Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 394/2018
PDF · 163.59 KB
No categories available
IV. ÚS 394/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou, Kuzmányho 57,
Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 44 C 176/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou, Kuzmányho 57, Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 176/2005 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
o nahradenie prejavu vôle (súhlasu s uzavretím kúpnej zmluvy) a v konaní má postavenie
žalobkyne. Konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn. 44 C 176/2005, pričom žaloba
bola okresnému súdu doručená 8. apríla 2005. Pôvodne žalovanou v predmetnom konaní
bola , ktorá po začatí konania zomrela. V dôsledku tejto skutočnosti bolo
napadnuté konanie uznesením okresného súdu sp. zn. 44 C 176/2005 z 11. decembra 2008
prerušené do právoplatného skončenia dedičského konania po nebohej poručiteľke
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 D 135/2006.
Vychádzajúc z osvedčenia o dedičstve, okresný súd pokračoval v napadnutom konaní
s dedičmi nebohej poručiteľky , a to so žalovaným 1)
a žalovanou 2) . Následne došlo k úmrtiu žalovaného 1)
. Na základe oznámenia notára o okruhu dedičov po nebohom
poručiteľovi okresný súd pokračoval v konaní s jeho otcom
(zákonným dedičom) , ktorý bol univerzálnym právnym nástupcom
nebohého.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 44 C 176/2005 z 18. júla 2011 okresný súd
žalobe vyhovel a nahradil prejav vôle. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal
odvolanie žalovaný , ako aj žalovaná 2). O odvolaniach rozhodol Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 Co 325/2011 z 31. októbra 2012
tak, že odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu, že okresný
súd konal ako s účastníkom konania s bez toho, aby bolo právoplatne
rozhodnuté, či na neho prešli záväzky z jeho právneho predchodcu .
Krajský súd poukázal na uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Cod 31/2011 z 22. septembra
2011, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 24 D 362/2010 z 2. decembra
2010, ktorým bolo potvrdené dedičstvo po nebohom poručiteľovi , ktoré
nadobudol – otec nebohého. K zrušeniu dedičského rozhodnutia došlo
z dôvodu, že dedič nebol súdnym komisárom upovedomený o možnosti
odmietnuť dedičstvo.
Odvolací súd preto vo svojom zrušujúcom uznesení skonštatoval, že „v súčasnej
dobe nie je zrejmé, či bude dediť po , preto
rozhodnutie, ktoré mu ukladá povinnosť ako predpokladanému spoluvlastníkovi bytu na
nie je vecne správne, pretože vychádza z nesprávne zisteného
skutkového stavu.
... Úlohou súdu prvého stupňa bude vyčkať na konečné rozhodnutie v dedičskom
konaní po poručiteľovi a podľa záverov tohto konania konať ako
s pasívne legitimovaným subjektom s tým, na koho prejdú záväzky po poručiteľovi.“.
V zmysle záverov zrušujúceho uznesenia krajského súdu okresný súd uznesením
sp. zn. 44 C 176/2005 z 23. januára 2013 konanie prerušil do právoplatného skončenia
dedičského konania po nebohom poručiteľovi , ktoré je vedené
okresným súdom pod sp. zn. 24 D 362/2010. Proti uzneseniu okresného súdu o prerušení
konania sťažovateľka nepodala odvolanie, keďže potreba prerušenia konania vyplývala
z právneho názoru vysloveného krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.
Od vydania uznesenia o prerušení konania je okresný súd v zásade nečinný, jediné
jeho úkony spočívajú v opakovaných výzvach notárovi prejednávajúcemu dedičstvo
po nebohom poručiteľovi , čo sa týka stavu konania. Pôvodný
dedičstvo prejednávajúci notár , ako aj súčasná notárka
okresnému súdu opakovane na jeho výzvy oznamujú, že
dedičské konanie nie je skončené, pretože sa zisťuje okruh dedičov.
Sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu,
ktorý jej listom Spr 35/2017 z 24. februára 2017 oznámil, že konanie bolo prerušené
uznesením z 23. januára 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. februára 2013, a to
do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
24 D 362/2010, pričom sťažovateľka proti uzneseniu o prerušení konania nepodala
odvolanie.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že podstata jej sťažnosti pre prieťahy v konaní spočíva
„v nekonaní vo veci samej, titulom nekonania v dedičskom konaní... Keďže však nie som
účastníkom dedičského konania, a som účastníkom predmetného súdneho konania, v ktorom
sú prieťahy, jedinou mojou a relevantnou obranou je poukázať na prieťahy v tomto konaní.
... K dnešnému dňu nie je vo veci rozhodnuté, kde opakovane a dookola dochádza iba
k dotazom súdu voči notárovi o stav dedičskej veci, a predseda súdu, v ktorého kompetencii
sú úkony na zamedzenie prieťahov aj v súvisiacej dedičskej veci, nevykonal príslušné
opatrenia na riadne zistenie stavu a odstránenie prípadného nezákonného stavu.
Ako účastník konania, som už 12 rok v právnej neistote, kde nemám ani peniaze,
ktoré som žalovanej vopred vyplatila ako kúpnu cenu za byt, ktorý je predmetom
konania, a nemám vo vlastníctve ani tento byt. Uvedený stav mi spôsobuje právne
a existenčné problémy a komplikácie.“.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil porušenie jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prerokovanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom
konaní. Zároveň požaduje finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Aj keď petit sťažnosti nie je výrazným spôsobom oddelený od odôvodnenia
sťažnosti, možno z jeho textu vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní („navrhujem, aby súd ... rozhodol, že ústavné právo
na prejednanie veci v konaní vedenom na Okresného súdu Košice II, sp. zn. 44 C/176/2005
bez prieťahov podľa ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd porušené bolo“).
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že jedným
z kľúčových dôvodov, prečo okresný súd v napadnutom konaní dosiaľ právoplatne
nerozhodol, sú prieťahy v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 24 D 362/2010, ktorého
sťažovateľka nie je účastníčkou a kvôli ktorému bolo napadnuté konanie právoplatne
prerušené. Porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
24 D 362/2010 však v petite sťažnosti nenamieta a ani sa nepokúša argumentovať
v prospech prípadného prelomenia v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle
ktorej môže zbytočné prieťahy v súdnom konaní v zásade namietať len účastník, resp. strana
napadnutého súdneho konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu
návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať len
v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Z popisu doterajšieho priebehu napadnutého konania uvedeného v časti I tohto
uznesenia vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne prerušené uznesením sp. zn.
44 C 176/2005 z 23. januára 2013 do právoplatného skončenia dedičského konania
po nebohom poručiteľovi , proti ktorému sťažovateľka nepodala
odvolanie, keďže „... korešpondovalo so záverom odvolacieho súdu, o potrebe vyriešenia
dedičskej otázky“.
Bez potreby zaujímať postoj k otázke či napriek citovanému dôvodu sťažovateľka
mohla a mala uplatniť opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu o prerušení
napadnutého konania, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle
ktorej, ak vo veci konajúci súd v súlade so zákonom právoplatne preruší súdne konanie,
vznikne zákonná prekážka ďalšieho konania, počas ktorej súd nemôže vykonávať žiadne
procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a preto nečinnosť
všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej prekážky v konaní ústavný súd
neposudzuje (a ani nemôže posudzovať) ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03,
I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09 atď.).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje aj na ďalší právny
názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva príslušným
orgánom verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak
v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Tento právny názor
ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri
napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č.
16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010 atď.)]. Jednou zo
základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka doručila svoju sťažnosť, ktorou namieta
zbytočné prieťahy v napadnutom konaní v čase, keď bolo právoplatne prerušené
a existovala zákonná prekážka ďalšieho postupu okresného súdu, musel ústavný súd
aplikujúc svoju ustálenú judikatúru sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2018