Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 603/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018

v senáte zloženom z predsedu senátu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ivetty Macejkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej v konaní o sťažnosti ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou BAJO LEGAL, s. r. o.,

Landererova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Branislav Jablonka,

PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 559,04 eur (slovom päťstopäťdesiatdeväť eur a štyri centy), ktorú j e

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2013, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. V 3/2014

z 28. októbra 2015 (ďalej aj „namietané rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) vydal na návrh sťažovateľa ako žalobcu 20. decembra 2015 zmenkový

platobný rozkaz, ktorým uložil žalovaným v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľovi sumu 204 000 000 Sk. Na základe námietok žalovaných krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 2011 ponechal platobný rozkaz v platnosti len

v časti sumy 3 000 000 Sk (99 581,76 eur) a vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz zrušil.

Najvyšší súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2013 rozsudok prvostupňového krajského súdu potvrdil.

Následne najvyšší súd ako súd dovolací namietaným uznesením

sp. zn. V 3/2014 dovolanie sťažovateľa odmietol pre neprípustnosť.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta závery najvyššieho súdu v rozhodnutí o odvolaní,

ako aj zhodné závery prvostupňového krajského súdu. Tieto dospeli k záveru, že „dôkaz

o neexistencii kauzy nie je možné predložiť, a ak chce sťažovateľ (žalobca) preukázať,

že zmenka bola vystavená ako úplná zmenka, došlo k presunu dôkazného bremena

na sťažovateľa a jeho povinnosťou podľa hmotnoprávneho predpisu bolo predložiť zmluvu

z ktorej vyplývalo, že kauzálny vzťah medzi účastníkmi na zmenkovú sumu existoval.“. Tento

záver je podľa sťažovateľa „popretím zásad o dokazovaní a unesení dôkazného bremena

podľa , keďže sťažovateľ (navrhovateľ) svoj nárok dokázal preukázaním

originálu zmenky, pričom odporca neprodukoval počas celého konania žiadne dôkazy,

ktorými by opodstatnenosť nároku vyvrátil“.

Sťažovateľ uvádza, že žalobca ako majiteľ zmenky nemá povinnosť svoj nárok

preukazovať iným spôsobom ako predložením prvopisu zmenky, ktorá, ak spĺňa formálne

náležitosti, zabezpečuje svojmu majiteľovi právo na jej zaplatenie, a preto je sťažovateľ

presvedčený, že keďže označil a predložil spomínanú zmenku ako dôkaz, splnil svoju

dôkaznú povinnosť. Z uvedeného potom nie je sťažovateľovi zrejmé, prečo by on sám

ako žalobca a majiteľ zmenky mal preukazovať existenciu kauzálneho vzťahu, pokiaľ svoj

nárok odvodzuje od zmenky, a zároveň preukazovať niečo, čo netvrdí.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že „ak zmenkový dlžník v námietkach proti

zmenkovému platobnému rozkazu tvrdí, že nie je povinný plniť zo zmenky, potom dôkazné

bremeno je v plnom rozsahu na ňom. Jeho povinnosťou je teda nielen tvrdiť,

ale aj preukázať neexistenciu kauzálneho vzťahu, t. j. napr. preukázať existenciu iného

vzťahu, ak to tvrdí...

V súdenej veci však žiadny zo žalovaných v 1. až 3. rade neoznačil žiadny dôkaz

na preukázanie svojho tvrdenia v námietkach...

V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že zmenkový veriteľ z dôvodu už spomínanej

abstraktnosti zmenkovej pohľadávky, dôvod vzniku záväzku nie je povinný tvrdiť

ani preukazovať. Právo zmenkového veriteľa netvrdiť a nepreukazovať dôvod vzniku

záväzku sa uplatňuje aj v prípade, že zmenkový dlžník spochybňuje svoj zmenkový záväzok

s odkazom na nedostatok dôvodov jeho vzniku (obdobne aj: Chalupa, R.: Zaišťovací

směnka. Praha: Linde, 2009, s. 41).“. V zmysle uvedeného mal podľa sťažovateľa najvyšší

súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní dospieť k ústavne udržateľnému záveru, že žalovaní

v 1. až 3. rade neuniesli dôkazné bremeno, a mal mu byť priznaný plný nárok zo zmenky

vo výške 204 000 000 Sk. Sťažovateľ uvádza, že prvostupňový súd dospel k záverom, ktoré

neskôr potvrdil aj najvyšší súd ako súd odvolací len na základe tvrdení žalovaných

v 1. až 3. rade uvedených v písomných námietkach. V konaní nebol produkovaný

žiadny dôkaz žalovanými v 1. až 3. rade, ktorý by preukazoval skutočnosti uvedené

v ich námietkach, resp. by potvrdzoval uvedené závery súdov.

4. Závery najvyššieho súdu v namietanom rozhodnutí o odvolaní,

ako aj v prvostupňovom rozsudku krajského súdu, v zmysle ktorých rozdielnosť spôsobu

vyplnenia údajov na zmenke preukazuje to, že údaje o zmenkovej sume (slovom a číslom)

a mieste plnenia boli dodatočne doplnené sťažovateľom, sú podľa sťažovateľa arbitrárne

a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Sťažovateľ tvrdí, že „ak žalovaní v 1. až

3. rade tvrdia, že zmenka je vyplnená v rozpore s ústnou dohodou o vyplňovacom práve

(čo sťažovateľ zásadne odmieta!), musia toto tvrdenie aj preukázať, čo však v konaní

neurobili...“.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

(ako aj rozsudok prvostupňového súdu) a najmä jeho odôvodnenie je výrazom svojvôle

súdu, ktorého závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

5. Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd ako súd odvolací sa nijakým spôsobom

nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami, keď namietal obsahové nedostatky námietok

žalovaných proti zmenkovému platobnému rozkazu, že prvostupňový súd rozhodol

vo vzťahu k všetkým žalovaným, pričom žalovaný v 2. rade vo svojich námietkach netvrdil

existenciu iného kauzálneho vzťahu ako ostatní žalovaní, nevysporiadal sa s námietkou

o doručovaní zmenkového platobného rozkazu žalovaného v 3. rade a s včasnosťou podania

námietok žalovanými. Z tohto dôvodu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia, čím došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

6. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn.

