Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 398/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a v spojení s Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 28. februára 2018 a rozsudkom Okresného súdu Nové

Zámky sp. zn. z 27. októbra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a v spojení s

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. februára 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

z 22. decembra 2014 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku v časti uloženia

povinnosti uhradiť zmluvnú pokutu a trovy rozhodcovského konania. O jej žalobe rozhodol

okresný súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol s odôvodnením, že:

„Žalobca sa... nedomáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len jeho

preskúmania v časti príslušenstva. Keďže z podania žalobcu je zrejmé, že žalobca

nenamietal svoj záväzok voči žalovanému, dokonca s ním uzavrel dohodu, v zmysle ktorej

mal svoj záväzok plniť v mesačných splátkach, čo oznámil aj rozhodcovi v rozhodcovskom

konaní, ale napriek tomuto oznámeniu rozhodca rozhodol v neprospech žalobcu.

... v tomto prípade sa nejednalo o vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom

špecifikovaný v . Žalobca so žalovaným uzavreli zmluvu

o pôžičke medzi fyzickými osobami, zo strany žalobcu došlo k porušeniu zmluvných

podmienok tým, že žalobca neplnil v zmysle zmluvy o pôžičke, preto žalovaný podal návrh

na vydanie rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru súdu, v tomto prípade sa jednalo

o individuálne dojednanú zmluvu o pôžičke ako aj o individuálne dojednanú rozhodcovskú

doložku, s ktorou súhlasili obe strany zmluvy. Takisto bola v zmluve špecifikovaná výška

zmluvnej pokuty, ktorú rozhodca ešte znížil oproti pôvodne dojednanej výške z 15,00 eur na

13,00 eur denne.

... súd dospel k tomu záveru, že žaloba nie je dôvodná. Účelom zákona

o rozhodcovskom konaní ako aj zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je

zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré možno dosiahnuť podaním na súd za presne

špecifických podmienok uvedených v zákone. Nie je možné domáhať sa čiastočnej zmeny

rozhodcovského rozsudku, tak ako sa v tomto konaní domáhal žalobca...

... v tomto prípade neboli vzhliadnuté žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

zrušenie rozhodcovského rozsudku (čoho sa žalobca ani nedomáhal, pretože podľa svojho

vlastného vyjadrenia v rozhodcovskom konaní uznal záväzok voči žalovanému)...“

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil, pretože bol podľa jeho názoru vo výroku vecne správny a doplnil jeho

odôvodnenie o ďalší dôvod, ktorým bol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného

z dôvodu zmluvného postúpenia pohľadávky po podaní žaloby a nevyužitia oprávnenia

žalobkyne navrhnúť zmenu strany sporu. K tomuto postupu pristúpil odvolací súd

po oboznámení strán sporu so zamýšľanou aplikáciou ustanovenia § 524 Občianskeho

zákonníka, vyjadrení sa strán sporu a vykonaní (odvolacieho) pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného

súdu najmä nedostatok jeho dôvodov a znemožnenie jej osobnej účasti na pojednávaní, keď

okresný súd napriek ospravedlneniu zo zdravotných dôvodov pojednával v jej

neprítomnosti. V sťažnosti k tomu sťažovateľka okrem iného uvádza:

„Porušovateľ 1/ na základe vykonaného dokazovania v danej veci rozhodol, že

žalobnému návrhu nie je možné vyhovieť. Porušovateľ 1/ svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že sťažovateľ sa... nedomáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len jeho preskúmania

v časti príslušenstva. Keďže z podania sťažovateľa - žalobcu je zrejmé, že sťažovateľ

nenamietal svoj záväzok voči žalovanému, dokonca s ním uzavrel dohodu, v zmysle ktorej

mal svoj záväzok plniť v mesačných splátkach, čo oznámil aj rozhodcovi v rozhodcovskom

konaní, ale napriek tomuto oznámeniu rozhodca rozhodol v neprospech žalobcu. ... V tomto

prípade sa teda jednalo podľa právneho názoru porušovateľa 1/ o individuálne dojednanú

zmluvu o pôžičke ako aj o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, s ktorou súhlasili

obe strany zmluvy. Takisto bola v zmluve špecifikovaná výška zmluvnej pokuty, ktorú

rozhodca znížil na sumu 13 eur denne. Porušovateľ 1/ v závere odôvodnenia rozsudku

uviedol, že nie je možné domáhať sa čiastočnej zmeny rozhodcovského rozsudku, ako tomu

bolo v predmetnom žalobnom návrhu, nakoľko by došlo k vzniku právnej neistoty vo vzťahu

medzi sporovými stranami.

