Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 245/09
PDF · 239.22 KB
No categories available
I. ÚS 245/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 245/09-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2009
doručená sťažnosť P. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,
Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra
2008 (ďalej len „rozsudok z 27. novembra 2008“).
Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že rozsudok najvyššieho súdu z 27. novembra
2008, proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudol právoplatnosť 2. marca 2009.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v nesprávnych právnych záveroch vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu
z 27. novembra 2008, a preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto
nálezom:
„Základné právo P. K. na spravodlivý proces upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
1 M Obdo V 9/2007 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.
P. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc
eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť P. K. do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
P. K. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 1.345,08 EUR..., ktoré je súd
povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. S..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 13. februára 2003
Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) návrh na vydanie zmenkového
platobného rozkazu na základe vlastnej zmenky vystavenej 30. septembra 2001 žalovaným
A. S., s. r. o., na sumu 2 020 000 Sk, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť zmenkovú sumu spolu s príslušenstvom.
Krajský súd vydal 21. apríla 2003 zmenkový platobný rozkaz č. k. 22 Zm 4/03-22
(ďalej len „zmenkový platobný rozkaz“).
Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal odporca námietky.
Krajský súd rozsudkom č. k. 22 Cb 163/03-258 z 27. apríla 2005 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2005“) zrušil zmenkový platobný rozkaz.
Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 27. apríla 2005 podal odvolanie.
Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že svojím rozsudkom
č. k. 4 Obo 191/2005-292 z 20. júna 2006 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 20. júna
2006“) potvrdil rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2005 a v odôvodnení svojho rozsudku
uviedol (citované z rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, pozn.):
„... predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne
rozhodol, keď vyhovel námietke žalovaného z dôvodu, že žalobca nepreukázal, aký
konkrétny kauzálny vzťah predmetná zmenka kryje. Základom každého zmenkového vzťahu
je spravidla existencia reálneho obchodného vzťahu, ktorý sa vo vzťahu k zmenke nazýva
príčinným (kauzálnym vzťahom). Napriek tejto skutočnosti pohľadávka, vyplývajúca zo
zmenky je nezávislá od tohto vzťahu. Tieto dva právne vzťahy sú právne oddelené, a preto
možno hovoriť o abstraktnom charaktere zmenky. Pokiaľ bol kauzálny vzťah, ktorý inicioval
záväzok veriteľa krytý zmenkovoprávnym vzťahom, do tohto zmenkovoprávneho vzťahu sa
neprenášajú neperfektnosti daného kauzálneho vzťahu. Kľúčovú úlohu tu zohráva
ustanovenie § 17 zákona. Preto výnimočne sa môžu uplatniť aj námietky, vychádzajúce
z kauzálneho vzťahu, ktorý viedol k vystaveniu samotnej zmenky. Námietka kauzy je
prípustná, pričom v tomto prípade ide o námietku relatívnu. Možno ju použiť len medzi
účastníkmi záväzkového vzťahu. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal,
že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah a že zmenka nebola vystavená bezdôvodne, súd
prvého stupňa správne rozhodol, keď zmenkový platobný rozkaz zrušil. Námietku žalobcu,
vznesenú na pojednávaní, že prvostupňový súd rozšíril zásadu koncentrácie, keď skúmal
kauzu, považoval Najvyšší súd za bezdôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že takmer všetky
námietky žalovaného smerovali k preukázaniu tvrdenia, že zmenka bola vystavená bez toho,
aby kryla nejakú kauzu. V danej veci žalobca nepreukázal jej existenciu tak, ako to
konštatoval prvostupňový súd.“
Proti rozsudku najvyššieho súdu z 20. júna 2006 v spojení s rozsudkom krajského
súdu z 27. apríla 2005 podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, v ktorom uviedol (citované z rozsudku
najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, pozn.):
«Podľa čl. I § 17 zákona č. 191/1950 Zb., kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť
majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo
k predošlým majiteľom, okrem, ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu
dlžníka.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo aplikuje síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží. O takýto prípad v prejednávanej veci ide.
Z rozhodnutia súdu prvého stupňa…, ako aj z rozhodnutia odvolacieho súdu...
vyplýva, že súdy v prejednávanej veci zaujali právny názor, spočívajúci v tom,
že navrhovateľ v konaní nepreukázal konkrétny kauzálny vzťah, ktorý zmenka kryla. Preto
dospeli k právnemu záveru, že odporca sa vznesenou námietkou pod bodom č. 2 námietok
ubránil proti povinnosti zaplatiť zmenkovú sumu z predmetnej zmenky. Odvolací súd
uvedenú skutočnosť ešte jasnejšie a výstižnejšie konštatoval v odôvodnení svojho
rozhodnutia, kde uviedol: „Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal,
že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah a že zmenka nebola vystavená bezdôvodne, súd
prvého stupňa rozhodol správne, keď zmenkový platobný rozkaz zrušil“.
Uvedený právny záver súdov o dôkaznom bremene, zaťažujúcom navrhovateľa
v predmetnom konaní nie je vecne správny.
Súdy v predmetnej veci postupovali ako v „bežnom sporovom konaní“, kde musí
navrhovateľ preukazovať existenciu dlhu, hoci v prejednávanej veci bol dlh preukázaný
zmenkou. Platnosť uvedenej zmenky nebola spochybnená ani súdmi, keď námietky odporcu
voči jej platnosti boli vyhodnotené ako nedôvodné (viď odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa).
Z povahy zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva, že majiteľ zmenky
nemusí pri jej predložení k zaplatení prípadne vymáhaniu, preukazovať, že mu odporca
(povinný) zmenkovú sumu aj skutočne dlhuje. Z ustanovenia § 17 zák. č. 191/1950 Zb. síce
vyplýva, že kto je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti zmenkovému
nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal.
Dôkazné bremeno teda spočíva na odporcovi (povinnom) a nie na navrhovateľovi
(oprávnenom), ako nesprávne ustálili v prejednávanej veci ustálili súdy.
Pokiaľ povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa zmenky plniť.
Ak dôkazné bremeno unesie, bude v konaní úspešný.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že pri kauzálnych námietkach
nie je možné prenesenie dôkazného bremena z odporcu (povinného) na navrhovateľa
(oprávneného) z dôvodu, že by sa tým poprel celý zmysel a účel zmenkového a šekového
zákona...
Je nevyhnutné rozlišovať medzi neunesením dôkazného bremena, ktoré zaťažuje
odporcu (povinného) a hodnotením dôkazov súdmi v zmysle § 132 OSP, ktoré hodnotenie
nemôže byť zákonným dovolacím dôvodom ako mimoriadneho, tak aj riadneho dovolania.
V konaní však súdy svoj záver, vedúci k neoprávnenosti navrhovateľom uplatneného
nároku vyvodili z toho, že tento neuniesol v konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo.
Nevyhovenie návrhu neodôvodnili výsledkami vykonaného dokazovania a hodnotením
dôkazov, ktoré hodnotenie nemôže byť podrobené prieskumu dovolacieho súdu.
V dôsledku nesprávneho právneho záveru o dôkaznom bremene, zaťažujúcom
navrhovateľa, hodnotili výsledky vykonaného dokazovania z tohto uhľa pohľadu
(v „neprospech navrhovateľa“), a preto zaťažili konanie aj tzv. inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) OSP]...
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 9 Cmo 533/2000..., z ktorého právnej vety vyplýva, že námietka proti
zmenkovému platobnému rozkazu spočíva v tom, že odporca navrhovateľovi nič nie je dlžný,
nie je námietkou, ktorá by v zmysle § 17 zák. č. 191/1950 Zb. zbavovala zmenkového dlžníka
jeho povinnosti zaplatiť zmenku. Tvrdenie, že odporca navrhovateľovi nie je nič dlžný, môže
byť relevantné iba v spojení s tvrdeným zánikom dohodnutého dôvodu vystavenia zmenky,
ktorý musí byť obsiahnutý tiež v námietkach podaných proti zmenkovému platobnému
rozkazu.
Námietky, založené na § 17 zmenkového a šekového zákona, aj keď sú dôvodné,
sú len obranou dlžníka proti povinnosti zmenku zaplatiť. Nemôžu však viesť k neplatnosti
zmenky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 5 Cm 194/95...).
Uviesť je potrebné aj to, že nie je možné zároveň namietať neexistenciu zmenky
a nedostatok kauzy zmenky, teda nedostatok dôvodu, pre ktorý bola zmenka vystavená.
Takúto dvojicu námietok je potrebné považovať za námietku jedinú, popierajúcu existenciu
uplatňovanej zmenky a z nej vyplývajúceho zmenkového dlhu (viď rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky 9 Cmo 65/99...).
Z hľadiska koncentračnej zásady platí, že v námietkach proti zmenkovému
(šekovému) platobnému rozkazu musí byť uvedené všetko, čo odporca proti platobnému
rozkazu namieta. Obsah námietok môže vychádzať z práva hmotného alebo procesného
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. júna 2000, sp. zn.
5 Obo 80/2000...).»
Najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2008 mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Dovolací súd dovolacie námietky generálneho prokurátorom a predovšetkým ním,
vyslovený právny názor o dôkaznom bremene zaťažujúcom v konaní o nárokoch zo zmenky
žalovaného vo všeobecnosti v teoretickej rovine považuje za správny. Generálny prokurátor
však opomenul prihliadať na konkrétny, špecifický obsah spisu, ktorý obsah neumožňuje
v danom konkrétnom prípade vychádzať len z uvedeného právneho názoru generálneho
prokurátora.
Generálny prokurátor v súlade s právnym názorom, z ktorého vychádzal súd prvého
stupňa, ako aj odvolací súd správne poukazuje na abstraktný charakter zmenky. V tomto
smere odvolací súd však ďalej správne uvádza, že základom každého zmenkového vzťahuje
spravidla existencia reálneho obchodného vzťahu. Inak povedané, to znamená, že je vždy
vystavená na základe určitého právneho dôvodu, nejde tu o ľubovôľu vystavovateľa, ale jej
vystavenie vychádza z určitého reálneho základu. Tým najčastejším základom vystavenia
zmenky je existencia reálneho obchodnoprávneho vzťahu. V danom prípade. Ide o vlastnú
zmenku zo dňa 30. 09. 2001, bez protestu s miestom vystavenia u P. K., Ž. Vystaviteľom
zmenky je A. s., s. r. o., Č., pričom za vystaviteľa zmenku podpísal P. K., teda žalobca, ktorý
v čase vystavenia zmenky bol konateľom žalovaného. Zmenka nie je avalovaná. Pokiaľ ide
o náležitosti zmenky, tieto sú v súlade so zákonom. Žalobca v priebehu konania tvrdil,
že zmenka zabezpečovala vklady, ktoré žalobca poskytol v čase, keď bol konateľom
a spoločníkom žalobcu, ako pôžičky žalovanému, ktoré mali slúžiť na realizáciu
prevádzkových potrieb a nákladov žalovaného. Podľa tvrdenia žalobcu malo ísť o vklady
zo dňa 02. 06. 2001, 22. 06. 2001 a 26. 09. 2001. V tomto smere súd prvého stupňa vykonal
rozsiahle dokazovanie a najmä z výsluchu svedkyne pani T. účtovníčke žalovaného nemal za
preukázané, že by, žalobca finančné prostriedky vložil v prospech žalovaného v súvislosti so
spornou zmenkou. Tvrdila, že od žalobcu nikdy takéto finančné prostriedky neprevzala.
Súdy dôvodne a správne vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý skutkový stav súd
prvého stupňa v odôvodnení rozsudku aj podrobne vymedzil a odôvodnil výsledkami
vykonaného dokazovania.
Abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy,
pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom. Tento kauzálny vzťah v danom
prípade vymedzil žalobca. Keďže vymedzenie kauzálneho vzťahu vzišlo zo strany žalobcu,
správne súdy konštatovali, že v tejto časti dôkazné bremeno je na žalobcovi. Generálny
prokurátor pokiaľ ide o jeho tvrdenie o dôkaznom bremene, zaťažujúcom len žalovaného,
neuvádza žiadne ustanovenie, z ktorého by tento právny názor vyplýval.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní pochybenie súdov vidí iba v tom,
že pri hodnotení dokazovania vychádzali z toho, že dôkazné bremeno o existencii
kauzálneho vzťahu bolo na žalobcovi. V danom prípade s týmto právnym názorom
generálneho prokurátora nemožno súhlasiť. Ak by v uvedenom smere dôkazné bremeno
malo byť na žalovanom, ktorý tvrdí, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálneho vzťahu
niet, potom by išlo o to, že žalovaný by mal preukázať skutočnosť, o ktorej prípadne ani
nemá vedomosť. Ak existenciu kauzálneho vzťahu tvrdí žalobca, potom je logické, že on má
mať vedomosť, ako je možné jeho existenciu preukázať. Nepochybne, ako správne
konštatujú oba súdy, žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol hoci za právnickú osobu sám
zmenku podpisoval, a to vo svoj prospech ako fyzickej osoby. Napokon úvaha o tom, koho
v konkrétnom prípade zaťažuje dôkazné bremeno, ani nie je rozhodujúca, ale rozhodujúce
sú výsledky vykonaného dokazovania, ktoré dokazovanie súd prvého stupňa vyhodnotil
v súlade s § 132 OSP, dospejúc k záveru, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálny vzťah
preukázaný nebol a na základe tohto skutkového stavu vo veci aj rozhodol. Súd prvého
stupňa v odôvodnení rozsudku konštatoval, že základný záväzkový vzťah nebol preukázaný.
