Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 878/2014
PDF · 736.18 KB
No categories available
II. ÚS 878/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatý návrh ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou, Advokátska kancelária,
Námestie sv. Egídia 95, Poprad, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/14/14 K zo 17. septembra 2014
a takto
rozhodol:
1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/14/14 K zo 17. septembra 2014 z r u š u j e .
2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií j e
p o v i n n ý uhradiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady
Slovenskej republiky trovy konania v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať
centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Margity Budzíkovej, Advokátska kancelária,
Námestie sv. Egídia 95, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 30. októbra
2014 doručený návrh (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie
rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej
len „výbor“) sp. zn. VP/14/14 K zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Podľa zistenia ústavného súdu bolo napadnuté rozhodnutie výboru navrhovateľovi doručené
10. októbra 2014. Ústavný súd prijal uznesením č. k. II. ÚS 878/2014 8 z 11. decembra
2014 návrh na ďalšie konanie.
2. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkcii
predsedu predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výboru
sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d)
ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“) z dôvodu
porušenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával funkciu nezlučiteľnú
s verejnou funkciou (funkciu konateľa obchodnej spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.)
po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie. Ďalej z návrhu vyplýva, že
navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi vo funkcii predsedu predstavenstva
Poľnonákup TATRY, a. s., Kežmarok, bola rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13 K
z 10. septembra 2013 a opravným rozhodnutím výboru sp. zn. VP/62/13 K/E z 9. októbra
2013 uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona z dôvodu porušenia čl. 5
ods. 2 ústavného zákona, keďže navrhovateľ vykonával počas výkonu verejnej funkcie
v roku 2012 funkciu konateľa obchodnej spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o. (navrhovateľ bol
do verejnej funkcie ustanovený 28. júna 2012 a funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti
FVE Ipeľka, s. r. o., sa vzdal 1. mája 2013).
3. Dňa 17. októbra 2013 a 22. októbra 2013 bol ústavnému súdu doručený návrh
navrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra 2013
a preskúmanie opravného rozhodnutia výboru sp. zn. VP/62/13 K/E z 9. októbra 2013.
Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 zrušil rozhodnutie
výboru sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.
VP/62/13 K/E z 9. októbra 2013.
4. Dňa 17. septembra 2014 bola navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím výboru
opätovne uložená pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona vo výške 10 200 eur
z dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý predseda predstavenstva Poľnonákup TATRY, a. s.,
Kežmarok, tým, že v roku 2013 vykonával zároveň funkciu konateľa obchodnej spoločnosti
FVE Ipeľka, a. s. (do 1. mája 2013), porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.
5. Navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie výboru za nezákonné z dôvodu jeho
duplicity, resp. ide v poradí už o tretie rozhodnutie o uložení pokuty v tej istej veci. Podľa
názoru navrhovateľa napadnuté rozhodnutie konštatuje, že navrhovateľ svojím konaním
porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona v tej istej veci. Podľa navrhovateľa
napadnuté rozhodnutie výboru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhovateľ namieta, že za jedno skutkovo rovnaké konanie mu výbor uložil pokutu trikrát,
prvýkrát rozhodnutím sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013 za to, že po uplynutí 30 dní
odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie vykonával funkciu konateľa obchodnej spoločnosti
FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona
s výkonom verejnej funkcie, druhýkrát rozhodnutím sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra
2013 a opravným rozhodnutím sp. zn. VP/62/13 K/E z 9. októbra 2013 z dôvodu, že
vykonával počas výkonu verejnej funkcie v roku 2012 funkciu konateľa obchodnej
spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného
zákona s výkonom verejnej funkcie, a napokon tretíkrát napadnutým rozhodnutím z dôvodu,
že vykonával počas výkonu verejnej funkcie v roku 2013 funkciu konateľa obchodnej
spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., ktorej výkon je nezlučiteľný podľa čl. 5 ods. 2 ústavného
zákona s výkonom verejnej funkcie. Podľa navrhovateľa ústavný zákon v takomto prípade
umožňuje uložiť iba jednu (jednorazovú) sankciu, a to za celé obdobie výkonu funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, keďže ústavný zákon nedefinuje periodicitu,
a preto je neústavné, aby výbor svojvoľne určoval časové úseky porušenia ústavného zákona
4
(jednotlivé roky), za čo následne ukladá opakovane pokuty (za každý rok samostatne).
Takýto výklad a aplikáciu ústavného zákona považuje navrhovateľ za šikanózne
a popierajúce jeho základné práva a slobody.