1 Obdo V 3/2014 a jeho rozhodnutiu z 28. októbra 2015 sťažovateľ namietal, že došlo

k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu podľa ,

keď dovolací súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku, že vo veci jeho odvolania

rozhodoval senát najvyššieho súdu v nesprávnom zložení. Sťažovateľ namietal, že v rozpore

s úpravou obsiahnutou v (ďalej len „OSP“) v spise chýba

oznámenie sudcu – člena senátu predsedovi súdu podľa o existencii

dôvodu, pre ktorý má byť vylúčený, a zároveň absentuje rozhodnutie o vylúčení tohto sudcu

( ): „Nedodržanie zákonného procesného postupu zo strany súdu podľa

nášho názoru predstavuje porušenie práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 SR

a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa SR.“

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa , ,

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28. 10. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. V 3/2014, ako aj postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 04. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.:

, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2015 v konaní

vedenom pod sp. zn. V 3/2014, ako aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29. 04. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.: , sa zrušujú

a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu sa prikazuje, aby v konaní

vedenom pod sp. zn. znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

8. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 10. októbra 2017 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. apríla 2013 a vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

9. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania vyjadrila predsedníčka

najvyššieho súdu, ktorá v podaní doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2017 uviedla,

že medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Poukázala pritom na obsah namietaného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že

„zmenka predložená žalobcom v konaní označená ako vlastná zmenka bola súdom prvej

inštancie posúdená správne ako blankozmenka. Skutočnosť, že zmenka v časti zmenečnej

istiny a miesta plnenia bola vyplnená strojopisom a nie voľnou rukou ako ostatná údaje,

bola pre súd prvej inštancie, ako aj pre odvolací súd smerodajná pre záver, že ide

o blankozmenku a nie o vlastnú zmenku ako bola označená. Zástupca žalobcu ničím

nepreukázal, ani nezdôvodnil, prečo takýmto spôsobom boli údaje na zmenke vyplnené, čím

nevyvrátil pochybnosť o tom, že tieto údaje boli doplnené dodatočne. S touto otázkou sa súd

prvej inštancie, ako aj odvolací súd podrobne zaoberal na strane 8 sťažnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka najvyššieho súdu podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) oznámila, že najvyšší súd netrvá na ústnom

pojednávaní a s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.

10. K predmetnej veci sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu

aj sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 22. januára 2018. V tomto stanovisku

skonštatoval, že najvyšší súd sa vo svojom podaní vyjadril len k jednej z viacero

namietaných skutočností, a to k posúdeniu zmenky predloženej sťažovateľom

ako blankozmenky. V tejto súvislosti upozornil na skutočnosť, že každý záver súdu uvedený

v odôvodnení jeho rozhodnutia musí mať svoj základ vo vykonanom dokazovaní,

a zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa odlišnosti vyplnenia údajov na zmenke, ktorá

sama osebe neznamená, že tieto údaje boli vyplnené dodatočne. Navyše, takýto postup nie

je v rozpore so zmenkovým a šekovým v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“). Vo vzťahu k iným namietaným

skutočnostiam, ku ktorým sa najvyšší súd v stanovisku nevyjadril, sťažovateľ zotrváva

na obsahu svojej ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania,

ak dospeje k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

11. Podľa po prijatí veci na ďalšie konanie

ústavný súd listom upovedomil o podanej sťažnosti aj účastníkov konania, v ktorom bolo

vydané napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. V tomto konaní o zmenkovom platobnom

rozkaze bola žalovanou obchodná spoločnosť

, ako žalovaný v 1. rade, , ako žalovaný

v 2. rade a , ako žalovaný v 3. rade.

Žalovaným v 2. a 3. sa upovedomenie nepodarilo na adresu známu ústavnému súdu

doručiť. Žalovaný v 1. rade, obchodná spoločnosť , toho času v likvidácii,

sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril prostredníctvom svojho likvidátora

, tak, že stručne uviedol: „V zhode so sťažovateľom potvrdzujeme, že sme

v konaní neboli vypočutí ako účastník konania. Ďalej vyhlasujeme, že medzi vystaviteľom

zmenky a jej príjemcom – sťažovateľom, neexistuje a nikdy neexistovala žiadna dohoda

o vyplnení zmenky na sumu 3 mil. Sk, a to ani konkludentná.“

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

16. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

17. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Podľa ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní

neúplná, vyplnená tak, ako bolo dojednané, nemožno namietať majiteľovi zmenky, že tieto

dojednania neboli dodržané, okrem ak majiteľ nadobudol zmenku zlomyseľne alebo sa

pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou.

21. Podľa kto je žalovaný zo zmenky, nemôže

robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi

alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome

na škodu dlžníka.

III.

22. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, a to postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v konaní o zmenkovom platobnom rozkaze.

