Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 181/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom

, , vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

, práva podľa , 2 a 3 písm. d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 3 T

67/2013-559 z 19. apríla 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -643

z 27. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“),

práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -559 z 19. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 59/2016-

643 z 27. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. októbra

2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa toho času nachádza v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody a Ústave na výkon väzby . Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208

ods. 1 písm. a) a b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na tomto skutkovom základe: „od bližšie nezisteného dňa

mesiaca roku 2008 do bližšie nezisteného dňa mesiaca október 2012 s výnimkou obdobia,

keď bol vo výkone väzby v Rakúsku od 05. 04. 2012 do 04. 05. 2012 a ďalej vo výkone väzby

na území Slovenskej republiky v dobe od 06. 05. 2012 do 21. 08. 2012 v inej trestnej veci,

v mieste trvalého bydliska, v rodinnom dome č. ,

v tom čase jeho družke poškodenej opakovane vulgárne nadával do kuriev, tieto nadávky

prešli do fyzického napádania, opakovane ju fackal, udieral päsťou, škrtil, kopal do tela,

najmenej 10x opakovane v nočných hodinách zobudil poškodenú, triasol s ňou, nadával jej

vulgárne do kuriev, pričom z celého konania obvineného mala poškodená strach o svoj

život a zdravie, zakazoval jej návštevu príbuzných, udieral ju, kopal, vytrhal jej vlasy, škrtil

ju, kričal na ňu, aby skapala, povedal jej, že ju utopí, hovoril jej, že je debil, hlúpa

a v takomto konaní obvinený pokračoval aj po narodení maloletého syna, ,

pričom ju obvinený fyzicky napádal aj počas tehotenstva, od bližšie nezisteného dňa a

mesiaca roku 2010 do bližšie nezisteného mesiaca november 2012 s výnimkou obdobia, keď

bol vo výkone väzby v Rakúsku od 05. 04. 2012 do 04. 05. 2012 a ďalej vo výkone väzby na

území Slovenskej republiky, v dobe od 06. 05. 2012 do 21. 08. 2012 v inej trestnej veci, nútil

družku poškodenú prevažne v spálni rodinného domu v

, v aute a na bližšie nezistených miestach opakovane k orálnemu

styku, keď odmietla, tak ju chytil za vlasy, vyhrážal sa jej, že keď mu to neurobí, tak ju zbije,

čo s odstupom času robila z povinnosti, aby sa vyhla z jeho strany agresívnemu správaniu.“

Za tento zločin odsúdil okresný súd sťažovateľa podľa

s použitím a na trest odňatia slobody vo výmere

3 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom

vo výmere 3 rokov. Podľa okresný súd sťažovateľovi

uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze kontaktu s poškodenou v akejkoľvek forme vrátane

kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými

prostriedkami. Podľa okresný súd sťažovateľovi

uložil aj povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo

zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd odmietol na hlavnom pojednávaní vykonať

dôkazy navrhované sťažovateľom, ako aj jeho obhajcom. Predmetné dôkazy boli podľa

názoru sťažovateľa všetky vykonateľné a mali slúžiť na preverenie výpovede tak

poškodenej, ako aj svedkov, ktorí vypovedali v jej prospech. Dôkazy, ktoré okresný súd

odmietol vykonať, boli podľa názoru sťažovateľa významné pre jeho úspešnú obhajobu,

ktorá by mala za následok jeho oslobodenie spod obžaloby v celom rozsahu. Sťažovateľ

zastáva názor, že v konaní pred okresným súdom nebolo bez pochybností preukázané, že sa

stali skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný, teda podľa jeho názoru nedošlo k preukázaniu

jeho viny bez akýchkoľvek pochybností. Sťažovateľ poukazuje na to, že záujem na riadnom

objasnení veci a dôkladnom „preverení obhajoby“ by nemal byť podriadený dĺžke konania.

Je toho názoru, že v priebehu konania pred okresným súdom došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces, práva na obhajobu a k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania,

o čom majú svedčiť aj zvukové záznamy z priebehu hlavných pojednávaní. Sťažovateľ

poukazuje na to, že absentuje zvukový záznam z pojednávania uskutočneného 4. februára

2015, z ktorého je zrejmé, že výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní sa líšila

od výpovede poškodenej v prípravnom konaní z 30. januára 2013 a z 9. apríla 2013.

Sťažovateľ namieta zákonnosť výsluchu poškodenej na hlavnom pojednávaní, keďže

poškodená odmietla odpovedať na otázky obhajcu sťažovateľa, čím došlo k zásadnému

porušeniu jeho práva na obhajobu. Sťažovateľ poukazuje na to, že v prípade ak by

poškodená odpovedala na otázky jeho obhajcu, ten by jej následne mohol klásť ďalšie

otázky, ktoré by spochybnili pravdivosť jej výpovede. Na základe uvedeného sťažovateľ

zastáva názor, že okresný súd nevykonal dôkazy zákonným spôsobom, keďže odmietol

vyhovieť požiadavke sťažovateľa na uskutočnenie opakovaného výsluchu poškodenej, čo

sťažovateľ taktiež považuje za chybu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci.

Predmetné nedostatky neboli napravené ani v opravnom konaní pred krajským súdom, ani

v rámci dovolacieho konania pred najvyšším súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na rozpornosť výpovedí svedkov pred okresným

súdom, ako aj na rozpornosť znaleckých posudkov: „Všetky chyby konania, ktoré rozsudku

súdu prvého stupňa predchádzali, považujem za tak závažné chyby, ktorými došlo

k porušeniu môjho práva na obhajobu zásadným spôsobom, k porušeniu môjho práva

na spravodlivý proces, k porušeniu zásady rovnosti zbraní, a v konečnom dôsledku tieto

chyby konania spôsobili nezákonnosť rozsudku súdu prvého stupňa a tiež rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý vytýkané pochybenia pri vykonávaní dokazovania súdom prvého

stupňa nenapravil Odvolací súd rozhodol sám rozsudkom vo veci, hoci nové rozhodnutie

nebolo možné urobiť, nakoľko skutkový stav nebol v napadnutom rozsudku súdom prvého

stupňa správne zistený a nebol ani doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Odvolací súd rozhodol rozsudkom v môj neprospech, hoci pre takýto postup neboli splnené

podmienky ustanovenia Odvolací súd moje odvolanie proti rozsudku

súdu prvého stupňa zamietol ako nie dôvodné, hoci pre takýto postup neboli splnené

zákonné podmienky ustanovenia “

Sťažovateľ okresnému súdu ďalej vytýka, že sa nedostatočne zaoberal skutočnosťami

uvedenými vo výpovediach svedkov vypovedajúcich v prospech sťažovateľa, v odôvodnení

svojho rozsudku sa dôsledne nevysporiadal s výpoveďami svedkov a nevenoval im takú

pozornosť, akú venoval výpovediam svedkov vypovedajúcich v prospech poškodenej.

Sťažovateľ poukazuje na to, že keďže skutkový stav nebol v konaní pred okresným súdom

dostatočne zistený, nemohol tak tvoriť dostačujúci podklad pre rozhodnutie krajského súdu

ako odvolacieho súdu, resp. najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Krajský súd rozhodol tak, že zrušil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa uznal

vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a) a b) a zločinu sexuálneho násilia podľa a

na totožnom skutkovom základe ako okresný súd, za čo ho odsúdil podľa

, a , a a na úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Podľa

zaradil súd sťažovateľa do ústavu pre výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom

stráženia. Podľa odvolanie sťažovateľa zamietol, pretože je

nedôvodné.

Zo sťažnosti sťažovateľa ďalej vyplýva: „Krajský súd v Žiline zamietol moje

odvolanie, ktoré som podal proti rozsudku súdu prvého stupňa ako nie dôvodné podľa § 319

Krajský súd poukázal v odôvodnení rozhodnutia na nasledujúce skutočnosti.

K výroku o vine poukázal na ustanovenia , , podľa názoru

krajského súdu, okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav

veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti

svedčiace proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané

dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na uvádzaní všetkých

okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil,

ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,

taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Takéto

konštatovanie krajského súdu nemá oporu vo vykonaných dôkazoch pred súdom prvého

stupňa, nakoľko súd prvého stupňa v konaní nepostupoval tak, aby bol náležite zistený

skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Súd prvého stupňa

neobjasňoval starostlivo okolnosti svedčiace proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech. V rámci voľného hodnotenia dôkazov súd prvého stupňa

vyhodnotil dôkazy výlučne v môj neprospech.“

Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že zamietol jeho odvolanie proti rozsudku

okresného súdu, hoci na takéto rozhodnutie neboli dané zákonné dôvody. Uvedené tvrdenie

sťažovateľ odôvodňuje tým, že vykonanými dôkazmi pred okresným súdom a pred

krajským súdom v rámci odvolacieho konania nebolo nepochybne preukázané, že

sťažovateľ spáchal skutky, pre ktoré bola podaná obžaloba, a teda mal byť spod obžaloby

oslobodený v celom rozsahu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dovolacie

dôvody uviedol dôvody podľa , a . Najvyšší

súd uznesením podľa dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že sa najvyšší súd riadne nevysporiadal s jeho námietkami

vznesenými v dovolacom konaní proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol

odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Je tiež toho názoru, že najvyšší súd sa nedostatočne

vysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Okresného súdu Čadca sp.zn. -559 z 19.4.2016,

rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. -643 z 27.9.2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.2Tdo37/2017 z 10.10.2017 bolo porušené

základné právo na spravodlivý proces a prezumpciu neviny zaručené

článkom 36 ods. 1 a článkom 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ústavné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.1 , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, ods.2, ods. 3 písm. d/ Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Tieto rozhodnutia sa preto rušia.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy

právneho zastúpenia, za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a spísanie sťažnosti a jej podanie po 147,33 Eur + 8,84 Eur režijný paušál za úkon právnej

služby + 20% DPH /62,47 Eur/ v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/

Vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov) v sume 374,81 Eur (slovom tristosedemdesiatštyri eur

a osemdesiatjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu ,

advokáta, Advokátska kancelária, , vedeného vo

, do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

1. K namietanému porušeniu , , 2 a 3 písm. d)

dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd poznamenáva, že vo vzťahu k sťažnosti smerujúcej proti rozsudku

okresného súdu je daný aj dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci

ústavného súdu, pretože preskúmanie tohto rozsudku bolo v právomoci krajského súdu

v rámci odvolacieho konania.

Z je zrejmé, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Subsidiarita

právomoci ústavného súdu znamená, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Na základe

uvedeného je zrejmé, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody (). Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo

podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský

súd. Z toho vyplýva, že sťažovateľ využil účinný právny prostriedok na ochranu svojho

základného práva, a teda právomoc ústavného súdu je v tomto prípade vylúčená.

2. K namietanému porušeniu , , 2 a 3 písm. d)

dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd v prvom

rade poukazuje na to, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len

„ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu

na podanie sťažnosti ústavnému súdu v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému

rozsudku krajského súdu (napr. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd v rámci svojho rozhodovania

neprihliadol na sťažovateľom navrhované dôkazy, predložené aj v rámci odvolacieho

konania. Nesúhlasí s názorom krajského súdu, že okresný súd postupoval tak, aby náležite

zistil skutkový stav, ani s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa odôvodnenia

výroku o vine a treste.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva: „Pokiaľ ide o skutkové zistenia

okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdené skutky sa stali a že ich

spáchal práve obžalovaný. V tomto smere okresný súd veľmi presvedčivo v odôvodnení

napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich

dospel k záveru o vine obžalovaného.“ Krajský súd ďalej poznamenal, že po preskúmaní

hodnotenia dôkazov okresným súdom nezistil, že by súd prvého stupňa v rámci hodnotenia

dôkazov nepostupoval podľa zákona a vykonané dôkazy by hodnotil jednostranne

v neprospech sťažovateľa. Ústavný súd sa plne stotožňuje s názorom krajského súdu, že

odôvodnenie súdneho rozhodnutia v rámci odvolacieho konania neslúži na to, aby

odpovedalo na každú námietku, prípadne argument uvedený v odvolaní, ale len na tie, ktoré

zostali sporné, resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie.

