Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
432/389919.2bb276.pdf
PDF · 152.29 KB
No categories available
5Cdo/212/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 212/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Mgr. K. B.,
bývajúcej v L., zastúpenej
JUDr. R. J., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi CETELEM SLOVENSKO, a.s., so
sídlom v Bratislave, Panenská 7, IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. M.
C., s.r.o., so sídlom v B., o návrhu na obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Lučenec
pod sp.zn. 8 C 42/2012, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 18. decembra 2012, sp.zn. 15 Co 259/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec uznesením z 26. júna 2012, č.k. 8 C 42/2012-27 zamietol návrh
navrhovateľky na obnovu konania s poukazom na ustanovenie § 234 ods. 2 zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej „O.s.p.“) v spojení
s ustanovením § 230 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že
navrhovateľka podala predmetný návrh 25. apríla 2012 po tom, ako sa 20. marca 2011
od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dozvedela o dôvode obnovy konania
v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a/, e/ O.s.p. Vysvetlil procesnoprávnu podstatu návrhu
na obnovu konania a zákonom stanovené predpoklady prípustnosti tohto mimoriadneho
opravného prostriedku, predovšetkým poukázal na obligatórnosť dodržania zákonných lehôt
(kombinácia dvoch lehôt – subjektívnej a objektívnej). Návrh na obnovu konania zamietol
s odôvodnením, že navrhovateľka podala návrh po uplynutí prekluzívnej subjektívnej
trojmesačnej lehoty. Konštatoval, že navrhovateľka sa o dôvode obnovy konania dozvedela
20. marca 2011, ale samotný návrh na obnovu konania doručila súdu až 25. apríla 2012.
Vzhľadom na dôvody obnovy konania ďalej uviedol, že dňom uverejnenia zhrnutia
rozhodnutí Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa v Úradnom vestníku Európskej únie, sa stali
známymi každému, koho sa týkajú (§ 2 ods. 1 zák. č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku
Európskej únie). Nakoľko navrhovateľka sa odvoláva vo svojom návrhu na Rozsudok
Európskeho súdneho dvora vo veci C- 240/98- Oceáno Grupo Editorial SA a Rocío Murciano
Quintero z 27. júna 2000 a Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C- 473/00- Cofidis
SA and Jean – Louis Fredout z 21. novembra 2002, jej návrh aj z tohto dôvodu nepovažoval
za podaný včas. Dopĺňacím uznesením z 24. septembra 2012, č.k. 8 C 42/2012-42 rozhodol
tiež o trovách konania tak, že navrhovateľke, a ani odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky uznesením z 18. decembra
2012, sp.zn. 15 Co 259/2012 uznesenie súdu prvého stupňa v znení dopĺňacieho uznesenia
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Z obsahu spisu zistil, že návrh
na obnovu konania bol podaný osobne 25. apríla 2012, z čoho je zrejmé, že bol podaný
v rámci 3-ročnej objektívnej lehoty, ktorej začiatok je zákonom stanovený od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia (14. októbra 2011). Začiatok trojmesačnej subjektívnej lehoty je
stanovený subjektívnym momentom dozvedenia sa o dôvode obnovy konania, resp.
subjektívnym okamihom, od ktorého sa dôvod obnovy konania mohol uplatniť. Poukázal
na to, že navrhovateľka v podanom návrhu na obnovu konania (č.l. 1 spisu) presne uviedla
okamih, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedela, t.j. konkrétne 20. marca 2011, keď ju
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS odkázalo na stránku Ministerstva
spravodlivosti SR na prístupné rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Stotožnil sa
s tvrdením navrhovateľky, že „subjektívny prvok každej lehoty je daný tým, že počítanie sa
odvíja od subjektívne daného momentu zistenia“. Zároveň konštatoval, že nemožno súdu
prvého stupňa vytknúť nevykonanie dokazovania a nevypočutie navrhovateľky
ohľadne správnosti ňou uvádzaných dátumov. Uviedol, že nemal dôvod pochybovať
o korektnosti uvedeného okamihu, t.j. kedy sa navrhovateľka dozvedela o konštantnej
judikatúre Európskeho súdneho dvora, ako aj všeobecných súdov Slovenskej republiky
týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa. V týchto súvislostiach ohľadne dôvodu obnovy
konania v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p navyše uviedol, že nie je celkom zrejmé,
v prípade, ak účastník konania napadol právoplatné rozhodnutie návrhom na obnovu konania
z dôvodu jeho rozporu s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného
orgánu Európskych spoločenstiev, ako jednoznačne určiť začiatok plynutia subjektívnej
trojmesačnej lehoty. Mal za to, že od navrhovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby
sledovala celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch komunitárnych súdov, pričom
rozsudky Súdneho dvora alebo súdu prvého stupňa pred 1. aprílom 2004 z prevažnej časti nie
sú ani preložené do slovenského jazyka. V danom prípade však poukázal na to, že
navrhovateľka sama určila, že sa o konštantnej judikatúre Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev dozvedala 20. marca 2011. V zmysle podaného návrhu v predmetnej veci
koniec trojmesačnej subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania pripadol
na 20. jún 2011. Nakoľko však navrhovateľka doručila návrh na obnovu konania súdu prvého
stupňa osobne 25. apríla 2012, súd prvého stupňa správne návrh na obnovu konania zamietol
z dôvodu, že návrh na obnovu konania nebol podaný v zákonnej lehote, a teda včas.
Na základe uvedených skutočností napadnuté uznesenie v znení dopĺňacieho uznesenia ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho
konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. l, § 224 ods.1 a § 151 ods. l O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, ktorého
prípustnosť a dôvodnosť odôvodnila ustanovením § 236 O.s.p v spojení s ustanovením § 237
písm. f) O.s.p, § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p., ako aj tým, že rozhodnutie súdu je v rozpore
s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38
Charty základných práv Európskej únie. K odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) O.s.p. malo dôjsť podľa jej názoru tým, že ani jeden z konajúcich súdov
neodstraňoval nejasnosti uvedené v návrhu, na prejednanie veci nenariadil pojednávanie,
na ktorom by navrhovateľku konfrontoval v sporných otázkach, formalisticky vychádzal iba
z návrhu (keďže celé odôvodnenie rozhodnutia súdov prvého stupňa a odvolacieho súdu
poukazuje len na formálnu chybu). Poukázala na skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa
mechanicky, bez akéhokoľvek zamyslenia, či logického uvažovania prehlásili, že
navrhovateľka sa o možnosti podať návrh na obnovu konania dozvedela 20. marca 2011
a nepozastavili sa nad tým, že platobný rozkaz prevzala 28. septembra 2011. Namietala, že
konštatovanie súdu, že navrhovateľka nedodržala subjektívnu lehotu na podanie návrhu, nie je
správne. Za inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p) považovala nepreskúmateľnosť
napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, nevykonanie dokazovania a nesprávne
posúdenie podmienky nesplnenia subjektívnej lehoty. Porušenie práv garantovaných v čl. 38
Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ navrhovateľky ako
spotrebiteľky spôsobili súdy tým, že neprihliadli na vysoký záujem európskeho práva
na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak, ako to ukladá
kogentné ustanovenie v čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a početná judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie, ktorú citoval. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
C-618/10 Banco Espanol de Crédito a mala za to, že samotná existencia tohto rozhodnutia je
ďalším spôsobilým dôvodom pre povolanie obnovy konania. Vzhľadom na uvedené uviedla,
že súd nesprávne vykladá európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Clifit uviedla, že súd mal
možnosť a povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiálnu otázku, čím sa dopustil aj
porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa plne stotožňuje
s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, že návrh
na obnovu konania bol podaný oneskorene. Navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie
zamietol.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla navrhovateľka dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie navrhovateľky preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi
a navrhovateľke neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka namieta, že k porušeniu jej ústavných práv a tým aj k vade konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. došlo tým, že súdy vo veci rozhodli bez toho, aby
nariadili na prejednanie veci pojednávanie, nevykonali dôkazy, v konaní ju nevypočuli
a nekonfrontovali jej tvrdenia v návrhu so skutkovým priebehom. Všetky tieto dovolacie
dôvody, ako vyplýva zo súdnej praxe Najvyššieho súdu, by v prípade ich preukázania
v konaní bolo možné považovať za vady konania podľa § 237 písm. f) O.s.p., nie za inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.
Podľa § 230 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch
mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo
od toho času, keď ho mohol uplatniť.
Podľa § 230 ods. 2 písm. a) až d) O.s.p. po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku
možno návrh podať len z dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide
o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom súdnom konaní priznalo právo
a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený; b/ § 228 ods. 1 písm. c); § 228
ods. 1 písm. d); § 228 ods. 1 písm. e).
Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok
ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom
konaní zistený úplne alebo správne. Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej
z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu
na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium
rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci.
Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu
lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie od času,
keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy
uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná a začína plynúť
od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť; po uplynutí
3-ročnej lehoty môže byť návrh na obnovu podaný len v prípadoch uvedených v § 230 ods. 2
O.s.p. Obe lehoty (subjektívna i objektívna) sú lehotami zákonnými a nie je možné ich
predĺžiť, ani skrátiť.
Podľa § 234 ods. 2 O.s.p. ak súd zamietne návrh na obnovu konania preto, že nie je
prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme
oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie.
Podľa § 115 ods. 1 O.s.p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa § 214 ods. 1 písm. O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (písm. a/), ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania (písm. b/), to vyžaduje dôležitý verejný záujem (písm. c/) .
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
Pre konanie na súde prvého stupňa, ako aj pre odvolacie konanie, platí zásada
prejednania veci (resp. odvolania) na ústnom pojednávaní. Ustanovenie § 115 ods. 1 O.s.p.
ukladá súdu povinnosť, okrem prípadov v zákone alebo osobitnom predpise výslovne
uvedených, nariadiť pojednávanie len na prejednanie veci samej. Za súčasť prejednania veci
podľa § 115 ods. 1 O.s.p. (prejednanie veci s nariadením pojednávania) treba považovať iba
také konania súdov, ktoré sa týkajú „veci samej“ (merita veci), o ochranu ktorej účastník
konania požiadal. Pre konanie a rozhodovanie súdov „o iných“ (ako meritórnych otázkach,
napr. procesných otázkach), výsledkom ktorých sú uznesenia, pretože sa netýkajú veci samej,
nariaďovať pojednávanie nie je potrebné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 234
ods. 2 O.s.p. výslovne ustanovuje, že v prípade, ak zamieta návrh na obnovu konania z
dôvodu, že bol podaný zrejme oneskorene, nemusí nariaďovať pojednávanie.
Odvolací súd, ktorý svojím uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu
bez nariadenia pojednávania, urobil tak v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
podľa ktorého pojednávanie na odvolacom súde netreba nariaďovať, ak odvolanie smeruje
proti uzneseniu. Nenariadením pojednávania v takom prípade sa účastníkovi konania
neodníma možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd prvého stupňa nepredvolal účastníkov, nemohlo
dôjsť v súvislosti s takýmto rozhodnutím k odňatiu možnosti dovolateľky konať pred súdom.
Posudzujúc dovolanie dovolateľky z týchto rozhodujúcich hľadísk, nedá sa postupu nižších
súdov vytýkať nesprávnosť predpokladanú v ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. Pri svojom
rozhodovaní postupovali súdy nižších stupňov v súlade s procesnými zákonnými
ustanoveniami.
Rovnako námietka navrhovateľky o postupe súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
o nevykonaní dôkazov, nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť
konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne
súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže
to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj
k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993
a pod č. 125/1999).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok pre zamietnutie návrhu na obnovu konania
zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.
Navrhovateľka ďalej v dovolaní poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie C-618/10 Banco Espanol de Crédito a mala za to, že samotná existencia tohto
rozhodnutia je ďalším spôsobilým dôvodom pre povolanie obnovy konania. V tejto súvislosti
uviedla, že súd nesprávne vykladá európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Clifit namietala,
že súd mal možnosť a povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku, čím sa
dopustil aj porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol
o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní európskej únie (ďalej len ZFEÚ),
pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Súdny dvor Európskej únie
o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno však vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh
na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh
účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je
v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Teda zmyslom riešenia
predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa navrhovateľka podaním
dovolania domáha, vyplýva, že o zamietnutí návrhu na obnovu konania bolo rozhodnuté
podľa ustanovení Občianskeho súdneho priadku - procesného predpisu upravujúceho konanie
súdov v Slovenskej republike - nie noriem práva Európskej únie. Procesný postup súdov mal
v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 230 O.s.p. a 234 ods. 2 O.s.p.,
upravujúcich včasnosť podania návrhu na obnovu konania. Zo strany súdov nižších stupňov
išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych
predpisov. Z uvedeného dôvodu je bezpredmetná námietka navrhovateľky, že bolo porušené
právo na zákonného sudcu, ktoré garantuje čl. 38 ods. 1 Listiny, keď sa súd svojvoľne
neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou.
Navrhovateľka v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Z obsahu dovolania je zrejmá aj námietka navrhovateľky spochybňujúca úplnosť
zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení. K tomu dovolací súd
uvádza, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Navrhovateľka v dovolaní namieta aj skutočnosť, že napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia navrhovateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďže ustanovenia § 237, § 239 ods. 1 až 3 O.s.p. dovolanie navrhovateľky proti
uzneseniu odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. Vzhľadom na to Najvyšší
súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa
zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. októbra 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová