Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 327/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

19. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti IMOL, s. r. o.,

Lipnická 2A, Dunajská Lužná, zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom Kadelom,

Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a v Listiny základných práv a slobôd, práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi

verejnej moci zaručeného v a v

Listiny základných práv s slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti IMOL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. apríla 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IMOL, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a v

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej

moci zaručeného v a v listiny uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka podanou

žalobou domáhala priznania jej náhrady škody v sume 464 224,06 € s príslušenstvom

(úroky z omeškania) spôsobenej jej nezákonným úradným postupom stavebného úradu –

obec (ďalej len „stavebný úrad“). Stavebný úrad vydal v konaní

iniciovanom návrhom sťažovateľky územné rozhodnutie o umiestnení stavby (radovo

i samostatne stojacích domov vrátane infraštruktúry) a následne aj stavebné povolenia,

avšak v procese prijímania týchto rozhodnutí nekonal ako s účastníkom konania

aj so spoločnosťou , a to aj napriek tomu, že sťažovateľka už vo svojom návrhu

na územné konanie označila aj tento subjekt ako dotknutý, takže v dôsledku tohto

pochybenia stavebného úradu musel napokon svoje rozhodnutia ako nezákonné zrušiť,

v dôsledku čoho mala sťažovateľke vzniknúť skutočná škoda v sume 81 159,13 € a tiež ušlý

zisk v sume 383 064,93 €. Sumu ušlého zisku sťažovateľka vyčíslila ako sumu rovnajúcu sa

rozdielu medzi sumou, ktorú by získala predajom projektovej dokumentácie a tiež

pozemkov, ktorých sa týkalo územné rozhodnutie a stavebné povolenia stavebného úradu

a ktoré sa sťažovateľka ako budúci predávajúci zaviazala najneskôr do 30. marca 2009

v zmluve o budúcej kúpnej zmluve (zmluva bola uzavretá po právoplatnosti územného

rozhodnutia, pozn.) predať budúcemu kupujúcemu obchodnej spoločnosti

(ďalej len ,,budúci kupujúci“) za kúpnu cenu 1 025 433,18 € [(pozostávajúcu z ceny

za nehnuteľnosti v sume 964 024,43 € a ceny za projektovú dokumentáciu v sume

61 408,75 €), tento zamýšľaný predaj sa však neuskutočnil práve v dôsledku zrušenia

rozhodnutí stavebným úradom, kvôli čomu si sťažovateľka nemohla splniť svoj zmluvný

záväzok voči budúcemu kupujúcemu, ktorý 11. júna 2009 od zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve odstúpil], a sumou, ktorú sťažovateľka vynaložila zo svojho pre účely obstarania

predmetu budúcej zamýšľanej kúpy v celkovej výške 642 368,25 € (pozostávajúcu

z nadobúdacej ceny nehnuteľností v sume 611 000 € a z nákladov na spracovanie

projektovej dokumentácie v sume 31 368,25 €). Sťažovateľka si tak uplatnila nárok

na náhradu ušlého zisku v sume 383 064,93 € (rozdiel medzi budúcou kúpnou

cenou 1 025 433,18 € a obstarávacími nákladmi 642 368,25 €). Nárok na náhradu

skutočnej škody, ktorú si sťažovateľka uplatnila v sume 81 159,13 €, odôvodnila nákladmi,

ktoré vynaložila na spracovanie projektovej dokumentácie v sume 31 368,25 €,

a zo sumy 49 790,88 €, ktorú sťažovateľka zaplatila budúcemu kupujúcemu ako zmluvnú

pokutu za nedodržanie zmluvného záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2013 z časti žalobe

sťažovateľky vyhovel a z titulu „nesprávneho úradného postupu stavebného úradu, ktorý

mal vyústiť do nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo z tohto dôvodu zrušené“, jej priznal

nárok na náhradu škody v sume 434 183,56 € s 9 % úrokom z omeškania, ktorá škoda

pozostávala zo skutočnej škody a z ušlého zisku a vo zvyšku žalobu sťažovateľky zamietol.