Najvyšší súd v odvolacom konaní podľa sťažovateľa arbitrárne potvrdil rozhodnutie

o zrušení časti zmenkového platobného rozkazu prevyšujúceho sumu 3 mil. Sk,

keď konštatoval, že sťažovateľ ako žalobca neuniesol dôkazné bremeno, hoci toto podľa

presvedčenia sťažovateľa spočívalo na žalovaných. Odvolací súd tiež nesprávne

a bez podpory vo vykonanom dokazovaní rozhodol, že zmenka, ktorú sťažovateľ

ako žalobca v konaní predložil, bola blankozmenkou, ktorú sťažovateľ ako žalobca

nesprávne a v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve vyplnil. Sťažovateľ namieta,

že odôvodnenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nespĺňa kritériá riadneho

odôvodnenia, keďže sa v ňom odvolací súd nevysporiadal s podstatnými námietkami

a argumentmi sťažovateľa, najmä sa nevysporiadal s otázkou včasnosti doručenia námietok

proti zmenkovému platobnému rozkazu zo strany žalovaného v 3. rade.

23. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

24. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Ústavný súd považuje za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

25. Vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľa ústavný súd preskúmal

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla

2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2011, keďže

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci sťažovateľa potvrdil a s obsahom jeho

odôvodnenia sa stotožnil.

26. Sťažovateľ namietal, že odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa nesprávne

a bez podpory vo vykonanom dokazovaní rozhodli, že zmenka, ktorú v konaní o vydanie

zmenkového platobného rozkazu sťažovateľ predložil, bola vystavená ako blankozmenka.

Krajský súd ako súd prvého stupňa v tejto súvislosti uviedol, že z predložených dokladov

zistil, že žalovaný v 1. rade (obchodná spoločnosť ) vystavil 16. novembra

1998 vlastnú zmenku, ktorú avalovali žalovaní v 2. a 3 rade (konatelia žalovaného

v 1. rade). Všetky údaje na zmenke boli vyplnené rukou, okrem zmenkovej sumy slovom

a písmom a miesta platenia, ktoré boli vypísané písacím strojom. Sťažovateľ v konaní pred

krajským súdom zotrvával na stanovisku, že napriek inému spôsobu vyplnenia zmenkovej

sumy a miesta platenia bola zmenka vystavená ako vlastná zmenka, ale žiadne vysvetlenie

k odlišnému spôsobu vyplnenia údajov na zmenke neposkytol, preto krajský súd dospel

k záveru, že tvrdenie žalovaných, že zmenka bola vystavená ako blankozmenka, je správne.

27. Najvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa uviedol: „Základnou

otázkou pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je, či súd prvého stupňa dospel

k správnemu záveru, že zmenka označená ako vlastná zmenka, z ktorej žalobca jeho nárok

na zaplatenie zmenečnej sumy uplatnil je blankozmenka.

Pre zistenie tejto skutočnosti základnou otázkou je, či konajúci súd na základe toho,

že zmenka bola vyplnená v časti zmenečnej sumy a miesta platenia inak, ako ostatné údaje

teda strojopisom a nie voľnou rukou, dospel k správnemu záveru, že ide o blankozmenku

a nie vlastnú zmenku, ako bola označená. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní,

a ani v odvolaní k faktu, prečo bola zmenka v časti zmenečnej sumy a miesta platenia

vyplnená inak ako ostatné údaje na zmenke, sa nevyjadril. Jediné čo namietal, že spôsob

písania na zmenke nemôže mať vplyv na posúdenie druhu zmenky, ale žiadnym tvrdením

nezdôvodnil prečo boli údaje o výške zmenečnej sumy a mieste platenia napísané iným

druhom písma ako ostatné údaje. Žalobca nevyvrátil pochybnosť, že práve z dôvodu

že výška sumy na zmenke a miesta platenia boli napísané strojopisom, a nie vlastnou ruku,

boli tieto údaje na zmenke doplňované následne. Bolo vecou žalobcu, aby v danom prípade,

keď žalovaní 1/, 2/ a 3/ namietali, že zmenka bola vyplnená v rozpore s dohodou

o vyplňovaní zmenky, aby k tejto námietke zaujal stanovisko, prečo sú tieto údaje vyplnené

iným druhom písma, ale nie iba to, že spôsob odlišného písma na zmenke nie je dôvod

pre pochybnosť, že všetky údaje boli vyplnené súčasne. Na základe uvedeného Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie je pravdou, že Krajský súd v Bratislave

sa nezaoberal skutočnosťami, na základe ktorých dospel k jeho záveru a že tento jeho záver

nevyplynul z vykonaného dokazovania.“

28. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu sp. zn.

v právnej veci sťažovateľa a zistil, že zmenka, ktorú pri návrhu na vydanie zmenkového

platobného rozkazu predložil žalobca, bola v podstate jediným dôkazom, ktorý bol v tomto

konaní prezentovaný niektorým z účastníkov. Z obsahu spisu, ako aj z obsahu samotnej

sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ v postavení žalobcu v priebehu konania

nevysvetlil, prečo sú údaje o zmenkovej sume a mieste platenia na zmenke napísané iným

spôsobom ako ostatné údaje na zmenke, napriek skutočnosti, že ho na to konajúci súd

viackrát vyzýval, a opakovane zotrvával na stanovisku, že spôsob vypísania údajov

na zmenke nie je dôkazom o momente, kedy boli údaje vypísané. Jediné vysvetlenie v tomto

smere poskytli žalovaní v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu, kde tvrdili,

že zmenka bola vystaviteľom vystavená ako zmenka neúplná, t. j. ako blankozmenka.

