Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 198/2018
PDF · 215.03 KB
No categories available
II. ÚS 198/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o.,
Kopčianska, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom,
Prievozská 14/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Sžfk 15/2016 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2017, ako aj postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 86/2015 a jeho rozsudkom z 3. augusta 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžfk 15/2016 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2017 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“), ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 86/2015 a jeho rozsudkom z 3. augusta 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „úrad“)
rozhodnutím č. 9312401/5/4874755/2014 z 9. novembra 2014 určil sťažovateľke rozdiel
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2012 v sume
2 775,60 € znížením nadmerného odpočtu zo sumy 5 926,09 € na sumu 3 150,49 €,
keď správca dane s poukazom na § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) neuznal sťažovateľke
právo odpočítať si DPH z dodávateľskej faktúry od dodávateľky
(ďalej len „dodávateľka“), a to konkrétne z faktúry č. 20123064 z 30. novembra 2012.
Podľa zistení úradu, dodávateľka sťažovateľke tovar uvedený na faktúre č. 20123064
z 30. novembra 2012 reálne nedodala (tovar nezmenil miesto pred nákupom ani po nákupe);
sťažovateľka, dodávateľka a obchodná spoločnosť , boli v rozhodnom
období personálne prepojené prostredníctvom osoby konateľa ;
obchodná spoločnosť , ktorá dodala tovar dodávateľke, je rizikovým
subjektom a jej konateľom bola istý čas i „neexistujúca“ osoba; sťažovateľka neprehľadným
skladovým hospodárstvom, skladovaním tovaru viacerých vzájomne personálne
prepojených spoločností v jednom sklade, vytvorila ekonomické prostredie vhodné
na zneužitie práva; obchodné transakcie medzi sťažovateľkou a dodávateľkou prebehli
bez toho, aby došlo k pohybu tovaru; napriek zvyšovaniu ceny za tovar sťažovateľka
od svojho vzniku, t. j. od roku 2009, vykazuje stratu na dani z príjmov právnických osôb,
pričom za celé obdobie vykazuje nulovú daňovú povinnosť.
3. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len
„riaditeľstvo“) č. 1100306/1/448802/2014/5051 z 9. novembra 2014 bolo rozhodnutie úradu
potvrdené s poukazom na správnosť skutkových a právnych záverov úradu. Rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 13 S 86/2015 z 3. augusta 2016 bola žaloba sťažovateľky podaná
proti rozhodnutiu riaditeľstva zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu skutkové a právne
závery riaditeľstva a úradu zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia
a sú v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.
4. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 15/2016 z 5. decembra 2017, ktorý bol
právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 11. januára 2018, bola kasačná sťažnosť
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 S 86/2015 z 3. augusta 2016
zamietnutá. V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uvádza: „Z obsahu rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne, ako aj z pripojeného administratívneho spisu, je nesporné, že
správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, ako je opísané vyššie, z ktorého závermi sa
odvolací súd stotožňuje. Je zjavné, že úlohou spoločnosti ,
bolo len vystavenie fiktívnej faktúry na predmetný tovar, o čom - konateľ
žalobcu musel vedieť, keďže cez jeho osobu boli tieto spoločnosti personálne prepojené
( bol v rozhodnom období konateľom aj žalobcu a aj spoločnosti
,). Záver krajského súdu, že spoločnosť ,
nedodala žalobcovi reálne predmetný tovar, vychádza zo zistenia, že sama spoločnosť
, týmto tovarom nikdy nedisponovala. Jednoznačne totiž bolo
preukázané, že predmetný tovar nenadobudla spoločnosť od svojho
údajného dodávateľa Ak teda spoločnosť
nevlastnila a nedisponovala s predmetným tovarom, nemohla ho ani dodať žalobcovi
a oprávnene mu vystaviť spornú faktúru. V úplnej zhode s vyššie uvedenými zisteniami
a so záverom, že spoločnosť vystavovala len fiktívnu faktúru,
bez reálneho dodania tovaru, je i tá skutočnosť, že spoločnosť (ktorá
vystupovala ako jej dodávateľ), je rizikovým subjektom... ani samotná fyzická existencia
časti predmetného tovaru v sklade žalobcu nepreukazuje, že tento tovar reálne dodala
žalobcovi spoločnosť Navyše, sklad, ktorý používa žalobca, užívajú
aj ďalšie spoločnosti... nie je teda možné hodnoverne preukázať, že ten-ktorý tovar je práve
vo vlastníctve žalobcu, či inej osoby. Vlastníctvo tovaru nemôže žalobca preukázať ani
skladovými kartami, pretože skladovú evidenciu zásob vedie účelovo tak, že jednotlivé
skladové zásoby nevykazujú kontinuitu. Treba zdôrazniť, že nie je úlohou finančných
orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje
odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ uvedený
na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. V prejednávanej veci nielenže žalobca
nepreukázal, že spoločnosť dodala žalobcovi reálne predmetný tovar
popísaný na spornej faktúre, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym šetrením
jednoznačne preukázal, že predmetný tovar nemohla spoločnosť
žalobcovi reálne dodať. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom
subjekte, nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo
preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil len faktúru
a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie
zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako
oprávnený.“
5. Podľa názoru sťažovateľky „Predmetom posúdenia všeobecnými súdmi bola
oprávnenosť odpočtu DPH, ktorú si sťažovateľ uplatnil na odpočítanie z faktúry
č. 20123064 z 30. novembra 2012 od dodávateľa , za dodávku
granitovej dlažby SHIWAKASHI a mramorových dosiek. Predmetom posudzovania bolo aj
zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá
vystavila faktúry ktorej odpočítanie správca dane a žalovaný zamietli s odôvodnením, že
faktúry nie je možné považovať za vierohodné. Predmetom posudzovania bolo aj
zamietnutie práva na odpočítanie DPH v prípade preukazovania uskutočnenia dodania
tovaru a spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k dodanému tovaru.
...skutkové a na ich základe vyslovené právne závery všeobecných súdov
vychádzajúcich zo skutkových a právnych záverov správcu dane a žalovaného o absencii
materiálneho podkladu k predloženým dokladom je nesprávny, založený na nimi vytvorenej
fiktívnej konštrukcii, ktorou len konštatujú nezrovnalosti v predložených faktúrach ohľadne
obsahu faktúr, nijakým spôsobom však nespochybňujúcou nenakúpenie a nedovezenie
tovaru do skladu sťažovateľa... orgány verejnej moci v prerokovávanej veci vykonali síce
istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadali iba na niektoré z nich a len tieto
dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy len konštatovali, ale
predmetom úvah a hodnotení však vôbec neboli. Takto opomenuté dôkazy, ktorými sa
najvyšší súd a krajský súd pri postupe z hľadiska skutočností relevantných na posúdenie
neexistencie práva sťažovateľa odpočítať si DPH podľa ustanovenia § 129 ods. 1 SSP v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá sa použije subsidiárne, nezaoberali,
v danom prípade ich vzťahom k neúplnému vyhodnoteniu všetkých dôkazov, založili nielen
nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, ale aj ich protiústavnosť.“.
Sťažovateľka považuje závery všeobecných súdov, správcu dane a žalovaného za arbitrárne
a protizákonné, lebo vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu,
nesprávneho výkladu čl. 2 ods. 1 písm. a) a b), čl. 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a), čl. 220
bodu L, čl. 226, čl. 273 smernice Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, § 3 ods. 1, 2, 3
a 6, § 24 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako i z nesprávneho posudzovania
dôkazov produkovaných v procese dokazovania pri správe daní.
V sťažnosti sťažovateľka tvrdí: „Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako kasačného
súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej
sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu takéto závery podľa názoru sťažovateľa neobsahuje, je nepresvedčivé
a zjavne neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
6. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Sžfk/15/2016 zo dňa 05. decembra 2017
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 13S/86/2015-33 zo dňa 03. augusta 2016
porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Sžfk/15/2016 zo dňa
05. decembra 2017 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 13S/86/2015-33 zo dňa
03. augusta 2016 zrušuje a vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Spoločnosti EUROEX SLOVAKIA s. r. o... priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 325,42 Eur (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Pavlovi Čičmancovi, so sídlom
Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava...“
II.
7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžfk 15/2016 z 5. decembra 2017 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 S 86/2015 z 3. augusta 2016.
Podľa názoru najvyššieho súdu, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH,
nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami, ale musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho,
faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Tieto dva druhy
preukázania musia byť splnené kumulatívne. Dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje
daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj materiálnej podmienky.
Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné dokumenty, na základe ktorých
si uplatňuje odpočet DPH. Tieto preukázané listiny sa musia zhodovať so skutočne
realizovanými plneniami. Preukázanie samotnej faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je
nepochybne preukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady
musia byť vystavené na reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj
ako právna skutočnosť reálne preukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne
skutočnosti zistí, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje neoprávnene (spôsobom
pokúšajúcim sa obísť zákon), subjektu právo na odpočet DPH zamietne. Uvedené vyplýva
z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj zo smernice Rady
Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd
v napadnutom rozsudku poukázal na to, že „...dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte,
nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať.
Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil len faktúru a k tomu
súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného
plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.
K námietke o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol: „zásada
objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia
daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočností, pretože vyrubovacie konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,
akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkazmi silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane
v priebehu konania k dispozícii.“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 S 86/2015 a jeho rozsudku z 3. augusta 2016, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné podať kasačnú sťažnosť ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky
podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,
že sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj využila.
13. Sťažnosť v časti smerujúcej pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Sžfk 15/2016 a jeho rozsudku z 5. decembra 2017 treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
15. Sťažovateľka namieta nesprávne skutkové a právne závery úradu, riaditeľstva
a všeobecných súdov. Vyplýva to najmä z nesprávneho (jednostranného) vyhodnotenia
vykonaných dôkazov (keďže sa prihliadlo len na tie dôkazy, ktoré boli v neprospech
sťažovateľky). Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Jednostranné a formalistické
vyhodnotenie zistených skutkových okolností a z nich ustálené právne závery vykonané
najvyšším súdom, krajským súdom, žalovaným a správcom dane o absencii materiálnej
stránky, spočívajúcej na zisteniach, že tovar nebol sťažovateľovi nikdy dodaný, že tovar
nezmenil vlastníka, že pôvod tovaru uskladneného v tom istom sklade sa nedá zistiť, že
vystavené faktúry za tovar sú fiktívne, na základe čoho správne orgány oboch stupňov
dôvodne ustálili, že predmetné zdaniteľné plnenie nebolo reálne uskutočnené, v dôsledku
čoho boli zistené porušenia ustanovení... sú založené na ľubovôli bez akejkoľvek
racionálnej opory v zistenom skutkovom stave.“
16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 478/2015, II. ÚS 88/01).
Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,
je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (m. m. II. ÚS 386/2017, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Inak povedané, povinnosť príslušného súdu v rámci riadneho
procesného postupu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných
znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochrany účastníkov konania pred svojvôľou
súdu.
17. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné všeobecne záväzné právne
predpisy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté
v napadnutom rozsudku je následne potrebné považovať za výraz jeho autonómneho
rozhodovania. Postup najvyššieho súdu a jeho napadnutý rozsudok sú ústavne konformné,
nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018