Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 284/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 23/2019-

380 z 11. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca

2020 doručená ústavná sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -380 z 11. decembra 2019 (ďalej len „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom

Okresného súdu Levice sp. zn. z 13. novembra 2017 zaviazaná zaplatiť

navrhovateľovi sumu 1 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy z titulu náhrady škody

spôsobenej navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom, ktorý predstavovali zbytočné

prieťahy v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. . Odvolaniu

sťažovateľky podanému proti uvedenému rozsudku okresného súdu nebolo vyhovené

a krajský súd namietaným rozsudkom napadnuté prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne potvrdil.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka predostiera námietku porušenia všetkých jej

označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu. Dôvodí pritom tvrdením, že

konajúce súdy navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy priznali i napriek tomu, že tento

nepreukázal existenciu všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti sťažovateľky

za škodu, najmä existenciu nemajetkovej ujmy, a tiež napriek tomu, že na základe totožných

skutkových a právnych tvrdení rozhodol o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia

už ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti navrhovateľa, a to nálezom

č. k. -42 zo 4. marca 2015. Sťažovateľka ďalej konkretizuje a uvádza, že

krajský súd v namietanom rozsudku nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru

o nedostatočnosti tohto už ústavným súdom priznaného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka takýto postup konajúcich súdov považuje za neprípustnú revíziu označeného

nálezu ústavného súdu. Ďalej tiež namieta, že v režime konania o návrhu na náhradu škody

(nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom − zbytočnými prieťahmi

v konaní podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) nemožno zohľadňovať totožné hľadiská ako tie, z ktorých vychádzal

ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti. Na tomto mieste poukazuje sťažovateľka na časť

odôvodnenia namietaného rozsudku, kde krajský súd argumentoval, že pri určení výšky

nemajetkovej ujmy prihliadol na finančné zadosťučinenie, ktoré bolo navrhovateľovi

priznané v konaní pred ústavným súdom predmetným nálezom. Tiež považuje za potrebné

upozorniť ústavný súd na okolnosť špecifického postavenia navrhovateľa, ktorý je

právnickou osobou, ktorá ako taká podľa názoru sťažovateľky nedisponuje možnosťami

„prežívania“ tvrdených následkov, a tiež na skutočnosť, že navrhovateľ v konaní, v ktorom

malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nebol úspešný.

4. Vychádzajúc z prezentovanej argumentácie, sťažovateľka hodnotí namietaný

rozsudok krajského súdu, ktorý podľa jej mienky neprípustne reviduje nález ústavného súdu

a v ktorom podľa sťažovateľky absentuje preukázanie tvrdených negatívnych následkov

v zmysle , ako arbitrárny, neodôvodnený a z ústavného hľadiska

neudržateľný. Sťažovateľka tiež k otázke prípustnosti podania ústavnej sťažnosti zo strany

štátu, resp. štátneho orgánu poukazuje na jednotlivé rozhodnutia ústavného súdu, ktorými

ústavný súd priznal Slovenskej republike postavenie subjektu oprávneného k podaniu

ústavnej sťažnosti. Ďalej tiež ústavný súd oboznamuje s okolnosťou, že navrhovateľ je

jedným z množstva subjektov, ktoré sú zastúpené špecifikovanou obchodnou spoločnosťou

poskytujúcou právne služby, ktorá sa podľa vyjadrenia sťažovateľky zameriava

na vyhľadávanie klientov, ktorí boli v minulosti úspešní pri uplatňovaní ochrany svojich

práv v konaní pred ústavným súdom, a ktorá následne v mene týchto klientov uplatňuje voči

sťažovateľke návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi

v konaní. Uvedenú okolnosť považuje sťažovateľka za dôvod opodstatňujúci ingerenciu

ústavného súdu v danom konkrétnom prípade namietaného rozsudku krajského súdu, keď

by podľa vlastného vyjadrenia mohla sťažovateľka prípadné závery rozhodnutia ústavného

súdu o jej ústavnej sťažnosti využiť ako prostriedok procesného útoku v rámci analogických

konaní o uplatnených nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy predstavujúcich požiadavku

ďalšieho odškodnenia nad rámec rozhodnutí ústavného súdu vo veci zbytočných prieťahov.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu,

označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec sťažovateľky krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

11. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietaná neústavnosť, ako aj

namietané porušenie práva garantovaného dohovorom rozhodnutím všeobecného súdu,

prijatým v konaní o nároku náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,

uplatňovaným v zmysle

12. Ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého

je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, pričom podľa § 132 ods. 3

citovaného zákona ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť,

ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

13. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porovnaj , , , ,

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť

odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti (porovnaj , ). Pokiaľ

právny poriadok poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv

v konaní pred ústavným súdom.

14. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka dôvodí, že v jej prípade nebolo možné uplatniť

ochranu svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania,

pretože podľa názoru sťažovateľky nebolo možné namietanému rozsudku vyčítať niektorý

z dôvodov zmätočnosti v zmysle ustanovení . Ústavný súd sa v uvedenom smere

s názorom sťažovateľky nemôže stotožniť. Súčasťou argumentácie sťažovateľky je totiž, tak

ako je to uvedené v bode 4 odôvodnenia tohto uznesenia, okrem iných argumentov aj

tvrdenie, že bol namietaný rozsudok vydaný „napriek absencii preukázania tvrdených

negatívnych následkov, resp. nezohľadnením osobitnej právnej úpravy obsiahnutej zákonom

č. , mnohonásobne judikovanej v rozhodnutiach všeobecných súdov, ako aj

Ústavného súdu SR, je arbitrárny, nedôvodný, v čoho dôsledku je z ústavného hľadiska

právne neudržateľný“. Sťažovateľka kvalifikuje namietaný rozsudok ako „nejednoznačný

a svojvoľný“, keď podľa jej názoru konajúci súd v namietanom rozsudku sťažovateľke

nijako neozrejmil, na základe čoho považoval vznik nemajetkovej ujmy v zmysle zákona

č. za preukázaný. V takomto svojvoľnom postupe vidí sťažovateľka

porušenie svojho práva na spravodlivý proces.

15. Z podstaty takto prezentovanej argumentácie sťažovateľky, ako aj z poučenia

o opravnom prostriedku, ktoré tvorí súčasť namietaného rozsudku krajského súdu, pritom

vyplýva, že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domáhať prostredníctvom inštitútu

dovolania v zmysle [„dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“], pokiaľ namietaný

rozsudok trpí takými závažnými nedostatkami, aké prezentuje sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2017,

sp. zn. ).

16. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať

ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc

na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú

možnosť účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

Pretože sťažovateľka v sťažnosti netvrdila a už vôbec nepreukázala, že dovolanie nepodala

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jej prípadu ani neprichádzal

do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky

ako neprípustnú a ako takú ju podľa odmietol.

18. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu