Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 287/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, konajúcou

prostredníctvom advokáta JUDr. Patrika Palšu, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. zo 14. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 14. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je ako žalobca stranou sporu

vedeného pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v konaní o zaplatenie sumy 17 598,64 € s príslušenstvom proti žalovanej

(ďalej len „žalovaná“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. marca 2011 rozhodol

o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľovi sumu 17 598,64 € s príslušenstvom.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 3. novembra 2011 zrušil rozsudok

okresného súdu z 10. marca 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. februára 2013 rozhodol tak,

že žalobu zamietol.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. apríla 2014 potvrdil rozsudok

okresného súdu z 15. februára 2013 a pripustil dovolanie na ním uvedenú dovolaciu otázku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 23. júna 2016 zrušil rozsudok krajského súdu z 22. apríla 2014

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 14. júna 2017 potvrdil rozsudok

okresného súdu z 15. februára 2013.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:

„V konaní došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať strane sporu pred súdom

zákonom stanoveným spôsobom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa rozhodovacej súdnej praxe rozumie

taký procesne nesprávny a zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje

procesný poriadok. Následkom je zásah všeobecného súdu do základného práva

na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na právny názor najvyššieho súdu vyslovený

v uznesení sp. zn. z 23. júna 2016, ktorý aj cituje. Ďalej poukazuje

na skutočnosť, že «Odvolací súd sa však v ďalšom konaní neriadil dovolacím súdom

vysloveným právnym názorom, keďže vo svojom potvrdzujúcom rozsudku v odseku 21

odôvodnenia rozsudku (v ktorom jedinom odseku sa odvolací súd venoval dôvodom svojho

rozhodnutia) uviedol:

Odvolací súd poukazuje na to, že aj keď obchodno-záväzkové vzťahy majú určitú

rezervu v ust. , že v obchodno-záväzkových vzťahoch

nie je možné namietať tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, ako dôvody pre neplatnosť

právneho úkonu, tak ani šikanózny výkon práva ručiteľa po splnení záväzku za dlžníka

nemôže odporovať ako poctivému obchodnému styku pri riešení všeobecnej zodpovednosti

z obchodno-záväzkového vzťahu z poskytnutia úveru, tak ani dobrým mravom, ktoré majú

riešiť otázku rozporu medzi zákonnosťou nároku ručiteľa na vrátenie toho, čo plnil

za dlžníčku a vyššou spravodlivosťou (!) založenou na určitých mravných princípoch, ktoré

tak isto majú byť základom právnych noriem a zákonnosti...

... Dovolím si tak uviesť, že som s poukazom na Ústavu SR a zákonom garantované

práva účastníkov súdneho, resp. sporového konania, legitímne očakával, vzhľadom

na rozhodnutie a najmä obsah odôvodnenia rozhodnutia a dôvodov dovolacieho súdu,

pre ktoré zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, že odvolací súd bude akceptovať

záväzný pokyn a najmä rešpektovať právny názor vyslovený dovolacím súdom. Odvolací

súd však zákonným spôsobom neodstránil nedostatky svojho predchádzajúceho

nezákonného postupu a svojho predchádzajúceho nezákonného rozhodnutia, ktoré následne

zrušil v dovolacom konaní Najvyšší súd SR.

Týmto postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu a k znemožneniu realizácie

procesných práv strany sporu, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov

právom chránených v konaní, teda k zásahu do základného práva na spravodlivé konanie.

Nesprávna aplikácia procesného ust.

(a samozrejme súvisiacich hmotnoprávnych zákonných ustanovení) odvolacím súdom

a s tým priamo súvisiace porušenie garantovaného práva na spravodlivé

súdne konanie a súdnu ochranu a na pokojné užívanie majetku je nakoniec, aj okrem vyššie

uvedených dôvodov, viditeľné zo samotného záveru odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu v odseku 23 odôvodnenia rozsudku (odlišný názor člena senátu):

„Pri viazanosti názorom dovolacieho súdu by nebolo zákonným žalobe vyhovieť“.».

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na to, že „porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie odvolacím súdom je viditeľné aj z postupu odvolacieho súdu pri doplnení

dokazovania po zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu, keď v odvolacom konaní vypočul

svedkyňu, ktorá bola predtým opakovane súdom v pojednávacej miestnosti poučená,

a to súdom prvej inštancie (2009) a následne odvolacím súdom (2014), čo je zrejmé

zo zápisníc o pojednávaní a tiež zo zvukového záznamu z pojednávania odvolacieho súdu

pri predchádzajúcom rozhodovaní, že ak bude prítomná v pojednávacej miestnosti, nebude

môcť v budúcnosti prípadne podať svedeckú výpoveď. Svedkyňa a žalovaná a tiež jej právny

zástupca vtedy po poučení súdom výslovne zhodne uviedli súdu prvej inštancie a neskôr

totožné odvolaciemu súdu, že pani chce zostať v pojednávacej miestnosti,

keďže nebude žalovanou navrhnutá ako svedkyňa v konaní...“.

Sťažovateľ namieta „akýsi až svojvoľný výklad pokynu dovolacieho súdu a následne

aj dotknutej právnej normy, či súvisiacich právnych noriem zo strany Krajského súdu

v Prešove, ktorý je iste v rozpore s príslušným právnymi predpismi a zámerom sledovaným

zákonodarcom, no i v rozpore s názorom a pokynom Najvyššieho súdu SR vyslovenom

v dovolacom konaní.

Predmetné rozhodnutie súdu sa aj vymyká z rozhodovacej praxi súdov Slovenskej

republiky.

Takáto aplikácia právnej normy Krajským súdom v Prešove je vzhľadom na znenie

neprípustná a v demokratickej spoločnosti je iste aj nežiaduca,

vykazujúca istú neprípustnú dávku svojvôle.

Všeobecný súd potvrdzujúcim rozhodnutím zasiahol do základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 46 ods. 1 a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Všeobecný súd potvrdzujúcim rozhodnutím zasiahol do základného práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a do práva vlastniť a pokojne užívať majetok podľa Čl. 20 ods. 1

.

Rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené (právo účastníka súdneho konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia potreba

náležíte odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou

zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a neprehľadný).

Rozsudok odvolacieho súdu ani tento zákonný atribút neobsahuje, čo je viditeľné

z písomného vyhotovenia rozhodnutia a samozrejme najmä z jeho odôvodnenia.

Odôvodnenie predmetného rozsudku Krajského súdu v Prešove v napadnutej časti

nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke.

Odvolací súd aj týmto spôsobom porušil moje právo na spravodlivé súdne konanie,

pričom si dovoľujem vysloviť predpoklad, že to iste nebolo z dôvodu, že nie som občan

Slovenskej republiky, ale občan Talianskej republiky, keďže vzájomné zmluvy oboch

štátnych útvarov, či EÚ mi predsa zabezpečujú rovnakú právnu ochranu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo žalobcu , podľa Čl. 46 ods. 1

Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež právo vlastniť a pokojne užívať

majetok podľa Čl. 20 ods. 1 a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 14. 06. 2017 porušené

boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: zo dňa 14. 06. 2017

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy konania

, na účet splnomocneného právneho zástupcu sťažovateľa, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ podal najvyššiemu súdu

18. septembra 2017 prostredníctvom okresného súdu dovolanie smerujúce proti

napadnutému rozsudku krajského súdu. Následne ústavný súd zistil, že okresný súd spis

vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. na rozhodnutie o podanom

dovolaní do predbežného prerokovania sťažnosti ešte najvyššiemu súdu nepredložil.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ),

podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. , ), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

ako neprípustnej.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť

podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018