Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 359/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Pavlom Čičmancom, Prievozská 14/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 3. mája 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo 16. marca 2016 a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,

Prievozská 14/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. marca 2016 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu

Trenčín (ďalej len „správca dane“) z 12. júna 2014 bol sťažovateľke vyrubený rozdiel

dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2012

v sume 8 054,60 €, nepriznaný nadmerný odpočet DPH uplatnený daňovým priznaním

za toto obdobie a bola jej vyrubená vlastná daňová povinnosť z dôvodu, že správca dane

jej neuznal právo odpočítať si DPH z faktúry vystavenej dodávateľom

dňa 24. augusta 2012.

Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací správny orgán“)

rozhodnutím zo 17. septembra 2014 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane

potvrdilo, pričom vychádzalo zo skutkového stavu zisteného správcom dane a s jeho

hodnotením veci sa stotožnilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu

sťažovateľka podala správnu žalobu, pretože považovala zistenie skutkového stavu veci

za neobjektívne, keďže správca dane nevykonal ňou navrhované dôkazy. Odmietla, že by

cieľom jej konania bolo získanie nenáležitej daňovej výhody formou odpočtu DPH. Krajský

súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala 3. mája 2016

odvolanie, v ktorom predovšetkým namietala arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu, a to, že krajský súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom

spisu, a tiež z nesprávneho výkladu dotknutých právnych predpisov a nesprávneho

posúdenia dôkazov produkovaných v proces dokazovania pri správe daní. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uvádza:

«Predmetom sporu je daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), ktorú si sťažovateľ

odpočítal z faktúr od dodávateľa , za dodávku mramorových

dosiek, keď podľa najvyššieho súdu, krajského súdu, žalovaného a správcu dane nebolo

preukázané ich dodanie a následné použitie sťažovateľom pre odberateľov.

Predmetom posudzovania bolo aj zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade

nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúry, ktorej odpočítanie správca dane

a žalovaný zamietli s odôvodnením, že faktúry nie je možné považovať za vierohodné.

Predmetom posudzovania bolo aj zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade

preukazovania uskutočnenia dodania tovaru a spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva

k dodanému tovaru...

Dňa 12. júna 2014 správca dane vydal pod č. 9312401/5/2726204/2014/Be

rozhodnutie, ktorým sťažovateľovi... určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie august 2012 vo výške 8 054,60 €, nepriznal nadmerný odpočet zo sumy 1 234,16 €

a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 6 801,44 €...

Vydané rozhodnutie správca dane odôvodnil tým, že:

a) spoločnosti , sťažovateľ a ,

s. r. o., boli v rozhodnom období personálne a ekonomicky prepojené cez osoby spoločníkov

a konateľov,

b) spoločnosť , je rizikovým subjektom, ktorej konateľom bola istý

čas i neexistujúca osoba, v súčasnosti je spoločnosť bez konateľa,

c) sťažovateľ neprehľadným skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru

viacerých spoločností vzájomne personálne prepojených v jednom sklade vytvoril

ekonomické prostredie vhodné na zneužitie práva,

d) tovar na spornej faktúre je špecifikovaný len všeobecným spôsobom bez

konkrétnej špecifikácie (nie je uvedený typ, sortiment, druh, farba, odtieň, povrchová

úprava, odolnosť, rozmer, pôvod a pod.),

e) obchodné transakcie medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom

, prebehli bez toho, aby došlo k pohybu tovaru, t. j. tovar sa stále nachádzal

v sklade...

f) napriek zvyšovaniu ceny za tovar, sťažovateľ od svojho vzniku, t. j. od roku 2009,

vykazuje stratu na dani z príjmu právnických osôb, za celé obdobie vykazuje nulovú daňovú

povinnosť...

Vyššie uvedené skutkové a právne závery sú ale v rozpore s obsahom dôkazov, ktoré

v procese dokazovania vykonali správca dane, žalovaný a ktoré si osvojili krajský súd

a najvyšší súd...

