Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 398/2018
PDF · 241.88 KB
No categories available
IV. ÚS 398/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 25 Co 62/2017 z 28. februára 2018 a rozsudkom Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 5 C 562/2015 z 27. októbra 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 25 Co 62/2017 z 28. februára 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
5 C 562/2015 z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
z 22. decembra 2014 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku v časti uloženia
povinnosti uhradiť zmluvnú pokutu a trovy rozhodcovského konania. O jej žalobe rozhodol
okresný súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol s odôvodnením, že:
„Žalobca sa... nedomáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len jeho
preskúmania v časti príslušenstva. Keďže z podania žalobcu je zrejmé, že žalobca
nenamietal svoj záväzok voči žalovanému, dokonca s ním uzavrel dohodu, v zmysle ktorej
mal svoj záväzok plniť v mesačných splátkach, čo oznámil aj rozhodcovi v rozhodcovskom
konaní, ale napriek tomuto oznámeniu rozhodca rozhodol v neprospech žalobcu.
... v tomto prípade sa nejednalo o vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom
špecifikovaný v § 52 Občianskeho zákonníka. Žalobca so žalovaným uzavreli zmluvu
o pôžičke medzi fyzickými osobami, zo strany žalobcu došlo k porušeniu zmluvných
podmienok tým, že žalobca neplnil v zmysle zmluvy o pôžičke, preto žalovaný podal návrh
na vydanie rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru súdu, v tomto prípade sa jednalo
o individuálne dojednanú zmluvu o pôžičke ako aj o individuálne dojednanú rozhodcovskú
doložku, s ktorou súhlasili obe strany zmluvy. Takisto bola v zmluve špecifikovaná výška
zmluvnej pokuty, ktorú rozhodca ešte znížil oproti pôvodne dojednanej výške z 15,00 eur na
13,00 eur denne.
... súd dospel k tomu záveru, že žaloba nie je dôvodná. Účelom zákona
o rozhodcovskom konaní ako aj zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je
zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré možno dosiahnuť podaním na súd za presne
špecifických podmienok uvedených v zákone. Nie je možné domáhať sa čiastočnej zmeny
rozhodcovského rozsudku, tak ako sa v tomto konaní domáhal žalobca...
... v tomto prípade neboli vzhliadnuté žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
zrušenie rozhodcovského rozsudku (čoho sa žalobca ani nedomáhal, pretože podľa svojho
vlastného vyjadrenia v rozhodcovskom konaní uznal záväzok voči žalovanému)...“
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, pretože bol podľa jeho názoru vo výroku vecne správny a doplnil jeho
odôvodnenie o ďalší dôvod, ktorým bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
z dôvodu zmluvného postúpenia pohľadávky po podaní žaloby a nevyužitia oprávnenia
žalobkyne navrhnúť zmenu strany sporu. K tomuto postupu pristúpil odvolací súd
po oboznámení strán sporu so zamýšľanou aplikáciou ustanovenia § 524 Občianskeho
zákonníka, vyjadrení sa strán sporu a vykonaní (odvolacieho) pojednávania.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného
súdu najmä nedostatok jeho dôvodov a znemožnenie jej osobnej účasti na pojednávaní, keď
okresný súd napriek ospravedlneniu zo zdravotných dôvodov pojednával v jej
neprítomnosti. V sťažnosti k tomu sťažovateľka okrem iného uvádza:
„Porušovateľ 1/ na základe vykonaného dokazovania v danej veci rozhodol, že
žalobnému návrhu nie je možné vyhovieť. Porušovateľ 1/ svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že sťažovateľ sa... nedomáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len jeho preskúmania
v časti príslušenstva. Keďže z podania sťažovateľa - žalobcu je zrejmé, že sťažovateľ
nenamietal svoj záväzok voči žalovanému, dokonca s ním uzavrel dohodu, v zmysle ktorej
mal svoj záväzok plniť v mesačných splátkach, čo oznámil aj rozhodcovi v rozhodcovskom
konaní, ale napriek tomuto oznámeniu rozhodca rozhodol v neprospech žalobcu. ... V tomto
prípade sa teda jednalo podľa právneho názoru porušovateľa 1/ o individuálne dojednanú
zmluvu o pôžičke ako aj o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, s ktorou súhlasili
obe strany zmluvy. Takisto bola v zmluve špecifikovaná výška zmluvnej pokuty, ktorú
rozhodca znížil na sumu 13 eur denne. Porušovateľ 1/ v závere odôvodnenia rozsudku
uviedol, že nie je možné domáhať sa čiastočnej zmeny rozhodcovského rozsudku, ako tomu
bolo v predmetnom žalobnom návrhu, nakoľko by došlo k vzniku právnej neistoty vo vzťahu
medzi sporovými stranami.
Sťažovateľ mal za to, že rozhodnutie porušovateľa 1/ nie je v súlade so zákonom, je
nesprávne, dostatočne neodôvodnené a preto nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov podal
sťažovateľ v čas odvolanie. Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal vadu konania
spočívajúcu v porušení jeho práva na súdnu ochranu, pretože porušovateľ 1/ ako súd prvej
inštancie neumožnil sťažovateľovi - žalobcov i zúčastniť sa na pojednávaní a náležite
obhajovať svoje práva, nakoľko na nariadené pojednávanie sa nemohol zúčastniť zo
zdravotných dôvodov a riadne ospravedlnil svoju neúčasť. Aj napriek uvedenému
porušovateľ 1/ žiadosť o odročenie pojednávania neakceptoval a nariadené pojednávanie
uskutočnil.“
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nezákonný a arbitrárny
a v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd sa nevysporiadal s jej odvolacími
námietkami a potvrdil rozsudok okresného súdu napriek tomu, že odvolací súd vychádzal
z iných právnych záverov a aplikoval ustanovenie, ktoré okresný súd nevzal v úvahu.
Sťažovateľka túto časť svojej sťažnosti odôvodňuje najmä takto:
„Sťažovateľ sa nestotožňuje s rozhodnutím porušovateľa 1/ a rozhodnutím
porušovateľa 2/, nakoľko obe považuje za nesprávne a v rozpore so zákonom, porušujúce
právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. Sťažovateľ
poukazuje na pochybenie porušovateľa 1/, na ktoré upozornil v odvolacom rozhodnutí
samotný porušovateľ 2/ a to v bode 12. odvolacieho rozsudku, keď uviedol právny názor, že
porušovateľ 1/ v danej veci neaplikoval ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka, ktorého
aplikácia bola pre zákonne rozhodnutie vo veci samej rozhodujúca. Sťažovateľ má preto za
to, že porušenie na strane porušovateľa 1/ bolo dostatočne preukázané. Porušovateľ 2/ však
pri posudzovaní veci nevzal na zreteľ uvedené porušenie súdu prvej inštancie. Porušovateľ
2/ podľa názoru sťažovateľa sa riadne nevysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní
a nesprávne rozhodol vo veci, keď potvrdil rozhodnutie porušovateľa 1/, ktoré vychádzalo
z iných právnych záverov. V danom prípade sťažovateľ vidí pochybenie porušovateľa 2/.
Rozhodnutie porušovateľa 2/ v spojení s rozhodnutím porušovateľa 1/ zakladajú právnu
neistotu v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky.“
Vychádzajúc zo svojej sťažnostnej argumentácie, sťažovateľka navrhuje ústavnému
súdu, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom okresného
súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, oba napadnuté rozsudky zruší a vec vráti
okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume podľa
vlastnej úvahy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie,
čo aj využila. O tomto odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej
napr. aj II. ÚS 439/2016).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Podstatou námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému rozsudku
krajského súdu je jeho nedostatočné odôvodnenie, ktoré podľa jej názoru nezohľadnilo jej
odvolacie námietky. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd potvrdil odvolaním
napadnuté rozhodnutie okresného súdu napriek tomu, že vec právne posúdil inak ako súd
prvého stupňa.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:
„Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec z hľadiska ustanovenia § 524
Občianskeho zákonníka, na nariadenom pojednávaní zopakoval dokazovanie zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 11. 04. 2016 (č. l. 46), výzvou zo dňa 11. 04. 2016 (č. l. 45)
a doručenkou (č. l. 44) a zistil, že právo vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa
21. 01. 2013, v znení dodatku č. 1 zo dňa 23. 04. 2013 a priznané predmetným
rozhodcovským rozsudkom, ktorého nositeľom bol žalovaný bolo v priebehu konania
prevedené.... Žalobkyni bola uvedená skutočnosť oznámená písomne dňa 29. 04. 2016.
Napriek nespornej vedomosti žalobkyne o postúpení pohľadávky, ktorá bola priznaná
predmetným rozhodcovským rozsudkom, žalobkyňa nepodala návrh podľa § 92 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. 06. 2016), ani návrh podľa § 80 Civilného
sporového poriadku (účinného od 01. 07. 2016), aby do konania namiesto pôvodného
žalovaného vstúpil ten, na koho bolo právo prevedené. Takýto návrh nepodala ani
v priebehu odvolacieho konania, hoci bola odvolacím súdom vyzvaná, aby sa vyjadrila
k možnému použitiu § 524 Občianskeho zákonníka a k posúdeniu vecnej pasívnej
legitimácie žalovaného. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalovaný odo dňa postúpenia
pohľadávky (11. 04. 2016) už nebol subjektom oprávneným vymáhať právo priznané
predmetným rozhodcovským rozsudkom, a preto nebol pasívne vecne legitimovaným
subjektom v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Hoci hmotnoprávne nástupníctvo,
ku ktorému došlo po podaní žaloby nemá bez ďalšieho za následok procesné nástupníctvo,
je však pre výsledok sporu rozhodujúce. Pokiaľ žalobkyňa nenavrhla zmenu subjektu na
strane žalovaného, nemôže byť v spore úspešná z dôvodu, že žalovaný nie je pasívne
legitimovaný v tomto konaní.
Odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Požiadavku
postúpenia veci Okresnému súdu Bratislava V nebolo možné akceptovať, nakoľko o
miestnej príslušnosti v danej veci už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 3. septembra 2015 č. k. 2 NcC 53/2015-21. Odvolateľka v podanom
odvolaní ďalej, okrem upretia práva na súdnu ochranu, ktorý dôvod odvolací súd
vyhodnotil bode 9., namietala, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so stratou pasívnej
legitimácie žalovaného. Žalobkyňa teda sama uznala, že žalovaný stratil pasívnu vecnú
legitimáciu, keď svoju pohľadávku postúpil na iný subjekt. Odvolací súd poukazuje na svoje
úvahy v bode 16., ktoré nepovažuje na potrebné opakovať, a z ktorých jednoznačne vyplýva,
že jediným subjektom, ktorý je oprávnený podať návrh na zmenu strany sporu je žalobkyňa.
Keďže žalobkyňa žiadny návrh nepodala, a to ani v odvolacom konaní, nemohol o nej
rozhodnúť ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd.“
Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného po preskúmaní sťažnostnej argumentácie
dospel k záveru, že nemožno vytýkať všeobecným súdom, že vyhodnotili všetky skutkové
a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a za tým účelom odvolací súd
doplnil po realizácii procesných úkonov a vykonaní pojednávania odôvodnenie
napadnutého rozsudku o ďalší dôvod podporujúci vecnú správnosť výroku napadnutého
rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na to, že rozhodnutia na oboch stupňoch všeobecných
súdov tvoria jednotu a nemožno ich posudzovať izolovane, pričom opomenutie okresného
súdu zaoberať sa postúpením pohľadávky, ktoré má nepochybne vplyv na pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného, bolo krajským súdom napravené doplnením tohto dôvodu
svedčiaceho v prospech zamietnutia žaloby sťažovateľky.
Pretože v danom prípade krajský súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní
nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal
napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom dostatočným
spôsobom svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená
argumentácia je zjavne neopodstatnená, keďže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s možným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu v súdnom konaní postup súdu
v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy z dôvodu, že okresný súd vykonal pojednávanie napriek ospravedlneniu jej
neúčasti a krajský súd toto pochybenie nenapravil, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého vyplýva, že na predbežné prejednanie
žaloby (27. októbra 2016, pozn.) bola sťažovateľka predvolaná 8. septembra 2016.
Sťažovateľka podaním z 26. septembra 2016 oznámila, že žalovaný zmenil adresu
trvalého pobytu a pohľadávka z rozhodcovského rozsudku bola postúpená, pričom v tejto
súvislosti požiadala o postúpenie veci inému súdu, a preto žiadala zrušenie termínu
predbežného prejednania žaloby. Okresný súd následne sťažovateľke oznámil, že návrh
na odročenie považuje za nedôvodný a jej ospravedlnenie neakceptuje, keďže o miestnej
príslušnosti okresného súdu už bolo nadriadeným súdom skôr rozhodnuté a zmena bydliska
žalovaného nebola v konaní ničím preukázaná.
V podaní zo 7. októbra 2016 sťažovateľka zopakovala žiadosť o odročenie
prejednania žaloby z totožných dôvodov, ktoré doplnila o kolíziu termínov s pojednávaním
na Okresnom súde Bratislava II vo veci sp. zn. 8 C 292/2014. Okresný súd na pojednávaní
do zápisnice uviedol, že predvolanie v kolidujúcej veci bolo vyhotovené až 23. septembra
2016, a preto návrh žalobkyne na odročenie skôr nariadeného pojednávania v tejto veci
považoval za bezpredmetný. Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľky vysporiadal
v napadnutom rozsudku takto:
„Žalobkyňa neuviedla žiadny relevantný dôvod na odročenie predbežného
prejedania sporu, zotrvala len na tom, aby vec bola postúpená na Okresný súd Bratislava
V. Pokiaľ namietala kolíziu pojednávania, táto námietka nebola dôvodom na odročenie,
keďže predvolanie v tejto veci prevzala skôr, ako predvolanie vo veci vedenej na Okresnom
súde Bratislava II. Súd prvej inštancie sa s námietkou správne vysporiadal, keď ju
nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd poukazuje na to, že predbežné prejedanie môže
skončiť vydaním rozsudku pre zmeškanie, alebo môže súd rozhodnúť vo veci samej.
Žalobkyňa sa napriek riadnemu predvolaniu na predbežné prejednanie nedostavila, hoci jej
súd prvej inštancie oznámil, že návrh na odročenie nepovažuje za dôvodný. Za tejto
procesnej situácie súd prvej inštancie postupoval správne, keď vec prejednal v
neprítomnosti žalobkyne. Nakoľko odvolací súd nezistil žiadnu vadu konania, pre ktoré by
bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, pristúpil k meritórnemu
prejednaniu veci.“
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje námietku obsiahnutú v sťažnosti
za právne významnú, pretože sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu presvedčil,
že okresný súd postupoval v súlade s procesnými normami a odvolacia námietka
sťažovateľky nezostala krajským súdom nepovšimnutá, naopak, odvolací súd sa s ňou
ústavne konformným spôsobom vysporiadal.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína, že
v ňom nie je obsiahnuté žiadne základné právo, ale všeobecný ústavný princíp, ktorého
rešpektovanie je implicitnou súčasťou akéhokoľvek rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj
jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou
(m. m. IV. ÚS 383/08). V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však môže ústavný súd
vyhovieť sťažnosti len vtedy, ak dospeje k záveru, že napadnutým rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom príslušného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných medzinárodnou zmluvou
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. t. j. porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže prípadne ústavný súd vo svojom rozhodnutí deklarovať
len v spojení s porušením ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1
ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom
krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľka nepreukázala, že by
v konaní pred ústavným súdom bola zastúpená advokátom tak, ako to vyžaduje § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde, keďže k svojej sťažnosti nepripojila splnomocnenie udelené
zvolenému advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V dôsledku
uvedeného nebola splnená podmienka povinného právneho zastúpenia v zmysle § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku na odstránenie
chýbajúcej náležitosti jej sťažnosti, pretože vzhľadom na charakter uplatňovaných námietok
by jej sťažnosť ani po prípadnom predložení splnomocnenia udeleného zvolenému
advokátovi nebola spôsobilá na jej prijatie na ďalšie konanie vzhľadom na dôvody uvedené
v tomto uznesení.
V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že odmietol sťažnosť sťažovateľky
ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2018