Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 556/2018
PDF · 352.83 KB
No categories available
II. ÚS 556/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o.,
Kopčianska, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, advokátska
kancelária, Prievozská 14/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta 2016
a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 71/2017
z 10. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta 2016 a postupom
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Sžfk 71/2017 z 10. apríla 2018, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti EUROEX SLOVAKIA, s. r. o., Kopčianska, 851 01
Bratislava, SR, IČO: 50308343, DIČ: 2120293483, IČ DPH: SK 2120293483, na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10. apríla 2018 sp. zn.: 4Sžfk/71/2017 a postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne z 03. augusta 2016 sp. zn.: 13S/309/2014-28 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 03. augusta 2016 sp. zn.: 13S/309/2014-28
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. apríla 2018 sp. zn.: 4Sžfk/71/2017
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti EUROEX SLOVAKIA, s. r. o., Kopčianska, 851 01 Bratislava, SR,
IČO: 50308343, DIČ: 2120293483, IČ DPH: SK 2120293483 priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 312,34 €...“
2. Ako z doručenej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, sťažovateľka sa
ako žalobkyňa domáhala na krajskom súde v konaní sp. zn. 13 S 309/2014 proti
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) ako žalovanému
preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100306/1/448802/2014/5051
z 9. októbra 2014, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín
(ďalej len „správca dane“) č. 9312401/5/3635394/2014 z 28. júla 2014.
3. Správca dane rozhodnutím č. 9312401/5/3635394/2014 z 28. júla 2014 určil
sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie
marec 2012 vo výške 30 903 €, nepriznal nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie
august 2012 v sume 9 028,61 € a vyrubil jej vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume
21 874,39 €. Vychádzal zo zistenia, že sťažovateľka porušila § 49 ods. 1, 2 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o DPH“) tým, že si uplatnila odpočítanie DPH z faktúry č. 20123022 z 29. marca 2012
od dodávateľa , (ďalej len „
“), za dodávku granitových dosiek a ónyxu. Faktúrou č. 20123022 z 29. marca 2012
bol fakturovaný základ dane vo výške 154 515 € a DPH vo výške 30 903 €.
4. Správca dane dospel k záveru, že spoločnosť tovar
uvedený na faktúre sťažovateľke reálne nedodala. Poukázal na to, že sťažovateľka viedla
evidenciu zásob tovaru účelovo tak, aby nevykazovala kontinuitu. Tovar pred nákupom ani
po nákupe nezmenil miesto skladovania, pretože sťažovateľka aj jej dodávateľ v rozhodnom
období využívali sklad v na ulici. Tu bol umiestnený tovar, ktorý
mal patriť viacerým spoločnostiam, ktoré s týmto tovarom medzi sebou deklarovali obchod.
Správca dane zistil, že sťažovateľka v období rokov 2009 až 2012 vykazuje neustále stratu
a nulovú daňovú povinnosť. Vzal do úvahy aj personálne prepojenie spolu jedenástich
spoločností vrátane sťažovateľky, v ktorých sú , a
konateľmi, spoločníkmi alebo členmi dozornej rady a medzi ktorými je i
Spoločnosti, ktoré boli súčasťou obchodu s kameňom, si na území
Slovenska dodávali tovar neodôvodnene, nelogicky, v niektorých prípadoch oboma smermi
navzájom s cieľom vytvoriť umelú a neprehľadnú situáciu, a to hlavne z dôvodu získania
daňovej výhody vo forme neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov. Obchody
sťažovateľky boli v rokoch 2010 až 2012 súčasťou zložitých schém, ktorých hlavným
cieľom bolo získanie takejto daňovej výhody. Tovar fakturovaný sťažovateľke mal byť
dodaný od spoločnosti spoločnosťou , ktorá
nemá reálne sídlo, konateľom je neexistujúca osoba, nemá zamestnancov a tovar
neupravovala. Správca dane z predložených dokladov zistil, že napriek tomu, že tovar
nemal byť vykladaný a bol hneď predaný a dopravený ďalšiemu odberateľovi, nesúhlasí
množstvo nakúpeného tovaru a predaného tovaru. Spoločnosť tovar
nadobudla od spoločností a , ktorá rovnako
nemá reálne sídlo a jej konateľom je neexistujúca osoba. Správca dane ustálil, že
spoločnosti ako dodávateľovi sťažovateľky nevznikla daňová
povinnosť, preto u sťažovateľky ako odberateľa išlo iba o fakturáciu fiktívnej hodnoty
tovaru a fiktívneho množstva tovaru, o formálny a nereálny obchod s tovarom, pri ktorom
pridaná hodnota nevznikla a sťažovateľke nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie DPH.
Cieľom tejto formálnej obchodnej transakcie založenej len na fakturácii tovaru bez reálneho
plnenia bolo uplatnenie odpočítania DPH a čerpanie nadmerného odpočtu v reťazci
obchodníkov s mramorovými doskami. Skladovanie tovaru v rámci obchodného vzťahu
medzi personálne a ekonomicky prepojenými spoločnosťami ( ,
, ) bolo len formálne, fiktívne a
nereálne, čo tiež spochybňuje celé obchodovanie medzi prepojenými spoločnosťami. Keďže
tovar (granitové a ónyxové dosky) ani pred nákupom, ani po nákupe nezmenil miesto
skladovania, nedá sa preukázať, či skutočne došlo k zmene vlastníckeho práva k tovaru.
je konateľom sťažovateľky, dodávateľa i odberateľa. Správca dane
konštatoval, že iba samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená daň, a teda to, že
sťažovateľka má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane, ak nie je podložená reálnym
dodaním tovaru, sťažovateľke nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre.
Uskutočnenie dodania tovaru, vznik daňovej povinnosti a právo odpočítať daň nie je možné
deklarovať len po formálnej stránke, ale aj po obsahovej.
5. Sťažovateľka v žalobe krajskému súdu dôvodila tým, že jej potrestanie v situácii,
keď nevedela ani nemohla vedieť, že plnenie by bolo súčasťou daňového podvodu
spáchaného jej dodávateľom, je nezlučiteľné s pravidlami odpočtu DPH, pretože
disponovala riadnou faktúrou obsahujúcou všetky povinné náležitosti. V daňovom konaní
nebolo preukázané, že sťažovateľka zavinila nezákonnosť alebo daňový podvod.
Sťažovateľka poprela, že by jej cieľom bolo získanie nenáležitej daňovej výhody vo forme
odpočtu DPH. Správca dane a žalovaný nijakým spôsobom nespochybnili nakúpenie tovaru
a jeho dovezenie do skladu sťažovateľky. To, či bola DPH splatná vo vzťahu
k predchádzajúcemu alebo následnému predaju tovaru, alebo bola štátu zaplatená, nemá
vplyv na právo sťažovateľky odpočítať si DPH zaplatenú na vstupe. Dokazovanie správcu
dane nespochybnilo, že by predmetné plnenia boli uskutočnené.
6. Krajský súd rozsudkom č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta 2016 žalobu
sťažovateľky zamietol. Konštatoval, že „podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/
a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet... zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok
na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný preukázať jednak to, že 1. zdaniteľné plnenia boli reálne
uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, a jednak, že 2. prijaté služby a tovary
ďalej použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Samotné faktúry a doklady o ich
úhrade sú síce formálnou podmienkou priznania nároku na odpočet DPH, nie sú však
postačujúcou podmienkou pre priznanie nároku na odpočet DPH pokiaľ nie sú odrazom
reálneho plnenia... Je teda zrejmé, že splnenie formálnej stránky na priznanie nároku
na odpočet DPH vyjadrenej predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bol
na základe týchto dokladov priznaný nárok na odpočet DPH, tieto doklady však musia byť
odrazom reálneho plnenia. Jednoducho povedané, ak daňové doklady (faktúry a doklady
o úhrade) neodrážajú reálne plnenie, nemôžu založiť nárok na odpočet DPH, nakoľko ide
o fiktívne plnenie.“. Žalovaný podľa názoru krajského súdu správne ustálil, že zdaniteľné
plnenie nebolo reálne uskutočnené, a preto sťažovateľke nemohlo byť priznané právo
na odpočet DPH na vstupe podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Z administratívneho spisu
považoval totiž aj krajský súd za preukázané, že 1. spoločnosť ,
sťažovateľka a odberateľská spoločnosť boli v rozhodnom období personálne a ekonomicky
prepojené cez osoby spoločníkov a konateľov; 2. spoločnosť je
rizikovým subjektom, konateľom ktorého bola určitý čas i neexistujúca osoba, v súčasnosti
je spoločnosť bez konateľa a nemá zamestnancov; 3. sťažovateľka neprehľadným
skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru viacerých spoločností vzájomne personálne
prepojených v jednom sklade vytvorila ekonomické prostredie vhodné na zneužitie práva;
4. obchodné transakcie medzi sťažovateľkou a jej dodávateľom
prebehli bez toho, aby došlo k pohybu tovaru, t. j. tovar sa stále nachádzal v sklade
na adrese ; 5. napriek zvyšovaniu ceny za tovar sťažovateľka
od svojho vzniku v roku 2009 vykazuje stratu na dani z príjmov právnických osôb, za celé
obdobie vykazuje nulovú daňovú povinnosť. Krajský súd zároveň dodal, že tieto
skutočnosti preukazujú, že spoločnosť nedodala reálne
sťažovateľke tovar uvedený na spornej faktúre a že jej jedinou úlohou bolo len vystavenie
fiktívnej faktúry na predmetný tovar, o čom konateľ sťažovateľky musel vedieť, pretože cez
jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené (v rozhodnom období bol aj
konateľom ). To, že spoločnosť nedodala
sťažovateľke reálne predmetný tovar, vychádza zo zistenia, že sama
týmto tovarom nikdy nedisponovala. Ak teda spoločnosť
nevlastnila predmetný tovar a nedisponovala ním, nemohla ho ani následne dodať
sťažovateľke. Krajský súd ďalej zdôraznil, že „nie je úlohou správnych orgánov zisťovať
pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH na
vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na faktúre, z
ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca nepreukázal, že
spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný tovar popísaný na
spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením jednoznačne
preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť žalobcovi
reálne dodať, nakoľko ním sama nedisponovala“, preto „vychádzajúc zo záveru, že
spoločnosť vystavila spornú faktúru ako faktúru fiktívnu bez toho,
aby reálne žalobcovi dodala predmetný tovar, je zrejmé, že i žalobca musel o tejto
fiktívnosti mať vedomosť. Pokiaľ totiž žalobca prijal faktúru od subjektu (spoločnosti
), ktorý mu tovar uvedený na tejto faktúre reálne nedodal, musel mať
žalobca vedomosť o tom, že takáto faktúra je len fiktívnou faktúrou.“.
7. Rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta 2016 nadobudol
právoplatnosť 10. októbra 2016.
8. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť a navrhla,
aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačnú
sťažnosť odôvodnila tým, že krajský súd porušil zákon, pretože rozhodol vec na základe
nesprávneho právneho posúdenia [§ 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)]. Sťažovateľka označila
závery krajského súdu za arbitrárne a protizákonné, pretože vychádzajú zo skutkového
stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu, nesprávneho výkladu čl. 2 ods. 1 písm. a) a b),
čl. 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a), čl. 220 ods. 1., čl. 226, čl. 273 smernice Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, § 49
ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, § 3 ods. 1, 2, 3 a 6, § 24 ods. 1, 2 a 3
daňového poriadku, ako i z nesprávneho posudzovania dôkazov produkovaných v procese
dokazovania pri správe daní. Sťažovateľka spochybnila tvrdenia krajského súdu,
žalovaného a správcu dane týkajúce sa vierohodnosti výpovede svedka
o zakúpení a prevezení tovaru do skladu sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky skutkový
záver o absencii materiálneho podkladu k predloženým dokladom, ktorý si osvojil krajský
súd, je nesprávny, založený na vytvorenej fiktívnej konštrukcii, ktorou sa len konštatujú
nezrovnalosti v predložených faktúrach týkajúce sa obsahu faktúr, nijakým spôsobom však
nespochybňujúci nenakúpenie a nedovezenie tovaru do skladu sťažovateľky. Fiktívne sú
i závery krajského súdu o tom, že tovar nebol sťažovateľke dodaný, nezmenil vlastníka
a jeho pôvod sa nedá zistiť, ako aj záver, že zdaniteľné plnenie nebolo reálne uskutočnené.
9. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžfk 71/2017 z 10. apríla 2018 kasačnú sťažnosť
sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. Po vyhodnotení závažnosti
kasačných dôvodov so zohľadnením obsahu administratívneho spisu konštatoval, že
konanie pred finančnými orgánmi bolo súladné so zákonom. Krajský súd postupoval preto
vecne správne, keď žalobu zamietol, a najvyšší súd sa stotožnil s dôvodmi jeho rozhodnutia.
10. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 71/2017 z 10. apríla 2018 nadobudol
právoplatnosť 23. mája 2018.
11. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta 2016, ako aj rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 71/2017 z 10. apríla 2018 odôvodnila tým, že oba rozsudky
sú „arbitrárne a protizákonné“, pretože vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore
s obsahom administratívneho spisu. Sťažovateľka zopakovala argumentáciu obsiahnutú
v kasačnej sťažnosti a poukázala na to, že rozsudky sú založené na nesprávnom výklade
ustanovení právneho poriadku uvedených v kasačnej sťažnosti a vychádzajú z nesprávneho
posúdenia dôkazov produkovaných sťažovateľkou v procese dokazovania v daňovom
konaní. Zdôraznila, že v daňovom konaní predložila nielen faktúru od svojho dodávateľa
obsahujúcu všetky zákonné náležitosti, ale aj skladové karty zásob a faktúry, ktoré vystavila
svojim odberateľom. Správca dane nezohľadnil dostatočne ani skutočnosti zistené
pri miestnych zisťovaniach, najmä to, že splnomocnená zástupkyňa
potvrdila dodanie tovaru a vystavenie faktúr, z ktorých bolo zistené, ako bol tovar
nakúpený, uhradený, ďalej predaný a dopravený do spoločnosti ,
ako aj to, že splnomocnená zástupkyňa tejto spoločnosti ozrejmila, kto za túto spoločnosť
tovar vydal a kto za sťažovateľku tovar prevzal. zaviedol zamestnancov
správcu dane do areálu na v . Tento
2
areál mal rozlohu 8 000 m, nachádzali sa v ňom skladové haly, nákladné motorové vozidlá,
vysokozdvižný vozík, areál bol oplotený. V jednotlivých halách boli síce uskladnené tovary
viacerých spoločností na zemi a v regáloch, avšak palety boli označené názvami
spoločností, ktorým patrili, s uvedením množstva a druhu tovaru. Pokiaľ sťažovateľka
žiadala, aby v sklade bola vykonaná inventúra správcom dane, správca dane dospel
k záveru, že táto je bezpredmetná, pretože sťažovateľka, jej dodávateľ aj odberateľ
disponovali tými istými skladovými priestormi. Zo sťažovateľkou predložených dokladov
bolo zrejmé, ako sa tovar reálne nakupoval, prepravoval, následne sťažovateľkou použil
a vyfakturoval jej odberateľom, no správca dane a neskôr ani súdy tieto zistenia nevzali
do úvahy. Hoci teda správca dane vykonal celý rad dôkazov, prihliadol iba na niektoré
z nich a v celosti ich riadne nevyhodnotil. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani
to, že by sťažovateľka zavinila nezákonnosť alebo daňový podvod. Právne závery krajského
súdu, ako aj najvyššieho súdu o absencii materiálnej stránky spočívajúce na zisteniach,
podľa ktorých tovar nebol sťažovateľke nikdy dodaný, nezmenil vlastníka, pôvod tovaru
v sklade sa nedá zistiť a faktúry sú fiktívne, sú založené na ľubovôli bez opory v zistenom
skutkovom stave. Tieto právne závery predstavujú zjavné výkladové vybočenie, sú
nepredvídateľnou interpretačnou ľubovôľou a vo svojom dôsledku porušujú základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí
odôvodniť.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru malo dôjsť jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta
2016 a jednak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 71/2017 z 10. apríla 2018.
17. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom
a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta 2016 ústavný súd
poznamenáva, že v citovanom čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je zakotvený princíp subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa
zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
18. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv a slobôd, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
19. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 13 S 309/2014-28 z 3. augusta 2016
sťažovateľka mohla podať kasačnú sťažnosť (§ 438 a nasl. SSP), čo aj využila. O kasačnej
sťažnosti bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Táto právomoc najvyššieho
súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť
sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
20. Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 71/2017
z 10. apríla 2018. V tejto časti je právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť považuje
ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
23. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
24. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
25. Sťažovateľka vo vzťahu k postupu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
4 Sžfk 71/2017 z 10. apríla 2018 vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces v tom, že najvyšší súd sa stotožnil so skutkovými závermi krajského
súdu a daňových orgánov napriek tomu, že tieto podľa názoru sťažovateľky nezodpovedali
obsahu administratívneho spisu, ako aj v tom, že najvyšší súd aplikované ustanovenia
týkajúce sa odpočítania DPH, ako aj ustanovenia upravujúce priebeh daňového konania
vykladal v rozpore s ich účelom a zmyslom.
26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) prvej vety zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb
ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
27. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 Sžfk 71/2017 z 10. apríla 2018 k spôsobu
aplikácie týchto ustanovení a výkladu dôkazného bremena v daňovom konaní uviedol, že
tieto ustanovenia stanovujú podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje pri uplatnení práva
na odpočet DPH, avšak „na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH,
však nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH. Musí dôjsť
aj k preukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne
preukázané. Tieto dve podmienky preukázania musia byť splnené kumulatívne, inak nárok
na odpočet DPH nemožno uplatniť. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje daňový
subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky. Daňový
subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady, na základe ktorých si
uplatňuje odpočet DPH. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať so skutočne
zrealizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je
nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady
musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj
ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na
objektívne skutočnosti zistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene, spôsobom
pokúšajúcim sa obísť zákon, subjektu právo na odpočet dane zamietne. Uvedené vyplýva
z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj zo smernice Rady
Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.“.
28. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení rozsudku objasnil výklad dôkazného bremena
v daňovom konaní, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal: „V rámci vyrubovacieho konania,
pri preukazovaní reálneho dodania tovaru a služieb, zaťažuje dôkazné bremeno vždy
daňový subjekt, v tomto prípade žalobcu. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky aj v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, možno konštatovať, že: dôkazné bremeno je
na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.
2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na
strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom
stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil,
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom
stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,
na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Žalobca ako daňový subjekt
uplatňujúci si právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty neuniesol dôkazné bremeno,
keď jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal použitie tovaru na dodávku
tovarov a služieb ak platiteľ, čím nesplnil jednu z dvoch zákonných podmienok zakotvených
v ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH. Uvedené podmienky musia byť splnené
kumulatívne, a preto nesplnenie jednej z nich, tak ako je tomu v predmetnej právnej veci,
znamená negatívnu aplikáciu citovaného ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH...
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Nie je povinnosťou daňových
orgánov vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na
odpočet dane, ale naopak bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť
relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že
si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. Nepostačuje iba
predloženie faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne
uskutočnený.“
29. Pokiaľ sa najvyšší súd stotožnil s rozsudkom krajského súdu, odôvodnil tento
svoj záver tým, že z pripojeného administratívneho spisu je nesporné, že „úlohou
spoločnosti , bolo len vystavenie fiktívnej faktúry
na predmetný tovar, o čom - konateľ žalobcu musel vedieť, keďže cez
jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené ( bol v rozhodnom
období konateľom aj žalobcu a aj spoločnosti ). Záver krajského
súdu, že spoločnosť , nedodala žalobcovi reálne predmetný
tovar, vychádza zo zistenia, že sama spoločnosť , , týmto
tovarom nikdy nedisponovala. Jednoznačne totiž bolo preukázané, že predmetný tovar
nenadobudla spoločnosť , od svojho údajného dodávateľa
Ak teda spoločnosť , nevlastnila a nedisponovala
s predmetným tovarom, nemohla ho ani dodať žalobcovi a oprávnene mu vystaviť spornú
faktúru. V úplnej zhode s vyššie uvedenými zisteniami a so záverom, že spoločnosť
, vystavovala len fiktívnu faktúru, bez reálneho dodania tovaru, je i tá
skutočnosť, že spoločnosť , (ktorá vystupovala ako jej dodávateľ) je
rizikovým subjektom, v rozhodnom čase (kedy sa mali uskutočniť obchody) nemala žiadnych
zamestnancov, žiadne kancelárske, prevádzkové, ani skladové priestory, žiadne vybavenie,
a navyše ani konateľa. O nefunkčnosti spoločnosti nasvedčuje i jej
súčasný stav, keď táto spoločnosť v súčasnosti nemá konateľa (jej posledným konateľom bol
- neexistujúci subjekt).“.
30. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že tovar sa nachádzal v sklade a príslušné
daňové doklady mali všetky zákonné náležitosti, najvyšší súd sa týmito argumentmi
zaoberal, avšak dospel k záveru, že „ani samotná fyzická existencia časti predmetného
tovaru v sklade žalobcu nepreukazuje, že tento tovar reálne dodala žalobcovi spoločnosť
Navyše sklad, ktorý používa žalobca, užívajú aj ďalšie spoločnosti,
okrem iných i Tovar v sklade podľa zistení finančných orgánov
nie je jednoznačne označený, nie je teda možné hodnoverne preukázať, že ten-ktorý tovar je
práve vo vlastníctve žalobcu, či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže žalobca preukázať
ani skladovými kartami, pretože skladovú evidenciu zásob vedie účelovo tak, že jednotlivé
skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou finančných
orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje
odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ uvedený
na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca
nepreukázal, že spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný
tovar popísaný na spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením
jednoznačne preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť
žalobcovi reálne dodať.“.
31. Najvyšší vo svojom rozhodnutí k námietke arbitrárnosti rozhodnutia krajského
súdu uviedol, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože vyrubovacie konanie
nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie
a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,
dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich
vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení,
ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Žalobca neuniesol ani
vo vyrubovacom, ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho
opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by
sa daňové orgány nevysporiadali. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
kontrolu daňovníkom deklarovaných skutočností a dokladov. Aj keď faktúry obsahujú
po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti
na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.“.
32. Ústavný súd považuje takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu (posudzované i v kontexte dôvodov rozsudku krajského súdu) za dostatočné, najvyšší
súd v ňom zrozumiteľne reagoval na všetky argumenty sťažovateľky v jej kasačnej
sťažnosti a odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky ústavné požiadavky.
33. Ústavný súd už opakovane uviedol aj to, že daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si
daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
Ak však správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom je len na daňovom subjekte, či
spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane rozptýli predložením dôkazov ďalších.
Sťažovateľka však dôkazy, ktorými by preukázala reálne dodanie tovaru, nepredložila.
34. Aj v skoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého
dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom
samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom
nie je postačujúce, pretože faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú
v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie; to, že určitý doklad má všetky
náležitosti účtovného dokladu a je zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je
dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto
dokladu.
35. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti správnym
súdom, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na povahu a špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len
preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že
správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej
sústavy (m. m. IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).
36. Právne názory vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd
za súladné so zmyslom a účelom aplikovanej právnej úpravy, tak ako ju stabilne najvyšší
súd vykladá, a sú i v súlade s rozhodovacou praxou ústavného súdu, od ktorej niet dôvodu
odkloniť sa ani vo veci sťažovateľky. Ústavný súd sa už prv stotožnil s právnym názorom,
podľa ktorého v takýchto prípadoch nie je ústavne nekonformným postupom zaťažiť
daňový subjekt dôkazným bremenom, pretože práve daňový subjekt disponuje svojím
právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet
dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), preto je jeho
povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom ustanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený (III. ÚS 78/2011).
37. Ústavný súd vzhľadom na uvedené už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu nemožno spochybniť z hľadiska požiadavky
účinnej ochrany základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorého porušenie tvrdí.
Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka v daňovom konaní dôkazné bremeno
neuniesla, považuje ústavný súd za plne založený na ústavne konformnej aplikácii
ustanovení daňového poriadku a zákona o DPH. Najvyšší súd nevybočil z existujúceho
rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal napadnuté rozhodnutie
krajského súdu po právnej i skutkovej stránke, pričom presvedčivým a vyčerpávajúcim
spôsobom svoje závery odôvodnil. Najvyšší súd vnútorne konzistentným a logickým
spôsobom odôvodnil postup orgánov verejnej správy v rámci dokazovania, keď tieto orgány
hodnotili dôkazy vo vzájomnej súvislosti a upriamili pozornosť na dôkazné bremeno
na strane sťažovateľky.
38. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním
formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne
neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité
pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky alebo
nezohľadnil tvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne
aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
40. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené aj
jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okrem už uvedeného ústavný
súd pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu
o „občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného
obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem
občianske práva a záväzky treba vykladať autonómne, pričom sem nepatria len občianske,
obchodné, rodinné či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj
rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd
pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť
verejného práva môžu spadať do pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti,
ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru
ESĽP však daňové záležitosti patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný
charakter vzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Daňové spory sa
vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6
dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (pozri napr.
Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).
41. Rešpektujúc právne názory ESĽP, ústavný súd podčiarkuje, že daňové právo je
jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu
požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu
a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno
subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci
v niektorých prípadoch možno síce (vychádzajúc zo znenia dohovoru) podradiť pod pojem
trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide
o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Vo veci
sťažovateľky však nešlo o takýto prípad, a preto ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je v posudzovanom prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m.
I. ÚS 241/07, II. ÚS 175/2016, IV. ÚS 39/2018, IV. ÚS 359/2018, IV. ÚS 426/2018),
a na tomto základe odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
42. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že obdobnými sťažnosťami sťažovateľky
týkajúcimi sa zdaňovacieho obdobia august 2012 a november 2012 sa zaoberal v konaniach
sp. zn. IV. ÚS 359/2018 a sp. zn. II. ÚS 198/2018, ktoré smerovali proti rozsudkom
najvyššieho súdu o kasačných sťažnostiach sťažovateľky sp. zn. 4 Sžf 43/2016 z 3. mája
2017 a sp. zn. 4 Sžfk 15/2016 z 5. decembra 2017, pričom tieto sťažnosti odmietol. Pretože
sťažovateľka v tejto veci neuviedla ústavnému súdu žiadne nové argumenty, nemá ani
ústavný súd dôvod odchýliť sa od svojich už prv vyslovených záverov.
43. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018