Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 454/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Fabiánom,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 12. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Fabiánom, Štúrova 20, Košice,

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 12. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom

postavení žalobcu žalobou doručenou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

domáhal proti žalovanému ( , správca konkurznej podstaty úpadcu

HORIZONT SLOVAKIA, a. s.) za účasti intervienta na strane žalovaného (Kooperatíva

poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, Bratislava) zaplatenia sumy 229 038 €

s príslušenstvom.

Svoj nárok sťažovateľ odôvodňoval tým, že sa zúčastnil ponukového konania

na predaj časti majetku mimo dražby patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu Horizont

Slovakia, a. s. v konkurze, ponúknutého správcom konkurznej podstaty úpadcu; sťažovateľ

sa uchádzal o kúpu majetku z konkurznej podstaty úpadcu (nehnuteľnosti nachádzajúce sa

v katastrálnom území Bratislava-Staré mesto). Dňa 31. marca 2004 sťažovateľ uzavrel

so žalovaným (správcom konkurznej podstaty úpadcu) kúpnu zmluvu týkajúcu sa

predmetných nehnuteľností. Návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam žalovaný podal 1. apríla 2004 a zároveň požiadal o urýchlené konanie

(konanie bolo vedené Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra Bratislava I).

Z dôvodu vedenia iného konania o návrhu na povolenie vkladu k predmetným

nehnuteľnostiam (konanie vedené pod č. 454/02) bol vklad vlastníckeho práva sťažovateľa

k predmetným nehnuteľnostiam povolený rozhodnutím Katastrálneho úradu v Bratislave,

Správou katastra Bratislava I č. V 537/04 až 25. mája 2004, t. j. po uplynutí takmer dvoch

mesiacov od podania návrhu na vklad.

Sťažovateľ uzavrel 1. apríla 2004 ako budúci predávajúci s

ako budúcim kupujúcim zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, podľa ktorej sa (sťažovateľ)

zaviazal predať budúcemu kupujúcemu predmetné nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom sa

na základe kúpnej zmluvy z 31. marca 2004 ešte len mal stať. Pre prípad porušenia

záväzkov budúceho predávajúceho si zmluvné strany zmluvy o budúcej kúpnej zmluve

dojednali v prospech budúceho kupujúceho zmluvnú pokutu v sume 6 900 000 Sk

(229 038 €). Sťažovateľ pre nesplnenie záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve budúcemu kupujúcemu 5. mája 2004 zaplatil zmluvnú pokutu, o čom svedčí

notárska zápisnica č. N 479/2004, Nz 38821/2004 spísaná notárkou

. Sťažovateľ následne žalovaného vyzval na náhradu škody v sume

zodpovedajúcu zmluvnej pokute, ktorú bol (sťažovateľ) povinný zaplatiť v dôsledku

omeškaného nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2015 žalobu sťažovateľa

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom

rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Proti napadnutému rozsudku

krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 23. apríla 2018 (ďalej len

„uznesenie z 23. apríla 2018“) odmietol.

Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľ považuje za arbitrárny

a nepreskúmateľný, keďže z neho nevyplýva, ktoré skutočnosti vo vzťahu k povinnosti

zaplatiť zmluvnú pokutu považoval za preukázané a ktoré nie, a rovnako tak z neho

nevyplýva ani to, akými úvahami sa odvolací súd pri hodnotení dôkazov riadil, pričom jeho

skutkové zistenia si podľa sťažovateľa vzájomne odporujú.

Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd nesprávne právne posúdil existenciu

povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, keďže vychádzal z ustanovení ,

a nie , ktorý povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu upravuje

na princípe objektívnej zodpovednosti a bez možnosti liberácie.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že v konaní predložený dôkaz (list žalovaného

zo 14. novembra 2003) preukazuje, že žalovaný v čase podpisu kúpnej zmluvy mal

vedomosť o prebiehajúcom vkladovom konaní. Okresný súd a následne aj krajský súd

podľa sťažovateľa dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dôvodili, že v čase

uzavretia kúpnej zmluvy si sťažovateľ musel byť vedomý, že pri prevode nehnuteľnosti

môže dôjsť ku komplikáciám pri prevode pozemkov, resp. s vkladovým konaním.

Vo vzťahu k otázke primeranosti zmluvnej pokuty podľa sťažovateľa z rozhodnutia

prvostupňového súdu nevyplýva, na základe „akých dôkazov dospel súd prvej inštancie

k záverom, že predmetná zmluvná pokuta bola neprimeraná, a v tejto časti je predmetné

rozhodnutie... nepreskúmateľné a arbitrárne“.

Rovnako je podľa sťažovateľa nepreskúmateľný aj záver okresného súdu, že

žalovaný vzhľadom na všetky jemu známe okolnosti postupoval s odbornou starostlivosťou.

V tomto kontexte sťažovateľ argumentuje, že žalovaný nepostupoval s odbornou

starostlivosťou, keďže „mal k dispozícii v zmysle

(katastrálny zákon v znení platnom ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy), len informatívny

, k. ú. , ktorý bol aj súčasťou znaleckého posudku, a nie list vlastníctva

použiteľný na právne úkony, a už predmetná skutočnosť sama osebe by mala byť pri

postupe s odbornou starostlivosťou dôvodom na preverenie skutočností, prečo mu nebol

katastrom nehnuteľností vydaný list vlastníctva použiteľný na právne úkony, ktoré by viedlo

k zisteniu právne relevantných skutočností o prebiehajúcom inom vkladom konaní... ktoré

bránilo prevodu nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 31. 03. 2004“.

Okrem uvedeného sa okresný súd ani krajský súd podľa argumentácie sťažovateľa

nevysporiadali v odôvodnení svojich rozhodnutí s tým, či

- v danom prípade došlo k porušeniu právnej povinnosti,

- v danom prípade vznikla sťažovateľom uvádzaná škoda a v akej výške,

- existuje príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného

a škodou a či

- existuje zavinenie žalovaného.

Na základe uvedených sťažnostných námietok sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej ústavný súd nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie

jeho základného práva podľa a práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec mu

vráti na ďalšie konanie, pričom zároveň sťažovateľovi prizná úhradu trov konania v sume

2 145,36 €.

Sťažovateľ sa v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) domáha aj toho, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že

odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd v prvom rade

poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v . Táto

lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo

dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

( ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie

to nedovoľuje (m. m. , ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane

vyslovuje právny názor, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (,

, , , ).

V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd zistil, že sťažnosťou

sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. septembra

2016, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu podaná až 23. júla 2018, teda nepochybne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa .

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným zistením poznamenáva, že ak by mal lehotu

na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú,

a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr.

rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)] a svojou už stabilizovanou judikatúrou (napr. m. m.

, , , , ,

), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu – vo veci sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu –

musel by pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti vychádzať

z doslovného znenia a v tejto súvislosti predovšetkým z toho, že ak

sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý podľa jeho

názoru zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako

neprípustné, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup, resp. rozhodnutie dovolacieho

súdu, čo však neurobil (obdobne , ). Za splnenia uvedenej

podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí

dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu

preskúmať súčasne rozhodnutie odvolacieho súdu (porov. napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd bez toho, aby sa argumentáciou sťažovateľa

osobitne zaoberal, konštatuje, že počítanie zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty

od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2018

neprichádzalo v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu do úvahy, pretože toto

rozhodnutie dovolacieho súdu sťažovateľ svojou sťažnosťou nenapáda.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa smerujúcu (len) proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako

oneskorene podanú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch uplatnených

v sťažnosti (vrátane návrhu na prijatie dočasného opatrenia) stratilo svoje opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018