Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 284/2020
PDF · 159.91 KB
No categories available
II. ÚS 284/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 23/2019-
380 z 11. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 25 Co 23/2019-380 z 11. decembra 2019 (ďalej len „namietaný rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom
Okresného súdu Levice sp. zn. 6 C 185/2016 z 13. novembra 2017 zaviazaná zaplatiť
navrhovateľovi sumu 1 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy z titulu náhrady škody
spôsobenej navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom, ktorý predstavovali zbytočné
prieťahy v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 16 Cb 26/2005. Odvolaniu
sťažovateľky podanému proti uvedenému rozsudku okresného súdu nebolo vyhovené
a krajský súd namietaným rozsudkom napadnuté prvostupňové rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka predostiera námietku porušenia všetkých jej
označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu. Dôvodí pritom tvrdením, že
konajúce súdy navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy priznali i napriek tomu, že tento
nepreukázal existenciu všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti sťažovateľky
za škodu, najmä existenciu nemajetkovej ujmy, a tiež napriek tomu, že na základe totožných
skutkových a právnych tvrdení rozhodol o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia
už ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti navrhovateľa, a to nálezom
č. k. I. ÚS 764/2014-42 zo 4. marca 2015. Sťažovateľka ďalej konkretizuje a uvádza, že
krajský súd v namietanom rozsudku nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru
o nedostatočnosti tohto už ústavným súdom priznaného finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľka takýto postup konajúcich súdov považuje za neprípustnú revíziu označeného
nálezu ústavného súdu. Ďalej tiež namieta, že v režime konania o návrhu na náhradu škody
(nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom − zbytočnými prieťahmi
v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“) nemožno zohľadňovať totožné hľadiská ako tie, z ktorých vychádzal
ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti. Na tomto mieste poukazuje sťažovateľka na časť
odôvodnenia namietaného rozsudku, kde krajský súd argumentoval, že pri určení výšky
nemajetkovej ujmy prihliadol na finančné zadosťučinenie, ktoré bolo navrhovateľovi
priznané v konaní pred ústavným súdom predmetným nálezom. Tiež považuje za potrebné
upozorniť ústavný súd na okolnosť špecifického postavenia navrhovateľa, ktorý je
právnickou osobou, ktorá ako taká podľa názoru sťažovateľky nedisponuje možnosťami
„prežívania“ tvrdených následkov, a tiež na skutočnosť, že navrhovateľ v konaní, v ktorom
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nebol úspešný.
4. Vychádzajúc z prezentovanej argumentácie, sťažovateľka hodnotí namietaný
rozsudok krajského súdu, ktorý podľa jej mienky neprípustne reviduje nález ústavného súdu
a v ktorom podľa sťažovateľky absentuje preukázanie tvrdených negatívnych následkov
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ako arbitrárny, neodôvodnený a z ústavného hľadiska
neudržateľný. Sťažovateľka tiež k otázke prípustnosti podania ústavnej sťažnosti zo strany
štátu, resp. štátneho orgánu poukazuje na jednotlivé rozhodnutia ústavného súdu, ktorými
ústavný súd priznal Slovenskej republike postavenie subjektu oprávneného k podaniu
ústavnej sťažnosti. Ďalej tiež ústavný súd oboznamuje s okolnosťou, že navrhovateľ je
jedným z množstva subjektov, ktoré sú zastúpené špecifikovanou obchodnou spoločnosťou
poskytujúcou právne služby, ktorá sa podľa vyjadrenia sťažovateľky zameriava
na vyhľadávanie klientov, ktorí boli v minulosti úspešní pri uplatňovaní ochrany svojich
práv v konaní pred ústavným súdom, a ktorá následne v mene týchto klientov uplatňuje voči
sťažovateľke návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi
v konaní. Uvedenú okolnosť považuje sťažovateľka za dôvod opodstatňujúci ingerenciu
ústavného súdu v danom konkrétnom prípade namietaného rozsudku krajského súdu, keď
by podľa vlastného vyjadrenia mohla sťažovateľka prípadné závery rozhodnutia ústavného
súdu o jej ústavnej sťažnosti využiť ako prostriedok procesného útoku v rámci analogických
konaní o uplatnených nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy predstavujúcich požiadavku
ďalšieho odškodnenia nad rámec rozhodnutí ústavného súdu vo veci zbytočných prieťahov.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu,
označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec sťažovateľky krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným
súdom
11. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietaná neústavnosť, ako aj
namietané porušenie práva garantovaného dohovorom rozhodnutím všeobecného súdu,
prijatým v konaní o nároku náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
uplatňovaným v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
12. Ústavný súd poukazuje na § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, pričom podľa § 132 ods. 3
citovaného zákona ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť,
ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
13. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04,
I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť
odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti (porovnaj II. ÚS 362/2015, I. ÚS 62/2018). Pokiaľ
právny poriadok poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv
v konaní pred ústavným súdom.
14. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka dôvodí, že v jej prípade nebolo možné uplatniť
ochranu svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania,
pretože podľa názoru sťažovateľky nebolo možné namietanému rozsudku vyčítať niektorý
z dôvodov zmätočnosti v zmysle ustanovení § 420 CSP. Ústavný súd sa v uvedenom smere
s názorom sťažovateľky nemôže stotožniť. Súčasťou argumentácie sťažovateľky je totiž, tak
ako je to uvedené v bode 4 odôvodnenia tohto uznesenia, okrem iných argumentov aj
tvrdenie, že bol namietaný rozsudok vydaný „napriek absencii preukázania tvrdených
negatívnych následkov, resp. nezohľadnením osobitnej právnej úpravy obsiahnutej zákonom
č. 514/2003 Z. z., mnohonásobne judikovanej v rozhodnutiach všeobecných súdov, ako aj
Ústavného súdu SR, je arbitrárny, nedôvodný, v čoho dôsledku je z ústavného hľadiska
právne neudržateľný“. Sťažovateľka kvalifikuje namietaný rozsudok ako „nejednoznačný
a svojvoľný“, keď podľa jej názoru konajúci súd v namietanom rozsudku sťažovateľke
nijako neozrejmil, na základe čoho považoval vznik nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. za preukázaný. V takomto svojvoľnom postupe vidí sťažovateľka
porušenie svojho práva na spravodlivý proces.
15. Z podstaty takto prezentovanej argumentácie sťažovateľky, ako aj z poučenia
o opravnom prostriedku, ktoré tvorí súčasť namietaného rozsudku krajského súdu, pritom
vyplýva, že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domáhať prostredníctvom inštitútu
dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP [„dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“], pokiaľ namietaný
rozsudok trpí takými závažnými nedostatkami, aké prezentuje sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2017,
sp. zn. 6 Cdo 155/2017).
16. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc
na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú
možnosť účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
Pretože sťažovateľka v sťažnosti netvrdila a už vôbec nepreukázala, že dovolanie nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jej prípadu ani neprichádzal
do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky
ako neprípustnú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietol.
18. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu