Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 252/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Chmelom, Royova 9, Piešťany, pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor)

a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (správne má byť sp. zn. , pozn.) a jeho uznesením

z 23. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 29. januára 2018.

2.1 Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. februára 2015 uznaný vinným

zo spáchania zločinu vydierania podľa

v znení neskorších predpisov na tom skutkovom základe, že 9. marca 2012 v čase asi

o 9.45 h v obci Banka v priestoroch penziónu nútil (ďalej len

„poškodený“) pod hrozbou, že ho zastrelí a vystrieľa celú jeho rodinu i tých, ktorých pozná,

aby mu vrátil finančné prostriedky vo výške 600 000 €, ktoré mu poškodený dlhoval

po termíne splatnosti z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke z 21. júla 2010 medzi

sťažovateľom ako veriteľom a poškodeným ako dlžníkom, za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú

dobu v trvaní dvoch rokov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 10. decembra 2015 tak, že odvolanie podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako nedôvodné

zamietol.

2.2 Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. októbra 2016 tak, že dovolanie podľa

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ods. 1 písm. i) . V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol, že

v zmysle uvedeného ustanovenia nemôže dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi

prvého a druhého stupňa ani meniť, ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému

okresným súdom, resp. odvolacím súdom vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže

sťažovateľ v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky

skutkové, za ktoré sa považujú tie, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov proti

rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi prvého

a druhého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu námietky sťažovateľa v dovolaní

posudzujúce vykonávanie dôkazov okresným súdom a krajským súdom v danej veci,

smerujúce k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý by zodpovedal predstavám sťažovateľa,

svojím obsahom nenapĺňali nielen dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, ale ani žiaden iný dôvod dovolania.

2.3 Sťažovateľ 26. júna 2017 podal opätovne dovolanie proti rozsudku

krajského súdu z 10. decembra 2015, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 23. novembra 2017 tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c)

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

písm. c) a g) .

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza:

«Senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č. k.:

o dovolaní podanom sťažovateľom sa nezaoberal namietanými dôvodmi dovolania

a nedostatkami v konaniach pred súdom prvého i druhého stupňa uvedenými v dovolaní.

Ten istý senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č. k.:

o dovolaní podanom sťažovateľom sa opäť nezaoberal namietanými dôvodmi dovolania

a nedostatkami v konaniach pred sudom prvého i druhého stupňa uvedenými v dovolaní.

Senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dvakrát pristúpil k odmietnutiu dovolania

sťažovateľa podľa a teda dvakrát dospel k odmietnutiu

dovolania bez preskúmania veci. Ako je zrejmé z rozhodnutia Senátu 5T Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní č. k.: v odôvodnení nepoukázal na dôvody

svojho predchádzajúceho odmietnutia dovolania, ale zotrval na svojom pôvodnom

stanovisku hodnotiacom postup zákonnej sudkyne súdu prvého stupňa a jej „neporušenie“

práva sťažovateľa na obhajobu.

... Rozsudkom samosudkyne Okresného súdu Piešťany pod č.k. zo dňa

25.02.2015 bol obžalovaný , teraz sťažovateľ, uznaný za vinného

zo spáchania zločinu vydierania podľa , ktorého sa mal

dopustiť dňa 09.03.2012 asi o 09:45 v obci Banka v priestoroch penziónu v ktorých

priestoroch mal nútiť poškodeného pod hrozbou, že ho zastrelí a vystrieľa celú

jeho rodinu a tých, ktorých pozná, aby mu vrátil pôžičku vo výške 600.000 €,

ktorú spolu uzavreli dňa 21.07.2010 (o povinnosti zaplatiť sumu 600.000 € s prísl.

právoplatne rozhodol Okresný súd Piešťany č. k.: -13 z 20.01.2011)...

... Odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo

a dospel k názoru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Podľa názoru odvolacieho

súdu prvostupňový súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zistil správne skutočný

stav veci, konanie obžalovaného aj správne posúdil po právnej stránke a svoje rozhodnutie

aj odôvodnil v súlade s . S týmito závermi odvolacieho súdu

nemožno súhlasiť. Po podaní odvolania Krajský súd v Trnave odvolanie sťažovateľa

zamietol dňa 10.12.2015.