Zamietnutie časti žalobného nároku sťažovateľky okresný súd odôvodnil jej nesprávnym

výpočtom konečnej ceny nehnuteľností, ktoré sťažovateľka na základe budúcej kúpnej

2

zmluvy zamýšľala predať, a to vzhľadom na ich výmeru a cenu za 1 m.

4. Krajský súd o odvolaní tak sťažovateľky, ako aj stavebného úradu rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2016, ktorým ako vecne správny potvrdil

rozsudok okresného súdu v jeho žalobe vyhovujúcom výroku a v žalobu zamietajúcom

výroku rozsudok okresného súdu zmenil tak, že aj v tejto časti žalobe vyhovel

a sťažovateľke priznal nárok na náhradu škody aj v sume 30 040,50 € s 9 % úrokom

z omeškania, dôvodiac tým, že nepriznanie tejto časti žalovaného nároku nespočívalo

v nesprávnom výpočte ceny nehnuteľností, ale jeho nepriznanie bolo následkom toho,

že okresný súd nezohľadnil pri učení sumy ušlého zisku aj sumu, za ktorú sa sťažovateľka

v zmluve o budúcej kúpnej zmluve zaviazala predať projekt stavby. Krajský súd konštatoval

správnosť postupu okresného súdu a právny dôvod sťažovateľkou uplatneného nároku

na náhradu škody vyhodnotil ako nárok odôvodnený v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom stavebného úradu.

5. V dovolacom konaní najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2017 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2016

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu odklonu krajského súdu od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo veci posúdenia právnej otázky kvalifikácie

zodpovednostného vzťahu podľa príslušných ustanovení

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“),

v závislosti od toho, či sa postup orgánu verejnej moci prejaví v jeho rozhodnutí, a teda

či tento zodpovednostný vzťah orgánu verejnej moci bude založený na jeho nesprávnom

úradnom postupe alebo na nezákonnom rozhodnutí, v ktorom bol prípadný nesprávny

úradný postup zhmotnený.

6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta ústavnú

neudržateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, resp. ústavnú neudržateľnosť ním

vyslovených „... dvoch všeobecných právnych názorov...“, a to názoru o tom, že v danom

prípade sa sťažovateľka mala domáhať nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím,

a nie nesprávnym úradným postupom, a názoru, že v prípade vzniku povinnosti zaplatiť

zmluvnú pokutu je jedinou príčinou vzniku tejto povinnosti iba porušenie zmluvnej

povinnosti a iná okolnosť (teda aj nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup)

je vylúčená.

7. Pokiaľ ide o prvý zo zmienených všeobecných právnych názorov najvyššieho

súdu, sťažovateľka je toho názoru, že odvolací (krajský) súd, ktorého (pre ňu priaznivé)

rozhodnutie bolo najvyšším súdom zrušené, sa v skutočnosti od neho neodchýlil, pretože

krajský súd si ho bol vedomý, avšak „... v prípade Sťažovateľa ho neaplikoval, nakoľko

dospel ku skutkovému zisteniu, že príčinou vzniku škody u Sťažovateľa bol výlučne

nesprávny úradný postup Obce v Územnom konaní“, s čím sa sťažovateľka stotožňuje,

takže najvyšším súdom uvádzaný prvý všeobecne zaužívaný právny názor bol podľa

sťažovateľky na jej prípad neaplikovateľný. Sťažovateľka zdôraznila, že územné

rozhodnutie bolo vydané v jej prospech, a teda jej nemohlo spôsobiť škodu, preto

v jej prípade neprichádzalo do úvahy domáhať sa náhrady škody nezákonným rozhodnutím.

Podľa sťažovateľky „Pri zisťovaní príčinnej súvislosti medzi určitou skutočnosťou

a spôsobenou škodou je vždy potrebné zodpovedať otázku, či by škoda vznikla aj vtedy,

ak by tejto skutočnosti nebolo. Pokiaľ sa zistí, že by škoda vznikla aj bez tejto skutočnosti,

medzi touto skutočnosťou a vznikom škody nie je príčinná súvislosť.

