna 2017.
V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že v návrhu na obnovu
konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci uviedol dve nové skutočnosti, ktoré
podľa jeho názoru zakladali dôvod obnovy konania a ktoré sa týkali výpovedí svedkyne
a odsúdenej , ktoré v pôvodnom konaní (teda
v trestnej veci sťažovateľa vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 1 T 151/2014, pozn.)
vypovedali odlišne ako v iných trestných konaniach. Práve zmena výpovedí, resp.
odlišnosti, ktoré uvádzali tieto osoby v rámci svojich výpovedí v iných trestných konaniach,
mali byť podľa sťažovateľa dôvodom obnovy konania aj v jeho právoplatne skončenej
trestnej veci.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na spravodlivý proces priznané čl. 46 ods. 1
ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Tos/77/2017 z 9/8/2017 porušené
bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Tos/77/2017 z 9/8/2017 sa zrušuje
a ukladá sa Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci konal a rozhodol.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
10.1 Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tos 77/2017 z 9. augusta 2017 v podstatnom
dôvodil:
„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na podklade riadne a včas podanej
sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. poriadku
jednak správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že
sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Z pripojeného spisu krajský súd zistil, že súd prvého stupňa vo veci postupoval
správne a zákonne, konal verejné zasadnutie v neprítomnosti odsúdeného vzhľadom na jeho
vyhlásenie zo dňa 09.05.2017.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu, by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 1 písm. b/ Tr. por. súd návrh na povolenie obnovy konania
odmietne, ak smeruje len proti rozhodnutiu alebo výroku, ohľadne ktorého obnova konania
nie je prípustná.
Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak
nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.
K povoleniu obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. je potrebné uviesť, že
v takomto konaní dochádza preskúmaniu skutočností, či podnet na obnovu konania
obsahuje nové skutočnosti, ktoré v predchádzajúcom samotnom konaní boli súdu neznáme,
a ktoré by mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V konaní o povolení obnovy konania
neplatí revízny princíp, podľa ktorého by bol súd oprávnený skúmať správnosť všetkých
výrokov napadnutého rozhodnutia.
V danej trestnej veci sťažnostný súd preskúmal dôvodnosť podania odsúdeného
a konštatuje zhodne ako súd prvého stupňa, že uvedené dôvody nie sú skutočnosti nového
významného charakteru, ktoré by mohli viesť k zmene právoplatného rozhodnutia súdov.
Predmetná trestná vec vo vzťahu k otázke viny prešla preskúmaním súdov tak
Krajského súdu Bratislava, ako aj Najvyššieho súdu SR. Výpoveď svedkyne
vykonanej po právoplatnom odsúdení v inej trestnej veci v samom základe nemení
nič na skutočnosti, že odsúdený bol uznaný vinným okrem iného aj na základe výpovedi tejto
svedkyne po poučení o význame krivej výpovedi. Nejde vzhľadom k obsahu jej výpovedi zo
dňa 25.08.2016 o dôkazy súdu doposiaľ neznáme.
Výpoveď spoluodsúdenej zo dňa 19.12.2016 vykonaná v inej
trestnej veci vo vzťahu k treba hodnotiť z pohľadu hodnotenia nových
skutočností ako skutočnosť nie nového charakteru, pričom vina odsúdeného v pôvodnom
konaní bola preukázaná okrem jeho výpovedi aj znaleckým dokazovaním.
Inštitút obnovy konania je striktne viazaný na preukázanie nových skôr neznámych
dôkazov, čo sa v posudzovanej veci sa nepodarilo dosiahnuť. Súd rozhodujúci o sťažnosti
poukazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia, ktoré si v celom
rozsahu osvojuje.
Krajský súd po preskúmaní celého konania dospel preto k záveru, že súd prvého
stupňa postupoval správne, a preto sťažnosť odsúdeného zamietol ako
nedôvodnú.“
10.2 Okresný súd v uznesení sp. zn. 5 Nt 129/2016 z 15. júna 2017 v podstatnom
dôvodil:
„V súvislosti s písomným návrhom odsúdeného, listinným materiálom
a s prihliadnutím na priebeh a výsledky verejného zasadnutia zo dňa 15. 6. 2017 musí súd
konštatovať nasledovné:
Dôvodom pre povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. je to, že vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo
v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu.
Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej
istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.
Dôkazom predtým neznámym sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný
v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom,
pričom za nové nemožno považovať také skutočnosti a dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu
spisu, a to ani v takom prípade, keď sa súd s nimi v pôvodnom rozhodnutí nevysporiadal
alebo ich prehliadol, prípadne sa mýlil pri ich hodnotení alebo ich vyhodnotil nesprávne.