Z odôvodnenia rozsudkov je možné konštatovať, že obidva súdy spoločne

a jednoznačne zistili, „že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky

zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania...“. Oba súdy ignorovali výpoveď

svedka , ktorý na hlavnom pojednávaní dňa 12.01.2015 vypovedal, že

v čase konfliktu stál dva metre, možno meter od poškodeného a obžalovaného

- sťažovateľa, že obžalovaný „ani jednou topánkou“

nebol v priestoroch penziónu , čo samosudkyne neprekážalo ustáliť a sťažovateľa

uznať za vinného zo spáchania zločinu vydierania vykonaného v priestoroch penziónu

. Ďalej obidva súdy absolútne ignorovali a neprekážalo im pri ich rozhodnutí

nepravdivé tvrdenie poškodeného , ktorý napísal a vypovedal orgánom

činným v trestnom konaní, že úkon sťažovateľ dňa 09.03.2012 asi

o 09:45 hodine v obci ... vykonal v priestoroch penziónu , keď nútil

pod hrozbou, že ho zastrelí a vystrieľa celú rodinu a tých, ktorých pozná, aby

mu vrátil finančné prostriedky, ktoré mu dlhoval, ktoré konanie je zaznamenané

na kamerovom zázname... Teda nikým a ničím nebolo preukázané, že v priestoroch

penziónu , konkrétne v priestoroch recepcie je namontovaný kamerový systém, alebo

aspoň jedna kamera. Krajský súd v Trnave oboznamujúc sa so spisovým materiálom,

predovšetkým s výpoveďou poškodeného, ktorú považoval tento súd za logicky zdôvodnenú,

akceptoval jeho tvrdenie, že o samotnom incidente existuje kamerový záznam

(pozn. takz. incident bol dňa 09.03.2012). keďže kamera sa nachádzala v priestore, ktorý

sníma priamo recepciu penziónu a navyše odvolací súd zaujal stanovisko, že príslušný

kamerový záznam bol premietnutý, avšak z premietnutia vyplynulo, že sa jedná o záznam zo

dňa 02.04.2012 (na č. l. 130 spisu je zažurnalizavané DVD zo dňa 24.05.2012, nie zo dňa

02.04.2012), so záverom, že neexistencia kamerového záznamu je nepodstatný dôkaz...

Samosudkyňa súdu prvého stupňa zamietala otázky obhajoby, ktoré sa týkali konania

účastníkov takz. incidentu, ale neboli vykonané priamo v deň tohto incidentu 09.03.2012,

ale o niečo skôr, či neskôr. Naopak ako dôkaz dala premietnuť záznam, absolútne, ale

absolútne nesúvisiaci s udalosťou zo dňa 09.03.2012, naviac prokurátorovi povolila klásť

otázky, ktoré predchádzali udalosti zo dňa 09.03.2012, aj preto obhajoba namietala

a namieta porušenia práva na obhajobu a porušenie

o rovnosti procesných strán...

... V zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 22.09.2014 na Okresnom súde

Piešťany možno čítať vyjadrenie samosudkyne: „ S poukazom na to, že hlavné pojednávanie

bolo zdržované obžalovaným a obhajcom, nakoľko kládli otázky, ktoré nesúviseli

so skutkom, súd nemôže vypočuť predvolaných svedkov, nakoľko sú o 10:30 hod. a 11:00

hod. naplánované ďalšie hlavné pojednávania...“ Samosudkyňa mnohokrát zamietla otázky

sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu na svedkov, ktoré by mohli priniesť dôkazy v prospech

obžalovaného , niekoľkokrát sa vyhrážala uložením poriadkovej pokuty,

prerušovala im záverečnú reč, s odôvodnením, že vybočujú z rámca prejednávanej veci,

za takéto vybočenia považovala aj mnoho položených otázok, nakoniec je treba konštatovať,

že upravovala zápisnice z hlavných pojednávaní a až potom ich doručila obhajobe.