Aplikujúc uvedené na Spor, je nutné dospieť k záveru, že aj keby nebolo Územného

rozhodnutia, škoda by Sťažovateľovi aj tak vznikla.

Škoda totiž nevznikla preto, že bolo vydané Územné rozhodnutie, ale preto,

že v Územnom konaní nebolo v stanovenej lehote vydané právoplatné územné rozhodnutie

bez vád, ktorého existencia bola podmienkou na uzatvorenie Budúcej kúpnej zmluvy,

z ktorej mal Sťažovateľ dosiahnuť zisk.“.

8. V súvislosti s druhým najvyšším súdom vysloveným všeobecne uznaným právnym

názorom sťažovateľka namieta jeho nesprávnosť, pretože „... Podmienkou, aby bola určitá

príčina vzniku škody posúdená ako právne relevantná totiž nie je to, či táto príčina

bezprostredne predchádza vzniku škody (ako uvádza NS SR), ale to, či ide o príčinu, ktorá

bola pre vznik škody rozhodujúca a podstatná.

Podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody je pritom tá príčina, ktorá, keby

nenastala, škoda by nevznikla (a to bez ohľadu na to, či táto príčina predchádzala vzniku

škody bezprostredne alebo nie).

Prvotnou, rozhodujúcou a právne relevantnou príčinou vzniku škody u Sťažovateľa

vo forme ním zaplatenej zmluvnej pokuty bol nesprávny úradný postup Obce v Územnom

konaní; a nie porušenie zmluvnej povinnosti Sťažovateľom.

Porušenie zmluvnej povinnosti Sťažovateľom - splnenie ktorej bolo zabezpečené

zmluvnou pokutou - bolo iba jednou z reťazca skutočností vyvolaných nesprávnym úradným

postupom Obce, ktoré nakoniec spôsobili, že Sťažovateľ musel zaplatiť zmluvnú pokutu.“.

V tejto spojitosti sťažovateľka dodáva, že náhrady tejto časti skutočnej škody

(t. j. pokiaľ ide o náhradu ňou zaplatenej zmluvnej pokuty) sa nemohla domáhať z titulu

nezákonného rozhodnutia stavebného úradu, ale iba z titulu jeho nesprávneho úradného

postupu, pretože v tom dôsledku, že rozhodnutie stavebného úradu bolo vydané v jej

prospech, ona sama nemohla podať proti nemu opravný prostriedok, takže by nesplnila

zákonnú dikciu podľa prvej vety § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorej

„Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy,

ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa

osobitných predpisov.“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:

„Prvý právny názor je v tomto prípade neaplikovateľný. Druhý právny názor

je nesprávny. Uvedenými právnymi názormi NS SR de facto odňal Sťažovateľovi jeho

ústavné právo na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci, ako aj jeho ústavné

právo na súdnu ochranu.“

10. Podľa sťažovateľky jej teda nemohla vzniknúť škoda nezákonným rozhodnutím

vydaným v územnom konaní, pretože škoda by jej bola vznikla, aj keby toto nezákonné

územné rozhodnutie nebolo vydané vôbec, pretože podmienkou uzavretia budúcej kúpnej

zmluvy bolo vydanie právoplatného územného rozhodnutia bez vád, avšak jeho absencia

spôsobila, že sťažovateľka nemohla uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu, takže či už absencia

územného rozhodnutia (jeho nevydanie) alebo vydanie nezákonného územného rozhodnutia

(čo bol prípad sťažovateľky) by vyvolali u sťažovateľky ten istý následok, a to vznik škody,

preto podľa sťažovateľky nie je daná existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným

územným rozhodnutím a jej vzniknutou škodou. Vzhľadom na to podľa sťažovateľky

v jej prípade mohlo dôjsť k vzniku škody len v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným

postupom, tak ako to v najvyšším súdom zrušenom rozhodnutí konštatoval krajský súd.

11. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivý proces malo

podľa sťažovateľky dôjsť ústavne neudržateľným odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu

tým, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k zrušeniu právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia krajského súdu, čím mal byť u sťažovateľky narušený princíp právnej istoty

v nemennosť rozhodnutia, a napokon aj tým, že najvyšší súd mal napádaným rozhodnutím

rozhodnúť o dovolaní, ktoré nebolo podľa nej procesne prípustné.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej

moci podľa článku 46 ods. 3 SR a podľa článku 36 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd, základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR

a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2017,

sp. zn. , porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2017,

sp. zn. , sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania

o Sťažnosti na účet právneho zástupcu Sťažovateľa, a to v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

16. Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky

v podstatnej časti odôvodnil takto:

«... najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (viď ,

a ) vysvetlil, že „nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu

konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za situácie, že tieto následky mali

za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje

predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich

posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho

rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu

rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím ( a nasl. ).“...

Rozhodnutia najvyššieho súdu, časti ktorých sú citované vyššie..., spočívajú

na názore, že „ak orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia,

za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne

posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti

či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu

rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu môžu byť hodnotené v zmysle ustanovení

upravujúcich nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup teda nie je možné

považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím

rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním

vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej

podobe či za iných okolností.“

Berúc na zreteľ vyššie uvedené bude úlohou súdov nižších inštancií posúdenie

všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu vo vzťahu ku každému jednotlivému

nároku.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolania žalovanej a obce

je nielen prípustné z dôvodu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ), ale tiež dôvodné, lebo

spočíva v nesprávnom právnom posúdení ( ).

So zreteľom na to dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( v spojení s ).»

17. V súvislosti s preskúmaním sťažovateľkou napádaného rozhodnutia najvyššieho

súdu, ktoré nie je rozhodnutím konečným, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou

(m. m. , , ) v prvom rade podotýka, že ústavný

súd síce zásadne nepripúšťa ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré nie je konečné, avšak

to neznamená, že sa nemôžu vyskytnúť prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú spôsobilé

citeľne zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním

ústavne nekonformného záväzného právneho názoru na riešenie veci, ktorý súd nižšieho

stupňa nemôže nerešpektovať, hoci by sám mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným

poriadkom. Ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzickým a právnickým

osobám ústavným súdom by nebola účinná, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť

a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť skôr, než skončí konanie vo veci

konečným rozhodnutím. Ak by ústavný súd zotrval na kategorickom závere o neprípustnosti

ústavnej sťažnosti proti kasačným rozhodnutiam, ocitla by sa časť súdneho konania celkom

mimo záber akejkoľvek kontroly, lebo by de facto bola týmto súdom daná takmer

neobmedzená kasačná právomoc, keď prípadné vybočenie z medzí spravodlivého procesu

by súd nižšej inštancie nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna ochrana práv účastníkov

konania by bola rovnako, cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti, vylúčená. Treba dodať,

že tieto závery vychádzajú z účelu samotného konania o ústavnej sťažnosti, ktorým

je ochrana základných práv a slobôd jednotlivca podľa . Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd aj v danom prípade vecne preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu z hľadiska materiálnoprávnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky.

18. Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd svoje vo vzťahu

k rozhodnutiu krajského súdu zrušujúce rozhodnutie založil na premise, že v prípade,

že sa nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci konajúceho v mene štátu odzrkadlí

v jeho rozhodnutí, tak v takom prípade sa možno domáhať nároku na náhradu škody

spôsobenej takouto činnosťou orgánu verejnej moci len z titulu jeho nezákonného

rozhodnutia, ktorým bol celý tento jeho nesprávny úradný postup zisťovania predpokladov

na jeho vydanie zavŕšený, a nie z titulu nesprávneho úradného postupu, tak ako to ustálil

krajský súd a pred ním okresný súd a tiež sťažovateľka. Podľa ústavného súdu je tento záver

najvyššieho súdu ústavne udržateľný a neodporuje zmyslu a účelu aplikovanej právnej

