Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 81/2018
PDF · 148.59 KB
No categories available
I. ÚS 81/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN
Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva na starostlivosť o výchovu dieťaťa zaručeného
v čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 21 Co 374/2015 z 27. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. novembra 2017 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva na starostlivosť o výchovu dieťaťa zaručeného v čl. 41 ods. 3 ústavy
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Co 374/2015
z 27. októbra 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Svidník
(ďalej len „okresný súd“) 29. apríla 2014 sa v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 83/2014
sťažovateľ žalobou o ochranu osobnosti domáhal, aby žalovaná (riaditeľka materskej
škôlky, pozn.), ktorá mala zasiahnuť do jeho osobnostnej sféry, konkrétne do jeho
rodičovských práv a do jeho práva na nerušený rodinný život tým, že mu odmietla vydať
jeho maloletú dcéru zo škôlky a odmietla mu dať informácie o maloletej, majúc vedomosť
o konfliktoch medzi rozvádzajúcimi sa sťažovateľom a matkou maloletej a o konfliktoch
medzi nimi, aby upustila od tohto „protiprávneho“ konania, aby mu poskytla primerané
zadosťučinenie vo forme verejného písomného ospravedlnenia a aby mu zaplatila
spôsobenú nemajetkovú ujmu v sume 2 000 €. Okresný súd rozsudkom z 18. mája 2015
žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane
žalovanej, ktorá v danom prípade konala ako riaditeľka predškolského zariadenia, pričom
svojím konaním nevybočila z činnosti (poslania) tohto predškolského zariadenia, konala
v súlade s jeho poslaním, a teda v danom prípade nie je zodpovedným subjektom, ktorým je
jej zamestnávateľ, v súlade s plnením úloh ktorého ako zamestnanec konala. O odvolaní
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd sťažnosťou napádaným
rozsudkom sp. zn. 21 Co 374/2015 z 27. októbra 2016, ktorým rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil (sťažovateľovi doručený 19. decembra 2016). Dovolanie
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti
odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 79/2017 z 31. júla 2017.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich
základných práv v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 Co 374/2015
z 27. októbra 2016, pričom svoje sťažnostné námietky kumuloval do dvoch dôvodov, a to
že krajský súd pri svojom rozhodovaní aplikoval nesprávnu právnu normu a nevysporiadal
sa so všetkými sťažovateľom uvádzanými argumentmi a že krajský súd nevykonal všetky
sťažovateľom navrhované dôkazy (výsluch svedkyne).
4. V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:
„Krajský súd aplikoval na daný skutkový stav nesprávne ustanovenie právnej normy,
pričom sa navyše v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s argumentmi,
ktoré uviedol sťažovateľ vo svojich podaniach najmä vyjadrení sťažovateľa k námietkam
pasívnej vecnej legitimácie v odvolaní. Tým, že sa Krajský súd nevysporiadal so všetkými
námietkami sťažovateľa, porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
Krajský súd predovšetkým nesprávne vyhodnotil, že konanie žalovanej možno
považovať za činnosť právnickej osoby a tým nesprávne aplikoval ustanovenie § 420 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Konanie žalovanej v žiadnom prípade nemožno považovať
za činnosť právnickej osoby vzhľadom na to, že svojím konaním vybočila z medzí činnosti
tejto právnickej osoby...
Žalovaná v danom prípade nielenže konala v rozpore so zákonom a morálnymi
princípmi ale konala aj v rozpore s plnením funkcií, ktoré patria do pôsobnosti právnickej
osoby. Žalovaná nebola oprávnená určovať, či sa maloletá stretne s jedným z rodičov alebo
nie. Rodičovské práva sťažovateľa neboli v čase keď navštívil maloletú nijako obmedzené
ani pozastavené. V Zmysle zákona o rodine má každý z rodičov právo podieľať sa
na výchove dieťaťa, takže žalovaná bola povinná poskytnúť sťažovateľovi informácie
o maloletej a umožniť mu styk s ňou. Aj v zmysle Vnútorného poriadku Materskej školy
jednou z povinností pedagogického zamestnanca je aj spolupracovať s rodičmi
dieťaťa v záujme jednotného výchovného pôsobenia na deti...
Okresný ani Krajský súd nevykonali dôkaz navrhnutý v konaní sťažovateľom, a to
konkrétne výsluch svedkyne , riaditeľky materskej školy
z predchádzajúceho predškolského zariadenia, ktoré navštevovala maloletá, čo súd
odôvodnil, tým že je právom súdu rozhodnúť aké dôkazy vykoná a ktoré nie.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (1950), základné právo na starostlivosť a výchovu o deti
podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy SR rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.10.2016
sp. zn. 21 Co/374/2015 bolo porušené.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.10.2016 pod
sp. zn. 21Co/374/2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
374,80 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných
podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
9. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
10. V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd zistil, že sťažnosťou
sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 Co 374/2015 z 27. októbra 2016
nadobudol právoplatnosť 19. decembra 2016, pričom od tohto dátumu
do 7. novembra 2017, keď sťažovateľ osobne podal sťažnosť ústavnému súdu, nepochybne
uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom v tomto
prípade pre účely počítania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu neobstojí
argumentácia sťažovateľa, ktorý túto lehotu počítala až odo dňa doručenia mu uznesenia
najvyššieho súdu o dovolaní, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2017, pretože
sťažovateľ aj keď je v tomto konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, toto
uznesenie najvyššieho súdu v petite svojej sťažnosti nenapáda, čím v konečnom dôsledku
zbavil ústavný súd možnosti podrobiť toto uznesenie najvyššieho súdu testu ústavnosti,
pričom v prípade, žeby ústavný súd zistil jeho prípadnú neústavnosť, mohol vec vrátiť
najvyššiemu súdu, ktorý by bol povinný rozhodnutie krajského súdu aj vecne preskúmať,
čoho sa sťažovateľ podanou sťažnosťou vlastne domáha od ústavného súdu. Inými slovami,
ak by v tomto konaní ústavný súd akceptoval stanovisko sťažovateľa a lehotu na podanie
sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu by počítal od nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia dovolacieho súdu, ktoré však sťažovateľ nenapáda, ústavný súd by v podstate
svojou prieskumnou právomocou v rozpore s princípom subsidiarity suploval činnosť
dovolacieho súdu, ktorý by bol prípadne (v prípade zistenia neústavnosti jeho rozhodnutia,
pozn.) k tomuto prieskumu sám povinný.
11. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa proti
rozhodnutiu krajského súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene
podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2018