Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 109/2018
PDF · 234.08 KB
No categories available
I. ÚS 109/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
vo veci sťažnosti maloletej , zastúpenej matkou
, , právne zastúpených advokátkou
JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, Námestie Svätej Anny 7269/20A, Trenčín, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 51 Er 327/2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo maloletej na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 51 Er 327/2015 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 51 Er 327/2015
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Maloletej p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť maloletej trovy
právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov)
na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Ing. Viery Kolačanskej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 109/2018-13 z 12. apríla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť maloletej (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 51 Er 327/2015 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa pod sp. zn.
51 Er 327/2015 vedie exekúcia v prospech sťažovateľky proti jej otcovi (ďalej len
„povinný“) z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti vyplývajúcej povinnému
z exekučného titulu (právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k.
30 P 89/2012-695 z 26. júna 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.
4 CoP 75/2014-737 z 23. októbra 2014). Povinný proti tejto exekúcii podal námietky
z 13. mája 2015, o ktorých doteraz okresný súd nerozhodol. Sťažovateľka v namietanom
konaní podaním zo 7. júla 2016 a z 30. januára 2017 okresný súd urgovala, aby rozhodol
o námietkach povinného proti exekúcii. Pretože sa tak nestalo, podala sťažovateľka
sťažnosť z 24. júla 2017 na zbytočné prieťahy a žiadala prijať opatrenia na odstránenie
prieťahov v namietanom konaní. Túto sťažnosť predseda okresného súdu uznal za
opodstatnenú, keďže okresný súd dlhšiu dobu nevykonal úkon. Zároveň predseda okresného
súdu konštatoval, že nezistil subjektívne prieťahy v namietanom konaní spôsobené
zamestnancami okresného súdu, pričom situácia je spôsobená objektívnym stavom, ktorý
vyplýva z nedostatočného personálneho obsadenia okresného súdu.
3. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd bol nečinný v období od 19. mája
2015 do 5. januára 2016, od 5. januára 2016 do 4. augusta 2017 a od polovice augusta 2017
doteraz. Podľa sťažovateľky „doba, počas ktorej Okresný súd Trnava rozhoduje
o námietkach proti exekúcií (takmer tri roky) je neprimerane dlhá, neospravedlniteľná
a nezdôvodniteľná. Spôsobuje ju predovšetkým a hlavne súd svojim nekonaním, pričom
porušuje medzinárodné zmluvy a ustanovenia právnych predpisov.
... Je evidentné, že Okresný súd Trnava od podania námietok povinným zo dňa
15.05.2015 vo veci nekoná, resp. koná s mimoriadne veľkými časovými odstupmi. Rovnako
je zrejmé, že dlžná suma predstavujúca dlh na výživnom na maloletú sťažovateľku bola
súdnym exekútorom zaistená, avšak ku dnešnému dňu nemôže byť zákonnej zástupkyni
maloletej sťažovateľky poukázaná, z dôvodu nerozhodnutia o námietkach povinného od
mája 2015. Podotýkam, že sa jedná o dlžné výživné, teda o čiastku, ktorá na výživu
maloletej sťažovateľky už mala byť zaplatená, pričom zákonná zástupkyňa maloletej
sťažovateľky pri uspokojovaní potrieb maloletej sťažovateľky už musela túto sumu vydať
a uspokojiť potreby maloletej sťažovateľky tak, ako tieto postupne vznikali.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označeného základného práva postupom
okresného súdu v namietanom konaní a prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov. Okrem toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €
a náhrady trov konania v sume 325,42 €.
