Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 359/2018
PDF · 269.42 KB
No categories available
IV. ÚS 359/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Pavlom Čičmancom, Prievozská 14/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 43/2016 z 3. mája 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 13 S 283/2014 zo 16. marca 2016 a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,
Prievozská 14/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžf 43/2016
z 3. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 283/2014 zo 16. marca 2016 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu
Trenčín (ďalej len „správca dane“) z 12. júna 2014 bol sťažovateľke vyrubený rozdiel
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2012
v sume 8 054,60 €, nepriznaný nadmerný odpočet DPH uplatnený daňovým priznaním
za toto obdobie a bola jej vyrubená vlastná daňová povinnosť z dôvodu, že správca dane
jej neuznal právo odpočítať si DPH z faktúry vystavenej dodávateľom
dňa 24. augusta 2012.
Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodlo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací správny orgán“)
rozhodnutím zo 17. septembra 2014 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane
potvrdilo, pričom vychádzalo zo skutkového stavu zisteného správcom dane a s jeho
hodnotením veci sa stotožnilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu
sťažovateľka podala správnu žalobu, pretože považovala zistenie skutkového stavu veci
za neobjektívne, keďže správca dane nevykonal ňou navrhované dôkazy. Odmietla, že by
cieľom jej konania bolo získanie nenáležitej daňovej výhody formou odpočtu DPH. Krajský
súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala 3. mája 2016
odvolanie, v ktorom predovšetkým namietala arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského
súdu, a to, že krajský súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom
spisu, a tiež z nesprávneho výkladu dotknutých právnych predpisov a nesprávneho
posúdenia dôkazov produkovaných v proces dokazovania pri správe daní. Najvyšší súd
napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uvádza:
«Predmetom sporu je daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), ktorú si sťažovateľ
odpočítal z faktúr od dodávateľa , za dodávku mramorových
dosiek, keď podľa najvyššieho súdu, krajského súdu, žalovaného a správcu dane nebolo
preukázané ich dodanie a následné použitie sťažovateľom pre odberateľov.
Predmetom posudzovania bolo aj zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade
nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúry, ktorej odpočítanie správca dane
a žalovaný zamietli s odôvodnením, že faktúry nie je možné považovať za vierohodné.
Predmetom posudzovania bolo aj zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade
preukazovania uskutočnenia dodania tovaru a spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva
k dodanému tovaru...
Dňa 12. júna 2014 správca dane vydal pod č. 9312401/5/2726204/2014/Be
rozhodnutie, ktorým sťažovateľovi... určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august 2012 vo výške 8 054,60 €, nepriznal nadmerný odpočet zo sumy 1 234,16 €
a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 6 801,44 €...
Vydané rozhodnutie správca dane odôvodnil tým, že:
a) spoločnosti , sťažovateľ a ,
s. r. o., boli v rozhodnom období personálne a ekonomicky prepojené cez osoby spoločníkov
a konateľov,
b) spoločnosť , je rizikovým subjektom, ktorej konateľom bola istý
čas i neexistujúca osoba, v súčasnosti je spoločnosť bez konateľa,
c) sťažovateľ neprehľadným skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru
viacerých spoločností vzájomne personálne prepojených v jednom sklade vytvoril
ekonomické prostredie vhodné na zneužitie práva,
d) tovar na spornej faktúre je špecifikovaný len všeobecným spôsobom bez
konkrétnej špecifikácie (nie je uvedený typ, sortiment, druh, farba, odtieň, povrchová
úprava, odolnosť, rozmer, pôvod a pod.),
e) obchodné transakcie medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom
, prebehli bez toho, aby došlo k pohybu tovaru, t. j. tovar sa stále nachádzal
v sklade...
f) napriek zvyšovaniu ceny za tovar, sťažovateľ od svojho vzniku, t. j. od roku 2009,
vykazuje stratu na dani z príjmu právnických osôb, za celé obdobie vykazuje nulovú daňovú
povinnosť...
