Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 245/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2009

doručená sťažnosť P. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,

Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra

2008 (ďalej len „rozsudok z 27. novembra 2008“).

Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že rozsudok najvyššieho súdu z 27. novembra

2008, proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudol právoplatnosť 2. marca 2009.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa

v nesprávnych právnych záveroch vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu

z 27. novembra 2008, a preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto

nálezom:

„Základné právo P. K. na spravodlivý proces upravené v

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

1 M Obdo V 9/2007 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.

P. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc

eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť P. K. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

P. K. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 1.345,08 EUR..., ktoré je súd

povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. S..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 13. februára 2003

Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) návrh na vydanie zmenkového

platobného rozkazu na základe vlastnej zmenky vystavenej 30. septembra 2001 žalovaným

A. S., s. r. o., na sumu 2 020 000 Sk, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému

zaplatiť zmenkovú sumu spolu s príslušenstvom.

Krajský súd vydal 21. apríla 2003 zmenkový platobný rozkaz č. k. -22

(ďalej len „zmenkový platobný rozkaz“).

Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal odporca námietky.

Krajský súd rozsudkom č. k. -258 z 27. apríla 2005 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2005“) zrušil zmenkový platobný rozkaz.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 27. apríla 2005 podal odvolanie.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že svojím rozsudkom

č. k. -292 z 20. júna 2006 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 20. júna

2006“) potvrdil rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2005 a v odôvodnení svojho rozsudku

uviedol (citované z rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, pozn.):

„... predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne

rozhodol, keď vyhovel námietke žalovaného z dôvodu, že žalobca nepreukázal, aký

konkrétny kauzálny vzťah predmetná zmenka kryje. Základom každého zmenkového vzťahu

je spravidla existencia reálneho obchodného vzťahu, ktorý sa vo vzťahu k zmenke nazýva

príčinným (kauzálnym vzťahom). Napriek tejto skutočnosti pohľadávka, vyplývajúca zo

zmenky je nezávislá od tohto vzťahu. Tieto dva právne vzťahy sú právne oddelené, a preto

možno hovoriť o abstraktnom charaktere zmenky. Pokiaľ bol kauzálny vzťah, ktorý inicioval

záväzok veriteľa krytý zmenkovoprávnym vzťahom, do tohto zmenkovoprávneho vzťahu sa

neprenášajú neperfektnosti daného kauzálneho vzťahu. Kľúčovú úlohu tu zohráva

ustanovenie § 17 zákona. Preto výnimočne sa môžu uplatniť aj námietky, vychádzajúce

z kauzálneho vzťahu, ktorý viedol k vystaveniu samotnej zmenky. Námietka kauzy je

prípustná, pričom v tomto prípade ide o námietku relatívnu. Možno ju použiť len medzi

účastníkmi záväzkového vzťahu. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal,

že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah a že zmenka nebola vystavená bezdôvodne, súd

prvého stupňa správne rozhodol, keď zmenkový platobný rozkaz zrušil. Námietku žalobcu,

vznesenú na pojednávaní, že prvostupňový súd rozšíril zásadu koncentrácie, keď skúmal

kauzu, považoval Najvyšší súd za bezdôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že takmer všetky

námietky žalovaného smerovali k preukázaniu tvrdenia, že zmenka bola vystavená bez toho,

aby kryla nejakú kauzu. V danej veci žalobca nepreukázal jej existenciu tak, ako to

konštatoval prvostupňový súd.“

Proti rozsudku najvyššieho súdu z 20. júna 2006 v spojení s rozsudkom krajského

súdu z 27. apríla 2005 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, v ktorom uviedol (citované z rozsudku

najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, pozn.):

«Podľa čl. I , kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť

majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo

k predošlým majiteľom, okrem, ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu

dlžníka.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo aplikuje síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží. O takýto prípad v prejednávanej veci ide.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa…, ako aj z rozhodnutia odvolacieho súdu...

vyplýva, že súdy v prejednávanej veci zaujali právny názor, spočívajúci v tom,

že navrhovateľ v konaní nepreukázal konkrétny kauzálny vzťah, ktorý zmenka kryla. Preto

dospeli k právnemu záveru, že odporca sa vznesenou námietkou pod bodom č. 2 námietok

ubránil proti povinnosti zaplatiť zmenkovú sumu z predmetnej zmenky. Odvolací súd

uvedenú skutočnosť ešte jasnejšie a výstižnejšie konštatoval v odôvodnení svojho

rozhodnutia, kde uviedol: „Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal,

že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah a že zmenka nebola vystavená bezdôvodne, súd

prvého stupňa rozhodol správne, keď zmenkový platobný rozkaz zrušil“.

Uvedený právny záver súdov o dôkaznom bremene, zaťažujúcom navrhovateľa

v predmetnom konaní nie je vecne správny.

Súdy v predmetnej veci postupovali ako v „bežnom sporovom konaní“, kde musí

navrhovateľ preukazovať existenciu dlhu, hoci v prejednávanej veci bol dlh preukázaný

zmenkou. Platnosť uvedenej zmenky nebola spochybnená ani súdmi, keď námietky odporcu

voči jej platnosti boli vyhodnotené ako nedôvodné (viď odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa).

Z povahy zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva, že majiteľ zmenky

nemusí pri jej predložení k zaplatení prípadne vymáhaniu, preukazovať, že mu odporca

(povinný) zmenkovú sumu aj skutočne dlhuje. Z ustanovenia síce

vyplýva, že kto je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti zmenkovému

nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal.

Dôkazné bremeno teda spočíva na odporcovi (povinnom) a nie na navrhovateľovi

(oprávnenom), ako nesprávne ustálili v prejednávanej veci ustálili súdy.

Pokiaľ povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa zmenky plniť.

Ak dôkazné bremeno unesie, bude v konaní úspešný.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že pri kauzálnych námietkach

nie je možné prenesenie dôkazného bremena z odporcu (povinného) na navrhovateľa

(oprávneného) z dôvodu, že by sa tým poprel celý zmysel a účel zmenkového a šekového

zákona...

Je nevyhnutné rozlišovať medzi neunesením dôkazného bremena, ktoré zaťažuje

odporcu (povinného) a hodnotením dôkazov súdmi v zmysle , ktoré hodnotenie

nemôže byť zákonným dovolacím dôvodom ako mimoriadneho, tak aj riadneho dovolania.

V konaní však súdy svoj záver, vedúci k neoprávnenosti navrhovateľom uplatneného

nároku vyvodili z toho, že tento neuniesol v konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo.

Nevyhovenie návrhu neodôvodnili výsledkami vykonaného dokazovania a hodnotením

dôkazov, ktoré hodnotenie nemôže byť podrobené prieskumu dovolacieho súdu.

V dôsledku nesprávneho právneho záveru o dôkaznom bremene, zaťažujúcom

navrhovateľa, hodnotili výsledky vykonaného dokazovania z tohto uhľa pohľadu

(v „neprospech navrhovateľa“), a preto zaťažili konanie aj tzv. inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]...

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. ..., z ktorého právnej vety vyplýva, že námietka proti

zmenkovému platobnému rozkazu spočíva v tom, že odporca navrhovateľovi nič nie je dlžný,

nie je námietkou, ktorá by v zmysle zbavovala zmenkového dlžníka

jeho povinnosti zaplatiť zmenku. Tvrdenie, že odporca navrhovateľovi nie je nič dlžný, môže

byť relevantné iba v spojení s tvrdeným zánikom dohodnutého dôvodu vystavenia zmenky,

ktorý musí byť obsiahnutý tiež v námietkach podaných proti zmenkovému platobnému

rozkazu.

Námietky, založené na § 17 zmenkového a šekového zákona, aj keď sú dôvodné,

sú len obranou dlžníka proti povinnosti zmenku zaplatiť. Nemôžu však viesť k neplatnosti

zmenky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky ...).

Uviesť je potrebné aj to, že nie je možné zároveň namietať neexistenciu zmenky

a nedostatok kauzy zmenky, teda nedostatok dôvodu, pre ktorý bola zmenka vystavená.

Takúto dvojicu námietok je potrebné považovať za námietku jedinú, popierajúcu existenciu

uplatňovanej zmenky a z nej vyplývajúceho zmenkového dlhu (viď rozhodnutie Najvyššieho

súdu Českej republiky ...).

Z hľadiska koncentračnej zásady platí, že v námietkach proti zmenkovému

(šekovému) platobnému rozkazu musí byť uvedené všetko, čo odporca proti platobnému

rozkazu namieta. Obsah námietok môže vychádzať z práva hmotného alebo procesného

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. júna 2000, sp. zn.

...).»

Najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2008 mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Dovolací súd dovolacie námietky generálneho prokurátorom a predovšetkým ním,

vyslovený právny názor o dôkaznom bremene zaťažujúcom v konaní o nárokoch zo zmenky

žalovaného vo všeobecnosti v teoretickej rovine považuje za správny. Generálny prokurátor

však opomenul prihliadať na konkrétny, špecifický obsah spisu, ktorý obsah neumožňuje

v danom konkrétnom prípade vychádzať len z uvedeného právneho názoru generálneho

prokurátora.

Generálny prokurátor v súlade s právnym názorom, z ktorého vychádzal súd prvého

stupňa, ako aj odvolací súd správne poukazuje na abstraktný charakter zmenky. V tomto

smere odvolací súd však ďalej správne uvádza, že základom každého zmenkového vzťahuje

spravidla existencia reálneho obchodného vzťahu. Inak povedané, to znamená, že je vždy

vystavená na základe určitého právneho dôvodu, nejde tu o ľubovôľu vystavovateľa, ale jej

vystavenie vychádza z určitého reálneho základu. Tým najčastejším základom vystavenia

zmenky je existencia reálneho obchodnoprávneho vzťahu. V danom prípade. Ide o vlastnú

zmenku zo dňa 30. 09. 2001, bez protestu s miestom vystavenia u P. K., Ž. Vystaviteľom

zmenky je A. s., s. r. o., Č., pričom za vystaviteľa zmenku podpísal P. K., teda žalobca, ktorý

v čase vystavenia zmenky bol konateľom žalovaného. Zmenka nie je avalovaná. Pokiaľ ide

o náležitosti zmenky, tieto sú v súlade so zákonom. Žalobca v priebehu konania tvrdil,

že zmenka zabezpečovala vklady, ktoré žalobca poskytol v čase, keď bol konateľom

a spoločníkom žalobcu, ako pôžičky žalovanému, ktoré mali slúžiť na realizáciu

prevádzkových potrieb a nákladov žalovaného. Podľa tvrdenia žalobcu malo ísť o vklady

zo dňa 02. 06. 2001, 22. 06. 2001 a 26. 09. 2001. V tomto smere súd prvého stupňa vykonal

rozsiahle dokazovanie a najmä z výsluchu svedkyne pani T. účtovníčke žalovaného nemal za

preukázané, že by, žalobca finančné prostriedky vložil v prospech žalovaného v súvislosti so

spornou zmenkou. Tvrdila, že od žalobcu nikdy takéto finančné prostriedky neprevzala.

Súdy dôvodne a správne vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý skutkový stav súd

prvého stupňa v odôvodnení rozsudku aj podrobne vymedzil a odôvodnil výsledkami

vykonaného dokazovania.

Abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy,

pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom. Tento kauzálny vzťah v danom

prípade vymedzil žalobca. Keďže vymedzenie kauzálneho vzťahu vzišlo zo strany žalobcu,

správne súdy konštatovali, že v tejto časti dôkazné bremeno je na žalobcovi. Generálny

prokurátor pokiaľ ide o jeho tvrdenie o dôkaznom bremene, zaťažujúcom len žalovaného,

neuvádza žiadne ustanovenie, z ktorého by tento právny názor vyplýval.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní pochybenie súdov vidí iba v tom,

že pri hodnotení dokazovania vychádzali z toho, že dôkazné bremeno o existencii

kauzálneho vzťahu bolo na žalobcovi. V danom prípade s týmto právnym názorom

generálneho prokurátora nemožno súhlasiť. Ak by v uvedenom smere dôkazné bremeno

malo byť na žalovanom, ktorý tvrdí, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálneho vzťahu

niet, potom by išlo o to, že žalovaný by mal preukázať skutočnosť, o ktorej prípadne ani

nemá vedomosť. Ak existenciu kauzálneho vzťahu tvrdí žalobca, potom je logické, že on má

mať vedomosť, ako je možné jeho existenciu preukázať. Nepochybne, ako správne

konštatujú oba súdy, žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol hoci za právnickú osobu sám

zmenku podpisoval, a to vo svoj prospech ako fyzickej osoby. Napokon úvaha o tom, koho

v konkrétnom prípade zaťažuje dôkazné bremeno, ani nie je rozhodujúca, ale rozhodujúce

sú výsledky vykonaného dokazovania, ktoré dokazovanie súd prvého stupňa vyhodnotil

v súlade s , dospejúc k záveru, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálny vzťah

preukázaný nebol a na základe tohto skutkového stavu vo veci aj rozhodol. Súd prvého

stupňa v odôvodnení rozsudku konštatoval, že základný záväzkový vzťah nebol preukázaný.

