Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 254/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom,

Karola Kašjaka 81/1, Rajecké Teplice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 25. septembra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 12. septembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s porušením rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. , z 25. septembra 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. septembra 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) 15. februára 2012 domáhal určenia, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého

pomeru z 19. decembra 2011 dané Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky

ako žalovaným (ďalej len „žalovaný“) sťažovateľovi prípisom č. OÚ-PP-30-73/2011

z 19. decembra 2011 je neplatné (ďalej aj „okamžité skončenie“).

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -376 z 26. júna 2013 tak,

že určil, že špecifikované okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom z 25. septembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil

a žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 12. septembra 2016 tak, že dovolanie zamietol.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom z dôvodu, že krajský súd rozhodol na pojednávaní, ktoré sa konalo v inej

pojednávacej miestnosti, ako bolo uvedené na predvolaní na pojednávanie. V tejto súvislosti

uvádza, že krajský súd ho „predvolal na termín 25. 09. 2014 o 09.20 hod. odvolacieho

pojednávania do pojednávacej miestnosti č. 41 na prízemí. Pred oznámenú pojednávaciu

miestnosť som sa riadne a včas dostavil v zmysle doručeného predvolania a čakal

na vyvolanie veci. Po cca 10-15 minútach, keďže pojednávanie meškalo, som sa od tretích

osôb dozvedel, že pojednávania sú presunuté do inej poj. miestnosti súdu č. 63, do ktorej

som sa ihneď podľa možností presunul. Predseda senátu mi pri vstupe oznámil, že mám

počkať vonku, že budem zavolaný dovnútra a vôbec mi ani nedal možnosť argumentácie.

Po vstupe do pojednávacej miestnosti však bol už senátom iba vyhlásený rozsudok, nemal

som žiadnu možnosť argumentovať a vyjadriť sa k veci a dôkazom. Krajský súd mi pritom

mohol dať možnosť sa vyjadriť, avšak nemienil tak učiniť. V zápisnici o odv. pojednávaní,

ktorú som po vyhlásení rozsudku obdržal od asistentky senátu, pritom absentuje údaj o čase

skončenia odv. pojednávania a mieste konania odv. pojednávania. V zápisnici tiež absentuje

údaj o druhej spisovej značke , napriek tomu, že na predvolaní bola uvedená.

Zo zápisnice som sa dozvedel, že senát mal vykonať rozsiahle dokazovanie čítaním

vymenovaných listinných dôkazov, pričom za tak krátky čas objektívne ani nie je možné také

kvantum listín prečítať.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd ho pred rozhodnutím nevyzval,

aby sa k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu a možnosti iného

právneho posúdenia vyjadril. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku mal krajský súd

vykonať dokazovanie, «avšak podľa zápisnice z odv. pojednávania nevyplýva vykonanie

nového dokazovania... V danej veci pritom nešlo o žiadne nové dôkazy, ale o dôkazy, ktoré

už vykonal okresný súd. Nakoľko som na odv. pojednávaní a tomto procese „dokazovania“

nebol prítomný v dôsledku nesprávneho postupu krajského súdu, k tomuto údajnému

dokazovaniu som sa ani nemohol vyjadriť...

... Podanie správy o priebehu doterajšieho konania, oboznámenie odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a odvolania žalobcu, t. j. povinnosť, ktorá

odvolaciemu súdu vyplýva z ustanovenia , nemožno považovať za doplnenie

alebo zopakovanie dokazovania. Za dôkaz nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov

účastníkov a účastníkov na otázky súdu, ktorých účelom je iba vysvetlenie skutkového deja.

Výsluch účastníka v zmysle ako každý iný dôkazný prostriedok však treba

odlišovať od prednesov účastníkov na pojednávaní. Takýto dôkaz odvolací súd nevykonal.

Hoci sa odvolací súd odchýlil podstatne od skutkových zistení prvostupňového súdu,

zo zápisnice z pojednávania je zrejmé, že účastníci boli ukrátení vo svojom práve vyjadriť

sa k tomuto dôkazu ako aj prípadne navrhnúť nové dôkazy.

... viazanosť odvolacieho súdu sa vzťahuje na skutkové zistenia, ktoré sú uvedené

v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, s tým, že odvolací súd ich môže zmeniť alebo

doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní, t. j. po opakovaní alebo doplnení

dokazovania. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého

stupňa bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania,

zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu...».

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd rozhodol len o odvolaní žalovaného,

nerozhodol však o jeho odvolaní proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania.

Sťažovateľ následne namieta jednotlivé skutkové zistenia a ďalšie skutočnosti

a argumentuje, že krajský súd a najvyšší súd dospeli k arbitrárnym právnym záverom

a nezohľadnili okolnosti v jeho prospech. Poukazuje na to, že v okamžitom skončení

štátnozamestnaneckého pomeru bolo uvedené, že maily mali byť odosielané z adresy

, pričom takáto mailová adresa nikdy neexistovala a jemu mala

byť pridelená mailová adresa . Podľa sťažovateľa obsah

jednotlivých mailových správ bol žalovaným „špekulatívne utváraný, pretváraný

až dotváraný a nakoniec zjavne zmätočne interpretovaný“. Sťažovateľ tvrdí, že žalovaný

mu v uvedenej súvislosti nič nevytkol ani ústne, ani písomne, hoci o týchto mailoch

mal okamžitú vedomosť, keďže sú on-line zálohované, nedal mu možnosť vyjadriť sa

k závažnému porušeniu služobnej disciplíny a jeho služobné hodnotenia boli vždy kladné.

V uvedenej veci podľa sťažovateľa „nedošlo k žiadnemu zneužitiu symbolov štátnej služby

(podpis a symboly sú priraďované automaticky e-mailovým klientom, navyše e-mailové

správy neboli opatrené zaručeným elektronickým podpisom a z hľadiska hmotného práva

tak nie sú písomným právnym úkonom, ale iba dátami (súhrnom znakov)... nedošlo

k žiadnemu zneužitiu štátnej služby a môjho postavenia, ani k vykonávaniu nedôstojnej

činnosti, ani k požadovaniu výhod či šíreniu nepravdivých informácií či inému nekalému

konaniu nezlučiteľnému s výkonom štátnej služby (podotýkam, že som bol zaradený

na oddelení zahraničných vzťahov, protokolu a vonkajších vzťahov MV SR, t. j.

komunikácia s tretím osobami i mimo verejného sektora logicky patrila k mojej práci)...

žalovaný nijak nekonkretizoval, v čom malo spočívať moje protiprávne konanie, jeho

následky a aké konkrétne výhody (prospech) som mal získať (žiadne som totiž nezískal), čím

som mal vedome naplniť poškodzovanie povesti služobného úradu a nekonkretizoval ani

ďalšie krivé obvinenia, ktoré sú obsahom písomnosti žalovaného č. OÚ-PP-30-73/2011...

žalovaný ma neoboznámil so služobným poriadkom vydaným podľa § 75 zákona č.

, v ktorom upravil, ktoré porušenie povinnosti štátneho zamestnanca sa

považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny...

... Žalovaný si mal splniť svoju dôkaznú povinnosť predložením listinného dôkazu

s mojím podpisom o oboznámení sa so služ. predpismi na úseku mailovej komunikácie,

čo však v konaní neučinil. Žalovaný dokonca na svojom serveri ani nedisponuje originálmi

sporných mailových správ, žalovaný súdu nedoručil server so zálohou e-mailových

správ a unikátnou IP adresou môjho služobného počítača, ale CD nosič s kópiou údajných

e-mailovými správami, ktoré si však dokáže vyprodukovať každý bežný užívateľ. Všetky jeho

tvrdenia v konaní sú dôkazne absolútne ničím nepodložené, žalovaný už ani nemôže

preukázať autenticitu správ ako aj ich odosielanie z môjho služobného počítača a žalovaný

tak neuniesol dôkazné bremeno jeho tvrdení.“.

Sťažovateľ argumentuje tým, že závažné porušenie služobnej disciplíny „musí

byť ex lege taxatívne vymedzené v služobnom poriadku. Žalovaný mal zákonnú povinnosť

služobný poriadok vydať a oboznámiť ma s ním, avšak túto základnú povinnosť si vôbec

nesplnil...

Nemožno nechať bez významu, že ani služobný poriadok vydaný žalovaným

dňa 30. 12. 2013 konanie, pre ktoré so mnou bol žalovaným okamžite skončený služobný

pomer, nekvalifikuje ako závažné porušenie služobnej disciplíny.

... Ani v prípade, ak by ma služobný úrad bol s jeho obsahom oboznámil, porušenie

povinností užívateľom uvedených v čl. 6 ods. 1 a 2 pokynu nie je možné kvalifikovať

ako závažné porušenie služobnej disciplíny.