Vyššie uvedené skutkové a právne závery sú ale v rozpore s obsahom dôkazov, ktoré
v procese dokazovania vykonali správca dane, žalovaný a ktoré si osvojili krajský súd
a najvyšší súd...
V procese preskúmania rozhodnutia žalovaného najvyšší súd a krajský súd, osvojac
si skutkové zistenia ustálené žalovaným a správcom dane v administratívnom spise,
pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH, nevychádzali
len z daňových dokladov predložených sťažovateľom, ale i z výsledkov samostatného
dokazovania žalovaného zameraného na zistenie materiálneho podkladu korešpondujúceho
s predloženým dokladom.
... preverovali dodávku tovaru u dodávateľa spoločnosti
. Dňa 16. januára 2013 z výsluchu svedka zistili dodávku tovaru
deklarovanú faktúrou č. 20123045 z 24. augusta 2012. Správca dane a žalovaný na základe
miestneho zisťovania dňa 17. januára 2013 v skladových priestoroch sťažovateľa preverili
dodávku materiálu. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní na str. 24 vyplýva zistenie správcu
dane a žalobcu, že v areáli skladu sa nachádzali granitové dosky aj iných spoločností,
bez označenia majiteľa. Ako žalovaný a správca dane dospeli k záveru, že ide o tovar iných
spoločností, keď tento podľa ich tvrdení nebol označený, sa z rozhodnutí správcu dane
ale ani žalovaného zistiť nedá. Táto skutočnosť potvrdzuje, že daňová kontrola nebola
vykonaná v súlade s § 24 ods. 2 a 3 daňového poriadku, podľa ktorého žalovaný a správca
dane sú povinní v procese dokazovania dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely
správy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie sú viazaní iba návrhmi daňových
subjektov, ale majú povinnosť preukazovať skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
platiteľovi, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.
Za účelom vysvetlenia a odstránenia podozrení sťažovateľ navrhol vypočuť
ako svedkov vodiča zabezpečujúceho dopravu a pracovníkov, ktorí zabezpečovali položenie
kameňa. Správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že za predpokladu osobnej zaujatosti
svedkov by ich výpoveď nemusela byť vierohodná a nemala by význam pre konečné
rozhodnutie. Správca dane aj žalovaný urobili záver, že ak by aj svedkovia potvrdili
zabudovanie mramorových dosiek tak, ako to tvrdí žalobca, ktoré tvrdenie preukázal
fotografiami, ich výpoveď by nevyvrátila vopred naoktrojovaný názor správcu dane
a žalovaného, že došlo k samotnému zneužitiu práva platiteľom. Takýto postup
bez vyhodnotenia priameho dôkazu po jeho vykonaní procesným spôsobom treba hodnotiť
ako arbitrárny, neústavný a nezákonný.
... orgány súdnej a verejnej moci v prerokovávanej veci vykonali síce istý rad
dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadali iba na niektoré z nich (najmä na tie, ktoré
svedčili v neprospech práva sťažovateľa... a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah
a hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy (svedčiace v prospech uplatneného práva sťažovateľa) len
konštatovali, ale predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli...
Takto opomenuté dôkazy, ktorými sa najvyšší súd a krajský súd pri postupe –
z hľadiska skutočností relevantných na posúdenie neexistencie práva sťažovateľa odpočítať
si DPH... nezaoberali, v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých
dôkazov, založili nielen nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť.
... Uvedená skutočnosť sťažovateľa vedie k pochybnostiam o rešpektovaní prvkov
ústavnosti a zákonnosti pri vyhodnocovaní dôkazov všeobecnými súdmi a orgánmi verejnej
moci. Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že by orgány súdnej moci pri
svojom rozhodovaní mali na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotia a ktoré
nevyhodnotia...