úpravy zákona o zodpovednosti za škodu a ani účelu konania o náhrade škody spôsobenej

nositeľom verejnej moci, a to už len z jednoduchého dôvodu, že na nezákonnosti nemožno

stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné

postaviť zákonné rozhodnutie. Inými slovami, ak je nesprávny úradný postup zavŕšený

rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné,

a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu

škody len z titulu jemu predchádzajúceho nesprávneho postupu, a v druhom rade, ak by sme

aj v tomto smere prisvedčili argumentácii sťažovateľky, žeby pri uplatnení si nároku

na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci bolo možné „ignorovať“ (opomenúť)

rozhodnutie, ktoré vzišlo z nesprávneho (nezákonného) postupu, a konvalidovať si orgánom

verejnej moci spôsobenú škodu len z titulu tohto nesprávneho postupu, bol by tým nastolený

neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom orgánu verejnej moci poškodený subjekt síce

akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne

by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu.

19. Pokiaľ ide o obrannú argumentáciu sťažovateľky, že uvedená judikatúra

najvyššieho súdu je na jej prípad neaplikovateľná, pretože podľa nej nevznikla škoda

v príčinnej súvislosti s územným rozhodnutím, ktoré bolo ako nezákonné zrušené, keďže

škoda by jej vznikla, aj keby toto územné rozhodnutie nebolo vôbec vydané, keďže

predpokladom na uzavretie budúcej kúpnej zmluvy bolo vydanie územného rozhodnutia,

avšak bez vád, a teda nie je daná existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným

(vadným) územným rozhodnutím a jej vzniknutou škodou, a že sa nemohla domáhať

náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia aj preto, žeby nemohla splniť zákonný

predpoklad na jej priznanie stanovený v § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu,

a to aby toto rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené na základe ňou ako poškodenej

podaného opravného prostriedku, ktorý však ona nemohla podať, keďže toto rozhodnutie

bolo vydané v jej prospech, a teda nebola osobou oprávnenou na jeho podanie, je nutné

podotknúť nasledujúce.

20. Uvedené úvahy sťažovateľky neobstoja nielen v interakcii s už uvedenou

judikatúrou najvyššieho súdu, ale ani v interakcii okolností danej veci. V danom prípade

by sťažovateľke objektívne nemohla vzniknúť škoda nevydaním územného

rozhodnutia, resp. v daných okolnostiach by takáto situácia nemohla vôbec nastať, pretože

v čase, keď sťažovateľka uzavrela s budúcim kupujúcim zmluvu o budúcej kúpenej zmluve

z 15. septembra 2008, už bolo vydané územné rozhodnutie z 31. júla 2008, ktoré dokonca

v tej dobe 3. septembra 2008 už nadobudlo aj právoplatnosť. Okrem toho vzhľadom na to,

že predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 15. septembra 2008 bol záväzok

sťažovateľky uzavrieť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu o predaji pozemkov

a projektovej dokumentácie po vydaní územného rozhodnutia (vydanie stavebných povolení

nemalo byť predpokladom uzavretia budúcej kúpnej zmluvy, pozn.), môže vzniknúť

dôvodná pochybnosť o dobromyseľnosti sťažovateľky k priebehu územného konania, ktorá

napriek tomu, že v čase uzatvárania zmluvy o budúcej kúpnej zmluve už existovalo

„právoplatné“ územné rozhodnutie (u ktorého platí domnienka správnosti a zákonnosti

do doby, pokiaľ sa nepreukáže opak, pozn.), nepristúpila priamo k uzavretiu kúpnej zmluvy,

na uzavretie ktorej bola už v tom čase splnená podmienka existencie právoplatného