6. Podľa navrhovateľa z hľadiska vecného i skutkového išlo o to isté porušenie
ústavného zákona a ústavný zákon nerozlišuje vecné a časové hľadisko porušenia čl. 5
ods. 2 ústavného zákona takým spôsobom, že je potrebné navrhovateľa sankcionovať
jednotlivo za to, že po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie neskončil
funkciu, ktorej výkon je v rozpore s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona, a zvlášť za to, že
funkciu nezlučiteľnú s čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona vykonával aj v období výkonu
verejnej funkcie v roku 2012 a 2013. Podľa navrhovateľa ide vždy len o jedno porušenie
čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, za ktoré je možne uložiť len jednu finančnú pokutu. Výbor
podľa navrhovateľa postupoval nad rámec ústavného zákona a v rozpore s ním, keďže
napadnuté rozhodnutie výboru ukladá sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného
zákona, za ktoré už bola navrhovateľovi uložená pokuta. Navrhovateľ taktiež poukázal na
znenie čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona a uviedol, že s odkazom aj na tieto ustanovenia
ústavného zákona je toho názoru, že výbor nesprávne a v rozpore s ústavným zákonom
vyhodnotil porušenie povinnosti navrhovateľa, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú.
7. Navrhovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutie vzhľadom na skutkový stav
a predchádzajúce ukladanie sankcie zo strany výboru za jedno a to isté porušenie ústavného
zákona porušuje princíp ne bis in idem a porušuje čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „protokol č. 7“), ako aj ďalšie medzinárodné
dohovory upravujúce princíp ne bis in idem.
8. Navrhovateľ okrem uvedeného poukázal aj na podľa jeho vyjadrenia vady
a formálne nedostatky napadnutého rozhodnutia výboru. Podľa navrhovateľa tvrdenie
výboru prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že navrhovateľ vykonával
funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie takmer tri roky a že jeho vyjadrenia
prezentované v konaní pred výborom boli účelové a zavádzajúce, sa nezakladá na pravde,
pričom uvádza, že funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie vykonával 22
mesiacov, teda necelé dva roky.
9. S poukazom na uvedené navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd napadnuté
rozhodnutia výboru zrušil a vrátil mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie. Zároveň
navrhuje priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
10. Na výzvu ústavného súdu sa k návrhu vyjadril výbor prostredníctvom svojho
predsedu, ktorý vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 poukázal
na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 vo veci navrhovateľa
a uviedol, že „s ohľadom na výrok, ale najmä odôvodnenie v predmetnom náleze ústavného
súdu, výbor nezaujíma k veci vecné ani právne stanovisko, a ponecháva vec na rozhodnutie
ústavného súdu v intenciách vyššie uvedeného nálezu“.
11. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu doručil 20. marca 2015 prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne repliku k vyjadreniu výboru, v rámci ktorej uviedol:
„Z vyjadrenia Výboru Národnej rady SR pre nezlučiteľnosť funkcii, ktoré zaslal Ústavnému
súdu listom zo dňa 3.3.2015 vyplýva, že sa Výbor odvoláva na skoršie rozhodnutie
Ústavného súdu a to konkrétne II. ÚS 185/2014 zo dňa 13.11.2014 v skutkovo a právne
totožnej veci, a v podstate navrhuje Ústavnému súdu, aby rozhodol v intenciách tohto
nálezu. ... Za navrhovateľa ďalej uvádzam, že právny názor vyjadrený Ústavným súdom
v skoršom rozhodnutí vo veci sp. zn.VP/62/13 K platí v celom rozsahu aj pre rozhodnutie
Výboru NR SR sp. zn. VP/14/14 K zo dňa 14.9.2014.“
III.
12. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať
návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do
6
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute
voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má
odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.
Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia
zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem rozhodnutia
podľa čl. 12 ods. 2.
Podľa § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak senát
ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným
predpisom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté
rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
IV.
13. Predmetom konania pred ústavným súdom je námietka navrhovateľa spočívajúca
v tvrdení, že výbor porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté rozhodnutie
výboru ukladá sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona, za ktoré už bol
navrhovateľ v minulosti sankcionovaný, čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje,
čím výbor teda nesprávne a v rozpore s ústavným zákonom vyhodnotil porušenie jeho
povinností, ktoré mu z ústavného zákona vyplývajú, a zároveň porušil princíp ne bis in
idem.
14. Ústavný súd už na tomto mieste konštatuje, že prerokovávaná vec navrhovateľa
je po právnej stránke totožná s vecou navrhovateľa, o ktorej ústavný súd rozhodol už
uvedeným nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014. Z toho dôvodu ústavný
súd bude vychádzať z obdobných záverov aj v prerokovávanej veci.
Všeobecne k princípom konania vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov
15. Zmyslom a účelom ústavného zákona je zabezpečiť právny mechanizmus ochrany
verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu
osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti s
výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu
postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona.
16. Výbor má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich mu z ústavného
zákona postavenie verejnomocenského orgánu sui generis. Taktiež konanie vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis upraveným
ústavným zákonom (konkrétne čl. 9 a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého výbor
v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
verejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým z čl. 4 až čl. 8
ústavného zákona.
17. V tomto prípade je bazálnou otázka, aké princípy upravujú a vzťahujú sa na
konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vedené
výborom. Samozrejmosťou však bez ohľadu na ďalej popísané princípy zostáva povinnosť
výboru procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon.
18. Primárne (avšak nie výlučné) musí byť zohľadnenie tých ustanovení ústavného
zákona, ktoré upravujú samotné konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov, a to s cieľom abstrahovať z takto vymedzeného normatívneho textu
ústavného zákona spoločný princíp upravujúci konanie vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov, s ohľadom na gramatický a teleologický prístup
k interpretácii normatívneho textu.
8
19. Podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa
odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný
funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo
že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto
ústavným zákonom alebo zákonom, alebo na základe riadne odôvodneného podnetu,
z ktorého je zrejmé, kto ho podáva, ktorého verejného funkcionára sa týka, a čo sa namieta.
Podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 umožní verejnému
funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie, aby sa vyjadril k podnetu; ak je to potrebné,
vykoná ďalšie dokazovanie.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár
nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé
údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie
verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie
a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu
podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona ak sa rozhodnutím podľa odseku 6 vysloví, že
verejný funkcionár vykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť, ktorá je nezlučiteľná
s výkonom verejnej funkcie podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), tohto
ústavného zákona alebo zákonov, súčasťou rozhodnutia je aj povinnosť bezodkladne
zanechať takú funkciu, zamestnanie alebo činnosť.
Podľa čl. 9 ods. 8 písm. a) ústavného zákona rozhodnutím podľa odseku 6 sa vysloví
strata mandátu alebo strata verejnej funkcie, ak sa v predchádzajúcom konaní proti
verejnému funkcionárovi právoplatne rozhodlo, že nesplnil alebo porušil povinnosť alebo
obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa
čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokuta sa ukladá v sume
zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejný funkcionár
poruší povinnosti podľa čl. 5.
Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona ak sa v konaní nepreukázalo, že verejný
funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť(...)
20. Z citovaných ustanovení ústavného zákona možno spoľahlivo vyvodiť, že
ústavodarca upravením a zdôraznením (v rámci konania vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov) právnych inštitútov (najmä procesnoprávnych), napr.
dokazovanie („ak je to potrebné vykoná ďalšie dokazovanie“), riadne zisťovanie stavu veci
(„ak sa v konaní preukázalo“, resp. „ak sa v konaní nepreukázalo“), povinnosť
podnecovateľa riadne odôvodniť podnet („na základe riadne odôvodneného podnetu“),
zároveň reflektoval princíp uplatňovaný v „štandardných“ procesoch [porov. napr. § 46
a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov; § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“); § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176
ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov], aby
rozhodnutie orgánov verejnej moci (v tomto prípade výboru) disponujúcich právomocou
rozhodovať v konaní (reglementovaným právom) o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb (v tomto prípade verejných funkcionárov) a právnických
osôb boli založené na správnom a v dostatočnom rozsahu zistenom skutkovom stave veci.
21. Zároveň ústavodarca s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzenia
ustanovených ústavným zákonom alebo zákonom spojil obligatórny právny následok
vo forme sankcie – pokuty, prípadne straty mandátu alebo verejnej funkcie. Je však
potrebné doplniť, že ústavný zákon umožňuje uložiť finančnú pokutu iba pri prvom
nesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom
alebo zákonom, o ktorom rozhoduje príslušný (podľa ústavného zákona) orgán verejnej
moci (v navrhovateľovej veci výbor). V prípade opakovaného nesplnenia alebo porušenia
povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom zo strany
verejného funkcionára ak sa v predchádzajúcom konaní proti verejnému funkcionárovi
právoplatne rozhodlo, že nesplnil, alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené
týmto ústavným zákonom alebo zákonom, je príslušný (podľa ústavného zákona) orgán
10
verejnej moci (napr. výbor) povinný obligatórne uložiť sankciu straty mandátu alebo
verejnej funkcie. Finančná pokuta by pri opakovanom konštatovaní nesplnenia alebo
porušenia povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného týmto ústavným zákonom alebo
zákonom a obligatórnom uložení sankcie v podobe straty mandátu alebo verejnej funkcie
neplnila svoj preventívny účel (pozri ďalej bod 29). Represívny účel plní sankcia v podobe
straty mandátu alebo verejnej funkcie. Bližšie však ústavný zákon neupravuje princípy
ukladania sankcií a je potrebné v rámci ukladania sankcií zohľadniť aj ďalej popísané ďalšie
princípy demokratického právneho štátu.
22. Sekundárne (avšak nie konečne) je potrebné akcentovať aj ďalšie princípy
demokratického právneho štátu formujúce každé konanie, v rámci ktorého orgán verejnej
moci rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb.
23. Tieto nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu), v prerokúvanom prípade konkrétne v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade konania
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred výborom v zmysle
ústavného zákona pôjde o princípy spojené so základným právom na inú právnu ochranu.