... Svedkami bolo navyše zreteľne potvrdené, že služobný e-mail pracovníci MV SR

bežne používali i na súkromné účely a za uvedené konanie žiaden z pracovníkom nebol

nikdy nijak postihnutý a ani sankcionovaný.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

mu bolo dané za osem, a nie za šesť skutkov, pričom „žalovaný ani konkrétne

nešpecifikoval ktorých 6 z 8 skutkov má byť podľa neho skutočným dôvodom pre podanie

okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.“ Sťažovateľ nesúhlasí ani

so záverom krajského súdu o dodržaní dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty,

keďže okamžité skončenie pracovného pomeru z 19. decembra 2011 sa týkalo aj emailovej

správy z februára 2011 (v sťažnosti zjavne nesprávne uvedený rok 2012, pozn.).

Podľa sťažovateľa sa uvedené emailové správy nachádzali na serveri žalovaného, t. j. boli

od začiatku vo sfére jeho dispozície, preto neobstojí skutočnosť, že žalovaný na tieto

zistenia potreboval „kontrolu polície – inšpekčnej služby pri preverovaní trestného

oznámenia, o ktorého obsahu sa dodnes nič nevie, pretože bolo vyfabrikované a následne

utajené.

... Ďalším aktom zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu je jeho záver o tom, že

e-mailovými správami som mal porušiť pokyn MV SR č. 6/2011 zo dňa 18. 05. 2011, t. j.

e-mailami zaslanými od februára 2012 som mal porušiť pokyn MV SR č. 6/2011, ktorý však

bol vydaný až následne dňa 18. 05. 2011...“.

Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že v čase, keď bolo

dané okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, nebola účinná právna úprava

o ochrane súkromia na pracovisku ( a ). Podľa sťažovateľa

ochrana súkromia bola v rozhodnom čase a je „zakotvená v osobitných zákonoch,

čo však pre krajský súd paradoxne znamená legálnu možnosť zamestnávateľa narúšať

súkromie zamestnanca na pracovisku alebo v spoločných priestoroch bez toho, aby ho na to

vopred upozornil“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na ustanovenia zákona

č. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, ktoré žalovaný „flagrantne porušil, aby

protizákonným spôsobom zadovážil podľa neho dôkazy o závažnom porušení služobnej

disciplíny žalobcom“. Obdobne poukazuje na o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje aj „ochranu súkromia

a ochranu spracúvania osobných údajov v oblasti elektronických komunikácií“. Sťažovateľ

napokon poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

vo veci Halfordová proti Spojenému kráľovstvu, v ktorom tento rozhodol, že čl. 8 dohovoru

„je aplikovateľný na sťažnosti týkajúce sa tak služobných, ako aj domácich telefónov

v prípade ich odpočúvania, t. z. aj zaznamenávania správ prenášaných koncovými

zariadeniami elektronickej komunikácie podľa slovenského právneho poriadku, a že došlo

k porušeniu tohto článku pokiaľ boli odpočúvané hovory uskutočňované zo služobných

telefónov sťažovateľky“.

Keďže konajúce súdy nerešpektovali uvedené ustanovenia zákonov, prípadne

relevantnú judikatúru najvyššieho súdu, ústavného súdu a ESĽP, boli podľa sťažovateľa

porušené označené práva podľa a dohovoru a taktiež princíp právnej istoty

vyplývajúci z .

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného

práva zaručeného v , porušenie a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná

úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1

napadnutým rozsudkom krajského súdu z 25. septembra 2014

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu – ktorým tento zmenil rozsudok

okresného súdu – podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že mu krajský súd odňal

možnosť konať pred súdom v zmysle

(ďalej len „OSP“), že v konaní došlo k inej vade, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci [ ] a napadnutý rozsudok krajského súdu

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [ ]. Najvyšší súd

dovolacie námietky – ktoré sú v podstatnej časti totožné s argumentáciou sťažovateľa v jeho

sťažnosti – preskúmal a napadnutým rozsudkom z 12. septembra 2016 dovolanie zamietol.

Právomoc, ktorú najvyšší súd uplatnil pri vecnom prieskume dovolania sťažovateľa,

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho

sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 12. septembra 2016

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 12. septembra 2016 zamietol dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 25. septembra 2014, ktorým tento zmenil

rozsudok okresného súdu a žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd poukázal na rozsudky

súdov nižšieho stupňa, na odvolanie žalovaného a na dovolanie sťažovateľa. Následne

sa vysporiadal s jednotlivými dovolacími námietkami sťažovateľa. K námietke sťažovateľa,

že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom pre nemožnosť zúčastniť sa pojednávania,

na ktorom krajský súd vyhlásil napadnutý rozsudok, najvyšší súd uviedol:

«10.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. , ktoré bolo publikované

ako judikát R 57/2002 uviedol, že účastníci konania musia byť riadne a včas upovedomení

nielen o dátume a čase nariadeného pojednávania, ale tiež o mieste, kde sa pojednávanie

má konať, a to tak, aby o ňom nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti. Ak boli účastníci

chybne upovedomení o tom, že pojednávanie sa uskutoční v inej pojednávacej miestnosti

než tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez ich účasti prejednaná a rozhodnutá, išlo

o nesprávny postup súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/

10.2. Závery, na ktorých spočíva judikát R 57/2002, je potrebné uplatňovať vždy

so zreteľom na individuálne okolnosti tej - ktorej prejednávanej veci. Realita života prináša

aj možnosť, že v čase od vytýčenia pojednávania do jeho uskutočnenia sa z rôznych

dôvodov (napríklad v dôsledku rekonštrukcie sídla súdu) pojednávanie nemôže uskutočniť

v tej pojednávacej miestnosti súdu, ktorá bola v predvolaní na pojednávanie označená ako

miestnosť, v ktorej sa bude pojednávať. Uvedený judikát zdôraznil, že účastník má byť

riadne informovaný nielen o čase pojednávania, ale aj o jeho mieste. Takúto informáciu ale

získa účastník nielen vtedy, ak je v oznámení o uskutočnení odvolacieho pojednávania

uvedené číslo pojednávacej miestnosti, v ktorej súd napokon vec prejednal a rozhodol,

ale aj vtedy, ak je v oznámení uvedené iné (neskôr zmenené) číslo pojednávacej miestnosti,

avšak príslušný oznam vyhotovený najneskôr pred začatím pojednávania a vhodne

umiestnený napríklad na dverách pôvodne určenej pojednávacej miestnosti umožní

účastníkovi zistiť, v ktorej miestnosti súdu sa uskutoční pojednávanie.

10.3. V danom prípade zo spisu (č. l. 435) vyplýva, že dovolateľ bol odvolacím

súdom upovedomený o tom, že odvolacie pojednávanie sa uskutoční 25. septembra 2014

o 9.20 hod. v miestnosti č. 41 nachádzajúcej sa v budove Krajského súdu v Bratislave.

Zo zápisnice o tomto pojednávaní, ktorá je v spise na č. l. 441, vyplýva, že odvolacieho

pojednávania, ktoré začalo vo vopred stanovený čas, sa od samého začiatku zúčastnila

poverená zamestnankyňa žalovaného; žalobca sa naň ale dostavil až pri vyhlasovaní

rozsudku.

10.4. Zo záznamu o okolnostiach týkajúcich sa zmeny pojednávacej miestnosti, ktorý

na základe výzvy dovolacieho súdu vyhotovil 8. júna 2016 predseda príslušného senátu

odvolacieho súdu (poznámka dovolacieho súdu: tento záznam je súčasťou spisu

dovolacieho súdu), vyplýva, že odvolací súd vytýčil termín pojednávania 26. marca 2014.

Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave v znení, ktoré platilo v čase vytýčenia

pojednávania, bola senátu „9 Co“ pridelená pojednávacia miestnosť č. 41. S účinnosťou od

1. júla 2014 (Dodatkom č. 6 k rozvrhu práce na rok 2014) bola ale tomuto senátu pridelená

pojednávacia miestnosť č. 63. Vec prejednávajúci senát na túto zmenu reagoval v praxi

vždy tak, že na pojednávacej miestnosti č. 41 bol pri pojednávania uskutočnených po 1. júli

2014 uverejnený oznam o tom, že sa pojednáva na č. 63. Tento postup zachoval odvolací

senát aj v preskúmavanej veci, čo napokon potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zástupkyňa

žalovaného sa riadne a včas dostavila ešte pred pojednávaním do pojednávacej miestnosti

č. 63 (i keď žalovanému - tak, ako žalobcovi - bolo doručené upovedomenie o tom, že

odvolací súd bude pojednávať v miestnosti č. 41). Najvyšší súd konštatuje, že údaje, ktoré

vyplývajú zo spisu, nespochybňujú správnosť obsahu tohto záznamu spísaného predsedom

odvolacieho senátu.

