Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 26/2018
PDF · 216.48 KB
No categories available
I. ÚS 26/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť
,
zastúpeného advokátkou ,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 p o r u š e n é b o l i .
2. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktoré j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 26/2018-12 z 24. januára 2018 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným
9. marca 2016 Okresnému súdu Bratislava I domáhal nariadenia návratu maloletej dcéry
, nar. (ďalej len „maloletá“), do krajiny obvyklého pobytu,
ktorou je Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, podľa ustanovení
Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len
„Haagsky dohovor“) a podľa ustanovenia § 178a a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Návrh sťažovateľa bol 21. marca 2016 postúpený Okresnému súdu Banská Bystrica, ktorý
uznesením sp. zn. 36 P 64/2016 z 3. júna 2016 návrh zamietol. Na základe odvolania
sťažovateľa bola vec predložená 12. júla 2016 krajskému súdu, ktorý do dňa podania
ústavnej sťažnosti o odvolaní nerozhodol. Na základe návrhu sťažovateľa krajský súd
uznesením sp. zn. 14 CoP 50/2016 z 5. septembra 2017 rozhodol len o nariadení
neodkladného opatrenia.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že nečinnosťou a neefektívnym konaním krajského
súdu dochádza v namietanom konaní k porušeniu jeho označených práv, a v odôvodnení
sťažnosti bližšie argumentuje:
„Predmetný Haagsky dohovor z roku 1980 sa vzťahuje na celé konanie a je ním
viazaný aj Krajský súd v Banskej Bystrici, pričom analogicky, za použitia článku 1, 2 a 11
Dohovoru, by mal vec vyriešiť do 6 týždňov od doručenia veci. Krajský súd v Banskej
Bystrici však v zmysle Dohovoru nepostupoval a dodnes nepostupuje.
... Nakoľko ani po 8 mesiacoch od predloženia veci Krajskému súdu v Banskej
Bystrici tento vo veci nerozhodol v druhom stupni, pričom v dôsledku neplnenia si
povinností uložených britským súdom matke maloletej, bol sťažovateľ nútený žiadať súd
aspoň o dočasnú úpravu ohľadne styku s maloletou.
Sťažovateľ ako otec podal v konaní o vydanie maloletej do krajiny jej obvyklého
pobytu v čase odvolacieho konania Návrh na vydanie neodkladného opatrenia, ktorý
upravil podaním zo dňa 06.03.2017.
... Od doručenia návrhu na Okresný súd Banská Bystrica prešlo viac ako 19
mesiacov, z toho 15 mesiacov je vec na krajskom súde v Banskej Bystrici, a to aj napriek
skutočnosti, že Haagsky dohovor v článku 11, ako aj CMP, ukladá súdu povinnosť
rozhodnúť konanie o návrat v lehote 6 týždňov odo dňa podania návrhu.
Máme za to, že nie sú dôvody, aby Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci plynule
nekonal a vo veci nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici
vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov a svojím nekonaním tak neúmyselne, avšak
skutočne napomáha v protiprávnom stave spôsobenom matkou maloletej a koná
(resp. nekoná) v priamom rozpore s najlepším záujmom maloletej...
Máme za to, že existenciu zbytočných prieťahov v konaní nemôže sám o sebe vylúčiť
ani fakt, že v predmetnej veci krajský súd určité úkony vykonal a vydal aj neodkladné
opatrenie...
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci sťažovateľ má za to, že ide
o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, takže ju súd má skončiť čo
najskôr, najmä keď prosté plynutie času v trvaní 19 mesiacov môže viesť k nenapraviteľným
dôsledkom vo vzťahu medzi otcom a maloletou.
... Sťažovateľ ako navrhovateľ voči súdu nespôsobil predĺženie konania. Sťažovateľ
ako účastník konania mal a má aktívny prístup k uplatňovaniu svojich práv a plneniu
povinností.
Ďalej je sťažovateľ toho názoru, že samotné podania matky nebránili a nebránia
Krajskému súdu vo veci konať a meritórne rozhodnúť. Matka v konaní uviedla, že bola
podaná žaloba o zrušenie rozhodnutia anglického súdu, ktorým boli navrhovateľovi
priznané rodičovské práva. Dňa 21.06.2017 bola predsedovi senátu pánovi
doručená správa od právneho zástupcu matky, že anglický súd napriek splneniu
všetkých podmienok neustále žalobu vracia späť bez akéhokoľvek vysvetlenia...
