Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/212/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Mgr. K. B.,

bývajúcej v L., zastúpenej

JUDr. R. J., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi CETELEM SLOVENSKO, a.s., so

sídlom v Bratislave, Panenská 7, IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. M.

C., s.r.o., so sídlom v B., o návrhu na obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Lučenec

pod sp.zn. , o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 18. decembra 2012, sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Lučenec uznesením z 26. júna 2012, č.k. -27 zamietol návrh

navrhovateľky na obnovu konania s poukazom na ustanovenie

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej „“) v spojení

s ustanovením V odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že

navrhovateľka podala predmetný návrh 25. apríla 2012 po tom, ako sa 20. marca 2011

od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dozvedela o dôvode obnovy konania

v zmysle ust. , Vysvetlil procesnoprávnu podstatu návrhu

na obnovu konania a zákonom stanovené predpoklady prípustnosti tohto mimoriadneho

opravného prostriedku, predovšetkým poukázal na obligatórnosť dodržania zákonných lehôt

(kombinácia dvoch lehôt – subjektívnej a objektívnej). Návrh na obnovu konania zamietol

s odôvodnením, že navrhovateľka podala návrh po uplynutí prekluzívnej subjektívnej

trojmesačnej lehoty. Konštatoval, že navrhovateľka sa o dôvode obnovy konania dozvedela

20. marca 2011, ale samotný návrh na obnovu konania doručila súdu až 25. apríla 2012.

2

Vzhľadom na dôvody obnovy konania ďalej uviedol, že dňom uverejnenia zhrnutia

rozhodnutí Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa v Úradnom vestníku Európskej únie, sa stali

známymi každému, koho sa týkajú ( o Úradnom vestníku

Európskej únie). Nakoľko navrhovateľka sa odvoláva vo svojom návrhu na Rozsudok

Európskeho súdneho dvora vo veci C- 240/98- Oceáno Grupo Editorial SA a Rocío Murciano

Quintero z 27. júna 2000 a Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C- 473/00- Cofidis

SA and Jean – Louis Fredout z 21. novembra 2002, jej návrh aj z tohto dôvodu nepovažoval

za podaný včas. Dopĺňacím uznesením z 24. septembra 2012, č.k. -42 rozhodol

tiež o trovách konania tak, že navrhovateľke, a ani odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky uznesením z 18. decembra

2012, sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa v znení dopĺňacieho uznesenia

ako vecne správne podľa , potvrdil. Z obsahu spisu zistil, že návrh

na obnovu konania bol podaný osobne 25. apríla 2012, z čoho je zrejmé, že bol podaný

v rámci 3-ročnej objektívnej lehoty, ktorej začiatok je zákonom stanovený od právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia (14. októbra 2011). Začiatok trojmesačnej subjektívnej lehoty je

stanovený subjektívnym momentom dozvedenia sa o dôvode obnovy konania, resp.

subjektívnym okamihom, od ktorého sa dôvod obnovy konania mohol uplatniť. Poukázal

na to, že navrhovateľka v podanom návrhu na obnovu konania (č.l. 1 spisu) presne uviedla

okamih, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedela, t.j. konkrétne 20. marca 2011, keď ju

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS odkázalo na stránku Ministerstva

spravodlivosti SR na prístupné rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Stotožnil sa

s tvrdením navrhovateľky, že „subjektívny prvok každej lehoty je daný tým, že počítanie sa

odvíja od subjektívne daného momentu zistenia“. Zároveň konštatoval, že nemožno súdu

prvého stupňa vytknúť nevykonanie dokazovania a nevypočutie navrhovateľky

ohľadne správnosti ňou uvádzaných dátumov. Uviedol, že nemal dôvod pochybovať

o korektnosti uvedeného okamihu, t.j. kedy sa navrhovateľka dozvedela o konštantnej

judikatúre Európskeho súdneho dvora, ako aj všeobecných súdov Slovenskej republiky

týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa. V týchto súvislostiach ohľadne dôvodu obnovy

konania v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p navyše uviedol, že nie je celkom zrejmé,

v prípade, ak účastník konania napadol právoplatné rozhodnutie návrhom na obnovu konania

z dôvodu jeho rozporu s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného

orgánu Európskych spoločenstiev, ako jednoznačne určiť začiatok plynutia subjektívnej

trojmesačnej lehoty. Mal za to, že od navrhovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby

3

sledovala celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch komunitárnych súdov, pričom

rozsudky Súdneho dvora alebo súdu prvého stupňa pred 1. aprílom 2004 z prevažnej časti nie

sú ani preložené do slovenského jazyka. V danom prípade však poukázal na to, že

navrhovateľka sama určila, že sa o konštantnej judikatúre Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev dozvedala 20. marca 2011. V zmysle podaného návrhu v predmetnej veci

koniec trojmesačnej subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania pripadol

na 20. jún 2011. Nakoľko však navrhovateľka doručila návrh na obnovu konania súdu prvého

stupňa osobne 25. apríla 2012, súd prvého stupňa správne návrh na obnovu konania zamietol

z dôvodu, že návrh na obnovu konania nebol podaný v zákonnej lehote, a teda včas.

