Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 448/2018
PDF · 299.18 KB
No categories available
II. ÚS 448/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval návrh , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Görčim, advokátska kancelária, Námestie SNP 50,
Zvolen, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií č. VP/30/18/K z 19. júna 2018 vydaného v konaní podľa ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v znení neskorších predpisov a takto
rozhodol:
Návrh o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. augusta
2018 doručený návrh (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie
rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej
len „výbor“ alebo „odporca“) č. VP/30/18/K z 19. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“) vydaného v konaní podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ústavný zákon“).
2. Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľke ako verejnej funkcionárke
(bývalej členke dozornej rady , ) bola
napadnutým rozhodnutím odporcu uložená podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona
pokuta v sume zodpovedajúcej trojnásobku jej mesačného platu verejnej funkcionárky, t. j.
vo výške 2 862 eur. Výrok napadnutého rozhodnutia znel:
„Verejná funkcionárka , bývalá členka dozornej rady
, tým, že nepodala oznámenie podľa čl. 8
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. v lehote stanovenej
v tomto článku, porušila povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004
Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení
ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (funkčné obdobie verejnej funkcionárke uplynulo
28.2.2017, oznámenie mala podať do 30.3.2018, oznámenie podala 5.6.2018); ukladá
verejnej funkcionárke , bývalej členke dozornej rady
, v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. pokutu v sume zodpovedajúcej
trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára vo výške 2 862 EUR, ktorú je povinná
uhradiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na príjmový účet Kancelárie
Národnej rady Slovenskej republiky...“
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca uviedol:
«Verejná funkcionárka , bývalá členka dozornej rady
, š.p nepodala oznámenie do 30 dní po uplynutí
jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie (verejná funkcia bola ukončená
uplynutím funkčného obdobia 28.2.2017, oznámenie mala podať do 30.3.2018, oznámenie
podala 5.6.2018).
Keďže povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona majú tí
verejní funkcionári, ktorí podľa čl. 8 ods. 1 ústavného zákona „v období dvoch rokov pred
skončením výkonu verejnej funkcie rozhodli o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí
alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne
záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým alebo
právnickým osobám“, výbor priebežne cestou ústredných orgánov štátnej správy, akciových
spoločností so 100 % majetkovou účasťou štátu a štátnych podnikov preveruje, či verejní
funkcionári, ktorí skončili výkon verejnej funkcie spĺňajú stanovené kritériá.
Predseda výboru listom zo dňa 7. februára 2018 požiadal ,
riaditeľa , š.p o oznámenie, či
, bývalá členka dozornej rady , š.p.
spĺňa uvedené kritériá. Listom riaditeľa , š.p.
zo dňa 15. februára 2018 bolo výboru oznámené, že , bývalá členka
dozornej rady spĺňa kritériá a plní obmedzenia
uvedené v čl. 8 ústavného zákona.
Výbor sa s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 15. mája 2018 pri rokovaní
Prehľadu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých
oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov
k 31.3.2018 za rok 2017 a za február - máj 2018 a uznesením č. 237 z 15. mája 2018 začal
voči menovanej verejnej funkcionárke konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona.
Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona ju výbor požiadal o stanovisko pre účely
konania vo veci ochrany verejného záujmu.
Dotknutá verejná funkcionárka sa k uzneseniu o začatí konania vyjadrila listom
zo dňa 29. mája 2018, v ktorom uviedla, že 26. marca 2018 poslala doporučeným listom
oznámenie za rok 2017 s kópiou daňového priznania a kópiou potvrdenia o zaplatení dane
za rok 2017 na adresu výboru. Vzhľadom na začatie konania pre porušenie povinnosti
podať oznámenie do 30 dní po uplynutí jedného roka po skončení výkonu verejnej funkcie
v zmysle čl. 8 ods. 5 ústavného zákona sa ospravedlnila za jeho nepodanie, pretože sa
voviedla do omylu, že oznámenie na tlačive typu C má podávať až v roku 2019, hoci ho aj
vytlačila a nakoniec neposlala, lebo zle pochopila výklad čl. 8 ods. 5 ústavného zákona
v presvedčení, že toto oznámenie má podať až v roku 2019, a podala len oznámenie na
tlačive typu AB. Ako ospravedlnenie uvádza svoj zlý zdravotný stav.