Záver krajského súdu, ktorý z týchto skutočností vyvodil to, že údaje o zmenkovej sume

a mieste platenia boli majiteľom zmenky dopísané dodatočne a že zmenka bola vystavená

ako blankozmenka, tak ako tvrdili žalovaní, navyše pri absencii iného tvrdenia alebo

vysvetlenia uvedenej skutočnosti zo strany žalobcu (sťažovateľa) nepovažuje ústavný súd

za nelogický alebo taký, ktorý by bol v príkrom rozpore s obsahom listiny zmenky.

Zarážajúcim však je fakt, že sa krajský súd konštatovaním tohto záveru v konaní

o zmenkovom platobnom rozkaze uspokojil a nepovažoval za podstatné dokazovať ďalšie

skutočnosti.

29. Ústavný súd nie je súdom skutkovým a hodnotenie dôkazov je vecou

všeobecného súdu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , , ).

V tomto smere nemožno tvrdiť, že by vyhodnotením tohto dôkazu, samotnej listiny

zmenky a záverom, ku ktorému krajský súd dospel a ktorý odvolací súd potvrdil,

t. j. že zmenka bola vystavená ako blankozmenka, došlo k porušeniu práva sťažovateľa,

a preto túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

30. Dôležitým zistením v tejto veci ostáva skutočnosť, že vyhodnotením listiny

zmenky predloženej sťažovateľom v tomto konaní sa dokazovanie krajského súdu

v zmenkovom konaní skončilo. Ústavnému súdu ani po preštudovaní spisu vo veci

sťažovateľa nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel krajský súd v spojení

s najvyšším súdom ako súdom odvolacím k ďalším pre posúdenie veci sťažovateľa

podstatným záverom. V tomto spočíva aj jedna z ďalších námietok sťažovateľa, že krajský

súd v spojení s najvyšším súdom dospeli k svojim záverom bez akéhokoľvek vykonaného

dokazovania.

31. Žalovaní sa námietkami proti zmenkového platobnému rozkazu bránili tvrdením,

že zmenka predložená sťažovateľom bola vystavená ako blankozmenka a bola

sťažovateľom vyplnená v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve.

Blankozmenka je pojem, ktorý nie je v definovaný, avšak jej

existenciu predpokladá ustanovenie , ako aj ustanovenie

ods. 2 , kde sa na odkazuje ako na ustanovenie

o blankozmenke.

Blankozmenka je spravidla definovaná ako listina s neúplným obsahom, ktorá bola

emitovaná s tým, že bude dodatočne doplnená na úplnú zmenku a na ktorej doplnenie udelil

vystaviteľ nadobúdateľovi vyplňovacie právo (Chalupa, R. Základy směnečného práva.

Praha : Linde, 2003). Zmenka je blankozmenkou pri svojom vystavení a týmto spôsobom

možno vystaviť zmenku cudziu, ako aj zmenku vlastnú. Jedným z pojmových znakov

blankozmenky je aj dohoda o vyplňovacom práve, čo vyplýva zo samotného textu

ustanovenia „Ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní

neúplná, vyplnená tak, ako bolo dojednané...“. Dohoda o spôsobe, ako sa majú chýbajúce

údaje na zmenku doplniť, pritom nemusí mať písomnú podobu, možno ju uzavrieť

aj konkludentne. Ak následne dôjde k doplneniu chýbajúcich údajov tak, že bude spĺňať

zákonom predpísané náležitosti zmenky cudzej alebo zmenky vlastnej, dochádza k jej

transformácii na zmenku úplnú s právnymi účinkami ex tunc – teda od okamihu vydania

zmenky.

32. Samotná skutočnosť, že zmenka vystavená ako blankozmenka je vyplnená

chýbajúcimi údajmi v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, neznamená neplatnosť

samotnej zmenky, ale v súlade s už citovaným ustanovením

dáva osobám zaviazaným zo zmenky možnosť uplatniť námietku nesprávneho vyplnenia

zmenky. Tento záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky,

v zmysle ktorej „Nesprávné vyplňení blankosměnky nemá za následek neplatnost směnky,

nábrž zakládá námitku proti majiteli směnky. Směnka, vyplňená proti úmluvě, tak není

neplatná, ale je možno ju uplatnit jen v rámci úmluvy.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 24. 6. 2009, m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 19. 8. 2009, sp. zn. z 28. 5. 2009,

uznesenie sp. zn. z 27. 9. 2011).

33. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že majiteľ zmenky zmenku

vyplnil v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, je na dlžníkovi alebo osobe zaviazanej

zo zmenky, ktorá uvedené tvrdenie v konaní vzniesla (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. 7. 2009). Na to, aby bola námietka

o nesprávnom vyplnení blankozmenky úspešne uplatnená, je nevyhnutné preukázať,

že zmenka bola vystavená ako neúplná, že dohoda o vyplňovacom práve existovala

a z jej obsahu vyplýva, že chýbajúce údaje na zmenke boli nesprávne a v rozpore

s touto dohodou vyplnené. Ak sú preukázané tieto skutočnosti, je v zmysle znenia

ustanovenia potrebné majiteľovi zmenky dokázať, že zmenku

nadobudol zlomyseľne alebo sa pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou.

V prípade, ak nedošlo k zmene majiteľa zmenky, a teda žalobcom v zmenkovom platobnom

rozkaze je prvý majiteľ zmenky, ktorý je aj priamym účastníkom dohody o vyplňovacom

práve, a preukáže sa, že zmenku doplnil v rozpore s vyplňovacím právom, už zo samotnej

povahy tohto konania vyplýva, že konal zlomyseľne alebo sa dopustil hrubej nedbanlivosti.

