Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 448/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval návrh , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Görčim, advokátska kancelária, Námestie SNP 50,

Zvolen, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií č. VP/30/18/K z 19. júna 2018 vydaného v konaní podľa ústavného

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov v znení neskorších predpisov a takto

rozhodol:

Návrh o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. augusta

2018 doručený návrh (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie

rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej

len „výbor“ alebo „odporca“) č. VP/30/18/K z 19. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“) vydaného v konaní podľa ústavného o ochrane

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ústavný zákon“).

2. Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľke ako verejnej funkcionárke

(bývalej členke dozornej rady , ) bola

napadnutým rozhodnutím odporcu uložená podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona

pokuta v sume zodpovedajúcej trojnásobku jej mesačného platu verejnej funkcionárky, t. j.

vo výške 2 862 eur. Výrok napadnutého rozhodnutia znel:

„Verejná funkcionárka , bývalá členka dozornej rady

, tým, že nepodala oznámenie podľa čl. 8

ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov v znení ústavného v lehote stanovenej

v tomto článku, porušila povinnosť ustanovenú v ústavného

Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení

ústavného (funkčné obdobie verejnej funkcionárke uplynulo

28.2.2017, oznámenie mala podať do 30.3.2018, oznámenie podala 5.6.2018); ukladá

verejnej funkcionárke , bývalej členke dozornej rady

, v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov v znení ústavného pokutu v sume zodpovedajúcej

trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára vo výške 2 862 EUR, ktorú je povinná

uhradiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na príjmový účet Kancelárie

Národnej rady Slovenskej republiky...“

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca uviedol:

«Verejná funkcionárka , bývalá členka dozornej rady

, š.p nepodala oznámenie do 30 dní po uplynutí

jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie (verejná funkcia bola ukončená

uplynutím funkčného obdobia 28.2.2017, oznámenie mala podať do 30.3.2018, oznámenie

podala 5.6.2018).

Keďže povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona majú tí

verejní funkcionári, ktorí podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona „v období dvoch rokov pred

skončením výkonu verejnej funkcie rozhodli o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí

alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne

záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým alebo

právnickým osobám“, výbor priebežne cestou ústredných orgánov štátnej správy, akciových

spoločností so 100 % majetkovou účasťou štátu a štátnych podnikov preveruje, či verejní

funkcionári, ktorí skončili výkon verejnej funkcie spĺňajú stanovené kritériá.

Predseda výboru listom zo dňa 7. februára 2018 požiadal ,

riaditeľa , š.p o oznámenie, či

, bývalá členka dozornej rady , š.p.

spĺňa uvedené kritériá. Listom riaditeľa , š.p.

zo dňa 15. februára 2018 bolo výboru oznámené, že , bývalá členka

dozornej rady spĺňa kritériá a plní obmedzenia

uvedené v čl. 8 ústavného zákona.

Výbor sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 15. mája 2018 pri rokovaní

Prehľadu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých

oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov

k 31.3.2018 za rok 2017 a za február - máj 2018 a uznesením č. 237 z 15. mája 2018 začal

voči menovanej verejnej funkcionárke konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona.

Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona ju výbor požiadal o stanovisko pre účely

konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dotknutá verejná funkcionárka sa k uzneseniu o začatí konania vyjadrila listom

zo dňa 29. mája 2018, v ktorom uviedla, že 26. marca 2018 poslala doporučeným listom

oznámenie za rok 2017 s kópiou daňového priznania a kópiou potvrdenia o zaplatení dane

za rok 2017 na adresu výboru. Vzhľadom na začatie konania pre porušenie povinnosti

podať oznámenie do 30 dní po uplynutí jedného roka po skončení výkonu verejnej funkcie

v zmysle čl. 8 ods. 5 ústavného zákona sa ospravedlnila za jeho nepodanie, pretože sa

voviedla do omylu, že oznámenie na tlačive typu C má podávať až v roku 2019, hoci ho aj

vytlačila a nakoniec neposlala, lebo zle pochopila výklad čl. 8 ods. 5 ústavného zákona

v presvedčení, že toto oznámenie má podať až v roku 2019, a podala len oznámenie na

tlačive typu AB. Ako ospravedlnenie uvádza svoj zlý zdravotný stav.

Výbor sa pri hodnotení dôkazov, ako aj vyjadrenia verejnej funkcionárky zaoberal

predovšetkým dvomi skutočnosťami, a to najmä otázkou, či sa na ,

bývalú členku dozornej rady , š.p. vzťahuje

povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Druhou skutočnosťou, ktorú výbor musel vyhodnotiť bol postup, ako zisťoval

okolnosti, podľa ktorých mala verejná funkcionárka povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8

ods. 5 ústavného zákona.

Výbor sa pri posudzovaní týchto skutočností venoval aj doterajšej praxe Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pri rozhodovaní podobných prípadov,

a to najmä uzneseniami ústavného súdu a .

Pokiaľ ide o skutočnosť, že rok po skončení verejnej funkcie by sa menovaná verejná

funkcionárka nemala považovať za verejného funkcionára výbor konštatoval, že v zmysle

judikatúry v tejto oblasti ústavný súd vo svojich uzneseniach

a upozorňuje na skutočnosť, že čl. 3 ods. 1 ústavného zákona nie je možné

použiť na plnenie povinnosti verejného funkcionára podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Takýmto záverom by bol totiž popretý účel týchto ustanovení o postzamestnaneckých

oznámeniach, a nebolo by možné nikdy preveriť plnenie všetkých povinností verejných

funkcionárov, ktoré im z ústavného zákona vyplývajú. Práve oznámenie podľa čl. 8

ústavného zákona je konštituované tak, že verejný funkcionár je naopak povinný po uplynutí

jedného roku do 30 dní podať oznámenie po skončení výkonu verejnej funkcie, a takáto

povinnosť je základom pre preukázanie toho, že neporušil obmedzenia v ústavnom zákone.

V zmysle uznesenia ústavného súdu „... účelom úpravy povinnosti

podať oznámenie po skončení výkonu verejnej funkcie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona

je preverenie dodržiavania ustanovení ústavného zákona vzťahujúcich sa na obdobie

jedného roka po skončení výkonu verejnej funkcie a len na vybraných verejných

funkcionárov. Už na základe uvedeného je možné konštatovať, že prijatím záveru o súčasnej

neaplikovateľnosti čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 ústavného zákona by bol popretý účel týchto

ustanovení a nebolo by preverené plnenie všetkých povinností verejného funkcionára

vyplývajúcich mu z ústavného zákona.“.

Na tomto základe a v zmysle listu riaditeľa

, š.p. zo dňa 15.2.2018 výbor nemal pochybnosti o skutočnosti, že sa na verejnú

funkcionárku , bývalú členku dozornej rady

, š.p. vzťahovali povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona

a preto musel konštatovať, že nesplnením svojej povinnosti porušila ustanovenia ústavného

zákona...

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejnej

funkcionárky, ako aj príslušné listinné dôkazy, rovnako aj rozhodovacia prax ústavného

súdu podľa vyššie uvedených rozhodnutí neumožňuje verejnú funkcionárku zbaviť

zodpovednosti za porušenie ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa

menovanej , bývalej členke dozornej rady

, š.p. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5

ústavného zákona vo výške trojnásobku mesačného platu verejnej funkcionárky podľa čl. 9

ods. 10 písm. c) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 19. júna 2018 schválené

uznesením č. 272...

Listom , referentky PaM

, š.p. zo dňa 27.6.2018 bolo výboru oznámené, že ročný príjem v roku 2017

, bývalej členky dozornej rady

, š.p. bol vo výške 1 160 EUR. Z uvedeného vyplýva, že jedna dvanástina ročného

príjmu verejnej funkcionárky za rok 2017 bola vo výške 96,66 EUR...

Podľa listu ministra práce sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky

č. 12131/2018-M_OPV zo dňa 9. apríla 2018, priemerná mesačná nominálna mzda

v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2017 predstavovala 954 EUR mesačne. Z tohto

dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.»

3. Navrhovateľka vo svojom návrhu uvádza, že čo sa týka písomného vyhotovenia

napadnutého rozhodnutia, odporca sa pri jeho vyhotovení dopustil niekoľkých závažných

chýb, ktoré navrhovateľka považuje za také závažné, že by mohli mať za následok jeho

zrušenie ústavným súdom.

3.1 K tomu by navrhovateľka chcela poukázať na to, že v čase prijímania

napadnutého rozhodnutia a jeho písomného vyhotovenia odporca navrhovateľku stále

uvádza ako „verejnú funkcionárku“, to teda podľa mienky navrhovateľky znamená alebo

mohlo by z gramatického výkladu slovných spojení vyplývať, že ešte je verejná

funkcionárka, jej mandát na výkon funkcie stále existuje, a preto sa na navrhovateľku

nevzťahuje povinnosť uvedená v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Navrhovateľka je toho

názoru, že skôr malo byť použité slovné spojené „bývalý verejný funkcionár“ tak, ako to

odporca uvádza ďalej v texte: „bývala členka dozornej rady...“ Takéto sporné označenia sú

podľa slov navrhovateľky uvádzané v celom písomnom vyhovení predmetného

napadnutého rozhodnutia, a to priamo za sebou. Tieto vady podľa názoru navrhovateľky

spôsobujú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, a teda rozhodnutie by mohlo byť

z uvedeného dôvodu neplatné.

3.2 Za veľmi podstatné považuje navrhovateľka poukázať na jej zdravotný stav,

ktorý opísala takto: „Dňa 22.12.2017 som bola lyžovať a spadla som tak nešťastne , že som

utrpela veľmi vážny úraz a to zlomeninu na ľavej spodnej končatine s viacerými následnými

komplikáciami Okamžite som bola prevezená na ústavné ošetrenie do Fakultnej nemocnice

s poliklinikou R.D. Roosvelta v Banskej Bystrici. Zároveň som bola príslušným lekárom

i uznaná ako plne práceneschopná a to počnúc dňom 02.01.2018. Moje liečenie si vyžiadalo

až štyri operácie a následnú dlhodobú liečbu. Bola som nevládna, neschopná pohybu a to

ani s pomocou zdravotných pomôcok. Charakter môjho úrazu a následných zdravotných

komplikácii bol taký závažný, že mi hrozila absolútna nefunkčnosť ľavej dolnej končatiny

a v prípade neúspešnosti liečby i to najhoršie... Moja pracovná neschopnosť trvala až do

dňa 01.08.2018. Teda pracovne neschopná som bola až sedem mesiacov. Čo naozaj svedčí

o závažnosti a nebezpečenstve môjho ochorenia. Do dnešného dňa pociťujem trvalé

následky a stále som obmedzovaná pri pohybe a pri chôdzi resp. inej činnosti a neustále

pociťujem veľké bolesti. Moja verejná funkcia zanikla ku dňu 28.02.2018 a podľa odporcu

som mala podať výboru oznámenie v zmysle čl. 8 ods. 5) ústavného zákona najneskôr do

30.03.2018. Takýto výklad odporcu by sa mohol zdať i formálne správny ale nie je, a ja

tvrdím, že som neporušila svoje povinnosti pre moju subjektívnu nemožnosť plnenia.

Poukazujem na svoj zlý zdravotný stav a v tom čase trvajúcu práceneschopnosť.“

3.3 Navrhovateľka podľa jej slov nenamieta a plne akceptuje právne povinnosti

uložené verejným funkcionárom ústavným zákonom a chápe i účel, prečo boli verejným

funkcionárom ústavným zákonnom uložené povinnosti a určité obmedzenia. Ak by sa ale

navrhovateľkino právo na ochranu zdravia dostalo do určitého rozporu s iným zákonom

alebo s nemožnosťou plnenia určitých povinností verejného funkcionára, je toho názoru, že

každý občan i verejný funkcionár by volil v záujme zachovania života a zdravia to svoje

elementárne právo, právo na život a zdravie. Navrhovateľka podotýka, že pracovná

neschopnosť je všeobecná a štátom uznávaná zákonná prekážka výkonu akejkoľvek

pracovnej činnosti, ktorá sa toleruje, a platí to i na pánov poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, prípadne na jej zamestnancov.

3.4 Navrhovateľka je na základe opísaných dôvodov toho názoru, že neporušila

ustanovenia ústavného zákona, a očakáva, že napadnuté rozhodnutie odporcu bude v rámci

konania pred ústavným súdom zrušené.

4. S poukazom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka ústavnému súdu navrhla

vydať takýto nález:

„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

zo dňa 19. júna 2018, číslo rozhodnutia : sa zrušuje.

Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť

. trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa čl. 10 ods. 3 ústavného zákona proti rozhodnutiu orgánu podľa čl. 9 ods. 1

písm. b) až d) môže dotknutý verejný funkcionár do 15 dní od doručenia rozhodnutia,

ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie alebo ktorým bola uložená pokuta,

podať návrh na preskúmanie rozhodnutia na ústavný súd. Podanie návrhu má odkladný

účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie

o preskúmaní takého rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.

Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri

výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným predpisom, rozhodnutie orgánu

svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát

ústavného súdu nálezom zruší.

III.

A. Všeobecné východiská ku konaniu vo veci ochrany verejného záujmu a

zamedzenia rozporu záujmov

- k princípom konania

6. Ústavný sú vo viacerých svojich rozhodnutiach (, ,

) týkajúcich sa konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov zdôraznil, že zmyslom a účelom ústavného zákona je zabezpečiť právny

mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci

v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným

verejným záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu

verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu postavenia s ňou spojeného na osobný prospech.

Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je

preveriť plnenie ústavného zákona.

6.1 Konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je

konaním sui generis upraveným ústavným zákonom (konkrétne čl. 9 a nasl. ústavného

zákona), v rámci ktorého oprávnený orgán v konečnom dôsledku rozhoduje o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich

verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona.

6.2 Ak uvažujeme o princípoch, ktoré upravujú a vzťahujú sa na konanie vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, je potrebné uviesť, že primárne

(avšak nie výlučné) je potrebné venovať pozornosť tým ustanoveniam ústavného zákona,

ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov, a to s cieľom abstrahovať z takto vymedzeného normatívneho textu ústavného

zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov s ohľadom na gramatický a teleologický prístup

k interpretácii normatívneho textu.

6.3 Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa

odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný

funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo

že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto

ústavným zákonom alebo zákonom, alebo na základe riadne odôvodneného podnetu,

z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého verejného funkcionára sa týka a čo sa namieta.

Podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 umožní verejnému

funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné

vykoná ďalšie dokazovanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár

nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom

alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé

údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie

verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie

a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu

podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona ak sa rozhodnutím podľa odseku 6 vysloví, že

verejný funkcionár vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť, ktorá je nezlučiteľná

s výkonom verejnej funkcie podľa , tohto ústavného zákona

alebo zákonov, súčasťou rozhodnutia je aj povinnosť bezodkladne zanechať takú funkciu,

zamestnanie alebo činnosť.

Podľa čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona rozhodnutím podľa odseku 6 sa vysloví

strata mandátu alebo strata verejnej funkcie, ak sa v predchádzajúcom konaní proti

verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo

obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa

čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokuta sa ukladá v sume

zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár

poruší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný

funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť...

