Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)III. ÚS 603/2017
PDF · 408.71 KB
No categories available
III. ÚS 603/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018
v senáte zloženom z predsedu senátu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ivetty Macejkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej v konaní o sťažnosti ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou BAJO LEGAL, s. r. o.,
Landererova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Branislav Jablonka,
PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 57/2011
z 29. apríla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 559,04 eur (slovom päťstopäťdesiatdeväť eur a štyri centy), ktorú j e
Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu
Advokátskej kancelárie BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 57/2011
z 29. apríla 2013, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2014
z 28. októbra 2015 (ďalej aj „namietané rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) vydal na návrh sťažovateľa ako žalobcu 20. decembra 2015 zmenkový
platobný rozkaz, ktorým uložil žalovaným v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľovi sumu 204 000 000 Sk. Na základe námietok žalovaných krajský súd
rozsudkom sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 ponechal platobný rozkaz v platnosti len
v časti sumy 3 000 000 Sk (99 581,76 eur) a vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz zrušil.
Najvyšší súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom sp. zn. 3 Obo 57/2011
z 29. apríla 2013 rozsudok prvostupňového krajského súdu potvrdil.
Následne najvyšší súd ako súd dovolací namietaným uznesením
sp. zn. 1 Obdo V 3/2014 dovolanie sťažovateľa odmietol pre neprípustnosť.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta závery najvyššieho súdu v rozhodnutí o odvolaní,
ako aj zhodné závery prvostupňového krajského súdu. Tieto dospeli k záveru, že „dôkaz
o neexistencii kauzy nie je možné predložiť, a ak chce sťažovateľ (žalobca) preukázať,
že zmenka bola vystavená ako úplná zmenka, došlo k presunu dôkazného bremena
na sťažovateľa a jeho povinnosťou podľa hmotnoprávneho predpisu bolo predložiť zmluvu
z ktorej vyplývalo, že kauzálny vzťah medzi účastníkmi na zmenkovú sumu existoval.“. Tento
záver je podľa sťažovateľa „popretím zásad o dokazovaní a unesení dôkazného bremena
podľa § 120 ods. 1 OSP, keďže sťažovateľ (navrhovateľ) svoj nárok dokázal preukázaním
originálu zmenky, pričom odporca neprodukoval počas celého konania žiadne dôkazy,
ktorými by opodstatnenosť nároku vyvrátil“.
Sťažovateľ uvádza, že žalobca ako majiteľ zmenky nemá povinnosť svoj nárok
preukazovať iným spôsobom ako predložením prvopisu zmenky, ktorá, ak spĺňa formálne
náležitosti, zabezpečuje svojmu majiteľovi právo na jej zaplatenie, a preto je sťažovateľ
presvedčený, že keďže označil a predložil spomínanú zmenku ako dôkaz, splnil svoju
dôkaznú povinnosť. Z uvedeného potom nie je sťažovateľovi zrejmé, prečo by on sám
ako žalobca a majiteľ zmenky mal preukazovať existenciu kauzálneho vzťahu, pokiaľ svoj
nárok odvodzuje od zmenky, a zároveň preukazovať niečo, čo netvrdí.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že „ak zmenkový dlžník v námietkach proti
zmenkovému platobnému rozkazu tvrdí, že nie je povinný plniť zo zmenky, potom dôkazné
bremeno je v plnom rozsahu na ňom. Jeho povinnosťou je teda nielen tvrdiť,
ale aj preukázať neexistenciu kauzálneho vzťahu, t. j. napr. preukázať existenciu iného
vzťahu, ak to tvrdí...
V súdenej veci však žiadny zo žalovaných v 1. až 3. rade neoznačil žiadny dôkaz
na preukázanie svojho tvrdenia v námietkach...
V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že zmenkový veriteľ z dôvodu už spomínanej
abstraktnosti zmenkovej pohľadávky, dôvod vzniku záväzku nie je povinný tvrdiť
ani preukazovať. Právo zmenkového veriteľa netvrdiť a nepreukazovať dôvod vzniku
záväzku sa uplatňuje aj v prípade, že zmenkový dlžník spochybňuje svoj zmenkový záväzok
s odkazom na nedostatok dôvodov jeho vzniku (obdobne aj: Chalupa, R.: Zaišťovací
směnka. Praha: Linde, 2009, s. 41).“. V zmysle uvedeného mal podľa sťažovateľa najvyšší
súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní dospieť k ústavne udržateľnému záveru, že žalovaní
v 1. až 3. rade neuniesli dôkazné bremeno, a mal mu byť priznaný plný nárok zo zmenky
vo výške 204 000 000 Sk. Sťažovateľ uvádza, že prvostupňový súd dospel k záverom, ktoré
neskôr potvrdil aj najvyšší súd ako súd odvolací len na základe tvrdení žalovaných
v 1. až 3. rade uvedených v písomných námietkach. V konaní nebol produkovaný
žiadny dôkaz žalovanými v 1. až 3. rade, ktorý by preukazoval skutočnosti uvedené
v ich námietkach, resp. by potvrdzoval uvedené závery súdov.
4. Závery najvyššieho súdu v namietanom rozhodnutí o odvolaní,
ako aj v prvostupňovom rozsudku krajského súdu, v zmysle ktorých rozdielnosť spôsobu
vyplnenia údajov na zmenke preukazuje to, že údaje o zmenkovej sume (slovom a číslom)
a mieste plnenia boli dodatočne doplnené sťažovateľom, sú podľa sťažovateľa arbitrárne
a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Sťažovateľ tvrdí, že „ak žalovaní v 1. až
3. rade tvrdia, že zmenka je vyplnená v rozpore s ústnou dohodou o vyplňovacom práve
(čo sťažovateľ zásadne odmieta!), musia toto tvrdenie aj preukázať, čo však v konaní
neurobili...“.
Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho
(ako aj rozsudok prvostupňového súdu) a najmä jeho odôvodnenie je výrazom svojvôle
súdu, ktorého závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
5. Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd ako súd odvolací sa nijakým spôsobom
nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami, keď namietal obsahové nedostatky námietok
žalovaných proti zmenkovému platobnému rozkazu, že prvostupňový súd rozhodol
vo vzťahu k všetkým žalovaným, pričom žalovaný v 2. rade vo svojich námietkach netvrdil
existenciu iného kauzálneho vzťahu ako ostatní žalovaní, nevysporiadal sa s námietkou
o doručovaní zmenkového platobného rozkazu žalovaného v 3. rade a s včasnosťou podania
námietok žalovanými. Z tohto dôvodu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia, čím došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn.
1 Obdo V 3/2014 a jeho rozhodnutiu z 28. októbra 2015 sťažovateľ namietal, že došlo
k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
keď dovolací súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku, že vo veci jeho odvolania
rozhodoval senát najvyššieho súdu v nesprávnom zložení. Sťažovateľ namietal, že v rozpore
s úpravou obsiahnutou v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) v spise chýba
oznámenie sudcu – člena senátu predsedovi súdu podľa § 15 ods. 1 OSP o existencii
dôvodu, pre ktorý má byť vylúčený, a zároveň absentuje rozhodnutie o vylúčení tohto sudcu
( ): „Nedodržanie zákonného procesného postupu zo strany súdu podľa
nášho názoru predstavuje porušenie práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa § 48 ods. 1 Ústavy SR.“
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28. 10. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 3/2014, ako aj postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 04. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.:
3 Obo 57/2011, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2015 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 3/2014, ako aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29. 04. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obo 57/2011, sa zrušujú
a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu sa prikazuje, aby v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obo 57/2011 znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“
8. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 603/2017 z 10. októbra 2017 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013 a vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.
9. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania vyjadrila predsedníčka
najvyššieho súdu, ktorá v podaní doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2017 uviedla,
že medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.
Poukázala pritom na obsah namietaného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že
„zmenka predložená žalobcom v konaní označená ako vlastná zmenka bola súdom prvej
inštancie posúdená správne ako blankozmenka. Skutočnosť, že zmenka v časti zmenečnej
istiny a miesta plnenia bola vyplnená strojopisom a nie voľnou rukou ako ostatná údaje,
bola pre súd prvej inštancie, ako aj pre odvolací súd smerodajná pre záver, že ide
o blankozmenku a nie o vlastnú zmenku ako bola označená. Zástupca žalobcu ničím
nepreukázal, ani nezdôvodnil, prečo takýmto spôsobom boli údaje na zmenke vyplnené, čím
nevyvrátil pochybnosť o tom, že tieto údaje boli doplnené dodatočne. S touto otázkou sa súd
prvej inštancie, ako aj odvolací súd podrobne zaoberal na strane 8 sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.“.
V závere svojho vyjadrenia predsedníčka najvyššieho súdu podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámila, že najvyšší súd netrvá na ústnom
pojednávaní a s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.
10. K predmetnej veci sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu
aj sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 22. januára 2018. V tomto stanovisku
skonštatoval, že najvyšší súd sa vo svojom podaní vyjadril len k jednej z viacero
namietaných skutočností, a to k posúdeniu zmenky predloženej sťažovateľom
ako blankozmenky. V tejto súvislosti upozornil na skutočnosť, že každý záver súdu uvedený
v odôvodnení jeho rozhodnutia musí mať svoj základ vo vykonanom dokazovaní,
a zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa odlišnosti vyplnenia údajov na zmenke, ktorá
sama osebe neznamená, že tieto údaje boli vyplnené dodatočne. Navyše, takýto postup nie
je v rozpore so zákonom č. 191/1950 Zb. zmenkovým a šekovým v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon č. 191/1950 Zb.“). Vo vzťahu k iným namietaným
skutočnostiam, ku ktorým sa najvyšší súd v stanovisku nevyjadril, sťažovateľ zotrváva
na obsahu svojej ústavnej sťažnosti.
Sťažovateľ vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania,
ak dospeje k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
11. Podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde po prijatí veci na ďalšie konanie
ústavný súd listom upovedomil o podanej sťažnosti aj účastníkov konania, v ktorom bolo
vydané napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. V tomto konaní o zmenkovom platobnom
rozkaze bola žalovanou obchodná spoločnosť
, ako žalovaný v 1. rade, , ako žalovaný
v 2. rade a , ako žalovaný v 3. rade.
Žalovaným v 2. a 3. sa upovedomenie nepodarilo na adresu známu ústavnému súdu
doručiť. Žalovaný v 1. rade, obchodná spoločnosť , toho času v likvidácii,
sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril prostredníctvom svojho likvidátora
, tak, že stručne uviedol: „V zhode so sťažovateľom potvrdzujeme, že sme
v konaní neboli vypočutí ako účastník konania. Ďalej vyhlasujeme, že medzi vystaviteľom
zmenky a jej príjemcom – sťažovateľom, neexistuje a nikdy neexistovala žiadna dohoda
o vyplnení zmenky na sumu 3 mil. Sk, a to ani konkludentná.“
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Podľa § 10 zákona č. 191/1950 Zb. ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní
neúplná, vyplnená tak, ako bolo dojednané, nemožno namietať majiteľovi zmenky, že tieto
dojednania neboli dodržané, okrem ak majiteľ nadobudol zmenku zlomyseľne alebo sa
pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou.
21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. kto je žalovaný zo zmenky, nemôže
robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi
alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome
na škodu dlžníka.
III.
22. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v konaní o zmenkovom platobnom rozkaze.
Najvyšší súd v odvolacom konaní podľa sťažovateľa arbitrárne potvrdil rozhodnutie
o zrušení časti zmenkového platobného rozkazu prevyšujúceho sumu 3 mil. Sk,
keď konštatoval, že sťažovateľ ako žalobca neuniesol dôkazné bremeno, hoci toto podľa
presvedčenia sťažovateľa spočívalo na žalovaných. Odvolací súd tiež nesprávne
a bez podpory vo vykonanom dokazovaní rozhodol, že zmenka, ktorú sťažovateľ
ako žalobca v konaní predložil, bola blankozmenkou, ktorú sťažovateľ ako žalobca
nesprávne a v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve vyplnil. Sťažovateľ namieta,
že odôvodnenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nespĺňa kritériá riadneho
odôvodnenia, keďže sa v ňom odvolací súd nevysporiadal s podstatnými námietkami
a argumentmi sťažovateľa, najmä sa nevysporiadal s otázkou včasnosti doručenia námietok
proti zmenkovému platobnému rozkazu zo strany žalovaného v 3. rade.
23. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
24. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným
súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len
v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01). Ústavný súd považuje za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
25. Vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľa ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla
2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011, keďže
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci sťažovateľa potvrdil a s obsahom jeho
odôvodnenia sa stotožnil.
26. Sťažovateľ namietal, že odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa nesprávne
a bez podpory vo vykonanom dokazovaní rozhodli, že zmenka, ktorú v konaní o vydanie
zmenkového platobného rozkazu sťažovateľ predložil, bola vystavená ako blankozmenka.
Krajský súd ako súd prvého stupňa v tejto súvislosti uviedol, že z predložených dokladov
zistil, že žalovaný v 1. rade (obchodná spoločnosť ) vystavil 16. novembra
1998 vlastnú zmenku, ktorú avalovali žalovaní v 2. a 3 rade (konatelia žalovaného
v 1. rade). Všetky údaje na zmenke boli vyplnené rukou, okrem zmenkovej sumy slovom
a písmom a miesta platenia, ktoré boli vypísané písacím strojom. Sťažovateľ v konaní pred
krajským súdom zotrvával na stanovisku, že napriek inému spôsobu vyplnenia zmenkovej
sumy a miesta platenia bola zmenka vystavená ako vlastná zmenka, ale žiadne vysvetlenie
k odlišnému spôsobu vyplnenia údajov na zmenke neposkytol, preto krajský súd dospel
k záveru, že tvrdenie žalovaných, že zmenka bola vystavená ako blankozmenka, je správne.
27. Najvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa uviedol: „Základnou
otázkou pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je, či súd prvého stupňa dospel
k správnemu záveru, že zmenka označená ako vlastná zmenka, z ktorej žalobca jeho nárok
na zaplatenie zmenečnej sumy uplatnil je blankozmenka.
Pre zistenie tejto skutočnosti základnou otázkou je, či konajúci súd na základe toho,
že zmenka bola vyplnená v časti zmenečnej sumy a miesta platenia inak, ako ostatné údaje
teda strojopisom a nie voľnou rukou, dospel k správnemu záveru, že ide o blankozmenku
a nie vlastnú zmenku, ako bola označená. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní,
a ani v odvolaní k faktu, prečo bola zmenka v časti zmenečnej sumy a miesta platenia
vyplnená inak ako ostatné údaje na zmenke, sa nevyjadril. Jediné čo namietal, že spôsob
písania na zmenke nemôže mať vplyv na posúdenie druhu zmenky, ale žiadnym tvrdením
nezdôvodnil prečo boli údaje o výške zmenečnej sumy a mieste platenia napísané iným
druhom písma ako ostatné údaje. Žalobca nevyvrátil pochybnosť, že práve z dôvodu
že výška sumy na zmenke a miesta platenia boli napísané strojopisom, a nie vlastnou ruku,
boli tieto údaje na zmenke doplňované následne. Bolo vecou žalobcu, aby v danom prípade,
keď žalovaní 1/, 2/ a 3/ namietali, že zmenka bola vyplnená v rozpore s dohodou
o vyplňovaní zmenky, aby k tejto námietke zaujal stanovisko, prečo sú tieto údaje vyplnené
iným druhom písma, ale nie iba to, že spôsob odlišného písma na zmenke nie je dôvod
pre pochybnosť, že všetky údaje boli vyplnené súčasne. Na základe uvedeného Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie je pravdou, že Krajský súd v Bratislave
sa nezaoberal skutočnosťami, na základe ktorých dospel k jeho záveru a že tento jeho záver
nevyplynul z vykonaného dokazovania.“
28. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu sp. zn. 8 Cb 2/2003
v právnej veci sťažovateľa a zistil, že zmenka, ktorú pri návrhu na vydanie zmenkového
platobného rozkazu predložil žalobca, bola v podstate jediným dôkazom, ktorý bol v tomto
konaní prezentovaný niektorým z účastníkov. Z obsahu spisu, ako aj z obsahu samotnej
sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ v postavení žalobcu v priebehu konania
nevysvetlil, prečo sú údaje o zmenkovej sume a mieste platenia na zmenke napísané iným
spôsobom ako ostatné údaje na zmenke, napriek skutočnosti, že ho na to konajúci súd
viackrát vyzýval, a opakovane zotrvával na stanovisku, že spôsob vypísania údajov
na zmenke nie je dôkazom o momente, kedy boli údaje vypísané. Jediné vysvetlenie v tomto
smere poskytli žalovaní v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu, kde tvrdili,
že zmenka bola vystaviteľom vystavená ako zmenka neúplná, t. j. ako blankozmenka.
Záver krajského súdu, ktorý z týchto skutočností vyvodil to, že údaje o zmenkovej sume
a mieste platenia boli majiteľom zmenky dopísané dodatočne a že zmenka bola vystavená
ako blankozmenka, tak ako tvrdili žalovaní, navyše pri absencii iného tvrdenia alebo
vysvetlenia uvedenej skutočnosti zo strany žalobcu (sťažovateľa) nepovažuje ústavný súd
za nelogický alebo taký, ktorý by bol v príkrom rozpore s obsahom listiny zmenky.
Zarážajúcim však je fakt, že sa krajský súd konštatovaním tohto záveru v konaní
o zmenkovom platobnom rozkaze uspokojil a nepovažoval za podstatné dokazovať ďalšie
skutočnosti.
29. Ústavný súd nie je súdom skutkovým a hodnotenie dôkazov je vecou
všeobecného súdu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
III. ÚS 67/2017, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
V tomto smere nemožno tvrdiť, že by vyhodnotením tohto dôkazu, samotnej listiny
zmenky a záverom, ku ktorému krajský súd dospel a ktorý odvolací súd potvrdil,
t. j. že zmenka bola vystavená ako blankozmenka, došlo k porušeniu práva sťažovateľa,
a preto túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.
30. Dôležitým zistením v tejto veci ostáva skutočnosť, že vyhodnotením listiny
zmenky predloženej sťažovateľom v tomto konaní sa dokazovanie krajského súdu
v zmenkovom konaní skončilo. Ústavnému súdu ani po preštudovaní spisu vo veci
sťažovateľa nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel krajský súd v spojení
s najvyšším súdom ako súdom odvolacím k ďalším pre posúdenie veci sťažovateľa
podstatným záverom. V tomto spočíva aj jedna z ďalších námietok sťažovateľa, že krajský
súd v spojení s najvyšším súdom dospeli k svojim záverom bez akéhokoľvek vykonaného
dokazovania.
31. Žalovaní sa námietkami proti zmenkového platobnému rozkazu bránili tvrdením,
že zmenka predložená sťažovateľom bola vystavená ako blankozmenka a bola
sťažovateľom vyplnená v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve.
Blankozmenka je pojem, ktorý nie je v zákone č. 191/1950 Zb. definovaný, avšak jej
existenciu predpokladá ustanovenie § 10 zákona č. 191/1950 Zb., ako aj ustanovenie § 77
ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb., kde sa na § 10 odkazuje ako na ustanovenie
o blankozmenke.
Blankozmenka je spravidla definovaná ako listina s neúplným obsahom, ktorá bola
emitovaná s tým, že bude dodatočne doplnená na úplnú zmenku a na ktorej doplnenie udelil
vystaviteľ nadobúdateľovi vyplňovacie právo (Chalupa, R. Základy směnečného práva.
Praha : Linde, 2003). Zmenka je blankozmenkou pri svojom vystavení a týmto spôsobom
možno vystaviť zmenku cudziu, ako aj zmenku vlastnú. Jedným z pojmových znakov
blankozmenky je aj dohoda o vyplňovacom práve, čo vyplýva zo samotného textu
ustanovenia § 10 zákona č. 191/1950 Zb. „Ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní
neúplná, vyplnená tak, ako bolo dojednané...“. Dohoda o spôsobe, ako sa majú chýbajúce
údaje na zmenku doplniť, pritom nemusí mať písomnú podobu, možno ju uzavrieť
aj konkludentne. Ak následne dôjde k doplneniu chýbajúcich údajov tak, že bude spĺňať
zákonom predpísané náležitosti zmenky cudzej alebo zmenky vlastnej, dochádza k jej
transformácii na zmenku úplnú s právnymi účinkami ex tunc – teda od okamihu vydania
zmenky.
32. Samotná skutočnosť, že zmenka vystavená ako blankozmenka je vyplnená
chýbajúcimi údajmi v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, neznamená neplatnosť
samotnej zmenky, ale v súlade s už citovaným ustanovením § 10 zákona č. 191/1950 Zb.
dáva osobám zaviazaným zo zmenky možnosť uplatniť námietku nesprávneho vyplnenia
zmenky. Tento záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky,
v zmysle ktorej „Nesprávné vyplňení blankosměnky nemá za následek neplatnost směnky,
nábrž zakládá námitku proti majiteli směnky. Směnka, vyplňená proti úmluvě, tak není
neplatná, ale je možno ju uplatnit jen v rámci úmluvy.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 29 Cdo 3317/2007 z 24. 6. 2009, m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 29 Cdo 5260/2007 z 19. 8. 2009, sp. zn. 29 Cdo 680/2008 z 28. 5. 2009,
uznesenie sp. zn. 29 Cdo 336/2010 z 27. 9. 2011).
33. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že majiteľ zmenky zmenku
vyplnil v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, je na dlžníkovi alebo osobe zaviazanej
zo zmenky, ktorá uvedené tvrdenie v konaní vzniesla (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo/184/2007 zo 14. 7. 2009). Na to, aby bola námietka
o nesprávnom vyplnení blankozmenky úspešne uplatnená, je nevyhnutné preukázať,
že zmenka bola vystavená ako neúplná, že dohoda o vyplňovacom práve existovala
a z jej obsahu vyplýva, že chýbajúce údaje na zmenke boli nesprávne a v rozpore
s touto dohodou vyplnené. Ak sú preukázané tieto skutočnosti, je v zmysle znenia
ustanovenia § 10 zákona č. 191/1950 Zb. potrebné majiteľovi zmenky dokázať, že zmenku
nadobudol zlomyseľne alebo sa pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou.
V prípade, ak nedošlo k zmene majiteľa zmenky, a teda žalobcom v zmenkovom platobnom
rozkaze je prvý majiteľ zmenky, ktorý je aj priamym účastníkom dohody o vyplňovacom
práve, a preukáže sa, že zmenku doplnil v rozpore s vyplňovacím právom, už zo samotnej
povahy tohto konania vyplýva, že konal zlomyseľne alebo sa dopustil hrubej nedbanlivosti.
34. Žalovaní v právnej veci sťažovateľa v námietkach proti zmenkovému platobnému
rozkazu namietali, že sťažovateľ vyplnil chýbajúci údaj o zmenkovej sume a mieste platenia
v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, ktoré podľa ich tvrdení uzavreli
so sťažovateľom konkludentne. Blankozmenka, ktorú žalovaný v 1. rade (obchodná
spoločnosť ) vystavil a ktorú žalovaní v 2. a 3. rade (konatelia žalovaného
v 1. rade) ako avalisti podpísali, mala byť zabezpečením dlhu žalovaného v 1. rade voči
manželke sťažovateľa zo zmluvy o pôžičke na sumu 3 milióny Sk. Existencia zmluvy
o pôžičke teda podľa tvrdení žalovaných mala preukazovať skutočnosť, že sťažovateľ
neúplne vystavenú zmenku nesprávne doplnil údajom o dlžnej sume. Ako tvrdí sťažovateľ,
tvrdenia žalovaných v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu sa rôznili v tom,
či bola zmluva o pôžičke uzavretá s manželkou sťažovateľa, sťažovateľom samotným,
a jeden zo žalovaných (žalovaný v 2. rade) dokonca v námietkach ani netvrdil existenciu
záväzku zo zmluvy o pôžičke.
35. V tomto prípade teda žalovaní pri tvrdení nesprávneho vyplnenia blankozmenky
uplatnili kauzálne námietky vo vzťahu k majiteľovi zmenky tým spôsobom, že tvrdili,
že dôvodom vystavenia zmenky bola zmluva o pôžičke vo výške 3 miliónov Sk
a že sťažovateľ blankozmenku nesprávne vyplnil inou sumou v rozpore s dohodou
o vyplňovacom práve, ktorú medzi sebou konkludentne uzavreli.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že tieto skutočnosti, ktoré žalovaní v námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu uvádzali a ktoré navyše ani neboli medzi nimi
celkom zhodné, neboli predmetom dokazovania pred súdom prvého stupňa a žalovaní
na podporu svojich tvrdení nepredložili žiaden dôkaz. Ústavný súd považuje túto námietku
sťažovateľa za dôvodnú.
36. Ustanovenie § 17 ods. 1 prvej vety zákona č. 191/1950 Zb. vymedzuje
negatívnym spôsobom námietky, ktoré si dlžník zo zmenky môže voči majiteľovi zmenky
uplatniť. Okrem námietok týkajúcich sa samotnej listiny zmenky (tzv. absolútne námietky)
si môže dlžník voči vystaviteľovi uplatniť aj kauzálne námietky, ktoré sa označujú
ako relatívne námietky, keďže ich môže dlžník uplatniť len v prípade, ak vyplývajú
z priameho vzťahu medzi ním a majiteľom zmenky.
37. Z judikatúry aj teórie zmenkového práva vyplýva, že dôkazné bremeno
na preukázanie kauzálnych námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu, t. j. takých
námietok, ktoré majú svoj pôvod v mimozmenkovom vzťahu medzi dlžníkom a majiteľom
zmenky, nesie žalovaný dlžník (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 29 Cdo 1260/2013 z 30. 4. 2015, sp. zn. 29 Cdo 998/2009 z 8. 6. 2010,
sp. zn. 29 Cdo 2829/2012 z 30. 4. 2015, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obo 21/2012 z 31. 7. 2012). Zmenka predstavuje abstraktný a nesporný záväzok
a jej majiteľ nemusí pri jej predložení k plateniu ani pri prípadnom vymáhaní plnenia z nej
nič preukazovať, okrem skutočnosti, že je majiteľom platnej zmenky. Platná zmenka
je dostatočným dôvodom na vznik nároku na sumu, ktorá je v nej uvedená. Pokiaľ dlžník
popiera existenciu záväzku zo zmenky, nesie pritom dôkazné bremeno (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 274/2009 z 31. 3. 2010, sp. zn.
29 Cdo 629/2010 z 31. 5. 2011, sp. zn. 29 Cdo 2829/2012 z 30. 4. 2015, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 21/2012 z 31. 7. 2012, rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 CoZm 53/2014 z 27. 11. 2014).
38. Dôkazné bremeno v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu
teda v prvom rade zaťažuje žalovaného zo zmenky, avšak toto tvrdenie nemožno chápať
absolútne. Napriek abstraktnému charakteru zmenky a napriek skutočnosti, že záväzok
vyplývajúci zo zmenky je v zásade právne nezávislý od základného právneho pomeru,
t. j. od kauzy, v bežných obchodnoprávnych či súkromnoprávnych vzťahoch sú zmenky
vystavované z nejakého dôvodu na základe nejakej kauzy. Aj preto sú tzv. kauzálne
námietky dlžníkov zo zmenky tými najčastejšími námietkami v konaní o zmenkovom
platobnom rozkaze. Uvedené bolo vyslovené najvyšším súdom v rozsudku
sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra 2008 (ktorý bol aj predmetom ústavného
prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 245/09): „Ak žalobca
v konaní tvrdí, že zmenka kryje konkrétny kauzálny vzťah, potom v tejto časti dôkazné
bremeno je na jeho strane. Úvaha o tom, koho v konkrétnom prípade zaťažuje dôkazné
bremeno, však nie je rozhodujúca, ale rozhodujúce sú výsledky vykonaného dokazovania,
ktoré súd vyhodnocuje podľa ustanovenia § 132 OSP.“
39. Čo sa týka dokazovania a povinnosti znášať dôkazné bremeno, krajský súd
v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 uviedol,
že povinnosť preukázať svoje tvrdenie v námietkach zaťažuje dlžníka zo zmenky. Napriek
tomuto konštatovaniu ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „Žalovaný si splnil
svoju povinnosť tvrdenia, že medzi majiteľom a vystaviteľom zmenky nejestvuje kauzálny
vzťah predstavujúci zmenkovú sumu 204 mil. Sk. Dôkaz o neexistencii kauzy nie je možné
predložiť, a preto ak žalobca chce preukázať, že zmenka bola vystavená ako úplná zmenka
na sumu 204 mil. Sk, došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Jeho povinnosťou
podľa hmotnoprávnych predpisov bolo predložiť zmluvu, z ktorej vyplývalo, že kauzálny
vzťah medzi účastníkmi na zmenkovú sumu existoval.
Z uvedeného vyplýva, že predmetný zmenkový záväzok nemá za základ reálny
obchodný (kauzálny) vzťah v celej vymáhanej sume, Reálny kauzálny vzťah, ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade jestvoval len v sume
3.000.000,- Sk, a to na základe uzavretej zmluvy o pôžičke. Preto súd považoval
za preukázané, že žalobca vyplnil blankozmenku v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve,
pretože pri tom konal s úmyslom poškodiť dlžníka...
Neplatnosti respektíve neexistencie zmluvy si musí súd všímať z úradnej moci,
Neexistencia záväzku (zmluvy) sa prenáša tiež na skriptúrnu obligáciu (zmenku), pokiaľ ide
o zmenkový právny pomer medzi majiteľom a vystaviteľom zmenky.“.
Krajský súd nepripustil dôkaz navrhovaný žalovaným v 1. rade, výsluch svedkov,
pretože ho považoval za nadbytočný.
40. Krajský súd na jednej strane uviedol, že povinnosť preukázať svoje tvrdenia
v námietkach zaťažuje dlžníka, no vzápätí sa v odôvodnení svojho rozhodnutia uspokojil
s tvrdením žalovaných. Krajský súd tvrdí, že reálny kauzálny vzťah vo výške 3 mil. Sk
existuje, čo má vyplývať z vykonaného dokazovania. Krajský súd však vo vzťahu
k existencii „reálneho“ kauzálneho vzťahu vo výške 3 mil. Sk nevykonal dokazovanie,
nerealizoval žiaden výsluch, nevykonal dôkaz listinou, nevypočul žalovaných. Uvedené
vyplýva nielen z odôvodnenia jeho rozhodnutia, ale aj zo samotného spisu krajského súdu
sp. zn. 8 Cb 2/2003.
41. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku o odvolaní sťažovateľa so závermi
krajského súdu stotožnil a uviedol, že „nie je pravdou, že Krajský súd v Bratislave
sa nezaoberal skutočnosťami, na základe ktorých dospel k jeho záveru a že tento jeho záver
nevyplynul z vykonaného dokazovania“. Námietky sťažovateľa uvádzané v odvolaní
vo vzťahu k sume 99 581,76 eur (3 mil. Sk) považoval najvyšší súd za bezpredmetné, keďže
sa týkali podľa najvyššieho súdu časti zmenkového platobného rozkazu, ktorý nebol
zrušený a ktorý žalovaní sami nenapadli.
Najvyšší súd uviedol: „Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový súd
vychádzal zo zhodného tvrdenia žalovaných 1/, 2/ a 3/, že sporná zmenka zabezpečovala
pôžičku, ktorá predstavovala sumu 3 000 000 Sk /99 581,76 eur/. S tvrdením žalobcu
v odvolaní, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, že nepredložili jediný dôkaz o ich
tvrdení sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko je pravdou, že práve žalobca neuviedol jediný
dôvod, prečo boli dva údaje na zmenke vyplnené odlišne. Táto skutočnosť nie je iba
tvrdením žalovaných, ale je to fakt, ku ktorému to bol práve žalobca, ktorý nezaujal žiadne
stanovisko. Odvolanie žalobcu v časti, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, že bola
porušená dohoda o vyplnení, Najvyšší súd Slovenskej republiky označil taktiež
za bezpredmetné, keďže žalobca jeho návrhom uplatnil právo zo zmenky označenej
ako vlastnej. Prvostupňový súd pri určení dôvodnosti návrhu vo výške 99 581,76 eur
vychádzal z tvrdenia, že konkludentnú dohodu o vyplňovacom práve, účastníci zmenkového
vzťahu dohodli, že výška zmenečnej sumy bude vo výške poskytnutej pôžičky, keďže žiadne
iné tvrdenie v danej veci nebolo vznesené. Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodu,
že išlo o konkludentnú dohodu dospel k záveru, že prvostupňový súd nepochybil, keď dospel
k záveru, že táto bola uzavretá vo výške tvrdenej žalovanými..., keďže žiaden iný dôkaz
pri konkludentnej dohode v danom prípade žalobcom predložený nebol. Táto otázka je však
pre posúdenie dôvodnosti odvolania žalobcu bezpredmetná, nakoľko predmetom sporu
je zrušený zmenkový platobný rozkaz, pre zistenie správnosti ktorého rozhodnutia je, či išlo
o nárok zo zmenky vlastnej.“
42. Uvedené závery a spôsob, akým krajský súd a najvyšší súd aplikovali na prípad
sťažovateľa právnu normu, sú podľa ústavného súdu v rozpore s citovanou, ustálenou
judikatúrou všeobecných súdov, právnou úpravou a právnou teóriou týkajúcou
sa uplatňovania nárokov zo zmenky. V prípade sťažovateľa totiž všeobecné súdy úplne
rezignovali na vykonanie dokazovania v konaní o zmenkovom platobnom rozkaze.
Sťažovateľ v právnom postavení žalobcu v konaní predložil úplnú zmenku so všetkými
zákonnými náležitosťami, ktorých neperfektnosť alebo absenciu v námietkovom konaní
nikto nenamietal, a tým si splnil svoju dôkaznú povinnosť pre vydanie zmenkového
platobného rozkazu. Žalovaní uplatnili v zmenkovom konaní námietky voči zmenkovému
platobnému rozkazu, v ktorých namietali, že zmenka predložená sťažovateľom bola
vystavená ako blankozmenka a sťažovateľ ju doplnil v rozpore s dohodou o vyplňovacom
práve na sumu, ktorá prevyšovala reálnu kauzu, ktorá medzi účastníkmi existovala. Tou
reálnou kauzou mala byť zmluva o pôžičke vo výške 3 mil. Sk.
Po zrušení zmenkového platobného rozkazu tak všeobecný súd pokračoval
v námietkovom konaní, predmetom ktorého malo byť preukázanie dôvodnosti námietok
žalovaných, t. j. že zmenka bola vystavená ako blankozmenka, že existovala dohoda
o vyplňovacom práve, že sťažovateľ dohodu o vyplňovacom práve porušil, čoho dôkazom
mala byť práve existencia záväzkového vzťahu pôžičky.
43. Hoci sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na vykonané
dôkazy, neuvádza, aké dôkazy v námietkovom konaní na preukázanie skutočností tvrdených
žalovanými vykonal. Jedinou skutočnosťou, z ktorej okrem samotnej zmenky vychádzal,
boli „zhodné tvrdenia žalovaných“. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku tomuto postupu
krajského súdu prisvedčil a na námietky sťažovateľa v tomto ohľade reagoval len tvrdením,
že „nie je pravdou, že sa Krajský súd v Bratislave nezaoberal skutočnosťami na základe
ktorých dospel k záveru a že tento jeho záver nevyplynul z dokazovania“.
Z obsahu spisu vo veci zmenkového konania však vyplýva, že žiadne ďalšie dôkazy,
ktoré by mohli alebo mali preukázať existenciu dohody o vyplňovacom práve,
ani skutočnosť, že sťažovateľ vyplnil zmenku excesne, vykonané neboli. Tiež nebolo
vykonané dokazovanie týkajúce sa existencie záväzku zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť
právnym základom pre vystavenie neúplnej zmenky a ktorej existencia by mohla podporiť
tvrdenia žalovaných, že sťažovateľ zmenku nesprávne vyplnil. Konštatovanie krajského
súdu, že dôkaz o neexistencii kauzy nie je možné zo strany žalovaných predložiť, v tomto
prípade neobstojí a ústavný súd ho v okolnostiach tohto prípadu považuje za arbitrárny.
Žalovaní sa bránili existenciou kauzy v nižšej sume, ktorá mala potvrdzovať tvrdenie,
že sťažovateľ nesprávne vyplnil zmenkovú sumu. Nie je zrejmé, prečo vo vzťahu k týmto
tvrdeniam žalovaných krajský súd nevykonal žiadne dokazovanie, žalovaných v konaní
ani nevypočul a dokonca aj dôkazy navrhované samotnými žalovanými v konaní z dôvodu
nadbytočnosti nevykonal. Z tohto hľadiska sa konštatovania krajského súdu potvrdené
súdom najvyšším o tom, že k svojim záverom dospel na základe vykonaných dôkazov,
podporené tvrdením, že vychádzal aj zo zhodných tvrdení žalovaných, javia byť v príkrom
rozpore s povinnosťou súdu zisťovať skutočný stav veci.
44. Uvedený postup krajského súdu nemožno podľa ústavného súdu ospravedlniť
ani s odkazom na citované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007
z 27. novembra 2008, z ktorého vyplýva, že povinnosť žalovaných v zmenkovom konaní
znášať bremeno dôkazu týkajúce sa kauzálnych námietok nie je absolútna. Nie je možné
popierať tvrdenie, že neexistenciu kauzy nemožno preukázať, prípadne možno preukázať
len s neúmernými ťažkosťami, avšak v okolnostiach zmenkového konania vo veci
sťažovateľa žalovaní tvrdili existenciu dohody o vyplňovacom práve, tvrdili existenciu
zmluvy o pôžičke (pričom ich tvrdenia o tom, medzi akými subjektmi bola vlastne pôžička
uzavretá, sa rozchádzali), nič z toho však nepreukázali a konajúci súd sa uspokojil
s ich tvrdeniami a na tomto skutkovom základe konštatoval, že dôkazné bremeno sa
vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným v námietkach presunulo na žalobcu. Najvyšší súd
v namietanom rozsudku tieto arbitrárne závery krajského súdu potvrdil a k námietkam
sťažovateľa vo vzťahu sťažovateľa, ktoré vzniesol v odvolaní, sa relevantne nevyjadril.
Na námietky sťažovateľa týkajúce sa uvedených skutočností reagoval najvyšší súd
len opakovaným odkazom na skutočnosť, že žalobca nevysvetlil rozdiely vo vyplnení
údajov na zmenke, a konštatovaním, že žalobca žiaden iný dôkaz o konkludentnej dohode
nepredložil.
45. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom
jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. III. ÚS 243/2010, I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov
a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 243/2010).
46. Krajský súd a ani najvyšší súd svoje rozhodnutia neodôvodnili, svoje právne
a skutkové závery vyslovili bez jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky skutkovo
a právne relevantné otázky. K svojim záverom dospeli bez riadne vykonaného dokazovania
a bremeno dôkazu a zodpovednosti za výsledok konania bez opodstatneného dôvodu
v okolnostiach tohto prípadu a v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov a právnou
teóriou preniesli na žalobcu.
47. Sťažovateľ tiež tvrdil, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal
s otázkou, či boli námietky žalovaného v 3. rade doručené konajúcemu súdu včas.
Čo sa týka včasnosti podania námietok žalovaným v 3. rade, krajský súd v rozsudku
sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 uviedol: „... a námietky žalovaného v 3. rade súd
uznesením z 28. 2. 2006 zamietol ako oneskorene podané. Toto uznesenie NS SR ako súd
odvolací zrušil rozhodnutím z 31. 5. 2006 č. k. 4Obo 136/2006-194 a vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.“
Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 136/2006 z 31. mája 2006
ústavný súd zistil, že pri riešení otázky včasnosti podania námietok žalovaného v 3. rade,
ktoré najprv krajský súd odmietol ako oneskorene podané, dospel najvyšší súd k záveru, že
„prvostupňový (pozn. krajský) súd sa pri posudzovaní otázky doručenia s otázkou,
či sa odporca v 3. rade v čase doručenia v mieste doručenia zdržoval, nezaoberal a preto
predčasne rozhodol, keď skonštatoval, že podľa § 47 ods. 2 O. s. p. až po došetrení tejto
skutočnosti bude možné rozhodnúť, či zásielka bola doručená v súlade s ustanovením § 47
ods. 2 O. s. p. a následne rozhodnúť, či námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu
boli podané včas“.
48. Krajský súd bol uznesením najvyššieho súdu zaviazaný došetriť okolnosti
doručovania zmenkového platobného rozkazu žalovanému v 3. rade, a tak opätovne
posúdiť, či boli námietky žalovaného v 3. rade doručené súdu včas na to, aby mohli
vo vzťahu k tomuto účastníkovi spôsobiť zrušenie zmenkového platobného rozkazu.
Krajský súd však v rozhodnutí len odkázal na uvedené uznesenie najvyššieho súdu a túto
skutočnosť sťažovateľ v odvolaní namietal, keďže z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva,
či došetrenie okolnosti doručovania zmenkového platobného rozkazu vykonal, dokonca
ani neuvádza, k akému záveru dospel.
49. Na túto námietku sťažovateľa reagoval najvyšší súd v napadnutom rozsudku tak,
že uviedol: „Je pravdou, že z odôvodnenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 4 Obo 137/2006, vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že
prvostupňový súd rozhodol predčasne, keď označil námietky žalovaného 3/ podané
oneskorene. Krajský súd v Bratislave v novom konaní dospel k záveru, že námietky
žalovaného 3/ boli podané včas. Skutočnosť, že z odôvodnenia nie je zrejmé, či sa žalovaný
3/ v čase doručenia zmenkového platobného rozkazu v mieste doručovania zdržoval
neznamená, že konajúci súd toto neskúmal, keď dospel k záveru, že námietky žalovaného 3/
boli podané včas.“
50. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26),
podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. 4. 1993).
51. V konaní o zmenkovom platobnom rozkaze ak žalovaný nepodá námietky proti
vydanému zmenkovému platobnému rozkazu včas, má zmenkový platobný rozkaz účinky
právoplatného rozsudku (§ 175 ods. 3 OSP v znení účinnom do 22. decembra 2015). Otázka
včasnosti podania námietok je preto v zmenkovom konaní otázkou, ktorá má vysoký stupeň
relevancie nielen pre žalobcu, ale aj pre samotného žalovaného. Ústavný súd súhlasí
s tvrdením sťažovateľa, že v konaní prvostupňového súdu nedostal na túto otázku primeranú
odpoveď. Najvyššiemu súdu nemožno uprieť snahu nedostatok odôvodnenia rozsudku
krajského súdu zhojiť, avšak ani v jeho odôvodnení nemožno nájsť odpoveď na otázku,
či krajský súd dokazovanie týkajúce sa doručovania zmenkového platobného rozkazu
žalovanému v 3. rade podľa pokynu súdu vyššieho stupňa vykonal. Konštatovanie
odvolacieho súdu („... to, že z odôvodnenia nie je zrejmé... neznamená, že konajúci súd toto
neskúmal...“) nemôže ústavný súd akceptovať ako náležité odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, ktoré spĺňa atribúty pre naplnenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
52. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013, ktorým najvyšší súd potvrdil
v napadnutej časti rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011,
je arbitrárny, nespĺňa ústavné kritériá náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nedáva
jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a potvrdením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré
považuje ústavný súd za neodôvodnené a arbitrárne, a je z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým
rozsudkom a v konaní, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1).
53. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci
na ďalšie konanie bude povinnosťou najvyššieho súdu postupovať podľa právneho názoru
ústavného súdu a reagovať na kľúčové námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.
IV.
54. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
55. Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný
súd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.
56. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
57. Sťažovateľ navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume
559,04 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti
v roku 2016 a podanie vyjadrenia v roku 2017) podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
58. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti
považoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej
služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku najvyššieho súdu.
59. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3
vyhlášky. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné
oceniť peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej
republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného
paušálu je 8,58 €, za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota
režijného paušálu je 9,21 €. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je advokátska
kancelária subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK2022715079). Trovy konania
spolu s DPH predstavujú sumu 559,04 €, ktorých náhrada bola priznaná sťažovateľovi
(bod 3 výroku nálezu).
60. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 27. marca 2018