Žalobca nepreukázal vymedzením konkrétnych skutkových okolností, aký konkrétny

kauzálny vzťah predmetná zmenka kryje, nevedel to špecifikovať, bol povinný preukázať,

ktorú konkrétnu kauzu predmetná zmenka mala zabezpečovať, pričom v tejto časti konania

dôkazné bremeno prešlo na žalobcu. Teda súd prvého stupňa dôsledne rozlišuje

z procesného hľadiska tzv. dôkazné bremeno a povinnosť tvrdenia ( )

a samotným hodnotením vykonaného dokazovania ( ). Podľa neho žalobca ani

nevedel náležité špecifikovať ním tvrdený kauzálny vzťah. V tomto smere dovolací súd

poukazuje aj na publikáciu Zmenkové právo, komentár Dr. Karol Kislink, Dr. Ján Spišiak,

dedičia, Heuréka, jún 2005, str. 151, v ktorej sa uvádza, že ak dojednanie, slúžiace

za podklad zažalovanej zmenky, je tak neurčitej a všeobecnej povahy, že nie je spôsobilým

dôvodom majetkoprávneho záväzku, nemožno uplatňovať nároky zo zmenky (Czel. 704).

Generálny prokurátor právny názor súdu prvého stupňa inak (teda okrem dôkazného

bremena) nespochybňuje, a preto dovolací súd správnosť ďalších právnych záverov súdov

nepreskúmaval...“

Podľa sťažovateľa najvyšší súd svojím rozsudkom z 27. novembra 2008 porušil jeho

základné právo podľa „... najmä tým, že… porušil ustanovenie

ods. 2 , v zmysle ktorého má každý účastník súdneho

konania právo na náležité zdôvodnenie rozhodnutia...“. Podľa sťažovateľa označený

rozsudok najvyššieho súdu „obsahuje rozporuplné tvrdenia, v dôsledku týchto skutočností

je rozsudok nepresvedčivý,… v rozpore so zásadami zmenkového práva vyjadrenými

v zmenkový a šekový zákon, ako aj so zásadami vyjadrenými

v Ženevskom dohovore o jednotnom zmenkovom zákone z roku 1930...

je nelogický, protichodný, v rozpore s právnymi predpismi...

nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky...“.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii k rozpornosti rozsudku najvyššieho súdu

z 27. novembra 2008 uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozsudku

síce konštatoval, že dovolacie námietky generálneho prokurátora uvedené v mimoriadnom

dovolaní, ako aj jeho právny názor týkajúci sa dôkazného bremena zaťažujúceho v konaní

o nárokoch zo zmenky odporcu (žalovaného), považuje vo všeobecnosti v teoretickej rovine,

za správne, no v rozsudku sa od tohto názoru odchýlil. Úplne protichodne však ďalej

uvádza, že abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy,

pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom. Tento kauzálny vzťah v danom

prípade vymedzil navrhovateľ. Keďže vymedzenie kauzálneho vzťahu vzišlo zo strany

navrhovateľa, súdy správne konštatovali, že v tejto časti je dôkazné bremeno

na navrhovateľovi. Taktiež konštatoval, že generálny prokurátor, pokiaľ ide o jeho tvrdenie

o dôkaznom bremene, zaťažujúcom len odporcu, neuvádza žiadne ustanovenie, z ktorého by

tento právny názor vyplýval. Toto jeho tvrdenie je však opäť v rozpore s jeho vlastným

názorom vysloveným v rozsudku, t. j. že dovolacie námietky generálneho prokurátora

uvedené v mimoriadnom dovolaní, ako aj jeho právny názor týkajúci sa dôkazného bremena

zaťažujúceho v konaní o nárokoch zo zmenky odporcu (žalovaného), považuje

vo všeobecnosti v teoretickej rovine, za správne...“

V ďalšom sťažovateľ poukázal na odôvodnenie mimoriadneho dovolania

a v závere uviedol: „Na jednej strane Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.