6.4 Z citovaných ustanovení ústavného zákona možno spoľahlivo vyvodiť, že

ústavodarca úpravou a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov) právnych inštitútov (najmä procesnoprávnych), napr.

dokazovania („ak je to potrebné, vykoná ďalšie dokazovanie“), riadneho zisťovania stavu

veci („ak sa v konaní preukázalo“, resp. „ak sa v konaní nepreukázalo“), povinnosti

podnecovateľa riadne odôvodniť podnet („na základe riadne odôvodneného podnetu“),

zároveň reflektoval princíp uplatňovaný v „štandardných“ procesoch (porov. Správny

poriadok, , ), aby rozhodnutie orgánov verejnej

moci (v tomto prípade oprávneného orgánu) nadaných právomocou rozhodovať v konaní

(reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach

fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnických osôb bolo založené

na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.

6.5 Sekundárne (avšak nie konečne) je potrebné akcentovať aj ďalšie princípy

demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej

moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb.

6.6 Tieto nachádzame v (ďalej len „“) v

a nasl. (základné právo na súdnu a inú právnu ochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne

v . V prípade konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov v zmysle ústavného zákona pôjde o princípy spojené so základným

právom na inú právnu ochranu.

- k výroku rozhodnutia

7. Vo všeobecnosti enunciát (výrok) tvorí jadro a najpodstatnejšiu časť rozhodnutia

akéhokoľvek orgánu verejnej moci rozhodujúceho o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Výrok je konštitutívnou a esenciálnou

súčasťou rozhodnutia, v ňom konajúci orgán vyjadruje svoj záväzný úsudok o predmete

konania. Výrok musí byť formulovaný tak, aby z neho bolo jednoznačne zrejmé, ako orgán

verejnej moci rozhodol. Po obsahovej stránke musí výrok spĺňať atribút jasnosti,

zrozumiteľnosti, presnosti a určitosti.

7.1 Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že skutkové vymedzenie

vytýkaného porušenia musí byť v rozhodnutí uvedené natoľko dostatočne a presne, aby ho

nebolo možné dodatočne zamieňať za dôvod iný, ktorý v čase rozhodovania nebol „v hre“.

Zároveň potom platí, že dodatočné (do)vysvetlenie skutočného dôvodu je právne

bezvýznamné. Výrok rozhodnutia (o čom a ako rozhodol) tvorí jeho jadro, a preto musí byť

zásadne presný, konkrétny a správny ().

7.2 Zodpovednosť podľa ústavného zákona je zodpovednosťou verejnoprávnou

(), čo sa okrem iného prejavuje aj v požiadavke takej formulácie výroku

meritórneho rozhodnutia, ktorá bráni zameniteľnosti sankcionovaného skutku. Nejde

o požiadavku samoúčelnú či akademickú. Naopak, má významné procesné a v konečnom

dôsledku i hmotnoprávne dopady na páchateľa skutku (napr. pri skúmaní procesnej

prekážky rei iudicatae brániacej dvojitému potrestaniu za ten istý skutok) ().

7.3 Ústavný súd v náleze sp. zn. konštatoval, že „výrok...

namietaných rozhodnutí obecného zastupiteľstva nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti,

vôbec neobsahuje skutkovú vetu, t. j. opis konkrétneho konania alebo opomenutia, ktorým

sa mal navrhovateľ dopustiť porušenia konkrétnych povinností upravených ústavným

zákonom, a tak nespĺňa požiadavku nezameniteľnosti výroku sankcionovaného skutku.

Iba výrok rozhodnutia (enunciát) je právne záväzný. Akékoľvek dovysvetlenia obecného

zastupiteľstva, či už v odôvodnení rozhodnutia alebo v jeho vyjadrení k návrhu

navrhovateľa, sú z analyzovaného hľadiska irelevantné. Tento formálny nedostatok

namietaných rozhodnutí obecného zastupiteľstva bráni ústavnému súdu skúmať, či sa

navrhovateľ dopustil porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú z ústavného zákona, a to

z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.“.

- k odôvodneniu rozhodnutia

8. Vo všeobecnosti pri rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb platí, že enunciát

rozhodnutia nemožno interpretovať oddelene od odôvodnenia rozhodnutia. Ako nás poúča

už judikatúra Najvyššieho správneho súdu Československa, „není... žádného všeobecného,

a ani pro případ, o jaký jde, žádného speciálního ustanovení, které by předpisovalo pro

rozhodnutí vydávaná... přesné formální rozlišování mezi enunciátem rozhodnutí a jeho

důvody s tím účinkem, že výrok ... obsažené formálně v části označené jako odůvodnění

nebyly by schopny právní moci. Co úřad vysloviti chtěl a vyslovil, vlastní tenor jeho

rozhodnutí, dlužno zjistiti pečlivou interpretací celého rozhodnutí včetně důvodů

rozhodovacích, aniž možno omezovati se pouze na tu jeho část, která formálně prezentuje se

jako enunciát“ [Boh. A 4808/1925 (sp. zn. 12271/25)]. Artikulované závery sú

i po desaťročiach rovnako aktuálne, čoho potvrdením je i uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júla 2013, v ktorom vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 22. mája 2013 najvyšší súd potvrdil, že pri formovaní právneho názoru

musí najvyšší súd akcentovať celý kontext nálezu ústavného súdu, t. j. jeho výrok

i odôvodnenie v ich vzájomnej súvislosti. V neposlednom rade možno v tejto súvislosti

odkázať aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“), podľa ktorej výrok súdneho rozhodnutia musí byť interpretovaný vo svetle

odôvodnenia tohto rozhodnutia (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci Robert Bosch

GmbH v. Hauptzollamt Hildesheim zo 16. 3. 1978, č. 135/77, European Court Reports

1978-00855).

8.1 Ústavný súd vo veci sp. zn. týkajúcej sa konania vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov zdôraznil, že povinnosť orgánov verejnej

moci majúcich právomoc rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi

predpismi o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb

a právnických osôb zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie (a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia

dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov), obe

vyplývajúce z (v prerokúvanom prípade spojené s právom na inú právnu

ochranu), sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho

orgánu verejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu

verejnej moci.

B. Závery ústavného súdu vo veci samej

- k výroku napadnutého rozhodnutia

9. Podľa názoru navrhovateľky v čase prijímania napadnutého rozhodnutia a jeho

písomného vyhotovenia odporca uvádza navrhovateľku stále ako „verejnú funkcionárku“,

hoci tá už verejnú funkciu v tom čase nevykonávala, to teda podľa mienky navrhovateľky

znamená alebo mohlo by z gramatického výkladu slovných spojení vyplývať, že ešte je

verejná funkcionárka, jej mandát na výkon funkcie stále existuje, a preto sa na

navrhovateľku nevzťahuje povinnosť uvedená v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.

Navrhovateľka zastáva názor, že skôr malo byť použité slovné spojenie „bývalý verejný

funkcionár“ tak, ako to odporca uvádza ďalej v texte: „bývala členka dozornej rady...“

Takéto sporné označenia sú podľa slov navrhovateľky uvádzané v celom písomnom

vyhovení predmetného napadnutého rozhodnutia, a to priamo za sebou. Tieto vady podľa

názoru navrhovateľky spôsobujú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia.

9.1 Podľa ústavného súdu výrok napadnutého rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené

na výrok napadnutého uznesenia čl. 9 ods. 6 ústavného zákona i judikatúrou ústavného

súdu. Ústavný súd hodnotí, že výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje skutkovú vetu, t. j.

opis konkrétneho konania alebo opomenutia, ktorým sa mala navrhovateľka dopustiť

porušenia konkrétnych povinností upravených ústavným zákonom, pričom to, že

navrhovateľka je účastníkom konania ako bývalá verejná funkcionárka a že v predmetnom

konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa prerokováva

plnenie povinností a dodržiavanie obmedzení uložených ústavným zákonom za obdobie

spojené s výkonom verejnej funkcie navrhovateľky, je aj z výroku napadnutého rozhodnutia

zrejmé, jasné a nespochybniteľné.