Sťažovateľ uviedol v samotnom konaní pred súdom, že on a ani jeho právny zástupca
vo Veľkej Británii, nemajú žiadnu vedomosť o tom, že by vo Veľkej Británii prebiehalo...
konanie o zrušenie rozhodnutia anglického súdu o priznaní rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu. Túto vedomosť má otec len z tvrdení matky. Otcovi a ani jeho
právnemu zástupcovi vo Veľkej Británii nie sú v údajne prebiehajúcom konaní vo Veľkej
Británii ani doručované žiadne písomnosti, súd otca ani jeho právneho zástupcu v danej
veci nikdy nekontaktoval, otec a ani jeho právny zástupca vo Veľkej Británii nedisponujú
žiadnymi informáciami, že by predmetné konanie o zrušenie rozhodnutia bolo vôbec začaté.
... Na základe uvedeného má sťažovateľ za to, že neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by
mali procesný význam pre konanie o nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého
pobytu a pre ktoré by súd nemohol plynulo konať a vo veci čo najskôr rozhodnúť.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
rozhodol o porušení jeho v záhlaví označených práv postupom krajského súdu
v namietanom konaní, aby prikázal krajskému súdu v namietanom konaní konať bez
zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
a náhradu trov konania v sume 312,34 €.
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja
účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho podpredsedom listom sp. zn. Spr 186/18
z 22. februára 2018, a právna zástupkyňa sťažovateľa k vhodnosti ústneho pojednávania
listom zo 16. februára 2018.
5.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti okrem
chronológie úkonov vykonaných krajským súdom v namietanom konaní k veci uviedol:
„Z chronológie procesných úkonov vyplýva, že sudca spravodajca veci
priebežne vo veci konal, pričom samotná dĺžka konania bola ovplyvnená aj
procesnými úkonmi jednotlivých účastníkov konania, ako aj nečinnosťou právnej
zástupkyne matky maloletého dieťaťa preukázať tvrdené skutočnosti a doložiť doklady na
výzvy súdu ohľadne konania prebiehajúceho vo Veľkej Británii.
... Dňa 31. mája 2017 bola Krajskému súdu v Banskej Bystrici do rúk predsedu súdu
doručená sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom
znení. Po prešetrení sťažnosti v odpovedi zo dňa 28. júna 2018 bolo konštatované, že
s prihliadnutím na nápad veci dňa 12. júla 2016 došlo k porušenie práva účastníka
na prerokovanie konania bez zbytočných prieťahov a sťažnosť bola považovaná za
dôvodnú. K prieťahom v konaní došlo však z objektívnych dôvodov, nie nečinnosťou súdu.
Subjektívne prieťahy v konaní spočívajúce na strane sudcu zistené neboli. Konaniu sp. zn.
14CoP/50/2016 bola zo strany orgánov riadenia a správy súdu venovaná zvýšená
pozornosť, aby súd následne vo veci rozhodol v primeranom čase a nevznikali ďalšie
zbytočné prieťahy v konaní. Za tým účelom boli pravidelne žiadané správy o stave konania.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoP/50/2016-435
z 21. novembra 2017 v nadväznosti na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 36P/64/2016-251 zo dňa 3. júna 2016 nadobudlo právoplatnosť dňa 8. januára 2018.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa článku 127 ods. 1
ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa...
Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 8. januára 2018 nadobudlo právoplatnosť konečné
rozhodnutie v súdnom konaní, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, aktuálne už
nemôže dochádzať k zásahu krajského súdu do základných práv sťažovateľa.“
Zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným
súdom.
5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku doručenom ústavnému
súdu 20. februára 2018 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom
a súhlasí s jeho upustením.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP 50/2016 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
10. Ústavný súd si pri výklade základného „práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo
na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel
možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím (mutatis mutandis II. ÚS 26/95,
12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to
§ 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna 2016,
a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“, a v zmysle § 157
ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
Rovnaké povinnosti súdu a sudcu vyplývajú aj z ustanovení čl. 12 a § 30 zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CMP“).
13. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj
v danom prípade.
14. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že povaha prerokúvanej veci, ktorou je rozhodnutie
o pobyte maloletého dieťaťa, je osobitne citlivou statusovou záležitosťou a ako taká si
vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu (III. ÚS 410/2013,
m. m. III. ÚS 196/2012).