Výbor sa pri hodnotení dôkazov, ako aj vyjadrenia verejnej funkcionárky zaoberal
predovšetkým dvomi skutočnosťami, a to najmä otázkou, či sa na ,
bývalú členku dozornej rady , š.p. vzťahuje
povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.
Druhou skutočnosťou, ktorú výbor musel vyhodnotiť bol postup, ako zisťoval
okolnosti, podľa ktorých mala verejná funkcionárka povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8
ods. 5 ústavného zákona.
Výbor sa pri posudzovaní týchto skutočností venoval aj doterajšej praxe Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pri rozhodovaní podobných prípadov,
a to najmä uzneseniami ústavného súdu III. ÚS 484/2013 a II. ÚS 117/2014.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že rok po skončení verejnej funkcie by sa menovaná verejná
funkcionárka nemala považovať za verejného funkcionára výbor konštatoval, že v zmysle
judikatúry v tejto oblasti ústavný súd vo svojich uzneseniach II. ÚS 117/2014
a II. ÚS 205/2014 upozorňuje na skutočnosť, že čl. 3 ods. 1 ústavného zákona nie je možné
použiť na plnenie povinnosti verejného funkcionára podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.
Takýmto záverom by bol totiž popretý účel týchto ustanovení o postzamestnaneckých
oznámeniach, a nebolo by možné nikdy preveriť plnenie všetkých povinností verejných
funkcionárov, ktoré im z ústavného zákona vyplývajú. Práve oznámenie podľa čl. 8
ústavného zákona je konštituované tak, že verejný funkcionár je naopak povinný po uplynutí
jedného roku do 30 dní podať oznámenie po skončení výkonu verejnej funkcie, a takáto
povinnosť je základom pre preukázanie toho, že neporušil obmedzenia v ústavnom zákone.
V zmysle uznesenia ústavného súdu II. ÚS 117/2014 „... účelom úpravy povinnosti
podať oznámenie po skončení výkonu verejnej funkcie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona
je preverenie dodržiavania ustanovení ústavného zákona vzťahujúcich sa na obdobie
jedného roka po skončení výkonu verejnej funkcie a len na vybraných verejných
funkcionárov. Už na základe uvedeného je možné konštatovať, že prijatím záveru o súčasnej
neaplikovateľnosti čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 ústavného zákona by bol popretý účel týchto
ustanovení a nebolo by preverené plnenie všetkých povinností verejného funkcionára
vyplývajúcich mu z ústavného zákona.“.
Na tomto základe a v zmysle listu riaditeľa
, š.p. zo dňa 15.2.2018 výbor nemal pochybnosti o skutočnosti, že sa na verejnú
funkcionárku , bývalú členku dozornej rady
, š.p. vzťahovali povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona
a preto musel konštatovať, že nesplnením svojej povinnosti porušila ustanovenia ústavného
zákona...
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejnej
funkcionárky, ako aj príslušné listinné dôkazy, rovnako aj rozhodovacia prax ústavného
súdu podľa vyššie uvedených rozhodnutí neumožňuje verejnú funkcionárku zbaviť
zodpovednosti za porušenie ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa
menovanej , bývalej členke dozornej rady
, š.p. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5
ústavného zákona vo výške trojnásobku mesačného platu verejnej funkcionárky podľa čl. 9
ods. 10 písm. c) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 19. júna 2018 schválené
uznesením č. 272...
Listom , referentky PaM
, š.p. zo dňa 27.6.2018 bolo výboru oznámené, že ročný príjem v roku 2017
, bývalej členky dozornej rady
, š.p. bol vo výške 1 160 EUR. Z uvedeného vyplýva, že jedna dvanástina ročného
príjmu verejnej funkcionárky za rok 2017 bola vo výške 96,66 EUR...
Podľa listu ministra práce sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky
č. 12131/2018-M_OPV zo dňa 9. apríla 2018, priemerná mesačná nominálna mzda
v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2017 predstavovala 954 EUR mesačne. Z tohto
dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.»
3. Navrhovateľka vo svojom návrhu uvádza, že čo sa týka písomného vyhotovenia
napadnutého rozhodnutia, odporca sa pri jeho vyhotovení dopustil niekoľkých závažných
chýb, ktoré navrhovateľka považuje za také závažné, že by mohli mať za následok jeho
zrušenie ústavným súdom.
3.1 K tomu by navrhovateľka chcela poukázať na to, že v čase prijímania
napadnutého rozhodnutia a jeho písomného vyhotovenia odporca navrhovateľku stále
uvádza ako „verejnú funkcionárku“, to teda podľa mienky navrhovateľky znamená alebo
mohlo by z gramatického výkladu slovných spojení vyplývať, že ešte je verejná
funkcionárka, jej mandát na výkon funkcie stále existuje, a preto sa na navrhovateľku
nevzťahuje povinnosť uvedená v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Navrhovateľka je toho
názoru, že skôr malo byť použité slovné spojené „bývalý verejný funkcionár“ tak, ako to
odporca uvádza ďalej v texte: „bývala členka dozornej rady...“ Takéto sporné označenia sú
podľa slov navrhovateľky uvádzané v celom písomnom vyhovení predmetného
napadnutého rozhodnutia, a to priamo za sebou. Tieto vady podľa názoru navrhovateľky
spôsobujú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, a teda rozhodnutie by mohlo byť
z uvedeného dôvodu neplatné.
3.2 Za veľmi podstatné považuje navrhovateľka poukázať na jej zdravotný stav,
ktorý opísala takto: „Dňa 22.12.2017 som bola lyžovať a spadla som tak nešťastne , že som
utrpela veľmi vážny úraz a to zlomeninu na ľavej spodnej končatine s viacerými následnými
komplikáciami Okamžite som bola prevezená na ústavné ošetrenie do Fakultnej nemocnice
s poliklinikou R.D. Roosvelta v Banskej Bystrici. Zároveň som bola príslušným lekárom
i uznaná ako plne práceneschopná a to počnúc dňom 02.01.2018. Moje liečenie si vyžiadalo
až štyri operácie a následnú dlhodobú liečbu. Bola som nevládna, neschopná pohybu a to
ani s pomocou zdravotných pomôcok. Charakter môjho úrazu a následných zdravotných
komplikácii bol taký závažný, že mi hrozila absolútna nefunkčnosť ľavej dolnej končatiny
a v prípade neúspešnosti liečby i to najhoršie... Moja pracovná neschopnosť trvala až do
dňa 01.08.2018. Teda pracovne neschopná som bola až sedem mesiacov. Čo naozaj svedčí
o závažnosti a nebezpečenstve môjho ochorenia. Do dnešného dňa pociťujem trvalé
následky a stále som obmedzovaná pri pohybe a pri chôdzi resp. inej činnosti a neustále
pociťujem veľké bolesti. Moja verejná funkcia zanikla ku dňu 28.02.2018 a podľa odporcu
som mala podať výboru oznámenie v zmysle čl. 8 ods. 5) ústavného zákona najneskôr do
30.03.2018. Takýto výklad odporcu by sa mohol zdať i formálne správny ale nie je, a ja
tvrdím, že som neporušila svoje povinnosti pre moju subjektívnu nemožnosť plnenia.
