Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 198/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o.,

Kopčianska, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,

Prievozská 14/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. decembra 2017, ako aj postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. augusta 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. decembra 2017 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“), ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. augusta 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „úrad“)

rozhodnutím č. 9312401/5/4874755/2014 z 9. novembra 2014 určil sťažovateľke rozdiel

dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2012 v sume

2 775,60 € znížením nadmerného odpočtu zo sumy 5 926,09 € na sumu 3 150,49 €,

keď správca dane s poukazom na o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) neuznal sťažovateľke

právo odpočítať si DPH z dodávateľskej faktúry od dodávateľky

(ďalej len „dodávateľka“), a to konkrétne z faktúry č. 20123064 z 30. novembra 2012.

Podľa zistení úradu, dodávateľka sťažovateľke tovar uvedený na faktúre č. 20123064

z 30. novembra 2012 reálne nedodala (tovar nezmenil miesto pred nákupom ani po nákupe);

sťažovateľka, dodávateľka a obchodná spoločnosť , boli v rozhodnom

období personálne prepojené prostredníctvom osoby konateľa ;

obchodná spoločnosť , ktorá dodala tovar dodávateľke, je rizikovým

subjektom a jej konateľom bola istý čas i „neexistujúca“ osoba; sťažovateľka neprehľadným

skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru viacerých vzájomne personálne

prepojených spoločností v jednom sklade, vytvorila ekonomické prostredie vhodné

na zneužitie práva; obchodné transakcie medzi sťažovateľkou a dodávateľkou prebehli

bez toho, aby došlo k pohybu tovaru; napriek zvyšovaniu ceny za tovar sťažovateľka

od svojho vzniku, t. j. od roku 2009, vykazuje stratu na dani z príjmov právnických osôb,

pričom za celé obdobie vykazuje nulovú daňovú povinnosť.

3. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„riaditeľstvo“) č. 1100306/1/448802/2014/5051 z 9. novembra 2014 bolo rozhodnutie úradu

potvrdené s poukazom na správnosť skutkových a právnych záverov úradu. Rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 3. augusta 2016 bola žaloba sťažovateľky podaná

proti rozhodnutiu riaditeľstva zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu skutkové a právne

závery riaditeľstva a úradu zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia

a sú v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

4. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 5. decembra 2017, ktorý bol

právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 11. januára 2018, bola kasačná sťažnosť

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 3. augusta 2016

zamietnutá. V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uvádza: „Z obsahu rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne, ako aj z pripojeného administratívneho spisu, je nesporné, že

správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ako je opísané vyššie, z ktorého závermi sa

odvolací súd stotožňuje. Je zjavné, že úlohou spoločnosti ,

bolo len vystavenie fiktívnej faktúry na predmetný tovar, o čom - konateľ

žalobcu musel vedieť, keďže cez jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené

( bol v rozhodnom období konateľom aj žalobcu a aj spoločnosti

,). Záver krajského súdu, že spoločnosť ,

nedodala žalobcovi reálne predmetný tovar, vychádza zo zistenia, že sama spoločnosť

, týmto tovarom nikdy nedisponovala. Jednoznačne totiž bolo

preukázané, že predmetný tovar nenadobudla spoločnosť od svojho

údajného dodávateľa Ak teda spoločnosť

nevlastnila a nedisponovala s predmetným tovarom, nemohla ho ani dodať žalobcovi

a oprávnene mu vystaviť spornú faktúru. V úplnej zhode s vyššie uvedenými zisteniami

a so záverom, že spoločnosť vystavovala len fiktívnu faktúru,

bez reálneho dodania tovaru, je i tá skutočnosť, že spoločnosť (ktorá

vystupovala ako jej dodávateľ), je rizikovým subjektom... ani samotná fyzická existencia

časti predmetného tovaru v sklade žalobcu nepreukazuje, že tento tovar reálne dodala

žalobcovi spoločnosť Navyše, sklad, ktorý používa žalobca, užívajú

aj ďalšie spoločnosti... nie je teda možné hodnoverne preukázať, že ten-ktorý tovar je práve

vo vlastníctve žalobcu, či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže žalobca preukázať ani

skladovými kartami, pretože skladovú evidenciu zásob vedie účelovo tak, že jednotlivé

skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou finančných

orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje

odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ uvedený

na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca

nepreukázal, že spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný tovar

popísaný na spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením

jednoznačne preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť

žalobcovi reálne dodať. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom

subjekte, nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo

preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil len faktúru

a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie

zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako

oprávnený.“

5. Podľa názoru sťažovateľky „Predmetom posúdenia všeobecnými súdmi bola

oprávnenosť odpočtu DPH, ktorú si sťažovateľ uplatnil na odpočítanie z faktúry

č. 20123064 z 30. novembra 2012 od dodávateľa , za dodávku

granitovej dlažby SHIWAKASHI a mramorových dosiek. Predmetom posudzovania bolo aj

zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá

vystavila faktúry ktorej odpočítanie správca dane a žalovaný zamietli s odôvodnením, že

faktúry nie je možné považovať za vierohodné. Predmetom posudzovania bolo aj

zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade preukazovania uskutočnenia dodania

tovaru a spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k dodanému tovaru.

...skutkové a na ich základe vyslovené právne závery všeobecných súdov

vychádzajúcich zo skutkových a právnych záverov správcu dane a žalovaného o absencii

materiálneho podkladu k predloženým dokladom je nesprávny, založený na nimi vytvorenej

fiktívnej konštrukcii, ktorou len konštatujú nezrovnalosti v predložených faktúrach ohľadne

obsahu faktúr, nijakým spôsobom však nespochybňujúcou nenakúpenie a nedovezenie

tovaru do skladu sťažovateľa... orgány verejnej moci v prerokovávanej veci vykonali síce

istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadali iba na niektoré z nich a len tieto

dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy len konštatovali, ale

predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli. Takto opomenuté dôkazy, ktorými sa

najvyšší súd a krajský súd pri postupe z hľadiska skutočností relevantných na posúdenie

neexistencie práva sťažovateľa odpočítať si DPH podľa ustanovenia v

súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá sa použije subsidiárne, nezaoberali,

v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých dôkazov, založili nielen

nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť.“.

Sťažovateľka považuje závery všeobecných súdov, správcu dane a žalovaného za arbitrárne

a protizákonné, lebo vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu,

nesprávneho výkladu čl. 2 ods. 1 písm. a) a b), čl. 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a), čl. 220

bodu L, čl. 226, čl. 273 smernice Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, § 3 ods. 1, 2, 3

a 6, , a o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako i z nesprávneho posudzovania

dôkazov produkovaných v procese dokazovania pri správe daní.

V sťažnosti sťažovateľka tvrdí: „Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako kasačného

súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej

sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu takéto závery podľa názoru sťažovateľa neobsahuje, je nepresvedčivé

a zjavne neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.“

6. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 05. decembra 2017

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: -33 zo dňa 03. augusta 2016

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

05. decembra 2017 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: -33 zo dňa

03. augusta 2016 zrušuje a vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o... priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 325,42 Eur (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Pavlovi Čičmancovi, so sídlom

Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava...“

II.

7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 5. decembra 2017 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. z 3. augusta 2016.

Podľa názoru najvyššieho súdu, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH,

nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami, ale musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho,

faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Tieto dva druhy

preukázania musia byť splnené kumulatívne. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje

daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky.

Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné dokumenty, na základe ktorých

si uplatňuje odpočet DPH. Tieto preukázané listiny sa musia zhodovať so skutočne

realizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je

nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady

musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj

ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne

skutočnosti zistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene (spôsobom

pokúšajúcim sa obísť zákon), subjektu právo na odpočet DPH zamietne. Uvedené vyplýva

z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj zo smernice Rady

Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd

v napadnutom rozsudku poukázal na to, že „...dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte,

nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať.

Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil len faktúru a k tomu

súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného

plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.

K námietke o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol: „zásada

objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu

dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia

daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane

preverovaných skutočností, pretože vyrubovacie konanie nie je konaním vyhľadávacím.

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,

akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkazmi silu a schopnosť zvrátiť

závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým

s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane

v priebehu konania k dispozícii.“

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 3. augusta 2016, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné podať kasačnú sťažnosť ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky

podľa a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,

že sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využila.

13. Sťažnosť v časti smerujúcej pre namietané porušenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 5. decembra 2017 treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (m. m. , , ).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

15. Sťažovateľka namieta nesprávne skutkové a právne závery úradu, riaditeľstva

a všeobecných súdov. Vyplýva to najmä z nesprávneho (jednostranného) vyhodnotenia

vykonaných dôkazov (keďže sa prihliadlo len na tie dôkazy, ktoré boli v neprospech

sťažovateľky). Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Jednostranné a formalistické

vyhodnotenie zistených skutkových okolností a z nich ustálené právne závery vykonané

najvyšším súdom, krajským súdom, žalovaným a správcom dane o absencii materiálnej

stránky, spočívajúcej na zisteniach, že tovar nebol sťažovateľovi nikdy dodaný, že tovar

nezmenil vlastníka, že pôvod tovaru uskladneného v tom istom sklade sa nedá zistiť, že

vystavené faktúry za tovar sú fiktívne, na základe čoho správne orgány oboch stupňov

dôvodne ustálili, že predmetné zdaniteľné plnenie nebolo reálne uskutočnené, v dôsledku

čoho boli zistené porušenia ustanovení... sú založené na ľubovôli bez akejkoľvek

racionálnej opory v zistenom skutkovom stave.“

16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (m. m. , ).

Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,

je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (m. m. , , ,

, ). Inak povedané, povinnosť príslušného súdu v rámci riadneho

procesného postupu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie, ktoré vyplývajú z , sú jedny zo základných

znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochrany účastníkov konania pred svojvôľou

súdu.

17. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne

predpisy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté

v napadnutom rozsudku je následne potrebné považovať za výraz jeho autonómneho

rozhodovania. Postup najvyššieho súdu a jeho napadnutý rozsudok sú ústavne konformné,

nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018