V procese preskúmania rozhodnutia žalovaného najvyšší súd a krajský súd, osvojac

si skutkové zistenia ustálené žalovaným a správcom dane v administratívnom spise,

pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH, nevychádzali

len z daňových dokladov predložených sťažovateľom, ale i z výsledkov samostatného

dokazovania žalovaného zameraného na zistenie materiálneho podkladu korešpondujúceho

s predloženým dokladom.

... preverovali dodávku tovaru u dodávateľa spoločnosti

. Dňa 16. januára 2013 z výsluchu svedka zistili dodávku tovaru

deklarovanú faktúrou č. 20123045 z 24. augusta 2012. Správca dane a žalovaný na základe

miestneho zisťovania dňa 17. januára 2013 v skladových priestoroch sťažovateľa preverili

dodávku materiálu. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní na str. 24 vyplýva zistenie správcu

dane a žalobcu, že v areáli skladu sa nachádzali granitové dosky aj iných spoločností,

bez označenia majiteľa. Ako žalovaný a správca dane dospeli k záveru, že ide o tovar iných

spoločností, keď tento podľa ich tvrdení nebol označený, sa z rozhodnutí správcu dane

ale ani žalovaného zistiť nedá. Táto skutočnosť potvrdzuje, že daňová kontrola nebola

vykonaná v súlade s § 24 ods. 2 a 3 daňového poriadku, podľa ktorého žalovaný a správca

dane sú povinní v procese dokazovania dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely

správy daní boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie sú viazaní iba návrhmi daňových

subjektov, ale majú povinnosť preukazovať skutočnosti o úkonoch vykonaných voči

platiteľovi, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.

Za účelom vysvetlenia a odstránenia podozrení sťažovateľ navrhol vypočuť

ako svedkov vodiča zabezpečujúceho dopravu a pracovníkov, ktorí zabezpečovali položenie

kameňa. Správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že za predpokladu osobnej zaujatosti

svedkov by ich výpoveď nemusela byť vierohodná a nemala by význam pre konečné

rozhodnutie. Správca dane aj žalovaný urobili záver, že ak by aj svedkovia potvrdili

zabudovanie mramorových dosiek tak, ako to tvrdí žalobca, ktoré tvrdenie preukázal

fotografiami, ich výpoveď by nevyvrátila vopred naoktrojovaný názor správcu dane

a žalovaného, že došlo k samotnému zneužitiu práva platiteľom. Takýto postup

bez vyhodnotenia priameho dôkazu po jeho vykonaní procesným spôsobom treba hodnotiť

ako arbitrárny, neústavný a nezákonný.

... orgány súdnej a verejnej moci v prerokovávanej veci vykonali síce istý rad

dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadali iba na niektoré z nich (najmä na tie, ktoré

svedčili v neprospech práva sťažovateľa... a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah

a hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy (svedčiace v prospech uplatneného práva sťažovateľa) len

konštatovali, ale predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli...

Takto opomenuté dôkazy, ktorými sa najvyšší súd a krajský súd pri postupe –

z hľadiska skutočností relevantných na posúdenie neexistencie práva sťažovateľa odpočítať

si DPH... nezaoberali, v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých

dôkazov, založili nielen nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť.

... Uvedená skutočnosť sťažovateľa vedie k pochybnostiam o rešpektovaní prvkov

ústavnosti a zákonnosti pri vyhodnocovaní dôkazov všeobecnými súdmi a orgánmi verejnej

moci. Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že by orgány súdnej moci pri

svojom rozhodovaní mali na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotia a ktoré

nevyhodnotia...

... na zistený skutkový stav aplikované právne závery najvyššieho súdu... treba

hodnotiť ako arbitrárne a protizákonné, lebo vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je

v rozpore s obsahom administratívneho spisu... ako i z nesprávneho posudzovania dôkazov

produkovaných v procese dokazovania pri správe daní.

... najvyšší súd a krajský súd vydanými rozhodnutiami v spojení s rozhodnutiami

žalovaného a správcu dane porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, že nesprávne

právne posúdili skutkové okolnosti prípadu a následne tak nesprávne aplikovali relevantné

ustanovenia ZDPH a Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

V prerokovávanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania žalovaným a správcom

dane vyššie opísaných však nebolo preukázané, že by sťažovateľ zavinil nezákonnosť alebo

daňový podvod. Preto ani nebol dôvod na zamietnutie práva na odpočet DPH.

Najvyšší súd... vykonali v prerokovávanom prípade výklad... spôsobom zjavného

a neodôvodneného či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu...

a predstavuje tak nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu, resp. je v rozpore so... zásadami

spravodlivosti.»

Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, oba napadnuté

rozsudky zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej trovy konania pred

ústavným súdom v sume 312,34 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (sťažovateľka sa aj domáhala) využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka mohla podať odvolanie,

čo aj využila. O tomto odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o jej odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd vychádzajúc

z už citovaného znenia sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo

napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu

ochranu ( ) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu, viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť

(m. m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné

úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným právom (m. m. , ,

, ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu z nálezu ;

ďalej napr. aj ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti správnym

súdom, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na povahu a špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len

preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy,

že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej

sústavy (m. m. , , ).

Podstatou námietok sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej označených práv

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je námietka arbitrárnosti odvolaním napadnutého

rozsudku krajského súdu a selektívne vykonaného dokazovania v jej neprospech, ktoré malo

mať za následok odopretie práva na uplatnenia nadmerného odpočtu DPH, pričom najvyšší

súd tieto nedostatky svojím rozhodnutím „odobril“, čím taktiež porušil sťažovateľkou

označené práva podľa a dohovoru.

Na účel posúdenia námietok sťažovateľky sa ústavný súd oboznámil s napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, v ktorého relevantnej časti sa (okrem poukazu na presvedčivú

argumentáciu rozsudku súdu prvého stupňa) uvádza:

«Je zjavné, že úlohou spoločnosti , Piešťany, bolo len

vystavenie fiktívnej faktúry na predmetný tovar, o čom - konateľ žalobcu

musel vedieť, keďže cez jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené (

bol v rozhodnom období konateľom aj žalobcu a aj spoločnosti

). Záver krajského súdu, že spoločnosť , nedodala

žalobcovi reálne predmetný tovar, vychádza zo zistenia, že sama spoločnosť

, týmto tovarom nikdy nedisponovala. Jednoznačne totiž bolo

preukázané, že predmetný tovar nenadobudla spoločnosť ,

od svojho údajného dodávateľa .. Ak teda spoločnosť

, nevlastnila a nedisponovala s predmetným tovarom, nemohla ho ani dodať

žalobcovi a oprávnene mu vystaviť spornú faktúru. V úplnej zhode s vyššie uvedenými

zisteniami a so záverom, že spoločnosť , vystavovala len fiktívnu

faktúru, bez reálneho dodania tovaru, je i tá skutočnosť, že spoločnosť

(ktorá vystupovala ako jej dodávateľ) je rizikovým subjektom, v rozhodnom čase (kedy sa

mali uskutočniť obchody), nemala žiadnych zamestnancov, žiadne kancelárske,

prevádzkové, ani skladové priestory, žiadne vybavenie, a navyše ani konateľa.

O nefunkčnosti spoločnosti nasvedčuje i jej súčasný stav, keď táto

spoločnosť, v súčasnosti nemá konateľa (jej posledným konateľom bol -

neexistujúci subjekt).

Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom, že ani samotná fyzická existencia časti

predmetného tovaru v sklade žalobcu nepreukazuje, že tento tovar reálne dodala žalobcovi

spoločnosť Navyše sklad, ktorý používa žalobca, užívajú aj ďalšie

spoločnosti, okrem iných i .. Tovar v sklade podľa zistení

finančných orgánov nie je jednoznačne označený, nie je teda možné hodnoverne preukázať,

že ten-ktorý tovar je práve vo vlastníctve žalobcu, či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže

žalobca preukázať ani skladovými kartami, pretože skladovú evidenciu zásob vedie účelovo

tak. že jednotlivé skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou

finančných orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si

uplatňuje odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ

uvedený na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca

nepreukázal, že spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný

tovar popísaný na spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením

jednoznačne preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť

žalobcovi reálne dodať.

Najvyšší súd SR dospel s poukazom na uvedené k záveru, že námietky žalobcu

uvedené v odvolaní nie sú opodstatnené, pretože krajský súd (resp. predtým žalovaný

a správca dane) svoje rozhodnutie vydal na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu,

použil správny výklad a aplikáciu príslušných ustanovení (§ 49 a 51 zákona o DPH), a aj

postupoval zákonne, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného produkovaných v procese

dokazovania pri správe daní. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží

na daňovom subjekte, nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia

spoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil

len faktúru a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie

zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný

ako oprávnený.

K námietke odvolateľa o arbitrárnosti rozsudku je potrebné konštatovať, že zásada

objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu

dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia

daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane

preverovaných skutočnosti, pretože vyrubovacie konanie nie je konaním vyhľadávacím.

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,

akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť

závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým

s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane

v priebehu konania k dispozícii.

Žalobca neuniesol ani vo vyrubovacom, ani v súdnom konaní dôkazné bremeno

a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol

žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dokazovanie

zo strany správcu dane slúži až na následnú kontrolu daňovníkom deklarovaných

skutočností a dokladov. Aj keď faktúry obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané

náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné

inými dôkazmi.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje,

že žalobca okrem faktúry nepredložil žiadne iné doklady, ktorými by preukazoval reálne

uskutočnenie dodávky. „Prijatie faktúry formálne splnenými náležitosťami podľa § 71

zákona o DPH ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane

z prijatých faktúr.“ Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. .»

Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní

nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal

napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom presvedčivým

a vyčerpávajúcim spôsobom svoje závery odôvodnil. Najvyšší súd vnútorne konzistentným

a logickým spôsobom odôvodnil postup orgánov verejnej správy v rámci dokazovania,

keď tieto orgány vykonali aj nenavrhované dôkazy na účel objektívneho zistenia

skutočného stavu, hodnotili dôkazy vo vzájomnej súvislosti a upriamili pozornosť na

dôkazné bremeno na strane sťažovateľky. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľkou

uplatnená námietka neodstránenia procesného pochybenia správnych orgánov v súvislosti

s procesom dokazovania (nevykonaním niektorých navrhnutých dôkazov a ich údajného

selektívneho hodnotenia v neprospech sťažovateľky) zo strany najvyššieho súdu je zjavne

neopodstatnená, takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným

porušením jej práva na súdnu ochranu podľa . Nesúhlas sťažovateľky

s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj tú

časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo

porušené aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade pripomína, že čl. 6 ods. 1

dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach

a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky

treba vykladať autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné

či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov

o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva

nevylučuje, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva

môžu spadať do pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok

rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však

daňové záležitosti patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu

medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Daňové spory sa vymykajú z oblasti

občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek

finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (pozri napr. Ferrazzini proti

Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).

Rešpektujúc právne názory ESĽP ústavný súd podčiarkuje, že daňové právo

je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu

požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu

a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno

subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci

v niektorých prípadoch možno síce (vychádzajúc zo znenia dohovoru) podradiť pod pojem

trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide

o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Vo veci

sťažovateľky však nešlo o takýto prípad, a preto ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1

dohovoru nie je v posudzovanom prípade ratione materiae aplikovateľný

(m. m. , , ), a na tomto základe odmietol aj túto

časť sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

zaoberal ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018