Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 217/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom

Mgr. Martinom Majerčíkom, Krajinská 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 9. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

7. marca 2018 doručená sťažnosť , ,

(ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 9. apríla 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. januára 2018 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“, spolu ďalej len „napadnuté

rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. mája 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa a a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol

podľa s použitím a a Trestného

zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Uvedená právna

kvalifikácia bola použitá na základe skutočnosti, že sťažovateľ v tom čase už bol rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 20. júla 2005 právoplatne odsúdený

za trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu

a prekurzora a obchodovania s nimi podľa a

č. v znení účinnom v čase spáchania skutku na úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 6 rokov a 4 mesiacov. Rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2015, ktorým

krajský súd odvolanie podané v prospech sťažovateľa ako nedôvodné zamietol podľa § 319

. Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu proti uzneseniu

krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 17. januára 2018 podľa odmietol.

3. Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi závermi krajského súdu a najvyššieho súdu

v napadnutých rozhodnutiach, ktoré sú podľa jeho názoru v rozpore so zákonom,

a v odôvodnení sťažnosti uvádza:

«... uznesením odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, a to na základe toho,

že odvolací súd neprihliadol, resp. nesprávne právne posúdil dôležitú skutočnosť,

a to Uznesenie zo dňa 21. Novembra 2014 vydané Okresným súdom Bratislava I,

č. k.: , na základe ktorého bol zrušený rozsudok OS Bratislava I, sp.zn.

zo dňa 20. 7. 2005 a právoplatného dňa 23. 9. 2005 v celom rozsahu, ako aj

ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo, stratili podklad.

Máme za to, že v zmysle zhora uvedeného rozhodnutia, vo vzťahu k sťažovateľovi...

týmto malo byť zrušené aj predmetné 1.stupňové rozhodnutie rozsudok Okresného súdu

Bratislava IV zo dňa 23. 5. 2014, sp. zn.: , vzhľadom k tomu, že dané

rozhodnutie je obsahovo nadväzujúce a vzhľadom k uvedenej zmene ku ktorej došlo, stratilo

podklad.

Na základe uvedeného, máme za to, že odvolací súd s poukazom na uvedené

rozhodnutie... mal danú vec vrátiť 1. st. súdu na opätovné prejednanie, s ohľadom na zmenu

právnej kvalifikácie v prospech sťažovateľa.

Taktiež poukazujeme aj na samotné odôvodnenie odvolacieho súdu v uznesení,

ktorým zamietol odvolanie v prospech obžalovaného, kde odvolací súd konštatuje, že

s poukazom na rozhodnutie - Uznesenie zo dňa 21. Novembra 2014 vydané OS Bratislava I,

č. k.: obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný. Napriek tejto

skutočnosti mu bol uložený trest podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. a/ Trestného

zákona, tj. ako by už bol súdne trestaný. Máme za to, že týmto s poukazom na Uznesenie

zo dňa 21. Novembra 2014 vydané OS Bratislava I, č. k.: došlo aj k zmene

právnej kvalifikácie, tj. podľa , , , kde je stanovená

trestná sadzba 4 roky až 10 rokov, (a nie 10 až 15 rokov podľa § 172 ods. 2, písm. a)

... sťažovateľ ako obvinený v 1.st. konaní na okresnom súde Bratislava IV učinil

vyhlásenie v zmysle a nejednalo sa o vyhlásenia

v zmysle , tj. vyhlásenia v súvislosti s konaním o dohode

o vine a treste. V konaní na 1.st. súde nebola uzatvorená dohoda o vine a treste. Sťažovateľ

len v postavení obvineného vyhlásil, že sa cíti byť vinný zo skutku ktorý sa mu kladie za vinu

v danom konaní. Nesúhlasíme s názorom súdu, že po takomto vyhlásení už nie je možné

meniť právnu kvalifikáciu skutku, a to predovšetkým v prípade, že vyjdú najavo nové

skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme. Máme za to, že vydanie uznesenia zo dňa

21. Novembra 2014 vydané OS Bratislava I, č. k.: , na základe ktorého bol

zrušený rozsudok OS Bratislava I, sp. zn. zo dňa 20. 7. 2005 a právoplatného

dňa 23. 9. 2005 v celom rozsahu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratili podklad bola nová

skutočnosť na ktorú mal súd prihliadať a zároveň zohľadniť, resp. zmeniť právnu

kvalifikáciu v čase svojho rozhodovania, keďže sťažovateľ v čase rozhodovania odvolacieho

súdu nebol odsúdený, tj. nebola použitá správna právna kvalifikácia.