Žalobca nepreukázal vymedzením konkrétnych skutkových okolností, aký konkrétny
kauzálny vzťah predmetná zmenka kryje, nevedel to špecifikovať, bol povinný preukázať,
ktorú konkrétnu kauzu predmetná zmenka mala zabezpečovať, pričom v tejto časti konania
dôkazné bremeno prešlo na žalobcu. Teda súd prvého stupňa dôsledne rozlišuje
z procesného hľadiska tzv. dôkazné bremeno a povinnosť tvrdenia (§ 120 ods. 1 OSP)
a samotným hodnotením vykonaného dokazovania (§ 132 OSP). Podľa neho žalobca ani
nevedel náležité špecifikovať ním tvrdený kauzálny vzťah. V tomto smere dovolací súd
poukazuje aj na publikáciu Zmenkové právo, komentár Dr. Karol Kislink, Dr. Ján Spišiak,
dedičia, Heuréka, jún 2005, str. 151, v ktorej sa uvádza, že ak dojednanie, slúžiace
za podklad zažalovanej zmenky, je tak neurčitej a všeobecnej povahy, že nie je spôsobilým
dôvodom majetkoprávneho záväzku, nemožno uplatňovať nároky zo zmenky (Czel. 704).
Generálny prokurátor právny názor súdu prvého stupňa inak (teda okrem dôkazného
bremena) nespochybňuje, a preto dovolací súd správnosť ďalších právnych záverov súdov
nepreskúmaval...“
Podľa sťažovateľa najvyšší súd svojím rozsudkom z 27. novembra 2008 porušil jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „... najmä tým, že… porušil ustanovenie § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého má každý účastník súdneho
konania právo na náležité zdôvodnenie rozhodnutia...“. Podľa sťažovateľa označený
rozsudok najvyššieho súdu „obsahuje rozporuplné tvrdenia, v dôsledku týchto skutočností
je rozsudok nepresvedčivý,… v rozpore so zásadami zmenkového práva vyjadrenými
v zákone č. 191/1950 zmenkový a šekový zákon, ako aj so zásadami vyjadrenými
v Ženevskom dohovore o jednotnom zmenkovom zákone z roku 1930...
je nelogický, protichodný, v rozpore s právnymi predpismi...
nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky...“.
Sťažovateľ vo svojej argumentácii k rozpornosti rozsudku najvyššieho súdu
z 27. novembra 2008 uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozsudku
síce konštatoval, že dovolacie námietky generálneho prokurátora uvedené v mimoriadnom
dovolaní, ako aj jeho právny názor týkajúci sa dôkazného bremena zaťažujúceho v konaní
o nárokoch zo zmenky odporcu (žalovaného), považuje vo všeobecnosti v teoretickej rovine,
za správne, no v rozsudku sa od tohto názoru odchýlil. Úplne protichodne však ďalej
uvádza, že abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy,
pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom. Tento kauzálny vzťah v danom
prípade vymedzil navrhovateľ. Keďže vymedzenie kauzálneho vzťahu vzišlo zo strany
navrhovateľa, súdy správne konštatovali, že v tejto časti je dôkazné bremeno
na navrhovateľovi. Taktiež konštatoval, že generálny prokurátor, pokiaľ ide o jeho tvrdenie
o dôkaznom bremene, zaťažujúcom len odporcu, neuvádza žiadne ustanovenie, z ktorého by
tento právny názor vyplýval. Toto jeho tvrdenie je však opäť v rozpore s jeho vlastným
názorom vysloveným v rozsudku, t. j. že dovolacie námietky generálneho prokurátora
uvedené v mimoriadnom dovolaní, ako aj jeho právny názor týkajúci sa dôkazného bremena
zaťažujúceho v konaní o nárokoch zo zmenky odporcu (žalovaného), považuje
vo všeobecnosti v teoretickej rovine, za správne...“
V ďalšom sťažovateľ poukázal na odôvodnenie mimoriadneho dovolania
a v závere uviedol: „Na jednej strane Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
1 M Obdo V 9/2007 zo dňa 27. 11. 2008 uznáva, že právny názor generálneho prokurátora
prezentovaný v mimoriadnom dovolaní, týkajúci sa toho, že dôkazné bremeno v konaní
o nárokoch zo zmenky, zaťažuje odporcu, je správny, no na strane druhej vyhodnotil
dôkazy, resp. skutkové zistenia vyplývajúce z predmetného súdneho spisu v rozpore s týmto
názorom. Z vykonaných skutkových zistení vyplýva, že odporca nepreukázal tvrdenia
uvádzané vo svojich námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu...“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v namietanej nesprávnosti právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v napádanom
rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po dôslednom preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra
2008 (ako aj jemu predchádzajúcich rozsudkov všeobecných súdov) konštatuje, že v ňom
nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov
namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov
najvyššieho súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku najvyššieho
súdu je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.
