Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 302/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. B., zastúpenej HKP Legal,

s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra

Kuboviča, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. júna 2012 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k.

-42 z 24. septembra 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. decembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. B. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2013 doručená sťažnosť K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. júna 2012 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k. -42

z 24. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že

sťažovateľka bola odporkyňou v konaní vedenom okresným súdom, v ktorom 28. septembra

2011 prevzala platobný rozkaz. Následne 25. apríla 2012 podala proti tomuto platobnému

rozkazu (ktorý medzičasom nadobudol účinky právoplatného rozhodnutia) návrh na obnovu

konania.

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky na obnovu

konania s poukazom na § 234 ods. 2 v spojení s § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). V odôvodnení svojho zamietajúceho rozhodnutia poukázal

na skutočnosť, že sťažovateľka podala predmetný návrh 25. apríla 2012, hoci v návrhu

uviedla, že o dôvode obnovy konania v zmysle a sa dozvedela

už 20. marca 2011 od Z. Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na zákonom

ustanovené predpoklady prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku,

predovšetkým zdôraznil obligatórnosť dodržania zákonných lehôt (subjektívnej

a objektívnej). Návrh na obnovu konania zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka podala

návrh po uplynutí prekluzívnej subjektívnej trojmesačnej lehoty. Vychádzajúc z tvrdení

sťažovateľky, okresný súd uzavrel, že o dôvode obnovy konania sa dozvedela 20. marca

2011, ale samotný návrh na obnovu konania doručila súdu až 25. apríla 2012, teda

po uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty. Okresný súd ďalej uviedol, že dňom

uverejnenia zhrnutia rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“)

v Úradnom vestníku Európskej únie sa stali známymi každému, koho sa týkajú (§ 2 ods. 1

o Úradnom vestníku Európskej únie v znení

Z. z.). Keďže sťažovateľka sa vo svojom návrhu odvolávala na rozhodnutia Súdneho dvora

z roku 2000 a 2002, nepovažoval jej návrh aj z tohto dôvodu za podaný včas. Okresný súd

dopĺňacím uznesením č. k. -42 z 24. septembra 2012 rozhodol tiež o trovách

konania tak, že sťažovateľke a ani odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.

Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa v znení

dopĺňacieho uznesenia ako vecne správne podľa a potvrdil. Z obsahu

spisu zistil, že návrh na obnovu konania bol podaný osobne 25. apríla 2012, z čoho je

zrejmé, že bol podaný v rámci 3-ročnej objektívnej lehoty, ktorej začiatok je zákonom

ustanovený od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (14. októbra 2011). Začiatok

trojmesačnej subjektívnej lehoty je ustanovený subjektívnym momentom dozvedenia sa

dôvodu obnovy konania, resp. subjektívnym okamihom, od ktorého sa dôvod obnovy

konania mohol uplatniť. Poukázal tiež na to, že sťažovateľka v podanom návrhu na obnovu

konania (č. l. 1 spisu) presne uviedla okamih, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedela,

t. j. konkrétne 20. marca 2011, keď ju Z. odkázalo na stránku Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, ako aj dostupné rozhodnutia Súdneho dvora. Krajský súd sa stotožnil

sa s tvrdením sťažovateľky, že „subjektívny prvok každej lehoty je daný tým, že počítanie sa

odvíja od subjektívne daného momentu zistenia“. Zároveň konštatoval, že súdu prvého

stupňa nemožno vytknúť nevykonanie dokazovania a nevypočutie sťažovateľky, pokiaľ ide

o správnosť ňou uvádzaných dátumov. Uviedol, že nemal dôvod pochybovať o korektnosti

uvedeného okamihu, t. j. kedy sa sťažovateľka dozvedela o konštantnej judikatúre Súdneho

dvora, ako aj všeobecných súdov Slovenskej republiky týkajúcich sa ochrany práv

spotrebiteľa. V týchto súvislostiach vo vzťahu k dôvodu obnovy konania v zmysle § 228

ods. 1 písm. e) navyše uviedol, že nie je celkom zrejmé, ako jednoznačne určiť

začiatok plynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty v prípade, ak účastník konania napadol

právoplatné rozhodnutie návrhom na obnovu konania z dôvodu jeho rozporu s rozhodnutím

