Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 354/2018
PDF · 184.99 KB
No categories available
III. ÚS 354/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Pavlom Kissom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 4/2017
z 30. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 4/2017
z 30. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že vo veci žalobcu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo“) proti sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie sumy 696,55 €
s prísl. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 36 C 187/2010
z 11. apríla 2016 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 696,55 € s 9 %-
ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 4. septembra 2009 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, pričom žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom krajský
súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a stranám
sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. Sťažovateľ vytkol, že skutkové a právne závery krajského súdu sú zjavne
arbitrárne, nezohľadňujú konkrétne okolnosti daného prípadu a došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Tiež poukázal na nasledujúce skutočnosti:
«Odvolací súd, spolu so súdom prvej inštancie vec v prvom rade nesprávne právne posúdili,
keď pri celkovom právnom posúdení veci vychádzali okrem iného zo zákona č. 328/2002
Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Pre právne posúdenie je v tomto prípade dôležitý rozsudok Okresného súdu
Košice I z 09.marca 2010, sp. zn. 5T 4/2009 v spojení s Uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 20. mája 2010, sp. zn. 7 To 43/2010, ktorými bol sťažovateľ oslobodený
spod obžaloby z trestného činu útoku na verejného činiteľa, najmä z dôvodu, že verejný
činiteľ prekročil svoje právomoci a teda v danom prípade nepožíval ochranu verejného
činiteľa. Pokiaľ teda pri danom incidente nevystupoval ako verejný činiteľ, ale ako
súkromná osoba, nebol dôvod zo strany Ministerstva vnútra SR, aby mu preplácal zranenia,
ktoré ako súkromná osoba utrpel a už vôbec nebol dôvod, aby si následne takto preplatené
bolestné potom vymáhalo Ministerstvo vnútra SR (ďalej len „ministerstvo“) od sťažovateľa.
Sťažovateľ má teda za to, že v tomto prípade nebolo ministerstvo aktívne vecne
legitimovaným subjektom, keďže došlo k zraneniu príslušníka PZ, avšak iba ako fyzickej
osoby, nie ako verejného činiteľa, teda v danom prípade nemalo dôjsť k uhradeniu náhrady
za bolestné zo strany ministerstva a následnému vymáhaniu regresného nároku
od sťažovateľa. Do úvahy prichádza iba náhrada za bolestné, ktorú by si uplatnil voči
sťažovateľovi priamo príslušník PZ ako fyzická osoba.»
4. Sťažovateľ považuje posúdenie krajského súdu o aktívnej vecnej legitimácii
ministerstva, ktorého nárok vyplýva z § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, za nespravodlivé, „majúce zásadný vplyv na výsledok celého konania
a má za to, že ministerstvu nič nedlhuje a nie je s ním ani v žiadnom zmluvnom ani
mimozmluvnom vzťahu, z ktorého by bolo možné od neho požadovať regresnú náhradu,
za plnenie, ktoré ministerstvo uhradilo príslušníkovi PZ pri vykonávaní zákroku, pri ktorom
nepožíval ochranu verejného činiteľa a teda konal ako súkromná osoba“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu prikázal zaplatiť sťažovateľovi náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
10. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu,
pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu
nemajúci oporu v zákone. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol nasledujúce:
„... 19. V zmysle citovaného ustanovenia § 114 ods. 5 zákona o sociálnom zabezpečení
policajtov má žalobca, ktorý vyplatil poškodenému ppráp. finančnú
náhradu za služobný úraz, ktorý utrpel pri služobnom zákroku, právo na vymáhanie
vyplatenej sumy od osoby, ktorá zavinila tento úraz. V danom prípade to bol nepochybne
žalovaný, ktorý sa správal pri služobnom zákroku agresívne a museli byť voči nemu použité
donucovanie prostriedky, pričom skutočnosť, že poškodený utrpel zranenia práve
pri vykonávaní služobných povinností sú osvedčené listinnými dôkazmi - úradnými
záznamami a rozhodnutiami, ako aj svedeckými výpoveďami. Nie je možné prisvedčiť
obrane odvolateľa o nesprávnosti rozhodnutí o priznaní finančnej náhrady poškodenému,
ktoré boli vydané v zmysle zákona o správnom konaní vychádzajúc z lekárskeho posudku
o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, pričom rozhodnutie Krajského
riaditeľstva PZ v Košiciach bolo podrobené prieskumu Ministerstvom vnútra SR, ako
aj Najvyšším súdom SR. Jedná sa teda o správne rozhodnutia ( rozhodnutia vydané
v správnom konaní), ktoré súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený po obsahovej
stránke preskúmavať (v takomto konaní je oprávnený skúmať iba, či rozhodnutie bolo
vydané správnym orgánom na to oprávneným a či obsahuje po formálnej stránke všetky
podstatné náležitosti). Toto rozhodnutie nepodlieha preskúmavacej činnosti súdu
v občianskom súdnom konaní a v tomto konaní súd iba z neho vychádza.
