Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)I. ÚS 327/2018
PDF · 259.82 KB
No categories available
I. ÚS 327/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
19. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti IMOL, s. r. o.,
Lipnická 2A, Dunajská Lužná, zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom Kadelom,
Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi
verejnej moci zaručeného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 3
Listiny základných práv s slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 2/2017 z 30. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti IMOL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. apríla 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IMOL, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj základného práva na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej
moci zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 3 listiny uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 2/2017 z 30. novembra 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 63/2011 sa sťažovateľka podanou
žalobou domáhala priznania jej náhrady škody v sume 464 224,06 € s príslušenstvom
(úroky z omeškania) spôsobenej jej nezákonným úradným postupom stavebného úradu –
obec (ďalej len „stavebný úrad“). Stavebný úrad vydal v konaní
iniciovanom návrhom sťažovateľky územné rozhodnutie o umiestnení stavby (radovo
i samostatne stojacích domov vrátane infraštruktúry) a následne aj stavebné povolenia,
avšak v procese prijímania týchto rozhodnutí nekonal ako s účastníkom konania
aj so spoločnosťou , a to aj napriek tomu, že sťažovateľka už vo svojom návrhu
na územné konanie označila aj tento subjekt ako dotknutý, takže v dôsledku tohto
pochybenia stavebného úradu musel napokon svoje rozhodnutia ako nezákonné zrušiť,
v dôsledku čoho mala sťažovateľke vzniknúť skutočná škoda v sume 81 159,13 € a tiež ušlý
zisk v sume 383 064,93 €. Sumu ušlého zisku sťažovateľka vyčíslila ako sumu rovnajúcu sa
rozdielu medzi sumou, ktorú by získala predajom projektovej dokumentácie a tiež
pozemkov, ktorých sa týkalo územné rozhodnutie a stavebné povolenia stavebného úradu
a ktoré sa sťažovateľka ako budúci predávajúci zaviazala najneskôr do 30. marca 2009
v zmluve o budúcej kúpnej zmluve (zmluva bola uzavretá po právoplatnosti územného
rozhodnutia, pozn.) predať budúcemu kupujúcemu obchodnej spoločnosti
(ďalej len ,,budúci kupujúci“) za kúpnu cenu 1 025 433,18 € [(pozostávajúcu z ceny
za nehnuteľnosti v sume 964 024,43 € a ceny za projektovú dokumentáciu v sume
61 408,75 €), tento zamýšľaný predaj sa však neuskutočnil práve v dôsledku zrušenia
rozhodnutí stavebným úradom, kvôli čomu si sťažovateľka nemohla splniť svoj zmluvný
záväzok voči budúcemu kupujúcemu, ktorý 11. júna 2009 od zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve odstúpil], a sumou, ktorú sťažovateľka vynaložila zo svojho pre účely obstarania
predmetu budúcej zamýšľanej kúpy v celkovej výške 642 368,25 € (pozostávajúcu
z nadobúdacej ceny nehnuteľností v sume 611 000 € a z nákladov na spracovanie
projektovej dokumentácie v sume 31 368,25 €). Sťažovateľka si tak uplatnila nárok
na náhradu ušlého zisku v sume 383 064,93 € (rozdiel medzi budúcou kúpnou
cenou 1 025 433,18 € a obstarávacími nákladmi 642 368,25 €). Nárok na náhradu
skutočnej škody, ktorú si sťažovateľka uplatnila v sume 81 159,13 €, odôvodnila nákladmi,
ktoré vynaložila na spracovanie projektovej dokumentácie v sume 31 368,25 €,
a zo sumy 49 790,88 €, ktorú sťažovateľka zaplatila budúcemu kupujúcemu ako zmluvnú
pokutu za nedodržanie zmluvného záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 63/2011 z 21. októbra 2013 z časti žalobe
sťažovateľky vyhovel a z titulu „nesprávneho úradného postupu stavebného úradu, ktorý
mal vyústiť do nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo z tohto dôvodu zrušené“, jej priznal
nárok na náhradu škody v sume 434 183,56 € s 9 % úrokom z omeškania, ktorá škoda
pozostávala zo skutočnej škody a z ušlého zisku a vo zvyšku žalobu sťažovateľky zamietol.
Zamietnutie časti žalobného nároku sťažovateľky okresný súd odôvodnil jej nesprávnym
výpočtom konečnej ceny nehnuteľností, ktoré sťažovateľka na základe budúcej kúpnej
2
zmluvy zamýšľala predať, a to vzhľadom na ich výmeru a cenu za 1 m.
4. Krajský súd o odvolaní tak sťažovateľky, ako aj stavebného úradu rozhodol
rozsudkom sp. zn. 5 Co 35/2014 z 28. júna 2016, ktorým ako vecne správny potvrdil
rozsudok okresného súdu v jeho žalobe vyhovujúcom výroku a v žalobu zamietajúcom
výroku rozsudok okresného súdu zmenil tak, že aj v tejto časti žalobe vyhovel
a sťažovateľke priznal nárok na náhradu škody aj v sume 30 040,50 € s 9 % úrokom
z omeškania, dôvodiac tým, že nepriznanie tejto časti žalovaného nároku nespočívalo
v nesprávnom výpočte ceny nehnuteľností, ale jeho nepriznanie bolo následkom toho,
že okresný súd nezohľadnil pri učení sumy ušlého zisku aj sumu, za ktorú sa sťažovateľka
v zmluve o budúcej kúpnej zmluve zaviazala predať projekt stavby. Krajský súd konštatoval
správnosť postupu okresného súdu a právny dôvod sťažovateľkou uplatneného nároku
na náhradu škody vyhodnotil ako nárok odôvodnený v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom stavebného úradu.
5. V dovolacom konaní najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo 2/2017
z 30. novembra 2017 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 35/2014 z 28. júna 2016
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu odklonu krajského súdu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo veci posúdenia právnej otázky kvalifikácie
zodpovednostného vzťahu podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“),
v závislosti od toho, či sa postup orgánu verejnej moci prejaví v jeho rozhodnutí, a teda
či tento zodpovednostný vzťah orgánu verejnej moci bude založený na jeho nesprávnom
úradnom postupe alebo na nezákonnom rozhodnutí, v ktorom bol prípadný nesprávny
úradný postup zhmotnený.
6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta ústavnú
neudržateľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, resp. ústavnú neudržateľnosť ním
vyslovených „... dvoch všeobecných právnych názorov...“, a to názoru o tom, že v danom
prípade sa sťažovateľka mala domáhať nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím,
a nie nesprávnym úradným postupom, a názoru, že v prípade vzniku povinnosti zaplatiť
zmluvnú pokutu je jedinou príčinou vzniku tejto povinnosti iba porušenie zmluvnej
povinnosti a iná okolnosť (teda aj nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup)
je vylúčená.
7. Pokiaľ ide o prvý zo zmienených všeobecných právnych názorov najvyššieho
súdu, sťažovateľka je toho názoru, že odvolací (krajský) súd, ktorého (pre ňu priaznivé)
rozhodnutie bolo najvyšším súdom zrušené, sa v skutočnosti od neho neodchýlil, pretože
krajský súd si ho bol vedomý, avšak „... v prípade Sťažovateľa ho neaplikoval, nakoľko
dospel ku skutkovému zisteniu, že príčinou vzniku škody u Sťažovateľa bol výlučne
nesprávny úradný postup Obce v Územnom konaní“, s čím sa sťažovateľka stotožňuje,
takže najvyšším súdom uvádzaný prvý všeobecne zaužívaný právny názor bol podľa
sťažovateľky na jej prípad neaplikovateľný. Sťažovateľka zdôraznila, že územné
rozhodnutie bolo vydané v jej prospech, a teda jej nemohlo spôsobiť škodu, preto
v jej prípade neprichádzalo do úvahy domáhať sa náhrady škody nezákonným rozhodnutím.