Ako vyplýva z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti
rozsudku najvyššieho súdu z 20. júna 2006 (odvolacieho súdu) v spojení s rozsudkom
krajského súdu z 27. apríla 2005 (prvostupňového súdu) a ako to ustálil aj najvyšší súd
vo svojom rozsudku z 27. novembra 2008, „Generálny prokurátor v mimoriadnom
dovolaní pochybenie súdov vidí iba v tom, že pri hodnotení dokazovania vychádzali z toho,
že dôkazné bremeno o existencii kauzálneho vzťahu bolo na žalobcovi“.
Generálny prokurátor zdôraznil, že prvostupňový a odvolací súd «svoj záver, vedúci
k neoprávnenosti navrhovateľom (sťažovateľom, pozn.) uplatneného nároku vyvodili z toho,
že tento neuniesol v konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo. Nevyhovenie návrhu
neodôvodnili výsledkami vykonaného dokazovania a hodnotením dôkazov, ktoré hodnotenie
nemôže byť podrobené prieskumu dovolacieho súdu. V dôsledku nesprávneho právneho
záveru o dôkaznom bremene, zaťažujúcom navrhovateľa, hodnotili výsledky vykonaného
dokazovania z tohto uhľa pohľadu (v „neprospech navrhovateľa“), a preto zaťažili konanie
aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1
písm. b) OSP].».
Podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku mimoriadnym
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených
v § 243e, ak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dôsledne vysporiadal s takto
vymedzeným dovolacím dôvodom generálneho prokurátora, keď uviedol: „... úvaha o tom,
koho v konkrétnom prípade zaťažuje dôkazné bremeno, ani nie je rozhodujúca, ale
rozhodujúce sú výsledky vykonaného dokazovania, ktoré dokazovanie súd prvého stupňa
vyhodnotil v súlade s § 132 OSP, dospejúc k záveru, že v súvislosti so spornou zmenkou
kauzálny vzťah preukázaný nebol a na základe tohto skutkového stavu vo veci aj rozhodol...
Teda súd prvého stupňa dôsledne rozlišuje z procesného hľadiska tzv. dôkazné
bremeno a povinnosť tvrdenia (§ 120 ods. 1 OSP) a samotným hodnotením vykonaného
Generálny prokurátor právny názor súdu prvého stupňa inak (teda okrem
dôkazného bremena) nespochybňuje, a preto dovolací súd správnosť ďalších právnych
záverov súdov nepreskúmaval...“
V dovolacom konaní bolo podstatným posúdenie toho, či právny názor o znášaní
dôkazného bremena sťažovateľom bol určujúcim kritériom pri vyhodnotení výsledkov
dokazovania a či takýto postup pri hodnotení výsledkov dokazovania mal za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z citovaného obsahu rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že generálnym
prokurátorom spochybňovaný záver o znášaní dôkazného bremena sťažovateľom nebol
určujúcim pri vyhodnocovaní výsledkov dokazovania, a tým nie je daná ani príčinná
súvislosť medzi spochybňovaným právnym názorom o znášaní dôkazného bremena
a samotnými závermi prvostupňového a odvolacieho súdu vo veci samej.
Ústavný súd konštatuje, že v týchto záveroch najvyššieho súdu nie je možné ustáliť
prvky arbitrárnosti osobitne vzhľadom na rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvého
stupňa a dôsledné vyhodnocovanie vykonaných dôkazov v jeho rozsudku.
Vzhľadom na už uvedené (dovolacie dôvody a ich posúdenie najvyšším súdom)
samostatné posudzovanie správnosti spochybňovaného právneho názoru (v otázke, kto
znáša dôkazné bremeno o existencii, resp. neexistencii kauzy zmenky) v okolnostiach danej
veci opomína ústavnoprávny rozmer. Samostatné posudzovanie spochybňovaného právneho
názoru nemôže mať vplyv na záver ústavného súdu o absencii možnosti porušenia
označeného základného práva sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu z 27. novembra
2008, ako celku.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym
názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009