Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 252/2018
PDF · 255.35 KB
No categories available
II. ÚS 252/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Chmelom, Royova 9, Piešťany, pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 76/2017 a jeho uznesením
z 23. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor)
a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tdo 73/2017 (správne má byť sp. zn. 5 Tdo 76/2017, pozn.) a jeho uznesením
z 23. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 29. januára 2018.
2.1 Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 67/2014 z 25. februára 2015 uznaný vinným
zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov na tom skutkovom základe, že 9. marca 2012 v čase asi
o 9.45 h v obci Banka v priestoroch penziónu nútil (ďalej len
„poškodený“) pod hrozbou, že ho zastrelí a vystrieľa celú jeho rodinu i tých, ktorých pozná,
aby mu vrátil finančné prostriedky vo výške 600 000 €, ktoré mu poškodený dlhoval
po termíne splatnosti z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke z 21. júla 2010 medzi
sťažovateľom ako veriteľom a poškodeným ako dlžníkom, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú
dobu v trvaní dvoch rokov.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 To 37/2015
z 10. decembra 2015 tak, že odvolanie podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodné
zamietol.
2.2 Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tdo 71/2016 z 13. októbra 2016 tak, že dovolanie podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol, že
v zmysle uvedeného ustanovenia nemôže dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi
prvého a druhého stupňa ani meniť, ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému
okresným súdom, resp. odvolacím súdom vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže
sťažovateľ v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové, za ktoré sa považujú tie, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi prvého
a druhého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu námietky sťažovateľa v dovolaní
posudzujúce vykonávanie dôkazov okresným súdom a krajským súdom v danej veci,
smerujúce k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý by zodpovedal predstavám sťažovateľa,
svojím obsahom nenapĺňali nielen dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, ale ani žiaden iný dôvod dovolania.
2.3 Sťažovateľ 26. júna 2017 podal opätovne dovolanie proti rozsudku
krajského súdu z 10. decembra 2015, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Tdo 76/2017 z 23. novembra 2017 tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. c) a g) Trestného poriadku.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza:
«Senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č. k.: 5Tdo/71/2016
o dovolaní podanom sťažovateľom sa nezaoberal namietanými dôvodmi dovolania
a nedostatkami v konaniach pred súdom prvého i druhého stupňa uvedenými v dovolaní.
Ten istý senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č. k.: 5Tdo/76/2017
o dovolaní podanom sťažovateľom sa opäť nezaoberal namietanými dôvodmi dovolania
a nedostatkami v konaniach pred sudom prvého i druhého stupňa uvedenými v dovolaní.
Senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dvakrát pristúpil k odmietnutiu dovolania
sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a teda dvakrát dospel k odmietnutiu
dovolania bez preskúmania veci. Ako je zrejmé z rozhodnutia Senátu 5T Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní č. k.: 5Tdo/76/2017 v odôvodnení nepoukázal na dôvody
svojho predchádzajúceho odmietnutia dovolania, ale zotrval na svojom pôvodnom
stanovisku hodnotiacom postup zákonnej sudkyne súdu prvého stupňa a jej „neporušenie“
práva sťažovateľa na obhajobu.
... Rozsudkom samosudkyne Okresného súdu Piešťany pod č.k. 2T/67/2014 zo dňa
25.02.2015 bol obžalovaný , teraz sťažovateľ, uznaný za vinného
zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť dňa 09.03.2012 asi o 09:45 v obci Banka v priestoroch penziónu v ktorých
priestoroch mal nútiť poškodeného pod hrozbou, že ho zastrelí a vystrieľa celú
jeho rodinu a tých, ktorých pozná, aby mu vrátil pôžičku vo výške 600.000 €,
ktorú spolu uzavreli dňa 21.07.2010 (o povinnosti zaplatiť sumu 600.000 € s prísl.
právoplatne rozhodol Okresný súd Piešťany č. k.: 6Ro/386/2010-13 z 20.01.2011)...
... Odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo
a dospel k názoru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Podľa názoru odvolacieho
súdu prvostupňový súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zistil správne skutočný
stav veci, konanie obžalovaného aj správne posúdil po právnej stránke a svoje rozhodnutie
aj odôvodnil v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku. S týmito závermi odvolacieho súdu
nemožno súhlasiť. Po podaní odvolania Krajský súd v Trnave odvolanie sťažovateľa
zamietol dňa 10.12.2015.