... na zistený skutkový stav aplikované právne závery najvyššieho súdu... treba
hodnotiť ako arbitrárne a protizákonné, lebo vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je
v rozpore s obsahom administratívneho spisu... ako i z nesprávneho posudzovania dôkazov
produkovaných v procese dokazovania pri správe daní.
... najvyšší súd a krajský súd vydanými rozhodnutiami v spojení s rozhodnutiami
žalovaného a správcu dane porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, že nesprávne
právne posúdili skutkové okolnosti prípadu a následne tak nesprávne aplikovali relevantné
ustanovenia ZDPH a Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
V prerokovávanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania žalovaným a správcom
dane vyššie opísaných však nebolo preukázané, že by sťažovateľ zavinil nezákonnosť alebo
daňový podvod. Preto ani nebol dôvod na zamietnutie práva na odpočet DPH.
Najvyšší súd... vykonali v prerokovávanom prípade výklad... spôsobom zjavného
a neodôvodneného či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu...
a predstavuje tak nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu, resp. je v rozpore so... zásadami
spravodlivosti.»
Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí
jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, oba napadnuté
rozsudky zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej trovy konania pred
ústavným súdom v sume 312,34 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (sťažovateľka sa aj domáhala) využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka mohla podať odvolanie,
čo aj využila. O tomto odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o jej odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd vychádzajúc
z už citovaného znenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo
napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu, viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť
(m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné
úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným právom (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu z nálezu III. ÚS 260/07;
ďalej napr. aj II. ÚS 439/2016).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti správnym
súdom, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na povahu a špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len
preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy,
že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej
sústavy (m. m. IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).
Podstatou námietok sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej označených práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je námietka arbitrárnosti odvolaním napadnutého
rozsudku krajského súdu a selektívne vykonaného dokazovania v jej neprospech, ktoré malo
mať za následok odopretie práva na uplatnenia nadmerného odpočtu DPH, pričom najvyšší
súd tieto nedostatky svojím rozhodnutím „odobril“, čím taktiež porušil sťažovateľkou
označené práva podľa ústavy a dohovoru.
Na účel posúdenia námietok sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil s napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, v ktorého relevantnej časti sa (okrem poukazu na presvedčivú
argumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa) uvádza:
«Je zjavné, že úlohou spoločnosti , Piešťany, bolo len
vystavenie fiktívnej faktúry na predmetný tovar, o čom - konateľ žalobcu
musel vedieť, keďže cez jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené (
bol v rozhodnom období konateľom aj žalobcu a aj spoločnosti
). Záver krajského súdu, že spoločnosť , nedodala
žalobcovi reálne predmetný tovar, vychádza zo zistenia, že sama spoločnosť
, týmto tovarom nikdy nedisponovala. Jednoznačne totiž bolo
preukázané, že predmetný tovar nenadobudla spoločnosť ,
od svojho údajného dodávateľa .. Ak teda spoločnosť
, nevlastnila a nedisponovala s predmetným tovarom, nemohla ho ani dodať
žalobcovi a oprávnene mu vystaviť spornú faktúru. V úplnej zhode s vyššie uvedenými
zisteniami a so záverom, že spoločnosť , vystavovala len fiktívnu
faktúru, bez reálneho dodania tovaru, je i tá skutočnosť, že spoločnosť
(ktorá vystupovala ako jej dodávateľ) je rizikovým subjektom, v rozhodnom čase (kedy sa
mali uskutočniť obchody), nemala žiadnych zamestnancov, žiadne kancelárske,
prevádzkové, ani skladové priestory, žiadne vybavenie, a navyše ani konateľa.
O nefunkčnosti spoločnosti nasvedčuje i jej súčasný stav, keď táto
spoločnosť, v súčasnosti nemá konateľa (jej posledným konateľom bol -
neexistujúci subjekt).
Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom, že ani samotná fyzická existencia časti
predmetného tovaru v sklade žalobcu nepreukazuje, že tento tovar reálne dodala žalobcovi
spoločnosť Navyše sklad, ktorý používa žalobca, užívajú aj ďalšie
spoločnosti, okrem iných i .. Tovar v sklade podľa zistení
finančných orgánov nie je jednoznačne označený, nie je teda možné hodnoverne preukázať,
že ten-ktorý tovar je práve vo vlastníctve žalobcu, či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže
žalobca preukázať ani skladovými kartami, pretože skladovú evidenciu zásob vedie účelovo
tak. že jednotlivé skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou
finančných orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si
uplatňuje odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ
uvedený na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca
nepreukázal, že spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný
tovar popísaný na spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením
jednoznačne preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť
žalobcovi reálne dodať.
Najvyšší súd SR dospel s poukazom na uvedené k záveru, že námietky žalobcu
uvedené v odvolaní nie sú opodstatnené, pretože krajský súd (resp. predtým žalovaný
a správca dane) svoje rozhodnutie vydal na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu,
použil správny výklad a aplikáciu príslušných ustanovení (§ 49 a 51 zákona o DPH), a aj
postupoval zákonne, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného produkovaných v procese
dokazovania pri správe daní. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží
na daňovom subjekte, nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia
spoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil
len faktúru a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie
zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný
ako oprávnený.
K námietke odvolateľa o arbitrárnosti rozsudku je potrebné konštatovať, že zásada
objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia
daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočnosti, pretože vyrubovacie konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,
akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane
v priebehu konania k dispozícii.
Žalobca neuniesol ani vo vyrubovacom, ani v súdnom konaní dôkazné bremeno
a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol
žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dokazovanie
zo strany správcu dane slúži až na následnú kontrolu daňovníkom deklarovaných
skutočností a dokladov. Aj keď faktúry obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané
náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné
inými dôkazmi.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje,
že žalobca okrem faktúry nepredložil žiadne iné doklady, ktorými by preukazoval reálne
uskutočnenie dodávky. „Prijatie faktúry formálne splnenými náležitosťami podľa § 71
zákona o DPH ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane
z prijatých faktúr.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Sžf/75/2014.»
Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní
nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal
napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom presvedčivým
a vyčerpávajúcim spôsobom svoje závery odôvodnil. Najvyšší súd vnútorne konzistentným
a logickým spôsobom odôvodnil postup orgánov verejnej správy v rámci dokazovania,
keď tieto orgány vykonali aj nenavrhované dôkazy na účel objektívneho zistenia
skutočného stavu, hodnotili dôkazy vo vzájomnej súvislosti a upriamili pozornosť na
dôkazné bremeno na strane sťažovateľky. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľkou
uplatnená námietka neodstránenia procesného pochybenia správnych orgánov v súvislosti
s procesom dokazovania (nevykonaním niektorých navrhnutých dôkazov a ich údajného
selektívneho hodnotenia v neprospech sťažovateľky) zo strany najvyššieho súdu je zjavne
neopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným
porušením jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nesúhlas sťažovateľky
s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím
vlastným.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj tú
časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo
porušené aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade pripomína, že čl. 6 ods. 1
dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach
a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky
treba vykladať autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné
či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov
o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva
nevylučuje, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva
môžu spadať do pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok
rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však
daňové záležitosti patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu
medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Daňové spory sa vymykajú z oblasti
občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek
finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (pozri napr. Ferrazzini proti
Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).
Rešpektujúc právne názory ESĽP ústavný súd podčiarkuje, že daňové právo
je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu
požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu
a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno
subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci
v niektorých prípadoch možno síce (vychádzajúc zo znenia dohovoru) podradiť pod pojem
trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide
o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Vo veci
sťažovateľky však nešlo o takýto prípad, a preto ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je v posudzovanom prípade ratione materiae aplikovateľný
(m. m. I. ÚS 241/07, II. ÚS 175/2016, IV. ÚS 39/2018), a na tomto základe odmietol aj túto
časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
zaoberal ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018