34. Žalovaní v právnej veci sťažovateľa v námietkach proti zmenkovému platobnému

rozkazu namietali, že sťažovateľ vyplnil chýbajúci údaj o zmenkovej sume a mieste platenia

v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, ktoré podľa ich tvrdení uzavreli

so sťažovateľom konkludentne. Blankozmenka, ktorú žalovaný v 1. rade (obchodná

spoločnosť ) vystavil a ktorú žalovaní v 2. a 3. rade (konatelia žalovaného

v 1. rade) ako avalisti podpísali, mala byť zabezpečením dlhu žalovaného v 1. rade voči

manželke sťažovateľa zo zmluvy o pôžičke na sumu 3 milióny Sk. Existencia zmluvy

o pôžičke teda podľa tvrdení žalovaných mala preukazovať skutočnosť, že sťažovateľ

neúplne vystavenú zmenku nesprávne doplnil údajom o dlžnej sume. Ako tvrdí sťažovateľ,

tvrdenia žalovaných v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu sa rôznili v tom,

či bola zmluva o pôžičke uzavretá s manželkou sťažovateľa, sťažovateľom samotným,

a jeden zo žalovaných (žalovaný v 2. rade) dokonca v námietkach ani netvrdil existenciu

záväzku zo zmluvy o pôžičke.

35. V tomto prípade teda žalovaní pri tvrdení nesprávneho vyplnenia blankozmenky

uplatnili kauzálne námietky vo vzťahu k majiteľovi zmenky tým spôsobom, že tvrdili,

že dôvodom vystavenia zmenky bola zmluva o pôžičke vo výške 3 miliónov Sk

a že sťažovateľ blankozmenku nesprávne vyplnil inou sumou v rozpore s dohodou

o vyplňovacom práve, ktorú medzi sebou konkludentne uzavreli.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že tieto skutočnosti, ktoré žalovaní v námietkach

proti zmenkovému platobnému rozkazu uvádzali a ktoré navyše ani neboli medzi nimi

celkom zhodné, neboli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa a žalovaní

na podporu svojich tvrdení nepredložili žiaden dôkaz. Ústavný súd považuje túto námietku

sťažovateľa za dôvodnú.

36. Ustanovenie prvej vety vymedzuje

negatívnym spôsobom námietky, ktoré si dlžník zo zmenky môže voči majiteľovi zmenky

uplatniť. Okrem námietok týkajúcich sa samotnej listiny zmenky (tzv. absolútne námietky)

si môže dlžník voči vystaviteľovi uplatniť aj kauzálne námietky, ktoré sa označujú

ako relatívne námietky, keďže ich môže dlžník uplatniť len v prípade, ak vyplývajú

z priameho vzťahu medzi ním a majiteľom zmenky.

37. Z judikatúry aj teórie zmenkového práva vyplýva, že dôkazné bremeno

na preukázanie kauzálnych námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu, t. j. takých

námietok, ktoré majú svoj pôvod v mimozmenkovom vzťahu medzi dlžníkom a majiteľom

zmenky, nesie žalovaný dlžník (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. 4. 2015, sp. zn. z 8. 6. 2010,

sp. zn. z 30. 4. 2015, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. 7. 2012). Zmenka predstavuje abstraktný a nesporný záväzok

a jej majiteľ nemusí pri jej predložení k plateniu ani pri prípadnom vymáhaní plnenia z nej

nič preukazovať, okrem skutočnosti, že je majiteľom platnej zmenky. Platná zmenka

je dostatočným dôvodom na vznik nároku na sumu, ktorá je v nej uvedená. Pokiaľ dlžník

popiera existenciu záväzku zo zmenky, nesie pritom dôkazné bremeno (rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 31. 3. 2010, sp. zn.

z 31. 5. 2011, sp. zn. z 30. 4. 2015, rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. 7. 2012, rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. 11. 2014).

38. Dôkazné bremeno v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu

teda v prvom rade zaťažuje žalovaného zo zmenky, avšak toto tvrdenie nemožno chápať

absolútne. Napriek abstraktnému charakteru zmenky a napriek skutočnosti, že záväzok

vyplývajúci zo zmenky je v zásade právne nezávislý od základného právneho pomeru,

t. j. od kauzy, v bežných obchodnoprávnych či súkromnoprávnych vzťahoch sú zmenky

vystavované z nejakého dôvodu na základe nejakej kauzy. Aj preto sú tzv. kauzálne

námietky dlžníkov zo zmenky tými najčastejšími námietkami v konaní o zmenkovom

platobnom rozkaze. Uvedené bolo vyslovené najvyšším súdom v rozsudku

sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra 2008 (ktorý bol aj predmetom ústavného

prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ): „Ak žalobca

v konaní tvrdí, že zmenka kryje konkrétny kauzálny vzťah, potom v tejto časti dôkazné

bremeno je na jeho strane. Úvaha o tom, koho v konkrétnom prípade zaťažuje dôkazné

bremeno, však nie je rozhodujúca, ale rozhodujúce sú výsledky vykonaného dokazovania,

ktoré súd vyhodnocuje podľa ustanovenia .“

39. Čo sa týka dokazovania a povinnosti znášať dôkazné bremeno, krajský súd

v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sp. zn. z 13. apríla 2011 uviedol,

že povinnosť preukázať svoje tvrdenie v námietkach zaťažuje dlžníka zo zmenky. Napriek

tomuto konštatovaniu ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „Žalovaný si splnil

svoju povinnosť tvrdenia, že medzi majiteľom a vystaviteľom zmenky nejestvuje kauzálny

vzťah predstavujúci zmenkovú sumu 204 mil. Sk. Dôkaz o neexistencii kauzy nie je možné

predložiť, a preto ak žalobca chce preukázať, že zmenka bola vystavená ako úplná zmenka

na sumu 204 mil. Sk, došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Jeho povinnosťou

podľa hmotnoprávnych predpisov bolo predložiť zmluvu, z ktorej vyplývalo, že kauzálny

vzťah medzi účastníkmi na zmenkovú sumu existoval.