Podľa sťažovateľky „Pri zisťovaní príčinnej súvislosti medzi určitou skutočnosťou
a spôsobenou škodou je vždy potrebné zodpovedať otázku, či by škoda vznikla aj vtedy,
ak by tejto skutočnosti nebolo. Pokiaľ sa zistí, že by škoda vznikla aj bez tejto skutočnosti,
medzi touto skutočnosťou a vznikom škody nie je príčinná súvislosť.
Aplikujúc uvedené na Spor, je nutné dospieť k záveru, že aj keby nebolo Územného
rozhodnutia, škoda by Sťažovateľovi aj tak vznikla.
Škoda totiž nevznikla preto, že bolo vydané Územné rozhodnutie, ale preto,
že v Územnom konaní nebolo v stanovenej lehote vydané právoplatné územné rozhodnutie
bez vád, ktorého existencia bola podmienkou na uzatvorenie Budúcej kúpnej zmluvy,
z ktorej mal Sťažovateľ dosiahnuť zisk.“.
8. V súvislosti s druhým najvyšším súdom vysloveným všeobecne uznaným právnym
názorom sťažovateľka namieta jeho nesprávnosť, pretože „... Podmienkou, aby bola určitá
príčina vzniku škody posúdená ako právne relevantná totiž nie je to, či táto príčina
bezprostredne predchádza vzniku škody (ako uvádza NS SR), ale to, či ide o príčinu, ktorá
bola pre vznik škody rozhodujúca a podstatná.
Podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody je pritom tá príčina, ktorá, keby
nenastala, škoda by nevznikla (a to bez ohľadu na to, či táto príčina predchádzala vzniku
škody bezprostredne alebo nie).
Prvotnou, rozhodujúcou a právne relevantnou príčinou vzniku škody u Sťažovateľa
vo forme ním zaplatenej zmluvnej pokuty bol nesprávny úradný postup Obce v Územnom
konaní; a nie porušenie zmluvnej povinnosti Sťažovateľom.
Porušenie zmluvnej povinnosti Sťažovateľom - splnenie ktorej bolo zabezpečené
zmluvnou pokutou - bolo iba jednou z reťazca skutočností vyvolaných nesprávnym úradným
postupom Obce, ktoré nakoniec spôsobili, že Sťažovateľ musel zaplatiť zmluvnú pokutu.“.
V tejto spojitosti sťažovateľka dodáva, že náhrady tejto časti skutočnej škody
(t. j. pokiaľ ide o náhradu ňou zaplatenej zmluvnej pokuty) sa nemohla domáhať z titulu
nezákonného rozhodnutia stavebného úradu, ale iba z titulu jeho nesprávneho úradného
postupu, pretože v tom dôsledku, že rozhodnutie stavebného úradu bolo vydané v jej
prospech, ona sama nemohla podať proti nemu opravný prostriedok, takže by nesplnila
zákonnú dikciu podľa prvej vety § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorej
„Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa
osobitných predpisov.“.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:
„Prvý právny názor je v tomto prípade neaplikovateľný. Druhý právny názor
je nesprávny. Uvedenými právnymi názormi NS SR de facto odňal Sťažovateľovi jeho
ústavné právo na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci, ako aj jeho ústavné
právo na súdnu ochranu.“
10. Podľa sťažovateľky jej teda nemohla vzniknúť škoda nezákonným rozhodnutím
vydaným v územnom konaní, pretože škoda by jej bola vznikla, aj keby toto nezákonné
územné rozhodnutie nebolo vydané vôbec, pretože podmienkou uzavretia budúcej kúpnej
zmluvy bolo vydanie právoplatného územného rozhodnutia bez vád, avšak jeho absencia
spôsobila, že sťažovateľka nemohla uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu, takže či už absencia
územného rozhodnutia (jeho nevydanie) alebo vydanie nezákonného územného rozhodnutia
(čo bol prípad sťažovateľky) by vyvolali u sťažovateľky ten istý následok, a to vznik škody,
preto podľa sťažovateľky nie je daná existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným
územným rozhodnutím a jej vzniknutou škodou. Vzhľadom na to podľa sťažovateľky
v jej prípade mohlo dôjsť k vzniku škody len v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom, tak ako to v najvyšším súdom zrušenom rozhodnutí konštatoval krajský súd.
11. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivý proces malo
podľa sťažovateľky dôjsť ústavne neudržateľným odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu
tým, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k zrušeniu právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia krajského súdu, čím mal byť u sťažovateľky narušený princíp právnej istoty
v nemennosť rozhodnutia, a napokon aj tým, že najvyšší súd mal napádaným rozhodnutím
rozhodnúť o dovolaní, ktoré nebolo podľa nej procesne prípustné.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej
moci podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR a podľa článku 36 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo Sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2017,
sp. zn. 2 Cdo 2/2017, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2017,
sp. zn. 2 Cdo 2/2017, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania
o Sťažnosti na účet právneho zástupcu Sťažovateľa, a to v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný
súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
16. Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky
v podstatnej časti odôvodnil takto:
«... najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (viď 5 Cdo 126/2009, 3 Cdo 220/2010
a 6 MCdo 11/2010) vysvetlil, že „nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu
konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za situácie, že tieto následky mali
za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje
predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich
posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho
rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu
rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.).“...
Rozhodnutia najvyššieho súdu, časti ktorých sú citované vyššie..., spočívajú
na názore, že „ak orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia,
za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti
či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu
rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu môžu byť hodnotené v zmysle ustanovení
upravujúcich nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup teda nie je možné
považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím
rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej
podobe či za iných okolností.“
Berúc na zreteľ vyššie uvedené bude úlohou súdov nižších inštancií posúdenie
všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu vo vzťahu ku každému jednotlivému
nároku.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolania žalovanej a obce
je nielen prípustné z dôvodu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), ale tiež dôvodné, lebo
spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP).
So zreteľom na to dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP).»
17. V súvislosti s preskúmaním sťažovateľkou napádaného rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktoré nie je rozhodnutím konečným, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou
(m. m. I. ÚS 357/2016, III. ÚS 46/2013, II. ÚS 105/09) v prvom rade podotýka, že ústavný
súd síce zásadne nepripúšťa ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré nie je konečné, avšak
to neznamená, že sa nemôžu vyskytnúť prípady, že aj kasačné rozhodnutia sú spôsobilé
citeľne zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníka konania, napr. formulovaním
ústavne nekonformného záväzného právneho názoru na riešenie veci, ktorý súd nižšieho
stupňa nemôže nerešpektovať, hoci by sám mal pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s ústavným
poriadkom. Ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzickým a právnickým
osobám ústavným súdom by nebola účinná, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť
a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť skôr, než skončí konanie vo veci
konečným rozhodnutím. Ak by ústavný súd zotrval na kategorickom závere o neprípustnosti
ústavnej sťažnosti proti kasačným rozhodnutiam, ocitla by sa časť súdneho konania celkom
mimo záber akejkoľvek kontroly, lebo by de facto bola týmto súdom daná takmer
neobmedzená kasačná právomoc, keď prípadné vybočenie z medzí spravodlivého procesu
by súd nižšej inštancie nebol oprávnený korigovať a ústavnoprávna ochrana práv účastníkov
konania by bola rovnako, cez neprípustnosť ústavnej sťažnosti, vylúčená. Treba dodať,
že tieto závery vychádzajú z účelu samotného konania o ústavnej sťažnosti, ktorým
je ochrana základných práv a slobôd jednotlivca podľa čl. 127 ústavy. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd aj v danom prípade vecne preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu z hľadiska materiálnoprávnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky.
18. Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd svoje vo vzťahu
k rozhodnutiu krajského súdu zrušujúce rozhodnutie založil na premise, že v prípade,
že sa nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci konajúceho v mene štátu odzrkadlí
v jeho rozhodnutí, tak v takom prípade sa možno domáhať nároku na náhradu škody
spôsobenej takouto činnosťou orgánu verejnej moci len z titulu jeho nezákonného
rozhodnutia, ktorým bol celý tento jeho nesprávny úradný postup zisťovania predpokladov
na jeho vydanie zavŕšený, a nie z titulu nesprávneho úradného postupu, tak ako to ustálil
krajský súd a pred ním okresný súd a tiež sťažovateľka. Podľa ústavného súdu je tento záver
najvyššieho súdu ústavne udržateľný a neodporuje zmyslu a účelu aplikovanej právnej
úpravy zákona o zodpovednosti za škodu a ani účelu konania o náhrade škody spôsobenej
nositeľom verejnej moci, a to už len z jednoduchého dôvodu, že na nezákonnosti nemožno
stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné
postaviť zákonné rozhodnutie. Inými slovami, ak je nesprávny úradný postup zavŕšený
rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné,
a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu
škody len z titulu jemu predchádzajúceho nesprávneho postupu, a v druhom rade, ak by sme
aj v tomto smere prisvedčili argumentácii sťažovateľky, žeby pri uplatnení si nároku
na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci bolo možné „ignorovať“ (opomenúť)
rozhodnutie, ktoré vzišlo z nesprávneho (nezákonného) postupu, a konvalidovať si orgánom
verejnej moci spôsobenú škodu len z titulu tohto nesprávneho postupu, bol by tým nastolený
neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom orgánu verejnej moci poškodený subjekt síce
akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne
by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu.
19. Pokiaľ ide o obrannú argumentáciu sťažovateľky, že uvedená judikatúra
najvyššieho súdu je na jej prípad neaplikovateľná, pretože podľa nej nevznikla škoda
v príčinnej súvislosti s územným rozhodnutím, ktoré bolo ako nezákonné zrušené, keďže
škoda by jej vznikla, aj keby toto územné rozhodnutie nebolo vôbec vydané, keďže
predpokladom na uzavretie budúcej kúpnej zmluvy bolo vydanie územného rozhodnutia,
avšak bez vád, a teda nie je daná existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným
(vadným) územným rozhodnutím a jej vzniknutou škodou, a že sa nemohla domáhať
náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia aj preto, žeby nemohla splniť zákonný
predpoklad na jej priznanie stanovený v § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu,
a to aby toto rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené na základe ňou ako poškodenej
podaného opravného prostriedku, ktorý však ona nemohla podať, keďže toto rozhodnutie
bolo vydané v jej prospech, a teda nebola osobou oprávnenou na jeho podanie, je nutné
podotknúť nasledujúce.
20. Uvedené úvahy sťažovateľky neobstoja nielen v interakcii s už uvedenou
judikatúrou najvyššieho súdu, ale ani v interakcii okolností danej veci. V danom prípade
by sťažovateľke objektívne nemohla vzniknúť škoda nevydaním územného
rozhodnutia, resp. v daných okolnostiach by takáto situácia nemohla vôbec nastať, pretože
v čase, keď sťažovateľka uzavrela s budúcim kupujúcim zmluvu o budúcej kúpenej zmluve
z 15. septembra 2008, už bolo vydané územné rozhodnutie z 31. júla 2008, ktoré dokonca
v tej dobe 3. septembra 2008 už nadobudlo aj právoplatnosť. Okrem toho vzhľadom na to,
že predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 15. septembra 2008 bol záväzok
sťažovateľky uzavrieť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu o predaji pozemkov
a projektovej dokumentácie po vydaní územného rozhodnutia (vydanie stavebných povolení
nemalo byť predpokladom uzavretia budúcej kúpnej zmluvy, pozn.), môže vzniknúť
dôvodná pochybnosť o dobromyseľnosti sťažovateľky k priebehu územného konania, ktorá
napriek tomu, že v čase uzatvárania zmluvy o budúcej kúpnej zmluve už existovalo
