Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 787/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. F., zastúpeného

advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.

-417 zo 17. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-471 z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2013 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -417 zo 17. septembra 2010

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

č. k. -471 z 30. marca 2011 (spolu ďalej len „namietané rozhodnutia“).

Podaním doručeným ústavnému súdu 3. decembra 2013 sťažovateľ svoju sťažnosť

argumentačne doplnil.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol

účastníkom konania o zaplatenie sumy 1 149,17 € s príslušenstvom vedeného okresným

súdom pod sp. zn. , v ktorom sa Ú. (ďalej len „žalobca“) domáhalo od

sťažovateľa zaplatenia žalovanej sumy z titulu poplatku z omeškania. Okresný súd vo veci

meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -417 zo 17. septembra 2010 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“), ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi poplatok

z omeškania v sume 1 308,14 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Voči rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného poukázal aj na tú

skutočnosť, že „prvostupňový súd vonkoncom neprihliadal pri rozhodovaní na tvrdenia

a dôkazy prezentované v konaní zo strany sťažovateľa a svoje rozhodnutie založil na

nesprávne zistenom skutkovom stave, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k nesprávnemu

rozhodnutiu“. Sťažovateľ v odvolaní odkázal aj na svoju argumentáciu obsiahnutú

v písomných podaniach z 5. septembra 2005 a 10. septembra 2010. Krajský súd rozsudkom

č. k. -471 z 30. marca 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie, v ktorom namietal, že odvolací súd neodstránil pochybenie súdu prvého stupňa,

ktorý odmietol vykonať sťažovateľom navrhnutý dôkaz. Týmto nesprávnym postupom

odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) . V dôsledku nevykonania sťažovateľom

navrhnutého dôkazu konajúce súdy zistili neúplne skutkový stav veci, následne vec

nesprávne právne posúdili, pričom sa nevysporiadali s relevantnými námietkami

sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 31. júla 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní bolo sťažovateľovi doručené 23. septembra 2013.

Podľa názoru sťažovateľa namietanými rozhodnutiami došlo k porušeniu ním

označených práv z dôvodu, že konajúce súdy „nepostupovali vo veci ústavne konformným

spôsobom“. Sťažovateľ v tejto súvislosti bližšie argumentuje:

«Vyššie uvedené práva sťažovateľa boli porušené najmä tým, že porušovatelia:

- nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy,

- sa náležite nevysporiadali so všetkými argumentmi sťažovateľa,

čím sa v konečnom dôsledku dopustili porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae

(odopretie spravodlivosti).

... porušovatelia v priebehu konania vonkoncom neprihliadali na tvrdenia, dôkazy

a návrhy prezentované sťažovateľom a svoje rozhodnutia založili výlučne len na

skutočnostiach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. skutočnostiach, ktoré

nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu...

V konaní pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ

uhradil dňa 30.07.1996 poštovou poukážkou sumu vo výške 218,68 € (6.588,- Sk), ktorá

bola určená na vyrovnanie nedoplatku sťažovateľa na anuite 186,42 € (5.616,- Sk) a na

dani z nehnuteľnosti 33,26 € (972,- Sk) za obdobie od augusta 1993 až do decembra 1996,

do ktorého spadá aj žalované obdobie v rozmedzí od októbra 1993 do septembra 1996...

Vyššie uvedená úhrada sa mala teda zákonite odraziť v dĺžke doby omeškania

s platbami na anuitu a na daň z nehnuteľnosti za celé žalované obdobie (október 1993 -

september 1996).

... prvostupňový súd vyššie spomínanú skutočnosť vôbec nereflektoval. Aj napriek

tomu, že uhradením sumy 218,68 € skončilo omeškanie sťažovateľa s platbami na anuitu

a na daň z nehnuteľnosti dňa 30.07.1996, prvostupňový súd stanovil deň skončenia

omeškania s uvedenými platbami odlišne na 22.07.1998, ku ktorému dátumu vyčíslil

poplatok z omeškania.

... prvostupňový súd pri stanovení výšky poplatku z omeškania z nájomného

vychádzal počas celého žalovaného obdobia nesprávne zo súm, ktoré nepredstavujú len

nájomné, ale aj platby za služby spojené s užívaním bytu. Aj napriek skutočnosti, že

sťažovateľ na to počas priebehu konania poukázal, prvostupňový súd túto námietku

vonkoncom ignoroval a nezaoberal sa ňou.

... s vyššie uvedenými námietkami sa náležite nevysporiadal, a teda starostlivo

neprihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo ani odvolací súd, ktorý tieto len odmietol

so strohým odôvodnením, ktoré nielenže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, ale

je tiež založené na neadekvátnej argumentácii... To sa týka aj posúdenia vzniku škody

sťažovateľa konaním žalobcu v súvislosti s porušením povinnosti previesť na sťažovateľa

vlastnícke právo k bytu, z ktorej sťažovateľ odvodzoval jednak svoj nárok na započítanie

pohľadávky a jednak argument o nesprávnosti nároku na poplatok z omeškania z dôvodu

rozporu s dobrými mravmi.

O vyššie uvedenom svedčí okrem iného aj tvrdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého:

„Z uvedených ust. možno vyvodiť záver, že jednak nebola stanovená žiadna lehota, v ktorej

mal žalobca uzavrieť zmluvu o bezplatnom prevedení vlastníctva k bytu a nebytovému

priestoru...“. Ako už sťažovateľ poukázal vo svojom dovolaní, tvrdenie odvolacieho súdu je

vonkoncom nesprávne, nakoľko takúto lehotu priamo určuje

a skutočnosť, že žalobca neoprávnene neuzatvoril zmluvu o prevode vlastníckeho práva

k bytu potvrdil aj právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 14.02.2002, sp. zn.

.

... porušovatelia pri svojom rozhodovaní nielenže nebrali žiaden ohľad na tvrdenia

a dôkazy sťažovateľa, ale ani nevychádzali z platných právnych predpisov, tieto

odignorovali a svoje rozhodnutia založili výlučne len na svojich ničím nepodložených

názoroch.»

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa sťažovateľ uviedol:

«Porušenie zásady rovnosti účastníkov konania vidí sťažovateľ najmä v tom, že

porušovatelia nijakým spôsobom nebrali v úvahu relevantné tvrdenia, resp. dôkazy

sťažovateľa a svoje rozhodnutia založili na skutočnostiach, ktoré nemali oporu

vo vykonanom dokazovaní. Rovnako porušenie zásady rovnosti účastníkov vidí sťažovateľ aj

v znemožnení vykonania dôkazu navrhovaného sťažovateľom, ktorý by mohol mať zásadný

vplyv na preukázanie tvrdení sťažovateľa, a teda v konečnom dôsledku aj na náležité

zistenie skutkového stavu.

V nadväznosti na vyššie uvedené sa preto sťažovateľ nemôže stotožniť s názorom

odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd postupoval správne, keď nevykonal

dôkaz výpoveďou svedka Ing. A., pretože „výpoveď tohto svedka by v žiadnom prípade

nemohla byť podkladom pre posúdenie, či je priama príčinná súvislosť medzi konaním

(porušením právnej povinnosti) žalobcu a vznikom škody“....

Výpoveďou sťažovateľom navrhovaného svedka Ing. A. mala byť preukázaná vecná

a časová súvislosť medzi konaním žalobcu a následkom (škodou), ktorá vznikla

sťažovateľovi. Vykonaním dôkazu výpoveďou uvedeného svedka sa malo preukázať, že tento

bol až do roku 2005 záujemcom o kúpu dotknutého bytu, ktorá sa mala uskutočniť dňa

01.07.1999 za podmienky, že sťažovateľ ako nájomca bude mať v čase prevodu byt vo

svojom vlastníctve. Súčasne mal byť preukázaný úmysel sťažovateľa previesť byt

na uvedeného svedka. Vzhľadom na protiprávne konanie žalobcu, spočívajúce

v neprevedení bytu v nájme sťažovateľa do jeho vlastníctva v rozpore s ust. zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v stanovenom termíne, sa kúpa

uvedeného bytu Ing. A. nemohla uskutočniť. Následkom toho bol sťažovateľ nútený platiť

nájomné a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré náklady by mu neboli vznikli,

ak by žalobca bez relevantného právneho dôvodu nebránil v prevode dotknutého bytu.

Je neakceptovateľný názor odvolacieho súdu, v zmysle ktorého výpoveď Ing. A.

nemôže byť vzatá do úvahy, pretože táto by bola podľa svojho obsahu len „hodnotením

alebo odborným vyjadrením.“

... tým, že porušovatelia vylúčili dôkaz, ktorý bol zo strany sťažovateľa navrhnutý

na vykonanie a ktorý mal potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený

sťažovateľom, dopustili sa nielen porušenia zásady rovnosti účastníkov konania, nakoľko

znemožnili sťažovateľovi využiť všetky zákonom ponúkané prostriedky procesnej obrany, ale

aj zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.»

Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutia porušovateľov, a to predovšetkým

rozhodnutie odvolacieho súdu, neobsahujú úplné a výstižné odôvodnenie, nakoľko sa

porušovatelia vo svojich odôvodneniach náležite nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami pre rozhodnutia vo veci samej“. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje

namietané rozhodnutia za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa na

súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom

Okresného súdu Košice I zo dňa 17.09.2010, sp. zn. -417, resp. rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2011, sp. zn. -471 porušené bolo.

II. Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 17.09.2010, sp. zn. -417

a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2011, sp. zn. -471

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinný spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20

ods. 3 viazaný) je sťažovateľom namietané porušenie jeho

základných práv podľa a , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -417

zo 17. septembra 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. -471 z 30. marca

2011.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv [( ) napr. m. m. , ].

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní

pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej

lehoty odpustiť (napr. , ).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že namietaný rozsudok okresného

súdu č. k. -417 zo 17. septembra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom

krajského súdu č. k. -471 z 30. marca 2011 nadobudol právoplatnosť 13. júna

2011.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za oneskorene

podanú, keďže mu bola osobne doručená až 20. novembra 2013, teda po uplynutí zákonom

o ústavnom súde ustanovenej dvojmesačnej lehoty, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2

bez toho, aby sa zaoberal bližšie namietaným porušením jeho

v sťažnosti označených práv.

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že ak by mal lehotu na podanie

sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54),

podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. , ,

), pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musel

vychádzať z doslovného znenia a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,

avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné, mal namietať vo svojej sťažnosti

aj postup dovolacieho súdu, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby

došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí

a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne

rozhodnutie odvolacieho súdu (porov. napr. , ).

Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva, že

počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. júla 2013 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy,

pretože toto rozhodnutie sťažovateľ svojou sťažnosťou nenapáda.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014