Sťažovateľ mal za to, že rozhodnutie porušovateľa 1/ nie je v súlade so zákonom, je

nesprávne, dostatočne neodôvodnené a preto nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov podal

sťažovateľ v čas odvolanie. Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal vadu konania

spočívajúcu v porušení jeho práva na súdnu ochranu, pretože porušovateľ 1/ ako súd prvej

inštancie neumožnil sťažovateľovi - žalobcov i zúčastniť sa na pojednávaní a náležite

obhajovať svoje práva, nakoľko na nariadené pojednávanie sa nemohol zúčastniť zo

zdravotných dôvodov a riadne ospravedlnil svoju neúčasť. Aj napriek uvedenému

porušovateľ 1/ žiadosť o odročenie pojednávania neakceptoval a nariadené pojednávanie

uskutočnil.“

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nezákonný a arbitrárny

a v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd sa nevysporiadal s jej odvolacími

námietkami a potvrdil rozsudok okresného súdu napriek tomu, že odvolací súd vychádzal

z iných právnych záverov a aplikoval ustanovenie, ktoré okresný súd nevzal v úvahu.

Sťažovateľka túto časť svojej sťažnosti odôvodňuje najmä takto:

„Sťažovateľ sa nestotožňuje s rozhodnutím porušovateľa 1/ a rozhodnutím

porušovateľa 2/, nakoľko obe považuje za nesprávne a v rozpore so zákonom, porušujúce

právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v . Sťažovateľ

poukazuje na pochybenie porušovateľa 1/, na ktoré upozornil v odvolacom rozhodnutí

samotný porušovateľ 2/ a to v bode 12. odvolacieho rozsudku, keď uviedol právny názor, že

porušovateľ 1/ v danej veci neaplikoval ustanovenie , ktorého

aplikácia bola pre zákonne rozhodnutie vo veci samej rozhodujúca. Sťažovateľ má preto za

to, že porušenie na strane porušovateľa 1/ bolo dostatočne preukázané. Porušovateľ 2/ však

pri posudzovaní veci nevzal na zreteľ uvedené porušenie súdu prvej inštancie. Porušovateľ

2/ podľa názoru sťažovateľa sa riadne nevysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní

a nesprávne rozhodol vo veci, keď potvrdil rozhodnutie porušovateľa 1/, ktoré vychádzalo

z iných právnych záverov. V danom prípade sťažovateľ vidí pochybenie porušovateľa 2/.

Rozhodnutie porušovateľa 2/ v spojení s rozhodnutím porušovateľa 1/ zakladajú právnu

neistotu v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky.“

Vychádzajúc zo svojej sťažnostnej argumentácie, sťažovateľka navrhuje ústavnému

súdu, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej

základných práv podľa a v spojení s

a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom okresného

súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, oba napadnuté rozsudky zruší a vec vráti

okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume podľa

vlastnej úvahy.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie,

čo aj využila. O tomto odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jej sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a listiny) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru)

zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (m. m. ). Súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Podstatou námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému rozsudku

krajského súdu je jeho nedostatočné odôvodnenie, ktoré podľa jej názoru nezohľadnilo jej

odvolacie námietky. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie okresného súdu napriek tomu, že vec právne posúdil inak ako súd

prvého stupňa.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

„Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec z hľadiska ustanovenia § 524

, na nariadenom pojednávaní zopakoval dokazovanie zmluvou

o postúpení pohľadávok zo dňa 11. 04. 2016 (č. l. 46), výzvou zo dňa 11. 04. 2016 (č. l. 45)

a doručenkou (č. l. 44) a zistil, že právo vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa

21. 01. 2013, v znení dodatku č. 1 zo dňa 23. 04. 2013 a priznané predmetným

rozhodcovským rozsudkom, ktorého nositeľom bol žalovaný bolo v priebehu konania

prevedené.... Žalobkyni bola uvedená skutočnosť oznámená písomne dňa 29. 04. 2016.

Napriek nespornej vedomosti žalobkyne o postúpení pohľadávky, ktorá bola priznaná

predmetným rozhodcovským rozsudkom, žalobkyňa nepodala návrh podľa § 92 ods. 2

(účinného do 30. 06. 2016), ani návrh podľa Civilného

sporového poriadku (účinného od 01. 07. 2016), aby do konania namiesto pôvodného

žalovaného vstúpil ten, na koho bolo právo prevedené. Takýto návrh nepodala ani

v priebehu odvolacieho konania, hoci bola odvolacím súdom vyzvaná, aby sa vyjadrila

k možnému použitiu a k posúdeniu vecnej pasívnej

legitimácie žalovaného. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalovaný odo dňa postúpenia

pohľadávky (11. 04. 2016) už nebol subjektom oprávneným vymáhať právo priznané

predmetným rozhodcovským rozsudkom, a preto nebol pasívne vecne legitimovaným

subjektom v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Hoci hmotnoprávne nástupníctvo,

ku ktorému došlo po podaní žaloby nemá bez ďalšieho za následok procesné nástupníctvo,

je však pre výsledok sporu rozhodujúce. Pokiaľ žalobkyňa nenavrhla zmenu subjektu na

strane žalovaného, nemôže byť v spore úspešná z dôvodu, že žalovaný nie je pasívne

legitimovaný v tomto konaní.

Odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Požiadavku

postúpenia veci Okresnému súdu Bratislava V nebolo možné akceptovať, nakoľko o

miestnej príslušnosti v danej veci už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 3. septembra 2015 č. k. -21. Odvolateľka v podanom

odvolaní ďalej, okrem upretia práva na súdnu ochranu, ktorý dôvod odvolací súd

vyhodnotil bode 9., namietala, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so stratou pasívnej

legitimácie žalovaného. Žalobkyňa teda sama uznala, že žalovaný stratil pasívnu vecnú

legitimáciu, keď svoju pohľadávku postúpil na iný subjekt. Odvolací súd poukazuje na svoje

úvahy v bode 16., ktoré nepovažuje na potrebné opakovať, a z ktorých jednoznačne vyplýva,

že jediným subjektom, ktorý je oprávnený podať návrh na zmenu strany sporu je žalobkyňa.

Keďže žalobkyňa žiadny návrh nepodala, a to ani v odvolacom konaní, nemohol o nej

rozhodnúť ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd.“

Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného po preskúmaní sťažnostnej argumentácie

dospel k záveru, že nemožno vytýkať všeobecným súdom, že vyhodnotili všetky skutkové

a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a za tým účelom odvolací súd

doplnil po realizácii procesných úkonov a vykonaní pojednávania odôvodnenie

napadnutého rozsudku o ďalší dôvod podporujúci vecnú správnosť výroku napadnutého

rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na to, že rozhodnutia na oboch stupňoch všeobecných

súdov tvoria jednotu a nemožno ich posudzovať izolovane, pričom opomenutie okresného

súdu zaoberať sa postúpením pohľadávky, ktoré má nepochybne vplyv na pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného, bolo krajským súdom napravené doplnením tohto dôvodu

svedčiaceho v prospech zamietnutia žaloby sťažovateľky.

Pretože v danom prípade krajský súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní

nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a preskúmal

napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, pričom dostatočným

spôsobom svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená

argumentácia je zjavne neopodstatnená, keďže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s možným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny.

V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu v súdnom konaní postup súdu

v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv (napr. , , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 z dôvodu, že okresný súd vykonal pojednávanie napriek ospravedlneniu jej

neúčasti a krajský súd toto pochybenie nenapravil, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého vyplýva, že na predbežné prejednanie

žaloby (27. októbra 2016, pozn.) bola sťažovateľka predvolaná 8. septembra 2016.