Poukazujem na svoj zlý zdravotný stav a v tom čase trvajúcu práceneschopnosť.“
3.3 Navrhovateľka podľa jej slov nenamieta a plne akceptuje právne povinnosti
uložené verejným funkcionárom ústavným zákonom a chápe i účel, prečo boli verejným
funkcionárom ústavným zákonnom uložené povinnosti a určité obmedzenia. Ak by sa ale
navrhovateľkino právo na ochranu zdravia dostalo do určitého rozporu s iným zákonom
alebo s nemožnosťou plnenia určitých povinností verejného funkcionára, je toho názoru, že
každý občan i verejný funkcionár by volil v záujme zachovania života a zdravia to svoje
elementárne právo, právo na život a zdravie. Navrhovateľka podotýka, že pracovná
neschopnosť je všeobecná a štátom uznávaná zákonná prekážka výkonu akejkoľvek
pracovnej činnosti, ktorá sa toleruje, a platí to i na pánov poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky, prípadne na jej zamestnancov.
3.4 Navrhovateľka je na základe opísaných dôvodov toho názoru, že neporušila
ustanovenia ústavného zákona, a očakáva, že napadnuté rozhodnutie odporcu bude v rámci
konania pred ústavným súdom zrušené.
4. S poukazom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka ústavnému súdu navrhla
vydať takýto nález:
„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií
zo dňa 19. júna 2018, číslo rozhodnutia : VP/30/18/K sa zrušuje.
Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť
. trovy právneho zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 10 ods. 3 ústavného zákona proti rozhodnutiu orgánu podľa čl. 9 ods. 1
písm. b) až d) môže dotknutý verejný funkcionár do 15 dní od doručenia rozhodnutia,
ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie alebo ktorým bola uložená pokuta,
podať návrh na preskúmanie rozhodnutia na ústavný súd. Podanie návrhu má odkladný
účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie
o preskúmaní takého rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.
Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným predpisom, rozhodnutie orgánu
svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát
ústavného súdu nálezom zruší.
III.
A. Všeobecné východiská ku konaniu vo veci ochrany verejného záujmu a
zamedzenia rozporu záujmov
- k princípom konania
6. Ústavný sú vo viacerých svojich rozhodnutiach (II. ÚS 185/2014, II. ÚS 188/2014,
II. ÚS 878/2014) týkajúcich sa konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov zdôraznil, že zmyslom a účelom ústavného zákona je zabezpečiť právny
mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci
v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným
verejným záujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu
verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu postavenia s ňou spojeného na osobný prospech.
Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je
preveriť plnenie ústavného zákona.
6.1 Konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je
konaním sui generis upraveným ústavným zákonom (konkrétne čl. 9 a nasl. ústavného
zákona), v rámci ktorého oprávnený orgán v konečnom dôsledku rozhoduje o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich
verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona.
6.2 Ak uvažujeme o princípoch, ktoré upravujú a vzťahujú sa na konanie vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, je potrebné uviesť, že primárne
(avšak nie výlučné) je potrebné venovať pozornosť tým ustanoveniam ústavného zákona,
ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov, a to s cieľom abstrahovať z takto vymedzeného normatívneho textu ústavného
zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov s ohľadom na gramatický a teleologický prístup
k interpretácii normatívneho textu.
6.3 Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa
odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný
funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo
že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto
ústavným zákonom alebo zákonom, alebo na základe riadne odôvodneného podnetu,
z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého verejného funkcionára sa týka a čo sa namieta.
Podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 umožní verejnému
funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné
vykoná ďalšie dokazovanie.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár
nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé
údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie
verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie
a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu
podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona ak sa rozhodnutím podľa odseku 6 vysloví, že
verejný funkcionár vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť, ktorá je nezlučiteľná
s výkonom verejnej funkcie podľa Ústavy Slovenskej republiky, tohto ústavného zákona
alebo zákonov, súčasťou rozhodnutia je aj povinnosť bezodkladne zanechať takú funkciu,
zamestnanie alebo činnosť.
Podľa čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona rozhodnutím podľa odseku 6 sa vysloví
strata mandátu alebo strata verejnej funkcie, ak sa v predchádzajúcom konaní proti
verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo
obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa
čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokuta sa ukladá v sume
zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár
poruší povinnosti podľa čl. 5.
Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný
funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť...
6.4 Z citovaných ustanovení ústavného zákona možno spoľahlivo vyvodiť, že
ústavodarca úpravou a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov) právnych inštitútov (najmä procesnoprávnych), napr.
dokazovania („ak je to potrebné, vykoná ďalšie dokazovanie“), riadneho zisťovania stavu
veci („ak sa v konaní preukázalo“, resp. „ak sa v konaní nepreukázalo“), povinnosti
podnecovateľa riadne odôvodniť podnet („na základe riadne odôvodneného podnetu“),
zároveň reflektoval princíp uplatňovaný v „štandardných“ procesoch (porov. Správny
poriadok, Civilný sporový poriadok, Trestný poriadok), aby rozhodnutie orgánov verejnej
moci (v tomto prípade oprávneného orgánu) nadaných právomocou rozhodovať v konaní
(reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnických osôb bolo založené
na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.
6.5 Sekundárne (avšak nie konečne) je potrebné akcentovať aj ďalšie princípy
demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej
moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb.
6.6 Tieto nachádzame v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 46
a nasl. (základné právo na súdnu a inú právnu ochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne
v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov v zmysle ústavného zákona pôjde o princípy spojené so základným
právom na inú právnu ochranu.
- k výroku rozhodnutia
7. Vo všeobecnosti enunciát (výrok) tvorí jadro a najpodstatnejšiu časť rozhodnutia
akéhokoľvek orgánu verejnej moci rozhodujúceho o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Výrok je konštitutívnou a esenciálnou
súčasťou rozhodnutia, v ňom konajúci orgán vyjadruje svoj záväzný úsudok o predmete
konania. Výrok musí byť formulovaný tak, aby z neho bolo jednoznačne zrejmé, ako orgán
verejnej moci rozhodol. Po obsahovej stránke musí výrok spĺňať atribút jasnosti,
zrozumiteľnosti, presnosti a určitosti.
7.1 Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 356/08 uviedol, že skutkové vymedzenie
vytýkaného porušenia musí byť v rozhodnutí uvedené natoľko dostatočne a presne, aby ho
nebolo možné dodatočne zamieňať za dôvod iný, ktorý v čase rozhodovania nebol „v hre“.
Zároveň potom platí, že dodatočné (do)vysvetlenie skutočného dôvodu je právne
bezvýznamné. Výrok rozhodnutia (o čom a ako rozhodol) tvorí jeho jadro, a preto musí byť
zásadne presný, konkrétny a správny (III. ÚS 662/2014).
7.2 Zodpovednosť podľa ústavného zákona je zodpovednosťou verejnoprávnou
(III. ÚS 132/2015), čo sa okrem iného prejavuje aj v požiadavke takej formulácie výroku
meritórneho rozhodnutia, ktorá bráni zameniteľnosti sankcionovaného skutku. Nejde
o požiadavku samoúčelnú či akademickú. Naopak, má významné procesné a v konečnom
dôsledku i hmotnoprávne dopady na páchateľa skutku (napr. pri skúmaní procesnej
prekážky rei iudicatae brániacej dvojitému potrestaniu za ten istý skutok) (III. ÚS 34/2016).
7.3 Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 360/2017 konštatoval, že „výrok...
namietaných rozhodnutí obecného zastupiteľstva nespĺňa zákonom ustanovené náležitosti,
vôbec neobsahuje skutkovú vetu, t. j. opis konkrétneho konania alebo opomenutia, ktorým
sa mal navrhovateľ dopustiť porušenia konkrétnych povinností upravených ústavným
zákonom, a tak nespĺňa požiadavku nezameniteľnosti výroku sankcionovaného skutku.
Iba výrok rozhodnutia (enunciát) je právne záväzný. Akékoľvek dovysvetlenia obecného
zastupiteľstva, či už v odôvodnení rozhodnutia alebo v jeho vyjadrení k návrhu
navrhovateľa, sú z analyzovaného hľadiska irelevantné. Tento formálny nedostatok
namietaných rozhodnutí obecného zastupiteľstva bráni ústavnému súdu skúmať, či sa
navrhovateľ dopustil porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú z ústavného zákona, a to
z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.“.
- k odôvodneniu rozhodnutia
8. Vo všeobecnosti pri rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb platí, že enunciát
rozhodnutia nemožno interpretovať oddelene od odôvodnenia rozhodnutia. Ako nás poúča
už judikatúra Najvyššieho správneho súdu Československa, „není... žádného všeobecného,
a ani pro případ, o jaký jde, žádného speciálního ustanovení, které by předpisovalo pro
rozhodnutí vydávaná... přesné formální rozlišování mezi enunciátem rozhodnutí a jeho
důvody s tím účinkem, že výrok ... obsažené formálně v části označené jako odůvodnění
nebyly by schopny právní moci. Co úřad vysloviti chtěl a vyslovil, vlastní tenor jeho
rozhodnutí, dlužno zjistiti pečlivou interpretací celého rozhodnutí včetně důvodů
rozhodovacích, aniž možno omezovati se pouze na tu jeho část, která formálně prezentuje se
jako enunciát“ [Boh. A 4808/1925 (sp. zn. 12271/25)]. Artikulované závery sú
i po desaťročiach rovnako aktuálne, čoho potvrdením je i uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tost 23/2013 z 24. júla 2013, v ktorom vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 18/2013 z 22. mája 2013 najvyšší súd potvrdil, že pri formovaní právneho názoru
musí najvyšší súd akcentovať celý kontext nálezu ústavného súdu, t. j. jeho výrok
i odôvodnenie v ich vzájomnej súvislosti. V neposlednom rade možno v tejto súvislosti
odkázať aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor“), podľa ktorej výrok súdneho rozhodnutia musí byť interpretovaný vo svetle
odôvodnenia tohto rozhodnutia (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci Robert Bosch
GmbH v. Hauptzollamt Hildesheim zo 16. 3. 1978, č. 135/77, European Court Reports
1978-00855).
8.1 Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 188/2014 týkajúcej sa konania vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov zdôraznil, že povinnosť orgánov verejnej
moci majúcich právomoc rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi
predpismi o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie (a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia
dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho-ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov), obe
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (v prerokúvanom prípade spojené s právom na inú právnu
ochranu), sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho
orgánu verejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu
verejnej moci.
B. Závery ústavného súdu vo veci samej
- k výroku napadnutého rozhodnutia
9. Podľa názoru navrhovateľky v čase prijímania napadnutého rozhodnutia a jeho
písomného vyhotovenia odporca uvádza navrhovateľku stále ako „verejnú funkcionárku“,
hoci tá už verejnú funkciu v tom čase nevykonávala, to teda podľa mienky navrhovateľky
znamená alebo mohlo by z gramatického výkladu slovných spojení vyplývať, že ešte je
verejná funkcionárka, jej mandát na výkon funkcie stále existuje, a preto sa na
navrhovateľku nevzťahuje povinnosť uvedená v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona.
Navrhovateľka zastáva názor, že skôr malo byť použité slovné spojenie „bývalý verejný
funkcionár“ tak, ako to odporca uvádza ďalej v texte: „bývala členka dozornej rady...“
Takéto sporné označenia sú podľa slov navrhovateľky uvádzané v celom písomnom
vyhovení predmetného napadnutého rozhodnutia, a to priamo za sebou. Tieto vady podľa
názoru navrhovateľky spôsobujú zmätočnosť napadnutého rozhodnutia.
9.1 Podľa ústavného súdu výrok napadnutého rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené
na výrok napadnutého uznesenia čl. 9 ods. 6 ústavného zákona i judikatúrou ústavného
súdu. Ústavný súd hodnotí, že výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje skutkovú vetu, t. j.
opis konkrétneho konania alebo opomenutia, ktorým sa mala navrhovateľka dopustiť
porušenia konkrétnych povinností upravených ústavným zákonom, pričom to, že
navrhovateľka je účastníkom konania ako bývalá verejná funkcionárka a že v predmetnom
konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa prerokováva
plnenie povinností a dodržiavanie obmedzení uložených ústavným zákonom za obdobie
spojené s výkonom verejnej funkcie navrhovateľky, je aj z výroku napadnutého rozhodnutia
zrejmé, jasné a nespochybniteľné.
9.2 Vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené obdobie, v ktorom sa
navrhovateľka dopustila porušenia ústavného zákona, je uvedené konanie (resp.
opomenutie), ktorým navrhovateľka porušila povinnosti ustanovené ústavným zákonom, je
uvedené ustanovenie ústavného zákona, ktoré bolo týmto konaním navrhovateľky porušené,
je exaktne uvedená sankcia, ktorá sa navrhovateľke ukladá za toto porušenie ústavného
zákona, a aj právna norma, podľa ktorej sa táto sankcia ukladá.
- k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia
10. Ústavný súd uvádza, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
vyčerpávajúco opísal, ako a v akom rozsahu zistil skutkový stav v rozhodovanej veci,
pričom podľa ústavného súdu skutkový stav bol odporcom zistený v dostatočnom rozsahu.
10.1 Zároveň odporca riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, a teda konkretizoval
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôkazy, ktoré vykonal, i zdroje toho-ktorého
dôkazu.
10.2 Pokiaľ navrhovateľka uvádza, že pri rozhodovaní o porušení povinnosti
uloženej ústavným zákonom mal odporca zohľadniť jej zdravotný stav, na ktorý
vo vyjadrení v konaní pred odporcom upozornila, ústavný súd hodnotí, že odporca
v odôvodnení reagoval aj na tento argument navrhovateľky.
10.3 Čo je však z ústavného hľadiska kľúčové, zlý zdravotný stav ako prekážka
nesplnenia si oznamovacej povinnosti podľa ústavného zákona nie je relevantným
argumentom a ospravedlnením nesplnenia si tejto povinnosti. Ľudsky je pochopiteľné, že
navrhovateľka zažívala v čase rozhodnom pre splnenie si oznamovacej povinnosti podľa
čl. 8 ústavného zákona zdravotné útrapy spojené s jej nehodou, avšak ústavnoprávne ide
o argument irelevantný a dôvod, ktorý nezbavoval navrhovateľku povinnosti podať včasne
oznámenie v zmysle čl. 8 ústavného zákona.
10.4 Rovnako neobstojí argument o strete dvoch princípov pri rozhodovaní odporcu
– záujem na ochrane verejného záujmu skrz uloženie oznamovacej povinnosti podľa čl. 8
ústavného zákona a ústavný záujem na ochrane zdravia navrhovateľky. Ústavný súd
objasňuje, že odporca nerozhodoval o otázkach spojených so zdravotným stavom
navrhovateľky a napadnuté rozhodnutie nemá nijaký potenciál zasiahnuť do práva na
ochranu zdravia navrhovateľky garantovaného čl. 40 ústavy. Otázky spojené so zdravím
a zdravotným stavom navrhovateľky neboli ani vzdialene predmetom rozhodovania
odporcu, preto právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy nebolo v stávke a nemožno ho
spájať s rozhodovacou činnosťou odporcu. Opätovne, pri poukázaní na zdravotný stav
v tomto konkrétnom prípade rozhodovania odporcu voči navrhovateľke ide o argument
ľudsky pochopiteľný, avšak ústavnoprávne irelevantný.
- záver
11. Z dosiaľ popísaných záverov ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd vzhľadom
na námietky navrhovateľky nenašiel ústavne a zákonne relevantný dôvod na prijatie návrhu
na ďalšie konanie, keďže vzhľadom na konklúzie ústavného súdu prezentované v tomto
uznesení ani po prijatí návrhu na ďalšie konanie by nebolo ani potenciálne možné dospieť
k záveru o neústavnosti či nezákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu. Ústavný súd
preto návrh navrhovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018