Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 62/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného

práva podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 29. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva podľa a podľa

čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a namietaného

porušenia a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. júna 2017.

2. Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) ako súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. zo 7. mája 2015 zamietol

vzájomný návrh sťažovateľa, ktorý sa v procesnom postavení žalobcu domáhal uložiť

žalovanému zaplatiť mu istinu 331,94 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, preto ho posúdil krajský súd.

Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. novembra 2015, ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu

z 19. novembra 2015 dovolanie, na základe ktorého ho Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 1. marca 2017 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom na zrušenie rozsudku krajského súdu bolo zistenie, že

postup odvolacieho súdu mal vykazovať relevantné znaky zmätočnosti. Najvyšší súd

posúdil ako nedostatok, že krajský súd nedoručil sťažovateľovi písomné vyjadrenie

žalovaného k podanému odvolaniu. Sťažovateľ tak nemal možnosť sa o tomto vyjadrení

dozvedieť, hoci krajský súd na vyjadrenie žalovaného prihliadal.

3. Krajský súd v súlade so závermi uznesenia najvyššieho súdu z 1. marca 2017

doručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu, avšak sťažovateľ sa k nemu

nevyjadril. Následne krajský súd vec preskúmal a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu opätovne potvrdil rozsudkom

sp. zn. z 29. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), pretože ho

vyhodnotil ako vo výroku vecne správny. Napadnutý rozsudok vyhlásil krajský súd verejne

v zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“).

4. Sťažovateľ namieta niekoľko nedostatkov, ktoré mali mať za následok porušenie

jeho práv. Predovšetkým poukazuje na to, že krajský súd ho riadne a včas neupovedomil

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, pričom z obsahu spisu krajský súd „mal

a musel mať vedomosť“ o tom, že už súd prvej inštancie mu doručoval písomnosti

elektronickými prostriedkami na určenú adresu. Krajský súd tým nevytvoril sťažovateľovi

možnosť kontroly, či výroky rozhodnutia, ktoré mu bolo doručené, sú úplne totožné

s verejne vyhlásenými výrokmi a „či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené“. Podľa

sťažovateľa tak krajský súd nemal splnené podmienky pre verejné vyhlásenie rozsudku,

preto považuje napadnutý rozsudok za nezákonný a protiústavný. Sťažovateľ tiež namieta,

že krajský súd rozhodoval 29. júna 2017, keď bol vyhlásený napadnutý rozsudok v inom

zložení senátu, pretože členom senátu 10 Co je aj JUDr. Sádovský, ktorý však ako člen

senátu v napadnutom rozsudku nie je uvedený.

5. Ďalej poukazuje sťažovateľ na právne názory krajského súdu obsiahnuté

v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd vstúpil do polemiky

s uznesením najvyššieho súdu z 1. marca 2017, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok

krajského súdu z 19. novembra 2015. Sťažovateľ preto považuje rozsudok krajského súdu

za arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Krajský súd uviedol:

„... odvolací súd rozhodol v poradí prvým rozsudkom v roku 2015 a Európsky súd

pre ľudské práva vo veci proti Slovenskej republike rozhodol tiež v roku 2015,

pričom v samotnom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva nevysvetlil, prečo vo vzťahu

k Slovenskej republike rozhodol v skutkovo a právne rovnakej situácii inak, ako proti Českej

republike napr. dňa 14. 12. 2010, č. 24880/05 vo veci v. Česká republika,

dňa 29. 03. 2011, č. 17696/07 vo veci v. Česká republika, dňa 29. 03. 2011,

č. 9965/08 vo veci v. Česká republika, v ktorých dospel k záveru, že

práva sťažovateľov nedoručením vyjadrenia protistrany k ich vyjadreniu porušené neboli,

t. j. sťažovatelia úspešní neboli s tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom

uznesení ani nevysvetlil, prečo súdy v Slovenskej republike nemôžu postupovať podľa iných

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vyššie citované rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva proti Českej republike).“

Krajský súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že

uznesenie najvyššieho súdu z 1. marca 2017 je v rozpore s jeho inými rozhodnutiami,

v ktorých zaujal najvyšší súd v obdobných prípadoch odlišné stanovisko. Podľa sťažovateľa

tým krajský súd neprípustne obhajoval svoje pochybenia v predošlom rozhodnutí, čo

sťažovateľ vníma tak, že krajský súd „... by si mohol robiť, čo chce a to na úkor

spravodlivosti súdneho konania...“.

6. Vzhľadom na uvedené pochybenia krajského súdu sťažovateľ navrhol, aby

o sťažnosti rozhodol ústavný súd nálezom, ktorým vysloví porušenie označených

základných práv (základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, základného práva na zákonného sudcu podľa a ods.

1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a ustanovení a napadnutým rozsudkom krajského súdu

a ktorým zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a zároveň prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

8. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porovnaj , , , ,

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porovnaj ,

, , , ). Pokiaľ právny poriadok

poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov podľa , nemožno sa domáhať ochrany svojich

práv v konaní pred ústavným súdom.

9. Z podstaty argumentácie sťažovateľa, ako aj z poučenia o opravnom prostriedku,

ktoré tvorí súčasť napadnutého rozsudku, pritom vyplýva, že sťažovateľ sa ochrany svojich

práv mohol domôcť prostredníctvom inštitútu dovolania v zmysle a ,

pokiaľ rozhodoval nesprávne obsadený súd, resp. mu bolo znemožnené zúčastniť sa

na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku, ako to tvrdí sťažovateľ.

10. Ústavný súd tak dospel k záveru, že sťažovateľ možnosť podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) nevyužil a dovolanie nepodal. Nevyužitie zákonnej

možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému

súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a tú

možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.

11. Pretože sťažovateľ v sťažnosti netvrdil a už vôbec nepreukázal, že dovolanie

nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

12. Na základe uvedeného ústavný súd podľa

sťažnosť ako neprípustnú odmietol, pričom sa argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu

k porušeniu označených práv bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018