Sťažovateľka podaním z 26. septembra 2016 oznámila, že žalovaný zmenil adresu

trvalého pobytu a pohľadávka z rozhodcovského rozsudku bola postúpená, pričom v tejto

súvislosti požiadala o postúpenie veci inému súdu, a preto žiadala zrušenie termínu

predbežného prejednania žaloby. Okresný súd následne sťažovateľke oznámil, že návrh

na odročenie považuje za nedôvodný a jej ospravedlnenie neakceptuje, keďže o miestnej

príslušnosti okresného súdu už bolo nadriadeným súdom skôr rozhodnuté a zmena bydliska

žalovaného nebola v konaní ničím preukázaná.

V podaní zo 7. októbra 2016 sťažovateľka zopakovala žiadosť o odročenie

prejednania žaloby z totožných dôvodov, ktoré doplnila o kolíziu termínov s pojednávaním

na Okresnom súde Bratislava II vo veci sp. zn. . Okresný súd na pojednávaní

do zápisnice uviedol, že predvolanie v kolidujúcej veci bolo vyhotovené až 23. septembra

2016, a preto návrh žalobkyne na odročenie skôr nariadeného pojednávania v tejto veci

považoval za bezpredmetný. Krajský súd sa s touto námietkou sťažovateľky vysporiadal

v napadnutom rozsudku takto:

„Žalobkyňa neuviedla žiadny relevantný dôvod na odročenie predbežného

prejedania sporu, zotrvala len na tom, aby vec bola postúpená na Okresný súd Bratislava

V. Pokiaľ namietala kolíziu pojednávania, táto námietka nebola dôvodom na odročenie,

keďže predvolanie v tejto veci prevzala skôr, ako predvolanie vo veci vedenej na Okresnom

súde Bratislava II. Súd prvej inštancie sa s námietkou správne vysporiadal, keď ju

nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd poukazuje na to, že predbežné prejedanie môže

skončiť vydaním rozsudku pre zmeškanie, alebo môže súd rozhodnúť vo veci samej.

Žalobkyňa sa napriek riadnemu predvolaniu na predbežné prejednanie nedostavila, hoci jej

súd prvej inštancie oznámil, že návrh na odročenie nepovažuje za dôvodný. Za tejto

procesnej situácie súd prvej inštancie postupoval správne, keď vec prejednal v

neprítomnosti žalobkyne. Nakoľko odvolací súd nezistil žiadnu vadu konania, pre ktoré by

bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, pristúpil k meritórnemu

prejednaniu veci.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje námietku obsiahnutú v sťažnosti

za právne významnú, pretože sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu presvedčil,

že okresný súd postupoval v súlade s procesnými normami a odvolacia námietka

sťažovateľky nezostala krajským súdom nepovšimnutá, naopak, odvolací súd sa s ňou

ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd pripomína, že

v ňom nie je obsiahnuté žiadne základné právo, ale všeobecný ústavný princíp, ktorého

rešpektovanie je implicitnou súčasťou akéhokoľvek rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj

jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných

(m. m. ). V konaní podľa však môže ústavný súd

vyhovieť sťažnosti len vtedy, ak dospeje k záveru, že napadnutým rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom príslušného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu niektorého zo

základných práv garantovaných , resp. práv garantovaných medzinárodnou zmluvou

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. t. j. porušenie v konaní

podľa môže prípadne ústavný súd vo svojom rozhodnutí deklarovať

len v spojení s porušením , resp. medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie svojich základných práv podľa a v spojení s

ods. 1 a základného práva podľa listiny napadnutým rozsudkom

krajského súdu, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľka nepreukázala, že by

v konaní pred ústavným súdom bola zastúpená advokátom tak, ako to vyžaduje § 20 ods. 2

, keďže k svojej sťažnosti nepripojila splnomocnenie udelené

zvolenému advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V dôsledku

uvedeného nebola splnená podmienka povinného právneho zastúpenia v zmysle § 20 ods. 2

, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku na odstránenie

chýbajúcej náležitosti jej sťažnosti, pretože vzhľadom na charakter uplatňovaných námietok

by jej sťažnosť ani po prípadnom predložení splnomocnenia udeleného zvolenému

advokátovi nebola spôsobilá na jej prijatie na ďalšie konanie vzhľadom na dôvody uvedené

v tomto uznesení.

V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že odmietol sťažnosť sťažovateľky

ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2018