Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 348/2018
PDF · 277.1 KB
No categories available
II. ÚS 348/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
spoločnosťou ADVOKA, s. r. o., Komárnická 36, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Ľuboš Pejhovský, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2010 a postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 274/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Pezinok (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2010
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 274/2015.
2. Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:
«... 1) V júli 2009 sa uskutočnilo prevzatie právneho zastúpenia sťažovateľa
/p. / a to na základe žaloby podanej vo februári 2008 voči nemu (i jeho vtedajšej
manželke) zo strany firmy Ekonomické stavby s.r.o. Štitáre, presnejšie povedané ako
reakcia na platobný rozkaz vydaný OS v Pezinku pod č. 17 Ro 1924/2008 Pán
podal dňa 21. 07. 2009 kvalifikovaný, riadne odôvodnený odpor.
V januári 2010 sa k tomu odporu vyjadrila žalobcovská firma, nasledovalo
pojednávanie dňa 25. 06. 2010. Od podania žaloby uplynuli už viac ako dva roky a pre
realizovanie zámeru súdu ustanoviť znalca na ohodnotenie reálne uskutočnených
stavebných prác nebolo nutné ani tak dlho čakať ani nariaďovať pojednávanie.
Ustanovený - v poradí druhý znalec (p. Ing. ) kontaktoval vtedajšiu právnu
zástupkyňu p. /sťažovateľa v kontexte predkladanej ústavnej sťažnosti/ až v máji
2011. Na posudok z 20. 06. 2011 p. ako žalovaný subjekt reagoval promptne:
pozitívne komponovaným listom z 22. 07. 2011.
Potom p. urgoval procesný pokrok (27. 08. 2012 a 03. 12. 2012). Súd -
zrejme pod týmto tlakom - vytýčil pojednávanie na február 2013. Určite nebol procesne
prínosný prednes žalobcu, že sporná a znalecky neskúmaná ostala otázka ocenenia
projektovej a inžinierskej činnosti. Na tomto mieste treba ale vnímať sentencie, že
všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť za zabezpečenie efektívneho
postupu znalca, vrátane správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy –
III. ÚS 111/2001, III. ÚS 174/2002, II. ÚS 72/2003. Ustanovenie kvalifikovaného znalca,
schopného odborne posúdiť skutočnosti nevyhnutné pre jeho rozhodnutie je vecou súdu,
a preto jeho „nekvalitný“ výber nemôže ísť na vrub účastníka súdneho konania -
II. ÚS 67/2003. Doplňovanie znaleckého dokazovania v dlhoročnom súdnom procese
signalizuje zbytočných prieťahov m. m. II.ÚS 100/2003. Pokračovalo „tápanie“ súdu
v otázke znaleckého dokazovania - hovoríme o uzneseniach z 19. 02. 2013 a 27. 06. 2013.
Pán ostal konštruktívne ladený: na posudok z decembra 2013 reagoval
promptne a uznanlivo (listom z 10. 01. 2014).
Pojednávalo sa dňa 02. 04. 2014. Právny zástupca žalobcu pokračoval
v obštrukciách: sporná a znalecky neskúmaná ostala otázka stavebných naviac-prác
na inkriminovanom diele v obci . Kritizovať v tomto kontexte možno oprávnene aj
súd: veď žalobca už na pojednávaní 15. 02. 2013 tvrdil, že znalec Ing. (ktorý
hodnotil realizované stavebné práce), opomenul v znaleckom posudku „práce naviac“.
Žalobca použil vetné spojenie: „výhradu máme k tomu, že znalec nezahrnul do záverov
prác vedľajšie náklady...“.
2) Po prečítaní súdnej zápisnice z pojednávania dňa 17. 09. 2014 aj elementárne
logicky mysliaci človek pochopí, že išlo zo strany súdu o úkon úplne zbytočný a neprínosný.
Takto si sám súd podkopáva svoju autoritu.
3) V prítomnosti predvolaného znalca p. Ing. arch. sa potom pojednávalo
v decembri 2014. Zámer súdu vypočuť znalca Ing. sa nerealizoval!
Po do-vypočutí znalca Ing. z pozície súdu (dňa 27. 03. 2015) súd dňa
17.04.2015 vyhlásil rozsudok. Pre jeho situačnú nevýstižnosť a arbitrámosť podal
p. dňa 21 04. 2015 odvolanie.
Odvolal sa aj žalobca – p. ako žalovaná osoba reagoval podaním
z 09.06.2015.
4) Trestná činnosť OS v Pezinku pokračovala - súd chybne vyrúbil p.
poplatkovú povinnosť.