„právoplatné“ územné rozhodnutie (u ktorého platí domnienka správnosti a zákonnosti
do doby, pokiaľ sa nepreukáže opak, pozn.), nepristúpila priamo k uzavretiu kúpnej zmluvy,
na uzavretie ktorej bola už v tom čase splnená podmienka existencie právoplatného
územného rozhodnutia, ale sa k tejto povinnosti aj pod hrozbou vysokej zmluvnej pokuty
zaviazala v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, a to v čase, keď ešte nebolo možné objektívne
predpokladať, žeby toto územné rozhodnutie mohlo byť zrušené. Aj z tohto dôvodu
sa myšlienková konštrukcia sťažovateľky o tom, že škoda by jej vznikla aj v prípade
nevydania územného rozhodnutia, javí ako účelová a vyfabulovaná. Pokiaľ by
aj sťažovateľka argumentovala, že pristúpila k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve,
a nie priamo k uzavretiu kúpnej zmluvy, hoci v tom čase už existovalo právoplatné územné
rozhodnutie, pretože v tom čase ešte nevlastnila pozemky, ktoré sa v zmluve o budúcej
kúpnej zmluve zaviazala predať, aj táto argumentácia by sa vo vzťahu k jej
dobromyseľnosti mohla javiť ako samoúčelná, keďže aj napriek tomu, že sťažovateľka mala
o kúpe týchto pozemkov uzavretú s ich vlastníkmi zmluvu o budúcej kúpnej zmluve
už 10. januára 2008, tak k jej uzavretiu nedošlo ani po vydaní právoplatného územného
rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenú judikatúru najvyššieho súdu, ako aj vzhľadom
na spochybnenie argumentácie sťažovateľky o jej dobromyseľnosti, na čom bolo založené
najvyšším súdom zrušené rozhodnutie krajského súdu, možno predmetnú obrannú
argumentáciu sťažovateľky považovať za nedôvodnú.
21. V kontexte danej veci nemôže byť v napádanom rozhodnutí uvedená judikatúra
najvyššieho súdu popretá ani argumentáciou sťažovateľky o tom, že si nemohla uplatniť
nárok na náhradu škody nezákonným územným rozhodnutím, pretože proti nemu nemohla
podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu podať opravný prostriedok, keďže bolo
v jej prospech. Avšak podľa úplného znenia označeného ustanovenia účinného v čase
nadobudnutia právoplatnosti územného rozhodnutia „Právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.“. Z citovaného je
zrejmé, že splnenie podmienky podania opravného prostriedku proti nezákonnému
rozhodnutiu nebolo (a nie je) obligatórne, pričom sťažovateľka neuviedla žiadne dôvody,
kvôli ktorým by sa jej prípad nemal považovať za prípad hodný osobitného zreteľa,
pre ktoré opravný prostriedok nepodala.
22. Nad rámec možno podotknúť, že v prípade stotožnenia sa s argumentáciou
sťažovateľky, že k neuzavretiu budúcej kúpnej zmluvy došlo výlučne iba nesprávnym
úradným postupom, nie však nezákonným územným rozhodnutím, tak ako to ustálil
najvyšší súd, vyvstáva otázka podporujúca pochybnosť o dobromyseľnosti sťažovateľky,
z akého dôvodu sťažovateľka ňou namietaný nesprávny úradný postup nespochybňovala
ešte počas územného konania pred vydaním územného rozhodnutia (zo súdnych rozhodnutí
vyplýva, že stavebný úrad v danej veci nariadil ústne pojednávanie spojené s miestnym
zisťovaním, pozn.).
23. Vo vzťahu k odôvodneniu sťažovateľky týkajúcemu sa podmienok
na priznanie/nepriznanie jej nároku na náhradu zmluvnej pokuty ústavný súd konštatuje,
že vzhľadom na zrušenie rozhodnutia krajského súdu ako celku a vrátenie mu veci
najvyšším súdom na ďalšie konanie by s poukazom na princíp subsidiarity vyjadrený
v čl. 127 ods. 1 ústavy bolo v tejto časti stanovisko ústavného súdu predčasné.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že sťažnosťou napádané
rozhodnutie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle
či arbitrárnosti, a preto v príčinnej súvislosti s ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu
sťažovateľkou označených práv. Uvedené závery boli podkladom, na základe ktorého
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne
neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného
rozhodnutia všeobecného súdu (najvyššieho súdu), ako aj rozhodnutie o priznaní
sťažovateľke úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo slobôd
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018