Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 181/2018
PDF · 244.82 KB
No categories available
II. ÚS 181/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom
, , vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 3 T
67/2013-559 z 19. apríla 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To 59/2016-643
z 27. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Tdo 37/2017 z 10. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 3 T 67/2013-559 z 19. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 59/2016-
643 z 27. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 37/2017 z 10. októbra
2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa toho času nachádza v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody a Ústave na výkon väzby . Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) na tomto skutkovom základe: „od bližšie nezisteného dňa
mesiaca roku 2008 do bližšie nezisteného dňa mesiaca október 2012 s výnimkou obdobia,
keď bol vo výkone väzby v Rakúsku od 05. 04. 2012 do 04. 05. 2012 a ďalej vo výkone väzby
na území Slovenskej republiky v dobe od 06. 05. 2012 do 21. 08. 2012 v inej trestnej veci,
v mieste trvalého bydliska, v rodinnom dome č. ,
v tom čase jeho družke poškodenej opakovane vulgárne nadával do kuriev, tieto nadávky
prešli do fyzického napádania, opakovane ju fackal, udieral päsťou, škrtil, kopal do tela,
najmenej 10x opakovane v nočných hodinách zobudil poškodenú, triasol s ňou, nadával jej
vulgárne do kuriev, pričom z celého konania obvineného mala poškodená strach o svoj
život a zdravie, zakazoval jej návštevu príbuzných, udieral ju, kopal, vytrhal jej vlasy, škrtil
ju, kričal na ňu, aby skapala, povedal jej, že ju utopí, hovoril jej, že je debil, hlúpa
a v takomto konaní obvinený pokračoval aj po narodení maloletého syna, ,
pričom ju obvinený fyzicky napádal aj počas tehotenstva, od bližšie nezisteného dňa a
mesiaca roku 2010 do bližšie nezisteného mesiaca november 2012 s výnimkou obdobia, keď
bol vo výkone väzby v Rakúsku od 05. 04. 2012 do 04. 05. 2012 a ďalej vo výkone väzby na
území Slovenskej republiky, v dobe od 06. 05. 2012 do 21. 08. 2012 v inej trestnej veci, nútil
družku poškodenú prevažne v spálni rodinného domu v
, v aute a na bližšie nezistených miestach opakovane k orálnemu
styku, keď odmietla, tak ju chytil za vlasy, vyhrážal sa jej, že keď mu to neurobí, tak ju zbije,
čo s odstupom času robila z povinnosti, aby sa vyhla z jeho strany agresívnemu správaniu.“
Za tento zločin odsúdil okresný súd sťažovateľa podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona
s použitím § 38 ods. 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
3 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom
vo výmere 3 rokov. Podľa § 51 ods. 3 písm. l) Trestného zákona okresný súd sťažovateľovi
uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze kontaktu s poškodenou v akejkoľvek forme vrátane
kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými
prostriedkami. Podľa § 51 ods. 4 písm. i) Trestného zákona okresný súd sťažovateľovi
uložil aj povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo
zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.
Sťažovateľ uvádza, že okresný súd odmietol na hlavnom pojednávaní vykonať
dôkazy navrhované sťažovateľom, ako aj jeho obhajcom. Predmetné dôkazy boli podľa
názoru sťažovateľa všetky vykonateľné a mali slúžiť na preverenie výpovede tak
poškodenej, ako aj svedkov, ktorí vypovedali v jej prospech. Dôkazy, ktoré okresný súd
odmietol vykonať, boli podľa názoru sťažovateľa významné pre jeho úspešnú obhajobu,
ktorá by mala za následok jeho oslobodenie spod obžaloby v celom rozsahu. Sťažovateľ
zastáva názor, že v konaní pred okresným súdom nebolo bez pochybností preukázané, že sa
stali skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný, teda podľa jeho názoru nedošlo k preukázaniu
jeho viny bez akýchkoľvek pochybností. Sťažovateľ poukazuje na to, že záujem na riadnom
objasnení veci a dôkladnom „preverení obhajoby“ by nemal byť podriadený dĺžke konania.