Z odôvodnenia rozsudkov je možné konštatovať, že obidva súdy spoločne
a jednoznačne zistili, „že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky
zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania...“. Oba súdy ignorovali výpoveď
svedka , ktorý na hlavnom pojednávaní dňa 12.01.2015 vypovedal, že
v čase konfliktu stál dva metre, možno meter od poškodeného a obžalovaného
- sťažovateľa, že obžalovaný „ani jednou topánkou“
nebol v priestoroch penziónu , čo samosudkyne neprekážalo ustáliť a sťažovateľa
uznať za vinného zo spáchania zločinu vydierania vykonaného v priestoroch penziónu
. Ďalej obidva súdy absolútne ignorovali a neprekážalo im pri ich rozhodnutí
nepravdivé tvrdenie poškodeného , ktorý napísal a vypovedal orgánom
činným v trestnom konaní, že úkon sťažovateľ dňa 09.03.2012 asi
o 09:45 hodine v obci ... vykonal v priestoroch penziónu , keď nútil
pod hrozbou, že ho zastrelí a vystrieľa celú rodinu a tých, ktorých pozná, aby
mu vrátil finančné prostriedky, ktoré mu dlhoval, ktoré konanie je zaznamenané
na kamerovom zázname... Teda nikým a ničím nebolo preukázané, že v priestoroch
penziónu , konkrétne v priestoroch recepcie je namontovaný kamerový systém, alebo
aspoň jedna kamera. Krajský súd v Trnave oboznamujúc sa so spisovým materiálom,
predovšetkým s výpoveďou poškodeného, ktorú považoval tento súd za logicky zdôvodnenú,
akceptoval jeho tvrdenie, že o samotnom incidente existuje kamerový záznam
(pozn. takz. incident bol dňa 09.03.2012). keďže kamera sa nachádzala v priestore, ktorý
sníma priamo recepciu penziónu a navyše odvolací súd zaujal stanovisko, že príslušný
kamerový záznam bol premietnutý, avšak z premietnutia vyplynulo, že sa jedná o záznam zo
dňa 02.04.2012 (na č. l. 130 spisu je zažurnalizavané DVD zo dňa 24.05.2012, nie zo dňa
02.04.2012), so záverom, že neexistencia kamerového záznamu je nepodstatný dôkaz...
Samosudkyňa súdu prvého stupňa zamietala otázky obhajoby, ktoré sa týkali konania
účastníkov takz. incidentu, ale neboli vykonané priamo v deň tohto incidentu 09.03.2012,
ale o niečo skôr, či neskôr. Naopak ako dôkaz dala premietnuť záznam, absolútne, ale
absolútne nesúvisiaci s udalosťou zo dňa 09.03.2012, naviac prokurátorovi povolila klásť
otázky, ktoré predchádzali udalosti zo dňa 09.03.2012, aj preto obhajoba namietala
a namieta porušenia práva na obhajobu a porušenie § 2 ods. 14 Trestného poriadku
o rovnosti procesných strán...
... V zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 22.09.2014 na Okresnom súde
Piešťany možno čítať vyjadrenie samosudkyne: „ S poukazom na to, že hlavné pojednávanie
bolo zdržované obžalovaným a obhajcom, nakoľko kládli otázky, ktoré nesúviseli
so skutkom, súd nemôže vypočuť predvolaných svedkov, nakoľko sú o 10:30 hod. a 11:00
hod. naplánované ďalšie hlavné pojednávania...“ Samosudkyňa mnohokrát zamietla otázky
sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu na svedkov, ktoré by mohli priniesť dôkazy v prospech
obžalovaného , niekoľkokrát sa vyhrážala uložením poriadkovej pokuty,
prerušovala im záverečnú reč, s odôvodnením, že vybočujú z rámca prejednávanej veci,
za takéto vybočenia považovala aj mnoho položených otázok, nakoniec je treba konštatovať,
že upravovala zápisnice z hlavných pojednávaní a až potom ich doručila obhajobe.
