Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 878/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatý návrh ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou, Advokátska kancelária,

Námestie sv. Egídia 95, Poprad, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady

Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. K zo 17. septembra 2014

a takto

rozhodol:

1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií sp. zn. K zo 17. septembra 2014 z r u š u j e .

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií j e

p o v i n n ý uhradiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady

Slovenskej republiky trovy konania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať

centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Margity Budzíkovej, Advokátska kancelária,

Námestie sv. Egídia 95, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. októbra

2014 doručený návrh (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie

rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej

len „výbor“) sp. zn. K zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo napadnuté rozhodnutie výboru navrhovateľovi doručené

10. októbra 2014. Ústavný súd prijal uznesením č. k. 8 z 11. decembra

2014 návrh na ďalšie konanie.

2. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkcii

predsedu predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výboru

sp. zn. K z 10. septembra 2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d)

ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“) z dôvodu

porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával funkciu nezlučiteľnú

s verejnou funkciou (funkciu konateľa obchodnej spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.)

po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie. Ďalej z návrhu vyplýva, že

navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkcii predsedu predstavenstva

Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výboru sp. zn. K

z 10. septembra 2013 a opravným rozhodnutím výboru sp. zn. K/E z 9. októbra

2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona z dôvodu porušenia čl. 5

ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával počas výkonu verejnej funkcie

v roku 2012 funkciu konateľa obchodnej spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o. (navrhovateľ bol

do verejnej funkcie ustanovený 28. júna 2012 a funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti

FVE Ipeľka, s. r. o., sa vzdal 1. mája 2013).

3. Dňa 17. októbra 2013 a 22. októbra 2013 bol ústavnému súdu doručený návrh

navrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013

a preskúmanie opravného rozhodnutia výboru sp. zn. K/E z 9. októbra 2013.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 13. novembra 2014 zrušil rozhodnutie

výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.

K/E z 9. októbra 2013.

4. Dňa 17. septembra 2014 bola navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím výboru

opätovne uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona vo výške 10 200 eur

z dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý predseda predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s.,

Kežmarok, tým, že v roku 2013 vykonával zároveň funkciu konateľa obchodnej spoločnosti

FVE Ipeľka, a. s. (do 1. mája 2013), porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

5. Navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie výboru za nezákonné z dôvodu jeho

duplicity, resp. ide v poradí už o tretie rozhodnutie o uložení pokuty v tej istej veci. Podľa

názoru navrhovateľa napadnuté rozhodnutie konštatuje, že navrhovateľ svojím konaním

porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona v tej istej veci. Podľa navrhovateľa

napadnuté rozhodnutie výboru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ namieta, že za jedno skutkovo rovnaké konanie mu výbor uložil pokutu trikrát,

prvýkrát rozhodnutím sp. zn. K z 10. septembra 2013 za to, že po uplynutí 30 dní

odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie vykonával funkciu konateľa obchodnej spoločnosti

FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona

s výkonom verejnej funkcie, druhýkrát rozhodnutím sp. zn. K z 10. septembra

2013 a opravným rozhodnutím sp. zn. K/E z 9. októbra 2013 z dôvodu, že

vykonával počas výkonu verejnej funkcie v roku 2012 funkciu konateľa obchodnej

spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného

zákona s výkonom verejnej funkcie, a napokon tretíkrát napadnutým rozhodnutím z dôvodu,

že vykonával počas výkonu verejnej funkcie v roku 2013 funkciu konateľa obchodnej

spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného

zákona s výkonom verejnej funkcie. Podľa navrhovateľa ústavný zákon v takomto prípade

umožňuje uložiť iba jednu (jednorazovú) sankciu, a to za celé obdobie výkonu funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, keďže ústavný zákon nedefinuje periodicitu,

a preto je neústavné, aby výbor svojvoľne určoval časové úseky porušenia ústavného zákona

4

(jednotlivé roky), za čo následne ukladá opakovane pokuty (za každý rok samostatne).

Takýto výklad a aplikáciu ústavného zákona považuje navrhovateľ za šikanózne

a popierajúce jeho základné práva a slobody.

6. Podľa navrhovateľa z hľadiska vecného i skutkového išlo o to isté porušenie

ústavného zákona a ústavný zákon nerozlišuje vecné a časové hľadisko porušenia čl. 5

ods. 2 ústavného zákona takým spôsobom, že je potrebné navrhovateľa sankcionovať

jednotlivo za to, že po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie neskončil

funkciu, ktorej výkon je v rozpore s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona, a zvlášť za to, že

funkciu nezlučiteľnú s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona vykonával aj v období výkonu

verejnej funkcie v roku 2012 a 2013. Podľa navrhovateľa ide vždy len o jedno porušenie

čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, za ktoré je možne uložiť len jednu finančnú pokutu. Výbor

podľa navrhovateľa postupoval nad rámec ústavného zákona a v rozpore s ním, keďže

napadnuté rozhodnutie výboru ukladá sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného

zákona, za ktoré už bola navrhovateľovi uložená pokuta. Navrhovateľ taktiež poukázal na

znenie čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona a uviedol, že s odkazom aj na tieto ustanovenia

ústavného zákona je toho názoru, že výbor nesprávne a v rozpore s ústavným zákonom

vyhodnotil porušenie povinnosti navrhovateľa, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú.

7. Navrhovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutie vzhľadom na skutkový stav

a predchádzajúce ukladanie sankcie zo strany výboru za jedno a to isté porušenie ústavného

zákona porušuje princíp ne bis in idem a porušuje čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „protokol č. 7“), ako aj ďalšie medzinárodné

dohovory upravujúce princíp ne bis in idem.

8. Navrhovateľ okrem uvedeného poukázal aj na podľa jeho vyjadrenia vady

a formálne nedostatky napadnutého rozhodnutia výboru. Podľa navrhovateľa tvrdenie

výboru prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že navrhovateľ vykonával

funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie takmer tri roky a že jeho vyjadrenia

prezentované v konaní pred výborom boli účelové a zavádzajúce, sa nezakladá na pravde,

pričom uvádza, že funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie vykonával 22

mesiacov, teda necelé dva roky.

9. S poukazom na uvedené navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd napadnuté

rozhodnutia výboru zrušil a vrátil mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie. Zároveň

navrhuje priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

10. Na výzvu ústavného súdu sa k návrhu vyjadril výbor prostredníctvom svojho

predsedu, ktorý vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 poukázal

na nález ústavného súdu sp. zn. z 13. novembra 2014 vo veci navrhovateľa

a uviedol, že „s ohľadom na výrok, ale najmä odôvodnenie v predmetnom náleze ústavného

súdu, výbor nezaujíma k veci vecné ani právne stanovisko, a ponecháva vec na rozhodnutie

ústavného súdu v intenciách vyššie uvedeného nálezu“.

11. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu doručil 20. marca 2015 prostredníctvom

svojej právnej zástupkyne repliku k vyjadreniu výboru, v rámci ktorej uviedol:

„Z vyjadrenia Výboru Národnej rady SR pre nezlučiteľnosť funkcii, ktoré zaslal Ústavnému

súdu listom zo dňa 3.3.2015 vyplýva, že sa Výbor odvoláva na skoršie rozhodnutie

Ústavného súdu a to konkrétne zo dňa 13.11.2014 v skutkovo a právne

totožnej veci, a v podstate navrhuje Ústavnému súdu, aby rozhodol v intenciách tohto

nálezu. ... Za navrhovateľa ďalej uvádzam, že právny názor vyjadrený Ústavným súdom

v skoršom rozhodnutí vo veci sp. zn. K platí v celom rozsahu aj pre rozhodnutie

Výboru NR SR sp. zn. K zo dňa 14.9.2014.“

III.

12. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať

návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia

rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do

6

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute

voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má

odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.

Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia

zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem rozhodnutia

podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak senát

ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným

predpisom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté

rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

IV.

13. Predmetom konania pred ústavným súdom je námietka navrhovateľa spočívajúca

v tvrdení, že výbor porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté rozhodnutie

výboru ukladá sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona, za ktoré už bol

navrhovateľ v minulosti sankcionovaný, čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje,

čím výbor teda nesprávne a v rozpore s ústavným zákonom vyhodnotil porušenie jeho

povinností, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú, a zároveň porušil princíp ne bis in

idem.

14. Ústavný súd už na tomto mieste konštatuje, že prerokovávaná vec navrhovateľa

je po právnej stránke totožná s vecou navrhovateľa, o ktorej ústavný súd rozhodol už

uvedeným nálezom sp. zn. z 13. novembra 2014. Z toho dôvodu ústavný

súd bude vychádzať z obdobných záverov aj v prerokovávanej veci.

Všeobecne k princípom konania vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov

15. Zmyslom a účelom ústavného zákona je zabezpečiť právny mechanizmus ochrany

verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu

osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti s

výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu

postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona.

16. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavného

zákona postavenie verejnomocenského orgánu sui generis. Taktiež konanie vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis upraveným

ústavným zákonom (konkrétne čl. 9 a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého výbor

v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach

verejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8

ústavného zákona.

17. V tomto prípade je bazálnou otázka, aké princípy upravujú a vzťahujú sa na

konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vedené

výborom. Samozrejmosťou však bez ohľadu na ďalej popísané princípy zostáva povinnosť

výboru procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon.

18. Primárne (avšak nie výlučné) musí byť zohľadnenie tých ustanovení ústavného

zákona, ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov, a to s cieľom abstrahovať z takto vymedzeného normatívneho textu

ústavného zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov, s ohľadom na gramatický a teleologický prístup

k interpretácii normatívneho textu.

8

19. Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa

odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný

funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo

že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto

ústavným zákonom alebo zákonom, alebo na základe riadne odôvodneného podnetu,

z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého verejného funkcionára sa týka, a čo sa namieta.

Podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 umožní verejnému

funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné,

vykoná ďalšie dokazovanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár

nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom

alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé

údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie

verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie

a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu

podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona ak sa rozhodnutím podľa odseku 6 vysloví, že

verejný funkcionár vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť, ktorá je nezlučiteľná

s výkonom verejnej funkcie podľa (ďalej len „“), tohto

ústavného zákona alebo zákonov, súčasťou rozhodnutia je aj povinnosť bezodkladne

zanechať takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť.

Podľa čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona rozhodnutím podľa odseku 6 sa vysloví

strata mandátu alebo strata verejnej funkcie, ak sa v predchádzajúcom konaní proti

verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo

obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa

čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokuta sa ukladá v sume

zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár

poruší povinnosti podľa čl. 5.

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný

funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť(...)

20. Z citovaných ustanovení ústavného zákona možno spoľahlivo vyvodiť, že

ústavodarca upravením a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov) právnych inštitútov (najmä procesnoprávnych), napr.

dokazovanie („ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie“), riadne zisťovanie stavu veci

(„ak sa v konaní preukázalo“, resp. „ak sa v konaní nepreukázalo“), povinnosť

podnecovateľa riadne odôvodniť podnet („na základe riadne odôvodneného podnetu“),

zároveň reflektoval princíp uplatňovaný v „štandardných“ procesoch [porov. napr. § 46

a o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov; a Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“); § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176

ods. 2 v znení neskorších predpisov], aby

rozhodnutie orgánov verejnej moci (v tomto prípade výboru) disponujúcich právomocou

rozhodovať v konaní (reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnických

osôb boli založené na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.

21. Zároveň ústavodarca s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzenia

ustanovených ústavným zákonom alebo zákonom spojil obligatórny právny následok

vo forme sankcie – pokuty, prípadne straty mandátu alebo verejnej funkcie. Je však

potrebné doplniť, že ústavný zákon umožňuje uložiť finančnú pokutu iba pri prvom

nesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom

alebo zákonom, o ktorom rozhoduje príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnej

moci (v navrhovateľovej veci výbor). V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušenia

povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo strany

verejného funkcionára ak sa v predchádzajúcom konaní proti verejnému funkcionárovi

právoplatne rozhodlo, že nesplnil, alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené

týmto ústavným zákonom alebo zákonom, je príslušný (podľa ústavného zákona) orgán

10

verejnej moci (napr. výbor) povinný obligatórne uložiť sankciu straty mandátu alebo

verejnej funkcie. Finančná pokuta by pri opakovanom konštatovaní nesplnenia alebo

porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného týmto ústavným zákonom alebo

zákonom a obligatórnom uložení sankcie v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcie

neplnila svoj preventívny účel (pozri ďalej bod 29). Represívny účel plní sankcia v podobe

straty mandátu alebo verejnej funkcie. Bližšie však ústavný zákon neupravuje princípy

ukladania sankcií a je potrebné v rámci ukladania sankcií zohľadniť aj ďalej popísané ďalšie

princípy demokratického právneho štátu.

22. Sekundárne (avšak nie konečne) je potrebné akcentovať aj ďalšie princípy

demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej

moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb.

23. Tieto nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne v . V prípade konania

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v zmysle

ústavného zákona pôjde o princípy spojené so základným právom na inú právnu ochranu.