Súdneho dvora. Dospel k názoru, že od sťažovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby

sledovala celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch „komunitárnych súdov“, pričom

rozsudky Súdneho dvora alebo súdu prvého stupňa pred 1. aprílom 2004 z prevažnej časti

nie sú ani preložené do slovenského jazyka. V danom prípade však poukázal na to, že

sťažovateľka sama určila, že sa o konštantnej judikatúre Súdneho dvora dozvedala

20. marca 2011. V zmysle podaného návrhu v predmetnej veci koniec trojmesačnej

subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania pripadol na 20. jún 2011. Keďže

však sťažovateľka doručila návrh na obnovu konania súdu prvého stupňa osobne 25. apríla

2012, súd prvého stupňa správne návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že nebol

podaný v zákonnej lehote, a teda včas. Na základe uvedených skutočností napadnuté

uznesenie v znení dopĺňacieho uznesenia ako vecne správne podľa a

potvrdil.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého

prípustnosť a dôvodnosť odôvodnila poukazom na § 236 v spojení s § 237 písm. f) a § 241

ods. 2 písm. b) a c) , ako aj tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore

s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje základné práva spotrebiteľa

podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). K odňatiu

možnosti konať pred súdom v zmysle malo dôjsť podľa jej názoru tým,

že ani jeden z vo veci konajúcich súdov neodstraňoval nejasnosti uvedené v návrhu,

na prerokovanie veci nenariadil pojednávanie, na ktorom by sťažovateľku konfrontoval

v sporných otázkach, a formalisticky vychádzal iba z návrhu (keďže celé odôvodnenie

rozhodnutí súdov prvého stupňa a odvolacieho súdu poukazuje len na formálnu chybu).

Sťažovateľka argumentuje aj tým, že súdy nižšieho stupňa mechanicky a bez akéhokoľvek

zamyslenia sa či logického uvažovania vyhlásili, že sa o možnosti podať návrh na obnovu

konania dozvedela 20. marca 2011, a nepozastavili sa nad tým, že platobný rozkaz prevzala

28. septembra 2011. Namietala, že konštatovanie súdu, že sťažovateľka nedodržala

subjektívnu lehotu na podanie návrhu, nie je správne. Za inú vadu konania [§ 241 ods. 2

písm. b) ] považovala nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok

dôvodov, nevykonanie dokazovania a nesprávne posúdenie podmienky nesplnenia

subjektívnej lehoty. Porušenie práv garantovaných v čl. 38 charty a čl. 169 ods. 1 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie sťažovateľky ako spotrebiteľky spôsobili súdy podľa jej názoru

tým, že neprihliadli na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak, ako to ukladá kogentné pravidlo

obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a početná judikatúra Súdneho dvora. Podľa

názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne vykladá čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie, keďže mal povinnosť predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, a v dôsledku jej

nepredloženia porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd. Sťažovateľka preto navrhla, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 10. októbra 2013 dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné.

V odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že obnova konania je mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu

vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne.

Po opise subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania dospel

k záveru, že: „Odvolací súd, ktorý svojím uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového

súdu bez nariadenia pojednávania, urobil tak v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c)

, podľa ktorého pojednávanie na odvolacom súde netreba nariaďovať, ak odvolanie

smeruje proti uzneseniu. Nenariadením pojednávania v takom prípade sa účastníkovi

konania neodníma možnosť konať pred súdom v zmysle

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd prvého stupňa nepredvolal účastníkov, nemohlo

dôjsť v súvislosti s takýmto rozhodnutím k odňatiu možnosti dovolateľky konať pred súdom.

Posudzujúc dovolanie dovolateľky z týchto rozhodujúcich hľadísk, nedá sa postupu nižších

súdov vytýkať nesprávnosť predpokladanú v ustanovení Pri svojom

rozhodovaní postupovali súdy nižších stupňov v súlade s procesnými zákonnými

ustanoveniami.

Rovnako námietka navrhovateľky o postupe súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

o nevykonaní dôkazov, nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa

návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal

možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí

výlučne súdu, a nie účastníkom konania ( ). Ak súd niektorý dôkaz

nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v

konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia...“

Najvyšší súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka sťažovateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Zároveň posúdil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľky, že krajský súd mal požiadať

Súdny dvor o odpoveď na prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, keďže podľa jeho názoru v danom prípade rozhodnutia súdov nižších

stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie.

Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdu podala sťažovateľka

sťažnosť podľa , ktorou sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že

„postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -45 zo dňa 18. 12. 2012

a Okresného súdu Lučenec č. k. -27 zo dňa 26. 6. 2012“ bolo porušené jej

základné právo podľa a právo podľa dohovoru. Ďalej

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu „sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu Lučenec na ďalšie konanie“. Zároveň navrhuje, aby

ústavný súd uložil okresnému súdu aj krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € a krajskému súdu aj povinnosť

nahradiť trovy konania.

Sťažovateľka podobne ako v dovolaní aj v sťažnosti ústavnému súdu opakuje svoju

hlavnú námietku, podľa ktorej tak okresný súd, ako aj krajský súd pochybili,

keď za rozhodujúci okamih pre začatie plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu

konania považovali dátum, ktorý nesprávne uviedla v návrhu na obnovu konania.

Podľa sťažovateľky je nesprávnosť tohto dátumu zjavná, keďže predchádza vydaniu

platobného rozkazu, ktorý napáda mimoriadnym opravným prostriedkom. A keďže okresný

súd mal mať o tomto dátume pochybnosti, sťažovateľka zastáva názor, že ju mal vyzvať

na ich odstránenie, resp. nariadiť pojednávanie, na ktorom by vykonal dokazovanie

vo vzťahu k určeniu okamihu, kedy začala plynúť subjektívna lehota na podanie návrhu

na obnovu konania. Okrem toho podľa sťažovateľky neplatí pre judikatúru Súdneho dvora

prezumpcia ich znalosti publikáciou obsahu rozhodnutí v Úradnom vestníku Európskej

únie. Navyše sťažovateľka uvádza, že krajský súd jej odňal „právo konať pred súdom tým,

že jej neumožnil sa vyjadriť k zmene právneho posúdenia v odvolacom konaní a svojím

rozhodnutím porušil jej právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami bez toho, aby

vyvolal konanie o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní európskej únie“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd

podľa viazaný) je tvrdenie sťažovateľky, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. júna 2012 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k. -42 z 24. septembra 2012

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. decembra 2012 bolo porušené jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv [( ) napr. m. m. ,

].

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní

pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej

lehoty odpustiť (napr. , ).

Ústavný súd z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu zistil, že namietané konanie

okresného súdu vedené pod sp. zn. v spojení s odvolacím konaním vedeným

krajským súdom pod sp. zn. bolo právoplatne skončené 3. januára 2013.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

za oneskorene podanú, keďže mu bola doručená až 5. decembra 2013 (na poštovú prepravu

podaná 2. decembra 2013), teda po uplynutí ustanovenej

dvojmesačnej lehoty, a preto ju odmietol podľa

bez toho, aby sa zaoberal bližšie namietaným porušením jej v sťažnosti označených práv.

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že ak by mal lehotu na podanie

sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr.

, , ), pri posudzovaní otázky dodržania lehoty

na podanie sťažnosti musel vychádzať z doslovného znenia

a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné,

mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, čo však neurobil. Za splnenia

uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe

a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by

aj napriek tomu preskúmať súčasne rozhodnutie odvolacieho súdu (porov. napr.

).

Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva, že

počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. októbra 2013 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy,

pretože toto rozhodnutie sťažovateľka svojou sťažnosťou nenapáda.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014