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa predseda okresného súdu vyjadril k priebehu
konania podaním sp. zn. 1 SprV304/2018 zo 7. mája 2018. Predseda okresného súdu
vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. mája 2018 uviedol:
„Podľa môjho názoru nie je možné konštatovať, že súd vo veci nekoná alebo
nekonal, nakoľko úkony vykonával priebežne, plynulo a efektívne, v primeraných lehotách, s
cieľom vec čo najskôr rozhodnúť - relatívne dlhšia doba medzi vykonaním jednotlivých
úkonov súdu bola spôsobená najmä nečinnosťou predchádzajúceho právneho zástupcu
sťažovateľky, a tiež skutočnosťou, že zmenila právneho zástupcu bez toho, aby túto
skutočnosť oznámila súdu (čím bola vyvolaná potreba vykonať nadbytočné a z pohľadu
súdu zbytočné úkony); tieto skutočnosti nie je možné pripísať na vrub konajúceho súdu;
jednak tiež objektívnou skutočnosťou, keď Okresný súd Trnava bol dlhodobo personálne
poddimenzovaný (na čo jednotliví sudcovia a vyšší súdni úradníci pravidelne upozorňujú),
dĺžka konania je teda spôsobená objektívnym stavom, čo tiež nie je možné pripísať na vrub
konajúceho súdu. Z vyššie uvedených dôvodov považujem predmetnú sťažnosť za
nedôvodnú, nezistil som žiadne (už vôbec nie subjektívne) prieťahy v konaní, ktoré by boli
spôsobené sudcom alebo pracovníkom tunajšieho súdu.“
6. Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku zo 17. mája 2018, ktorým reagovala
na vyjadrenie predsedu okresného súdu, uviedla, že «už z prehľadu úkonov okresného súdu
vyplýva, že Okresný súd Trnava rozhodoval v jednoduchej, bežnej veci neprimerane dlho.
Nedá sa stotožniť s názorom OS Trnava, že vo veci koná, resp. konal, a že úkony vykonával
priebežne, plynulo a efektívne, v primeraných lehotách.
Rovnako sa dôrazne ohradzujem proti vyjadreniu Okresného súdu Trnava že
relatívne dlhšia doba medzi vykonaním jednotlivých úkonov súdu bola spôsobená „najmä
nečinnosťou predchádzajúceho PZ oprávnenej/sťažovateľky, a tiež skutočnosťou, že zmenila
PZ bez toho, aby toto oznámila súdu (čím bola vyvolaná potreba vykonať nadbytočné
a z pohľadu súdu zbytočné úkony)“.
... Okresný súd Trnava mal od 15.01.2016 vedomosť, že pôvodný PZ sťažovateľku
nezastupuje. Okresnému súdu Trnava nič nebránilo, aby od tohto dátumu vo veci konal
priamo so sťažovateľkou, ako účastníčkou konania.
Nadbytočné a zbytočné úkony vykonáva súd v súčasnej dobe, kedy podaním
z 30.04.2018 opätovne žiada od sťažovateľky informácie, ktoré mu boli doručené dňa
16.08.2017...
Mám za to, že doba, počas ktorej OS Trnava rozhoduje o námietkach proti exekúcií
takmer tri roky je neprimerane dlhá, neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. Spôsobuje ju
predovšetkým a hlavne súd svojim nekonaním, pričom porušuje medzinárodné zmluvy
a ustanovenia právnych predpisov.».
II.
7. Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti, k nej pripojených písomností, vyjadrení
účastníkov konania a súdneho spisu okresného súdu, ktorý bol ústavnému súdu doručený
14. mája 2018, zistil ďalej uvedenú chronológiu úkonov v namietanom konaní:
- 9. marca 2015 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a 12. marca 2015 bolo vydané poverenie č.
5207*171521;
- 29. mája 2015 bol okresnému súdu doručený návrh súdneho exekútora na
rozhodnutie o námietkach povinného proti exekúcii z 15. mája 2015 spolu s vyjadrením
bývalého právneho zástupcu sťažovateľky z 21. mája 2015 k týmto námietkam proti
exekúcii;
- 5. januára 2016 bola zaslaná výzva bývalému právnemu zástupcovi sťažovateľky,
aby preukázal tvrdenia, ktoré uviedol vo vyjadrení k námietkam povinného proti exekúcii;
- 15. januára 2016 bolo doručené okresnému súdu oznámenie bývalého právneho
zástupcu sťažovateľky, že v tomto konaní už nezastupuje sťažovateľku;
- 4. augusta 2017 bola zaslaná výzva súčasnej právnej zástupkyne sťažovateľky, aby
sa vyjadrila k tvrdeniam bývalého právneho zástupcu sťažovateľky;
- 30. apríla 2018 bola zaslaná výzva súdnemu exekútorovi, aby sa vyjadril
k námietkam povinného o tom, že boli vykonané platby, resp. mu boli odpísané z účtu
peňažné prostriedky ešte pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň bola
zaslaná výzva súčasnej právnej zástupkyni sťažovateľky, aby sa vyjadrila o aktuálnej výške
dlhu a aby riadne označila platby povinného.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva uvedeného
v bode 1.
III.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.
11. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
13. Základnou povinnosťou súdu je aj v exekučnom konaní (v rozsahu zákonných
oprávnení a povinností súdu, pozn.) zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní,
ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so
žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže v exekučných konaniach sa primerane používali
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 OSP). Od 1. júla 2016 nadobudol
účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý
v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania, pričom v exekučných konaniach
sa použijú primerane ustanovenia Civilného súdneho poriadku (§ 9a Exekučného poriadku
v znení platnom do 31. marca 2017 a § 200 Exekučného poriadku v platnom v znení).
14. Ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného konania je exekúcia na
vymoženie výživného pre sťažovateľku a s tým súvisiace rozhodovanie okresného súdu
o námietkach povinného proti exekúcii. Je to teda vec, ktorej povaha si vyžaduje zvýšenú
starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného
znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis
I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
16. Ústavný súd konštatuje, že dĺžka rozhodovania okresného súdu o námietkach
povinného proti exekúcii nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci, pričom
ide o štandardné konanie tvoriace frekventovanú súčasť agendy okresných súdov. Napokon
ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu
zložitosť tejto veci.
17. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka je v konaní aktívna, reagovala v stanovených lehotách na výzvy
okresného súdu, dvakrát urgovala okresný súd, aby rozhodol o námietkach povinného proti
exekúcii. Zároveň sťažovateľka podala aj sťažnosť predsedovi okresného súdu na zbytočné
prieťahy.
Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom predsedu okresného súdu, že bývalý právny
zástupca sťažovateľky bol v tomto konaní nečinný. Z úkonov vykonaných okresným súdom
v namietanom konaní uvedených vo vyjadrení predsedu okresného súdu má vyplývať, že
bývalý právny zástupca sťažovateľky nereagoval na výzvu z 5. januára 2016. Okresný súd
preto mal opätovne doručovať túto výzvu bývalému právnemu zástupcovi sťažovateľky,
pričom toto opätovne doručovanie zo spisového materiálu okresného súdu nepovažoval
ústavný súd za preukázané. Bývalý právny zástupca sťažovateľky totiž reagoval na výzvu
z 5. januára 2016 (doručená 12. januára 2016, pozn.) bez zbytočného odkladu a jeho
odpoveď z 12. januára 2016 bola okresnému súdu doručená už 15. januára 2016.
Skutočnosť, že zmena právneho zástupcu sťažovateľky nebola oznámená okresnému
súdu, nemala podľa názoru ústavného súdu osobitnú relevanciu vo vzťahu k možnosti
okresného súdu postupovať vo veci plynulo, keďže okresný súd mohol konať priamo so
zákonnou zástupkyňou sťažovateľky. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že bývalý právny
zástupca sťažovateľky oznámil súdnemu exekútorovi vypovedanie splnomocnenia zo strany
sťažovateľky, pričom túto skutočnosť mal súdny exekútor oznámiť okresnému súdu
v súvislosti s jeho rozhodovaním o námietkach povinného proti exekúcii.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľka svojím správaním neprispela
k predĺženiu tohto konania.
18. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného
základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu
nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).