24. Ďalej je potrebné zohľadniť vzhľadom na obligatórne ukladanie sankcií (alebo
iných povinností) v prípade nesplnenia alebo porušenia povinnosti alebo obmedzenia
ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 až 8 ústavného zákona) aj
princípy vzťahujúce sa na správne (nemá sa na mysli pojem „správne“ stricto sensu, ale
v širšom poňatí, zahŕňajúc konania sui generis majúce povahu „administratívnu“, kde
možno aj vzhľadom na závery už popísané v bode 20 zaradiť i konanie vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona) trestanie.
V tomto smere je dôležité odkázať na čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
25. Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto
štátu.
26. Je nutné upozorniť, že uvedený oficiálny preklad čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (pozri
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený v Zbierke zákonov pod
č. 209/1992 Zb. v slovenskom jazyku) nie je presný, resp. je chybný. Ak sa porovná tento
preklad s originálnym znením v anglickom jazyku a francúzskom jazyku, je nutné dospieť
k záveru, že slovenský preklad používa nepresný pojem „trestný čin“. Podstatná je
skutočnosť, že slovo „delikt“ (v anglickom znení „offence“ a vo francúzskom „infraction“)
zamieňa slovenský preklad za slovné spojenie „trestný čin“ (v anglickom jazyku „criminal
offence“ a vo francúzskom jazyku „infraction criminelle“). Za smerodajnú a určujúcu je
však podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať pôvodnú (originálnu) verziu
v anglickom a francúzskom znení a na to nadväzujúcu skutočnosť, že anglickému termínu
„offence“ a francúzskemu termínu „infraction“ v slovenčine zodpovedajú termíny „trestný
čin“, „priestupok“, ale aj „disciplinárny delikt“ alebo „iný správny delikt“ (rovnaké závery
porovnaj napr. aj v rozhodnutiach Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.
14 Kse 5/2012 z 19. novembra 2013 alebo sp. zn. 11 Kseo 1/2010 z 1. septembra 2010
a v nich citovanej prejudikatúre).
27. Avšak i pri tomto výklade čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 bude záver o tom, či ide
v konkrétnom prípade o konanie, resp. delikt, ktoré spadajú pod ochranu čl. 4 ods. 1
protokolu č. 7, v konečnom dôsledku závislý na posúdení tzv. Engelovských kritérií
ustálených primárne pre účely interpretácie pojmu „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [porov. Zolotukhin v. Rusko,
č. 14939/03, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) z 10. 2. 2009, bod 53; Khmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽP
z 12. 12. 2013, bod 59]. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku v právnom poriadku
žalovaného zmluvného štátu (defining the offence according to the legal system of the
respondent State). Ide o formálne a relatívne kritérium, a pokiaľ skutok nie je v právnom
poriadku zmluvného štátu kvalifikovaný ako trestný čin (čím by spadal tento skutok do
12
pôsobnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7), použijú sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnosti
čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhé kritérium je samotná
povaha deliktu (the very nature of the offence) a tretím kritériom je stupeň závažnosti
sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that the
person concerned risks) v konkrétnom konaní (porov. Engel and Others v. Holandsko,
č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976,
bod 82).
28. Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním vo veci ochrany verejného
záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, ústavný súd uzatvára, že
nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom
alebo zákonom verejným funkcionárom nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym
(správnym, resp. sui generis) deliktom.
29. V rámci druhého kritéria sa predovšetkým posudzuje, či delikt, o ktorý ide,
vyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov
alebo iba určitej špecifickej skupine osôb, prípadne či delikt vyplývajúci primárne
z porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný aj
podľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov (porov. Albert
v. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh and Connors
v. Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body 103 – 104).
Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá za spáchaný
delikt, má povahu reparačnú alebo preventívno represívnu (porov. Nykänen v. Fínsko,
č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v. Fínsko, č. 73053/01,
rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, body 32 – 38). Z pohľadu judikatúry ESĽP
sa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 vtedy,
ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje na neurčitý
všeobecný počet adresátov, a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívno represívneho
charakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy adresovanej určitej
špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená sankcia je preventívno
represívneho charakteru, prihliada sa pre zodpovedanie otázky o aplikovateľnosti čl. 4
ods. 1 protokolu č. 7 na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno
dotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert v. Rumunsko,
body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v prípade sankcie
uloženej na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb, avšak uložená
sankcia bola preventívno represívneho charakteru a ESĽP, ustálil v rámci tretieho kritéria
závažný dopad uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na konanie vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, možno
konštatovať, že ústavný zákon ukladá povinnosti alebo obmedzenia adresované
špecifickému okruhu osôb – verejným funkcionárom – a sankcie, ktoré možno v zmysle
ústavného zákona uložiť (čl. 9 ods. 6 a 8 a čl. 9 ods. 10 ústavného zákona), plnia podľa
názoru ústavného súdu preventívno represívny účel, a to odradiť verejného funkcionára od
neplnenia alebo porušovania povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným
zákonom alebo zákonom (preventívne pôsobiť) a zároveň sankcionovať, resp. potrestať
(represívne pôsobiť) verejného funkcionára za dokonané nesplnenie alebo porušenie
povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom. V tomto
smere je však pre konečnú odpoveď na otázku, či je v prípade verejnoprávneho deliktu,
sankcie, resp. konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov
podľa ústavného zákona aplikovateľný čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, potrebné zohľadniť tretie
kritérium Engelovských kritérií.
30. Tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej
osobe. V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
ústavného zákona sa verejnému funkcionárovi ukladá za nesplnenie alebo porušenie
povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom sankcia
vo forme peňažnej pokuty alebo vo forme straty mandátu či verejnej funkcie. Závažnosť
konkrétnej sankcie je však potrebné skúmať jednotlivo v rámci každého konania vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona, keďže
v zmysle čl. 9 ods. 10 ústavného zákona sa výška finančnej pokuty líši v závislosti od
konkrétneho verejnoprávneho deliktu (porušenia konkrétneho článku ústavného zákona).
14
Inak to nie je ani v prípade navrhovateľa, a preto sa ústavný súd musí vzhľadom na
námietky navrhovateľa a skutkový stav vysporiadať v nasledujúcich častiach tohto nálezu
s otázkou splnenia tretieho kritéria pre ustálenie odpovede týkajúcej sa aplikovateľnosti čl. 4
ods. 1 protokolu č. 7 na navrhovateľovu vec.
31. V závere k tejto časti ústavný rekapituluje už popísané princípy vzťahujúce sa na
konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného
zákona a konštatuje, že
(i) výbor je povinný procesne postupovať a konať vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov iba v rozsahu a spôsobom, ako to upravuje ústavný zákon,
(ii) na konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa
vzťahuje jeden zo základných princípov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu
verejnej moci a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou konajúceho orgánu verejnej
moci, a teda princíp, podľa ktorého je povinnosťou orgánov verejnej moci disponujúcich
právomocou rozhodovať v konaní upravenom všeobecne záväznými právnymi predpismi
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb (t. j. aj výboru) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým je spojená povinnosť
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia
dôkazy, ktoré vykonal, zdroj toho ktorého dôkazu, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov a ako sa vyrovnal s ťažiskovými návrhmi a námietkami účastníkov; detailnosť
a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť v špecifických prípadoch zákonom
výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo
vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 47 ods. 1
druhej vety správneho poriadku; § 157 ods. 3 a 4 OSP)], obe vyplývajú z čl. 46 ods. 1
ústavy, v prerokúvanom prípade sú spojené s právom na inú právnu ochranu [nota bene
ústavný súd uvádza, že spornou z hľadiska práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy je
i výnimka z týchto základných znakov ústavne aprobovaného postupu konajúceho orgánu
verejnej moci (t. j. z povinnosti orgánov verejnej moci zistiť správne a v dostatočnom
rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci a povinnosti riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie) výslovne upravená zákonom v prípadoch, kde, preferujúc ochranu verejného
záujmu (napr. bezpečnosti štátu a pod.), je dodržiavanie uvedených procesných záruk
účastníka konania, resp. dotknutého subjektu (v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia
alebo správneho a dostatočného zistenia skutkového stavu) bez ohľadu na negatívny vplyv
rozhodnutia na právnu pozíciu účastníkov konania týmto zákonom úplne negované –
typicky porov. § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a s ním súvisiace
konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom vedené na základe návrhov
verejnej ochrankyne práv pod sp. zn. PL. ÚS 5/2014 a sp. zn. PL. ÚS 40/2014],
(iii) v prípade záveru o aplikovateľnosti čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 na konkrétne
konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je výbor povinný
pri rozhodovaní o tom istom verejnom funkcionárovi primárne rešpektovať princíp ne bis in
idem, ktorý znamená „nie dvakrát v tej istej veci“ a v procesnom práve sa prejavuje
vo forme procesných prekážok – prekážky začatého konania v tej istej veci (litispendencia)
a prekážky veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata). V rovine správneho trestania tento
princíp znamená, že nikto nesmie byť potrestaný za ten istý skutok dvakrát.
Závery ústavného súdu vo veci samej
1. K predchádzajúcim rozhodnutiam výboru v navrhovateľovej veci a s tým
súvisiacim rozhodovaním ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 185/2014
32. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovej
veci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,
Kežmarok, tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s verejnou funkciou po uplynutí 30 dní
odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona
(verejnej funkcie sa navrhovateľ ujal 28. júna 2012, funkciu konateľa spoločnosti FVE
Ipeľka, s. r. o., Košice, vykonával aj po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej
funkcie, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo navrhovateľovi
uložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej
16
šesťnásobku mesačného platu navrhovateľa, a to vo výške 4 716 eur. Svoje rozhodnutie
výbor odôvodnil takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a
majetkových pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal pri
ujatí sa verejnej funkcie (za rok 2011) sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že , predseda predstavenstva
Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával funkciu konateľa spoločnosti s ručením
obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou. ...
Listom predsedu výboru zo dňa 17. apríla 2013 bol menovaný verejný funkcionár na
túto skutočnosť upozornený ešte pred začatím konania. Verejný funkcionár listom zo dňa
23. apríla 2013 uviedol, že do funkcie člena predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s.
Kežmarok bol ustanovený 28.6.2012. Pri nástupe do tejto funkcie ho nik neupozornil, že
musí spĺňať podmienky pre nezlučiteľnosť funkcií. O tejto skutočnosti sa dozvedel 24. marca
2013. Pri vypĺňaní majetkového priznania zistil, že nemôže vykonávať funkciu konateľa.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou
skutočnosťou oboznámil až 23. mája 2013 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní,
činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za február máj 2013
a k 31.3.2013 za rok 2012, keďže dovtedy nemal vedomosť o tom, že verejný funkcionár bol
do verejnej funkcie menovaný.
Verejný funkcionár nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových
pomerov verejných funkcionárov do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Následne podaním oznámenia funkcií, zamestnaní,
činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok 2012 zo strany
verejného funkcionára Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií
zistil, že došlo k porušeniu ústavného zákona a uznesením č. 145 z 23. mája 2013 začal voči
menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9
ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného verejného funkcionára o stanovisko
pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.
Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa
26. júna 2013, v ktorom uviedol, že v liste zo dňa 23. apríla 2013 vysvetlil, že ho nik
neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu predstavenstva, že musí spĺňať podmienky
nezlučiteľnosti funkcií a nikdy predtým v štátnej správe nepôsobil. Okamžite po
preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie funkcie konateľa a dňa 1. mája 2013
prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o. Košice. ...
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného
funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané
skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho
porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému
, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok,
ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesť násobku
mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.
Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 257.“
33. Výbor rozhodnutím sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra 2013 v navrhovateľovej
veci konštatoval, že navrhovateľ ako predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a. s.,
Kežmarok, tým, že v roku 2012 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka,
s. r. o., Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (navrhovateľ vykonáva
verejnú funkciu od 28. júna 2012, funkciu konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája
2013), za čo mu uložil pokutu v sume 10 200 eur. Svoje rozhodnutie výbor odôvodnil takto:
„Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejného
funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2012 k 31.3.2013, sekretariát
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zistil, že
, predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok vykonával v roku
2012 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je nezlučiteľná s verejnou
funkciou. ...
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou
skutočnosťou oboznámil 25. júna 2013 pri rokovaní Správy o došlých oznámeniach funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2013 za rok
2012 a uznesením č. 202 z 25. júna 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2
písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal
18
menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany
verejného záujmu.
Dotknutý verejný funkcionár sa k uzneseniu o začatí konania vyjadril listom zo dňa
26. júna 2013 v ktorom uviedol, že ho nik neupozornil pri nástupe do funkcie predsedu
predstavenstva, že musí spĺňať podmienky nezlučiteľnosti funkcií, a nikdy predtým v štátnej
správe nepôsobil. Okamžite po preštudovaní ústavného zákona požiadal o ukončenie
funkcie konateľa, a dňa 1. mája 2013 prestal byť konateľom v spoločnosti FVE Ipeľka, s.r.o.
Košice. ...
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného
funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané
skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho
porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému
, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok,
ukladá pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku
mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.
Uvedené rozhodnutie bolo dňa 10. septembra 2013 schválené uznesením č. 263.“
34. Výbor opravným rozhodnutím sp. zn. VP/62/13 K/E z 9. októbra 2013
v navrhovateľovej veci opravil rozhodnutie sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra 2013 tak, že
vo výroku rozhodnutia sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra 2013 opravil časť „a to
vo výške 10 200 EUR“ na „a to vo výške 5 100 EUR“ z dôvodu zrejmej nesprávnosti
v uvedení číselnej hodnoty predmetnej pokuty.
35. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014 z 13. novembra 2014 rozhodnutie
výboru sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra 2013 a opravné rozhodnutie výboru sp. zn.
VP/62/13 K/E z 9. októbra 2013 zrušil z dôvodov tam uvedených.
2. Všeobecne k napadnutému rozhodnutiu výboru a východiskám ústavného
súdu pre jeho preskúmanie
36. Výbor napadnutým rozhodnutím sp. zn. VP/14/14 K zo 17. septembra 2014
rozhodol, že navrhovateľ tým, že v roku 2013 vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE
Ipeľka, s. r. o. Košice, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (ako verejný
funkcionár vykonával verejnú funkciu od 28. júna 2012 do 30. apríla 2014, funkciu
konateľa uvedenej spoločnosti ukončil 1. mája 2013), za čo mu uložil v súlade s čl. 9
ods. 10 písm. d) ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného
platu verejného funkcionára, a to vo výške 10 200 eur. Výbor napadnuté rozhodnutie
odôvodnil takto: „Pri kontrole oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových
pomerov verejného funkcionára, ktoré menovaný verejný funkcionár podal za rok 2013
k 31.3.2014, sekretariát Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií zistil, že , bývalý predseda predstavenstva Poľnonákupu TATRY,
a.s. Kežmarok vykonával v roku 2013 funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným,
ktorá je nezlučiteľná s verejnou funkciou.
Podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona ak verejný funkcionár vykonáva funkciu,
zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie, je
povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie alebo
činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej skončeniu.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sa s predmetnou
skutočnosťou oboznámil 1. júla 2014 pri rokovaní o Správe o došlých oznámeniach funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31.3.2014 za rok
2013 a uznesením č. 306 z 1. júla 2013 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2
písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal
menovaného verejného funkcionára o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany
verejného záujmu. ...
V súvislosti s vyjadrením verejného funkcionára uvádzame, že je pravdou, že
verejnému funkcionárovi výbor uložil za porušenie ústavného zákona tri pokuty, avšak nie
je pravdou, že sa týkali za porušenia toho istého článku ústavného zákona. Výbor uložil
verejnému funkcionárovi pokutu rozhodnutím č. VP/03/13 K zo dňa 10.9.2013 za
oneskorené podanie oznámenia pri ujatí sa verejnej funkcie, ktoré podal výboru takmer po
roku (za rok 2011).
20
Rozhodnutím č. VP/62/13 K zo dňa 10.9.2013 za neukončenie funkcie konateľa
obchodnej spoločnosti do 30 dní odo dňa ujatia sa výkonu verenej funkcie (oznámenie
podané pri ujatí sa výkonu verejnej funkcie za rok 2011) a rozhodnutím č. VP/09/13 K
zo dňa 10.9.2013 za výkon funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, v ktorom pokračoval aj
po 30 dňoch odo dňa ujatia sa výkonu verejnej funkcie (oznámenie podané k 31.3.2013 za
rok 2012).
K argumentácii verejného funkcionára, že ho nik neupozornil na povinnosť podať
oznámenie a vzdať sa funkcie v iných spoločnostiach uvádzame, že výbor nemá povinnosť
upozorňovať verejných funkcionárov na podávanie oznámení, príp. aké úkony musí verejný
funkcionár vykonať, aby neporušoval jednotlivé ustanovenia ústavného zákona.
Skutočnosť, že vo všeobecnosti platí právna zásada, že občan má mať možnosť poznať
svoje práva a povinnosti tým, že každý právny predpis je publikovaný v zbierke zákonov,
vyúsťuje v domnienku, že každý občan pozná a aplikuje právny predpis v nej uvedený. V
danom prípade dokonca práva a povinnosti vyplývajú z ústavného zákona, ktorý je jeden z
predpisov tvoriacich základný rámec pre výkon funkcie verejných funkcionárov, a preto je
viac ako zarážajúce, že verejný funkcionár nemal o nich vedomosť, hoci ide o vysokoškolsky
vzdelaného občana s dostatočnou životnou a odbornou praxou. Z tohto dôvodu sa výbor
domnieval, že verejný funkcionár použil tvrdenie uvedené vo svojom vyjadrení účelovo a
zavádzajúco.
Prezumpcia znalosti právnych predpisov, ktoré sú publikované vyššie uvedeným
spôsobom (neznalosť právnych predpisov neospravedlňuje), korešponduje s povinnosťou
dodržiavať všetky zásadné povinnosti vyplývajúce pre verejného funkcionára viac ako pre
bežného občana, a to i s ohľadom na spoločenskú dôležitosť vykonávanej funkcie a jej
finančné ocenenie.
Tvrdenie, že nemal vedomosť o existencii takejto povinnosti, ktorá vyplynula
zo všeobecne záväzného právneho predpisu, je len jednoduchým obchádzaním základných
zásad právneho štátu. Skutočnosť, že verejný funkcionár vykonával funkciu takmer tri roky
a súčasne takmer tri roky porušoval povinnosti vyplývajúce z ústavného zákona, pričom za
uvedenú dobu poberal za výkon funkcie viac ako 50 000 eur, svedčí o jeho nedbalom
prístupe k plneniu si svojich povinností.
Výbor i v dôsledku tejto skutočnosti neprihliadol na jeho tvrdenie, a nemal možnosť
ani prihliadnuť na okolnosti o jeho zdravotnom stave, ktoré verejný funkcionár sa snaží
v jeho prípade použiť ako zmierňovaciu klauzulu pri posudzovaní formy a miery zavinenia.
Z tohto dôvodu výbor rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. ...
Výbor dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že vyjadrenie verejného
funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané
skutočnosti prihliadať, keďže ústavný zákon neumožňuje zbaviť zodpovednosti za jeho
porušenie z takýchto dôvodov. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému
, predsedovi predstavenstva Poľnonákupu TATRY, a.s. Kežmarok, ukladá
pokuta za porušenie povinnosti čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku
mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.“
37. Námietka navrhovateľa spočíva v tvrdení, že výbor rovnako ako vo veci
rozhodnutia sp. zn. VP/62/13 K z 10. septembra 2013 a opravného rozhodnutia sp. zn.
