Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 287/2018
PDF · 175.38 KB
No categories available
IV. ÚS 287/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, konajúcou
prostredníctvom advokáta JUDr. Patrika Palšu, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 62/2016 zo 14. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Cob 62/2016 zo 14. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je ako žalobca stranou sporu
vedeného pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
18 Cb 161/2008 v konaní o zaplatenie sumy 17 598,64 € s príslušenstvom proti žalovanej
(ďalej len „žalovaná“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. l8 Cb 161/2008 z 10. marca 2011 rozhodol
o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľovi sumu 17 598,64 € s príslušenstvom.
Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Cob 55/2011 z 3. novembra 2011 zrušil rozsudok
okresného súdu z 10. marca 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 Cb 161/2008 z 15. februára 2013 rozhodol tak,
že žalobu zamietol.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 48/2013 z 22. apríla 2014 potvrdil rozsudok
okresného súdu z 15. februára 2013 a pripustil dovolanie na ním uvedenú dovolaciu otázku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 2 Obdo 57/2014 z 23. júna 2016 zrušil rozsudok krajského súdu z 22. apríla 2014
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 62/2016 zo 14. júna 2017 potvrdil rozsudok
okresného súdu z 15. februára 2013.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:
„V konaní došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať strane sporu pred súdom
zákonom stanoveným spôsobom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa rozhodovacej súdnej praxe rozumie
taký procesne nesprávny a zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje
procesný poriadok. Následkom je zásah všeobecného súdu do základného práva
na spravodlivé súdne konanie.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na právny názor najvyššieho súdu vyslovený
v uznesení sp. zn. 2 Obdo 57/2014 z 23. júna 2016, ktorý aj cituje. Ďalej poukazuje
na skutočnosť, že «Odvolací súd sa však v ďalšom konaní neriadil dovolacím súdom
vysloveným právnym názorom, keďže vo svojom potvrdzujúcom rozsudku v odseku 21
odôvodnenia rozsudku (v ktorom jedinom odseku sa odvolací súd venoval dôvodom svojho
rozhodnutia) uviedol:
Odvolací súd poukazuje na to, že aj keď obchodno-záväzkové vzťahy majú určitú
rezervu v ust. § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, že v obchodno-záväzkových vzťahoch
nie je možné namietať tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, ako dôvody pre neplatnosť
právneho úkonu, tak ani šikanózny výkon práva ručiteľa po splnení záväzku za dlžníka
nemôže odporovať ako poctivému obchodnému styku pri riešení všeobecnej zodpovednosti
z obchodno-záväzkového vzťahu z poskytnutia úveru, tak ani dobrým mravom, ktoré majú
riešiť otázku rozporu medzi zákonnosťou nároku ručiteľa na vrátenie toho, čo plnil
za dlžníčku a vyššou spravodlivosťou (!) založenou na určitých mravných princípoch, ktoré
tak isto majú byť základom právnych noriem a zákonnosti...
... Dovolím si tak uviesť, že som s poukazom na Ústavu SR a zákonom garantované
práva účastníkov súdneho, resp. sporového konania, legitímne očakával, vzhľadom
na rozhodnutie a najmä obsah odôvodnenia rozhodnutia a dôvodov dovolacieho súdu,
pre ktoré zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, že odvolací súd bude akceptovať
záväzný pokyn a najmä rešpektovať právny názor vyslovený dovolacím súdom. Odvolací
súd však zákonným spôsobom neodstránil nedostatky svojho predchádzajúceho
nezákonného postupu a svojho predchádzajúceho nezákonného rozhodnutia, ktoré následne
zrušil v dovolacom konaní Najvyšší súd SR.
Týmto postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu a k znemožneniu realizácie
procesných práv strany sporu, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov
právom chránených v konaní, teda k zásahu do základného práva na spravodlivé konanie.