Zároveň v súvislosti s právnou neistotou a... podľa nás nezákonným postupom súdov

v danej veci dochádza u sťažovateľa nepochybne nielen k materiálnej ujme, ale

aj nemateriálnej ujme spočívajúcej v jeho psychickej traume počas celej... neprávom

„predĺženej“ doby výkonu trestu, na základe čoho sťažovateľ žiada priznať... primerané

finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur...»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1) Základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce

z čl. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46

ods. I Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 17. januára 2018 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 9. 4. 2015, sp.zn.: porušené bolo.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

17. januára 2018 sa zrušuje.

3) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.4.2015, sp. zn.:

sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4) Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 Eur.

4) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania spočívajúce

v nákladoch... právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol

odvolanie podané v prospech sťažovateľa, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým

najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Podstatou sťažnosti je námietka nesprávnych

právnych záverov konajúcich súdov, ktoré sú podľa sťažovateľa v rozpore so zákonom,

keďže konajúce súdy neprihliadli na zrušenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 20. júla 2005 ako na novú skutočnosť,

ktorá odôvodňovala zmenu právnej kvalifikácie v prospech sťažovateľa.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

14. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie podané v prospech

sťažovateľa ako nedôvodné, keď nezistil žiaden dôvod na zmenu napadnutého rozsudku,

a v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol:

«V prejednávanej trestnej veci na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23. 05. 2014

obžalovaní postupom podľa vyhlásili, že sú vinní zo spáchania

skutku a zároveň na všetky otázky položené podľa , , , ,

odpovedali „áno“ a následne správne súd I. stupňa uznesením rozhodol, že vyhlásenia

obžalovaných prijíma a v súlade s ustanovením rozhodol, že vykoná

vo veci iba dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Naviac je potrebné aj uviesť, že i samotní obžalovaní podávajú odvolanie len

do výroku o treste a preto odvolací súd pri revíznom princípe skúmal iba napadnutý výrok.

Správne preto postupoval súd I. stupňa, keď obžalovaného... uznal

za vinného v bode 2/ rozsudku z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

podľa § 172 ods. 2 Tr. zák.

Odvolací súd sa skutkovými zisteniami nezaoberal, pretože rozhodnutie o prijatí

vyhlásenia obžalovaných, že sú vinní, nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto ho

nemožno meniť ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa odvolací súd zaoberal iba preskúmaním

výroku o treste a konaním, ktoré vydaniu tohto výroku predchádzalo a voči ktorému bolo

namierené odvolanie... oprávnenej osoby obžalovaného .

Pokiaľ ide o výrok o treste, súd prvého stupňa v tejto časti nepochybil. Správne

použil ustanovenia § 36, § 37, § 38 Tr. zákona.

...

Vo vzťahu k odvolaniu podanému oprávnenou osobou

vo vzťahu k obžalovanému odvolací súd konštatuje, že napadnutý výrok

o treste považuje za správny a zákonný. Obžalovanému bol ukladaný trest podľa § 172

ods. 2 Tr. zák. za použitia poľahčujúcich okolností § 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák. Rozpätie

trestnej sadzby v danom prípade po úprave § 38 ods. 3 Tr. zák. je dané trestnou sadzbou

10 až 13 rokov a 4 mesiace. Súd prvého stupňa uložil obžalovanému trest na samej dolnej

hranici trestnej sadzby v trvaní 10 rokov. Odvolací súd s poukazom na dôvody odvolania

skúmal možnosť ukladania trestu pod dolnou hranicou trestnej sadzby pri použití § 39

ods. 1 Tr. zák. Obžalovaný bol uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu, pričom

sa jedná o kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu, kedy možno použiť zmierňujúce

ustanovenie iba v tom prípade, ak súd zistil mimoriadne okolností, pomery u páchateľa.

U obžalovaného i s poukazom na osobné pomery takéto skutočnosti odvolací súd nezistil

a preto nebol daný žiaden podklad k použitiu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák.. Naviac

je potrebné uviesť, že obžalovaný bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Bratislava I

sp. zn. zo dňa 20.07.2005 pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 písm. b/, písm. d/

Tr. zák., ktorý rozsudok bol právoplatne zrušený v celom rozsahu uznesením Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. . S poukazom na toto rozhodnutie je potrebné

konštatovať, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný.

Súd prvého stupňa obžalovaného pre výkon desaťročného trestu zaradil do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Tento výrok zodpovedá

zákonu, pretože pri nariadení samotného výkonu súd postupoval podľa § 48 ods. 4 Tr. zák.

Ostatné výroky vo vzťahu k obžalovanému sú správne a zákonné.»

15. Najvyšší súd svoj právny záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa odôvodnil

takto:

„Z obsahu predloženého spisového materiálu, konkrétne zo zápisnice z hlavného

pojednávania okresného súdu z 23. mája 2014 dovolací súd zistil, že v posudzovanej

trestnej veci okresný súd podľa , prijal vyhlásenie

obvineného podľa , že je vinný

zo spáchania skutku v bode 2) obžaloby a zároveň rozhodol, že dôkazy súvisiace

s priznaným skutkom nevykoná, ale vykoná dokazovanie súvisiace s výrokom o treste

(č. l. 1363).

Z obsahu tejto zápisnice ďalej vyplýva, že prijatiu vyhlásenia obvineného

podľa predchádzal postup okresného súdu, ktorý

bol plne v súlade s ustanoveniami . Obvinený bol zo strany okresného

súdu riadne poučený o svojich právach a následne súhlasne odpovedal na všetky otázky

podľa , , , a ,

teda aj na otázky, či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a)

a či bol oboznámený s trestnou sadzbou, ktorú zákon za tieto trestné činy

ustanovuje.

Právne následky vyhlásenia podľa

spočívajú podľa v tom, že súdom prijaté vyhlásenie

obvineného o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním

ani dovolaním okrem dovolania podľa . Zo strany

obvineného teda výrok o vine rozsudku, ktorému predchádzalo prijatie

vyhlásenia obvineného o vine, nie je možné napadnúť dovolaním z dôvodu uvedeného

v ustanovení tak, ako to urobil obvinený v tejto

trestnej veci, pretože v tomto rozsahu je dovolanie vo vzťahu k vine neprípustné.

Podstata argumentov dovolania obvineného, pokiaľ ide o tento dovolací dôvod

podľa vo vzťahu k výroku o treste spočíva v tom,

že namieta výlučne výšku uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody v súvislosti

so skutočnosťou, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu nemal súd použiť právnu

kvalifikáciu podľa , t. j. že už bol za taký čin obvinený

odsúdený. K dovolacej námietke obvineného je potrebné uviesť, že táto nenapĺňa žiaden

dovolací dôvod uvedený v a Najvyšší súd

Slovenskej republiky zdôrazňuje, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí

skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371

. Dovolací súd však opätovne konštatuje, že odvolací súd už nemohol

z dôvodu, že súd prijal vyhlásenie obvineného o vine meniť (zasahovať) do právnej

kvalifikácie skutku. Meniť kvalifikačnú podobu dotknutého skutku - obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) a zároveň

podľa odseku 2 písm. a) citovaného ustanovenia, t. j. že bol za takýto čin už obvinený

odsúdený odvolací súd nemohol a musel z nej pri ukladaní trestu v čase

rozhodovania vychádzať. Odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava I,

sp. zn. , z 23. septembra 2005 bolo zároveň súčasťou skutkovej vety bodu 2/

rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. , z 23. mája 2014, a tieto

skutkové zistenia ani dovolací súd nemohol podrobiť prieskumu z dôvodu, že je viazaný

skutkovou vetou ustálenou súdmi nižšieho stupňa, t. j. v rozsudku Okresného súdu

Bratislava IV, sp. zn. , z 23. mája 2014.

Nad zákonný rámec možnosti dovolacieho prieskumu zo strany súdu je však

nevyhnutné uviesť a dovolací súd v tomto smere poznamenáva, že v čase rozhodovania

odvolacieho súdu dňa 9. apríla 2015 síce bol uznesením Okresného súdu Bratislava I,

sp. zn. , z 21. novembra 2014 zrušený v celom rozsahu rozsudok Okresného

súdu Bratislava I, sp. zn. , z 20. júla 2005, ktorý bol obsiahnutý v skutkovej vete

a na podklade ktorého bolo preto možné konštatovať, že obvinený bol už odsúdený

za trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu

a prekurzora a obchodovania s nimi, z čoho potom pramenila namietaná právna

kvalifikácia podľa , avšak tento procesný postup

bol zhojený následne rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. ,

z 8. júna 2015, ktorý obvineného po povolení obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku opätovne uznal za vinného z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej

látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi a v konečnom dôsledku

preto námietka obvineného aj keby mohla byť predmetom prieskumu zo strany dovolacieho

súdu neobstojí. V danom prípade išlo v konečnom dôsledku o procesný postup s totožným

výsledkom, a to uznania obvineného za vinného z trestného činu nedovolenej výroby a držby

omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187

ods. 1 písm. c), písm. d) účinného do 1. januára 2006 za tie isté skutky.