15. Posúdením namietaného konania podľa prvého kritéria ústavný súd dospel
k záveru, že preskúmavané odvolacie konanie nemožno hodnotiť v okolnostiach prípadu
sťažovateľa ako skutkovo či právne zložité. Právna úprava, ktorú je v predmetnom konaní
potrebné aplikovať, predstavuje ustanovenia Haagskeho dohovoru a ustanovenia
tzv. komunitárneho práva (nariadenie rady ES č. 2201/2003, tzv. Brusel II), ktoré sa
nevyznačujú mimoriadnou komplikovanosťou, a teda právnu zložitosť veci ústavný súd
nezistil. Ústavný súd nezistil ani faktickú zložitosť veci, pričom v tejto súvislosti poukazuje
na skutočnosť, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania potvrdzujúcim
rozhodnutím, keď na základe skutkového stavu zisteného okresným súdom dospel
k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že v prípade návrhu sťažovateľa
neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu.
Napokon na zložitosť veci nepoukázal ani podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení
k sťažnosti.
16. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v namietanom konaní,
ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným
prieťahom.
17. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu, pričom pri hodnotení
jeho postupu bol ústavnému súdu podkladom prehľad procesných úkonov v danej veci
spracovaný a predložený krajským súdom. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že krajský súd
v namietanom konaní rozhodoval od 12. júla 2016, keď mu bola vec predložená,
do 21. novembra 2017, keď o odvolaní sťažovateľa meritórne rozhodol. Z meritórneho
rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd svoj právny záver založil na rovnakom
skutkovom zistení ako súd prvej inštancie, že v čase premiestnenia maloletej disponovala
opatrovníckym právom len matka maloletej (odporkyňa, pozn.), ktorá z tohto dôvodu mala
právo určiť miesto pobytu dieťaťa, a preto „otázku rodičovskej zodpovednosti v danom
konaní nebolo potrebné bližšie riešiť, pretože po rozhodnutí v danej veci, bude táto otázka
predmetom... ďalších konaní“. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd hodnotí postup
krajského súdu, ktorý svoj procesný postup v namietanom konaní zameral najmä
na preukázanie skutočnosti o začatí súdneho konania vo Veľkej Británii o zrušenie rozsudku
o priznaní rodičovskej zodpovednosti sťažovateľa k maloletej, pričom krajský súd napokon
vec posúdil aj bez preukázania tejto skutočnosti, ako neefektívny. Ústavný súd zistil
v postupe krajského súdu aj nečinnosť v trvaní 3 a pol mesiaca v období od 8. augusta 2016
do 24. novembra 2016.
18. Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, pre ktoré sa sťažovateľ
obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07,
19. Ústavný súd konštatuje, že uvedený neefektívny postup krajského súdu v spojení
so zisteným obdobím nečinnosti vyústil do zbytočných prieťahov v namietanom konaní. Aj
napriek tomu, že krajský súd rozhodujúci v odvolacom konaní nie je viazaný lehotou tak,
ako to je v prípade rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 134 ods. 1 CMP), vzhľadom
na povahu prerokúvanej veci vyžadujúcej rýchly a efektívny postup nemožno považovať
dobu 16 mesiacov za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému
právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v namietanom konaní, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
21. Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu z 21. novembra 2017 bola
predmetná vec na krajskom súde právoplatne rozhodnutá, neprichádzalo do úvahy
v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
22. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ
žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € poukazujúc „najmä
na dlhotrvajúcu právnu neistotu, kedy konanie, ktoré malo podľa medzinárodnej zmluvy
platnej a záväznej pre Slovenskú republiku byť skončené do 6 týždňov, trvá už 19 mesiacov
a do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené“.
23. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania primeraného finančného
zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu
sťažovateľa a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo
slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. V uvedenom smere
ako relevantnú zohľadnil ústavný súd predovšetkým skutočnosť, že ešte pred rozhodnutím
ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa bola jeho vec krajským súdom meritórne
rozhodnutá a toho času je právoplatne skončená, v dôsledku čoho došlo k nastoleniu právnej
istoty sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd považoval výrok o porušení
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru za dostatočnú ochranu jeho práv a finančné zadosťučinenie mu nepriznal (bod 2
výroku tohto rozhodnutia).
24. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou
, a s poukazom na výsledok konania podľa § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania
v ním uplatnenej sume 312,34 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a
ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku) podľa bodu 3 výroku tohto rozhodnutia.
25. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018