Je toho názoru, že v priebehu konania pred okresným súdom došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces, práva na obhajobu a k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania,
o čom majú svedčiť aj zvukové záznamy z priebehu hlavných pojednávaní. Sťažovateľ
poukazuje na to, že absentuje zvukový záznam z pojednávania uskutočneného 4. februára
2015, z ktorého je zrejmé, že výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní sa líšila
od výpovede poškodenej v prípravnom konaní z 30. januára 2013 a z 9. apríla 2013.
Sťažovateľ namieta zákonnosť výsluchu poškodenej na hlavnom pojednávaní, keďže
poškodená odmietla odpovedať na otázky obhajcu sťažovateľa, čím došlo k zásadnému
porušeniu jeho práva na obhajobu. Sťažovateľ poukazuje na to, že v prípade ak by
poškodená odpovedala na otázky jeho obhajcu, ten by jej následne mohol klásť ďalšie
otázky, ktoré by spochybnili pravdivosť jej výpovede. Na základe uvedeného sťažovateľ
zastáva názor, že okresný súd nevykonal dôkazy zákonným spôsobom, keďže odmietol
vyhovieť požiadavke sťažovateľa na uskutočnenie opakovaného výsluchu poškodenej, čo
sťažovateľ taktiež považuje za chybu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci.
Predmetné nedostatky neboli napravené ani v opravnom konaní pred krajským súdom, ani
v rámci dovolacieho konania pred najvyšším súdom.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na rozpornosť výpovedí svedkov pred okresným
súdom, ako aj na rozpornosť znaleckých posudkov: „Všetky chyby konania, ktoré rozsudku
súdu prvého stupňa predchádzali, považujem za tak závažné chyby, ktorými došlo
k porušeniu môjho práva na obhajobu zásadným spôsobom, k porušeniu môjho práva
na spravodlivý proces, k porušeniu zásady rovnosti zbraní, a v konečnom dôsledku tieto
chyby konania spôsobili nezákonnosť rozsudku súdu prvého stupňa a tiež rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý vytýkané pochybenia pri vykonávaní dokazovania súdom prvého
stupňa nenapravil Odvolací súd rozhodol sám rozsudkom vo veci, hoci nové rozhodnutie
nebolo možné urobiť, nakoľko skutkový stav nebol v napadnutom rozsudku súdom prvého
stupňa správne zistený a nebol ani doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Odvolací súd rozhodol rozsudkom v môj neprospech, hoci pre takýto postup neboli splnené
podmienky ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. por. Odvolací súd moje odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa zamietol ako nie dôvodné, hoci pre takýto postup neboli splnené
zákonné podmienky ustanovenia § 319 Tr. por.“
Sťažovateľ okresnému súdu ďalej vytýka, že sa nedostatočne zaoberal skutočnosťami
uvedenými vo výpovediach svedkov vypovedajúcich v prospech sťažovateľa, v odôvodnení
svojho rozsudku sa dôsledne nevysporiadal s výpoveďami svedkov a nevenoval im takú
pozornosť, akú venoval výpovediam svedkov vypovedajúcich v prospech poškodenej.
Sťažovateľ poukazuje na to, že keďže skutkový stav nebol v konaní pred okresným súdom
dostatočne zistený, nemohol tak tvoriť dostačujúci podklad pre rozhodnutie krajského súdu
ako odvolacieho súdu, resp. najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Krajský súd rozhodol tak, že zrušil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa uznal
vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a) a b) Trestného zákona a zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 a 2 písm. b)
Trestného zákona na totožnom skutkovom základe ako okresný súd, za čo ho odsúdil podľa
§ 200 ods. 2, § 41 ods. 1 a 2, § 38 ods. 7 a § 37 písm. h) a m) Trestného zákona na úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona
zaradil súd sťažovateľa do ústavu pre výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa zamietol, pretože je
nedôvodné.
