Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 311/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Fulkom,

Podtatranského 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 2, a a práv podľa a 3

písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Michalovce sp. zn. z 5. mája 2016, rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 24. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. mája 2016, rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

z 24. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 30. novembra

2017.

2.1 Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 5. novembra 2015 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

na tom skutkovom základe, že v období najneskôr od začiatku roka 2014 do 31. marca 2014

v priestoroch letnej kuchyne na pozemku rodinného domu v , ktoré mu poskytol

, najmenej raz týždenne varil pervitín v množstve najmenej po 6 gramov, ktorý

následne predával konzumentom, poskytol iným osobám za služby alebo sám skonzumoval,

za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne a zaradený

do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne bolo sťažovateľovi

uložené ochranné protitoxikomanické liečenie.

Týmto rozsudkom okresného súdu boli súčasne uznaní vinnými z pomoci

k zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi; pre zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi a pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi. Rozsudok sa vo vzťahu

k týmto trom odsúdeným stal právoplatným 22. decembra 2015.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2015 podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. februára 2016 tak, že zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu

k sťažovateľovi a vec vrátil na nové konanie.

2.2 Novým rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2016 bolo

rozhodnuté tak, ako v skoršom rozsudku z 5. novembra 2015, avšak sťažovateľ bol

odsúdený na 12 rokov nepodmienečne.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 24. júna 2016 tak, že napadnutý rozsudok vo výroku

o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody zrušil a sám zaradil sťažovateľa na výkon trestu

odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

2.3 Proti rozsudku krajského súdu z 24. júna 2016 podal sťažovateľ dovolanie,

v ktorom namietal, že napadnutým konaním krajského súdu bolo zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom, a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2017

rozhodol tak, že dovolanie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol, pretože dovolacie

dôvody podľa , a neboli dané.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že zo spáchania trestného činu bol

usvedčený najmä svojimi prvotnými výpoveďami z 31. marca 2014 a 1. apríla 2014, keď

bol pod vplyvom pervitínu, čo bolo preukázané znaleckým posudkom, kde sa priznal

bez prítomnosti obhajcu. V čase zaistenia 31. marca 2014 bola v jeho moči zistená

prítomnosť drogy, avšak ďalej nebolo zisťované, kedy naposledy drogu sťažovateľ užil.

Nebola mu ani odobratá krv, pričom hladina drogy v krvi má zásadný vplyv pri posúdení

vplyvu na psychiku človeka. Podľa názoru sťažovateľa „práve tieto uvedené účinky

pervitínu spôsobili, že v dňoch 31. 3. a 1.4. 2014 sa bez ohľadu na následky odhodlal

nepravdivo vypovedať. Poučenie preňho znamenalo bezobsažný zhluk slov, ktorým

nerozumel. Pri výpovedi pred sudcom z 3. 4. 2014 to už len zopakoval.“. Sťažovateľ sa

odvoláva aj na závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo veci Zachar a Čierny proti Slovensku, ktoré najvyšší súd pri svojom rozhodovaní

neakceptoval.

Porušenie práv zo strany všeobecných súdov vidí sťažovateľ aj v tom, že napriek

tvrdeniu znalcov, že otázka možnosti/nemožnosti sťažovateľa riadne vypovedať napriek

tomu, že bol pod vplyvom drogy, súvisí s duševným stavom, bol návrh sťažovateľa

o vyšetrenie duševného stavu okresným súdom zamietnutý. Z dôvodu, že všeobecné súdy

neumožnili vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa, ale aj a

, ktorí tiež boli v čase výsluchu pod vplyvom drogy, došlo k porušeniu

základných práv podľa a a práv podľa a 3

písm. b) dohovoru.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že rozsudok okresného súdu z 5. mája

2016 je v podstate kópiou rozsudku z 5. novembra 2015 a že okresný súd „opomenul

aktualizovať procesné postavenie a , keď v rozsudku

z 5.5.2016 na str. 13 ich uvádza ako spoluobžalovaných, pričom toto ich postavenie zaniklo

22.12.2015 keď sa rozsudok z 5.11.2015 stal vo vzťahu k ich osobám právoplatný... okresný

súd v rozsudku z 5.5.2016 nemohol uvádzať výpovede spoluobžalovaných

a ako usvedčujúce dôkazy, lebo od 22.12.2015 sa stali svedkami a ako

svedkovia neboli vypočutí... Krajský súd v rozsudku z 24.6.2016 a najvyšší súd v uznesení z

30.11.2017 na tieto námietky sťažovateľa neodpovedal, čím došlo k porušeniu jeho práv

podľa a Dohovoru.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že napriek tomu, že bol odsúdený za obzvlášť závažný

zločin podľa a , v jeho prípade sa nenašiel žiadny

metamfetamín (pervitín) a konajúce súdy sa touto základnou otázkou vôbec nezaoberali,