Dovolací súd v odôvodnení konštatuje, že nebol podaný návrh na zaujatosť voči
samosudkyni, naopak boli podané dva návrhy a pri preskúmaní veci by tí, ktorí by skúmali
vec, by tieto návrhy našli... Po ďalších zamietnutých otázok samosudkyňou som podal
v postavení obhajcu námietku zaujatosti voči mojej osobe a to z dôvodu porušovania práva
na obhajobu. Samosudkyňa uznesením zamietla námietku zaujatosti, a účelovo použila ako
dôvod zamietnutia námietky a to procesný postup súdu. Dôvod zmietnutia námietky
zo strany samosudkyne bol vymyslený a nezakladal sa na pravde. Ďalej som navrhol
z dôvodu, že vo výpovedi poškodeného sa objavovali nezrovnalosti, aby súd prečítal trestné
oznámenie, ktoré poškodený doručil na prokuratúru dňa 09.03.2012. Samosudkyňa sa ma
opýtala, či som oboznámený so spisom, na čo som odpovedal, že áno. Potom tento návrh
na dokazovanie uzavrela „Súd má za to, že všetci prítomní sú oboznámení so spisom.
S poukazom na skutočnosť, že všetky strany konania sú oboznámené so spisom, súd
oznámenie nebude čítať.“ Konkrétne tieto zamietnuté návrhy obhajoby (aj ďalšie) boli
spôsobilé privodiť zmenu dokazovanej okolnosti a ak by boli vykonané tak, by boli
v prospech vtedy obžalovaného (sťažovateľa). Tieto a ďalšie porušenia práva na obhajobu
by s určitosťou boli ozrejmené, ak by sa dovolací súd dovolaním sťažovateľa dôkladne
zaoberal a neodmietol dovolanie bez preskúmania veci. Preskúmaním by bolo zistené
porušenie práva na obhajobu, ktoré spočíva v ukrátení sťažovateľa na tomto jeho zákonnom
práve spočívajúcom v celom rade nezákonných úkonov orgánov činných v trestnom konaní,
ktoré predchádzali rozhodnutiu dovolacieho súdu, a ktoré ak by neboli porušené
sťažovateľovi zaručovali komplexné uplatnenie práva na obhajobu v tomto trestnom konaní.
Konštatuje sa, že na vyhotovenie zápisníc nebolo použije záznamové zariadenie.
... S prihliadnutím na vyššie uvedené je teda zrejmé, že napádané rozhodnutie
dovolacieho súdu je nesprávne hneď z viacerých dôvodov:
- z dôvodu, že nerešpektuje podstatu zákona s prihliadnutím na ústavné právo podľa
§ 46 ods. 1 Ústavy SR - právo na súdnu ochranu - z toho hľadiska, aby po splnení
procesných podmienok v podobe riadne (po obsahovej stránke) a včasné (v zákonnej lehote)
podaného opravného prostriedku, bolo o takomto opravnom prostriedku meritórne
rozhodnuté, teda aby napádané rozhodnutie súdu nižšej inštancie bolo vecne preskúmané
z hľadiska jeho zákonnosti a dôvodnosti;
- z dôvodu, keďže dovolací súd rozhodol vec bez jej preskúmania, jeho rozhodnutia
absentuje také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a ktoré je súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé súdne konanie...
- z dôvodu, že boli porušené procesné garancie sťažovateľa vyplývajúce z ustanovení
čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorými je zabezpečené, aby bola účastníkovi konania,
na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci
rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím
svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej
pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania;
- z dôvodu, že konajúce súdy nekonali vo veci sťažovateľa v zhode s Trestným
poriadkom.
... Z vyššie uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo 76/2017 zo dňa 23.11.2017 boli porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
4. Na základe uvedených argumentov sťažovateľ žiada ústavný súd, aby nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 73/2017 (správne má byť
5 Tdo 76/2017, pozn.) zo dňa 23. novembra 2017 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 53/2014 zo dňa
19. februára 2015 (správne má byť 5 Tdo 76/2017 zo dňa 23. novembra 2017, pozn.)
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania
na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
III.
8. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že
ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
9. Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom,
advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05,
III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
10. Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že sťažovateľ
v odôvodnení a v petite sťažnosti neuviedol totožné spisové značky konania
vedeného najvyšším súdom, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.