územného rozhodnutia, ale sa k tejto povinnosti aj pod hrozbou vysokej zmluvnej pokuty

zaviazala v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, a to v čase, keď ešte nebolo možné objektívne

predpokladať, žeby toto územné rozhodnutie mohlo byť zrušené. Aj z tohto dôvodu

sa myšlienková konštrukcia sťažovateľky o tom, že škoda by jej vznikla aj v prípade

nevydania územného rozhodnutia, javí ako účelová a vyfabulovaná. Pokiaľ by

aj sťažovateľka argumentovala, že pristúpila k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve,

a nie priamo k uzavretiu kúpnej zmluvy, hoci v tom čase už existovalo právoplatné územné

rozhodnutie, pretože v tom čase ešte nevlastnila pozemky, ktoré sa v zmluve o budúcej

kúpnej zmluve zaviazala predať, aj táto argumentácia by sa vo vzťahu k jej

dobromyseľnosti mohla javiť ako samoúčelná, keďže aj napriek tomu, že sťažovateľka mala

o kúpe týchto pozemkov uzavretú s ich vlastníkmi zmluvu o budúcej kúpnej zmluve

už 10. januára 2008, tak k jej uzavretiu nedošlo ani po vydaní právoplatného územného

rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj vzhľadom

na spochybnenie argumentácie sťažovateľky o jej dobromyseľnosti, na čom bolo založené

najvyšším súdom zrušené rozhodnutie krajského súdu, možno predmetnú obrannú

argumentáciu sťažovateľky považovať za nedôvodnú.

21. V kontexte danej veci nemôže byť v napádanom rozhodnutí uvedená judikatúra

najvyššieho súdu popretá ani argumentáciou sťažovateľky o tom, že si nemohla uplatniť

nárok na náhradu škody nezákonným územným rozhodnutím, pretože proti nemu nemohla

podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu podať opravný prostriedok, keďže bolo

v jej prospech. Avšak podľa úplného znenia označeného ustanovenia účinného v čase

nadobudnutia právoplatnosti územného rozhodnutia „Právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému

rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.“. Z citovaného je

zrejmé, že splnenie podmienky podania opravného prostriedku proti nezákonnému

rozhodnutiu nebolo (a nie je) obligatórne, pričom sťažovateľka neuviedla žiadne dôvody,

kvôli ktorým by sa jej prípad nemal považovať za prípad hodný osobitného zreteľa,

pre ktoré opravný prostriedok nepodala.

22. Nad rámec možno podotknúť, že v prípade stotožnenia sa s argumentáciou

sťažovateľky, že k neuzavretiu budúcej kúpnej zmluvy došlo výlučne iba nesprávnym

úradným postupom, nie však nezákonným územným rozhodnutím, tak ako to ustálil

najvyšší súd, vyvstáva otázka podporujúca pochybnosť o dobromyseľnosti sťažovateľky,

z akého dôvodu sťažovateľka ňou namietaný nesprávny úradný postup nespochybňovala

ešte počas územného konania pred vydaním územného rozhodnutia (zo súdnych rozhodnutí

vyplýva, že stavebný úrad v danej veci nariadil ústne pojednávanie spojené s miestnym

zisťovaním, pozn.).

23. Vo vzťahu k odôvodneniu sťažovateľky týkajúcemu sa podmienok

na priznanie/nepriznanie jej nároku na náhradu zmluvnej pokuty ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na zrušenie rozhodnutia krajského súdu ako celku a vrátenie mu veci

najvyšším súdom na ďalšie konanie by s poukazom na princíp subsidiarity vyjadrený

v bolo v tejto časti stanovisko ústavného súdu predčasné.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že sťažnosťou napádané

rozhodnutie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle

či arbitrárnosti, a preto v príčinnej súvislosti s ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu

sťažovateľkou označených práv. Uvedené závery boli podkladom, na základe ktorého

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia všeobecného súdu (najvyššieho súdu), ako aj rozhodnutie o priznaní

sťažovateľke úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo slobôd

( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018