Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 187/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Staroňom, Hlavná 89, Prešov, ktorou

namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 3. augusta

2017, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

rozhodol:

1. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 3. augusta 2017 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. z 3. augusta 2017

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. Martina Staroňa, Hlavná 89, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Staroňom, Hlavná 89, Prešov,

ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 3. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu pri príprave prerokovania

sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobkyne

stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Predmetom

označeného konania bolo rozhodovanie o určení, že v jej žalobe konkretizované

nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi , ,

K meritórnemu rozhodnutiu vo veci došlo rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 2. decembra 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. novembra 2016 (žalobe sťažovateľky

bolo čiastočne vyhovené, pozn.).

Po právoplatnom skončení veci okresný súd uznesením č. k. -289

z 20. februára 2017 právoplatným 29. marca 2017 rozhodol o nároku na náhradu trov

označeného konania tak, že žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči sťažovateľke ako

žalobkyni nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 68 %.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol už označeným

rozsudkom z 28. novembra 2016 tak, že žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 48,4 %.

Okresný súd uznesením č. k. -323 z 3. júla 2017 vydaným vyšším

súdnym úradníkom podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) rozhodol o výške náhrady trov konania

a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy prvoinštančného konania

a odvolacieho konania v celkovej sume 622 €. Na základe sťažnosti žalovaných okresný súd

napadnutým uznesením z 3. augusta 2017 vydaným zákonnou sudkyňou podľa § 250 ods. 2

zmenil uznesenie o výške náhrady trov konania z 3. júla 2017 tak, že sťažovateľke ako

žalobkyni uložil povinnosť „zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 1.440,80

Eur a trovy odvolacieho konania vo výške 161,70 Eur a žalovanému v 2. rade trovy konania

vo výške 1.380,66 Eur a trovy odvolacieho konania vo výške 105,24 Eur a to na účet

právneho zástupcu žalovaných v lehote do 15 dní od doručenia tohto uznesenia“.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (predmetom ktorého bolo rozhodnutie

o výške náhrady trov konania, pozn.) podľa v spojení s a contrario

nebolo prípustné odvolanie.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu. V úvodnej časti sťažnosti okrem iného uvádza:

„... Sťažovateľka podala proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

č. k. -274 zo dňa 26. 12. 2015 (podľa zistení ústavného súdu pri príprave

prerokovania sťažnosti z 28. novembra 2016, pozn.) v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Prešov č. k. -241 zo dňa 2. 12. 2015 dovolanie.

... Touto ústavnou sťažnosťou však Sťažovateľka napáda uznesenie Okresného súdu

Prešov č. k. -328 zo dňa 03. 08. 2017 o trovách konania.

Podľa novej právnej úpravy totiž o trovách súdneho konania rozhoduje vyšší

súdny úradník a následne na základe sťažnosti proti jeho rozhodnutiu sudca, ktorého

rozhodnutie je konečné a nie je proti nemu prípustné odvolanie.“

Výhrady sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu okresného súdu obsiahnuté v jej

sťažnosti možno rozdeliť do dvoch okruhov. V prvom rade namieta, že okresný súd

pri rozhodovaní o trovách konania (resp. o ich výške, pozn.) neaplikoval , podľa

ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa (ďalej aj „prvý okruh námietok sťažovateľky“). V tejto časti odôvodňuje

svoju sťažnosť najmä takto:

„Sťažovateľka poukazuje na to, že má 77 rokov, je poberateľom starobného

dôchodku a má vážne zdravotné problémy a jej majetkové a finančné možnosti a schopnosti

neumožňujú uhradiť sumu 3.088,40.- Eur právnemu zástupcovi žalovaných titulom náhrady

trov právneho zastúpenia.

S poukazom na uvedené je zrejmé, že vek sťažovateľky a jej sociálne, majetkové

a osobné pomery sú dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov

konania.

Napadnuté uznesenie Okresného súdu Prešov považuje sťažovateľka za

nespravodlivé a majúce negatívny dopad na jej život. Vo vzťahu k tomu, že po rokoch sa

domohla svojho vlastníckeho práva po jej otcovi a napravili sa krivdy minulosti, je

nespravodlivé, aby bola zaviazaná hradiť trovy konania, a ešte v takej výške, ktorá má pre

ňu existenčne fatálne následky. Výkon exekúcie by smeroval voči jej dôchodku, ktorý by bol

pozastavený a sťažovateľka by vo svojom veku 77 rokov nemala z čoho žiť, keďže úspory

nemá žiadne.

Sťažovateľka poukazuje predovšetkým na to, že Okresný súd Prešov mal rozhodnúť

tak, že žiadnemu z účastníkov nemal priznať náhradu trov konania a to s poukazom na

dôvody hodné osobitného zreteľa na strane sťažovateľky.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta nesprávny postup okresného súdu

pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny právneho zástupcu žalovaných v rámci

rozhodovania o výške im priznanej náhrady trov konania (ďalej aj „druhý okruh námietok

sťažovateľky“). V tejto súvislosti v sťažnosti najmä uvádza:

„Zároveň pochybil Okresný súd Prešov aj v tom, že pri určení výšky odmeny za jeden

úkon právnej služby nesprávne aplikoval vyhl. č. , a nie

ods. 1 písm. a) vyhl. č. Sťažovateľka má za to, že v tomto spore o určenie

vlastníckeho práva sa hodnota predmetu konania dala oceniť v peniazoch len s veľkými

ťažkosťami a preto mal súd ako odmenu za jeden úkon právnej služby priznať 1/13

výpočtového základu.

Pokiaľ Okresný súd Prešov aplikoval vyhl. č. nie je zrejmé,

2

odkiaľ a ako prišiel Okresný súd Prešov na cenu pozemku v sume 13,- Eur/mako obvyklú

cenu v danej lokalite. Nevyplýva to totiž z odôvodnenia napadnutého uznesenia ani

žiadneho listinného dôkazu. Znalecký posudok nebol v súdnom konaní vyhotovený na

ocenenie nehnuteľností, ale na určenie vlastníctva v zmysle geodézie a kartografie. Obvyklá

cena nebola zdokladovaná ani potvrdením realitnej kancelárie. Ak by aj Okresný súd

Prešov vychádzal z úradnej ceny podľa vyhlášky, tak orná pôda v danej lokalite má hodnotu

2

0,20 - 0,30,- Eur/m. Obec je koncovou obcou pod lesom s počtom obyvateľov cca

2

150, kde obvyklá cena pozemku nie je 13,- Eur/m. Takýto pozemok v celkovej hodnote

21.723,- Eur by za takúto cenu nikto ani nekúpil.

Po doručení napadnutého uznesenia si sťažovateľka podala žiadosť o stanovenie

ceny Realitnej kancelárii FOK ku dňu rozhodovania Okresného súdu Prešov o trovách. RK

FOK urobila aj ohliadku na mieste, ktorú Okresný súd Prešov v konaní sp. zn.

nevykonal. Podľa potvrdenia RK FOK je reálna trhová cena nehnuteľností,

2 2

ktoré boli predmetom súdneho konania, cca 3,- Eur/mPri výmere 1.671 mje teda trhová

cena celej výmery 5.013,- Eur. Keďže sťažovateľka bola úspešná vo veľkosti 8/50, t. j.

802,08,- Eur, tak výpočtovým základom mala byť, pri akceptácii úvahy súdu, suma

4.210,20,- Eur, z čoho následne odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje podľa

§ 10 ods. 2 vyhl. sumu 151,05,- Eur zníženú o 50 % = 75,52,- Eur.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo ... na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Prešov uznesením

č. k. -328 zo dňa 03. 08. 2017 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. -328 zo dňa 03. 08.

2017 a vracia vec Okresnému súdu Prešov ohľadne trov konania na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

JUDr. Martinovi Staroňovi, advokátovi, Hlavná 89, 08001 Prešov, vo výške 374,80,-

EUR...“

Uznesením sp. zn. z 8. marca 2018 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). Ústavný súd označeným uznesením zároveň podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu

do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval okresný súd na vyjadrenie

k sťažnosti sťažovateľky. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu

prípisom z 3. mája 2018, v ktorom najmä uviedol:

„Ústavná sťažnosť bola podaná voči uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa

03. 08. 2017 sp. zn. , ktorým súd zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania

žalovaným. Uvedené uznesenie o náhrade trov konania bolo vydané zákonnou sudkyňou

, dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257

súd nemal preukázané. V súčasnosti sa spis od 22. 03. 2018 nachádza na Najvyššom

súde SR.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím s prejednaním veci bez ústneho pojednávania

v zmysle ustanovenia “

Sťažovateľka v reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnosti

vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 28. mája 2018 prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu okrem iného uviedla:

„Okresný súd Prešov len stručne uviedol, že napadnuté uznesenie o náhrade trov

konania bolo vydané zákonnou sudkyňou a dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu

ustanovenia súd nemal preukázané.

S týmto záverom Okresného súdu Prešov sťažovateľka nesúhlasí a poukazuje na to,

že Okresný súd Prešov mal preukázané, že sťažovateľka má 77 rokov, je poberateľkou

starobného dôchodku a má vážne zdravotné problémy ako aj to, že jej majetkové a finančné

možnosti a schopnosti neumožňujú uhradiť sumu 3.088,40.- Eur právnemu zástupcovi

žalovaných titulom náhrady trov právneho zastúpenia. S poukazom na uvedené je zrejmé, že

vek sťažovateľky a jej sociálne, majetkové a osobné pomery sú dôvodom hodným osobitného

zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania.

Napadnuté uznesenie Okresného súdu Prešov považuje sťažovateľka za

nespravodlivé a majúce negatívny dopad na jej život. Vo vzťahu k tomu, že po rokoch sa

domohla svojho vlastníckeho práva po jej otcovi a napravili sa krivdy minulosti, je

nespravodlivé, aby bola zaviazaná hradiť trovy konania, a ešte v takej výške, ktorá má pre

ňu existenčne fatálne následky. Výkon exekúcie by smeroval voči jej dôchodku, ktorý by bol

pozastavený a sťažovateľka by vo svojom veku 77 rokov nemala z čoho žiť, keďže úspory

nemá žiadne.

Napadnuté uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. -328 zo dňa 03. 08.

2017 považuje sťažovateľka za nezákonné a nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho

právneho posúdenia veci a porušujúce právo sťažovateľky na spravodlivý proces...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je

citovaná v časti I tohto nálezu, namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým

bolo podľa v spojení rozhodnuté o výške náhrady trov

konania iniciovaného žalobou sťažovateľky o určenie, že konkrétne nehnuteľnosti patria

do dedičstva po nebohom, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie

garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľky v súlade so svojou stabilnou

judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o náhrade trov konania

je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa , resp. podľa dohovoru môže rozhodnutím,

ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46

ods. 4 a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu,

resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ). Obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich , resp. dohovorom

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je

však ústavný súd (aj vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý, vychádzajúc z toho, že

problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje

iba výnimočne, a to napr. vtedy, keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu

zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že

zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m.

, , , , ). V súlade

s označenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal aj sťažovateľkou namietané

porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením okresného súdu.

Vo vzťahu k prvému okruhu námietok sťažovateľky, v zmysle ktorých okresný súd

pri rozhodovaní o trovách konania napadnutým uznesením neaplikoval (hoci mal aplikovať)

, ktorý umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa (pričom podľa sťažovateľky takéto dôvody na jej strane

existovali, pozn.), ústavný súd uvádza, že ju nepovažuje za dôvodnú. V tejto súvislosti

poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom okresný súd

uviedol: „Ohľadne sťažnosti podanej žalobkyňou (proti uzneseniu č. k. -323

z 3. júla 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom, pozn.), túto súd považuje za

nedôvodnú, nakoľko žalobkyňa neuviedla žiaden relevantný dôvod, na základe ktorého by

mal súd jej sťažnosti vyhovieť, keďže nenamietala účelnosť vykonaných úkonov právnej

služby, samotnú výšku vyčíslenej základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby a ani celkovú výšku priznaných trov konania, ktoré by boli podnetom pre

preskúmanie priznanej výšky náhrady trov konania. Právna argumentácia právneho

zástupcu žalobkyne odvolávajúc sa na ustanovenie , v zmysle ktorého súd

výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa

neobstoja, nakoľko uvedené ustanovenie sa vzťahuje na rozhodovanie o nároku na náhradu

trov konania a nie na rozhodovanie už o samotnej výške právoplatne priznaného nároku na

náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že skutočnosti uvedené v sťažnosti žalobkyne už boli

pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadnené, súd považuje jej sťažnosť

za nedôvodnú.“

Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie okresného súdu vo vzťahu

k prvému okruhu námietok sťažovateľky ústavne konformné a právny názor okresného súdu

vyvoditeľný z jeho napadnutého uznesenia nie je svojvoľný, resp. arbitrárny. O nároku

na náhradu trov prvoinštančného konania totiž okresný súd rozhodol právoplatným

uznesením č. k. -289 z 20. februára 2017 a o nároku na náhradu trov

odvolacieho konania rozhodol krajský súd právoplatným rozsudkom sp. zn.

z 28. novembra 2016. Za danej situácie tak pri následnom rozhodovaní okresného súdu

o výške (právoplatne priznanej) náhrady trov konania už (ako správne uviedol aj okresný

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia) aplikácia ustanovenia (týkajúceho sa

otázky nároku na náhradu trov konania, nie ich výšky) neprichádzala do úvahy.

V rámci druhého okruhu svojich výhrad sťažovateľka namieta (podľa nej) nesprávny

postup okresného súdu pri vyčíslení výšky (právoplatne priznaného) nároku na náhradu trov

konania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd pri vyčíslení trov

právneho zastúpenia žalovaných vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny určenej

podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), teda (ako konštatoval v odôvodnení svojho

rozhodnutia) „z hodnoty veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor“.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej

hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré

advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu

výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená

pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky,

hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je

predmetom súdneho sporu.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Ústavný súd vo vzťahu k druhému okruhu námietok sťažovateľky v prvom rade

poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky v spojení s [resp. v súčasnosti

v spojení s ] má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné

spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť

hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným

obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov (resp. strany)

meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní ().

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania

pred okresným súdom rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti bližšie špecifikované

v žalobe sťažovateľky patria do dedičstva po nebohom . Práve vzhľadom

na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že veci (nehnuteľnosti) patria do dedičstva,

nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne

služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, keďže predmetný spor nebol

sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí

do dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo vlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie

všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím

o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam sa v prípade úspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti

patria do dedičstva po poručiteľovi, riešia až v následnom konaní o dedičstve.

Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, má tak

v danom prípade na sťažovateľku ako žalobkyňu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej

podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať

ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského

konania (, m. m. ). Vychádzajúc z tohto právneho názoru

je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie, že veci patria do dedičstva, namieste

určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie

podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd

v napadnutom uznesení aplikoval nesprávnu právnu normu [§ 10 ods. 2 vyhlášky namiesto

§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky], čím poprel podstatu a účel relevantných, na posudzovanú

vec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 1

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 3. augusta 2017 bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, rozhodol zároveň podľa a zákona o ústavnom

súde aj o zrušení označeného rozhodnutia všeobecného súdu a v záujme efektívnej ochrany

práv sťažovateľky vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu). Po zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie,

bude okresný súd povinný opätovne rozhodnúť o trovách konania, pričom bude viazaný

právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd v súvislosti s vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie

nad rámec odôvodnenia tohto nálezu upriamuje pozornosť aj na skutočnosť vyplývajúcu

zo samotnej sťažnosti sťažovateľky, z vyjadrenia predsedu okresného súdu, ako aj zo zistení

ústavného súdu pri príprave prerokovania sťažnosti, a to že sťažovateľka podala proti

rozsudku odvolacieho krajského súdu, ktorým bolo potvrdené meritórne rozhodnutie

prvoinštančného okresného súdu dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Rozhodnutie dovolacieho súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku podanom v merite

veci pritom zo svojej povahy môže mať vplyv aj na rozhodnutie o nároku na náhradu trov

konania ( ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti a v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti

uplatnila nárok na náhradu trov konania spojených s jej právnym zastúpením v konaní

pred ústavným súdom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie vo veci).

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom a priznal jej úhradu trov konania v sume vyčíslenej v súlade

s príslušnými ustanoveniami vyhlášky, teda v celkovej sume 570,06 € pozostávajúcej

z odmeny vo výške 147,33 € a režijného paušálu vo výške 8,84 € za každý úkon právnej

služby vykonaný v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému

súdu ), z odmeny vo výške 153,50 € a režijného paušálu vo výške 9,21 € za úkon právnej

služby vykonaný v roku 2018 (vyjadrenie vo veci) a z 20 % DPH v sume 95,01 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Nad rámec tohto nálezu ústavný súd považuje za žiaduce konštatovať, že právna

úprava, ktorá neumožňuje v konaní pred všeobecnými súdmi korigovať nesprávne

(nezákonné) rozhodnutie prvostupňového súdu o výške trov konania, ktoré z povahy veci

podlieha ústavnej ochrane v zmysle , zbytočne zaťažuje ústavný súd

rozhodovaním o veciach, ktoré by mali byť z hľadiska jeho ústavného postavenia a priori

z jeho právomoci vylúčené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2018