Zo sťažnosti sťažovateľa ďalej vyplýva: „Krajský súd v Žiline zamietol moje
odvolanie, ktoré som podal proti rozsudku súdu prvého stupňa ako nie dôvodné podľa § 319
Tr. por. Krajský súd poukázal v odôvodnení rozhodnutia na nasledujúce skutočnosti.
K výroku o vine poukázal na ustanovenia § 2 ods. 10, § 2 ods. 12 Tr. por., podľa názoru
krajského súdu, okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav
veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti
svedčiace proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané
dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na uvádzaní všetkých
okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil,
ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,
taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Takéto
konštatovanie krajského súdu nemá oporu vo vykonaných dôkazoch pred súdom prvého
stupňa, nakoľko súd prvého stupňa v konaní nepostupoval tak, aby bol náležite zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Súd prvého stupňa
neobjasňoval starostlivo okolnosti svedčiace proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech. V rámci voľného hodnotenia dôkazov súd prvého stupňa
vyhodnotil dôkazy výlučne v môj neprospech.“
Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že zamietol jeho odvolanie proti rozsudku
okresného súdu, hoci na takéto rozhodnutie neboli dané zákonné dôvody. Uvedené tvrdenie
sťažovateľ odôvodňuje tým, že vykonanými dôkazmi pred okresným súdom a pred
krajským súdom v rámci odvolacieho konania nebolo nepochybne preukázané, že
sťažovateľ spáchal skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba, a teda mal byť spod obžaloby
oslobodený v celom rozsahu.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dovolacie
dôvody uviedol dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší
súd uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že sa najvyšší súd riadne nevysporiadal s jeho námietkami
vznesenými v dovolacom konaní proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol
odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Je tiež toho názoru, že najvyšší súd sa nedostatočne
vysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Okresného súdu Čadca sp.zn. 3T/67/2013-559 z 19.4.2016,
rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. 1To/59/2016-643 z 27.9.2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.2Tdo37/2017 z 10.10.2017 bolo porušené
základné právo na spravodlivý proces a prezumpciu neviny zaručené
článkom 36 ods. 1 a článkom 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ústavné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, ods.2, ods. 3 písm. d/ Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Tieto rozhodnutia sa preto rušia.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy
právneho zastúpenia, za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a spísanie sťažnosti a jej podanie po 147,33 Eur + 8,84 Eur režijný paušál za úkon právnej
služby + 20% DPH /62,47 Eur/ v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/
Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov) v sume 374,81 Eur (slovom tristosedemdesiatštyri eur
a osemdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu ,
advokáta, Advokátska kancelária, , vedeného vo
, do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d)
dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k sťažnosti smerujúcej proti rozsudku
okresného súdu je daný aj dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci
ústavného súdu, pretože preskúmanie tohto rozsudku bolo v právomoci krajského súdu
v rámci odvolacieho konania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy je zrejmé, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Subsidiarita
právomoci ústavného súdu znamená, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Na základe
uvedeného je zrejmé, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo
slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
(mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická
osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96). Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo
podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský
súd. Z toho vyplýva, že sťažovateľ využil účinný právny prostriedok na ochranu svojho
základného práva, a teda právomoc ústavného súdu je v tomto prípade vylúčená.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d)
dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny rozsudkom krajského súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd v prvom
rade poukazuje na to, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len
„ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu
na podanie sťažnosti ústavnému súdu v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému
rozsudku krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd v rámci svojho rozhodovania
neprihliadol na sťažovateľom navrhované dôkazy, predložené aj v rámci odvolacieho
konania. Nesúhlasí s názorom krajského súdu, že okresný súd postupoval tak, aby náležite
zistil skutkový stav, ani s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa odôvodnenia
výroku o vine a treste.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva: „Pokiaľ ide o skutkové zistenia
okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdené skutky sa stali a že ich
spáchal práve obžalovaný. V tomto smere okresný súd veľmi presvedčivo v odôvodnení
napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospel k záveru o vine obžalovaného.“ Krajský súd ďalej poznamenal, že po preskúmaní
hodnotenia dôkazov okresným súdom nezistil, že by súd prvého stupňa v rámci hodnotenia
dôkazov nepostupoval podľa zákona a vykonané dôkazy by hodnotil jednostranne
v neprospech sťažovateľa. Ústavný súd sa plne stotožňuje s názorom krajského súdu, že
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v rámci odvolacieho konania neslúži na to, aby
odpovedalo na každú námietku, prípadne argument uvedený v odvolaní, ale len na tie, ktoré
zostali sporné, resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Ústavný súd taktiež súhlasí s názorom krajského súdu, že právo na spravodlivý proces nie je
totožné s právom účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, návrhmi a vlastným hodnotením dôkazov.
Takisto ako sťažovateľ v podanej sťažnosti aj ústavný súd poukazuje na to, že
základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia,
poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však
neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m.
pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,č.303-B).
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný,
prípadne nebol náležite zdôvodnený, resp. by bol účelovo koncipovaný výlučne
v neprospech sťažovateľa. Na základe uvedeného ústavný súd nemá príčinu zasahovať
do sféry pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04), ktorý sa podľa názoru
ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa
(identickými s námietkami obsiahnutými v odvolaní aj dovolaní sťažovateľa, pozn.),
čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d)
dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv aj v tom, že najvyšší
súd sa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti
rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Proti
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dovolacie dôvody
uviedol dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Z odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že podľa § 371 ods. 1 písm. c) je možné podať
dovolanie, ak došlo k porušeniu práva na obhajobu účastníka konania zásadným spôsobom.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že právo na obhajobu je potrebné
ponímať ako vytvorenie podmienok pre „... plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34
ods. 1 a § 44 ods. 2 Trestného poriadku), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým návrhom a najneskôr pred meritórnym
rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho zamietnuť, resp. rozhodnúť tak, že
ďalšie dôkazy sa vykonávať nebudú... Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu §
371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie
dôkazu nevyhovelo.“.
Najvyšší súd podotýka, že za porušovanie práva na obhajobu nie je možné považovať
rozsah vlastných úvah orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu pri voľbe použitých
dôkazných prostriedkov a toho, že pokiaľ považuje určitú skutkovú okolnosť za dokázanú,
nebude ju overovať ďalšími dôkazmi. K porušeniu práva na obhajobu sťažovateľa tým, že
poškodená počas výsluchu uskutočneného 4. februára 2014 neodpovedala na niektoré
otázky obhajcu sťažovateľa, najvyšší súd poukázal na to, že z protokolácie výpovede
poškodenej je zrejmé, že ani jedna z otázok obhajcu, na ktoré poškodená neodpovedala,
nespadala do okruhu skutočností, ktoré sú uvedené v § 127 ods. 1 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, najvyšší súd
poukázal na to, že sťažovateľ v dovolaní nenamietal to, že dôkazy neboli vykonané
zákonným spôsobom, ale spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským súdom,
a to, že všeobecné súdy odmietli vykonať ním navrhované dôkazy. K dovolaciemu dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, že dovolanie je možné podať v prípade, ak
je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho zistenia, najvyšší súd uviedol, že predmetný
dovolací dôvod slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb v konaní. Najvyšší súd
poukázal na to, že sťažovateľ v dovolaní namietal len skutkové zistenia, a nie námietky
právneho charakteru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom záujmu zo strany ústavného súdu iba v tom prípade, ak by vyvodené závery
všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto
predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť
k záveru, že napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu, resp. jemu predchádzajúcim
postupom došlo k porušeniu základných práv a slobôd, ktorých porušenie sa namieta.
Napriek uvedenému však ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a zistil, že s v dovolaní uvedenými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal jasne
a zrozumiteľne v rámci posudzovania dôvodov dovolania a zisťovaní prípadných vád
konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018