Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 217/2018
PDF · 278.52 KB
No categories available
I. ÚS 217/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom
Mgr. Martinom Majerčíkom, Krajinská 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 123/2014
z 9. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 16/2017
zo 17. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
7. marca 2018 doručená sťažnosť , ,
(ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 To 123/2014 z 9. apríla 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 16/2017
zo 17. januára 2018 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“, spolu ďalej len „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 49/2014 z 23. mája 2014 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol
podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) a n) a § 38 ods. 3 Trestného
zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Uvedená právna
kvalifikácia bola použitá na základe skutočnosti, že sťažovateľ v tom čase už bol rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 13/2005 z 20. júla 2005 právoplatne odsúdený
za trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu
a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku na úhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 6 rokov a 4 mesiacov. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 123/2014 z 9. apríla 2015, ktorým
krajský súd odvolanie podané v prospech sťažovateľa ako nedôvodné zamietol podľa § 319
Trestného poriadku. Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu proti uzneseniu
krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 16/2017
zo 17. januára 2018 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
3. Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi závermi krajského súdu a najvyššieho súdu
v napadnutých rozhodnutiach, ktoré sú podľa jeho názoru v rozpore so zákonom,
a v odôvodnení sťažnosti uvádza:
«... uznesením odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, a to na základe toho,
že odvolací súd neprihliadol, resp. nesprávne právne posúdil dôležitú skutočnosť,
a to Uznesenie zo dňa 21. Novembra 2014 vydané Okresným súdom Bratislava I,
č. k.: 2Nt/14/2014, na základe ktorého bol zrušený rozsudok OS Bratislava I, sp.zn.
2T/13/2005 zo dňa 20. 7. 2005 a právoplatného dňa 23. 9. 2005 v celom rozsahu, ako aj
ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo, stratili podklad.
Máme za to, že v zmysle zhora uvedeného rozhodnutia, vo vzťahu k sťažovateľovi...
týmto malo byť zrušené aj predmetné 1.stupňové rozhodnutie rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 23. 5. 2014, sp. zn.: 3T/49/2014, vzhľadom k tomu, že dané
rozhodnutie je obsahovo nadväzujúce a vzhľadom k uvedenej zmene ku ktorej došlo, stratilo
podklad.
Na základe uvedeného, máme za to, že odvolací súd s poukazom na uvedené
rozhodnutie... mal danú vec vrátiť 1. st. súdu na opätovné prejednanie, s ohľadom na zmenu
právnej kvalifikácie v prospech sťažovateľa.
Taktiež poukazujeme aj na samotné odôvodnenie odvolacieho súdu v uznesení,
ktorým zamietol odvolanie v prospech obžalovaného, kde odvolací súd konštatuje, že
s poukazom na rozhodnutie - Uznesenie zo dňa 21. Novembra 2014 vydané OS Bratislava I,
č. k.: 2Nt/14/2014 obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný. Napriek tejto
skutočnosti mu bol uložený trest podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. a/ Trestného
zákona, tj. ako by už bol súdne trestaný. Máme za to, že týmto s poukazom na Uznesenie
zo dňa 21. Novembra 2014 vydané OS Bratislava I, č. k.: 2Nt/14/2014 došlo aj k zmene
právnej kvalifikácie, tj. podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, Trestného zákona, kde je stanovená
trestná sadzba 4 roky až 10 rokov, (a nie 10 až 15 rokov podľa § 172 ods. 2, písm. a)
... sťažovateľ ako obvinený v 1.st. konaní na okresnom súde Bratislava IV učinil
vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a nejednalo sa o vyhlásenia
v zmysle § 333 ods. 3 Trestného poriadku, tj. vyhlásenia v súvislosti s konaním o dohode
o vine a treste. V konaní na 1.st. súde nebola uzatvorená dohoda o vine a treste. Sťažovateľ
len v postavení obvineného vyhlásil, že sa cíti byť vinný zo skutku ktorý sa mu kladie za vinu
v danom konaní. Nesúhlasíme s názorom súdu, že po takomto vyhlásení už nie je možné
meniť právnu kvalifikáciu skutku, a to predovšetkým v prípade, že vyjdú najavo nové
skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme. Máme za to, že vydanie uznesenia zo dňa
21. Novembra 2014 vydané OS Bratislava I, č. k.: 2Nt/14/2014, na základe ktorého bol
zrušený rozsudok OS Bratislava I, sp. zn. 2T/13/2005 zo dňa 20. 7. 2005 a právoplatného
dňa 23. 9. 2005 v celom rozsahu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratili podklad bola nová
skutočnosť na ktorú mal súd prihliadať a zároveň zohľadniť, resp. zmeniť právnu
kvalifikáciu v čase svojho rozhodovania, keďže sťažovateľ v čase rozhodovania odvolacieho
súdu nebol odsúdený, tj. nebola použitá správna právna kvalifikácia.
Zároveň v súvislosti s právnou neistotou a... podľa nás nezákonným postupom súdov
v danej veci dochádza u sťažovateľa nepochybne nielen k materiálnej ujme, ale
aj nemateriálnej ujme spočívajúcej v jeho psychickej traume počas celej... neprávom
„predĺženej“ doby výkonu trestu, na základe čoho sťažovateľ žiada priznať... primerané
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur...»
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1) Základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce
z čl. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46
ods. I Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3 Tdo 16/2017 zo dňa 17. januára 2018 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 9. 4. 2015, sp.zn.: 2To/123/2014 porušené bolo.
2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Tdo 16/2017 zo dňa
17. januára 2018 sa zrušuje.
3) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.4.2015, sp. zn.: 2To/123/2014
sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4) Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 Eur.
4) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania spočívajúce
v nákladoch... právneho zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol
odvolanie podané v prospech sťažovateľa, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým
najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Podstatou sťažnosti je námietka nesprávnych
právnych záverov konajúcich súdov, ktoré sú podľa sťažovateľa v rozpore so zákonom,
keďže konajúce súdy neprihliadli na zrušenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 13/2005 z 20. júla 2005 ako na novú skutočnosť,
ktorá odôvodňovala zmenu právnej kvalifikácie v prospech sťažovateľa.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
14. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie podané v prospech
sťažovateľa ako nedôvodné, keď nezistil žiaden dôvod na zmenu napadnutého rozsudku,
a v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol:
«V prejednávanej trestnej veci na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23. 05. 2014
obžalovaní postupom podľa § 257 ods. 1 Tr. poriadku vyhlásili, že sú vinní zo spáchania
skutku a zároveň na všetky otázky položené podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por.
odpovedali „áno“ a následne správne súd I. stupňa uznesením rozhodol, že vyhlásenia
obžalovaných prijíma a v súlade s ustanovením § 257 ods. 8 Tr. por. rozhodol, že vykoná
vo veci iba dôkazy súvisiace s výrokom o treste.
Naviac je potrebné aj uviesť, že i samotní obžalovaní podávajú odvolanie len
do výroku o treste a preto odvolací súd pri revíznom princípe skúmal iba napadnutý výrok.
Správne preto postupoval súd I. stupňa, keď obžalovaného... uznal
za vinného v bode 2/ rozsudku z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 2 Tr. zák.
Odvolací súd sa skutkovými zisteniami nezaoberal, pretože rozhodnutie o prijatí
vyhlásenia obžalovaných, že sú vinní, nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto ho
nemožno meniť ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd zaoberal iba preskúmaním
výroku o treste a konaním, ktoré vydaniu tohto výroku predchádzalo a voči ktorému bolo
namierené odvolanie... oprávnenej osoby obžalovaného .
Pokiaľ ide o výrok o treste, súd prvého stupňa v tejto časti nepochybil. Správne
použil ustanovenia § 36, § 37, § 38 Tr. zákona.
...
Vo vzťahu k odvolaniu podanému oprávnenou osobou
vo vzťahu k obžalovanému odvolací súd konštatuje, že napadnutý výrok
o treste považuje za správny a zákonný. Obžalovanému bol ukladaný trest podľa § 172
ods. 2 Tr. zák. za použitia poľahčujúcich okolností § 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák. Rozpätie
trestnej sadzby v danom prípade po úprave § 38 ods. 3 Tr. zák. je dané trestnou sadzbou
10 až 13 rokov a 4 mesiace. Súd prvého stupňa uložil obžalovanému trest na samej dolnej
hranici trestnej sadzby v trvaní 10 rokov. Odvolací súd s poukazom na dôvody odvolania
skúmal možnosť ukladania trestu pod dolnou hranicou trestnej sadzby pri použití § 39
ods. 1 Tr. zák. Obžalovaný bol uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu, pričom
sa jedná o kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu, kedy možno použiť zmierňujúce
ustanovenie iba v tom prípade, ak súd zistil mimoriadne okolností, pomery u páchateľa.
U obžalovaného i s poukazom na osobné pomery takéto skutočnosti odvolací súd nezistil
a preto nebol daný žiaden podklad k použitiu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák.. Naviac
je potrebné uviesť, že obžalovaný bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Bratislava I
sp. zn. 2T/13/2005 zo dňa 20.07.2005 pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 písm. b/, písm. d/
Tr. zák., ktorý rozsudok bol právoplatne zrušený v celom rozsahu uznesením Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 2Nt/14/2011. S poukazom na toto rozhodnutie je potrebné
konštatovať, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný.
Súd prvého stupňa obžalovaného pre výkon desaťročného trestu zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Tento výrok zodpovedá
zákonu, pretože pri nariadení samotného výkonu súd postupoval podľa § 48 ods. 4 Tr. zák.
Ostatné výroky vo vzťahu k obžalovanému sú správne a zákonné.»
15. Najvyšší súd svoj právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa odôvodnil
takto:
„Z obsahu predloženého spisového materiálu, konkrétne zo zápisnice z hlavného
pojednávania okresného súdu z 23. mája 2014 dovolací súd zistil, že v posudzovanej
trestnej veci okresný súd podľa § 257 ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie
obvineného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný
zo spáchania skutku v bode 2) obžaloby a zároveň rozhodol, že dôkazy súvisiace
s priznaným skutkom nevykoná, ale vykoná dokazovanie súvisiace s výrokom o treste
(č. l. 1363).
Z obsahu tejto zápisnice ďalej vyplýva, že prijatiu vyhlásenia obvineného
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku predchádzal postup okresného súdu, ktorý
bol plne v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Obvinený bol zo strany okresného
súdu riadne poučený o svojich právach a následne súhlasne odpovedal na všetky otázky
podľa § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku,
teda aj na otázky, či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a)
Trestného zákona a či bol oboznámený s trestnou sadzbou, ktorú zákon za tieto trestné činy
ustanovuje.
Právne následky vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
spočívajú podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku v tom, že súdom prijaté vyhlásenie
obvineného o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním
ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zo strany
obvineného teda výrok o vine rozsudku, ktorému predchádzalo prijatie
vyhlásenia obvineného o vine, nie je možné napadnúť dovolaním z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tak, ako to urobil obvinený v tejto
trestnej veci, pretože v tomto rozsahu je dovolanie vo vzťahu k vine neprípustné.
Podstata argumentov dovolania obvineného, pokiaľ ide o tento dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vo vzťahu k výroku o treste spočíva v tom,
že namieta výlučne výšku uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody v súvislosti
so skutočnosťou, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemal súd použiť právnu
kvalifikáciu podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, t. j. že už bol za taký čin obvinený
odsúdený. K dovolacej námietke obvineného je potrebné uviesť, že táto nenapĺňa žiaden
dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a Najvyšší súd
Slovenskej republiky zdôrazňuje, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí
skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371
Trestného poriadku. Dovolací súd však opätovne konštatuje, že odvolací súd už nemohol
z dôvodu, že súd prijal vyhlásenie obvineného o vine meniť (zasahovať) do právnej
kvalifikácie skutku. Meniť kvalifikačnú podobu dotknutého skutku - obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) a zároveň
podľa odseku 2 písm. a) citovaného ustanovenia, t. j. že bol za takýto čin už obvinený
odsúdený odvolací súd nemohol a musel z nej pri ukladaní trestu v čase
rozhodovania vychádzať. Odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava I,
sp. zn. 2T/13/2005, z 23. septembra 2005 bolo zároveň súčasťou skutkovej vety bodu 2/
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/49/2014, z 23. mája 2014, a tieto
skutkové zistenia ani dovolací súd nemohol podrobiť prieskumu z dôvodu, že je viazaný
skutkovou vetou ustálenou súdmi nižšieho stupňa, t. j. v rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV, sp. zn. 3T/49/2014, z 23. mája 2014.
Nad zákonný rámec možnosti dovolacieho prieskumu zo strany súdu je však
nevyhnutné uviesť a dovolací súd v tomto smere poznamenáva, že v čase rozhodovania
odvolacieho súdu dňa 9. apríla 2015 síce bol uznesením Okresného súdu Bratislava I,
sp. zn. 2Nt/14/2014, z 21. novembra 2014 zrušený v celom rozsahu rozsudok Okresného
súdu Bratislava I, sp. zn. 2T/13/2005, z 20. júla 2005, ktorý bol obsiahnutý v skutkovej vete
a na podklade ktorého bolo preto možné konštatovať, že obvinený bol už odsúdený
za trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu
a prekurzora a obchodovania s nimi, z čoho potom pramenila namietaná právna
kvalifikácia podľa § 172 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, avšak tento procesný postup
bol zhojený následne rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2T/13/2005,
z 8. júna 2015, ktorý obvineného po povolení obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku opätovne uznal za vinného z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej
látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi a v konečnom dôsledku
preto námietka obvineného aj keby mohla byť predmetom prieskumu zo strany dovolacieho
súdu neobstojí. V danom prípade išlo v konečnom dôsledku o procesný postup s totožným
výsledkom, a to uznania obvineného za vinného z trestného činu nedovolenej výroby a držby
omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187
ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 za tie isté skutky.
Obvinený ďalej namietal dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku, teda že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. V zmysle
ustanovenia § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného zákona je trestná
sadzba stanovená v rozsahu 10 až 15 rokov. Obvinený v konaní pred prvostupňovým súdom
vykonal vyhlásenie o svojej vine, takže súd vykonával dokazovanie iba vo vzťahu
k ukladanému trestu. Súd obvinenému uložil aj vzhľadom na vykonané vyhlásenie
obvineného o jeho vine a priznanie sa ku skutku trest odňatia slobody na spodnej hranici
v dĺžke trvania 10 rokov nepodmienečne. Pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody,
ide o taký druh trestu, ktorého uloženie zákon za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný
za vinného pripúšťa a rovnako tak výmera tohto trestu je v rámci zákonom ustanovenej
trestnej sadzby. Vzhľadom na vyššie uvedenú trestnú sadzbu vo výmere 10 až 15 rokov
a ukladaný trest vo výmere 10 rokov a zároveň s poukazom na nutnosť vychádzať z právnej
kvalifikácie trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného
zákona preto nemožno považovať ani dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1
písm. h) Trestného poriadku za naplnený.“
16. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
17. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd
predovšetkým akcentuje skutočnosť, že predmetom posúdenia krajského súdu v rámci
odvolacieho konania bol len výrok o treste, ktorý bol napadnutý odvolaním podaným
v prospech sťažovateľa. Výrok o vine sťažovateľa, ktorý bol okresným súdom prijatý
na základe jeho vyhlásenia ako obžalovaného podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku,
nadobudol právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho bol
krajský súd týmto výrokom viazaný a bol povinný z neho vychádzať pri rozhodovaní
o treste. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa vzťahujúce
sa na výrok o vine, ako aj námietky na tento výrok nadväzujúce (súvisiace s právnou
kvalifikáciou skutku), ktoré neboli predmetom odvolacieho konania, a preto nemohli byť
ani dotknuté napadnutým rozhodnutím krajského súdu, sa prima facie javia ako zjavne
neopodstatnené z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa.
18. Čo sa týka postupu krajského súdu, tomuto podľa názoru ústavného súdu možno
vyčítať jedine to, že aj napriek vedomosti o zrušení právoplatného rozsudku Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 13/2005 z 20. júla 2005, na základe čoho krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „obžalovaný nebol doposiaľ súdne
trestaný“, nevyčkal na nové rozhodnutie v tejto veci. Tento procesný postup bol však
následne zhojený (ako to konštatoval aj najvyšší súd v napadnutom uznesení) rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 13/2005 z 8. júna 2015, ktorý sťažovateľa v rámci
obnoveného konania opätovne uznal za vinného z trestného činu nedovolenej výroby
a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi, teda
v konečnom dôsledku išlo o procesný postup s totožným výsledkom. Z materiálneho
hľadiska preto postup krajského súdu nemožno hodnotiť ako porušenie ústavných či iných
práv sťažovateľa.
19. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.
II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje
k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu
verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom
na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu
ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).
20. Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že skutočnosť, že krajský súd
pri rozhodovaní o odvolaní nevyčkal na nové rozhodnutie po povolení obnovy konania,
je bez právneho významu, pretože ďalší priebeh konania potvrdil správnosť a zákonnosť
jeho rozhodnutia. Uvedený postup krajského súdu preto nemal v okolnostiach prípadu
sťažovateľa vplyv na spravodlivosť procesu ako celku, ani na jeho výsledok, a teda nebol
v rozpore s požiadavkami čl. 46 ods. 1 ústavy.
21. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné
so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého
procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné
a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného
poriadku. S poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,
že spôsob aplikácie príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolacie
konanie najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté
uznesenie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov
pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa a že pri
tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k
záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne
konanie.
22. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami,
preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2018