Z uvedeného vyplýva, že predmetný zmenkový záväzok nemá za základ reálny

obchodný (kauzálny) vzťah v celej vymáhanej sume, Reálny kauzálny vzťah, ako vyplynulo

z vykonaného dokazovania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade jestvoval len v sume

3.000.000,- Sk, a to na základe uzavretej zmluvy o pôžičke. Preto súd považoval

za preukázané, že žalobca vyplnil blankozmenku v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve,

pretože pri tom konal s úmyslom poškodiť dlžníka...

Neplatnosti respektíve neexistencie zmluvy si musí súd všímať z úradnej moci,

Neexistencia záväzku (zmluvy) sa prenáša tiež na skriptúrnu obligáciu (zmenku), pokiaľ ide

o zmenkový právny pomer medzi majiteľom a vystaviteľom zmenky.“.

Krajský súd nepripustil dôkaz navrhovaný žalovaným v 1. rade, výsluch svedkov,

pretože ho považoval za nadbytočný.

40. Krajský súd na jednej strane uviedol, že povinnosť preukázať svoje tvrdenia

v námietkach zaťažuje dlžníka, no vzápätí sa v odôvodnení svojho rozhodnutia uspokojil

s tvrdením žalovaných. Krajský súd tvrdí, že reálny kauzálny vzťah vo výške 3 mil. Sk

existuje, čo má vyplývať z vykonaného dokazovania. Krajský súd však vo vzťahu

k existencii „reálneho“ kauzálneho vzťahu vo výške 3 mil. Sk nevykonal dokazovanie,

nerealizoval žiaden výsluch, nevykonal dôkaz listinou, nevypočul žalovaných. Uvedené

vyplýva nielen z odôvodnenia jeho rozhodnutia, ale aj zo samotného spisu krajského súdu

sp. zn. .

41. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku o odvolaní sťažovateľa so závermi

krajského súdu stotožnil a uviedol, že „nie je pravdou, že Krajský súd v Bratislave

sa nezaoberal skutočnosťami, na základe ktorých dospel k jeho záveru a že tento jeho záver

nevyplynul z vykonaného dokazovania“. Námietky sťažovateľa uvádzané v odvolaní

vo vzťahu k sume 99 581,76 eur (3 mil. Sk) považoval najvyšší súd za bezpredmetné, keďže

sa týkali podľa najvyššieho súdu časti zmenkového platobného rozkazu, ktorý nebol

zrušený a ktorý žalovaní sami nenapadli.

Najvyšší súd uviedol: „Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový súd

vychádzal zo zhodného tvrdenia žalovaných 1/, 2/ a 3/, že sporná zmenka zabezpečovala

pôžičku, ktorá predstavovala sumu 3 000 000 Sk /99 581,76 eur/. S tvrdením žalobcu

v odvolaní, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, že nepredložili jediný dôkaz o ich

tvrdení sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko je pravdou, že práve žalobca neuviedol jediný

dôvod, prečo boli dva údaje na zmenke vyplnené odlišne. Táto skutočnosť nie je iba

tvrdením žalovaných, ale je to fakt, ku ktorému to bol práve žalobca, ktorý nezaujal žiadne

stanovisko. Odvolanie žalobcu v časti, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, že bola

porušená dohoda o vyplnení, Najvyšší súd Slovenskej republiky označil taktiež

za bezpredmetné, keďže žalobca jeho návrhom uplatnil právo zo zmenky označenej

ako vlastnej. Prvostupňový súd pri určení dôvodnosti návrhu vo výške 99 581,76 eur

vychádzal z tvrdenia, že konkludentnú dohodu o vyplňovacom práve, účastníci zmenkového

vzťahu dohodli, že výška zmenečnej sumy bude vo výške poskytnutej pôžičky, keďže žiadne

iné tvrdenie v danej veci nebolo vznesené. Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodu,

že išlo o konkludentnú dohodu dospel k záveru, že prvostupňový súd nepochybil, keď dospel

k záveru, že táto bola uzavretá vo výške tvrdenej žalovanými..., keďže žiaden iný dôkaz

pri konkludentnej dohode v danom prípade žalobcom predložený nebol. Táto otázka je však

pre posúdenie dôvodnosti odvolania žalobcu bezpredmetná, nakoľko predmetom sporu

je zrušený zmenkový platobný rozkaz, pre zistenie správnosti ktorého rozhodnutia je, či išlo

o nárok zo zmenky vlastnej.“

42. Uvedené závery a spôsob, akým krajský súd a najvyšší súd aplikovali na prípad

sťažovateľa právnu normu, sú podľa ústavného súdu v rozpore s citovanou, ustálenou

judikatúrou všeobecných súdov, právnou úpravou a právnou teóriou týkajúcou

sa uplatňovania nárokov zo zmenky. V prípade sťažovateľa totiž všeobecné súdy úplne

rezignovali na vykonanie dokazovania v konaní o zmenkovom platobnom rozkaze.