5) Vieme, že od 10. 07. 2015 je súdny spis na pôde KS Ba (v druhom rade
porušovateľa základných práv sťažovateľa). Skoro rok trvalo kým prvostupňový súd
„zbalil“ a odoslal spis.
Mnohomesačnú nečinnosť súdu, ak po nej nasledujú jednoduché úkony,
nevyžadujúce zvláštnu prípravu nemožno odôvodniť skutkovou a právnou zložitosťou veci -
nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 22/2002.
Napriek nami podanej urgencii k rukám KS Ba z decembra 2016 ostáva KS Ba
v danej kauze nečinný.
6) Tvrdíme, že OS v Pezinku od februára 2008 do apríla 2015 pracoval nesústredne
a liknavo. To platí aj pre KS Ba od júla 2015.
... - Z rozhodnutia Ústavného súdu SR č. I. ÚS 169/2014 zo dňa 07. 05. 2014 vyplýva
že „len“ dĺžka konania na krajskom súde, ktorá nepresiahla trinásť mesiacov je doba
akceptovateľná pre rozhodnutie krajského súdu o odvolaní proti rozsudku okresného súdu.
V našom prípade je KS Ba nečinný už viac ako dva roky !
Opakujeme a akcentujeme, že v spojitosti s opísaným priebehom procesu na pôde
prvostupňového súdu ale aj súdu odvolacieho sa smelo dá konštatovať výrazne neefektívna
organizácia procesu. Konanie OS v Pezinku bolo sedem rokov vedené nekoncepčne
a konfúzne. Dva roky úplnej pasivity KS Ba sú a priori netolerovateľné.
... Efektívna činnosť súdu, resp. jej smerovanie v duchu rešpektovania ústavne
garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je kategória dynamická;
právoplatné rozhodnutie v konkrétnej veci je ale kategória statická (petrifikujúca), teda
taká, ktorá jedine ona vystihuje ústavne garantované právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, resp. právo na prejednanie veci v celkovo primeranej lehote.
7) V našej „afére“ ide o triviálnu otázku ceny stavebného diela Na „rozlusknutie
tohto orieška“ v prípade p. P. versus firma Ekonomické stavby ale skutočne
nebolo potrebné dodnes minúť čas skoro desať rokov.
8) Situáciu zhoršuje už nami spomenutá úplná pasivita odvolacieho KS v Bratislave.
Treba si uvedomiť, že spis je od júla 2015 na KS Ba pod č. 9 Co 274/2015 a to bez
akéhokoľvek procesného pokroku.
Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konania dostáva konečného rozhodnutia
vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradiel celkovej spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Čím je tento horizont vzdialenejší, tým viac sa rozostrujú
kontúry spravodlivosti ako v očiach dotknutých účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom
vnímaní verejnosti a verejnej mienky - Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 688/2014 z 04. 02. 2015.
Aktuálne je teda osobitne kritické to, že spis leží neefektívne od júla 2015 na KS Ba
(v súdne riešenej v afére ktorá sa súdne rieši už viac ako deväť rokov). Nič nesignalizuje, že
by si tam spis ešte „pekný čas“ nepohovel. Vytvorenie právnej istoty je doslova
v nedohľadne...
A. Predmetná kauza má výrazné črty celkovo nekoncepčného, zbytočne dlhého
a v deviatom procesnom roku reálne bezvýsledného sporu. Veď v plnom rozsahu platí, že
stav právnej istoty nastane až právoplatným rozhodnutím v spore. V našom prípade - keď
aktivitu by dokonca mal viac vyvíjať žalobca a nie p. - ide o učebnicový príklad
nevytvorenia právnej istoty, hraničiacim s denegatio iustitiae.
B. K definičným znakom prieťahov v konaní poznamenávame: Ústavný súd SR –
III. ÚS 337/2005 a to i v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou (napr.
I. ÚS 57/1997, II. ÚS 74/1997, I. ÚS 70/1998, II. ÚS 813/2000, III. ÚS 44/2001,
I. ÚS 20/2002, II. ÚS 32/2002, IV. ÚS 74/2002, III. ÚS 111/2002, III.ÚS 204/2003) zaujal
pozíciu, že pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní a tým aj k porušeniu základného práva (podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. cit. Dohovoru) bude zohľadňovať viaceré
kritériá (II. ÚS 74/1997). Nimi sú prioritne:
a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje. Po podaní
žalobného návrhu sťažovateľovho procesného kontrahenta ku OS v Pezinku bolo v r. 2008-
2011 úlohou tohto súdu prvej inštancie preskúmať podmienky konania a pripraviť vec tak,
aby mohla byť primerane rýchlo rozhodnutá. Samozrejme platila a platí stará právna
zásada: actor venire debet instructior quam reus. Žalobca /teda firma Ekonomické stavby
mala prísť na súd pripravenejšia než žalovaný p. / sťažovateľ v kontexte tohto
podania.
ÚS SR sa už v iných veciach vyjadril, že skutkovo a právne zložité je napr. také
konanie, ktoré si na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, žiada
ustanovenie znalca s odbornými znalosťami - IV. ÚS 28/2005. No ale ani prípadná zložitosť
sporu nezbavuje sudcu všeobecného súdu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní,
ktoré zapríčinil nesprávnou organizáciou svojej práce, nedokonalým poznaním samotnej
podstaty veci, nepripravenosťou na pojednávanie, nevyužitím času a nekvalifikovaným
vedením procesu bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre dokazovanie
- I. ÚS 47/1996. K tomu aj stanovisko: „... hoci ÚS SR principiálne nehodnotí zákonné
postupy všeobecného súdu pri dokazovaní, napriek tomu pri skúmaní zbytočných prieťahov
nemožno považovať za konanie všeobecného súdu, ktoré smeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníka súdneho konania, zisťovanie len takých skutočností, ktoré v konečnom
dôsledku nie sú použiteľné na zákonné a spravodlivé rozhodnutie o veci samej, pričom
z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že súd nerealizuje úkony smerujúce k objasneniu
skutkových okolností prípadu - II. ÚS 12/2000.
Celková dĺžka súdneho konania by mala v „rozumnej miere“ zodpovedať faktorom,
ktoré môžu konanie predlžovať - III. ÚS 49/2001, resp. II. ÚS 57/2001. Je potrebné rozlíšiť
konania pomalé (ktoré trvajú dlho z dôvodu zložitosti prejednávanej veci) a konania
neefektívne (konania so zbytočnými prieťahmi) – I. ÚS 92/1997, ale aj I. ÚS 36/1999, resp.
I. ÚS 37/1999. ESĽ používa vetné spojenie: dĺžka predmetného konania bola prehnaná
a nespĺňala požiadavku „primeranej doby“... - k tomu napr. rozhodnutie v kauze Ondrej
Tresa versus Slovensko (Application no. 209/10).
Nevidíme pri danom spore o zaplatenie „ceny stavebných prác“ žiadny moment
výraznej právnej a faktickej zložitosti.
Opakujeme a akcentujeme, že vznik vážnych prieťahov v danom prípade spôsobil
nesústredenou a nekoncepčnou činnosťou OS v Pezinku, v čase do februára 2008 do apríla
2015 a potom sa k tomu „pridal“ KS Ba svojou až indolenciou dodnes.
b) Druhým základným kritériom je správanie účastníkov súdneho konania (presnejšie
povedané skúmanie či správanie sťažovateľa v predmetnej veci podstatným spôsobom
neprispelo k predĺženiu predmetného konania): tvrdíme, že pre reálny a efektívny postup
všeobecného súdu prvej i druhej inštancie (in concreto OS v Pezinku a KS Ba) nemohol
sťažovateľ p. nič viac urobiť.
c) Tretím kritériom je postup involvovaných všeobecných súdov - teda OS v Pezinku
a KS Ba. Tvrdíme, že oba tieto súdy v pertraktovanom prípade pracujú nesústredne,
nekoncepčne a teda procesne neefektívne. Stav právnej neistoty na strane p. p.
sťažovateľa (per se ale aj na strane žalobcu s.r.o. Ekonomické stavby) pretrváva.
... Sťažovateľ (kvalifikovane predpísaným spôsobom zastúpený) je si vedomý, že
náležitosťou ústavnej sťažnosti je aj skutková a právna konkretizácia potrebná na prijatie
veci na ďalšie konanie. Tá musí byť povinne uvedená v rozsahu, v akom by sa ústavná
sťažnosť mala prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 ZoUS) - II. ÚS 117/2005. Preto v tejto
ústavnej sťažnosti pravdivo opísal existujúcu situáciu. Pravdivosť jeho tvrdení je
verifikovateľná obsahom súdneho spisu, vedeného na OS v Pezinku pod č. 9 C 274/2015,
resp. KS Ba č. 9 Co 274/2015. Tvrdíme, že z vyššie uvedených skutočnosti sa dá vyvodiť
záver o priamej spojitosti porušenia práv základných práv sťažovateľa p.
s ústavne fixovanými požiadavkami na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Medzi
napadnutým postupom OS v Pezinku a KS Ba, teda medzi nesústrednou, nekoncepčnou,
ergo procesne neefektívnou prácou so sprievodnými zbytočnými masívnymi prieťahmi
zo strany oboch súdov na strane jednej a porušenými základnými právami sťažovateľa na
strane druhej existuje priama príčinná súvislosť. Postupom porušovateľov 1 a 2 (OS
v Pezinku a KS Ba) došlo a dochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov a v rozumnom čase.