24. Ďalej je potrebné zohľadniť vzhľadom na obligatórne ukladanie sankcií (alebo

iných povinností) v prípade nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia

ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona) aj

princípy vzťahujúce sa na správne (nemá sa na mysli pojem „správne“ stricto sensu, ale

v širšom poňatí, zahŕňajúc konania sui generis majúce povahu „administratívnu“, kde

možno aj vzhľadom na závery už popísané v bode 20 zaradiť i konanie vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona) trestanie.

V tomto smere je dôležité odkázať na čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

25. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a tohto

štátu.

26. Je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (pozri

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený v Zbierke zákonov pod

č. v slovenskom jazyku) nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento

preklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť

k záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná je

skutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“)

zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminal

offence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu je

však podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziu

v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu

„offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestný

čin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“ (rovnaké závery

porovnaj napr. aj v rozhodnutiach Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.

z 19. novembra 2013 alebo sp. zn. z 1. septembra 2010

a v nich citovanej prejudikatúre).

27. Avšak i pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či ide

v konkrétnom prípade o konanie, resp. delikt, ktoré spadajú pod ochranu čl. 4 ods. 1

protokolu č. 7, v konečnom dôsledku závislý na posúdení tzv. Engelovských kritérií

ustálených primárne pre účely interpretácie pojmu „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [porov. Zolotukhin v. Rusko,

č. 14939/03, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) z 10. 2. 2009, bod 53; Khmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽP

z 12. 12. 2013, bod 59]. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku v právnom poriadku

žalovaného zmluvného štátu (defining the offence according to the legal system of the

respondent State). Ide o formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnom

poriadku zmluvného štátu kvalifikovaný ako trestný čin (čím by spadal tento skutok do

12

pôsobnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7), použijú sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnosti

čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhé kritérium je samotná

povaha deliktu (the very nature of the offence) a tretím kritériom je stupeň závažnosti

sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that the

person concerned risks) v konkrétnom konaní (porov. Engel and Others v. Holandsko,

č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976,

bod 82).

28. Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním vo veci ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, ústavný súd uzatvára, že

nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom

alebo zákonom verejným funkcionárom nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym

(správnym, resp. sui generis) deliktom.

29. V rámci druhého kritéria sa predovšetkým posudzuje, či delikt, o ktorý ide,

vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov

alebo iba určitej špecifickej skupine osôb, prípadne či delikt vyplývajúci primárne

z porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný aj

podľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov (porov. Albert

v. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh and Connors

v. Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body 103 – 104).

Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá za spáchaný

delikt, má povahu reparačnú alebo preventívno represívnu (porov. Nykänen v. Fínsko,

č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v. Fínsko, č. 73053/01,

rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, body 32 – 38). Z pohľadu judikatúry ESĽP

sa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 vtedy,

ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje na neurčitý

všeobecný počet adresátov, a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno represívneho

charakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy adresovanej určitej

špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená sankcia je preventívno

represívneho charakteru, prihliada sa pre zodpovedanie otázky o aplikovateľnosti čl. 4

ods. 1 protokolu č. 7 na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno

dotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert v. Rumunsko,

body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v prípade sankcie

uloženej na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb, avšak uložená

sankcia bola preventívno represívneho charakteru a ESĽP, ustálil v rámci tretieho kritéria

závažný dopad uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na konanie vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, možno

konštatovať, že ústavný zákon ukladá povinnosti alebo obmedzenia adresované

špecifickému okruhu osôb – verejným funkcionárom – a sankcie, ktoré možno v zmysle

ústavného zákona uložiť (čl. 9 ods. 6 a 8 a čl. 9 ods. 10 ústavného zákona), plnia podľa

názoru ústavného súdu preventívno represívny účel, a to odradiť verejného funkcionára od

neplnenia alebo porušovania povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným

zákonom alebo zákonom (preventívne pôsobiť) a zároveň sankcionovať, resp. potrestať

(represívne pôsobiť) verejného funkcionára za dokonané nesplnenie alebo porušenie

povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom. V tomto

smere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je v prípade verejnoprávneho deliktu,

sankcie, resp. konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov

podľa ústavného zákona aplikovateľný čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, potrebné zohľadniť tretie

kritérium Engelovských kritérií.

30. Tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej

osobe. V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa

ústavného zákona sa verejnému funkcionárovi ukladá za nesplnenie alebo porušenie

povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom sankcia

vo forme peňažnej pokuty alebo vo forme straty mandátu či verejnej funkcie. Závažnosť

konkrétnej sankcie je však potrebné skúmať jednotlivo v rámci každého konania vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, keďže

v zmysle čl. 9 ods. 10 ústavného zákona sa výška finančnej pokuty líši v závislosti od

konkrétneho verejnoprávneho deliktu (porušenia konkrétneho článku ústavného zákona).

14

Inak to nie je ani v prípade navrhovateľa, a preto sa ústavný súd musí vzhľadom na

námietky navrhovateľa a skutkový stav vysporiadať v nasledujúcich častiach tohto nálezu

s otázkou splnenia tretieho kritéria pre ustálenie odpovede týkajúcej sa aplikovateľnosti čl. 4

ods. 1 protokolu č. 7 na navrhovateľovu vec.

31. V závere k tejto časti ústavný rekapituluje už popísané princípy vzťahujúce sa na

konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného

zákona a konštatuje, že

(i) výbor je povinný procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon,

(ii) na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa

vzťahuje jeden zo základných princípov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu

verejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu verejnej

moci, a teda princíp, podľa ktorého je povinnosťou orgánov verejnej moci disponujúcich

právomocou rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických

osôb (t. j. aj výboru) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým je spojená povinnosť

riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia

dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosť

a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom

výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo

vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 47 ods. 1

druhej vety správneho poriadku; a )], obe vyplývajú z

, v prerokúvanom prípade sú spojené s právom na inú právnu ochranu [nota bene

ústavný súd uvádza, že spornou z hľadiska práv zaručených je

i výnimka z týchto základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu

verejnej moci (t. j. z povinnosti orgánov verejnej moci zistiť správne a v dostatočnom

rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci a povinnosti riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie) výslovne upravená zákonom v prípadoch, kde, preferujúc ochranu verejného

záujmu (napr. bezpečnosti štátu a pod.), je dodržiavanie uvedených procesných záruk

účastníka konania, resp. dotknutého subjektu (v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia

alebo správneho a dostatočného zistenia skutkového stavu) bez ohľadu na negatívny vplyv

rozhodnutia na právnu pozíciu účastníkov konania týmto zákonom úplne negované –

typicky porov. až i) o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ním súvisiace

konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom vedené na základe návrhov

verejnej ochrankyne práv pod sp. zn. a sp. zn. ],

(iii) v prípade záveru o aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na konkrétne

konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je výbor povinný

pri rozhodovaní o tom istom verejnom funkcionárovi primárne rešpektovať princíp ne bis in

idem, ktorý znamená „nie dvakrát v tej istej veci“ a v procesnom práve sa prejavuje

vo forme procesných prekážok – prekážky začatého konania v tej istej veci (litispendencia)

a prekážky veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata). V rovine správneho trestania tento

princíp znamená, že nikto nesmie byť potrestaný za ten istý skutok dvakrát.

