Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 166/2018
PDF · 157.11 KB
No categories available
II. ÚS 166/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátskou kanceláriou LKC partners, s. r. o., Tomášikova 10/G, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Daniel Lukáč, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-70 z 20. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry“)
č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-70 z 20. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej
jednotky – expozitúry Západ (ďalej len „vyšetrovateľ národnej kriminálnej agentúry“)
ČVS: PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája 2017 jej bolo spoločne s ďalšími osobami
podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) vznesené obvinenie za pokračovací zločin poškodzovania
finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1, ods. 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
spáchaný v jednočinnom súbehu s pokračovacím obzvlášť závažným zločinom
subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 6 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. i) Trestného zákona a na § 37 písm. k) Trestného zákona.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky jej bolo uznesenie vyšetrovateľa národnej kriminálnej
agentúry ČVS: PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája 2017 «... doručované poštou
do vlastných rúk na adresu jej trvalého bydliska, a to dňa 25.5.2017. Pretože sťažovateľka
nebola poštovým doručovateľom v mieste trvalého bydliska zastihnutá, zásielka bola
29.05.2017 uložená na pošte a poštový doručovateľ vhodil sťažovateľke do poštovej
schránky Oznámenie o uložení zásielky (tzv. „žltý lístok“) s poučením, že si zásielku môže
vyzdvihnúť na pošte v odbernej lehote 18 kalendárnych dní. Sťažovateľka si dňa
12.06.2017, t .j. v odbernej lehote ,zásielku na pošte vyzdvihla a 15.06.2017, teda v
trojdňovej lehote podľa § 187 odsek 1 Trestného poriadku, proti doručenému uzneseniu o
vznesení obvinenia podala sťažnosť.».
Uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-41
z 10. júla 2017 bolo rozhodnuté o zamietnutí sťažovateľkou podanej
sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ-
360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája 2017 ako nedôvodnej. V ďalšom sťažovateľka
využila mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku,
na podklade ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky svojím uznesením
č. k. XVI/2 Pz 76/17/1000-7 z 28. novembra 2017 zrušil uznesenie prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-41 z 10. júla 2017 a vec vrátil na nové
konanie a rozhodnutie.
Následne uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-70 z 20. decembra 2017 bola sťažovateľkou podaná
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ-360/NKA-
PK-ZA-2013 z 22. mája 2017 zamietnutá ako oneskorená. V ostatnom podala sťažovateľka
sťažnosť ústavnému súdu.
3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukázala predovšetkým na to, že
postupom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry a na základe ním vydaného uznesenia
č. k. VII/1 Gv 95/15/1000-70 z 20. decembra 2017 boli porušené jej základné práva.
Svoj názor v súhrne odôvodnila takto: „Neoddeliteľnou súčasťou práva na obhajobu je
právo obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, ktorého
zhmotnením v štádiu vznesenia obvinenia je nepochybne najmä podanie sťažnosti proti
uzneseniu.
Aplikovaním fikcie doručenia prokurátor fakticky odňal sťažovateľke možnosť podať
účinný opravný prostriedok. Z tohto dôvodu a súčasne tým, že prokurátor posudzoval len
formálnu stránku sťažnosti a z dôvodu ním tvrdeného oneskoreného podania sa jej
obsahovou stránkou vôbec nezaoberal, zároveň porušil aj právo sťažovateľky na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne právo
sťažovateľky na obhajobu v zmysle čl. 6 odsek 3 Dohovoru.
Fikciu doručenia podľa Trestného poriadku totiž nie je možné uplatniť bez toho, aby
adresát zásielky po náležitom poučení o následkoch doručenia uviedol adresu
na doručovanie písomností, a bez toho, aby mu zásielka bola opakovane bezvýsledne
doručovaná napriek upovedomeniu o dni a hodine opakovaného doručenia. Ani jedna
z týchto podmienok pritom u sťažovateľky splnená nebola.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
uznesením číslo konania VII/1 Gv 95/15/1000-70 z 20.12.2017 porušil základné právo
sťažovateľky Karin Tóthovej na obhajobu zaručené v čl. 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 6 odsek 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 odsek 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky číslo konania VII/1 Gv 95/15/1000-70 z 20.12.2017 sa zrušuje a vec sa
mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť návrh aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže sťažnosť podať fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený
podľa osobitných predpisov.
8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany
základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa
uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
9. Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že ústavnému súdu
prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99). Nevyužitie
niektorej z možností ochrany označeného práva nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba
nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
10. V okolnostiach predmetnej veci sťažovateľka nevyužila účinný a jej dostupný
prostriedok nápravy, ktorým sa mohla domáhať ochrany svojich označených práv,
keď v namietaných okolnostiach svojej trestnej veci nepodala mimoriadny opravný
prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorým sa mohla domáhať zrušenia
nielen napadnutého rozhodnutia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry ako
právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní v spojení s uznesením
vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ-360/NKA-PK-ZA-2013 z 22. mája
2017, ale aj preskúmania hmotnoprávnych podmienok a predpokladov vedúcich
k vyvodeniu jej trestnoprávnej zodpovednosti za skutok kladený jej za vinu. Podľa § 363
ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora
alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený
zákon. Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť
rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia. Podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363
ods. 1 môže podať obvinený vo svoj prospech, b) v prospech obvineného osoby, ktoré by
mohli podať v jeho prospech odvolanie (m. m. IV. ÚS 158/2018).
11. Použitie tohto právneho prostriedku je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala
ochrany svojich označených práv bez toho, aby využila možnosť nápravy danú jej Trestným
poriadkom, preto ústavný súd jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako neprípustnú.
12. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa
v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd
môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
I. ÚS 314/09), s výnimkou mimoriadnych situácií, napríklad ak je súčasne dotknutá osobná
sloboda jednotlivca.
13. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky v nej
obsiahnutých.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018