10.5. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil význam zásady, podľa

ktorej právo patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným), teda tým, ktorí sa aktívne

zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon svojich práv, neodkladajú svoje osobné

rozhodnutia týkajúce sa výkonu práv na poslednú chvíľu, svoje procesné úkony pripravujú

s dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti

vzniku komplikácií sťažujúcich výkon práv a ich uplatnenie v prebiehajúcom konaní

(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , , ,

, , , , ).

Táto zásada je plne opodstatnená aj v prípade práva účastníka konania zúčastniť sa

odvolacieho pojednávania. Obsah spisu nedáva v danom prípade podklad pre záver,

že žalobca sa správal v súlade s touto zásadou.

10.6. Z vyššie uvedených dôvodov je predmetná námietka žalobcu neopodstatnená.»

K námietke, že krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým,

že nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok, najvyšší súd uviedol:

«11. Podľa názoru dovolateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne

odôvodnené až do tej miery, že je nepreskúmateľné; v nepreskúmateľnosti vidí žalobca

procesnú vadu konania v zmysle ..

11.2. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho

súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu

prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti

potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998

(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , a ).

Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval, že „sa

väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa “.

11.3. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací

súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu neposkytuje

žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá

predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov,

ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu

neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej

dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),

prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti

Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod,

aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.

11.4. Dovolateľ teda v preskúmavanej veci nedôvodne namieta, že mu (ním

tvrdenými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozsudku) bola odňatá možnosť pred

súdom konať.»

K námietke sťažovateľa, že krajský súd ho nevyzval na možnú aplikáciu ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní veci nebolo použité v zmysle ,

najvyšší súd uviedol:

«12. Žalobca zastáva názor, že odvolací súd nerešpektoval postup v zmysle § 213

ods. 2 Toto ustanovenie ukladalo odvolaciemu súdu, aby pred rozhodnutím

o odvolaní v prípade, ak je toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci

rozhodujúce, vyzval účastníkov konania vyjadriť sa k možnému použitiu tohto „nového“

ustanovenia.

12.1. K dôsledkom nerešpektovania procesného postupu odvolacieho súdu

upraveného ustanovením najvyšší súd zaujal stanovisko v judikáte

R 33/2011, v ktorom konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania

(procesnú stranu) v zmysle , aby sa vyjadril k možnému použitiu toho

ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi

konania možnosť pred súdom konať v zmysle

12.2. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd aplikoval („nové“) ustanovenie, ktoré

pred ním už neaplikoval súd prvej inštancie. Skutočnosť, že na podklade rovnakých

ustanovení dospeli oba súdy k odlišným právnym záverom, nemožno považovať z hľadiska

za právne významnú.

12.3. Napokon, žalobca v dovolaní nekonkretizoval, ktoré ustanovenie (predtým

údajne nepoužité súdom prvej inštancie) aplikoval odvolací súd, a teda na ktoré

ustanovenie sa podľa jeho názoru vzťahuje ním tvrdené zanedbanie povinnosti odvolacieho

súdu postupovať podľa

12.4. Z uvedených dôvodov považuje dovolací súd predmetnú námietku žalobcu

za neopodstatnenú.»

K námietke sťažovateľa, že v konaní došlo k inej vade, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, najvyšší súd poukázal na to, že v konaní krajského súdu

sa nepreukázal tento dovolací dôvod, keďže nezistil vady pri vykonávaní dôkazov

a ich hodnotení ani pri posudzovaní splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,

a tak aj o závere o unesení dôkazného bremena – konkrétne preukázania tvrdenia,

že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo neplatné. Najvyšší súd

tiež dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu spĺňa zákonom

predpísané náležitosti. K námietke viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom

zisteným súdom prvého stupňa a vykonaním dokazovania v odvolacom konaní najvyšší súd

poukázal na to, že krajský súd «v napadnutom rozsudku konštatoval, že „súd prvého stupňa

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, vec ale neposúdil správne po právnej

stránke“ (viď konštatovanie odvolacieho súdu vyjadrené v prvom odseku na str. 6 jeho

rozsudku). Skutočnosť, že odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie viacerými

listinnými dôkazmi, neznamená rozpor s týmto jeho konštatovaním. Žalobcom namietaná

okolnosť, že nešlo o žiadne „nové“ dôkazy, je tu bez právneho významu.

17.3. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol postup odvolacieho súdu v

súlade so zákonom a nemohol založiť inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s.

p.».

Najvyšší súd poukázal na námietku sťažovateľa, podľa ktorej v konaní boli

ako dôkaz použité mailové správy získané v rozpore s právnymi predpismi a s právom

na ochranu súkromia sťažovateľa. Najvyšší súd v tejto súvislosti citoval čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 2 a poukázal na právo podľa dohovoru a základné právo

podľa čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Následne uviedol tieto úvahy a právne

závery:

«19.1. Predmetné právo (právo na súkromie, pozn.) sa v najzreteľnejšej podobe

vzťahuje na sféru rýdzo súkromnú, v ktorej jednotlivec koná v celom rozsahu slobodne

a plne autonómne. Avšak vtedy, keď jednotlivec (ako zamestnanec) koná v pracovnom

prostredí zamestnávateľa, má jeho právo na ochranu súkromia predsa len čiastočne iných

charakter. Ani tam, kde má zamestnanec plniť pracovné úlohy, nestráca právo na súkromie,

v istom zmysle a rozsahu mu tu ale konkurujú práva zamestnávateľa. Na pracovisku vtedy

dochádza k stretu práva zamestnanca na ochranu súkromia s iným právom, a to právom

zamestnávateľa poznať, ako zamestnanec plní svoje pracovné alebo služobné povinnosti,

ako rešpektuje zákonom stanovené zákazy a obmedzenia a aj to, ako a na aké účely využíva

elektronickú komunikáciu pomocou techniky vo vlastníctve zamestnávateľa. Zamestnávateľ

má tiež bezpochyby právo sledovať, ako (štátni) zamestnanci dodržujú pracovnú dobu

a ako ju využívajú.

19.2. Pokiaľ zamestnávateľ vo vnútroorganizačnom predpise zakáže zamestnancom

využívať pridelenú výpočtovú techniku na súkromné účely, musí mať primeraný prostriedok

na kontrolu toho, či sa tento zákaz rešpektuje (a keď nerešpektuje, tak v akej miere);

rovnako musí mať možnosť získať prípadný dôkaz o tom, že zamestnanec zákaz nedodržal.

Je tiež logické, že keď zamestnávateľ v niektorom prípade pristúpi k vykonaniu takto

zameranej kontroly, dôvodne vychádza z predpokladu, že elektronická pošta zamestnanca,

s ktorou príde pri kontrole do styku, je pošta pracovnej povahy. Pokiaľ pri vykonávaní

takejto kontroly zamestnávateľ zistí, že ide o elektronickú komunikáciu zamestnanca

súkromnej povahy, treba na prípadný „zásah“ do súkromia zamestnanca hľadieť

ako na vedľajší (sekundárny) poznatok z kontrolnej aktivity zamestnávateľa.

19.3. Ak určitý zamestnávateľ (služobný úrad) v niektorom prípade považuje

za skutkový základ a dôvod pre skončenie pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru

obsah elektronickej komunikácie odoslanej zamestnancom z počítača, ktorý mu bol

pridelený, aby ho využíval pri plnení svojich pracovných (služobných) povinností,

súd sa v občianskom súdnom konaní o určenie neplatnosti zrušovacieho prejavu

zamestnávateľa spravidla nezaobíde bez oboznámenia sa s touto komunikáciou. Podľa

právneho názoru dovolacieho súdu môže súd, rešpektujúc princíp legality, legitimity

a proporcionality, v takom prípade vykonať dokazovanie aj elektronickou komunikáciou

zamestnanca a z výsledkov vykonaného dokazovania pri rozhodovaní vychádzať.

Pri zachovaní uvedených princípov môže ísť v praxi o taký prípad napríklad vtedy,

keď je medzi obomi konkurujúcimi si právami zreteľný nepomer v prospech záujmu

zamestnávateľa a okolnosti prejednávanej veci výrazne preferujú jeho právo na súdnu

ochranu pred právom zamestnanca na ochranu súkromia.

19.4. V danom prípade žalobca neodoslal predmetné správy z elektronickej adresy,

ktorú by si sám zriadil pre svoje osobné účely mimo sféry služobného úradu – napríklad

za použitia verejne dostupných (internetových) serverov. E-mailovú adresu (schránku)

zriadil žalovaný na to, aby prostredníctvom nej žalobca plnil svoje služobné povinnosti.

Zriadená elektronická adresa obsahovala doménové meno (viď „minv.sk“), ktorá zreteľne

vyjadrovala, že ide o adresu nezriadenú žalobcom, a ktorá zároveň identifikovala toho,

kto ju zriadil (žalovaného).

19.5. Žalobca bol upozornený na zákaz používania elektronickej pošty na súkromné

účely. Takýto zákaz obsahoval už vnútroorganizačný dokument z 18. decembra 2002

založený na č. l. 119 spisu, ako aj Pokynom zrušený obdobný dokument z 15. januára 2009

č. 1/2009 (účinný v čase odosielania prvej časti e-mailových správ uvedených v okamžitom

skončení) a napokon tiež samotný Pokyn (účinný v čase odosielania zvyšnej časti

e-mailových správ uvedených v okamžitom skončení). Podľa vyjadrenia svedka

sa takéto dokumenty u žalovaného zverejňovali aj pri registrácii k používaniu

internetu (viď č. l. 70 spisu). Pokyn, ako potvrdila svedkyňa

(viď č. l. 247 spisu), bol v elektronickej podobe odoslaný všetkým zamestnancom

(viď tiež fotokópiu dokladu o takom rozoslaní, ktorá sa nachádza na č. l. 340 spisu).

V konaní bolo preukázané, že žalobca tento zákaz nerešpektoval.

19.6. Zo spisu nevyplýva, že by žalovaný sústavne, priebežne monitoroval všetku

elektronickú poštu žalobcu. V danom prípade sa spätne zameral len na jej časť a iba s ňou

sa oboznámil, pričom zachoval náležitú mieru, v ktorej použil jej obsah pre svoje

rozhodnutie pracovnoprávnej povahy. Zo strany zamestnávateľa síce došlo k preskúmaniu

časovo a vecne obmedzenej časti korešpondencie žalobcu, nedošlo ale k preskúmaniu

akýchkoľvek iných dát a dokumentov, ktoré boli uložené na jeho počítači. Monitorovanie

zo strany zamestnávateľa bolo teda rozsahovo obmedzené a primerané dôvodom, ktoré

zamestnávateľa k tomu viedli. V skutkovom deji opísanom v rozhodnutiach súdov

(na začiatku ktorého bolo počudovanie jedného z adresátov elektronickej pošty odoslanej

žalobcom nad obsahom jemu doručenej správy, a na konci ktorého bol písomný podkladový

materiál vypracovaný sekciou kontroly a inšpekčnej služby žalovaného) takto žalovaný

v pozícii zamestnávateľa spätne a len na základe vonkajšieho podnetu preveroval,

či a ako žalobca rešpektoval služobné povinnosti a obmedzenia vyplývajúce pre štátneho

zamestnanca zo

19.7. Zistenia, ku ktorým dospel žalovaný v rámci ním takto vykonanej kontroly,

nasvedčujú tomu, že obsah žalobcom odoslaných správ sa významne dotkol aj sféry záujmov

(práv) žalovaného. Pokiaľ totiž niektoré e-mailové správy odoslané žalobcom z jemu

prideleného (služobného) počítača obsahovali nielen údaje o jeho titule, krstnom mene

a priezvisku, ale aj o jeho pracovnom (služobnom) zaradení u žalovaného, dokonca

aj symboliku žalovaného (jeho logo so štátnym znakom) a slovné označenie „Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky“, je pri celkovom charakterizovaní týchto správ

nepostačujúce vychádzať iba z ich obsahu, slovného vyjadrenia a použitých formulácií

a odoslané e-mailové správy žalobcu považovať za rýdzo súkromnú komunikáciu.

Elektronická komunikácia s takouto symbolikou a označením sa totiž navonok

prezentuje a jej adresátmi vníma ako správa, ktorá sa tak alebo onak týka tiež inštitúcie,

z ktorej sú e-mailové správy odosielané. Taká správa nemôže z hľadiska práva na súkromie

požívať rovnakú ochranu, ako správa bez uvedenej symboliky a označenia žalovaného.»

Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na rozsudok ESĽP vo veci Halfordová proti

Spojenému kráľovstvu, najvyšší súd uviedol, že podstatou uvedeného rozhodnutia

je «právny záver, že súkromná korešpondencia nestráca svoj súkromný charakter ani vtedy,

keď je posielaná z pracoviska.

20.1. ESĽP ale v rozhodnutí z 12. januára 2016 (Bǎrbulescu proti Rumunsku) dospel

k záveru, že monitoring komunikácie konkrétneho zamestnanca počas pracovnej doby

na počítači, ktorý používal na plnenie pracovných povinností, nie je v rozpore s čl. 8

Dohovoru, teda nezasahuje do práva na ochranu súkromia. Z uvedeného rozhodnutia

vyplýva prípustnosť toho, aby zamestnávateľ pri rešpektovaní zásady legality, legitimity

a proporcionality sledoval súkromnú elektronickú poštu zamestnanca odosielanú počas

pracovnej doby. ESĽP, zaoberajúc sa otázkou konfliktu medzi právom zamestnanca

na rešpektovanie jeho súkromia a právom zamestnávateľa overovať, či zamestnanci

v pracovnom čase plnia svoje pracovné úlohy, favorizoval záujem zamestnávateľa.

20.3. I keď rozhodnutie ESĽP vo veci Bǎrbulescu proti Rumunsku bolo vydané v čase

nasledujúcom po rozhodnutí, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním žalobcu,

je potrebné naň prihliadnuť aj v danom prípade. Najvyšší súd už vo svojom skoršom

rozhodnutí sp. zn. uviedol, že „nový právny názor sa aplikuje do minulosti

(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí,

ale iba nachádza“. Tento názor zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

20.4. Žalovaným predložené dôkazné prostriedky (e-mailové správy) nemožno

v okolnostiach daného prípadu považovať za procesne neprípustné, ktoré by nemohli

predstavovať zákonný podklad pre obstaranie skutkových zistení súdu. Predmetnú námietku

žalobcu preto dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.

21. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, ktoré sa uskutočnilo 22. mája 2013,

súd z elektronického nosiča (CD) predloženého žalovaným zistil, že obsahuje elektronickú

komunikáciu žalobcu; žalobca ani žalovaný sa k nej nevyjadrili (viď č. l. 250 spisu). Súd

prvej inštancie (a odvolací súd v zhode s ním) dospel k záveru, že e-mailové správy, ktoré

žalovaný uviedol v okamžitom skončení, boli odoslané z elektronickej adresy žalobcu.

Dovolací súd považuje za opodstatnený zhodný názor súdov, že k chybnému označeniu

odosielajúcej adresy v okamžitom skončení ( ) došlo len v dôsledku

omylu.».

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nerozhodol o jeho odvolaní proti výroku

o trovách konania, najvyšší súd uviedol:

„22. Dovolateľ namieta, že odvolací súd rozhodol iba o odvolaní žalovaného,

nie však aj o odvolaní žalobcu proti výroku prvostupňového rozsudku o trovách konania.

Vychádzajúc len z textu rozhodnutia napadnutého dovolaním (jeho záhlavia a odôvodnenia)

sa javí, že táto námietka je (alebo môže byť) opodstatnená. Na druhej strane ale nie je

vylúčené, že odvolací súd mal pri rozhodovaní na pamäti aj odvolanie žalobcu a o jeho

odvolaní v skutočnosti aj rozhodol, opomenul to ale adekvátne vyjadriť. Vzhľadom

na právne názory odvolacieho súdu zastávané vo veci samej je takmer isté,

že ak by odvolací súd rozhodol (resp. ak rozhodoval) aj o odvolaní žalobcu, nebol by výrok

jeho rozsudku iný.“

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom najvyšší súd

uviedol:

«23.2. Štátny zamestnanec je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť

ku konfliktu záujmu služobného úradu s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie

získané v súvislosti s vykonávaním štátnej služby na vlastný prospech alebo na prospech

iného ( ). Štátny zamestnanec je povinný

vykonávať služobné úlohy, ktoré sú v súlade s opisom činností jeho štátnozamestnaneckého

miesta ( ).

23.3. Podľa , a štátny zamestnanec

nesmie vykonávať činnosť, ktorá je nedôstojná z hľadiska vykonávania štátnej služby,

požadovať dary alebo iné výhody, alebo navádzať iného na poskytovanie darov alebo iných

výhod v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, používať symboly spojené s vykonávaním

štátnej služby na osobný prospech.

24. Dovolateľ tvrdí, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku

zaujatia chybného záveru, podľa ktorého bol daný dôvod pre okamžité skončenie, lebo

žalobca sa dopustil závažného porušenia služobnej disciplíny. Podľa názoru žalobcu taký

dôvod neexistoval.

24.1. Povinnosť dodržiavať služobnú disciplínu patrí k základným povinnostiam

štátneho zamestnanca vyplývajúcim z jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Táto povinnosť

spočíva v plnení povinností (rešpektovaní obmedzení) vyplývajúcich z ustanovení § 60

a Uvedený zákon rozlišuje menej závažné porušenie služobnej

disciplíny a závažné porušenie služobnej disciplíny. Porušenie služobnej disciplíny

najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre okamžité skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru podľa Vzhľadom na

charakter tohto ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou)

hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti

prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je na ňom, aby posúdil, či sa štátny zamestnanec

dopustil porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru aby vyriešil otázku, k

porušeniu služobnej disciplíny akého stupňa došlo. Pri týchto úvahách nie je súd

obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, vždy berie do úvahy

špecifiká prejednávanej veci. Pojem „závažné porušenie služobnej disciplíny“, napriek

tomu, že od jeho vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu štátneho zamestnanca, zákon

č. nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba vychádzať pri jeho

interpretácii. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie

služobnej disciplíny je však bezpochyby intenzita porušenia služobnej disciplíny, služobných

povinností a zo zákona vyplývajúceho obmedzenia štátneho zamestnanca; aj hodnotenie

tejto intenzity závisí od konkrétnych okolností.

24.2. Dovolateľ tvrdí, že žalovaný obsah e-mailových správ špekulatívne dotváral

a zmätočne interpretoval; obsah spisu ale toto tvrdenie (uvedené už v žalobe) nepotvrdzuje.

Na tom nič nemení skutočnosť, že v okamžitom skončení nebol zachytený úplný text správ

a že žalovaný v okamžitom skončení vyjadril len ich podstatné časti a zmysel.

24.3. K argumentácii žalobcu, že žalovaný mu nikdy odosielanie e-mailových správ

nevytkol, hoci o nich musel mať vedomosť, dovolací súd uvádza, že ak by táto námietka bola

prípadne opodstatnená, tvrdený postoj žalovaného nemožno chápať ako odsúhlasenie alebo

schvaľovanie konania žalobcu. Táto námietka teda v ničom neznižuje intenzitu

nerešpektovania povinností a obmedzení konania žalobcu ako štátneho zamestnanca.

24.4. I keď bol žalobca zaradený na útvar, pri ktorom je celkom bežný aj e-mailový

kontakt s osobami mimo verejného sektora, neznamená to, že obsah správ odosielaných

žalobcom je z hľadiska bez významu. Každý písomný prejav

(e-mail nevynímajúc) je vždy vizitkou toho, kto ho robí. Pokiaľ je zrejmé, že ide o prejav

toho, kto koná výlučne len ako súkromná osoba, vytvára naformulovanie a obsah správy

obraz iba o jeho osobných, osobnostných, intelektuálnych a kultúrnych stránkach. Ak sú

ale k prejavu (e-mailovej správe) pripojené ďalšie zložky, napríklad slovné alebo grafické

znaky, ktoré sa netýkajú iba osoby bezprostredného odosielateľa, ale tiež jeho

zamestnávateľa, prekračuje odosielaná správa hranice rýdzo osobného prejavu

odosielateľa a, ak z nej nevyplýva niečo iné, stáva sa v určitom zmysle nositeľom informácie

aj o inštitúcii (zamestnávateľovi), z elektronickej siete ktorej sa správa odosiela, prípadne

za ktorú odosielateľ správy koná. Otázka, či takéto slovné alebo grafické znaky pripája

k odosielanej správe sám jej bezprostredný odosielateľ, alebo ich automaticky priraďuje

elektronické zariadenie (server) používané inštitúciou, je z tohto aspektu bez významu.

Dovolací súd len na doplnenie poukazuje na výpoveď svedka , ktorý

uviedol, že meno a priezvisko elektronickej pošty generuje u žalovaného server,

avšak „podpisovú doložku určí zamestnanec sám“ (viď č. l. 69 spisu).

24.5. Odvolací súd správne vystihol, že žalobca elektronickou komunikáciou

používajúcou označenia a symboly žalovaného závažným spôsobom porušil služobnú

disciplínu, povinnosti a zákonné obmedzenia štátneho zamestnanca. Žalobca aj podľa

právneho názoru dovolacieho súdu konal v rozpore so zákonom a spôsobom, ktorý

je nehodný štátneho zamestnanca a nedôstojný z hľadiska vykonávania štátnej služby;

na súkromné účely totiž – podľa výsledkov vykonaného dokazovania – zneužíval symboly

spojené s výkonom štátnej služby a, neprimerane zdôrazňujúc význam svojej osoby

a zastávanej funkcie (pracovného zaradenia), domáhal sa vstupu na rôzne akcie, ktoré

v ničom nesúviseli s plnením úloh štátneho zamestnanca. Aj z pohľadu dovolacieho súdu

bolo pri zvažovaní intenzity porušenia služobnej disciplíny významné tiež to, že žalobca

takto nekonal len v jednom prípade, ale opakovane, vo viacerých prípadoch.

24.6. Intenzitu dopadov konania žalobcu (a jeho kvalifikácie ako závažného

porušenia služobných povinností) neznižuje tá skutočnosť, že v určitom období

na pracovisku žalovaného súkromné elektronické správy posielali aj iné osoby. Napokon,

k okamžitému skončeniu nedošlo čisto z dôvodu odoslania správ nesúvisiacich s plnením

úloh štátneho zamestnanca (teda nie výlučne preto, že elektronickú poštu nepoužíval

len na služobné účely), ale predovšetkým z dôvodu obsahu správ a toho, čo nimi žalobca

sledoval. Nezanedbateľnou bola teda formálna a obsahová stránka odoslaných správ, medzi

iným to, že žalobca sa v hrubom rozpore s povinnosťami a zákonnými obmedzeniami

štátneho zamestnanca domáhal priznania nepatričných výhod, a tým porušil závažným

spôsobom služobnú disciplínu.

25. Žalobca odvolaciemu súdu vytýka, že prehliadol podstatnú okolnosť spočívajúcu

v tom, že a/ žalovaný nevydal služobný poriadok ( ), takže

ani neupravil, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca považuje za závažné

porušenie služobnej disciplíny, b/ ani služobný poriadok, ktorý vydal žalovaný neskôr,

nekvalifikuje konanie žalobcu, ktoré bolo popísané v okamžitom skončení, ako závažné

porušenie pracovnej disciplíny.

25.1. V zmysle služobný úrad vydá služobný poriadok

po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. V služobnom

poriadku služobný úrad najmä špecifikuje služobné podmienky upravené týmto zákonom

a upraví, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné

porušenie služobnej disciplíny.

25.2. Z uvedeného ustanovenia (viď 25.1.) nevyplýva, že by služobný úrad,

ktorý dosiaľ nevydal služobný poriadok (a neupravil, ktoré porušenie povinností štátneho

zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny), nemohol okamžite

skončiť so štátnym zamestnancom štátnozamestnanecký pomer z dôvodu závažného

porušenia služobnej disciplíny.

25.3. Posúdenie, či určité konanie štátneho zamestnanca má alebo nemá znaky

závažného porušenia disciplíny, patrí najskôr zamestnávateľovi; v prípade podania žaloby

o neplatnosť skončenia služobného pomeru vyhodnocuje správnosť tohto jeho posúdenia

súd. Záver, ku ktorému dospel v danom prípade žalovaný (a s ktorým sa v neskôr

prebiehajúcom občianskom súdnom konaní stotožnil aj odvolací súd), považuje za plne

opodstatnený aj dovolací súd.

26. K tej časti dovolania, v ktorej žalobca odvolaciemu súdu vytkol nezohľadnenie

skutočnosti, že okamžité skončenie je odôvodnené šiestimi skutkami z obdobia

od 24. februára 2011 do 19. septembra 2011, pričom žalovaný ničím nešpecifikoval, ktorý

(ktoré) z nich je (sú) skutočným dôvodom okamžitého skončenia, dovolací súd poukazuje

na vysvetlenie podané odvolacím súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku.

26.1. Odvolací súd celkom zreteľne a v zhode s názorom dovolacieho súdu uviedol,

že postačujúcim pre záver o platnosti okamžitého skončenia je, ak je daný čo i len jeden

zákonný dôvod pre okamžité skončenie.