Ústavný súd taktiež súhlasí s názorom krajského súdu, že právo na spravodlivý proces nie je

totožné s právom účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, návrhmi a vlastným hodnotením dôkazov.

Takisto ako sťažovateľ v podanej sťažnosti aj ústavný súd poukazuje na to, že

základné právo zaručené v zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia,

poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa

aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však

neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m.

pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,č.303-B).

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný,

prípadne nebol náležite zdôvodnený, resp. by bol účelovo koncipovaný výlučne

v neprospech sťažovateľa. Na základe uvedeného ústavný súd nemá príčinu zasahovať

do sféry pôsobnosti krajského súdu (, ), ktorý sa podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa

(identickými s námietkami obsiahnutými v odvolaní aj dovolaní sťažovateľa, pozn.),

čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

3. K namietanému porušeniu , , 2 a 3 písm. d)

dohovoru a čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 listiny uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv aj v tom, že najvyšší

súd sa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti

rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné. Proti

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dovolacie dôvody

uviedol dôvody podľa , a . Z odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že podľa § 371 ods. 1 písm. c) je možné podať

dovolanie, ak došlo k porušeniu práva na obhajobu účastníka konania zásadným spôsobom.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že právo na obhajobu je potrebné

ponímať ako vytvorenie podmienok pre „... plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34

ods. 1 a ), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým návrhom a najneskôr pred meritórnym

rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho zamietnuť, resp. rozhodnúť tak, že

ďalšie dôkazy sa vykonávať nebudú... Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu §

371 ods. 1 písm. c) na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie

dôkazu nevyhovelo.“.

Najvyšší súd podotýka, že za porušovanie práva na obhajobu nie je možné považovať

rozsah vlastných úvah orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu pri voľbe použitých

dôkazných prostriedkov a toho, že pokiaľ považuje určitú skutkovú okolnosť za dokázanú,

nebude ju overovať ďalšími dôkazmi. K porušeniu práva na obhajobu sťažovateľa tým, že

poškodená počas výsluchu uskutočneného 4. februára 2014 neodpovedala na niektoré

otázky obhajcu sťažovateľa, najvyšší súd poukázal na to, že z protokolácie výpovede

poškodenej je zrejmé, že ani jedna z otázok obhajcu, na ktoré poškodená neodpovedala,

nespadala do okruhu skutočností, ktoré sú uvedené v .

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , najvyšší súd

poukázal na to, že sťažovateľ v dovolaní nenamietal to, že dôkazy neboli vykonané

zákonným spôsobom, ale spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským súdom,

a to, že všeobecné súdy odmietli vykonať ním navrhované dôkazy. K dovolaciemu dôvodu

podľa , že dovolanie je možné podať v prípade, ak

je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho zistenia, najvyšší súd uviedol, že predmetný

dovolací dôvod slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb v konaní. Najvyšší súd

poukázal na to, že sťažovateľ v dovolaní namietal len skutkové zistenia, a nie námietky

právneho charakteru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom záujmu zo strany ústavného súdu iba v tom prípade, ak by vyvodené závery

všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, ). Ak nie sú splnené tieto

predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť

k záveru, že napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu, resp. jemu predchádzajúcim

postupom došlo k porušeniu základných práv a slobôd, ktorých porušenie sa namieta.

Napriek uvedenému však ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a zistil, že s v dovolaní uvedenými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal jasne

a zrozumiteľne v rámci posudzovania dôvodov dovolania a zisťovaní prípadných vád

konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018