Samotné konanie o povolení obnovy konania sa teda obmedzuje na zistenie, či vyšli
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme a súčasne neplatí revízny princíp - súd
nie je oprávnený skúmať správnosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia, t. j., úlohou
súdu v takomto konaní je:
a/ zistiť, či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,
b/ či tieto nové skutočnosti alebo dôkazy by mohli samy osebe alebo v spojitosti so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu.
Ohľadom prvej podmienky je v danom konkrétnom prípade celkom zrejmé, že tunajší
prvostupňový súd sa v pôvodnom konaní musel vysporiadať s celým radom priamych
i nepriamych dôkazov, pričom ani odvolací súd /Krajský súd v Bratislave/ vo svojom
rozhodnutí v danej veci nezistil žiadne pochybenia pri hodnotení dôkazov a pri následnom
ustálení otázky viny odsúdeného , ktorý záver si v konečnom dôsledku
osvojil aj Najvyšší súd SR v rámci rozhodnutia o odmietnutí dovolania, je teda zrejmé, že
domáhanie sa povolenia obnovy konania na základe vyššie uvedenej okolnosti /údajné
rozporné tvrdenia - pracovníčky // nie je možné považovať za
takú novú skutočnosť alebo nový dôkaz súdu skôr neznámy v zmysle zákonného ustanovenia
§ 394 ods. 1 Tr. por., v ktorej súvislosti súd opätovne upozorňuje na fakt, že predmetnému
právoplatnému odsúdeniu predchádzalo rozsiahle dokazovanie a viacnásobné vyhodnotenie
dôkazov tunajším súdom, odvolacím súdom a i Najvyšším súdom SR.
Vo vzťahu k druhej podmienke je teda možná konštatácia, že záporné zodpovedanie
prvej otázky /absencia zistenia relevantnej novej skutočnosti alebo nového dôkazu/ fakticky
vylučuje možnosť skúmania otázky prípadného iného rozhodnutia o vine alebo treste v
danej trestnej veci.
Uvedený rozbor zistených skutočností teda smeruje k záveru, že neboli splnené
podmienky zákonného ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por., a to v tom zmysle, že nevyšli
najavo také skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu.
Súd dôsledne zvážil všetky okolnosti a dospel k názoru, že v danom prípade
absentujú podmienky pre povolenie obnovy konania podľa § 394 Tr. por., čo je zrejmé z
uvedeného rozboru požiadaviek zákonného ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por., preto súd
návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania v trestnej vec
tunajšieho súdu, sp. zn. 1T/151/2014, zamietol ako nedôvodný tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.“
11. V prvom rade musí ústavný súd poznamenať, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku
dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje
o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie
je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd
alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý
upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp.
povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
12. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) možno
vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09,
I. ÚS 5/02, obdobne aj rozsudky ESĽP Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010,
č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože
rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy
konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto
ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho
konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny
štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý
v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5.
1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Článok 6 ods. 1 je aplikovateľný až na
obnovené konanie.
13. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto
neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v jeho napadnutom
rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania
všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného poriadku
vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl.
Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd
konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta, a napadnutým
rozhodnutím krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v
časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
14. Podľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným
trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr
známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený
trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený
druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie
od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere
k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom
trestu.
15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu
konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí
právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval
sťažovateľom predostreté dôvody obnovy konania za spôsobilé na povolenie obnovy
konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, a to z toho dôvodu, že nešlo o dôkazy vo
veci konajúcim súdom neznáme, čím tak nedošlo k naplneniu Trestným zákonom
predpokladaných podmienok tohto konania. Aj ústavný súd je zhodne s názorovým
postojom všeobecných súdov toho názoru, že obnova konania je mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktorý je zameraný na revíziu skutkových okolností, podporených dôkazmi,
ktoré neboli v pôvodnom konaní súdu známe, a nie revízie právneho posúdenia už raz
vykonaných dôkazov a ich dopadu na trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa, k čomu je
a priori určené aj odvolanie ako riadny opravný prostriedok a dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok. Naostatok k právnemu posúdeniu okolností sťažovateľovej trestnej
veci sa vyjadril aj ústavný súd vo svojom uznesení č. k. II. ÚS 193/2017-16 zo 16. marca
2017 preskúmavajúc uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 58/2016 z 18. augusta 2016,
ktorým bolo odmietnuté sťažovateľom podané dovolanie a ktorý sťažovateľom podanú
sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu
ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie podmienok
potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami,
z pohľadu ústavného súdu nemožno považovať právne závery krajského súdu za arbitrárne
alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto jej časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie a pod.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2017