Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 257/2018
PDF · 195.03 KB
No categories available
IV. ÚS 257/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Monikou Marjanovič,
Urbánkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní
vedenom pod sp. zn. 29 Cb 54/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 54/2016 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 23. februára 2016 okresnému
súdu žalobu proti obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „žalovaná“), o zaplatenie 19 049,58 € s príslušenstvom.
Okresný súd vydal v napadnutom konaní 17. júna 2016 platobný rozkaz,
voči ktorému podala žalovaná odpor. K podanému odporu sa vyjadril sťažovateľ podaním
doručeným okresnému súdu 21. októbra 2016.
Sťažovateľ prípisom z 30. marca 2017 požiadal okresný súd o nariadenie
pojednávania v napadnutom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd na uvedenú
žiadosť nereagoval, podal sťažovateľ 1. decembra 2017 opätovnú žiadosť o nariadenie
pojednávania v napadnutom konaní. Okresný súd pojednávanie ani po tejto žiadosti
nenariadil.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ obrátil 6. marca 2018 v súlade s § 62 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon o súdoch“) na predsedu okresného súdu so žiadosťou
o odstránenie nedostatkov postupu okresného súdu spočívajúcich v porušovaní práva
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ pritom poukázal
na aktuálny stav napadnutého konania, z ktorého je zrejmé, že ani po dvoch rokoch od
podania žaloby nebolo vo veci nariadené pojednávanie ani rozhodnuté.
Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2020/2018 z 8. marca 2018 uviedol:
„Na základe Vášho listu zo dňa 06. 03. 2018 som prešetril stav konania vo veci č. k.
29 Cb 54/2016 a zistil som nasledovné:
Vo veci je určený termín pojednávania na deň 20. 06. 2018, predvolanie Vám bude
doručené. Ospravedlňujem sa Vám za to, že vo veci nebolo konané plynule.“
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„V zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu a v súlade s ustanovením § 56 ods. 3
písm. a) zákona o Ústavnom súde ani vedomosť o nariadení termínu pojednávania nebráni
tomu aby, Ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o Ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov, aj keď mal vedomosť
o tom, že na 17. marec 2015 je nariadený ďalší termín pojednávania. (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 688/2014 zo 4. februára 2015).
Sťažovateľ je presvedčený, že za týchto okolnosti je okrem vyslovenia porušenia
označených práv v náleze Ústavného súdu a príkazu Ústavného súdu adresovaného
okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov potrebné priznať
mu aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €...
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy SR. podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa názoru
sťažovateľa postupom okresného súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho
ústavných práv.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
V zmysle čl. 17 Základných princípov z. č. 160/2015 Z. z. – Civilný sporový poriadok,
súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Podľa ust. § 157 z. č. 160/2015 Z. z. – Civilný sporový poriadok, súd postupuje
v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
Nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Ani právne či skutkovo náročný spor nesmie trvať neprimerane dlhú dobu. Časový
horizont toho, kedy sa účastníkovi konania dostáva konečného rozhodnutia vo veci
je neoddeliteľnou súčasťou meradiel celkovej spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú kontúry
spravodlivosti ako v očiach dotknutých účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom
vnímaní verejnosti a verejnej mienky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 688/2014 zo 4. februára 2015).
Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 142/03) tento zohľadňuje pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.
Pokiaľ ide o prvé kritérium – právna a faktická zložitosť, sťažovateľ uvádza, že ide
o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá absolútne nie je zložitá,
takže ju súd mal skončiť do niekoľkých mesiacov. Predmetom konania sú nároky
sťažovateľa na úhradu trov právneho zastúpenia na základe vystavenej faktúry za podania
na súdy v mene klienta do vypovedania plnej moci klientom.
K druhému kritériu – správanie sa účastníkov konania sťažovateľ, poukazuje
na okolností posudzovaného konania, z ktorých je jednoznačné, že samotný sťažovateľ bol
vo veci aktívny a opätovne vyzýval okresný súd k uskutočneniu procesných úkonov a teda
neprispel svojim správaním k vzniku prieťahov.
Napokon k tretiemu kritériu, ktorým je postup okresného súdu v predmetnej veci,
sťažovateľ uvádza, poukazujúc na už vyššie uvedené fakty, že okresný súd vo veci
opakovane nereagoval na žiadosti sťažovateľa na vytýčenie termínu pojednávania a vo veci
konal len na základe sťažnosti adresovanej predsedovi súdu.
Uvedený fakt potvrdil predseda okresného súdu podaním zo dňa 08. 03. 2018, ktorým
ako už bolo vyššie uvedené vyjadril ospravedlnenie, za to, že vo veci nebolo súdom konané
plynule.
Z uvedeného je teda zrejmé, že v predmetnom konaní pred súdom došlo nečinnosťou
súdu k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo , advokáta, so sídlom
, vedeného v zozname Slovenskej advokátskej komory pod
číslom na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava V., v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb/54/2016 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava V. v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb/54/2016
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. , advokátovi, so sídlom ,
, vedeného v zozname Slovenskej advokátskej komory pod číslom
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je Okresný súd Bratislava V.
povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
4. Okresný súd Bratislava V. je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa v sume 325,42 € bez DPH na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Moniky
Marjanovič, advokátky so sídlom Urbánkova 1562/6, 040 01 Košice vedený v ,
pobočka , číslo účtu do 2 mesiacov
od doručenia nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
predovšetkým tým, že nekonanie okresného súdu „oslabuje vieru sťažovateľa v spravodlivé
súdne konanie a negatívne sa prejavuje v jeho psychike a jeho profesnom a súkromnom
živote“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ subsumuje aj pod základné právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov
je aj prerokovanie veci v primeranej lehote bez prieťahov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
neexistuje zásadnejšia odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať ich
namietané porušenie spoločne.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto
k rešpektovaniu, resp. naplneniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti vyplýva,
že okresný súd v napadnutom konaní nariadil 9. marca 2018 pojednávanie, ktoré sa bude
konať 20. júna 2018.
Z priebehu napadnutého konania možno konštatovať, že obdobie
od 21. októbra 2016, keď sťažovateľ podal okresnému súdu svoje vyjadrenie k odporu,
do 9. marca 2018, keď súd vo veci nariadil pojednávanie, je poznačené nečinnosťou súdu.
Z uvedených skutočností však vyplýva, že po podaní sťažnosti podľa § 62 zákona
o súdoch okresný súd prijal opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva
sťažovateľa a vo veci nariadil pojednávanie.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyplývajúci z jeho
doterajšej judikatúry, podľa ktorého ak sa náprava vo veci sťažovateľa zabezpečí v rámci
všeobecného súdnictva, tak ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie sťažovateľom
označeného základného práva (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08), pričom v okolnostiach
posudzovaného prípadu táto skutočnosť zakladá aj dôvod na odmietnutie sťažnosti už
pri jej predbežnom prerokovaní.
Námietka sťažovateľa je založená na argumente, že v napadnutom konaní zatiaľ
nebolo nariadené pojednávanie, resp. okresný súd v napadnutom konaní dosiaľ nerozhodol.
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že tieto skutočnosti ešte samy osebe
nemôžu viesť k záveru, že okresný súd bol vo veci dosiaľ úplne nečinný. Za podstatnú
pre posúdenie veci však ústavný súd považuje skutočnosť, že od podania žaloby
(23. februára 2016) do dňa predbežného prerokovania sťažnosti uplynulo len 26 mesiacov.
Ústavný súd preskúmal obdobie od podania žaloby okresnému súdu do okamihu
predbežného prerokovania sťažnosti a dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska toto
obdobie ako celok vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci – spor o zaplatenie
dlžnej sumy – a povahu (neprivilegovaný typ konania) nemožno posúdiť ako také, ktoré
by mohlo reálne založiť kvalifikovaný záver o porušení základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí tejto
sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na rozhodovaciu prax
a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej
v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky
v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 688/2014 zo 4. februára 2015, ktorým
sťažovateľ argumentuje v podanej sťažnosti vo svoj prospech, ústavný súd uvádza,
že v danom prípade bolo predmetom súdneho konania určenie práv a povinností
k maloletým deťom. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva sa konanie všeobecného súdu vo veci starostlivosti o maloletých považuje za
privilegovaný typ konania, ktorý vyžaduje zo strany všeobecného súdu starostlivý prístup
a mimoriadnu pozornosť v kontexte rýchlosti a rozhodovania, pričom v danom prípade
konanie v čase rozhodovania ústavného súdu trvalo na okresnom súde sedem rokov.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že závery obsiahnuté v tomto náleze nebolo možné
analogicky aplikovať v napadnutom konaní.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2018