Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 354/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom Mgr. Pavlom Kissom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že vo veci žalobcu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie sumy 696,55 €

s prísl. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 11. apríla 2016 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 696,55 € s 9 %-

ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 4. septembra 2009 do zaplatenia do troch

dní od právoplatnosti rozsudku, pričom žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a stranám

sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ vytkol, že skutkové a právne závery krajského súdu sú zjavne

arbitrárne, nezohľadňujú konkrétne okolnosti daného prípadu a došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci. Tiež poukázal na nasledujúce skutočnosti:

«Odvolací súd, spolu so súdom prvej inštancie vec v prvom rade nesprávne právne posúdili,

keď pri celkovom právnom posúdení veci vychádzali okrem iného zo

Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Pre právne posúdenie je v tomto prípade dôležitý rozsudok Okresného súdu

Košice I z 09.marca 2010, sp. zn. v spojení s Uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 20. mája 2010, sp. zn. , ktorými bol sťažovateľ oslobodený

spod obžaloby z trestného činu útoku na verejného činiteľa, najmä z dôvodu, že verejný

činiteľ prekročil svoje právomoci a teda v danom prípade nepožíval ochranu verejného

činiteľa. Pokiaľ teda pri danom incidente nevystupoval ako verejný činiteľ, ale ako

súkromná osoba, nebol dôvod zo strany Ministerstva vnútra SR, aby mu preplácal zranenia,

ktoré ako súkromná osoba utrpel a už vôbec nebol dôvod, aby si následne takto preplatené

bolestné potom vymáhalo Ministerstvo vnútra SR (ďalej len „ministerstvo“) od sťažovateľa.

Sťažovateľ má teda za to, že v tomto prípade nebolo ministerstvo aktívne vecne

legitimovaným subjektom, keďže došlo k zraneniu príslušníka PZ, avšak iba ako fyzickej

osoby, nie ako verejného činiteľa, teda v danom prípade nemalo dôjsť k uhradeniu náhrady

za bolestné zo strany ministerstva a následnému vymáhaniu regresného nároku

od sťažovateľa. Do úvahy prichádza iba náhrada za bolestné, ktorú by si uplatnil voči

sťažovateľovi priamo príslušník PZ ako fyzická osoba.»

4. Sťažovateľ považuje posúdenie krajského súdu o aktívnej vecnej legitimácii

ministerstva, ktorého nárok vyplýva z o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, za nespravodlivé, „majúce zásadný vplyv na výsledok celého konania

a má za to, že ministerstvu nič nedlhuje a nie je s ním ani v žiadnom zmluvnom ani

mimozmluvnom vzťahu, z ktorého by bolo možné od neho požadovať regresnú náhradu,

za plnenie, ktoré ministerstvo uhradilo príslušníkovi PZ pri vykonávaní zákroku, pri ktorom

nepožíval ochranu verejného činiteľa a teda konal ako súkromná osoba“.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu prikázal zaplatiť sťažovateľovi náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

10. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu,

pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu

nemajúci oporu v zákone. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol nasledujúce:

„... 19. V zmysle citovaného ustanovenia § 114 ods. 5 zákona o sociálnom zabezpečení

policajtov má žalobca, ktorý vyplatil poškodenému ppráp. finančnú

náhradu za služobný úraz, ktorý utrpel pri služobnom zákroku, právo na vymáhanie

vyplatenej sumy od osoby, ktorá zavinila tento úraz. V danom prípade to bol nepochybne

žalovaný, ktorý sa správal pri služobnom zákroku agresívne a museli byť voči nemu použité

donucovanie prostriedky, pričom skutočnosť, že poškodený utrpel zranenia práve

pri vykonávaní služobných povinností sú osvedčené listinnými dôkazmi - úradnými

záznamami a rozhodnutiami, ako aj svedeckými výpoveďami. Nie je možné prisvedčiť

obrane odvolateľa o nesprávnosti rozhodnutí o priznaní finančnej náhrady poškodenému,

ktoré boli vydané v zmysle zákona o správnom konaní vychádzajúc z lekárskeho posudku

o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, pričom rozhodnutie Krajského

riaditeľstva PZ v Košiciach bolo podrobené prieskumu Ministerstvom vnútra SR, ako

aj Najvyšším súdom SR. Jedná sa teda o správne rozhodnutia ( rozhodnutia vydané

v správnom konaní), ktoré súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený po obsahovej

stránke preskúmavať (v takomto konaní je oprávnený skúmať iba, či rozhodnutie bolo

vydané správnym orgánom na to oprávneným a či obsahuje po formálnej stránke všetky

podstatné náležitosti). Toto rozhodnutie nepodlieha preskúmavacej činnosti súdu

v občianskom súdnom konaní a v tomto konaní súd iba z neho vychádza.

20.Súd prvej inštancie vychádzal zo správnej úvahy, že žalobca sa svojho nároku domáha

v zmysle ust. , ktorý upravuje jeho regresný nárok s tým,

že sa nejedná o nárok na náhradu škody na zdraví poškodeného podľa Občianskeho

zákonníka, ale svojím charakterom sa jedná o samostatný nárok na náhradu škody a má

povahu špeciálneho ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Obč.zákonníka o náhrade

škody. Na základe uvedeného postupoval správne, pokiaľ vychádzal z úvahy, že právny

vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené riadi

ustanoveniami Obč.zákonníka o náhrade škody, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal.

Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s námietkou aktívnej vecnej legitimácie.

21. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie rovnako správne vychádzal z úvahy, že je

v občianskom súdnom konaní viazaný iba výrokom oslobodzujúceho trestného rozsudku,

teda rozhodnutím o tom, že nebol spáchaný trestný čin, čo však neznamená, že nedošlo

k protiprávnemu konaniu žalovaného. Odvolací súd zdôrazňuje, že škoda môže byť

spôsobená nielen konaním, ktoré napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého

trestného činu, ale môže byť spôsobená aj iným protiprávnym konaním, ktoré tieto znaky

nenapĺňa. Preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že jeho úlohou bolo zistiť,

či žalovaný spôsobil protiprávnym konaním (bez ohľadu na to, že toto jeho konanie

nenaplnilo znaky trestného činu) poškodenie zdravia príslušníka policajného zboru,

v dôsledku ktorého bola poškodenému vyplatená zo strany žalobcu finančná náhrada.

Na základe vykonaného dokazovania súd v danom prípade správne uzavrel, že bolo

preukázané, že konaním žalovaného došlo k poškodeniu zdravia policajta

a správne sa vyporiadal aj s námietkami žalovaného, keď uzavrel, že v danom

prípade žalovaný v nutnej obrane nekonal, neodrážal útok, ktorý mu priamo hrozil alebo

trval, pretože bolo povinnosťou žalovaného na výzvu príslušníkov policajného zboru upustiť

od protiprávneho konania, avšak on tak neučinil, a preto bolo povinnosťou príslušníkov

policajného zboru vykonávajúcich služobný zákrok uskutočniť všetky kroky k tom, aby

zo strany žalovaného k protiprávnemu konaniu nedochádzalo. Súd prvej inštancie

sa dostatočne vysporiadal aj s námietkou žalovaného vo vzťahu k prípadnému

spoluzavineniu, keď konštatoval, že poškodený príslušník policajného zboru si plnil svoje

služobné povinnosti a postupoval aj v súlade s , neprevádzal žiaden zavinený

protiprávny úkon a preto tu nemožno hovoriť o spoluzavinení.

22. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto odvolací súd považuje za vecne správny,

majúc za to, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie žalobného návrhu a priznanie náhrady

škody žalobcovi. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej

inštancie k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery

o tom, že žalovaný zavinil škodu, ktorá žalobcovi vznikla vyplatením finančnej náhrady

poškodenému ppráp. , na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné

ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a jasne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu,

pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie

veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Odvolací súd

sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý považoval žalobu v celom rozsahu

za dôvodnú a zároveň rozhodol správne aj o uplatnenom príslušenstve - úrokov z omeškania

po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty stanovenej vo výzve, ktorú si žalovaný prevzal dňa

19.8.2009, preto sa do omeškania so žalovanou sumou dostal od 4.9.2009...“

12. Skutkové a právne závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené

riadne a presvedčivo, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s argumentom

sťažovateľa uvedeným v sťažnosti týkajúcim sa oslobodzujúceho trestného rozsudku.

Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol

výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej

miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv

zaručených a dohovoru. Právne posúdenie sťažovateľovej

veci zo strany krajského súdu je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo

arbitrárnosti.

13. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie

majúce požadovanú kvalitu v zmysle a dohovoru).

14. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,

s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (). Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom

rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a tiež jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv.

16. Na základe uvedených skutočností vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018