Závery ústavného súdu vo veci samej

1. K predchádzajúcim rozhodnutiam výboru v navrhovateľovej veci a s tým

súvisiacim rozhodovaním ústavného súdu vo veci sp. zn.

32. Výbor rozhodnutím sp. zn. K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovej

veci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,

Kežmarok, tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s verejnou funkciou po uplynutí 30 dní

odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona

(verejnej funkcie sa navrhovateľ ujal 28. júna 2012, funkciu konateľa spoločnosti FVE

Ipeľka, s. r. o., Košice, vykonával aj po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej

funkcie, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo navrhovateľovi

uložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej

16

šesťnásobku mesačného platu navrhovateľa, a to vo výške 4 716 eur. Svoje rozhodnutie

výbor odôvodnil takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a

majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal pri

ujatí sa verejnej funkcie (za rok 2011) sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že , predseda predstavenstva

Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával funkciu konateľa spoločnosti s ručením

obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou. ...

Listom predsedu výboru zo dňa 17. apríla 2013 bol menovaný verejný funkcionár na

túto skutočnosť upozornený ešte pred začatím konania. Verejný funkcionár listom zo dňa

23. apríla 2013 uviedol, že do funkcie člena predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s.

Kežmarok bol ustanovený 28.6.2012. Pri nástupe do tejto funkcie ho nik neupozornil, že

musí spĺňať podmienky pre nezlučiteľnosť funkcií. O tejto skutočnosti sa dozvedel 24. marca

2013. Pri vypĺňaní majetkového priznania zistil, že nemôže vykonávať funkciu konateľa.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou

skutočnosťou oboznámil až 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej rady

Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní,

činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február máj 2013

a k 31.3.2013 za rok 2012, keďže dovtedy nemal vedomosť o tom, že verejný funkcionár bol

do verejnej funkcie menovaný.

Verejný funkcionár nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových

pomerov verejných funkcionárov do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie

podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Následne podaním oznámenia funkcií, zamestnaní,

činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 zo strany

verejného funkcionára Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

zistil, že došlo k porušeniu ústavného zákona a uznesením č. 145 z 23. mája 2013 začal voči

menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9

ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko

pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa

26. júna 2013, v ktorom uviedol, že v liste zo dňa 23. apríla 2013 vysvetlil, že ho nik

neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky

nezlučiteľnosti funkcií a nikdy predtým v štátnej správe nepôsobil. Okamžite po

preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie funkcie konateľa a dňa 1. mája 2013

prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice. ...

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného

funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané

skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho

porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému

, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok,

ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesť násobku

mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.

Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 257.“

33. Výbor rozhodnutím sp. zn. K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovej

veci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,

Kežmarok, tým, že v roku 2012 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka,

s. r. o., Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (navrhovateľ vykonáva

verejnú funkciu od 28. júna 2012, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája

2013), za čo mu uložil pokutu v sume 10 200 eur. Svoje rozhodnutie výbor odôvodnil takto:

„Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejného

funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2012 k 31.3.2013, sekretariát

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že

, predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával v roku

2012 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou

funkciou. ...

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou

skutočnosťou oboznámil 25. júna 2013 pri rokovaní Správy o došlých oznámeniach funkcií,

zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok

2012 a uznesením č. 202 z 25. júna 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2

písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal

18

menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany

verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa

26. júna 2013 v ktorom uviedol, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu

predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti funkcií, a nikdy predtým v štátnej

správe nepôsobil. Okamžite po preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie

funkcie konateľa, a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o.

Košice. ...

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného

funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané

skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho

porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému

, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok,

ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku

mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.

Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 263.“

34. Výbor opravným rozhodnutím sp. zn. K/E z 9. októbra 2013

v navrhovateľovej veci opravil rozhodnutie sp. zn. K z 10. septembra 2013 tak, že

vo výroku rozhodnutia sp. zn. K z 10. septembra 2013 opravil časť „a to

vo výške 10 200 EUR“ na „a to vo výške 5 100 EUR“ z dôvodu zrejmej nesprávnosti

v uvedení číselnej hodnoty predmetnej pokuty.

35. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 13. novembra 2014 rozhodnutie

výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.

K/E z 9. októbra 2013 zrušil z dôvodov tam uvedených.

2. Všeobecne k napadnutému rozhodnutiu výboru a východiskám ústavného

súdu pre jeho preskúmanie

36. Výbor napadnutým rozhodnutím sp. zn. K zo 17. septembra 2014

rozhodol, že navrhovateľ tým, že v roku 2013 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE

Ipeľka, s. r. o. Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (ako verejný

funkcionár vykonával verejnú funkciu od 28. júna 2012 do 30. apríla 2014, funkciu

konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo mu uložil v súlade s čl. 9

ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného

platu verejného funkcionára, a to vo výške 10 200 eur. Výbor napadnuté rozhodnutie

odôvodnil takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových

pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2013

k 31.3.2014, sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií zistil, že , bývalý predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY,

a.s. Kežmarok vykonával v roku 2013 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným,

ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou.

Podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona ak verejný funkcionár vykonáva funkciu,

zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie, je

povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie alebo

činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej skončeniu.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou

skutočnosťou oboznámil 1. júla 2014 pri rokovaní o Správe o došlých oznámeniach funkcií,

zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2014 za rok

2013 a uznesením č. 306 z 1. júla 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2

písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal

menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany

verejného záujmu. ...

V súvislosti s vyjadrením verejného funkcionára uvádzame, že je pravdou, že

verejnému funkcionárovi výbor uložil za porušenie ústavného zákona tri pokuty, avšak nie

je pravdou, že sa týkali za porušenia toho istého článku ústavného zákona. Výbor uložil

verejnému funkcionárovi pokutu rozhodnutím č. VP/03/13 K zo dňa 10.9.2013 za

oneskorené podanie oznámenia pri ujatí sa verejnej funkcie, ktoré podal výboru takmer po

roku (za rok 2011).