Sťažovateľ v právnom postavení žalobcu v konaní predložil úplnú zmenku so všetkými

zákonnými náležitosťami, ktorých neperfektnosť alebo absenciu v námietkovom konaní

nikto nenamietal, a tým si splnil svoju dôkaznú povinnosť pre vydanie zmenkového

platobného rozkazu. Žalovaní uplatnili v zmenkovom konaní námietky voči zmenkovému

platobnému rozkazu, v ktorých namietali, že zmenka predložená sťažovateľom bola

vystavená ako blankozmenka a sťažovateľ ju doplnil v rozpore s dohodou o vyplňovacom

práve na sumu, ktorá prevyšovala reálnu kauzu, ktorá medzi účastníkmi existovala. Tou

reálnou kauzou mala byť zmluva o pôžičke vo výške 3 mil. Sk.

Po zrušení zmenkového platobného rozkazu tak všeobecný súd pokračoval

v námietkovom konaní, predmetom ktorého malo byť preukázanie dôvodnosti námietok

žalovaných, t. j. že zmenka bola vystavená ako blankozmenka, že existovala dohoda

o vyplňovacom práve, že sťažovateľ dohodu o vyplňovacom práve porušil, čoho dôkazom

mala byť práve existencia záväzkového vzťahu pôžičky.

43. Hoci sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na vykonané

dôkazy, neuvádza, aké dôkazy v námietkovom konaní na preukázanie skutočností tvrdených

žalovanými vykonal. Jedinou skutočnosťou, z ktorej okrem samotnej zmenky vychádzal,

boli „zhodné tvrdenia žalovaných“. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku tomuto postupu

krajského súdu prisvedčil a na námietky sťažovateľa v tomto ohľade reagoval len tvrdením,

že „nie je pravdou, že sa Krajský súd v Bratislave nezaoberal skutočnosťami na základe

ktorých dospel k záveru a že tento jeho záver nevyplynul z dokazovania“.

Z obsahu spisu vo veci zmenkového konania však vyplýva, že žiadne ďalšie dôkazy,

ktoré by mohli alebo mali preukázať existenciu dohody o vyplňovacom práve,

ani skutočnosť, že sťažovateľ vyplnil zmenku excesne, vykonané neboli. Tiež nebolo

vykonané dokazovanie týkajúce sa existencie záväzku zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť

právnym základom pre vystavenie neúplnej zmenky a ktorej existencia by mohla podporiť

tvrdenia žalovaných, že sťažovateľ zmenku nesprávne vyplnil. Konštatovanie krajského

súdu, že dôkaz o neexistencii kauzy nie je možné zo strany žalovaných predložiť, v tomto

prípade neobstojí a ústavný súd ho v okolnostiach tohto prípadu považuje za arbitrárny.

Žalovaní sa bránili existenciou kauzy v nižšej sume, ktorá mala potvrdzovať tvrdenie,

že sťažovateľ nesprávne vyplnil zmenkovú sumu. Nie je zrejmé, prečo vo vzťahu k týmto

tvrdeniam žalovaných krajský súd nevykonal žiadne dokazovanie, žalovaných v konaní

ani nevypočul a dokonca aj dôkazy navrhované samotnými žalovanými v konaní z dôvodu

nadbytočnosti nevykonal. Z tohto hľadiska sa konštatovania krajského súdu potvrdené

súdom najvyšším o tom, že k svojim záverom dospel na základe vykonaných dôkazov,

podporené tvrdením, že vychádzal aj zo zhodných tvrdení žalovaných, javia byť v príkrom

rozpore s povinnosťou súdu zisťovať skutočný stav veci.

44. Uvedený postup krajského súdu nemožno podľa ústavného súdu ospravedlniť

ani s odkazom na citované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007

z 27. novembra 2008, z ktorého vyplýva, že povinnosť žalovaných v zmenkovom konaní

znášať bremeno dôkazu týkajúce sa kauzálnych námietok nie je absolútna. Nie je možné

popierať tvrdenie, že neexistenciu kauzy nemožno preukázať, prípadne možno preukázať

len s neúmernými ťažkosťami, avšak v okolnostiach zmenkového konania vo veci

sťažovateľa žalovaní tvrdili existenciu dohody o vyplňovacom práve, tvrdili existenciu

zmluvy o pôžičke (pričom ich tvrdenia o tom, medzi akými subjektmi bola vlastne pôžička

uzavretá, sa rozchádzali), nič z toho však nepreukázali a konajúci súd sa uspokojil

s ich tvrdeniami a na tomto skutkovom základe konštatoval, že dôkazné bremeno sa

vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným v námietkach presunulo na žalobcu. Najvyšší súd

v namietanom rozsudku tieto arbitrárne závery krajského súdu potvrdil a k námietkam

sťažovateľa vo vzťahu sťažovateľa, ktoré vzniesol v odvolaní, sa relevantne nevyjadril.

Na námietky sťažovateľa týkajúce sa uvedených skutočností reagoval najvyšší súd

len opakovaným odkazom na skutočnosť, že žalobca nevysvetlil rozdiely vo vyplnení

údajov na zmenke, a konštatovaním, že žalobca žiaden iný dôkaz o konkludentnej dohode

nepredložil.

45. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom

jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov

a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Pritom uvedené nedostatky musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v ().

46. Krajský súd a ani najvyšší súd svoje rozhodnutia neodôvodnili, svoje právne

a skutkové závery vyslovili bez jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky skutkovo

a právne relevantné otázky. K svojim záverom dospeli bez riadne vykonaného dokazovania

a bremeno dôkazu a zodpovednosti za výsledok konania bez opodstatneného dôvodu

v okolnostiach tohto prípadu a v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov a právnou

teóriou preniesli na žalobcu.

47. Sťažovateľ tiež tvrdil, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal

s otázkou, či boli námietky žalovaného v 3. rade doručené konajúcemu súdu včas.

Čo sa týka včasnosti podania námietok žalovaným v 3. rade, krajský súd v rozsudku

sp. zn. z 13. apríla 2011 uviedol: „... a námietky žalovaného v 3. rade súd

uznesením z 28. 2. 2006 zamietol ako oneskorene podané. Toto uznesenie NS SR ako súd

odvolací zrušil rozhodnutím z 31. 5. 2006 č. k. -194 a vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.“

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2006

ústavný súd zistil, že pri riešení otázky včasnosti podania námietok žalovaného v 3. rade,

ktoré najprv krajský súd odmietol ako oneskorene podané, dospel najvyšší súd k záveru, že

„prvostupňový (pozn. krajský) súd sa pri posudzovaní otázky doručenia s otázkou,

či sa odporca v 3. rade v čase doručenia v mieste doručenia zdržoval, nezaoberal a preto

predčasne rozhodol, keď skonštatoval, že podľa až po došetrení tejto

skutočnosti bude možné rozhodnúť, či zásielka bola doručená v súlade s ustanovením § 47

ods. 2 a následne rozhodnúť, či námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu

boli podané včas“.

48. Krajský súd bol uznesením najvyššieho súdu zaviazaný došetriť okolnosti

doručovania zmenkového platobného rozkazu žalovanému v 3. rade, a tak opätovne

posúdiť, či boli námietky žalovaného v 3. rade doručené súdu včas na to, aby mohli

vo vzťahu k tomuto účastníkovi spôsobiť zrušenie zmenkového platobného rozkazu.

Krajský súd však v rozhodnutí len odkázal na uvedené uznesenie najvyššieho súdu a túto

skutočnosť sťažovateľ v odvolaní namietal, keďže z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva,

či došetrenie okolnosti doručovania zmenkového platobného rozkazu vykonal, dokonca

ani neuvádza, k akému záveru dospel.

49. Na túto námietku sťažovateľa reagoval najvyšší súd v napadnutom rozsudku tak,

že uviedol: „Je pravdou, že z odôvodnenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. , vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že

prvostupňový súd rozhodol predčasne, keď označil námietky žalovaného 3/ podané

oneskorene. Krajský súd v Bratislave v novom konaní dospel k záveru, že námietky

žalovaného 3/ boli podané včas. Skutočnosť, že z odôvodnenia nie je zrejmé, či sa žalovaný

3/ v čase doručenia zmenkového platobného rozkazu v mieste doručovania zdržoval

neznamená, že konajúci súd toto neskúmal, keď dospel k záveru, že námietky žalovaného 3/

boli podané včas.“

50. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26),

podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. 4. 1993).

51. V konaní o zmenkovom platobnom rozkaze ak žalovaný nepodá námietky proti

vydanému zmenkovému platobnému rozkazu včas, má zmenkový platobný rozkaz účinky

právoplatného rozsudku ( v znení účinnom do 22. decembra 2015). Otázka

včasnosti podania námietok je preto v zmenkovom konaní otázkou, ktorá má vysoký stupeň

relevancie nielen pre žalobcu, ale aj pre samotného žalovaného. Ústavný súd súhlasí

s tvrdením sťažovateľa, že v konaní prvostupňového súdu nedostal na túto otázku primeranú

odpoveď. Najvyššiemu súdu nemožno uprieť snahu nedostatok odôvodnenia rozsudku

krajského súdu zhojiť, avšak ani v jeho odôvodnení nemožno nájsť odpoveď na otázku,

či krajský súd dokazovanie týkajúce sa doručovania zmenkového platobného rozkazu

žalovanému v 3. rade podľa pokynu súdu vyššieho stupňa vykonal. Konštatovanie

odvolacieho súdu („... to, že z odôvodnenia nie je zrejmé... neznamená, že konajúci súd toto

neskúmal...“) nemôže ústavný súd akceptovať ako náležité odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ktoré spĺňa atribúty pre naplnenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

52. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2013, ktorým najvyšší súd potvrdil

v napadnutej časti rozsudok krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2011,

je arbitrárny, nespĺňa ústavné kritériá náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nedáva

jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany a potvrdením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré

považuje ústavný súd za neodôvodnené a arbitrárne, a je z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom a v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1).

53. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci

na ďalšie konanie bude povinnosťou najvyššieho súdu postupovať podľa právneho názoru

ústavného súdu a reagovať na kľúčové námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.

IV.

54. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie (podobne ).

55. Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný

súd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.

56. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

57. Sťažovateľ navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume

559,04 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti

v roku 2016 a podanie vyjadrenia v roku 2017) podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

58. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej

služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku najvyššieho súdu.

59. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3

vyhlášky. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej

republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného

paušálu je 8,58 €, za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota

režijného paušálu je 9,21 €. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je advokátska

kancelária subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK2022715079). Trovy konania

spolu s DPH predstavujú sumu 559,04 €, ktorých náhrada bola priznaná sťažovateľovi

(bod 3 výroku nálezu).

60. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;

to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 27. marca 2018