Nesprávna aplikácia procesného ust. § 455 Civilného sporového poriadku
(a samozrejme súvisiacich hmotnoprávnych zákonných ustanovení) odvolacím súdom
a s tým priamo súvisiace porušenie ústavou garantovaného práva na spravodlivé
súdne konanie a súdnu ochranu a na pokojné užívanie majetku je nakoniec, aj okrem vyššie
uvedených dôvodov, viditeľné zo samotného záveru odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu v odseku 23 odôvodnenia rozsudku (odlišný názor člena senátu):
„Pri viazanosti názorom dovolacieho súdu by nebolo zákonným žalobe vyhovieť“.».
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na to, že „porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie odvolacím súdom je viditeľné aj z postupu odvolacieho súdu pri doplnení
dokazovania po zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu, keď v odvolacom konaní vypočul
svedkyňu, ktorá bola predtým opakovane súdom v pojednávacej miestnosti poučená,
a to súdom prvej inštancie (2009) a následne odvolacím súdom (2014), čo je zrejmé
zo zápisníc o pojednávaní a tiež zo zvukového záznamu z pojednávania odvolacieho súdu
pri predchádzajúcom rozhodovaní, že ak bude prítomná v pojednávacej miestnosti, nebude
môcť v budúcnosti prípadne podať svedeckú výpoveď. Svedkyňa a žalovaná a tiež jej právny
zástupca vtedy po poučení súdom výslovne zhodne uviedli súdu prvej inštancie a neskôr
totožné odvolaciemu súdu, že pani chce zostať v pojednávacej miestnosti,
keďže nebude žalovanou navrhnutá ako svedkyňa v konaní...“.
Sťažovateľ namieta „akýsi až svojvoľný výklad pokynu dovolacieho súdu a následne
aj dotknutej právnej normy, či súvisiacich právnych noriem zo strany Krajského súdu
v Prešove, ktorý je iste v rozpore s príslušným právnymi predpismi a zámerom sledovaným
zákonodarcom, no i v rozpore s názorom a pokynom Najvyššieho súdu SR vyslovenom
v dovolacom konaní.
Predmetné rozhodnutie súdu sa aj vymyká z rozhodovacej praxi súdov Slovenskej
republiky.
Takáto aplikácia právnej normy Krajským súdom v Prešove je vzhľadom na znenie
Ústavy Slovenskej republiky neprípustná a v demokratickej spoločnosti je iste aj nežiaduca,
vykazujúca istú neprípustnú dávku svojvôle.
Všeobecný súd potvrdzujúcim rozhodnutím zasiahol do základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Všeobecný súd potvrdzujúcim rozhodnutím zasiahol do základného práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a do práva vlastniť a pokojne užívať majetok podľa Čl. 20 ods. 1
Rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené (právo účastníka súdneho konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia potreba
náležíte odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou
zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a neprehľadný).
Rozsudok odvolacieho súdu ani tento zákonný atribút neobsahuje, čo je viditeľné
z písomného vyhotovenia rozhodnutia a samozrejme najmä z jeho odôvodnenia.
Odôvodnenie predmetného rozsudku Krajského súdu v Prešove v napadnutej časti
nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke.
Odvolací súd aj týmto spôsobom porušil moje právo na spravodlivé súdne konanie,
pričom si dovoľujem vysloviť predpoklad, že to iste nebolo z dôvodu, že nie som občan
Slovenskej republiky, ale občan Talianskej republiky, keďže vzájomné zmluvy oboch
štátnych útvarov, či EÚ mi predsa zabezpečujú rovnakú právnu ochranu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„Základné právo žalobcu , podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež právo vlastniť a pokojne užívať
majetok podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob/62/2016 zo dňa 14. 06. 2017 porušené
boli.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 4 Cob/62/2016 zo dňa 14. 06. 2017
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy konania
, na účet splnomocneného právneho zástupcu sťažovateľa, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ podal najvyššiemu súdu
18. septembra 2017 prostredníctvom okresného súdu dovolanie smerujúce proti
napadnutému rozsudku krajského súdu. Následne ústavný súd zistil, že okresný súd spis
vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 18 Cb 161/2008 na rozhodnutie o podanom
dovolaní do predbežného prerokovania sťažnosti ešte najvyššiemu súdu nepredložil.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),
podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom.
V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
ako neprípustnej.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018