Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 556/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o.,

Kopčianska, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, advokátska

kancelária, Prievozská 14/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -28 z 3. augusta 2016

a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o., Kopčianska,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -28 z 3. augusta 2016 a postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. apríla 2018, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti EUROEX SLOVAKIA, s. r. o., Kopčianska, 851 01

Bratislava, SR, IČO: 50308343, DIČ: 2120293483, IČ DPH: SK 2120293483, na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 10. apríla 2018 sp. zn.: a postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne z 03. augusta 2016 sp. zn.: -28 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 03. augusta 2016 sp. zn.: -28

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. apríla 2018 sp. zn.:

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti EUROEX SLOVAKIA, s. r. o., Kopčianska, 851 01 Bratislava, SR,

IČO: 50308343, DIČ: 2120293483, IČ DPH: SK 2120293483 priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 312,34 €...“

2. Ako z doručenej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, sťažovateľka sa

ako žalobkyňa domáhala na krajskom súde v konaní sp. zn. proti

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) ako žalovanému

preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100306/1/448802/2014/5051

z 9. októbra 2014, ktorým žalovaný podľa o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín

(ďalej len „správca dane“) č. 9312401/5/3635394/2014 z 28. júla 2014.

3. Správca dane rozhodnutím č. 9312401/5/3635394/2014 z 28. júla 2014 určil

sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie

marec 2012 vo výške 30 903 €, nepriznal nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie

august 2012 v sume 9 028,61 € a vyrubil jej vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume

21 874,39 €. Vychádzal zo zistenia, že sťažovateľka porušila § 49 ods. 1, 2 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o DPH“) tým, že si uplatnila odpočítanie DPH z faktúry č. 20123022 z 29. marca 2012

od dodávateľa , (ďalej len „

“), za dodávku granitových dosiek a ónyxu. Faktúrou č. 20123022 z 29. marca 2012

bol fakturovaný základ dane vo výške 154 515 € a DPH vo výške 30 903 €.

4. Správca dane dospel k záveru, že spoločnosť tovar

uvedený na faktúre sťažovateľke reálne nedodala. Poukázal na to, že sťažovateľka viedla

evidenciu zásob tovaru účelovo tak, aby nevykazovala kontinuitu. Tovar pred nákupom ani

po nákupe nezmenil miesto skladovania, pretože sťažovateľka aj jej dodávateľ v rozhodnom

období využívali sklad v na ulici. Tu bol umiestnený tovar, ktorý

mal patriť viacerým spoločnostiam, ktoré s týmto tovarom medzi sebou deklarovali obchod.

Správca dane zistil, že sťažovateľka v období rokov 2009 až 2012 vykazuje neustále stratu

a nulovú daňovú povinnosť. Vzal do úvahy aj personálne prepojenie spolu jedenástich

spoločností vrátane sťažovateľky, v ktorých sú , a

konateľmi, spoločníkmi alebo členmi dozornej rady a medzi ktorými je i

Spoločnosti, ktoré boli súčasťou obchodu s kameňom, si na území

Slovenska dodávali tovar neodôvodnene, nelogicky, v niektorých prípadoch oboma smermi

navzájom s cieľom vytvoriť umelú a neprehľadnú situáciu, a to hlavne z dôvodu získania

daňovej výhody vo forme neoprávneného čerpania nadmerných odpočtov. Obchody

sťažovateľky boli v rokoch 2010 až 2012 súčasťou zložitých schém, ktorých hlavným

cieľom bolo získanie takejto daňovej výhody. Tovar fakturovaný sťažovateľke mal byť

dodaný od spoločnosti spoločnosťou , ktorá

nemá reálne sídlo, konateľom je neexistujúca osoba, nemá zamestnancov a tovar

neupravovala. Správca dane z predložených dokladov zistil, že napriek tomu, že tovar

nemal byť vykladaný a bol hneď predaný a dopravený ďalšiemu odberateľovi, nesúhlasí

množstvo nakúpeného tovaru a predaného tovaru. Spoločnosť tovar

nadobudla od spoločností a , ktorá rovnako

nemá reálne sídlo a jej konateľom je neexistujúca osoba. Správca dane ustálil, že

spoločnosti ako dodávateľovi sťažovateľky nevznikla daňová

povinnosť, preto u sťažovateľky ako odberateľa išlo iba o fakturáciu fiktívnej hodnoty

tovaru a fiktívneho množstva tovaru, o formálny a nereálny obchod s tovarom, pri ktorom

pridaná hodnota nevznikla a sťažovateľke nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie DPH.

Cieľom tejto formálnej obchodnej transakcie založenej len na fakturácii tovaru bez reálneho

plnenia bolo uplatnenie odpočítania DPH a čerpanie nadmerného odpočtu v reťazci

obchodníkov s mramorovými doskami. Skladovanie tovaru v rámci obchodného vzťahu

medzi personálne a ekonomicky prepojenými spoločnosťami ( ,

, ) bolo len formálne, fiktívne a

nereálne, čo tiež spochybňuje celé obchodovanie medzi prepojenými spoločnosťami. Keďže

tovar (granitové a ónyxové dosky) ani pred nákupom, ani po nákupe nezmenil miesto

skladovania, nedá sa preukázať, či skutočne došlo k zmene vlastníckeho práva k tovaru.

je konateľom sťažovateľky, dodávateľa i odberateľa. Správca dane

konštatoval, že iba samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená daň, a teda to, že

sťažovateľka má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane, ak nie je podložená reálnym

dodaním tovaru, sťažovateľke nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre.

Uskutočnenie dodania tovaru, vznik daňovej povinnosti a právo odpočítať daň nie je možné

deklarovať len po formálnej stránke, ale aj po obsahovej.

5. Sťažovateľka v žalobe krajskému súdu dôvodila tým, že jej potrestanie v situácii,

keď nevedela ani nemohla vedieť, že plnenie by bolo súčasťou daňového podvodu

spáchaného jej dodávateľom, je nezlučiteľné s pravidlami odpočtu DPH, pretože

disponovala riadnou faktúrou obsahujúcou všetky povinné náležitosti. V daňovom konaní

nebolo preukázané, že sťažovateľka zavinila nezákonnosť alebo daňový podvod.

Sťažovateľka poprela, že by jej cieľom bolo získanie nenáležitej daňovej výhody vo forme

odpočtu DPH. Správca dane a žalovaný nijakým spôsobom nespochybnili nakúpenie tovaru

a jeho dovezenie do skladu sťažovateľky. To, či bola DPH splatná vo vzťahu

k predchádzajúcemu alebo následnému predaju tovaru, alebo bola štátu zaplatená, nemá

vplyv na právo sťažovateľky odpočítať si DPH zaplatenú na vstupe. Dokazovanie správcu

dane nespochybnilo, že by predmetné plnenia boli uskutočnené.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. -28 z 3. augusta 2016 žalobu

sťažovateľky zamietol. Konštatoval, že „podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/

a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné

splnenie sa viaže nárok na odpočet... zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby

platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok

na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej

faktúry, musí byť schopný preukázať jednak to, že 1. zdaniteľné plnenia boli reálne

uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, a jednak, že 2. prijaté služby a tovary

ďalej použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Samotné faktúry a doklady o ich

úhrade sú síce formálnou podmienkou priznania nároku na odpočet DPH, nie sú však

postačujúcou podmienkou pre priznanie nároku na odpočet DPH pokiaľ nie sú odrazom

reálneho plnenia... Je teda zrejmé, že splnenie formálnej stránky na priznanie nároku

na odpočet DPH vyjadrenej predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bol

na základe týchto dokladov priznaný nárok na odpočet DPH, tieto doklady však musia byť

odrazom reálneho plnenia. Jednoducho povedané, ak daňové doklady (faktúry a doklady

o úhrade) neodrážajú reálne plnenie, nemôžu založiť nárok na odpočet DPH, nakoľko ide

o fiktívne plnenie.“. Žalovaný podľa názoru krajského súdu správne ustálil, že zdaniteľné

plnenie nebolo reálne uskutočnené, a preto sťažovateľke nemohlo byť priznané právo

na odpočet DPH na vstupe podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Z administratívneho spisu

považoval totiž aj krajský súd za preukázané, že 1. spoločnosť ,

sťažovateľka a odberateľská spoločnosť boli v rozhodnom období personálne a ekonomicky

prepojené cez osoby spoločníkov a konateľov; 2. spoločnosť je

rizikovým subjektom, konateľom ktorého bola určitý čas i neexistujúca osoba, v súčasnosti

je spoločnosť bez konateľa a nemá zamestnancov; 3. sťažovateľka neprehľadným

skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru viacerých spoločností vzájomne personálne

prepojených v jednom sklade vytvorila ekonomické prostredie vhodné na zneužitie práva;

4. obchodné transakcie medzi sťažovateľkou a jej dodávateľom

prebehli bez toho, aby došlo k pohybu tovaru, t. j. tovar sa stále nachádzal v sklade

na adrese ; 5. napriek zvyšovaniu ceny za tovar sťažovateľka

od svojho vzniku v roku 2009 vykazuje stratu na dani z príjmov právnických osôb, za celé

obdobie vykazuje nulovú daňovú povinnosť. Krajský súd zároveň dodal, že tieto

skutočnosti preukazujú, že spoločnosť nedodala reálne

sťažovateľke tovar uvedený na spornej faktúre a že jej jedinou úlohou bolo len vystavenie

fiktívnej faktúry na predmetný tovar, o čom konateľ sťažovateľky musel vedieť, pretože cez

jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené (v rozhodnom období bol aj

konateľom ). To, že spoločnosť nedodala

sťažovateľke reálne predmetný tovar, vychádza zo zistenia, že sama

týmto tovarom nikdy nedisponovala. Ak teda spoločnosť

nevlastnila predmetný tovar a nedisponovala ním, nemohla ho ani následne dodať

sťažovateľke. Krajský súd ďalej zdôraznil, že „nie je úlohou správnych orgánov zisťovať

pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH na

vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na faktúre, z

ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca nepreukázal, že

spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný tovar popísaný na

spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením jednoznačne

preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť žalobcovi

reálne dodať, nakoľko ním sama nedisponovala“, preto „vychádzajúc zo záveru, že

spoločnosť vystavila spornú faktúru ako faktúru fiktívnu bez toho,

aby reálne žalobcovi dodala predmetný tovar, je zrejmé, že i žalobca musel o tejto

fiktívnosti mať vedomosť. Pokiaľ totiž žalobca prijal faktúru od subjektu (spoločnosti

), ktorý mu tovar uvedený na tejto faktúre reálne nedodal, musel mať

žalobca vedomosť o tom, že takáto faktúra je len fiktívnou faktúrou.“.

7. Rozsudok krajského súdu č. k. -28 z 3. augusta 2016 nadobudol

právoplatnosť 10. októbra 2016.

8. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť a navrhla,

aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačnú

sťažnosť odôvodnila tým, že krajský súd porušil zákon, pretože rozhodol vec na základe

nesprávneho právneho posúdenia [ Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)]. Sťažovateľka označila

závery krajského súdu za arbitrárne a protizákonné, pretože vychádzajú zo skutkového

stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu, nesprávneho výkladu čl. 2 ods. 1 písm. a) a b),

čl. 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a), čl. 220 ods. 1., čl. 226, čl. 273 smernice Rady

2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, § 49

ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, § 3 ods. 1, 2, 3 a 6, § 24 ods. 1, 2 a 3

daňového poriadku, ako i z nesprávneho posudzovania dôkazov produkovaných v procese

dokazovania pri správe daní. Sťažovateľka spochybnila tvrdenia krajského súdu,

žalovaného a správcu dane týkajúce sa vierohodnosti výpovede svedka

o zakúpení a prevezení tovaru do skladu sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky skutkový

záver o absencii materiálneho podkladu k predloženým dokladom, ktorý si osvojil krajský

súd, je nesprávny, založený na vytvorenej fiktívnej konštrukcii, ktorou sa len konštatujú

nezrovnalosti v predložených faktúrach týkajúce sa obsahu faktúr, nijakým spôsobom však

nespochybňujúci nenakúpenie a nedovezenie tovaru do skladu sťažovateľky. Fiktívne sú

i závery krajského súdu o tom, že tovar nebol sťažovateľke dodaný, nezmenil vlastníka

a jeho pôvod sa nedá zistiť, ako aj záver, že zdaniteľné plnenie nebolo reálne uskutočnené.

9. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2018 kasačnú sťažnosť

sťažovateľky podľa ako nedôvodnú zamietol. Po vyhodnotení závažnosti

kasačných dôvodov so zohľadnením obsahu administratívneho spisu konštatoval, že

konanie pred finančnými orgánmi bolo súladné so zákonom. Krajský súd postupoval preto

vecne správne, keď žalobu zamietol, a najvyšší súd sa stotožnil s dôvodmi jeho rozhodnutia.

10. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2018 nadobudol

právoplatnosť 23. mája 2018.

11. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -28 z 3. augusta 2016, ako aj rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2018 odôvodnila tým, že oba rozsudky

sú „arbitrárne a protizákonné“, pretože vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore

s obsahom administratívneho spisu. Sťažovateľka zopakovala argumentáciu obsiahnutú

v kasačnej sťažnosti a poukázala na to, že rozsudky sú založené na nesprávnom výklade

ustanovení právneho poriadku uvedených v kasačnej sťažnosti a vychádzajú z nesprávneho

posúdenia dôkazov produkovaných sťažovateľkou v procese dokazovania v daňovom

konaní. Zdôraznila, že v daňovom konaní predložila nielen faktúru od svojho dodávateľa

obsahujúcu všetky zákonné náležitosti, ale aj skladové karty zásob a faktúry, ktoré vystavila

svojim odberateľom. Správca dane nezohľadnil dostatočne ani skutočnosti zistené

pri miestnych zisťovaniach, najmä to, že splnomocnená zástupkyňa

potvrdila dodanie tovaru a vystavenie faktúr, z ktorých bolo zistené, ako bol tovar

nakúpený, uhradený, ďalej predaný a dopravený do spoločnosti ,

ako aj to, že splnomocnená zástupkyňa tejto spoločnosti ozrejmila, kto za túto spoločnosť

tovar vydal a kto za sťažovateľku tovar prevzal. zaviedol zamestnancov

správcu dane do areálu na v . Tento

2

areál mal rozlohu 8 000 m, nachádzali sa v ňom skladové haly, nákladné motorové vozidlá,

vysokozdvižný vozík, areál bol oplotený. V jednotlivých halách boli síce uskladnené tovary

viacerých spoločností na zemi a v regáloch, avšak palety boli označené názvami

spoločností, ktorým patrili, s uvedením množstva a druhu tovaru. Pokiaľ sťažovateľka

žiadala, aby v sklade bola vykonaná inventúra správcom dane, správca dane dospel

k záveru, že táto je bezpredmetná, pretože sťažovateľka, jej dodávateľ aj odberateľ

disponovali tými istými skladovými priestormi. Zo sťažovateľkou predložených dokladov

bolo zrejmé, ako sa tovar reálne nakupoval, prepravoval, následne sťažovateľkou použil

a vyfakturoval jej odberateľom, no správca dane a neskôr ani súdy tieto zistenia nevzali

do úvahy. Hoci teda správca dane vykonal celý rad dôkazov, prihliadol iba na niektoré

z nich a v celosti ich riadne nevyhodnotil. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani

to, že by sťažovateľka zavinila nezákonnosť alebo daňový podvod. Právne závery krajského

súdu, ako aj najvyššieho súdu o absencii materiálnej stránky spočívajúce na zisteniach,

podľa ktorých tovar nebol sťažovateľke nikdy dodaný, nezmenil vlastníka, pôvod tovaru

v sklade sa nedá zistiť a faktúry sú fiktívne, sú založené na ľubovôli bez opory v zistenom

skutkovom stave. Tieto právne závery predstavujú zjavné výkladové vybočenie, sú

nepredvídateľnou interpretačnou ľubovôľou a vo svojom dôsledku porušujú základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí

odôvodniť.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu a

dohovoru malo dôjsť jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -28 z 3. augusta

2016 a jednak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2018.

17. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom

a rozsudkom krajského súdu č. k. -28 z 3. augusta 2016 ústavný súd

poznamenáva, že v citovanom in fine je zakotvený princíp subsidiarity,

podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa

zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

18. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv a slobôd, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , , ,

, , ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v (,

).

19. Proti rozsudku krajského súdu č. k. -28 z 3. augusta 2016

sťažovateľka mohla podať kasačnú sťažnosť ( a nasl. ), čo aj využila. O kasačnej

sťažnosti bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Táto právomoc najvyššieho

súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

20. Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. apríla 2018. V tejto časti je právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť považuje

ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

23. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

24. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

25. Sťažovateľka vo vzťahu k postupu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. apríla 2018 vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces v tom, že najvyšší súd sa stotožnil so skutkovými závermi krajského

súdu a daňových orgánov napriek tomu, že tieto podľa názoru sťažovateľky nezodpovedali

obsahu administratívneho spisu, ako aj v tom, že najvyšší súd aplikované ustanovenia

týkajúce sa odpočítania DPH, ako aj ustanovenia upravujúce priebeh daňového konania

vykladal v rozpore s ich účelom a zmyslom.

26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby

vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) prvej vety zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane,

ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb

ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49

môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

27. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 10. apríla 2018 k spôsobu

aplikácie týchto ustanovení a výkladu dôkazného bremena v daňovom konaní uviedol, že

tieto ustanovenia stanovujú podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje pri uplatnení práva

na odpočet DPH, avšak „na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH,

však nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH. Musí dôjsť

aj k preukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne

preukázané. Tieto dve podmienky preukázania musia byť splnené kumulatívne, inak nárok

na odpočet DPH nemožno uplatniť. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje daňový

subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky. Daňový

subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady, na základe ktorých si

uplatňuje odpočet DPH. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať so skutočne

zrealizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je

nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady

musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj

ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na

objektívne skutočnosti zistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene, spôsobom

pokúšajúcim sa obísť zákon, subjektu právo na odpočet dane zamietne. Uvedené vyplýva

z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj zo smernice Rady

Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.“.

28. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení rozsudku objasnil výklad dôkazného bremena

v daňovom konaní, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal: „V rámci vyrubovacieho konania,

pri preukazovaní reálneho dodania tovaru a služieb, zaťažuje dôkazné bremeno vždy

daňový subjekt, v tomto prípade žalobcu. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky aj v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

-17 zo dňa 23.02.2011, možno konštatovať, že: dôkazné bremeno je

na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s ods.

2, ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na

strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom

stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil,

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom

stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú

verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,

na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Žalobca ako daňový subjekt

uplatňujúci si právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty neuniesol dôkazné bremeno,

keď jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal použitie tovaru na dodávku

tovarov a služieb ak platiteľ, čím nesplnil jednu z dvoch zákonných podmienok zakotvených

v ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH. Uvedené podmienky musia byť splnené

kumulatívne, a preto nesplnenie jednej z nich, tak ako je tomu v predmetnej právnej veci,

znamená negatívnu aplikáciu citovaného ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH...

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Nie je povinnosťou daňových

orgánov vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na

odpočet dane, ale naopak bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť

relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že

si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. Nepostačuje iba

predloženie faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne

uskutočnený.“

29. Pokiaľ sa najvyšší súd stotožnil s rozsudkom krajského súdu, odôvodnil tento

svoj záver tým, že z pripojeného administratívneho spisu je nesporné, že „úlohou

spoločnosti , bolo len vystavenie fiktívnej faktúry

na predmetný tovar, o čom - konateľ žalobcu musel vedieť, keďže cez

jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené ( bol v rozhodnom

období konateľom aj žalobcu a aj spoločnosti ). Záver krajského

súdu, že spoločnosť , nedodala žalobcovi reálne predmetný

tovar, vychádza zo zistenia, že sama spoločnosť , , týmto

tovarom nikdy nedisponovala. Jednoznačne totiž bolo preukázané, že predmetný tovar

nenadobudla spoločnosť , od svojho údajného dodávateľa

Ak teda spoločnosť , nevlastnila a nedisponovala

s predmetným tovarom, nemohla ho ani dodať žalobcovi a oprávnene mu vystaviť spornú

faktúru. V úplnej zhode s vyššie uvedenými zisteniami a so záverom, že spoločnosť

, vystavovala len fiktívnu faktúru, bez reálneho dodania tovaru, je i tá

skutočnosť, že spoločnosť , (ktorá vystupovala ako jej dodávateľ) je

rizikovým subjektom, v rozhodnom čase (kedy sa mali uskutočniť obchody) nemala žiadnych

zamestnancov, žiadne kancelárske, prevádzkové, ani skladové priestory, žiadne vybavenie,

a navyše ani konateľa. O nefunkčnosti spoločnosti nasvedčuje i jej

súčasný stav, keď táto spoločnosť v súčasnosti nemá konateľa (jej posledným konateľom bol

- neexistujúci subjekt).“.

30. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že tovar sa nachádzal v sklade a príslušné

daňové doklady mali všetky zákonné náležitosti, najvyšší súd sa týmito argumentmi

zaoberal, avšak dospel k záveru, že „ani samotná fyzická existencia časti predmetného

tovaru v sklade žalobcu nepreukazuje, že tento tovar reálne dodala žalobcovi spoločnosť

Navyše sklad, ktorý používa žalobca, užívajú aj ďalšie spoločnosti,

okrem iných i Tovar v sklade podľa zistení finančných orgánov

nie je jednoznačne označený, nie je teda možné hodnoverne preukázať, že ten-ktorý tovar je

práve vo vlastníctve žalobcu, či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže žalobca preukázať

ani skladovými kartami, pretože skladovú evidenciu zásob vedie účelovo tak, že jednotlivé

skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou finančných

orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje

odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ uvedený

na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca

nepreukázal, že spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný

tovar popísaný na spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením

jednoznačne preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť

žalobcovi reálne dodať.“.

31. Najvyšší vo svojom rozhodnutí k námietke arbitrárnosti rozhodnutia krajského

súdu uviedol, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje

absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb

nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní

uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože vyrubovacie konanie

nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie

a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,

dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich

vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení,

ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Žalobca neuniesol ani

vo vyrubovacom, ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho

opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by

sa daňové orgány nevysporiadali. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú

kontrolu daňovníkom deklarovaných skutočností a dokladov. Aj keď faktúry obsahujú

po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti

na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.“.

32. Ústavný súd považuje takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu (posudzované i v kontexte dôvodov rozsudku krajského súdu) za dostatočné, najvyšší

súd v ňom zrozumiteľne reagoval na všetky argumenty sťažovateľky v jej kasačnej

sťažnosti a odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky ústavné požiadavky.

33. Ústavný súd už opakovane uviedol aj to, že daňový subjekt má v daňovom

konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné

doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si

daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Ak však správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť

dôkazov predložených daňovým subjektom, potom je len na daňovom subjekte, či

spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane rozptýli predložením dôkazov ďalších.

Sťažovateľka však dôkazy, ktorými by preukázala reálne dodanie tovaru, nepredložila.

34. Aj v skoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého

dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom

samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom

nie je postačujúce, pretože faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú

v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie; to, že určitý doklad má všetky

náležitosti účtovného dokladu a je zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je

dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto

dokladu.

35. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti správnym

súdom, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na povahu a špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len

preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej

sústavy (m. m. , , ).

36. Právne názory vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu považuje ústavný súd

za súladné so zmyslom a účelom aplikovanej právnej úpravy, tak ako ju stabilne najvyšší

súd vykladá, a sú i v súlade s rozhodovacou praxou ústavného súdu, od ktorej niet dôvodu

odkloniť sa ani vo veci sťažovateľky. Ústavný súd sa už prv stotožnil s právnym názorom,

podľa ktorého v takýchto prípadoch nie je ústavne nekonformným postupom zaťažiť

daňový subjekt dôkazným bremenom, pretože práve daňový subjekt disponuje svojím

právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet

dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), preto je jeho

povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom ustanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu

skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom

leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet

dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený ().

37. Ústavný súd vzhľadom na uvedené už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu nemožno spochybniť z hľadiska požiadavky

účinnej ochrany základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorého porušenie tvrdí.

Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka v daňovom konaní dôkazné bremeno

neuniesla, považuje ústavný súd za plne založený na ústavne konformnej aplikácii

ustanovení daňového poriadku a zákona o DPH. Najvyšší súd nevybočil z existujúceho

rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal napadnuté rozhodnutie

krajského súdu po právnej i skutkovej stránke, pričom presvedčivým a vyčerpávajúcim

spôsobom svoje závery odôvodnil. Najvyšší súd vnútorne konzistentným a logickým

spôsobom odôvodnil postup orgánov verejnej správy v rámci dokazovania, keď tieto orgány

hodnotili dôkazy vo vzájomnej súvislosti a upriamili pozornosť na dôkazné bremeno

na strane sťažovateľky.

38. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním

formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky alebo

nezohľadnil tvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne

aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi

základného práva na súdnu ochranu podľa .

39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol aj tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala

porušenie svojho základného práva podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

40. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené aj

jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okrem už uvedeného ústavný

súd pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu

o „občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti „akéhokoľvek trestného

obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem

občianske práva a záväzky treba vykladať autonómne, pričom sem nepatria len občianske,

obchodné, rodinné či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj

rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd

pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť

verejného práva môžu spadať do pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti,

ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru

ESĽP však daňové záležitosti patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný

charakter vzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Daňové spory sa

vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6

dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (pozri napr.

Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).

41. Rešpektujúc právne názory ESĽP, ústavný súd podčiarkuje, že daňové právo je

jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu

požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu

a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno

subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci

v niektorých prípadoch možno síce (vychádzajúc zo znenia dohovoru) podradiť pod pojem

trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide

o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Vo veci

sťažovateľky však nešlo o takýto prípad, a preto ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1

dohovoru nie je v posudzovanom prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m.

, , , , ),

a na tomto základe odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

42. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že obdobnými sťažnosťami sťažovateľky

týkajúcimi sa zdaňovacieho obdobia august 2012 a november 2012 sa zaoberal v konaniach

sp. zn. a sp. zn. , ktoré smerovali proti rozsudkom

najvyššieho súdu o kasačných sťažnostiach sťažovateľky sp. zn. z 3. mája

2017 a sp. zn. z 5. decembra 2017, pričom tieto sťažnosti odmietol. Pretože

sťažovateľka v tejto veci neuviedla ústavnému súdu žiadne nové argumenty, nemá ani

ústavný súd dôvod odchýliť sa od svojich už prv vyslovených záverov.

43. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018