Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 787/2014
PDF · 172.3 KB
No categories available
II. ÚS 787/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. F., zastúpeného
advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.
20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2013 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)
č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011 (spolu ďalej len „namietané rozhodnutia“).
Podaním doručeným ústavnému súdu 3. decembra 2013 sťažovateľ svoju sťažnosť
argumentačne doplnil.
Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol
účastníkom konania o zaplatenie sumy 1 149,17 € s príslušenstvom vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 20 C 850/1997, v ktorom sa Ú. (ďalej len „žalobca“) domáhalo od
sťažovateľa zaplatenia žalovanej sumy z titulu poplatku z omeškania. Okresný súd vo veci
meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“), ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi poplatok
z omeškania v sume 1 308,14 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Voči rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného poukázal aj na tú
skutočnosť, že „prvostupňový súd vonkoncom neprihliadal pri rozhodovaní na tvrdenia
a dôkazy prezentované v konaní zo strany sťažovateľa a svoje rozhodnutie založil na
nesprávne zistenom skutkovom stave, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k nesprávnemu
rozhodnutiu“. Sťažovateľ v odvolaní odkázal aj na svoju argumentáciu obsiahnutú
v písomných podaniach z 5. septembra 2005 a 10. septembra 2010. Krajský súd rozsudkom
č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
dovolanie, v ktorom namietal, že odvolací súd neodstránil pochybenie súdu prvého stupňa,
ktorý odmietol vykonať sťažovateľom navrhnutý dôkaz. Týmto nesprávnym postupom
odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. V dôsledku nevykonania sťažovateľom
navrhnutého dôkazu konajúce súdy zistili neúplne skutkový stav veci, následne vec
nesprávne právne posúdili, pričom sa nevysporiadali s relevantnými námietkami
sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
6 Cdo 208/2012 z 31. júla 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.
Rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní bolo sťažovateľovi doručené 23. septembra 2013.
Podľa názoru sťažovateľa namietanými rozhodnutiami došlo k porušeniu ním
označených práv z dôvodu, že konajúce súdy „nepostupovali vo veci ústavne konformným
spôsobom“. Sťažovateľ v tejto súvislosti bližšie argumentuje:
«Vyššie uvedené práva sťažovateľa boli porušené najmä tým, že porušovatelia:
- nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy,
- sa náležite nevysporiadali so všetkými argumentmi sťažovateľa,
čím sa v konečnom dôsledku dopustili porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae
(odopretie spravodlivosti).
... porušovatelia v priebehu konania vonkoncom neprihliadali na tvrdenia, dôkazy
a návrhy prezentované sťažovateľom a svoje rozhodnutia založili výlučne len na
skutočnostiach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. skutočnostiach, ktoré
nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu...
V konaní pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ
uhradil dňa 30.07.1996 poštovou poukážkou sumu vo výške 218,68 € (6.588,- Sk), ktorá
bola určená na vyrovnanie nedoplatku sťažovateľa na anuite 186,42 € (5.616,- Sk) a na
dani z nehnuteľnosti 33,26 € (972,- Sk) za obdobie od augusta 1993 až do decembra 1996,
do ktorého spadá aj žalované obdobie v rozmedzí od októbra 1993 do septembra 1996...
Vyššie uvedená úhrada sa mala teda zákonite odraziť v dĺžke doby omeškania
s platbami na anuitu a na daň z nehnuteľnosti za celé žalované obdobie (október 1993 -
september 1996).
... prvostupňový súd vyššie spomínanú skutočnosť vôbec nereflektoval. Aj napriek
tomu, že uhradením sumy 218,68 € skončilo omeškanie sťažovateľa s platbami na anuitu
a na daň z nehnuteľnosti dňa 30.07.1996, prvostupňový súd stanovil deň skončenia
omeškania s uvedenými platbami odlišne na 22.07.1998, ku ktorému dátumu vyčíslil
poplatok z omeškania.
... prvostupňový súd pri stanovení výšky poplatku z omeškania z nájomného
vychádzal počas celého žalovaného obdobia nesprávne zo súm, ktoré nepredstavujú len
nájomné, ale aj platby za služby spojené s užívaním bytu. Aj napriek skutočnosti, že
sťažovateľ na to počas priebehu konania poukázal, prvostupňový súd túto námietku
vonkoncom ignoroval a nezaoberal sa ňou.
... s vyššie uvedenými námietkami sa náležite nevysporiadal, a teda starostlivo
neprihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo ani odvolací súd, ktorý tieto len odmietol
so strohým odôvodnením, ktoré nielenže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, ale
je tiež založené na neadekvátnej argumentácii... To sa týka aj posúdenia vzniku škody
sťažovateľa konaním žalobcu v súvislosti s porušením povinnosti previesť na sťažovateľa
vlastnícke právo k bytu, z ktorej sťažovateľ odvodzoval jednak svoj nárok na započítanie
pohľadávky a jednak argument o nesprávnosti nároku na poplatok z omeškania z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi.
O vyššie uvedenom svedčí okrem iného aj tvrdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého:
„Z uvedených ust. možno vyvodiť záver, že jednak nebola stanovená žiadna lehota, v ktorej
mal žalobca uzavrieť zmluvu o bezplatnom prevedení vlastníctva k bytu a nebytovému
priestoru...“. Ako už sťažovateľ poukázal vo svojom dovolaní, tvrdenie odvolacieho súdu je
vonkoncom nesprávne, nakoľko zákon č. 182/1993 Z.z. takúto lehotu priamo určuje
a skutočnosť, že žalobca neoprávnene neuzatvoril zmluvu o prevode vlastníckeho práva
k bytu potvrdil aj právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 14.02.2002, sp. zn.
... porušovatelia pri svojom rozhodovaní nielenže nebrali žiaden ohľad na tvrdenia
a dôkazy sťažovateľa, ale ani nevychádzali z platných právnych predpisov, tieto
odignorovali a svoje rozhodnutia založili výlučne len na svojich ničím nepodložených
názoroch.»
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ uviedol:
«Porušenie zásady rovnosti účastníkov konania vidí sťažovateľ najmä v tom, že
porušovatelia nijakým spôsobom nebrali v úvahu relevantné tvrdenia, resp. dôkazy
sťažovateľa a svoje rozhodnutia založili na skutočnostiach, ktoré nemali oporu
vo vykonanom dokazovaní. Rovnako porušenie zásady rovnosti účastníkov vidí sťažovateľ aj
v znemožnení vykonania dôkazu navrhovaného sťažovateľom, ktorý by mohol mať zásadný
vplyv na preukázanie tvrdení sťažovateľa, a teda v konečnom dôsledku aj na náležité
zistenie skutkového stavu.
V nadväznosti na vyššie uvedené sa preto sťažovateľ nemôže stotožniť s názorom
odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd postupoval správne, keď nevykonal
dôkaz výpoveďou svedka Ing. A., pretože „výpoveď tohto svedka by v žiadnom prípade
nemohla byť podkladom pre posúdenie, či je priama príčinná súvislosť medzi konaním
(porušením právnej povinnosti) žalobcu a vznikom škody“....
Výpoveďou sťažovateľom navrhovaného svedka Ing. A. mala byť preukázaná vecná
a časová súvislosť medzi konaním žalobcu a následkom (škodou), ktorá vznikla
sťažovateľovi. Vykonaním dôkazu výpoveďou uvedeného svedka sa malo preukázať, že tento
bol až do roku 2005 záujemcom o kúpu dotknutého bytu, ktorá sa mala uskutočniť dňa
01.07.1999 za podmienky, že sťažovateľ ako nájomca bude mať v čase prevodu byt vo
svojom vlastníctve. Súčasne mal byť preukázaný úmysel sťažovateľa previesť byt
na uvedeného svedka. Vzhľadom na protiprávne konanie žalobcu, spočívajúce
v neprevedení bytu v nájme sťažovateľa do jeho vlastníctva v rozpore s ust. zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v stanovenom termíne, sa kúpa
uvedeného bytu Ing. A. nemohla uskutočniť. Následkom toho bol sťažovateľ nútený platiť
nájomné a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré náklady by mu neboli vznikli,
ak by žalobca bez relevantného právneho dôvodu nebránil v prevode dotknutého bytu.
Je neakceptovateľný názor odvolacieho súdu, v zmysle ktorého výpoveď Ing. A.
nemôže byť vzatá do úvahy, pretože táto by bola podľa svojho obsahu len „hodnotením
alebo odborným vyjadrením.“
... tým, že porušovatelia vylúčili dôkaz, ktorý bol zo strany sťažovateľa navrhnutý
na vykonanie a ktorý mal potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený
sťažovateľom, dopustili sa nielen porušenia zásady rovnosti účastníkov konania, nakoľko
znemožnili sťažovateľovi využiť všetky zákonom ponúkané prostriedky procesnej obrany, ale
aj zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.»
Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutia porušovateľov, a to predovšetkým
rozhodnutie odvolacieho súdu, neobsahujú úplné a výstižné odôvodnenie, nakoľko sa
porušovatelia vo svojich odôvodneniach náležite nevysporiadali so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami pre rozhodnutia vo veci samej“. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje
namietané rozhodnutia za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na
súdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom
Okresného súdu Košice I zo dňa 17.09.2010, sp. zn. 20C/850/1997-417, resp. rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 5Co/313/2010-471 porušené bolo.
II. Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 17.09.2010, sp. zn. 20C/850/1997-417
a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 5Co/313/2010-471
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinný spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je sťažovateľom namietané porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 850/1997-417
zo 17. septembra 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca
2011.
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05].
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že namietaný rozsudok okresného
súdu č. k. 20 C 850/1997-417 zo 17. septembra 2010 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co 313/2010-471 z 30. marca 2011 nadobudol právoplatnosť 13. júna
2011.
V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za oneskorene
podanú, keďže mu bola osobne doručená až 20. novembra 2013, teda po uplynutí zákonom
o ústavnom súde ustanovenej dvojmesačnej lehoty, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie namietaným porušením jeho
v sťažnosti označených práv.
Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že ak by mal lehotu na podanie
sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54),
podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom
doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za
zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
IV. ÚS 58/01), pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musel
vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil
mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,
avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné, mal namietať vo svojej sťažnosti
aj postup dovolacieho súdu, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby
došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí
a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne
rozhodnutie odvolacieho súdu (porov. napr. III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 302/2014).
Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva, že
počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 208/2012 z 31. júla 2013 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy,
pretože toto rozhodnutie sťažovateľ svojou sťažnosťou nenapáda.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2014