Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 84/2018
PDF · 162.18 KB
No categories available
I. ÚS 84/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
,
, zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 4 a 7 Trestného poriadku uznesením Okresného
súdu Trnava sp. zn. 30 T 126/2015 z 15. augusta 2017, ako aj uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 5 Tos 165/2017 z 12. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou v petite
sťažnosti namietal porušenie svojich práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“ a podľa § 2 ods. 4 a 7 Trestného poriadku uznesením Okresného súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 T 126/2015 z 15. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), ako aj uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Tos 165/2017 z 12. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie
„krajského súdu“) a tiež bližšie nešpecifikovaným konaním na Najvyššom súde Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie pre prečin
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného
znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s pokračovacím zločinom úverového podvodu sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 a § 222 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin
vydieračského únosu v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 a § 186 ods. 1 a 2 písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona.
3. Dňa 4. augusta 2017 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o prepustenie
z väzby, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol. Následne
krajský súd napadnutým uznesením jeho sťažnosť z 1. septembra 2017 proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu, ktorou namietal nezákonnosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní pri jeho väzobnom stíhaní, zamietol.
4. Sťažovateľ je toho názoru, že „okresný súd ani krajský súd nepostupujú v zmysle
§ 79 ods. 2 Trestného poriadku, keď iba odkazujú na svoje predchádzajúce rozhodnutia...“,
preto podal 9. októbra 2017 aj „námietku zaujatosti“. Okresný súd jeho námietku
vyhodnotil iba ako podanie, ktoré smerovalo proti procesnému postupu súdov, preto o nej
nekonal. Súčasne v tejto námietke žiadal, aby vec bola v zmysle § 23 ods. 1 Trestného
poriadku odňatá a prikázaná inému súdu (vec bola predložená na rozhodnutie najvyššiemu
súdu – konanie sa viedlo pod sp. zn. 5 Ndt 33/2017, pozn.) a spis bol vrátený okresnému
súdu bez rozhodnutia s tým, že o neodňatí veci predtým najvyšší súd už rozhodol uznesením
sp. zn. 4 Ndt 5/2017 zo 17. marca 2017.
5. Sťažovateľ odvíja dodržanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu práve od
oznámenia skutočností uvedených v bode 4 na hlavnom pojednávaní konanom
21. decembra 2017.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
1/ Okresný súd Trnava dňa v uznesení o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby
sp. zn. 30T/126/2015 zo dňa 15.8.2017 svojou argumentáciou prejudikoval vinu sťažovateľa
a porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2.
Dohovoru, Ústavy Čl. 46 ods. 1, Čl. 50 ods. 2 a Tr. por. § 2 ods. 4, ods. 7.
2/ Krajský súd Trnava dňa 12.9.2017, sp. zn.: 5 Tos/165/2017-2516, svojim konaním
nezaoberaním sa dôvodmi podanej námietky zaujatosti a odňatím a prikázaním veci porušil
právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2. Dohovoru,
Ústavy Čl. 46 ods. 1, Čl. 50 ods. 2 a Tr. por. § 2 ods. 4, ods. 7.
3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto, že nerozhodol o odňatí veci z dôvodu
podanej námietky zaujatosti a porušil právo sťažovateľa na právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2. Dohovoru, Ústavy Čl. 46 ods. 1, Čl. 50 ods. 2 a
Trestného poriadku § 2 ods. 4, ods.7.
4/ Sťažovateľ finančnú náhradu nežiada.
5/ Okresný súd Trnava, Krajský súd Trnava a Najvyšší súd SR trovy právneho
zastúpenia v nižšie uvedenej sume zašle na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote do
30 dní od právoplatného nálezu.“
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa konštatoval, že
jeho sťažnosť je značne obsiahla a neprehľadná o to viac, že ju mal napísať advokát,
a neobsahuje ani všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, keďže v nej
absentuje najmä správne pomenovanie konkrétnych základných práv a slobôd sťažovateľa
podľa ústavy, ktoré mali byť napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu
porušené, a zároveň sťažnosť neobsahuje ani kvalifikovaný návrh na rozhodnutie (petit), na
základe ktorého by ústavný súd mohol vo veci rozhodnúť.
II.A K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu
10. Ústavný súd poznamenáva, že zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na
ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť, pričom zákon
o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04, I. ÚS 314/08). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky
dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona
o ústavnom súde a Trestného poriadku, ktorý upravuje právoplatnosť rozhodnutí v trestnom
konaní, resp. postupy trestných súdov vo väzobnej agende.
11. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti konštatuje, že z podania sťažovateľa
doručeného ústavnému súdu 21. februára 2018 (odovzdaného na poštovú prepravu
20. februára 2018) možno jednoznačne vyvodiť, že čo sa týka napadnutých uznesení
okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľ podal sťažnosť zjavne po lehote ustanovenej
zákonom (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), teda ju podal oneskorene. Zo zistení
ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uznesenia okresného súdu z 15. augusta
2017 podal sťažnosť sťažovateľ 24. augusta 2017 a jeho právny zástupca 1. septembra
2017, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením 12. septembra 2017 tak, že ju
zamietol. Podľa zistenia ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.
30 T 126/2015 z 15. augusta 2017 bolo doručené sťažovateľovi na hlavnom pojednávaní
24. augusta 2017 a napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 5 Tos 165/2017-2516
z 12. septembra 2017 bolo sťažovateľovi doručené 4. októbra 2017.
12. Z uvedených skutočností teda nepochybne vyplýva, že sťažovateľ napadol
uznesenia okresného súdu a krajského súdu na ústavnom súde zjavne po uplynutí zákonnej
dvojmesačnej lehoty vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Preto sa už
ústavný súd nezaoberal prípadnými nedostatkami jeho sťažnosti v tejto časti (pozri bod 9).
II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu
13. Predmetom časti sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľa, že postupom najvyššieho
súdu v bližšie nešpecifikovanom konaní (v petite nie je uvedená spisová značka konania
pred najvyšším súdom) došlo k porušeniu jeho práv podľa označených článkov dohovoru
a ústavy a ustanovení Trestného poriadku (pozri bod 6) z dôvodu, že „nerozhodol o odňatí
veci z dôvodu podanej námietky zaujatosti“.
14. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09,
IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
15. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek
tomu, že sťažovateľ je kvalifikovane zastúpený advokátom, nespĺňa (ani) v tejto časti
náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené
v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Návrh rozhodnutia vo veci
samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde), nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby
mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v tejto časti. Formulácia návrhu na
rozhodnutie vo veci samej v bode 6 a 13 neobsahuje konkrétnu požiadavku (okrem
vyslovenia porušenia jeho navyše nesprávne pomenovaných práv v bode 1) na prijatie
opatrení zo strany ústavného súdu vo vzťahu k najvyššiemu súdu, a teda v tejto situácii
nemôže byť dostatočným podkladom na rozhodnutie ústavného súdu. Sťažovateľ zastúpený
advokátom bližšie v petite totiž neuvádza (nešpecifikuje) konanie, resp. postup najvyššieho
súdu (v skutočnosti ide o sp. zn. 3 Ndt 33/2017, pozn.).
16. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010 a pod.).
17. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
18. Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa
a uvedené nedostatky sťažnosti (pozri body 13 a 15) odmietol sťažnosť v tejto časti už pri
jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. I. ÚS 233/2015, I. ÚS 240/2015,
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018