Okolnosťou, ktorá narušuje plynulosť konania, je nečinnosť okresného súdu, a to
v období od 29. mája 2015, keď boli okresnému súdu doručené námietky povinného proti
exekúcii, do 5. januára 2016, keď okresný súd vyzval bývalého právneho zástupcu
sťažovateľky na vyjadrenie, a táto nečinnosť ďalej pokračovala od tohto dňa do 4. augusta
2017, keď okresný súd vyzval súčasnú právnu zástupkyňu sťažovateľky na vyjadrenie.
Okresný súd potom vykonal ďalší úkon až 30. apríla 2018, keď vyzval súčasnú právnu
zástupkyňu sťažovateľky a súdneho exekútora na vyjadrenie.
O námietkach povinného proti exekúcii nie je rozhodnuté ani po troch rokoch od ich
doručenia okresnému súdu, čo z ústavnoprávneho hľadiska nie je akceptovateľné. Počas
tohto obdobia okresný súd vykonal vo veci tri (jednoduché) výzvy, ktoré doteraz
nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas exekučného
konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy
(pozri napr. I. ÚS 41/02).
19. Ústavný súd sa priklonil k názoru sťažovateľky, že k zbytočným prieťahom
v konaní došlo, aj keď v predmetnej veci okresný súd vykonával úkony. Negatívny dopad
postupu okresného súdu v takej citlivej veci pre sťažovateľku je podľa názoru ústavného
súdu zvýraznený aj povahou predmetu samotnej exekúcie (vymoženie výživného) a s ňou
súvisiacim významom namietaného konania pre sťažovateľku ako oprávnenú. Je zrejmé, že
len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca
náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne
či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.
20. Vo vzťahu k argumentácii predsedu okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení
k sťažnosti poukazoval na dlhodobú nedostatočnú personálnu obsadenosť okresného súdu
a neexistenciu „subjektívnych dôvodov prieťahov“ (spôsobených dôvodmi na strane
konkrétneho sudcu, resp. zamestnanca okresného súdu) v posudzovanej veci, ústavný súd
uvádza, že v podobných súvislostiach už viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03), že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.
I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru
ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na
dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje postup súdu,
a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho
sudcu (resp. zamestnanca súdu) vybavujúceho danú vec. Aj za konanie konkrétneho sudcu,
resp. zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky reálneho naplnenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť príslušný súd ako
orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť účastníkom (stranám) konania
účinnú súdnu ochranu. V tomto zmysle preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti,
ktorou sú namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní, v zásade nemožno robiť rozdiel
medzi tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov (m. m. I. ÚS 6/06).
21. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku rozhodovania o námietkach povinného proti
exekúcii, predmet sporu, jeho význam pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k záveru, že
v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené
nečinnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom
okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
23. Vzhľadom na skutočnosť, že o námietkach povinného proti exekúcii nebolo
v čase rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
prikázal okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
25. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
26. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
27. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 4 000 € z dôvodu, že „súd vo veci koná spôsobom, ktorý spôsobuje nedôvodné
a nevysvetliteľné prieťahy v konaní. Zákonná zástupkyňa, ktorá uspokojuje a uspokojovala
z výlučne vlastných finančných prostriedkov potreby maloletej sťažovateľky sa z dôvodu
liknavého rozhodovania súdu nemôže dostať k finančným prostriedkom, ktoré na
uspokojenie potrieb maloletej sťažovateľky dávno vydala, a tieto boli sťažovateľkou
spotrebované, aj keď sú tieto finančné prostriedky súdnym exekútorom zaistené...“.
28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
29. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku rozhodovania okresného súdu o námietkach
povinného proti exekúcii, povahu zisteného porušenia a berúc do úvahy konkrétne okolnosti
prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie (bod 3 výroku nálezu).
30. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 1 000 €. Z uvedených dôvodov
ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.
31. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
32. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľke ústavný súd vychádzal
z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom v sume 325,42 € (2 úkony právnej pomoci
po 153,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné
podanie sťažnosti na ústavnom súde, 2x paušálna náhrada hotových výdavkov po 9,21 €).
Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4
výroku tohto nálezu.
33. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 30. mája 2018