9.2 Vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené obdobie, v ktorom sa

navrhovateľka dopustila porušenia ústavného zákona, je uvedené konanie (resp.

opomenutie), ktorým navrhovateľka porušila povinnosti ustanovené ústavným zákonom, je

uvedené ustanovenie ústavného zákona, ktoré bolo týmto konaním navrhovateľky porušené,

je exaktne uvedená sankcia, ktorá sa navrhovateľke ukladá za toto porušenie ústavného

zákona, a aj právna norma, podľa ktorej sa táto sankcia ukladá.

- k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia

10. Ústavný súd uvádza, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

vyčerpávajúco opísal, ako a v akom rozsahu zistil skutkový stav v rozhodovanej veci,

pričom podľa ústavného súdu skutkový stav bol odporcom zistený v dostatočnom rozsahu.

10.1 Zároveň odporca riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, a teda konkretizoval

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôkazy, ktoré vykonal, i zdroje toho-ktorého

dôkazu.

10.2 Pokiaľ navrhovateľka uvádza, že pri rozhodovaní o porušení povinnosti

uloženej ústavným zákonom mal odporca zohľadniť jej zdravotný stav, na ktorý

vo vyjadrení v konaní pred odporcom upozornila, ústavný súd hodnotí, že odporca

v odôvodnení reagoval aj na tento argument navrhovateľky.

10.3 Čo je však z ústavného hľadiska kľúčové, zlý zdravotný stav ako prekážka

nesplnenia si oznamovacej povinnosti podľa ústavného zákona nie je relevantným

argumentom a ospravedlnením nesplnenia si tejto povinnosti. Ľudsky je pochopiteľné, že

navrhovateľka zažívala v čase rozhodnom pre splnenie si oznamovacej povinnosti podľa

čl. 8 ústavného zákona zdravotné útrapy spojené s jej nehodou, avšak ústavnoprávne ide

o argument irelevantný a dôvod, ktorý nezbavoval navrhovateľku povinnosti podať včasne

oznámenie v zmysle čl. 8 ústavného zákona.

10.4 Rovnako neobstojí argument o strete dvoch princípov pri rozhodovaní odporcu

– záujem na ochrane verejného záujmu skrz uloženie oznamovacej povinnosti podľa čl. 8

ústavného zákona a ústavný záujem na ochrane zdravia navrhovateľky. Ústavný súd

objasňuje, že odporca nerozhodoval o otázkach spojených so zdravotným stavom

navrhovateľky a napadnuté rozhodnutie nemá nijaký potenciál zasiahnuť do práva na

ochranu zdravia navrhovateľky garantovaného . Otázky spojené so zdravím

a zdravotným stavom navrhovateľky neboli ani vzdialene predmetom rozhodovania

odporcu, preto právo na ochranu zdravia podľa nebolo v stávke a nemožno ho

spájať s rozhodovacou činnosťou odporcu. Opätovne, pri poukázaní na zdravotný stav

v tomto konkrétnom prípade rozhodovania odporcu voči navrhovateľke ide o argument

ľudsky pochopiteľný, avšak ústavnoprávne irelevantný.

- záver

11. Z dosiaľ popísaných záverov ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd vzhľadom

na námietky navrhovateľky nenašiel ústavne a zákonne relevantný dôvod na prijatie návrhu

na ďalšie konanie, keďže vzhľadom na konklúzie ústavného súdu prezentované v tomto

uznesení ani po prijatí návrhu na ďalšie konanie by nebolo ani potenciálne možné dospieť

k záveru o neústavnosti či nezákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu. Ústavný súd

preto návrh navrhovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018