Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 81/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN

Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na starostlivosť o výchovu dieťaťa zaručeného

v rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 27. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. novembra 2017 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a základného práva na starostlivosť o výchovu dieťaťa zaručeného v

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Svidník

(ďalej len „okresný súd“) 29. apríla 2014 sa v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľ žalobou o ochranu osobnosti domáhal, aby žalovaná (riaditeľka materskej

škôlky, pozn.), ktorá mala zasiahnuť do jeho osobnostnej sféry, konkrétne do jeho

rodičovských práv a do jeho práva na nerušený rodinný život tým, že mu odmietla vydať

jeho maloletú dcéru zo škôlky a odmietla mu dať informácie o maloletej, majúc vedomosť

o konfliktoch medzi rozvádzajúcimi sa sťažovateľom a matkou maloletej a o konfliktoch

medzi nimi, aby upustila od tohto „protiprávneho“ konania, aby mu poskytla primerané

zadosťučinenie vo forme verejného písomného ospravedlnenia a aby mu zaplatila

spôsobenú nemajetkovú ujmu v sume 2 000 €. Okresný súd rozsudkom z 18. mája 2015

žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane

žalovanej, ktorá v danom prípade konala ako riaditeľka predškolského zariadenia, pričom

svojím konaním nevybočila z činnosti (poslania) tohto predškolského zariadenia, konala

v súlade s jeho poslaním, a teda v danom prípade nie je zodpovedným subjektom, ktorým je

jej zamestnávateľ, v súlade s plnením úloh ktorého ako zamestnanec konala. O odvolaní

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd sťažnosťou napádaným

rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2016, ktorým rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil (sťažovateľovi doručený 19. decembra 2016). Dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti

odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. júla 2017.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich

základných práv v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. októbra 2016, pričom svoje sťažnostné námietky kumuloval do dvoch dôvodov, a to

že krajský súd pri svojom rozhodovaní aplikoval nesprávnu právnu normu a nevysporiadal

sa so všetkými sťažovateľom uvádzanými argumentmi a že krajský súd nevykonal všetky

sťažovateľom navrhované dôkazy (výsluch svedkyne).

4. V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:

„Krajský súd aplikoval na daný skutkový stav nesprávne ustanovenie právnej normy,

pričom sa navyše v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s argumentmi,

ktoré uviedol sťažovateľ vo svojich podaniach najmä vyjadrení sťažovateľa k námietkam

pasívnej vecnej legitimácie v odvolaní. Tým, že sa Krajský súd nevysporiadal so všetkými

námietkami sťažovateľa, porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

SR

Krajský súd predovšetkým nesprávne vyhodnotil, že konanie žalovanej možno

považovať za činnosť právnickej osoby a tým nesprávne aplikoval ustanovenie § 420 ods. 2

. Konanie žalovanej v žiadnom prípade nemožno považovať

za činnosť právnickej osoby vzhľadom na to, že svojím konaním vybočila z medzí činnosti

tejto právnickej osoby...

Žalovaná v danom prípade nielenže konala v rozpore so zákonom a morálnymi

princípmi ale konala aj v rozpore s plnením funkcií, ktoré patria do pôsobnosti právnickej

osoby. Žalovaná nebola oprávnená určovať, či sa maloletá stretne s jedným z rodičov alebo

nie. Rodičovské práva sťažovateľa neboli v čase keď navštívil maloletú nijako obmedzené

ani pozastavené. V Zmysle zákona o rodine má každý z rodičov právo podieľať sa

na výchove dieťaťa, takže žalovaná bola povinná poskytnúť sťažovateľovi informácie

o maloletej a umožniť mu styk s ňou. Aj v zmysle Vnútorného poriadku Materskej školy

jednou z povinností pedagogického zamestnanca je aj spolupracovať s rodičmi

dieťaťa v záujme jednotného výchovného pôsobenia na deti...

Okresný ani Krajský súd nevykonali dôkaz navrhnutý v konaní sťažovateľom, a to

konkrétne výsluch svedkyne , riaditeľky materskej školy

z predchádzajúceho predškolského zariadenia, ktoré navštevovala maloletá, čo súd

odôvodnil, tým že je právom súdu rozhodnúť aké dôkazy vykoná a ktoré nie.“

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

SR, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (1950), základné právo na starostlivosť a výchovu o deti

podľa SR rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.10.2016

sp. zn. bolo porušené.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.10.2016 pod

sp. zn. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

374,80 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných

podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 . Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde to nedovoľuje.

9. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

10. V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd zistil, že sťažnosťou

sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2016

nadobudol právoplatnosť 19. decembra 2016, pričom od tohto dátumu

do 7. novembra 2017, keď sťažovateľ osobne podal sťažnosť ústavnému súdu, nepochybne

uplynula dvojmesačná lehota podľa , pričom v tomto

prípade pre účely počítania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu neobstojí

argumentácia sťažovateľa, ktorý túto lehotu počítala až odo dňa doručenia mu uznesenia

najvyššieho súdu o dovolaní, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2017, pretože

sťažovateľ aj keď je v tomto konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, toto

uznesenie najvyššieho súdu v petite svojej sťažnosti nenapáda, čím v konečnom dôsledku

zbavil ústavný súd možnosti podrobiť toto uznesenie najvyššieho súdu testu ústavnosti,

pričom v prípade, žeby ústavný súd zistil jeho prípadnú neústavnosť, mohol vec vrátiť

najvyššiemu súdu, ktorý by bol povinný rozhodnutie krajského súdu aj vecne preskúmať,

čoho sa sťažovateľ podanou sťažnosťou vlastne domáha od ústavného súdu. Inými slovami,

ak by v tomto konaní ústavný súd akceptoval stanovisko sťažovateľa a lehotu na podanie

sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu by počítal od nadobudnutia právoplatnosti

uznesenia dovolacieho súdu, ktoré však sťažovateľ nenapáda, ústavný súd by v podstate

svojou prieskumnou právomocou v rozpore s princípom subsidiarity suploval činnosť

dovolacieho súdu, ktorý by bol prípadne (v prípade zistenia neústavnosti jeho rozhodnutia,

pozn.) k tomuto prieskumu sám povinný.

11. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa proti

rozhodnutiu krajského súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene

podanú ( ), tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2018