26.2. Aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu o taký dôvod išlo (o. i.) v prípade

odoslania e-mailovej správy požadujúcej preveriť možnosť občasného zapožičania

motorových vozidiel značiek Audi A6 alebo Audi A8 za účelom cestovania v rámci

Európskej únie. Bezpochyby bola takým dôvodom tiež správa adresovaná funkcionárovi

Akadémie Policajného zboru v Bratislave, ktorá obsahovala žiadosť o preverenie možnosti

presunu študenta z jedného študijného odboru na iný. V rozpore s tým, ako by mal konať

generálny štátny radca ministerstva vyznieva e-mailová správa žalobcu, v zmysle ktorej

by sa „Škodovka“ mala tešiť z toho, že mu môžu vozidlo poskytnúť tak,

ako mu je permanentne po celý rok držaný apartmán v ubytovacom zariadení Ministerstva

vnútra Českej republiky. Dovolací súd nemá žiadne pochybnosti ani o tom, že znaky

závažného porušenia služobnej disciplíny, ktoré sú relevantné podľa ustanovení § 60 ods. 1

písm. d/ a h/ , a , malo aj odoslanie tých

e-mailových správ obsahujúcich symboliku žalovaného a pracovné zaradenie žalobcu

u žalovaného, ktorými žiadal zabezpečiť vstupy na spoločenské akcie nesúvisiace s jeho

služobným zaradením (napríklad „Miss Znojmo 2011“ a „Miss Fantóm 2011“).

27. Dovolateľ spochybňuje správnosť záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého

okamžité skončenie bolo žalobcovi dané v rámci zákonom stanovenej dvojmesačnej

prekluzívnej lehoty.

27.1. Podľa veta prvá služobný úrad môže

okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca, ak štátny zamestnanec

porušil závažne služobnú disciplínu. Podľa služobný

úrad môže okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer podľa odseku 1 iba v lehote dvoch

mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, a v prípade závažného

porušenia služobnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po návrate štátneho

zamestnanca z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

27.2. Z ustanovenia jednoznačne vyplýva,

že pre určenie začiatku plynutia dvojmesačnej subjektívnej lehoty je významné,

kedy sa služobný úrad „dozvedel“ o dôvode, pre ktorý môže okamžite skončiť

štátnozamestnanecký pomer so štátnym zamestnancom.

27.3. Odvolací súd správne uviedol, že právna úprava tu nedáva žiadny priestor pre

výklad, podľa ktorého by táto lehota začala plynúť už na základe predpokladu, že taký

dôvod nastane, prípadne na základe domnienky, že služobný úrad o porušení povinnosti

štátneho zamestnanca mohol alebo dokonca musel vedieť. Z hľadiska zachovania tejto

lehoty nebolo preto ani v preskúmavanej veci významné, kedy sa služobný úrad mohol

(napríklad z údajov ukladaných na server prevádzkovaný žalovaným) dozvedieť o tom,

akého obsahu odosiela žalobca e-mailové správy.

27.4. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že žalovaný na základe

telefonátu od bývalého pracovníka polície inicioval 16. októbra 2011 kontrolu, ktorou

spätne preveroval, ako žalobca rešpektuje svoje služobné povinnosti; výsledkom tejto

kontroly je správa z 8. decembra 2011. Nasledujúcim dňom, to znamená 9. decembra 2011,

sa služobný úrad dozvedel od sekcie kontroly a inšpekčnej služby o závažnom porušení

služobnej disciplíny, ktorého sa dopustil žalobca. Okamžité skončenie z 19. decembra 2011

mu teda bolo dané v rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty.

28. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobca v dovolaní

nepodložene uplatnil dovolacie dôvody v zmysle až c/

Vzhľadom na to dovolanie žalobcu zamietol ako neopodstatnené ( ).»

Z argumentácie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku dostatočne vyplýva záver,

z akých dôvodov najvyšší súd ako dovolací súd neakceptoval dovolacie námietky

sťažovateľa a jeho dovolanie zamietol. Právne závery najvyššieho súdu nie sú arbitrárne

ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že mu postupom krajského súdu bola

odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že odvolacie pojednávanie sa uskutočnilo

v inej pojednávacej miestnosti, ako to bolo uvedené v predvolaní na pojednávanie.

Oznámenie o zmene pojednávacej miestnosti bolo v uvedenom prípade oznámené

primeraným spôsobom, ktoré napr. umožnilo riadnu účasť zástupcovi žalovaného

na pojednávaní. Najvyšší súd sa vysporiadal aj s námietkou o existencii vady podľa § 237

ods. 1 písm. f) v prípade nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

a taktiež sa zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nerešpektoval zásadu

viazanosti skutkovým stavom zisteného súdom prvého stupňa. Porovnaním rozsudku

okresného súdu z 26. júna 2013 a napadnutého rozsudku krajského súdu z 25. septembra

2014 nemožno akceptovať túto námietku sťažovateľa – krajský súd zjavne vychádzal

zo skutkového stavu zisteného okresným súdom – základ skutkových zistení tvorili

špecifikované mailové správy sťažovateľa – ktorých okruh krajský súd nemenil, výsluchy

špecifikovaných svedkov (najmä , , )

a dôkazy týkajúce sa vzniku, obsahu a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

sťažovateľa. Je zrejmé, že krajský súd len odlišne právne posúdil zistený skutkový stav.

Relevantné pri tom najmä bolo, či konanie sťažovateľa možno posúdiť ako závažné

porušenie služobnej disciplíny, ktoré môže viesť k okamžitému skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru podľa o štátnej službe

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Z uvedeného dôvodu možno akceptovať aj právny záver najvyššieho

súdu, že v prejednávanom prípade krajský súd nepostupoval v rozpore s ,

keďže krajský súd len odlišne právne posúdil zistený skutkový stav, pričom z námietky

sťažovateľa nie je zrejmé, o aplikáciu ktorého ustanovenia právneho predpisu malo ísť,

ktoré pri rozhodovaní veci doteraz nebolo použité a ktoré bolo podstatné pre rozhodnutie.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd nerozhodol o jeho odvolaní proti

výroku o trovách konania, ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd zaviazal žalovaného

nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 942,50 €. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza

podstatu jeho odvolacích námietok vo vzťahu k trovám konania, možno však predpokladať,

že namietal výšku priznanej náhrady. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, čím sa úspešným účastníkom stal

žalovaný, ktorému krajský súd nepriznal náhradu trov (celého) konania – tak ako to vyplýva

z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Vychádzajúc z uvedeného sa javí,

že rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti výroku o náhrade trov konania stratilo

opodstatnenie. Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti nie je zrejmé, ako napadnutý

rozsudok krajského súdu v časti, v ktorej (prípadne) nerozhodol o jeho odvolaní proti

rozsudku okresného súdu, zasiahlo do jeho právneho postavenia, a z jeho argumentácie

v tomto smere nemožno identifikovať možnú príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením označených práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

K námietke sťažovateľa o neakceptovateľnosti dôkazu predloženého žalovaným

na CD nosiči, ktorý obsahoval špecifikované mailové správy sťažovateľa – je potrebné

uviesť, že sťažovateľ relevantne nespochybnil autenticitu uvedených mailových správ – t. j.

skutočnosť, že on je ich autorom, a ani ich obsah. Pokiaľ ide o námietku, že žalovaný menil

resp. upravoval ich obsah – s touto námietkou sa vysporiadali konajúce súdy,

ktoré konštatovali, že žalovaný v okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru

interpretoval, nie pozmenil ich obsah (význam). Javí sa byť relevantným aj to, že sťažovateľ

sa v konaní pred okresným súdom nevyjadril k predmetnému CD nosiču. Nemožno

akceptovať ani námietku sťažovateľa, že v okamžitom skončení štátnozamestnaneckého

pomeru bola uvedená mailová adresa v podobe , pričom ústavný

súd považuje právny záver najvyššieho súdu a krajského súdu – podľa ktorého ide o chybu

v písaní a inú zjavnú nesprávnosť – za ústavne akceptovateľný.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že žalovaným predložené dôkazy –

mailové správy boli protiprávne a v rozpore s právom na ochranu súkromia, ústavný súd

poukazuje na to, že najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal s odkazom na rozsudok

ESĽP vo veci Bǎrbulescu proti Rumunsku z 12. 1. 2016, v ktorom ESĽP dospel k záveru,

že monitoring komunikácie zamestnanca prostredníctvom služby Yahoo Messenger nebol

v rozpore s právom podľa čl. 8 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vo veci, na ktorú odkazoval

najvyšší súd, sťažovateľ p. Bǎrbulescu žiadal, aby jeho sťažnosť posúdila Veľká komora

Európskeho súdu pre ľudské práva. Veľká komora ESĽP akceptovala túto žiadosť a vo veci

sťažnosti p. Bǎrbulescu rozhodla rozsudkom z 5. septembra 2017, v ktorom vyslovila

porušenie práva podľa čl. 8 dohovoru. V predmetnom rozsudku ESĽP okrem iných uviedol,

že «odosielanie a prijímanie komunikácie (dát) je zahrnuté v pojme „korešpondencia“,

a to aj v prípade, ak je posielané zo zamestnávateľovho počítača.» (odsek 74), a tiež

že „predpisy zamestnávateľa nemôžu redukovať súkromný sociálny život na pracovisku

na nulu. Ohľad na súkromný život a na listové tajomstvo stále pretrváva, hoci môžu

byť obmedzené v miere, v akej je to nevyhnutné.“ (odsek 80).

Európsky súd pre ľudské práva bol ďalej toho názoru, že „zmluvným štátom

je potrebné poskytnúť široký priestor uváženia pri posúdení potreby vytvoriť právny rámec

upravujúci podmienky, za ktorých zamestnávateľ môže regulovať elektronickú alebo ďalšiu

komunikáciu zamestnancov na pracovisku, ktorá nemá pracovnú povahu (odsek 119).

Súd si uvedomuje, že v uvedenej oblasti prebieha rýchly vývoj. Napriek tomu

sa domnieva, že proporcionalita a procesné záruky proti svojvôli sú nevyhnutné. V tomto

kontexte, by vnútroštátne orgány mali považovať za relevantné tieto faktory:

(i) či zamestnanec bol informovaný o možnosti, že zamestnávateľ môže prijať

opatrenia na monitorovanie korešpondencie a ďalšej komunikácie, a o prijatí takýchto

opatrení. Zatiaľ čo v praxi zamestnanci môžu byť informovaní rôznymi spôsobmi

v závislosti od konkrétnych faktických okolností každého prípadu, Súd sa domnieva,

že na to, aby tieto opatrenia boli považované za zlučiteľné s požiadavkami článku

8 Dohovoru, oznámenie by malo spravidla byť jasné ohľadom povahy monitoringu a malo

by byť urobené vopred;

(ii) rozsah monitoringu zamestnávateľom a miera vstupu do zamestnancovho

súkromia. V tomto smere by sa malo rozlišovať medzi monitoringom toku komunikácie

a jeho obsahu. Malo by sa tiež vziať do úvahy, či celá komunikácia alebo len jej časť bola

monitorovaná, a tiež aj otázka, či monitoring bol časovo obmedzený a aký počet osôb mal

prístup k výsledkom (pozri Köpke, už citované). To isté sa týka aj priestorových limitov

monitoringu;

(iii) či zamestnávateľ poskytol legitímne dôvody, ktoré by odôvodnili monitoring

komunikácie a sprístupnenie jej skutočného obsahu... Keďže monitoring obsahu

komunikácie je svojou povahou zreteľne viac narúšajúcou metódou, vyžaduje

presvedčivejšie zdôvodnenie;

(iv) či bolo možné vytvoriť systém monitoringu, založený na menej rušivých

metódach a opatreniach, ako je priame sprístupnenie obsahu zamestnancovej komunikácie.

V tejto súvislosti by sa malo posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu,

či cieľ, ktorý sledoval zamestnávateľ, bolo možné dosiahnuť bez priameho sprístupnenia

celého obsahu zamestnancovej komunikácie;

(v) dôsledky monitoringu pre dotknutého zamestnanca...; a použitie výsledkov

využitého monitoringu zamestnávateľom, predovšetkým či výsledky boli použité

na dosiahnutie deklarovaného účelu predmetného opatrenia (pozri Köpke, už citovaný);

(vi) či zamestnancovi boli poskytnuté dostatočné záruky, najmä keď výkon

monitoringu zamestnávateľom mal rušivú povahu. Takéto záruky by mali najmä zaistiť,

aby zamestnávateľ nezískal prístup k skutočnému obsahu dotknutej komunikácie,

iba ak bol zamestnanec vopred informovaný o takej možnosti.

V tejto súvislosti, je vhodné zdôrazniť, že pracovné vzťahy, na to aby boli plodné,

musia byť založené na vzájomnej dôvere (pozri Palomo Sánchez a ďalší, už citované...)

(odsek 121).

Napokon by vnútroštátne orgány mali zabezpečiť, aby zamestnanec, ktorého

komunikácia bola monitorovaná, mal možnosť podať opravný prostriedok súdnemu orgánu

s právomocou rozhodnúť, aspoň zo základného hľadiska, ako boli už vymenované kritériá

dodržané a či napadnuté opatrenia boli v súlade so zákonom (pozri Obst, už citované,

odsek 45 a Köpke, už citované).“ (odsek 122).

V súvislosti s citovaným rozsudkom ESĽP z 5. septembra 2017 je zrejmé, že najvyšší

súd nemohol v napadnutom rozsudku zohľadniť uvedené právne závery v podobe,

v akej sú v tomto rozhodnutí uvedené. Porovnaním obsahu tohto rozhodnutia a rozhodnutia

ESĽP z 12. januára 2016 – na ktoré odkázal najvyšší súd – však možno dospieť k záveru,

že ESĽP v oboch rozhodnutiach aplikoval v zásade porovnateľné východiská. Vzhľadom

na túto podobnosť aplikovaných východísk – s prihliadnutím na skutočnosti namietané

sťažovateľom a na povahu opatrenia, ktoré bolo v predmetnej veci voči sťažovateľovi

použité, a napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti nenamieta porušenie práva podľa čl. 8

dohovoru, resp. základného práva podľa – ústavný súd považoval

za potrebné preskúmať námietky sťažovateľa a právne závery najvyššieho súdu z hľadísk,

ktoré uviedol ESĽP v rozsudku z 5. septembra 2017. Úlohou ústavného súdu takto bolo

posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, príslušné vnútroštátne orgány (najvyšší

súd a krajský súd) uplatnili spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými konkurujúcimi

záujmami (právo sťažovateľa ako zamestnanca na súkromie a právo žalovaného

ako zamestnávateľa sledovať dodržiavanie špecifikovaných pravidiel zamestnancami

pre účely riadneho vykonávania činností žalovaného ako zamestnávateľa a ako štátneho

orgánu), ak akceptovali monitorovacie opatrenia, ktorým bol sťažovateľ vystavený

(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Bǎrbulescu proti Rumunsku z 5. septembra 2017,

odsek 127).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že sťažovateľ bol upozornený

na zákaz používania elektronickej pošty na súkromné účely pokynom z 18. decembra 2002

pokynom z 15. januára 2009 – účinným v čase, keď sťažovateľ posielal prvé mailové

správy, a tiež pokynom z 18. mája 2011 – uvedeným v okamžitom skončení

štátnozamestnaneckého pomeru. S týmito pokynmi bol sťažovateľ preukázateľne

oboznámený, bol si preto vedomý uvedeného zákazu.

Najvyšší súd tiež zohľadnil, že monitoring u sťažovateľa sa týkal jeho pracovnej

mailovej adresy, ktorú sťažovateľovi vytvoril priamo zamestnávateľ (žalovaný) na plnenie

služobných úloh a ktorá obsahovala doménové meno „minv.sk“, ktoré jednoznačne

identifikovalo, že ide o mail zamestnávateľa (žalovaného). Monitoring sa takto zjavne

netýkal prípadnej súkromnej mailovej adresy sťažovateľa, ktorú by si vytvoril

prostredníctvom verejne dostupných internetových serverov. Z tohto pohľadu je zreteľné,

že miera očakávania zachovania súkromia komunikácie prostredníctvom pracovného mailu

je nevyhnutne nižšia ako v prípade komunikácie prostredníctvom súkromnej mailovej

adresy vykonávanej na pracovnom počítači v pracovnej dobe. Sťažovateľ si musel

byť vedomý, že spravovanie uvedených mailových adries – vytváranie nových adries,

ich zmeny a údržba uvedeného nástroja je priamo vykonávaná žalovaným,

resp. je vykonávaná pod kontrolou žalovaného. Z uvedeného dôvodu je ústavne

akceptovateľné, ak najvyšší súd netrval ešte na dodatočnej forme oznámenia zo strany

žalovaného – vo forme predchádzajúceho oznámenia pred samotným vykonávaním

monitoringu mailových správ sťažovateľa.