20

Rozhodnutím č. VP/62/13 K zo dňa 10.9.2013 za neukončenie funkcie konateľa

obchodnej spoločnosti do 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verenej funkcie (oznámenie

podané pri ujatí sa výkonu verejnej funkcie za rok 2011) a rozhodnutím č. K

zo dňa 10.9.2013 za výkon funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, v ktorom pokračoval aj

po 30 dňoch odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie (oznámenie podané k 31.3.2013 za

rok 2012).

K argumentácii verejného funkcionára, že ho nik neupozornil na povinnosť podať

oznámenie a vzdať sa funkcie v iných spoločnostiach uvádzame, že výbor nemá povinnosť

upozorňovať verejných funkcionárov na podávanie oznámení, príp. aké úkony musí verejný

funkcionár vykonať, aby neporušoval jednotlivé ustanovenia ústavného zákona.

Skutočnosť, že vo všeobecnosti platí právna zásada, že občan má mať možnosť poznať

svoje práva a povinnosti tým, že každý právny predpis je publikovaný v zbierke zákonov,

vyúsťuje v domnienku, že každý občan pozná a aplikuje právny predpis v nej uvedený. V

danom prípade dokonca práva a povinnosti vyplývajú z ústavného zákona, ktorý je jeden z

predpisov tvoriacich základný rámec pre výkon funkcie verejných funkcionárov, a preto je

viac ako zarážajúce, že verejný funkcionár nemal o nich vedomosť, hoci ide o vysokoškolsky

vzdelaného občana s dostatočnou životnou a odbornou praxou. Z tohto dôvodu sa výbor

domnieval, že verejný funkcionár použil tvrdenie uvedené vo svojom vyjadrení účelovo a

zavádzajúco.

Prezumpcia znalosti právnych predpisov, ktoré sú publikované vyššie uvedeným

spôsobom (neznalosť právnych predpisov neospravedlňuje), korešponduje s povinnosťou

dodržiavať všetky zásadné povinnosti vyplývajúce pre verejného funkcionára viac ako pre

bežného občana, a to i s ohľadom na spoločenskú dôležitosť vykonávanej funkcie a jej

finančné ocenenie.

Tvrdenie, že nemal vedomosť o existencii takejto povinnosti, ktorá vyplynula

zo všeobecne záväzného právneho predpisu, je len jednoduchým obchádzaním základných

zásad právneho štátu. Skutočnosť, že verejný funkcionár vykonával funkciu takmer tri roky

a súčasne takmer tri roky porušoval povinnosti vyplývajúce z ústavného zákona, pričom za

uvedenú dobu poberal za výkon funkcie viac ako 50 000 eur, svedčí o jeho nedbalom

prístupe k plneniu si svojich povinností.

Výbor i v dôsledku tejto skutočnosti neprihliadol na jeho tvrdenie, a nemal možnosť

ani prihliadnuť na okolnosti o jeho zdravotnom stave, ktoré verejný funkcionár sa snaží

v jeho prípade použiť ako zmierňovaciu klauzulu pri posudzovaní formy a miery zavinenia.

Z tohto dôvodu výbor rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. ...

Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného

funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané

skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho

porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému

, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá

pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku

mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.“

37. Námietka navrhovateľa spočíva v tvrdení, že výbor rovnako ako vo veci

rozhodnutia sp. zn. K z 10. septembra 2013 a opravného rozhodnutia sp. zn.

K/E z 9. októbra 2013, ktoré ústavný súd nálezom sp. zn.

z 13. novembra 2014 zrušil, porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté

rozhodnutie výboru ukladajú sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona,

čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje.

3. K otázke, či došlo k porušeniu ústavného zákona navrhovateľom

38. Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia výboru, príloh doplnených k návrhu

a vyjadrení navrhovateľa v identickej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

, ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nebolo sporné, čo sám

navrhovateľ aj priznal, teda že z jeho strany došlo k porušeniu ústavného zákona v tom

smere, že počas výkonu verejnej funkcie vykonával súbežne po uplynutí 30 dní od začatia

výkonu verejnej funkcie i funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., t. j. funkciu

nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

39. Ďalej je potrebné odpovedať na otázku, či sa svojím konaním (výkon funkcie

konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) nezlučiteľným s dikciou ústavného zákona

22

dopustil jedného alebo viacerých verejnoprávnych deliktov, resp. opakovane toho istého

verejnoprávneho deliktu vo viacerých samostatne posudzovaných obdobiach alebo jedného

verejnoprávneho deliktu v rámci celého preverovaného obdobia od začiatku výkonu

verejnej funkcie (28. júna 2012) do skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom

verejnej funkcie (t. j. do 1. mája 2013, keď sa navrhovateľ vzdal funkcie konateľa

v spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.).

40. Účelom celého čl. 5 ústavného zákona je akcentovanie verejného záujmu na

riadnom výkone verejnej funkcie, a to prostredníctvom úpravy obmedzenia spočívajúceho

v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejného funkcionára. Ústavný

zákon upravuje zákaz výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejného

funkcionára (čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona). Na tento účel je logickou povinnosťou

verejného funkcionára v prípade výkonu takejto funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej

funkcie skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Ústavodarca

upravil v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona dobrodenie v prospech verejného funkcionára

v podobe poskytnutia 30 dňovej lehoty na skončenie výkonu funkcie nezlučiteľnej

s výkonom verejnej funkcie. V prípade, že aj po uplynutí tejto 30 dňovej lehoty (počas

ktorej nie je verejný funkcionár postihnuteľný za súbežný výkon verejnej funkcie i funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie) verejný funkcionár vykonáva funkciu

nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie (hoci aj 1 deň po uplynutí 30 dňovej lehoty),

dopúšťa sa porušenia obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom v podobe zákazu

výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2

ústavného zákona. Nemožno však čl. 5 ods. 7 ústavného zákona vykladať tak, že by tento

upravoval samostatne sankcionovateľnú povinnosť v podobe skončenia výkonu funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Táto povinnosť (vzdanie sa funkcie nezlučiteľnej

s výkonom verejnej funkcie v lehote 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie) je len

logickým a explicitne vyjadreným právne relevantným úkonom, ktorého uskutočnenie

zabezpečuje neporušenie obmedzenia ustanoveného v čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona

zo strany verejného funkcionára, a teda naplnenie účelu čl. 5 ústavného zákona v podobe

ochrany verejného záujmu na riadnom výkone verejnej funkcie. Nie je preto možné od seba

na účely správneho trestania oddeliť obmedzenie v podobe zákazu výkonu funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona

a povinnosť skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods.

7 ústavného zákona. Obe ustanovenia sledujú ten istý účel a cieľ a nerešpektovaním

príkazov v zmysle oboch článkov dochádza k porušeniu len jedného obmedzenia – zákazu

výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného

zákona.

41. Zároveň je potrebné z hľadiska teórie správneho trestania doplniť, že pokiaľ

verejný funkcionár neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie výkon

funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, k dokonaniu verejnoprávneho deliktu

porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie dochádza

prvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie. Každý ďalší deň

je udržiavaním protiprávneho stavu vyvolaného dokonaním tohto verejnoprávneho deliktu,

a tento protiprávny stav je ukončený až skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom

verejnej funkcie. Na účely správneho trestania sa však toto celé obdobie od dokonania

verejnoprávneho deliktu (porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom

verejnej funkcie) až po ukončenie protiprávneho stavu považuje za jedno konanie (skutok)

a jeden verejnoprávny delikt, a to bez ohľadu na to, koľko dní, týždňov, mesiacov alebo

rokov sa protiprávny stav udržuje, keďže ide o trváci verejnoprávny delikt. V prípade, že

počas udržiavania protiprávneho stavu (spočívajúceho v kontinuálnom výkone funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie počas výkonu funkcie verejného funkcionára bez

ohľadu na dĺžku obdobia, v rámci ktorého dochádza k udržiavaniu tohto protiprávneho

stavu) dôjde k právoplatnému rozhodnutiu príslušného (podľa ústavného zákona) orgánu

verejnej moci o porušení zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie

podľa čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona a verejný funkcionár aj po právoplatnosti

tohto rozhodnutia naďalej vykonáva funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie

(alebo nesplní, či poruší iné obmedzenie alebo povinnosť v zmysle ústavného zákona alebo

zákona), dopúšťa sa recidívy, a teda opätovného protiprávneho konania, resp. opätovného

spáchania verejnoprávneho deliktu [spočívajúceho teda buď v opomenutí skončiť výkon

24

funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorú bol právoplatným rozhodnutím

príslušného (podľa ústavného zákona) orgánu verejnej moci potrestaný, čím udržiava

naďalej protiprávny stav, alebo začatím výkonu inej funkcie nezlučiteľnej s výkonom

verejnej funkcie (individuálna recidíva), prípadne nesplnení alebo porušení inej povinnosti

alebo obmedzenia podľa ústavného zákona alebo zákona (všeobecná recidíva)], t. j.

porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5

ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona.

42. Ak teda navrhovateľ neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej

funkcie výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, dopustil sa prvým dňom

nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie porušenia obmedzenia

spočívajúceho v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa

čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Autoritatívne rozhodnutie o porušení zákazu výkonu funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie a o uložení sankcie výbor rozhodol až

10. septembra 2013 napadnutými rozhodnutiami, t. j. po vyše 4 mesiacoch od

navrhovateľovho skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie.

V období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do

1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej

funkcie, sa dopúšťal trváceho verejnoprávneho deliktu, ktorý bol dokonaný vyvolaním

protiprávneho stavu prvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej

funkcie, tento protiprávny stav bol až do 1. mája 2013 udržiavaný a k jeho ukončeniu došlo

až odstránením protiprávneho stavu 1. mája 2013 skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej

s výkonom verejnej funkcie. Keďže v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od

ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu výboru

o porušení povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu došlo až 10. septembra

2013), navrhovateľ sa tak dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu v období od

prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013,

keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorý mu bolo

možné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnej pokuty. Na základe týchto záverov

tak neobstojí argument, že v prípade navrhovateľa ide o porušenie ústavného zákona

opakovane vo viacerých hodnotených obdobiach, pričom každé takéto porušenie ústavného

zákona musí byť sankcionované osobitne.

43. Po zohľadnení popísaných konklúzií týkajúcich sa porušenia ústavného zákona

zo strany navrhovateľa v spojitosti s výrokom a odôvodnením rozhodnutia výboru sp. zn.

K z 10. septembra 2013 ústavný súd nálezom sp. zn.

z 13. novembra 2014 konštatoval, že výbor rozhodol v súlade s ústavným zákonom,

a rozhodnutie sp. zn. K z 10. septembra 2013 považoval za ústavne udržateľné.

44. Výbor podľa ústavného súdu dospel v uvedenom konaní sp. zn. K

k správnemu záveru, že navrhovateľ tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s výkonom

verejnej funkcie (t. j. vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) po

uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2

ústavného zákona, a správne uložil navrhovateľovi sankciu v podobe finančnej pokuty

podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Enunciát rozhodnutia výboru sp. zn.

K z 10. septembra 2013 ústavný súd hodnotil ako bezchybný.

45. Rozhodnutie výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013 pokrývalo celé

obdobie (t. j. od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až

do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie),

v ktorom sa navrhovateľ dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu (porušenia

zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie).

4. K samotnému prieskumu napadnutého rozhodnutia výboru

46. Ako už ústavný súd v bodoch 40 až 42 uviedol, navrhovateľ sa dopustil jedného

trváceho verejnoprávneho deliktu v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od

ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE

Ipeľka, s. r. o.), za ktorý mu bolo možné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnej

26

pokuty. Táto sankcia mu aj bola uložená rozhodnutím výboru sp. zn. K

z 10. septembra 2013. Ďalšiu sankciu, a to v podobe straty verejnej funkcie by bolo možné

navrhovateľovi uložiť v prípade, že by po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn.

K z 10. septembra 2013 opätovne (alebo kontinuálne) vykonával funkciu

(totožnú, za ktorú mu bola právoplatným rozhodnutím výboru uložená finančná pokuta,

alebo inú funkciu) nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie. K takémuto porušeniu

ústavného zákona zo strany navrhovateľa nedošlo a dôjsť nemohlo, keďže výkon funkcie

nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE

Ipeľka, s. r. o.) ukončil 1. mája 2013, teda ešte pred vydaním rozhodnutia výboru sp. zn.

K z 10. septembra 2013.

47. Z napadnutého rozhodnutia výboru sp. zn. K zo 17. septembra 2014

vyplýva, že výbor konštatoval vo výroku tohto napadnutého rozhodnutia identické

porušenie ústavného zákona (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.

v období od 1. januára 2013 až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej

s výkonom verejnej funkcie) v identickom, už raz preskúmavanom období (od prvého dňa

nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď

navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, t. j. obdobie

posudzované v konaní výboru sp. zn. K). Zároveň výbor navrhovateľovi uložil

opätovne finančnú pokutu.

48. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s otázkou, či nešlo zo strany

výboru o porušenie zákazu dvojitého potrestania v tej istej veci v zmysle čl. 4 ods. 1

protokolu č. 7.

49. Na úvod je potrebné ustáliť, či konanie vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojené napadnuté

rozhodnutie výboru sp. zn. K zo 17. septembra 2014 spĺňa popísané Engelovské

kritériá pre účely aplikácie čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7. Ako už ústavný súd v bodoch 27 a 28

uviedol, konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nespĺňa

prvé z Engelovských kritérií, čím následne, posudzujúc ďalšie kritériá, dospel ústavný súd

k záveru o splnení atribútov druhého kritéria (všeobecne v rámci každého konania vo veci

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona)

a potreby skúmania splnenia tretieho kritéria v každej veci individuálne. Ústavný súd

vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľovi bola napadnutým rozhodnutím uložená finančná

pokuta vo výške 10 200 eur (ako šesťnásobok mesačného platu navrhovateľa), hodnotí túto

pokutu ako svojou závažnosťou napĺňajúcu obsah tretieho kritéria, a teda konštatuje

aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v rámci konania vo veci ochrany verejného

záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojeného

napadnutého rozhodnutia výboru.

50. Či došlo zo strany výboru konaním vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojeným napadnutým

rozhodnutím k porušeniu princípu ne bis in idem vyjadreného v čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7,

je potrebné posúdiť podľa naplnenia troch zásad potrebných pre konštatovanie porušenia

princípu ne bis in idem, a to: totožnosť skutku, totožnosť páchateľa a totožnosť chráneného

záujmu (k tomuto klasickému inštrumentáriu skúmania porušenia princípu ne bis in idem

v rámci správneho trestania či trestného konania porov. napr. rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Aalborg Portland and Others v. Komisia zo 7. 1. 2004, C 204/00 P,

C 205/00 P, C 211/00 P, C 213/00 P, C 217/00 P a C 219/00 P, bod 338 a nasl.; už uvedený

rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Zolotukhin v. Rusko, bod 82 a 84; uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2012).

51. K totožnosti skutku možno opätovne odkázať na body 40 až 42 tohto nálezu

a konštatovať, že výbor napadnutým rozhodnutím rozhodol o porušení čl. 5 ods. 2 ústavného

zákona tým, že navrhovateľ vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.,

v roku 2013 (do 1. mája 2013), teda funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím

sa podľa výboru dopustil verejnoprávneho deliktu v období od 1. januára 2013 až do 1. mája

2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Za totožný

skutok (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňa

nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, t. j.

28

zahŕňajúc i obdobie od 1. januára 2013 do 1. mája 2013) bol však navrhovateľ potrestaný

rovnako skorším rozhodnutím výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013. Totožnosť

skutku je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia výboru zachovaná.

52. Čo sa týka totožnosti osoby v rámci konania a rozhodnutia výboru sp. zn.

K z 10. septembra 2013 a následného konania a napadnutého rozhodnutia výboru,

tá je bez potreby bližšieho komentára zrejmá a zachovaná.

53. K totožnosti chráneného záujmu ústavný súd konštatuje, že tak v rozhodnutí

výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013, ako aj v napadnutom rozhodnutí výboru

bol navrhovateľ potrestaný za porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu pozri

bod 40), ktorý vyjadruje záujem na riadnom výkone verejnej funkcie, a na ten účel upravuje

zákaz výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Totožnosť chráneného

záujmu je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia zachovaná.

54. Cieľom čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 je zakázať opätovné konanie a potrestanie

dotknutej osoby v prípade predchádzajúceho konečného rozhodnutia v totožnej veci (porov.

Franz Fischer v. Rakúsko, č. 37950/97, rozsudok ESĽP z 29. 5. 2001, bod 22).

Za predchádzajúce rozhodnutie (t. j. rozhodnutie, ktoré predchádza konaniu a napadnutému

rozhodnutiu) v navrhovateľovej veci je potrebné považovať rozhodnutie výboru sp. zn.

K z 10. septembra 2013, pričom v následnom konaní a napadnutom rozhodnutí

výboru je zachovaná totožnosť skutku, osoby a chráneného záujmu (pozri body 51 až 53).

Ústavný zákon však neupravuje inštitút právoplatnosti rozhodnutia výboru, a preto je

potrebné nájsť odpoveď na otázku, či možno rozhodnutie výboru sp. zn. K

z 10. septembra 2013 považovať za konečné.

55. Návrh verejného funkcionára na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavným

súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona, ako aj návrh na preskúmanie rozhodnutia

príslušného orgánu verejnej moci podľa čl. 10 ods. 3 a 4 ústavného zákona nie je možné

považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom o preskúmaní

rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nie je

odvolacím (druhostupňovým) konaním (vychádzajúc z gramatického i teleologického

výkladu najmä čl. 10 ods. 1 až 4 ústavného zákona, ako aj § 73a § 73b zákona o ústavnom

súde, a taktiež postavenia ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti v ústavnom poriadku

Slovenskej republiky). Ústavný zákon upravuje vo svojom čl. 10 ods. 2 až 4 inštitút

odkladného účinku (textáciou „podanie návrhu... má odkladný účinok“), ktorý sa však podľa

názoru ústavného súdu vzťahuje len na vykonateľnosť rozhodnutia príslušného orgánu

verejnej moci, a to najmä z dôvodov, že (i) návrh verejného funkcionára na preskúmanie

rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 až 4

ústavného zákona nie je možné považovať za riadny opravný prostriedok [a teda nemožno

hovoriť o devolutívnom účinku (v zmysle konštatovania právomoci ústavného súdu ako

orgánu verejnej moci vyššieho stupňa rozhodovať v rámci inštančného rozhodovania

o právach a povinnostiach verejných funkcionárov) a suspenzívnom účinku (t. j. odklad

právoplatnosti rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci) podaného návrhu na

preskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci], (ii) konanie pred ústavným

súdom o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov nie je odvolacím (druhostupňovým) konaním, a taktiež z dôvodu, že (iii) odkladom

vykonateľnosti (a teda nie právoplatnosti) rozhodnutia orgánu verejnej moci sa akcentuje

verejný záujem na efektívnom (jednoinštančnom s možnosťou prieskumu ústavným súdom)

rozhodovaní o nesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného

ústavným zákonom alebo zákonom, a tým promptnom zabránení v pokračovaní zneužívania

verejnej funkcie, prípadne zneužívania postavenia s ňou spojeného na osobný prospech

(k akcentovaniu princípu efektívnosti rozhodovania vo veciach podľa ústavného zákona na

účely rešpektovania verejného záujmu na predchádzaní a zabránení v pokračovaní

zneužívania verejnej funkcie možno odkázať aj na čl. 11 ods. 1 až 3 ústavného zákona,

prípadne poukázať aj na 60 dňovú lehotu ústavného súdu na rozhodnutie o návrhu verejného

funkcionára na preskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci upravenú

v čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona, ako aj na konečnosť rozhodnutia ústavného súdu

v zmysle čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona).

30

56. Absenciu explicitnej úpravy právoplatnosti rozhodnutí v ústavnom zákone je

potrebné subsumovať pod teóriu medzier v normatívnych právnych aktoch. Ide o absenciu

právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu

alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímne

očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,

neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer Verlag, 1991, s. 375).

Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti

príslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu

Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) z 30. 8. 2010, bod

64], a to pomocou analógie použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov.

rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka zo 6. 12. 2005, bod 56),

tzn. aplikáciou základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému

stavu či právnej otázke (analógia legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení)

všeobecne záväzného právneho predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris)

k aplikovanému všeobecne záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná

právna norma.

57. Takýmto je podľa názoru ústavného súdu správny poriadok, keďže správne

konanie v zmysle správneho poriadku je z dogmatického i zákonného hľadiska konaním,

ktorého cieľom je vydanie správneho aktu (individuálneho právneho aktu) spôsobilého

založiť, zmeniť alebo zrušiť práva a povinnosti (konštitutívny správny akt) alebo ich

autoritatívne potvrdiť (deklaratórny správny akt) (porov. Hendrych, D. a kol. Správní právo.

Obecná část. 7. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 367; ďalej porov. aj § 1 ods. 1

správneho poriadku), a ako ústavný súd už artikuloval (bod 16 tohto nálezu), v rámci

konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného

zákona (ktoré je konaním sui generis majúcim povahu „administratívnu“ – pozri bod 24

tohto nálezu) ide o rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch

alebo povinnostiach verejných funkcionárov. Preto je potrebné na otázku právoplatnosti

rozhodnutí podľa ústavného zákona aplikovať princípy právoplatnosti upravené správnym

poriadkom (t. j. § 52 ods. 1 správneho poriadku). Keďže návrh verejného funkcionára na

preskúmanie rozhodnutia výboru ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona nie

je možné považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom nie je

odvolacím konaním, každé rozhodnutie výboru v zmysle ústavného zákona je tak potrebné

považovať za právoplatné jeho doručením dotknutému verejnému funkcionárovi.

58. Rozhodnutie výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013 bolo

navrhovateľovi doručené 24. septembra 2013. Napadnuté rozhodnutie výboru bolo

navrhovateľovi doručené 10. októbra 2014.

59. Na základe už uvedených postulátov ústavný súd dospel k záveru, že doručením

rozhodnutia výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013 navrhovateľovi nastala

prekážka pre opätovné konanie a rozhodnutie (potrestanie) vo veci porušenia čl. 5 ods. 2

ústavného zákona vykonávaním funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období

nasledujúcom po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, teda

funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, v období od prvého dňa nasledujúceho po

30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013. Tým, že výbor napriek tomu

v napadnutom rozhodnutí opätovne rozhodol v totožnej veci (je zachovaná totožnosť skutku,

osoby a chráneného záujmu – pozri body 51 až 53), porušil tým princíp ne bis in idem

vyjadrený v čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Toto pochybenie výboru má ústavnoprávnu

relevanciu a intenzitu a je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru zo strany

ústavného súdu.

60. Ďalej je potrebné uviesť, že navrhovateľom podané oznámenie funkcií,

zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov, oznámenie funkcií,

zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31. marcu 2014 za

rok 2013 (ďalej len „oznámenie“) bolo možné považovať iba za dôkazný prostriedok

o skutočnosti výboru skôr známej, tzn. o skutočnosti, že navrhovateľ bol konateľom

spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od

ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, o ktorej mal výbor vedomosť

z predchádzajúcich oznámení podaných navrhovateľom a na základe ktorej už výbor uložil

32

navrhovateľovi sankciu rozhodnutím výboru sp. zn. K z 10. septembra 2013.

Výbor tak začatím ďalšieho konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov proti navrhovateľovi (uznesením č. 306 z 1. júla 2014) porušil procesnú

prekážku veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata), čo viedlo v konečnom dôsledku

k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktorým výbor porušil princíp ne bis in idem.

61. V dôsledku uvedených záverov ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie výboru

(bod 1 výroku).

5. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru

62. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru ústavný súd odkazuje na čl. 10

ods. 2 ústavného zákona, podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu v konaní

o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov je končené. Uvedené potvrdzuje aj a , podľa

ktorých ústavný súd napadnuté rozhodnutie príslušného orgánu nálezom zruší a toto

rozhodnutie je konečné. Právna úprava konania o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany

verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred ústavným súdom neumožňuje po

zrušení rozhodnutia výboru (resp. príslušného orgánu) vec vrátiť na ďalšie konanie.

63. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na vrátenie

veci výboru (bod 3 výroku)

V.

64. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania navrhovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou v konaní pred ústavným súdom.

Advokátka ich podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslila sumou 557,16 eur spolu za 2

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie písomného návrhu

ústavnému súdu) vykonané v roku 2014 a 2 krát režijný paušál. Advokátka vychádzala pri

vyčíslení trov právneho zastúpenia z § 10 vyhlášky.

65. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd v navrhovateľovej veci viedol jedno konanie na základe

jedného návrhu na začatie konania podaného navrhovateľom. Ústavný súd preto pri priznaní

úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky.

66. Ústavný súd priznal navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby dva úkony právnej služby v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie návrhu) a jeden úkon právnej služby v roku 2015 (vyjadrenie k stanovisku

výboru).

67. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2013 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,04 eur). Podľa Štatistického úradu

Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná

mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa

rovná sume 8,39 eur).

68. Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej

služby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 268 eur (2 x 134 eur) a 2 x

režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur). Ústavný

súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku

2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 139,83 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16

ods. 3 vyhlášky spolu v sume 8,39 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných

pre DPH vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky nie je advokátka

34

navrhovateľa daňovým subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal

navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 432,30 eur.

69. Pretože výbor, ktorému bola ako účastníkovi konania pred ústavným súdom

uložená povinnosť uhradiť trovy navrhovateľa, je orgánom Národnej rady Slovenskej

republiky, uložil mu ústavný súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie

Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jeho rozpočtovými prostriedkami

(bod 2 výroku). Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2

výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015