Dovolací súd v odôvodnení konštatuje, že nebol podaný návrh na zaujatosť voči

samosudkyni, naopak boli podané dva návrhy a pri preskúmaní veci by tí, ktorí by skúmali

vec, by tieto návrhy našli... Po ďalších zamietnutých otázok samosudkyňou som podal

v postavení obhajcu námietku zaujatosti voči mojej osobe a to z dôvodu porušovania práva

na obhajobu. Samosudkyňa uznesením zamietla námietku zaujatosti, a účelovo použila ako

dôvod zamietnutia námietky a to procesný postup súdu. Dôvod zmietnutia námietky

zo strany samosudkyne bol vymyslený a nezakladal sa na pravde. Ďalej som navrhol

z dôvodu, že vo výpovedi poškodeného sa objavovali nezrovnalosti, aby súd prečítal trestné

oznámenie, ktoré poškodený doručil na prokuratúru dňa 09.03.2012. Samosudkyňa sa ma

opýtala, či som oboznámený so spisom, na čo som odpovedal, že áno. Potom tento návrh

na dokazovanie uzavrela „Súd má za to, že všetci prítomní sú oboznámení so spisom.

S poukazom na skutočnosť, že všetky strany konania sú oboznámené so spisom, súd

oznámenie nebude čítať.“ Konkrétne tieto zamietnuté návrhy obhajoby (aj ďalšie) boli

spôsobilé privodiť zmenu dokazovanej okolnosti a ak by boli vykonané tak, by boli

v prospech vtedy obžalovaného (sťažovateľa). Tieto a ďalšie porušenia práva na obhajobu

by s určitosťou boli ozrejmené, ak by sa dovolací súd dovolaním sťažovateľa dôkladne

zaoberal a neodmietol dovolanie bez preskúmania veci. Preskúmaním by bolo zistené

porušenie práva na obhajobu, ktoré spočíva v ukrátení sťažovateľa na tomto jeho zákonnom

práve spočívajúcom v celom rade nezákonných úkonov orgánov činných v trestnom konaní,

ktoré predchádzali rozhodnutiu dovolacieho súdu, a ktoré ak by neboli porušené

sťažovateľovi zaručovali komplexné uplatnenie práva na obhajobu v tomto trestnom konaní.

Konštatuje sa, že na vyhotovenie zápisníc nebolo použije záznamové zariadenie.

... S prihliadnutím na vyššie uvedené je teda zrejmé, že napádané rozhodnutie

dovolacieho súdu je nesprávne hneď z viacerých dôvodov:

- z dôvodu, že nerešpektuje podstatu zákona s prihliadnutím na ústavné právo podľa

SR - právo na súdnu ochranu - z toho hľadiska, aby po splnení

procesných podmienok v podobe riadne (po obsahovej stránke) a včasné (v zákonnej lehote)

podaného opravného prostriedku, bolo o takomto opravnom prostriedku meritórne

rozhodnuté, teda aby napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie bolo vecne preskúmané

z hľadiska jeho zákonnosti a dôvodnosti;

- z dôvodu, keďže dovolací súd rozhodol vec bez jej preskúmania, jeho rozhodnutia

absentuje také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a ktoré je súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé súdne konanie...

- z dôvodu, že boli porušené procesné garancie sťažovateľa vyplývajúce z ustanovení

a z a z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorými je zabezpečené, aby bola účastníkovi konania,

na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci

rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím

svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania;

- z dôvodu, že konajúce súdy nekonali vo veci sťažovateľa v zhode s Trestným

poriadkom.

... Z vyššie uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 23.11.2017 boli porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v , právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

4. Na základe uvedených argumentov sťažovateľ žiada ústavný súd, aby nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (správne má byť

, pozn.) zo dňa 23. novembra 2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19. februára 2015 (správne má byť zo dňa 23. novembra 2017, pozn.)

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

III.

8. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že

ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

9. Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom,

advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. ,

, ).

10. Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že sťažovateľ

v odôvodnení a v petite sťažnosti neuviedol totožné spisové značky konania

vedeného najvyšším súdom, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Taktiež v časti V ústavnej sťažnosti sú uvedené odkazy na uznesenia najvyššieho súdu

nesúvisiace s prerokovaným prípadom.

11. Za takejto situácie sa sťažnosť sťažovateľa javí ako taká, ktorú by ústavný súd

mohol odmietnuť podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitosti (podobne napr. , , ,

).

12. Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu

pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v rozsahu, v akom mu to umožňovala ústavnoprávne

relevantná kvalita použitej argumentácie sťažovateľa v podanej sťažnosti.

13. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi,

ku ktorým všeobecné súdy dospeli, čím bolo porušené základné právo na súdnu ochranu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

15. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených

článkov a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum ústavný súd

vykonal v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší

súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

16. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2017

vyplýva, že ním bolo podľa odmietnuté dovolanie

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 10. decembra 2015.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní uviedol ako dôvody

dovolania dôvody podľa a , teda že v konaní

bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Podľa názoru najvyššieho

súdu námietka týkajúca sa zaujatosti konajúcej sudkyne, ktorá mala nezákonne obmedziť

obhajcu v pohybe na súde, nebola dôvodná a sťažovateľ ju v konaní pred súdmi ani

nevzniesol. Predmetná námietka bola zároveň subsumovaná pod nesprávny dovolací dôvod

[správne mal byť aplikovaný dôvod podľa ].

Najvyšší súd zaujal názor aj k opakovaným námietkam týkajúcim sa neustáleho

prerušovania sťažovateľa, resp. jeho obhajcu pri kladení otázok poškodeným a svedkom,

resp. marenia kontradiktórneho výsluchu, že o týchto námietkach sa správne nekonalo,

keďže sa týkali výhradne procesného postupu súdu.

K ďalším námietkam sťažovateľa týkajúcim sa nevykonania rekonštrukcie skutku,

nezabezpečenia pokladničného dokladu, absencie motívu a vzájomne si kolidujúcich

výpovedí svedkov najvyšší súd uviedol, že tie už boli obsiahnuté v skôr podanom dovolaní

sťažovateľa, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn.

z 13. októbra 2016 podľa odmietol, a opätovne

skonštatoval, že ide o námietky, ktoré sa týkajú rozsahu vykonaného dokazovania,

resp. hodnotenia skutkového stavu, do ktorého dovolací súd nemôže vstupovať v zmysle

časti vety za bodkočiarkou . V tomto najvyšší súd

dospel k záveru, že okresný súd sa návrhmi obhajoby na doplnenie dokazovania zaoberal

a vždy pri tom zdôvodnil, prečo im nevyhovel, a preto nemožno skonštatovať, že by bolo

porušené právo na obhajobu.

Pokiaľ išlo o uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku, najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľom uvedené námietky k jeho naplneniu

nesmerovali.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích

dôvodov v zmysle odmietol.

17. Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Najvyšší súd zaujal k námietkam sťažovateľa stanoviská, ktoré

sa nejavia ako ústavne nekonformné, teda nie sú arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže bez ďalšieho

znamenať porušenie označených práv podľa a dohovoru.

18. Ústavný súd sa v okolnostiach posudzovanej veci nestotožňuje s obranou

sťažovateľa, keď poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci pod sp. zn.

, kde dovolací súd zrušil rozhodnutie krajského súdu, pretože dôkaz nebol

vykonaný zákonným spôsobom, a to z dôvodu, že nie sú porovnateľné s predmetnou

sťažnosťou. V danej veci sa všeobecné súdy neopierali o jediný priamy usvedčujúci dôkaz,

ale vychádzali z viacerých svedeckých výpovedí.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. , , , ,

).

20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej

predbežnom prerokovaní podľa v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru

21. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu aj vyslovenie

porušenia práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

22. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické

osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv

chránených dohovorom (, ).

23. Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52;

m. m. ). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru

nedospel.

24. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný

prostriedok nápravy, ktorý aj využil podaním ústavnej sťažnosti, a jeho právam bola

poskytnutá ochrana zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje,

že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 dohovoru, ktorý

upravuje právo na účinný prostriedok nápravy, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

25. Nad rámec ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalšími námietkami sťažovateľa

uvedenými v sťažnosti sa už bližšie nezaoberal z dôvodu, že údajné namietané porušenie

základného práva podľa a uvedené v sťažnosti nie je

zdôvodnené a nie je ani premietnuté v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20

ods. 4 ).

26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018