Pokiaľ ide o rozsah monitoringu – najvyšší súd poukázal na to, že v prípade

sťažovateľa bol vykonaný monitoring jeho mailovej komunikácie za limitované

časové obdobie spätne. Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

bolo podané na podklade písomnej informácie zo sekcie kontroly a inšpekčnej

služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia kontroly“) č. SKIS-IS-

OISZ-OPČ-509-2/2011 z 8. decembra 2011. Sekcia kontroly vykonala predmetné šetrenie

na základe vonkajšieho podnetu – od adresáta jedného z mailových správ sťažovateľa s tým,

že preverovala opodstatnenosť podozrenia z trestnej činnosti sťažovateľa. Na základe takto

poskytnutých informácií žalovaný so sťažovateľom okamžite skončil štátnozamestnanecký

pomer, pričom je relevantné, že základným dôvodom okamžitého skončenia nebolo

používanie služobnej mailovej adresy na súkromnú korešpondenciu, ale špecifikované

závažné porušenie služobnej disciplíny – porušenie vymedzených povinností sťažovateľa

ako štátneho zamestnanca podľa , ku ktorému došlo

prostredníctvom konkretizovanej korešpondencie sťažovateľa. Najvyšší súd uviedol,

že v špecifikovaných mailových správach – ktoré obsahovali identifikáciu žalovaného

ako zamestnávateľa a taktiež uvedenie pracovného zaradenia sťažovateľa – sťažovateľ

sa domáhal výhod pre svoju osobu, ktoré nesúviseli s výkonom jeho práce (napr. vstup

na spoločenské akcie), niektoré správy obsahovali nedôstojný obsah a pod. Najvyšší súd

uviedol, že v týchto správach sťažovateľ zdôrazňoval význam svojej osoby a zastávanej

funkcie a vychádzajúc z úpravy jednotlivých správ zneužíval symboly spojené s výkonom

štátnej služby. Považoval tiež za relevantné, že sťažovateľ sa uvedeného konania dopustil

opakovane vo viacerých prípadoch. Vychádzajúc z povahy konania sťažovateľa bolo takto

nevyhnutné pre posúdenie závažnosti porušenia služobnej disciplíny sťažovateľa skúmať

nielen tok komunikácie, t. j. že určitá skupina správ smerovala zjavne súkromným

adresátom, ale aj jej obsah a účel. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že prípad

sťažovateľa sa v tomto bode podstatne odlišuje od okolností prípadu Bǎrbulescu proti

Rumunsku, keďže v uvedenej veci sťažovateľ p. Bǎrbulescu využíval službu Yahoo

Messenger zriadenú na podnet zamestnávateľa – súkromnej obchodnej spoločnosti –

v určitom rozsahu výlučne na osobnú komunikáciu, ktorá však nemala žiadnu ďalšiu väzbu

na jeho zamestnávateľa, okrem tej, že táto komunikácia prebiehala v pracovný čas,

na pracovnom počítači a v rámci internetovej služby, ktorú si sťažovateľ zriadil na služobné

účely. V konaní p. Bǎrbulescu absentoval prvok obdobný konaniu sťažovateľa,

t. j. zneužívanie jeho pracovného zaradenia na získavanie nejakých výhod,

napr. prostredníctvom informovania iných osôb o dôverných informáciách, týkajúcich

sa zamestnávateľa, vyzrádzanie obchodného tajomstva, resp. jeho speňažovanie a pod.

Z uvedeného hľadiska možno konštatovať, že cieľ sledovaný žalovaným nebolo možné

dosiahnuť menej rušivým prostriedkom, sledovanie obsahu komunikácie bolo

nevyhnutným, pričom – ako to uviedol najvyšší súd – rozsah monitorovania sa vykonal

v nevyhnutnom rozsahu, pretože sa týkal len služobného mailu sťažovateľa za určité

obmedzené časové obdobie a nezasiahol napríklad súbory sťažovateľa uložené

na pracovnom počítači.

Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré vyplynuli pre sťažovateľa z uvedeného monitoringu –

okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru – tento dôsledok je zákonným

dôsledkom závažného porušenia služobnej disciplíny a je aj adekvátnym dôsledkom

vo vzťahu ku konaniu, ktoré sa vytýkalo sťažovateľovi. V okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ mohol postup žalovaného (zamestnávateľa) preskúmať všeobecným súdom

prostredníctvom žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru – čo sťažovateľ aj využil. Uvedená žaloba predstavovala adekvátnu garanciu

pre sťažovateľa, pričom nič nenasvedčuje tomu, že žalovaný mu nejako bránil využiť

uvedený právny prostriedok ochrany.

Najvyšší súd dospel v napadnutom rozsudku k záveru, že predmetný zásah

žalovaného bol legálny, keď vychádzal z toho, že a

tvorili zákonný rámec pre monitorovanie komunikácie sťažovateľa. Najvyšší súd poukázal

na to, že ak zákon uložil sťažovateľovi v rámci jeho štátnozamestnaneckého pomeru určité

povinnosti a obmedzenia, tak žalovanému ako jeho zamestnávateľovi dávali tieto

ustanovenia právo adekvátnym spôsobom kontrolovať plnenie týchto zákonných povinností

a obmedzení. Podľa najvyššieho súdu bolo bez právneho významu, že žalovaný nevydal

služobný poriadok podľa , v ktorom by vymedzil prípady

závažného porušenia služobnej disciplíny. Žalovaný ako zamestnávateľ mal právo

vyhodnotiť, či konanie sťažovateľa predstavovalo porušenie služobnej disciplíny závažným

spôsobom, ktoré odôvodňovalo okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru,

bez ohľadu na nevydanie služobného poriadku. Výkon predmetného oprávnenia žalovaného

preskúmali všeobecné súdy. Nevydanie služobného poriadku takto nebolo spôsobilé

spochybniť zákonnosť (legálnosť) zásahu žalovaného. Zákonnosť zásahu nespochybňuje ani

námietka sťažovateľa, že a o podmienkach, za ktorých môže

zamestnávateľ vykonávať špecifikovaný monitoring zamestnancov, nadobudli účinnosť

až 1. januára 2013. V rozsahu, v akom možno v štátnozamestnaneckých vzťahoch aplikovať

ustanovenia ( ), bolo možné aplikovať

primerane aj základné zásady uvedené v – hoci nie sú explicitne uvedené

v Ustanovenia a v znení

účinnom od 1. januára 2013 nahradili pôvodné znenie . Druhá veta

základných zásad s účinnosťou do 31. decembra 2012 znela:

Zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností

zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch

zamestnávateľa tým, že ho sleduje bez toho, aby bol na to upozornený, alebo kontroluje

listové zásielky adresované zamestnancovi ako súkromnej osobe. Ak je u zamestnávateľa

zavedený kontrolný mechanizmus, je zamestnávateľ povinný informovať zamestnanca

o rozsahu kontroly a spôsoboch jej uskutočňovania. Uvedené ustanovenie bolo možné

primerane aplikovať v prípadoch, keď v štátnozamestnaneckých vzťahoch prichádzala

do úvahy aplikácia ustanovení ( ).

Toto ustanovenie takto tiež predstavovalo zákonný rámec pre vykonávanie kontrolných

oprávnení žalovaného ako zamestnávateľa. Opatrenie žalovaného bolo aj legitímne, keďže

sledovalo záujem na riadnom výkone služobných povinností štátnych zamestnancov,

záujem žalovaného ako zamestnávateľa na riadnom výkone jeho činnosti a tiež záujem

na ochranu spoločnosti pred trestnou a inou protispoločenskou činnosťou.

Zároveň bola dodržaná aj proporcionalita zásahu, keďže boli použité len také prostriedky,

ktoré boli nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

Neobstojí námietka sťažovateľa, že nebola dodržaná lehota na podanie okamžitého

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keďže začiatok tejto lehoty je viazaný

na moment, keď sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode na okamžité skončenie (§ 51 ods. 2

). Žalovaný sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel zo správy

sekcie kontroly. Neobstojí argument sťažovateľa, že žalovaný mal k dispozícii mailové

správy na serveroch celý čas, preto lehota mala plynúť od momentu odoslania,

resp. napísania jednotlivých správ. V konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaný

nevykonával sústavný monitoring toku a obsahu správ svojich zamestnancov, preto obstojí

záver najvyššieho súdu, že žalovaný sa o obsahu mailových správ dozvedel až na základe

písomnej informácie sekcie kontroly.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu ústavný súd

konštatuje, že predmetný článok patrí medzi základné interpretačné pravidlá tvorby

a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho

štátu a princíp právnej istoty. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlo a zásada

nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Jeho porušenie možno namietať

len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených

(resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného interpretačného, resp. aplikačného

pravidla, pretože je súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom

na to „nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych

konaniach“ (napr. , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018