20.Súd prvej inštancie vychádzal zo správnej úvahy, že žalobca sa svojho nároku domáha
v zmysle ust. § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002, ktorý upravuje jeho regresný nárok s tým,
že sa nejedná o nárok na náhradu škody na zdraví poškodeného podľa Občianskeho
zákonníka, ale svojím charakterom sa jedná o samostatný nárok na náhradu škody a má
povahu špeciálneho ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Obč.zákonníka o náhrade
škody. Na základe uvedeného postupoval správne, pokiaľ vychádzal z úvahy, že právny
vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené riadi
ustanoveniami Obč.zákonníka o náhrade škody, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal.
Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s námietkou aktívnej vecnej legitimácie.
21. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie rovnako správne vychádzal z úvahy, že je
v občianskom súdnom konaní viazaný iba výrokom oslobodzujúceho trestného rozsudku,
teda rozhodnutím o tom, že nebol spáchaný trestný čin, čo však neznamená, že nedošlo
k protiprávnemu konaniu žalovaného. Odvolací súd zdôrazňuje, že škoda môže byť
spôsobená nielen konaním, ktoré napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého
trestného činu, ale môže byť spôsobená aj iným protiprávnym konaním, ktoré tieto znaky
nenapĺňa. Preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že jeho úlohou bolo zistiť,
či žalovaný spôsobil protiprávnym konaním (bez ohľadu na to, že toto jeho konanie
nenaplnilo znaky trestného činu) poškodenie zdravia príslušníka policajného zboru,
v dôsledku ktorého bola poškodenému vyplatená zo strany žalobcu finančná náhrada.
Na základe vykonaného dokazovania súd v danom prípade správne uzavrel, že bolo
preukázané, že konaním žalovaného došlo k poškodeniu zdravia policajta
a správne sa vyporiadal aj s námietkami žalovaného, keď uzavrel, že v danom
prípade žalovaný v nutnej obrane nekonal, neodrážal útok, ktorý mu priamo hrozil alebo
trval, pretože bolo povinnosťou žalovaného na výzvu príslušníkov policajného zboru upustiť
od protiprávneho konania, avšak on tak neučinil, a preto bolo povinnosťou príslušníkov
policajného zboru vykonávajúcich služobný zákrok uskutočniť všetky kroky k tom, aby
zo strany žalovaného k protiprávnemu konaniu nedochádzalo. Súd prvej inštancie
sa dostatočne vysporiadal aj s námietkou žalovaného vo vzťahu k prípadnému
spoluzavineniu, keď konštatoval, že poškodený príslušník policajného zboru si plnil svoje
služobné povinnosti a postupoval aj v súlade s § 415 OZ, neprevádzal žiaden zavinený
protiprávny úkon a preto tu nemožno hovoriť o spoluzavinení.
22. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto odvolací súd považuje za vecne správny,
majúc za to, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie žalobného návrhu a priznanie náhrady
škody žalobcovi. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej
inštancie k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery
o tom, že žalovaný zavinil škodu, ktorá žalobcovi vznikla vyplatením finančnej náhrady
poškodenému ppráp. , na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné
ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a jasne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu,
pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Odvolací súd
sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý považoval žalobu v celom rozsahu
za dôvodnú a zároveň rozhodol správne aj o uplatnenom príslušenstve - úrokov z omeškania
po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty stanovenej vo výzve, ktorú si žalovaný prevzal dňa
19.8.2009, preto sa do omeškania so žalovanou sumou dostal od 4.9.2009...“
12. Skutkové a právne závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené
riadne a presvedčivo, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s argumentom
sťažovateľa uvedeným v sťažnosti týkajúcim sa oslobodzujúceho trestného rozsudku.
Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol
výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej
miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdenie sťažovateľovej
veci zo strany krajského súdu je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo
arbitrárnosti.
13. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie
majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
14. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,
s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom
rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a tiež jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv.
16. Na základe uvedených skutočností vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2018