Porušovatelia konkrétne porušili čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez
zjavných príčin a najmä svojou pasivitou, celkovou pracovnou nesústredenosťou
a neefektívnosťou spôsobovali a stále spôsobujú, ba stupňujú sťažovateľovi mimoriadne
ťažkosti. Výborne to formuloval Ústavní soud ČR v náleze sp. zn. II. ÚS 851/2007
z 11.06.2009 : účastníci civilního procesu mají mít možnost soustředit se na vlastní činnost
více, než na soudní řízení, čímž dochází k naplnení postulátu rešpektu štátní moci vůči
právům občanů...
Opakujeme, že prvoradou ústavnou povinnosťou všeobecného súdu a jeho sudcu je
organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Ústavný súd SR samozrejme akceptoval názor Európskeho súdu pre ľudské práva, že sudca
je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (napr. kauza Glória Capuano
v. Italy, Application no. 9381/81). V rozhodnutí Hans a Mananna Eckle v Germany,
Application no. 8130/78 ESĽP konštatoval: „od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány
s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodli a postupovali s náležitou usilovnosťou, aby
vec rýchlo vybavili...“ - III. ÚS 9/2000.
Po druhé: účastník občianskeho súdneho konania má legitímne právo očakávať, že
súd rozhodujúci v jeho veci pozná právo (iura novit euria) a rozhodne podľa práva, že súd
jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou omylov - k tomu napr. Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 390/2008 z 23. 04. 2009, resp. I. ÚS 89/1999 a I. ÚS 321/2008. Činnosť OS
v Pezinku očividne vykazuje znaky arbitrárnosti: takou je situácia, v ktorej „rozhodca“
jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy
(k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 90/2013 z 23. 10. 2013). Každý
„rozhodca“ sa vo svojej činnosti musí vyvarovať tendenčnosti a sledovania len jednej línie
právnych názorov, lebo taký postup môže mať za následok nepresvedčivosť rozhodnutia,
ktorá môže v konečnom dôsledku skĺznuť do roviny jeho nepreskúmateľnosti a tak vyvolať
účinky porušenia základného práva na súdnu ochranu - k tomu sp. zn. III. ÚS 391/2009.
Po tretie: ak lehotu presahujúcu obdobie troch rokov považuje ÚS SR za
neakceptovateľnú na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky, tým viac žiadna zložitosť
veci nemôže ospravedlniť dĺžku konania v našom prípade, bez konečného rezultátu a bez
verifikovateľného predpokladu vytvorenia stavu právnej istoty. ÚS SR už v istej konkrétnej
veci upresnil, že konanie, ktoré trvá dlhé roky možno spravidla už len na základe jeho
posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR. Zdĺhavosť konania totiž „rozmazáva“ kontúry kauzy, tlačí dokazovanie do
nebulóznej roviny a eskaluje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej
právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. Žiadna
zložitosť veci totiž nemôže ospravedlniť mnohoročnú dĺžku konania. Takú činnosť súdu nie
je možné hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu. Vychádzajúc z rímskej zásady
iura novit curia nemôže mnohoročné neefektívne obdobie ospravedlniť ani náročnosť veci,
ani zložitosť právnej úpravy, ani správanie účastníkov konania - III. ÚS 9/2000. ÚS SR
zdôraznil, že porušenie základného ústavného práva občana „na prejednanie veci
v primeranej lehote“ je neprijateľné aj z hľadiska požiadavky náležitého výkonu
spravodlivosti, lebo môže vzbudzovať nedôveru k justícii - III. ÚS 43/2000. Efektívna
činnosť súdu, resp. jej smerovanie v duchu rešpektovania ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu a spravodlivý proces je kategória dynamická: právoplatné rozhodnutie
v konkrétnej veci je ale kategória statická (petrifikujúca), teda taká, ktorá jedine on
vystihuje ústavne garantované právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.
právo na prejednanie veci v celkovo primeranej lehote Na zreteli treba mať - v rámci
postulátu lojality SR k EU - aj judikatúru ECHR. Parafrázujeme: v mnohých prípadoch sa
Ústavný súd SR zaoberal celkovou dĺžkou konania, namietaného jednou ústavnou
sťažnosťou, a to v súlade s prístupom ECHR k skúmaniu obdobných sťažnosti [napr. kauza
Šedý proti Slovenskej republike z 19. decembra 2006. Application no 72237/01, resp.