Taktiež v časti V ústavnej sťažnosti sú uvedené odkazy na uznesenia najvyššieho súdu
nesúvisiace s prerokovaným prípadom.
11. Za takejto situácie sa sťažnosť sťažovateľa javí ako taká, ktorú by ústavný súd
mohol odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitosti (podobne napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09,
12. Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu
pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v rozsahu, v akom mu to umožňovala ústavnoprávne
relevantná kvalita použitej argumentácie sťažovateľa v podanej sťažnosti.
13. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi,
ku ktorým všeobecné súdy dospeli, čím bolo porušené základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
15. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum ústavný súd
vykonal v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší
súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
16. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 76/2017 z 23. novembra 2017
vyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 To 37/2015 z 10. decembra 2015.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní uviedol ako dôvody
dovolania dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, teda že v konaní
bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Podľa názoru najvyššieho
súdu námietka týkajúca sa zaujatosti konajúcej sudkyne, ktorá mala nezákonne obmedziť
obhajcu v pohybe na súde, nebola dôvodná a sťažovateľ ju v konaní pred súdmi ani
nevzniesol. Predmetná námietka bola zároveň subsumovaná pod nesprávny dovolací dôvod
[správne mal byť aplikovaný dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku].
Najvyšší súd zaujal názor aj k opakovaným námietkam týkajúcim sa neustáleho
prerušovania sťažovateľa, resp. jeho obhajcu pri kladení otázok poškodeným a svedkom,
resp. marenia kontradiktórneho výsluchu, že o týchto námietkach sa správne nekonalo,
keďže sa týkali výhradne procesného postupu súdu.
K ďalším námietkam sťažovateľa týkajúcim sa nevykonania rekonštrukcie skutku,
nezabezpečenia pokladničného dokladu, absencie motívu a vzájomne si kolidujúcich
výpovedí svedkov najvyšší súd uviedol, že tie už boli obsiahnuté v skôr podanom dovolaní
sťažovateľa, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. 5 Tdo 71/2016
z 13. októbra 2016 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, a opätovne
skonštatoval, že ide o námietky, ktoré sa týkajú rozsahu vykonaného dokazovania,
resp. hodnotenia skutkového stavu, do ktorého dovolací súd nemôže vstupovať v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku. V tomto najvyšší súd
dospel k záveru, že okresný súd sa návrhmi obhajoby na doplnenie dokazovania zaoberal
a vždy pri tom zdôvodnil, prečo im nevyhovel, a preto nemožno skonštatovať, že by bolo
porušené právo na obhajobu.
Pokiaľ išlo o uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného
poriadku, najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľom uvedené námietky k jeho naplneniu
nesmerovali.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích
dôvodov v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
17. Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Najvyšší súd zaujal k námietkam sťažovateľa stanoviská, ktoré
sa nejavia ako ústavne nekonformné, teda nie sú arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže bez ďalšieho
znamenať porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru.
18. Ústavný súd sa v okolnostiach posudzovanej veci nestotožňuje s obranou
sťažovateľa, keď poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci pod sp. zn.
6 Tdo 16/2008, kde dovolací súd zrušil rozhodnutie krajského súdu, pretože dôkaz nebol
vykonaný zákonným spôsobom, a to z dôvodu, že nie sú porovnateľné s predmetnou
sťažnosťou. V danej veci sa všeobecné súdy neopierali o jediný priamy usvedčujúci dôkaz,
ale vychádzali z viacerých svedeckých výpovedí.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, III. ÚS 155/09,
20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru
21. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu aj vyslovenie
porušenia práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.
22. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické
osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne
prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv
chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).
23. Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52;
m. m. IV. ÚS 163/07). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru
nedospel.
24. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný
prostriedok nápravy, ktorý aj využil podaním ústavnej sťažnosti, a jeho právam bola
poskytnutá ochrana zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje,
že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 dohovoru, ktorý
upravuje právo na účinný prostriedok nápravy, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
25. Nad rámec ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalšími námietkami sťažovateľa
uvedenými v sťažnosti sa už bližšie nezaoberal z dôvodu, že údajné namietané porušenie
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy uvedené v sťažnosti nie je
zdôvodnené a nie je ani premietnuté v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde).
26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2018