Obvinený ďalej namietal dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku, teda že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. V zmysle

ustanovenia , , je trestná

sadzba stanovená v rozsahu 10 až 15 rokov. Obvinený v konaní pred prvostupňovým súdom

vykonal vyhlásenie o svojej vine, takže súd vykonával dokazovanie iba vo vzťahu

k ukladanému trestu. Súd obvinenému uložil aj vzhľadom na vykonané vyhlásenie

obvineného o jeho vine a priznanie sa ku skutku trest odňatia slobody na spodnej hranici

v dĺžke trvania 10 rokov nepodmienečne. Pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody,

ide o taký druh trestu, ktorého uloženie zákon za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný

za vinného pripúšťa a rovnako tak výmera tohto trestu je v rámci zákonom ustanovenej

trestnej sadzby. Vzhľadom na vyššie uvedenú trestnú sadzbu vo výmere 10 až 15 rokov

a ukladaný trest vo výmere 10 rokov a zároveň s poukazom na nutnosť vychádzať z právnej

kvalifikácie trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. a) Trestného

zákona preto nemožno považovať ani dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1

písm. h) za naplnený.“

16. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov ().

17. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd

predovšetkým akcentuje skutočnosť, že predmetom posúdenia krajského súdu v rámci

odvolacieho konania bol len výrok o treste, ktorý bol napadnutý odvolaním podaným

v prospech sťažovateľa. Výrok o vine sťažovateľa, ktorý bol okresným súdom prijatý

na základe jeho vyhlásenia ako obžalovaného podľa ,

nadobudol právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho bol

krajský súd týmto výrokom viazaný a bol povinný z neho vychádzať pri rozhodovaní

o treste. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa vzťahujúce

sa na výrok o vine, ako aj námietky na tento výrok nadväzujúce (súvisiace s právnou

kvalifikáciou skutku), ktoré neboli predmetom odvolacieho konania, a preto nemohli byť

ani dotknuté napadnutým rozhodnutím krajského súdu, sa prima facie javia ako zjavne

neopodstatnené z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa.

18. Čo sa týka postupu krajského súdu, tomuto podľa názoru ústavného súdu možno

vyčítať jedine to, že aj napriek vedomosti o zrušení právoplatného rozsudku Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. z 20. júla 2005, na základe čoho krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „obžalovaný nebol doposiaľ súdne

trestaný“, nevyčkal na nové rozhodnutie v tejto veci. Tento procesný postup bol však

následne zhojený (ako to konštatoval aj najvyšší súd v napadnutom uznesení) rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 8. júna 2015, ktorý sťažovateľa v rámci

obnoveného konania opätovne uznal za vinného z trestného činu nedovolenej výroby

a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi, teda

v konečnom dôsledku išlo o procesný postup s totožným výsledkom. Z materiálneho

hľadiska preto postup krajského súdu nemožno hodnotiť ako porušenie ústavných či iných

práv sťažovateľa.

19. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.

), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje

k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu

verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom

na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu

ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ).

20. Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že skutočnosť, že krajský súd

pri rozhodovaní o odvolaní nevyčkal na nové rozhodnutie po povolení obnovy konania,

je bez právneho významu, pretože ďalší priebeh konania potvrdil správnosť a zákonnosť

jeho rozhodnutia. Uvedený postup krajského súdu preto nemal v okolnostiach prípadu

sťažovateľa vplyv na spravodlivosť procesu ako celku, ani na jeho výsledok, a teda nebol

v rozpore s požiadavkami .

21. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné

so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého

procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné

a presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)

, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa Trestného

poriadku. S poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,

že spôsob aplikácie príslušných ustanovení upravujúcich dovolacie

konanie najvyšším súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté

uznesenie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa a že pri

tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k

záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne

konanie.

22. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(, ).

23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami,

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2018