Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 349/2018
PDF · 157.9 KB
No categories available
III. ÚS 349/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , podanú
advokátom JUDr. Jánom Holotom, Komenského 2791, Snina, vo veci namietaného
porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Humenné a jeho uznesením sp. zn. 10 Er 401/1998 z 1. júna
2018 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením sp. zn. 8 CoE 53/2017
z 12. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich v záhlaví označených základných práv
a slobôd zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkovým
protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)
a jeho uznesením sp. zn. 10 Er 401/1998 z 1. júna 2018 a postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 8 CoE 53/2017 z 12. decembra
2017.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol povereným súdnym exekútorom
v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 Er 401/1998. Podaním
z 11. marca 2005 navrhol exekučné konanie zastaviť z dôvodu, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie a súčasne požiadal o vydanie uznesenia, ktorým by
okresný súd zaviazal oprávneného zaplatiť mu trovy exekučného konania. Okresný súd
uznesením sp. zn. 10 Er 401/1998 z 25. novembra 2015 exekúciu zastavil a zaviazal
oprávneného ( ) uhradiť sťažovateľovi trovy exekučného konania
vo výške 4 001,11 €. Proti tomuto rozhodnutiu oprávnený podal odvolanie, o ktorom
krajský súd ako súd odvolací rozhodol tak, že uznesením sp. zn. 8 CoE 53/2017
z 12. decembra 2017 napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.
3. Vo vzťahu k označenému kasačnému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ
vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že „postupom súdu a zrušením jeho rozhodnutia a
vrátenie na prvostupňový súd som utrpel finančne, pretože sa nemôžem dostať k finančným
prostriedkom, ktoré som preukázateľne vynaložil pri výkone funkcie SE (súdneho exekútora,
pozn.), ako orgán verejnej moci pri presadzovaní verejného práva, ako štátom
splnomocnená osoba, čím dochádza k stavu, že postupom KS PO došlo k porušeniu mojich
základných práv VLASTNIŤ MAJETOK podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, základného práva na
2
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu“.
4. Z príloh pripojených k sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ bol 4. januára
2016 odvolaný z funkcie súdneho exekútora a jeho nástupcom sa stala
, Exekútorský úrad , . Podaním
z 22. mája 2018 sťažovateľ požiadal okresný súd, aby s ním konal ako s účastníkom
konania a navrhol svoj vstup do konania ako intervenient podľa § 81 a § 82 Civilného
sporového poriadku, pretože v predmetnom exekučnom konaní ide o ním vynaložené trovy
konania. Okresný súd návrh sťažovateľa uznesením sp. zn. 10 Er 401/1998 z 1. júna 2018
zamietol dôvodiac, že v exekučnom konaní je intervencia vylúčená.
5. Sťažovateľ s názorom okresného súdu nesúhlasí a uvádza, že „Nemožno... pri
rozhodovaní o TEK odignorovať pôvodného SE, bez toho či bol odvolaný, zomrel alebo
ukončil činnosť, pretože ide o jeho trovy a tobôž v danom prípade ide o vec keď návrh na
zastavenie exekúcie a priznania TEK boli podané v čase keď som funkciu SE vykonával.
Neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by tento fakt, resp. inštitút preniesol na nástupcu -
expressis verbis - vrátane skutočnosti, že náhradník zo zákona koná v nedokončených
exekúciách a v prípade, že nevykonáva iné úkony, je povinný exekúciu zastaviť. Teda
náhradník SE nie je PRÁVNYM NÁSTUPCOM pôvodného SE, ktorý už túto funkciu
nevykonáva bez ohľadu na to, akým spôsobom sa tak udialo. KS PO svojim rozhodnutím
8CoE/53/2017, zo dňa 12.12.2017m ktorým zrušil rozhodnutie OS HE č.j. 10Er/401/1998,
zo dňa 25.11.2015, flagrantne vec nesprávne vyhodnotil a rozhodol v rozpore nielen s
platnou judikatúrou všeobecných súdov.“. Okrem toho možno zo sťažnosti charakteristickej
svojou zmätočnosťou a nesúrodosťou vyvodiť, že ňou sťažovateľ napáda i postup
okresného súdu v napadnutom konaní, ktorý je podľa jeho názoru poznačený zbytočnými
prieťahmi.
6. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho v záhlaví označené
základné práva a slobody podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, uznesenie
okresného súdu zrušil a priznal mu nárok na náhradu trov konania.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
10. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd
stabilne pripomína, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
4
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je následne viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
11. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa návrh na začatie konania
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa
k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa
advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak.
V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným
súdom.
12. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že k sťažnosti nebolo
pripojené splnomocnenie za zastupovanie sťažovateľa advokátom, hoci v nej sťažovateľ
uviedol, že je zastúpený advokátom JUDr. Jánom Holotom, Komenského 2791, Snina.
Splnomocnenie je pritom v zmysle § 20 ods. 2 jednou z esenciálnych náležitostí návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom. Okrem toho nedostatkami trpí i odôvodnenie
sťažnosti, ktoré je v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde ďalšou (všeobecnou)
náležitosťou návrhu na začatie konania. V celom odôvodnení sťažnosti nie je uvedená
jediná dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by vzhľadom
na obsah v záhlaví označených základných práv a slobôd mala svedčať v prospech záveru
o ich porušení okresným súdom alebo krajským súdom. Iba strohé konštatovanie
bez ďalšieho nie je dostačujúcim odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mohol
a mal preskúmať sťažovateľom tvrdené porušenie ústavou, dohovorom a dodatkovým
protokolom zaručené práva.
13. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry sťažovateľom opakovane pripomína, že
zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20
ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody,
vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale
musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť,
z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným
porušeniam toho - ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky,
pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa
uvedených v petite ani nemôže rozhodovať (napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012,
III. ÚS 26/2016 a iné).
14. V súvislosti s uvedenými nedostatkami zákonom predpísaných náležitostí
sťažnosti už ústavný súd uviedol, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako
ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov
konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010,
I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
IV. ÚS 134/2010). Uvedené platí o to viac, že samotný sťažovateľ uviedol, že v konaní je
zastúpený advokátom. Advokát zastupujúci svojho klienta pred ústavným súdom je v súlade
s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať klientove práva
a záujmy. Tieto zákonom stanovené povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
15. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje zákon o ústavnom súde, a síce
6
splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom
a odôvodnenie sťažnosti s použitím ústavnoprávnej argumentácie, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
16. K snahe sťažovateľa poukázať na to, že dosiaľ nedošlo k úhrade trov exekučného
konania, na ktoré mu údajne vznikol nárok, ústavný súd nad rámec uvádza, že samotné
exekučné konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené a o návrhu na zastavenie exekúcie
bude v zmysle kasačného rozhodnutia krajského súdu opätovne rozhodovať okresný súd.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2018