1 M Obdo V 9/2007 zo dňa 27. 11. 2008 uznáva, že právny názor generálneho prokurátora

prezentovaný v mimoriadnom dovolaní, týkajúci sa toho, že dôkazné bremeno v konaní

o nárokoch zo zmenky, zaťažuje odporcu, je správny, no na strane druhej vyhodnotil

dôkazy, resp. skutkové zistenia vyplývajúce z predmetného súdneho spisu v rozpore s týmto

názorom. Z vykonaných skutkových zistení vyplýva, že odporca nepreukázal tvrdenia

uvádzané vo svojich námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu...“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa

v namietanej nesprávnosti právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v napádanom

rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra

2008 (ako aj jemu predchádzajúcich rozsudkov všeobecných súdov) konštatuje, že v ňom

nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov

namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov

najvyššieho súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku najvyššieho

súdu je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty,

ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Ako vyplýva z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti

rozsudku najvyššieho súdu z 20. júna 2006 (odvolacieho súdu) v spojení s rozsudkom

krajského súdu z 27. apríla 2005 (prvostupňového súdu) a ako to ustálil aj najvyšší súd

vo svojom rozsudku z 27. novembra 2008, „Generálny prokurátor v mimoriadnom

dovolaní pochybenie súdov vidí iba v tom, že pri hodnotení dokazovania vychádzali z toho,

že dôkazné bremeno o existencii kauzálneho vzťahu bolo na žalobcovi“.

Generálny prokurátor zdôraznil, že prvostupňový a odvolací súd «svoj záver, vedúci

k neoprávnenosti navrhovateľom (sťažovateľom, pozn.) uplatneného nároku vyvodili z toho,

že tento neuniesol v konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo. Nevyhovenie návrhu

neodôvodnili výsledkami vykonaného dokazovania a hodnotením dôkazov, ktoré hodnotenie

nemôže byť podrobené prieskumu dovolacieho súdu. V dôsledku nesprávneho právneho

záveru o dôkaznom bremene, zaťažujúcom navrhovateľa, hodnotili výsledky vykonaného

dokazovania z tohto uhľa pohľadu (v „neprospech navrhovateľa“), a preto zaťažili konanie

aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1

písm. b) ].».

Podľa mimoriadnym

dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených

v § 243e, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dôsledne vysporiadal s takto

vymedzeným dovolacím dôvodom generálneho prokurátora, keď uviedol: „... úvaha o tom,

koho v konkrétnom prípade zaťažuje dôkazné bremeno, ani nie je rozhodujúca, ale

rozhodujúce sú výsledky vykonaného dokazovania, ktoré dokazovanie súd prvého stupňa

vyhodnotil v súlade s , dospejúc k záveru, že v súvislosti so spornou zmenkou

kauzálny vzťah preukázaný nebol a na základe tohto skutkového stavu vo veci aj rozhodol...

Teda súd prvého stupňa dôsledne rozlišuje z procesného hľadiska tzv. dôkazné

bremeno a povinnosť tvrdenia ( ) a samotným hodnotením vykonaného

dokazovania ( )...

Generálny prokurátor právny názor súdu prvého stupňa inak (teda okrem

dôkazného bremena) nespochybňuje, a preto dovolací súd správnosť ďalších právnych

záverov súdov nepreskúmaval...“

V dovolacom konaní bolo podstatným posúdenie toho, či právny názor o znášaní

dôkazného bremena sťažovateľom bol určujúcim kritériom pri vyhodnotení výsledkov

dokazovania a či takýto postup pri hodnotení výsledkov dokazovania mal za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z citovaného obsahu rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že generálnym

prokurátorom spochybňovaný záver o znášaní dôkazného bremena sťažovateľom nebol

určujúcim pri vyhodnocovaní výsledkov dokazovania, a tým nie je daná ani príčinná

súvislosť medzi spochybňovaným právnym názorom o znášaní dôkazného bremena

a samotnými závermi prvostupňového a odvolacieho súdu vo veci samej.

Ústavný súd konštatuje, že v týchto záveroch najvyššieho súdu nie je možné ustáliť

prvky arbitrárnosti osobitne vzhľadom na rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvého

stupňa a dôsledné vyhodnocovanie vykonaných dôkazov v jeho rozsudku.

Vzhľadom na už uvedené (dovolacie dôvody a ich posúdenie najvyšším súdom)

samostatné posudzovanie správnosti spochybňovaného právneho názoru (v otázke, kto

znáša dôkazné bremeno o existencii, resp. neexistencii kauzy zmenky) v okolnostiach danej

veci opomína ústavnoprávny rozmer. Samostatné posudzovanie spochybňovaného právneho

názoru nemôže mať vplyv na záver ústavného súdu o absencii možnosti porušenia

označeného základného práva sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu z 27. novembra

2008, ako celku.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym

názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009