čím došlo k porušeniu základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ poukázal aj na to, že konajúce súdy ho v rozhodujúcej miere uznali

vinným na podklade výpovedí spoluobvinených a ,

ktorých procesné postavenie sa však rozsudkom okresného súdu z 5. novembra 2015

zmenilo z obžalovaných na svedkov, a preto sa ich skôr učinené výpovede stali

neprípustnými. Okresný súd ich v novom konaní mal znovu vypočuť ako svedkov. Právny

názor krajského súdu o tom, že v týchto prípadoch nie je potrebné opätovne bývalých

spoluobžalovaných vypočúvať, neobstojí, keďže to nekorešponduje so zaužívanou praxou

súdov, konkrétne s uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

z 9. januára 2014.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva na obhajobu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c), písm. d). Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 5.mája 2016 sp.zn.3T 120/2014 boli

porušené.

2. Základné práva na obhajobu podľa Slovenskej

republiky a čl.6 ods.3 písm. c),písm. d). Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva byť stíhaný

iba zo zákonných dôvodov podľa rozsudkom

Krajského súdu Košice z 24. júna 2016 sp. zn. boli porušené.

3. Základné práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.46 ods.1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.novembra 2017

sp.zn.5Tdo74/2017 boli porušené.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.novembra 2017

sp.zn.5Tdo74/2017 zrušuje.

5. Rozsudok Krajského súdu Košice z 24.júna 2016 sp.zn.8To68/2016 zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

6. priznáva primerané zadosťučinenie v sume 20 000 EUR, ktoré

je Krajský súd Košice povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

7. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský

súd Košice povinný vyplatiť...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 pís. c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

minimálne práva obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to

záujmy spravodlivosti vyžadujú a právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

svedkov proti sebe.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

III.

10. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi,

ku ktorým všeobecné súdy dospeli, čím bolo porušené jeho právo na obhajobu, právo

na spravodlivé súdne konanie a právo byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 17

ods. 2 a práv podľa a 3 písm. c) a d) dohovoru rozsudkom okresného

súdu z 5. mája 2016

11. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , ).

13. Proti rozsudku okresného súdu z 5. mája 2016 mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 17

ods. 2 a práv podľa a 3 písm. c) a d) dohovoru rozsudkom

krajského súdu z 24. júna 2016

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný

súd v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok ESĽP

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto

prípade za zachovanú aj proti označenému rozsudku krajského súdu (napr. ,

, ).

15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že krajský súd v rámci svojho

rozhodovania neprihliadol na sťažovateľom navrhované dôkazy predložené aj v rámci

odvolacieho konania a v odvolacom konaní sa nevyjadril ku všetkým námietkam

sťažovateľa.

16. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom

alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

17. V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„V odvolaní ku rozsudku okresného súdu zo dňa 5.11.2015 obžalovaný uvádzal

dôvody, ktoré v podstate boli opakovaním jeho uplatnenej obhajoby v rámci dokazovania

na súde prvého stupňa. Krajský súd plniac svoju revíznu povinnosť vo svojom rozhodnutí

odpovedal na podstatné otázky, ktoré obžalovaný v odvolaní podrobne rozviedol...

... Na takomto základe okresný súd potom vyvodil z vykonaných dôkazov skutkové

zistenia, ktoré sú správne. Vzhľadom k tomu, že už v odvolaní ku rozsudku okresného súdu

zo dňa 5.11.2015 obžalovaný zopakoval obhajobnú argumentáciu použitú v konaní pred

okresným súdom, krajský súd v otázke skutkových zistení odkázal na podrobne rozvedené

dôvody rozsudku okresného súdu s ktorými sa stotožnil a aj sám reagoval na argumenty

uvedené v písomných dôvodoch odvolania obžalovaného, ktoré z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považoval za rozhodujúce.

... Okresný súd Michalovce sa riadil pokynmi odvolacieho súdu, a po vrátení veci,

vykonal dokazovanie, vyžiadal aktuálnu lekársku správu od odborného lekára - onkológa

o aktuálnom zdravotnom stave obžalovaného na základe jeho vyšetrenia...

... Po doplnení dokazovania okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa

5.5.2016, keď ešte pred vyhlásením rozsudku podľa odmietol návrh

obhajkyne obžalovaného na doplnenie dokazovania pribratím znalca z odboru

zdravotníctva za účelom vyšetrenia zdravotného stavu obžalovaného, ako aj návrh

na zabezpečenie svedkov na hlavné pojednávanie, ktorí doposiaľ zabezpečení neboli a boli

prečítané ich výpovede vzhľadom ku skutočnosti, že zdravotný stav obžalovaného okresný

súd má preukázaný a nie je potrebné vykonávanie ďalšieho znaleckého dokazovania

za týmto účelom a rovnako využil všetky zákonné možnosti pre zabezpečenie navrhovaných

svedkov a týchto svedkov potom považoval za nedosiahnuteľných, a preto ich výpoveď

na hlavnom pojednávaní bola prečítaná.

Pri plnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým

zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu je napadnutý rozsudok výsledkom

konania, v ktorom sa postupovalo podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym

chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide

o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého

rozsudku, že ho spáchal obžalovaný a že z jeho konania nastal uvedený následok.“

Krajský súd ďalej poznamenal, že po preskúmaní spisu a preskúmaní hodnotenia

dôkazov okresným súdom zistil, že súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov

postupoval podľa zákona, z dôkazov vyvodil skutkové zistenia, ktoré sú správne, výrok

o vine sťažovateľa bol založený na presvedčivých dôkazoch, „ktoré bez akejkoľvek

pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe

vykonaných dôkazov ustálený.“. Krajský súd sa stotožnil aj s právnou kvalifikáciou konania

sťažovateľa po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej a k argumentácii

sťažovateľa o procesne neprípustných výpovediach spoluobvinených krajský súd uviedol:

„Ak sa vedie spoločné trestné konanie, ako v danom prípade, nemôže byť

spoluobvinený vypočutý o trestnom čine iného spoluobvineného ako svedok, a to dokonca

ani vtedy, keď vypovedá o trestnom čine, pre ktorý nie je sám trestne stíhaný. Skutočnosť, že

osoba bola pôvodne spoluobvinená, a toto procesné postavenie zaniklo v dôsledku

právoplatného rozsudku, ako v danom prípade, nebráni tomu, aby sa táto osoba vo veci

proti bývalému spoluobvinenému vypočula ako svedok. Ak sa však svedok, ktorý bol

pôvodne spoluobvineným, materiálne zúčastnil na trestnom čine obvineného, proti ktorému

vypovedal, resp. má vypovedať, má vždy právo odmietnuť vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr.

por., a to aj vtedy, keď sa trestné stíhanie proti nemu právoplatne skončilo. Ak svedok toto

právo použije, jeho skoršiu výpoveď nemožno so zreteľom na dikciu § 263 ods. 3 písm. c)

prečítať.

Obžalovaní , a na hlavnom

pojednávaní v súdenej trestnej veci boli dňa 30.10.2014 vypočutí. Obžalovaní

a využili svoje právo a nevypovedali. Obžalovaná

nevyužila svoje právo odoprieť výpoveď a na hlavnom pojednávaní vypovedala. Neznamená

to, že okresný súd ich mal znovu predvolávať v procesnom postavení svedkov, pokiaľ trestné

stíhanie spoluobžalovaného sa ešte neskončilo a u vyššie menovaných

rozsudok nadobudol právoplatnosť.“

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , , ,

).

19. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo zaručené v

zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP,

podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č.303-B).

20. Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný,

prípadne nebol náležite zdôvodnený, resp. by bol účelovo koncipovaný výlučne

v neprospech sťažovateľa. Na základe uvedeného ústavný súd nemá príčinu zasahovať

do sféry pôsobnosti krajského súdu (, ), ktorý sa podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa

(ktoré sú identické v odvolaní aj dovolaní sťažovateľa, pozn.), čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

21. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

podľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

po jej predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

22. Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv aj v tom, že

najvyšší súd sa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní

proti rozhodnutiu krajského súdu. V podanom dovolaní sťažovateľ uviedol dovolacie

dôvody podľa , a .

23. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2017 sa uvádza:

«Pokiaľ ide o údajnú nezákonnosť prvotných výpovedí (vykonaných bez náležitého

poučenia a v neprítomnosti obhajcu), najvyšší súd sa s ňou nestotožnil. Zo zápisnice

o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby vyplýva, že obvinený bol

v zmysle riadne poučený o možnosti zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním už

v priebehu zadržania bez prítomnosti tretej osoby, ako aj o možnosti jeho obhajcu byť

prítomný pri jeho výsluchu (č. 1. 9 a nasl.). Rovnako zo zápisnice o výsluchu zadržaného

podozrivého uskutočneného 31. marca 2014 (medzi 14:50 hod. - 15:40 hod.) plynie, že tento

bol poučený v intenciách v spojení s , toto

poučenie mu bolo primerane vysvetlené a porozumel mu (č. 1. 94 a nasl.).

Takto poučený sa obvinený (v tom čase v postavení zadržaného podozrivého)

rozhodol obhajcu si nezvoliť a sám vo veci vypovedal tak, že sa ku skutku doznal.

Na základe tejto výpovede, ako aj množstva ďalších dôkazov mu bolo na ďalší deň -

1. apríla 2014, podľa zákonným spôsobom vznesené obvinenie.

Keďže jeho konanie bolo už od vznesenia obvinenia kvalifikované ako obzvlášť

závažný zločin podľa , , , , okamžite (v ten

istý deň) mu sudca pre prípravné konanie podľa ustanovil

obhajcu - (č. 1. 36). S obhajcom sa mal možnosť poradiť ešte

pred prvým svojím výsluchom v postavení obvineného z 1. apríla 2014 v čase medzi

17:50 hod. - 19:00 hod. (č. 1. 43 a nasl.). Za týchto okolností dovolací súd nezistil

pochybenia, na ktoré obvinený poukazuje.

Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že v čase prvotných výsluchov bol pod vplyvom drog,

aj najvyšší súd je toho názoru, že takýto záver z vykonaného dokazovania nevyplýva.

Obvinený v tom čase ani jedenkrát nesignalizoval (vyšetrovateľovi alebo obhajcovi), že by

sa necítil dobre; ani z iného jeho správania nevyplynulo, že by mal byť pod vplyvom

omamnej látky. Navyše, na tieto svoje skôr učinené výpovede odkázal aj pred sudcom

pre prípravné konanie počas rozhodovania o jeho väzobnom stíhaní z 3. apríla 2014

(č. 1. 30 a nasl.). Pokiaľ ide o prítomnosť metamfetamínu a amfetamínu, ktorá bola

identifikovaná v jeho moči z 31. marca 2014, treba uviesť, že podľa vyjadrenia

, prítomnosť drogy možno zistiť aj tri dni po jej užití; táto

okolnosť ale nič nehovorí o jej koncentrácii a účinkoch na konzumenta (č. 1.1509).

Napokon dovolací súd poukazuje na fakt, že k uskutočneniu prvej procesné použiteľnej

výpovede došlo až po 35 hodinách od zadržania obvineného, a preto s prihliadnutím

na priemerný čas odznievania účinkov pervitínu z tela človeka (4-8 hodín, max. 1 deň), je

zrejmé, že v prípade vznesenej námietky ide len o účelovú snahu obvineného spochybniť

zákonnosť jeho priznaní z prípravného konania.

... K rozsudku vo veci Zachar a Čierny proti Slovenskej republike z 21. júla 2015,

č. 29376/12 a č. 29384/12, najvyšší súd uvádza, že tento je založený na odlišných

skutkových okolnostiach... uvedená okolnosť sa v priebehu vyšetrovania nepotvrdila]

a k obvineniu z obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

(vzhľadom na jeho recidívu) aj došlo. Inými slovami, u obvineného , na rozdiel

od prípadu pred ESĽP, nebol skutok v žiadnom štádiu „podkvalifikovaný“ a zo strany

orgánov činných v trestnom konaní a súdov mu boli vytvorené podmienky pre realizáciu

materiálnej a formálnej obhajoby.

... K námietke týkajúcej sa nezákonného prečítania výpovedí spoluobvinených Nagya

a Hrabětovej najvyšší súd uvádza, že uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , sa týkajú úplne odlišnej procesnej

situácie...

... K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozsudkov najvyšší súd

dopĺňa, že táto nenapĺňa žiaden z taxatívne formulovaných dovolacích dôvodov podľa § 371

ods. 1 Nad rámec uvedeného dovolací súd uvádza, že rozhodnutia súdov,

predovšetkým rozsudok okresného súdu, boli odôvodnené veľmi podrobne a poskytli

odpovede na všetky zásadné, obvineným formulované námietky.

Na podklade týchto úvah dospel najvyšší súd k záveru, že obvineným

uplatnené dovolacie dôvody podľa , a nie sú

dané, a preto jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí postupom podľa § 382 písm. c/ Tr.

por. odmietol.»

24. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom záujmu zo strany ústavného súdu iba v tom prípade, ak by vyvodené

závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ). Ak nie sú

splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru, že napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu, resp. jemu

predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu základných práv a slobôd, ktorých porušenie

sa namieta.

25. Napriek uvedenému však ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a zistil, že s v dovolaní uvedenými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal

jasne a zrozumiteľne v rámci posudzovania dôvodov dovolania a zisťovaní prípadných vád

konania. Najvyšší súd zaujal k námietkam sťažovateľa stanoviská, ktoré sa nejavia ako

ústavne nekonformné, teda nie sú arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené. Samotná

skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže bez ďalšieho znamenať

porušenie označených práv podľa a dohovoru.

26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej

predbežnom prerokovaní podľa aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

27. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018