Na základe uvedených skutočností napadnuté uznesenie v znení dopĺňacieho uznesenia ako

vecne správne podľa ustanovenia , potvrdil. O náhrade trov odvolacieho

konania rozhodol podľa ustanovenia ods. l, a ods. l

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, ktorého

prípustnosť a dôvodnosť odôvodnila ustanovením § 236 O.s.p v spojení s ustanovením § 237

písm. f) O.s.p, a , ako aj tým, že rozhodnutie súdu je v rozpore

s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38

Charty základných práv Európskej únie. K odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle

malo dôjsť podľa jej názoru tým, že ani jeden z konajúcich súdov

neodstraňoval nejasnosti uvedené v návrhu, na prejednanie veci nenariadil pojednávanie,

na ktorom by navrhovateľku konfrontoval v sporných otázkach, formalisticky vychádzal iba

z návrhu (keďže celé odôvodnenie rozhodnutia súdov prvého stupňa a odvolacieho súdu

poukazuje len na formálnu chybu). Poukázala na skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa

mechanicky, bez akéhokoľvek zamyslenia, či logického uvažovania prehlásili, že

navrhovateľka sa o možnosti podať návrh na obnovu konania dozvedela 20. marca 2011

a nepozastavili sa nad tým, že platobný rozkaz prevzala 28. septembra 2011. Namietala, že

konštatovanie súdu, že navrhovateľka nedodržala subjektívnu lehotu na podanie návrhu, nie je

správne. Za inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p) považovala nepreskúmateľnosť

napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, nevykonanie dokazovania a nesprávne

posúdenie podmienky nesplnenia subjektívnej lehoty. Porušenie práv garantovaných v čl. 38

Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ navrhovateľky ako

spotrebiteľky spôsobili súdy tým, že neprihliadli na vysoký záujem európskeho práva

na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak, ako to ukladá

kogentné ustanovenie v čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a početná judikatúra Súdneho

dvora Európskej únie, ktorú citoval. Poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie

C-618/10 Banco Espanol de Crédito a mala za to, že samotná existencia tohto rozhodnutia je

ďalším spôsobilým dôvodom pre povolanie obnovy konania. Vzhľadom na uvedené uviedla,

že súd nesprávne vykladá európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Clifit uviedla, že súd mal

možnosť a povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiálnu otázku, čím sa dopustil aj

porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa plne stotožňuje

s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, že návrh

na obnovu konania bol podaný oneskorene. Navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie

zamietol.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla navrhovateľka dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie navrhovateľky preto

podľa a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a navrhovateľke neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka namieta, že k porušeniu jej ústavných práv a tým aj k vade konania

v zmysle došlo tým, že súdy vo veci rozhodli bez toho, aby

nariadili na prejednanie veci pojednávanie, nevykonali dôkazy, v konaní ju nevypočuli

a nekonfrontovali jej tvrdenia v návrhu so skutkovým priebehom. Všetky tieto dovolacie

dôvody, ako vyplýva zo súdnej praxe Najvyššieho súdu, by v prípade ich preukázania

v konaní bolo možné považovať za vady konania podľa , nie za inú vadu

konania v zmysle

Podľa návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch

mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo

od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa až d) po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku

možno návrh podať len z dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide

o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom súdnom konaní priznalo právo

a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený; b/ § 228 ods. 1 písm. c); § 228

ods. 1 písm. d); § 228 ods. 1 písm. e).

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok

ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom

konaní zistený úplne alebo správne. Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej

z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu

na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium

rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci.

Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu

lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie od času,

keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy

uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná a začína plynúť

od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť; po uplynutí

3-ročnej lehoty môže byť návrh na obnovu podaný len v prípadoch uvedených v § 230 ods. 2

Obe lehoty (subjektívna i objektívna) sú lehotami zákonnými a nie je možné ich

predĺžiť, ani skrátiť.

Podľa ak súd zamietne návrh na obnovu konania preto, že nie je

prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme

oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie.

Podľa ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,

ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa písm. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (písm. a/), ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania (písm. b/), to vyžaduje dôležitý verejný záujem (písm. c/) .

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania.

Pre konanie na súde prvého stupňa, ako aj pre odvolacie konanie, platí zásada

prejednania veci (resp. odvolania) na ústnom pojednávaní. Ustanovenie

ukladá súdu povinnosť, okrem prípadov v zákone alebo osobitnom predpise výslovne

uvedených, nariadiť pojednávanie len na prejednanie veci samej. Za súčasť prejednania veci

podľa (prejednanie veci s nariadením pojednávania) treba považovať iba

také konania súdov, ktoré sa týkajú „veci samej“ (merita veci), o ochranu ktorej účastník

konania požiadal. Pre konanie a rozhodovanie súdov „o iných“ (ako meritórnych otázkach,

napr. procesných otázkach), výsledkom ktorých sú uznesenia, pretože sa netýkajú veci samej,

nariaďovať pojednávanie nie je potrebné. v ustanovení

ods. 2 výslovne ustanovuje, že v prípade, ak zamieta návrh na obnovu konania z

dôvodu, že bol podaný zrejme oneskorene, nemusí nariaďovať pojednávanie.

Odvolací súd, ktorý svojím uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu

bez nariadenia pojednávania, urobil tak v súlade s ustanovením ,

podľa ktorého pojednávanie na odvolacom súde netreba nariaďovať, ak odvolanie smeruje

proti uzneseniu. Nenariadením pojednávania v takom prípade sa účastníkovi konania

neodníma možnosť konať pred súdom v zmysle

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd prvého stupňa nepredvolal účastníkov, nemohlo

dôjsť v súvislosti s takýmto rozhodnutím k odňatiu možnosti dovolateľky konať pred súdom.

Posudzujúc dovolanie dovolateľky z týchto rozhodujúcich hľadísk, nedá sa postupu nižších

súdov vytýkať nesprávnosť predpokladanú v ustanovení Pri svojom

rozhodovaní postupovali súdy nižších stupňov v súlade s procesnými zákonnými

ustanoveniami.

Rovnako námietka navrhovateľky o postupe súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

o nevykonaní dôkazov, nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa

návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť

konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne

súdu, a nie účastníkom konania ( ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže

to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj

k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia

uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993

a pod č. 125/1999).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

10

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok pre zamietnutie návrhu na obnovu konania

zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky.

Navrhovateľka ďalej v dovolaní poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie C-618/10 Banco Espanol de Crédito a mala za to, že samotná existencia tohto

11

rozhodnutia je ďalším spôsobilým dôvodom pre povolanie obnovy konania. V tejto súvislosti

uviedla, že súd nesprávne vykladá európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Clifit namietala,

že súd mal možnosť a povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku, čím sa

dopustil aj porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán

rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol

o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní európskej únie (ďalej len ZFEÚ),

pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Súdny dvor Európskej únie

o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať

o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno však vykladať absolútne, t.j. že

vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia

totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh

na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh

účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná

skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej

republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom

povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je

v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka

komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Teda zmyslom riešenia

predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

12

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa navrhovateľka podaním

dovolania domáha, vyplýva, že o zamietnutí návrhu na obnovu konania bolo rozhodnuté

podľa ustanovení Občianskeho súdneho priadku - procesného predpisu upravujúceho konanie

súdov v Slovenskej republike - nie noriem práva Európskej únie. Procesný postup súdov mal

v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach a 234 ods. 2 ,

upravujúcich včasnosť podania návrhu na obnovu konania. Zo strany súdov nižších stupňov

išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych

13

predpisov. Z uvedeného dôvodu je bezpredmetná námietka navrhovateľky, že bolo porušené

právo na zákonného sudcu, ktoré garantuje čl. 38 ods. 1 Listiny, keď sa súd svojvoľne

neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou.

Navrhovateľka v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Z obsahu dovolania je zrejmá aj námietka navrhovateľky spochybňujúca úplnosť

zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení. K tomu dovolací súd

uvádza, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo

osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Navrhovateľka v dovolaní namieta aj skutočnosť, že napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

14

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia navrhovateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Keďže ustanovenia , až 3 dovolanie navrhovateľky proti

uzneseniu odvolacieho súdu nepripúšťajú, bolo potrebné tento opravný prostriedok odmietnuť

podľa v spojení s Vzhľadom na to Najvyšší

súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa

zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Odporcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania ( v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. októbra 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová