Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 302/2014
PDF · 227.35 KB
No categories available
IV. ÚS 302/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. B., zastúpenej HKP Legal,
s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra
Kuboviča, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 42/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2012 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k.
8 C 42/2012-42 z 24. septembra 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 259/2012 a jeho uznesením z 18. decembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. B. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2013 doručená sťažnosť K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 42/2012 a jeho
uznesením z 26. júna 2012 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k. 8 C 42/2012-42
z 24. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Co 259/2012 a jeho uznesením z 18. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že
sťažovateľka bola odporkyňou v konaní vedenom okresným súdom, v ktorom 28. septembra
2011 prevzala platobný rozkaz. Následne 25. apríla 2012 podala proti tomuto platobnému
rozkazu (ktorý medzičasom nadobudol účinky právoplatného rozhodnutia) návrh na obnovu
konania.
Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky na obnovu
konania s poukazom na § 234 ods. 2 v spojení s § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). V odôvodnení svojho zamietajúceho rozhodnutia poukázal
na skutočnosť, že sťažovateľka podala predmetný návrh 25. apríla 2012, hoci v návrhu
uviedla, že o dôvode obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a e) OSP sa dozvedela
už 20. marca 2011 od Z. Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na zákonom
ustanovené predpoklady prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku,
predovšetkým zdôraznil obligatórnosť dodržania zákonných lehôt (subjektívnej
a objektívnej). Návrh na obnovu konania zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka podala
návrh po uplynutí prekluzívnej subjektívnej trojmesačnej lehoty. Vychádzajúc z tvrdení
sťažovateľky, okresný súd uzavrel, že o dôvode obnovy konania sa dozvedela 20. marca
2011, ale samotný návrh na obnovu konania doručila súdu až 25. apríla 2012, teda
po uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty. Okresný súd ďalej uviedol, že dňom
uverejnenia zhrnutia rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“)
v Úradnom vestníku Európskej únie sa stali známymi každému, koho sa týkajú (§ 2 ods. 1
zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení zákona č. 606/2004
Z. z.). Keďže sťažovateľka sa vo svojom návrhu odvolávala na rozhodnutia Súdneho dvora
z roku 2000 a 2002, nepovažoval jej návrh aj z tohto dôvodu za podaný včas. Okresný súd
dopĺňacím uznesením č. k. 8 C 42/2012-42 z 24. septembra 2012 rozhodol tiež o trovách
konania tak, že sťažovateľke a ani odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti
uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.
Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa v znení
dopĺňacieho uznesenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Z obsahu
spisu zistil, že návrh na obnovu konania bol podaný osobne 25. apríla 2012, z čoho je
zrejmé, že bol podaný v rámci 3-ročnej objektívnej lehoty, ktorej začiatok je zákonom
ustanovený od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (14. októbra 2011). Začiatok
trojmesačnej subjektívnej lehoty je ustanovený subjektívnym momentom dozvedenia sa
dôvodu obnovy konania, resp. subjektívnym okamihom, od ktorého sa dôvod obnovy
konania mohol uplatniť. Poukázal tiež na to, že sťažovateľka v podanom návrhu na obnovu
konania (č. l. 1 spisu) presne uviedla okamih, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedela,
t. j. konkrétne 20. marca 2011, keď ju Z. odkázalo na stránku Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, ako aj dostupné rozhodnutia Súdneho dvora. Krajský súd sa stotožnil
sa s tvrdením sťažovateľky, že „subjektívny prvok každej lehoty je daný tým, že počítanie sa
odvíja od subjektívne daného momentu zistenia“. Zároveň konštatoval, že súdu prvého
stupňa nemožno vytknúť nevykonanie dokazovania a nevypočutie sťažovateľky, pokiaľ ide
o správnosť ňou uvádzaných dátumov. Uviedol, že nemal dôvod pochybovať o korektnosti
uvedeného okamihu, t. j. kedy sa sťažovateľka dozvedela o konštantnej judikatúre Súdneho
dvora, ako aj všeobecných súdov Slovenskej republiky týkajúcich sa ochrany práv
spotrebiteľa. V týchto súvislostiach vo vzťahu k dôvodu obnovy konania v zmysle § 228
ods. 1 písm. e) OSP navyše uviedol, že nie je celkom zrejmé, ako jednoznačne určiť
začiatok plynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty v prípade, ak účastník konania napadol
právoplatné rozhodnutie návrhom na obnovu konania z dôvodu jeho rozporu s rozhodnutím
Súdneho dvora. Dospel k názoru, že od sťažovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby
sledovala celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch „komunitárnych súdov“, pričom
rozsudky Súdneho dvora alebo súdu prvého stupňa pred 1. aprílom 2004 z prevažnej časti
nie sú ani preložené do slovenského jazyka. V danom prípade však poukázal na to, že
sťažovateľka sama určila, že sa o konštantnej judikatúre Súdneho dvora dozvedala
20. marca 2011. V zmysle podaného návrhu v predmetnej veci koniec trojmesačnej
subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania pripadol na 20. jún 2011. Keďže
však sťažovateľka doručila návrh na obnovu konania súdu prvého stupňa osobne 25. apríla
2012, súd prvého stupňa správne návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že nebol
podaný v zákonnej lehote, a teda včas. Na základe uvedených skutočností napadnuté
uznesenie v znení dopĺňacieho uznesenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP
potvrdil.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého
prípustnosť a dôvodnosť odôvodnila poukazom na § 236 v spojení s § 237 písm. f) a § 241
ods. 2 písm. b) a c) OSP, ako aj tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje základné práva spotrebiteľa
podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). K odňatiu
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP malo dôjsť podľa jej názoru tým,
že ani jeden z vo veci konajúcich súdov neodstraňoval nejasnosti uvedené v návrhu,
na prerokovanie veci nenariadil pojednávanie, na ktorom by sťažovateľku konfrontoval
v sporných otázkach, a formalisticky vychádzal iba z návrhu (keďže celé odôvodnenie
rozhodnutí súdov prvého stupňa a odvolacieho súdu poukazuje len na formálnu chybu).
Sťažovateľka argumentuje aj tým, že súdy nižšieho stupňa mechanicky a bez akéhokoľvek
zamyslenia sa či logického uvažovania vyhlásili, že sa o možnosti podať návrh na obnovu
konania dozvedela 20. marca 2011, a nepozastavili sa nad tým, že platobný rozkaz prevzala
28. septembra 2011. Namietala, že konštatovanie súdu, že sťažovateľka nedodržala
subjektívnu lehotu na podanie návrhu, nie je správne. Za inú vadu konania [§ 241 ods. 2
písm. b) OSP] považovala nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok
dôvodov, nevykonanie dokazovania a nesprávne posúdenie podmienky nesplnenia
subjektívnej lehoty. Porušenie práv garantovaných v čl. 38 charty a čl. 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie sťažovateľky ako spotrebiteľky spôsobili súdy podľa jej názoru
tým, že neprihliadli na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak, ako to ukladá kogentné pravidlo
obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a početná judikatúra Súdneho dvora. Podľa
názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne vykladá čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, keďže mal povinnosť predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, a v dôsledku jej
nepredloženia porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd. Sťažovateľka preto navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
5 Cdo 212/2013 z 10. októbra 2013 dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné.
V odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že obnova konania je mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu
vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne.
Po opise subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania dospel
k záveru, že: „Odvolací súd, ktorý svojím uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového
súdu bez nariadenia pojednávania, urobil tak v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c)
O. s. p., podľa ktorého pojednávanie na odvolacom súde netreba nariaďovať, ak odvolanie
smeruje proti uzneseniu. Nenariadením pojednávania v takom prípade sa účastníkovi
konania neodníma možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd prvého stupňa nepredvolal účastníkov, nemohlo
dôjsť v súvislosti s takýmto rozhodnutím k odňatiu možnosti dovolateľky konať pred súdom.
Posudzujúc dovolanie dovolateľky z týchto rozhodujúcich hľadísk, nedá sa postupu nižších
súdov vytýkať nesprávnosť predpokladanú v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p. Pri svojom
rozhodovaní postupovali súdy nižších stupňov v súlade s procesnými zákonnými
ustanoveniami.
Rovnako námietka navrhovateľky o postupe súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
o nevykonaní dôkazov, nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal
možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz
nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v
konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia...“
Najvyšší súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka sťažovateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.
Zároveň posúdil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľky, že krajský súd mal požiadať
Súdny dvor o odpoveď na prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, keďže podľa jeho názoru v danom prípade rozhodnutia súdov nižších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie.
Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdu podala sťažovateľka
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že
„postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 259/2012-45 zo dňa 18. 12. 2012
a Okresného súdu Lučenec č. k. 8 C 42/2012-27 zo dňa 26. 6. 2012“ bolo porušené jej
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej
navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu „sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu Lučenec na ďalšie konanie“. Zároveň navrhuje, aby
ústavný súd uložil okresnému súdu aj krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € a krajskému súdu aj povinnosť
nahradiť trovy konania.
Sťažovateľka podobne ako v dovolaní aj v sťažnosti ústavnému súdu opakuje svoju
hlavnú námietku, podľa ktorej tak okresný súd, ako aj krajský súd pochybili,
keď za rozhodujúci okamih pre začatie plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu
konania považovali dátum, ktorý nesprávne uviedla v návrhu na obnovu konania.
Podľa sťažovateľky je nesprávnosť tohto dátumu zjavná, keďže predchádza vydaniu
platobného rozkazu, ktorý napáda mimoriadnym opravným prostriedkom. A keďže okresný
súd mal mať o tomto dátume pochybnosti, sťažovateľka zastáva názor, že ju mal vyzvať
na ich odstránenie, resp. nariadiť pojednávanie, na ktorom by vykonal dokazovanie
vo vzťahu k určeniu okamihu, kedy začala plynúť subjektívna lehota na podanie návrhu
na obnovu konania. Okrem toho podľa sťažovateľky neplatí pre judikatúru Súdneho dvora
prezumpcia ich znalosti publikáciou obsahu rozhodnutí v Úradnom vestníku Európskej
únie. Navyše sťažovateľka uvádza, že krajský súd jej odňal „právo konať pred súdom tým,
že jej neumožnil sa vyjadriť k zmene právneho posúdenia v odvolacom konaní a svojím
rozhodnutím porušil jej právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami bez toho, aby
vyvolal konanie o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní európskej únie“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd
podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľky, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 42/2012 a jeho uznesením
z 26. júna 2012 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k. 8 C 42/2012-42 z 24. septembra 2012
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 259/2012 a jeho uznesením
z 18. decembra 2012 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05,
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu zistil, že namietané konanie
okresného súdu vedené pod sp. zn. 8 C 42/2012 v spojení s odvolacím konaním vedeným
krajským súdom pod sp. zn. 15 Co 259/2012 bolo právoplatne skončené 3. januára 2013.
V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
za oneskorene podanú, keďže mu bola doručená až 5. decembra 2013 (na poštovú prepravu
podaná 2. decembra 2013), teda po uplynutí zákonom o ústavnom súde ustanovenej
dvojmesačnej lehoty, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
bez toho, aby sa zaoberal bližšie namietaným porušením jej v sťažnosti označených práv.
Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že ak by mal lehotu na podanie
sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku
(dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2001), pri posudzovaní otázky dodržania lehoty
na podanie sťažnosti musel vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde
a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý
zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné,
mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, čo však neurobil. Za splnenia
uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe
a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by
aj napriek tomu preskúmať súčasne rozhodnutie odvolacieho súdu (porov. napr.
Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva, že
počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 212/2013 z 10. októbra 2013 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy,
pretože toto rozhodnutie sťažovateľka svojou sťažnosťou nenapáda.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014