SOFTEL, spol. s r. o. proti Slovenskej republike (č. 1) zo 16. decembra 2008, Application
no. 32427/06, alebo Bako proti Slovenskej republike z 15. marca 2005, Application no.
60227/00].
ECHR už opakovane konštatoval, že jeho praxou je preskúmavať celkovú dĺžku
namietaného konania. ECHR zastáva názor, že prostriedok nápravy podľa článku 35 cit.
Dohovoru umožňuje poskytnúť sťažovateľovi primeranú a dostatočnú nápravu iba v tom
prípade, keď sa umožňuje preskúmanie konania všeobecného súdu v jeho celku.
Požiadavka, že by museli byť podávané osobitné sťažnosti v rôznych časových intervaloch,
vo vzťahu ku každej etape procesu, a to počas toho, ako súdne konanie prebiehalo,
eliminovala by preskúmanie dĺžky konania v jej celku a bola by náchylná viesť k výsledkom
nezlučiteľným s praxou ECHR.
Vzhľadom na uvedený principiálny pohľad na efektívne súdne konanie slovenských
všeobecných súdov ECHR odmieta prijímať námietky Vlády SR, že sťažovateľ sa má pred
Ústavným súdom SR osobitne sťažovať na jednotlivé fázy súdneho konania. Ak sťažovateľ
formuloval svoju ústavnú sťažnosť spôsobom, ktorý umožňuje Ústavnému súdu SR
preskúmať celkovú dĺžku súdneho konania. Ústavný súd SR nesmie vylúčiť zo svojho
preskúmania určitú fázu tohto konania. V tomto kontexte chceme ešte akcentovať výstižnú
pozíciu ÚS SR (vyjadrenú napr. v Náleze č. I. ÚS 663/2013 z 05. 03. 2014). Citujeme:
„všeobecný súd nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené
nepovažoval Ústavný súd SR za potrebné poukazovať na jednotlivé obdobia nečinnosti
súdu, pretože celková doba takmer sedem rokov, počas ktorej vec sťažovateľa nie je
právoplatne skončená, sama o sebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.“
... Sťažovateľ nevidí žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp.
neefektívnej činnosti oboch porušovateľov. Nič nezaručuje vytvorenie právnej istoty
v dohľadnom čase.
Pre výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľa a najmä dĺžku ich trvania (spor
sa bezvýsledne vedie už viac ako deväť rokov) žiada sťažovateľ, aby mu bolo priznané
finančné zadosťučinenie vo výške 9.000,- € (slovom deväťtisíc Eur).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj na fakt, že obaja porušovatelia
svojím postupom porušili ústavne garantované právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, žiadame Ústavný súd SR, aby po náležitom zistení skutkového stavu
vyhovel sťažnosti a vydal tento Nález
1. Okresný súd v Pezinku v konaní vedenom pod č. 9 C 24/2010 porušil právo
... aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod č. 9 Co 274/2015 porušil právo
... aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp.zn.: 9 Co 274/2015
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
9.000,- € (slovom deväťtisíc EUR), z ktorých je Okresný súd v Pezinku povinný vyplatiť mu
7.000,- € a Krajský súd v Bratislave 2.000,- €, obaja porušovatelia do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinné uhradiť
... trovy konania v pomere 2 : 1, tak ako budú vyčíslené v písomnom
vyhotovení nálezu do 15 dni od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu
ADVOKA, s.r.o...»
II.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
5. Z obsahu sťažnosti, ako i z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (i) postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2010
a (ii) postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 274/2015.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
7. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2010
7.1 Napadnuté konanie sa na okresnom súde skončilo 17. apríla 2015, teda v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu (11. septembra 2017) už netrvalo.
7.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na
to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
7.3 Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní
„17.04.2015 vyhlásil rozsudok“, teda uvedeného dňa bolo konanie na tomto súde skončené.
Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním
z 3. septembra 2017, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý
sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred
ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo
vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
7.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda
bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej
sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
8. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 274/2015
8.1 Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
8.2 Ústavný súd v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
vyvoditeľných z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
8.3 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
8.4 Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil možnosť
podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
8.5 Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,
ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia
„Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za
vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“. V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
8.6 Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ – ktorý je
kvalifikovane právne zastúpený – sťažnosť na prieťahy v konaní pred krajským súdom
nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa a existenciu
takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03,
II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu (napr.
nedoručenie rozsudku) niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62
a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa
priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti
odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.
9. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou
rozhodovacou činnosťou ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2018