VP/62/13 K/E z 9. októbra 2013, ktoré ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014
z 13. novembra 2014 zrušil, porušil ustanovenia ústavného zákona, keďže napadnuté
rozhodnutie výboru ukladajú sankciu za jedno a to isté porušenie ústavného zákona,
čo ústavný zákon podľa navrhovateľa neumožňuje.
3. K otázke, či došlo k porušeniu ústavného zákona navrhovateľom
38. Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia výboru, príloh doplnených k návrhu
a vyjadrení navrhovateľa v identickej veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
II. ÚS 185/2014, ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci nebolo sporné, čo sám
navrhovateľ aj priznal, teda že z jeho strany došlo k porušeniu ústavného zákona v tom
smere, že počas výkonu verejnej funkcie vykonával súbežne po uplynutí 30 dní od začatia
výkonu verejnej funkcie i funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., t. j. funkciu
nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím porušil čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.
39. Ďalej je potrebné odpovedať na otázku, či sa svojím konaním (výkon funkcie
konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) nezlučiteľným s dikciou ústavného zákona
22
dopustil jedného alebo viacerých verejnoprávnych deliktov, resp. opakovane toho istého
verejnoprávneho deliktu vo viacerých samostatne posudzovaných obdobiach alebo jedného
verejnoprávneho deliktu v rámci celého preverovaného obdobia od začiatku výkonu
verejnej funkcie (28. júna 2012) do skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom
verejnej funkcie (t. j. do 1. mája 2013, keď sa navrhovateľ vzdal funkcie konateľa
v spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.).
40. Účelom celého čl. 5 ústavného zákona je akcentovanie verejného záujmu na
riadnom výkone verejnej funkcie, a to prostredníctvom úpravy obmedzenia spočívajúceho
v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejného funkcionára. Ústavný
zákon upravuje zákaz výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom funkcie verejného
funkcionára (čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona). Na tento účel je logickou povinnosťou
verejného funkcionára v prípade výkonu takejto funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej
funkcie skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Ústavodarca
upravil v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona dobrodenie v prospech verejného funkcionára
v podobe poskytnutia 30 dňovej lehoty na skončenie výkonu funkcie nezlučiteľnej
s výkonom verejnej funkcie. V prípade, že aj po uplynutí tejto 30 dňovej lehoty (počas
ktorej nie je verejný funkcionár postihnuteľný za súbežný výkon verejnej funkcie i funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie) verejný funkcionár vykonáva funkciu
nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie (hoci aj 1 deň po uplynutí 30 dňovej lehoty),
dopúšťa sa porušenia obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom v podobe zákazu
výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2
ústavného zákona. Nemožno však čl. 5 ods. 7 ústavného zákona vykladať tak, že by tento
upravoval samostatne sankcionovateľnú povinnosť v podobe skončenia výkonu funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Táto povinnosť (vzdanie sa funkcie nezlučiteľnej
s výkonom verejnej funkcie v lehote 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie) je len
logickým a explicitne vyjadreným právne relevantným úkonom, ktorého uskutočnenie
zabezpečuje neporušenie obmedzenia ustanoveného v čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona
zo strany verejného funkcionára, a teda naplnenie účelu čl. 5 ústavného zákona v podobe
ochrany verejného záujmu na riadnom výkone verejnej funkcie. Nie je preto možné od seba
na účely správneho trestania oddeliť obmedzenie v podobe zákazu výkonu funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona
a povinnosť skončiť výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods.
7 ústavného zákona. Obe ustanovenia sledujú ten istý účel a cieľ a nerešpektovaním
príkazov v zmysle oboch článkov dochádza k porušeniu len jedného obmedzenia – zákazu
výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného
zákona.
41. Zároveň je potrebné z hľadiska teórie správneho trestania doplniť, že pokiaľ
verejný funkcionár neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej funkcie výkon
funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, k dokonaniu verejnoprávneho deliktu
porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie dochádza
prvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie. Každý ďalší deň
je udržiavaním protiprávneho stavu vyvolaného dokonaním tohto verejnoprávneho deliktu,
a tento protiprávny stav je ukončený až skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom
verejnej funkcie. Na účely správneho trestania sa však toto celé obdobie od dokonania
verejnoprávneho deliktu (porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom
verejnej funkcie) až po ukončenie protiprávneho stavu považuje za jedno konanie (skutok)
a jeden verejnoprávny delikt, a to bez ohľadu na to, koľko dní, týždňov, mesiacov alebo
rokov sa protiprávny stav udržuje, keďže ide o trváci verejnoprávny delikt. V prípade, že
počas udržiavania protiprávneho stavu (spočívajúceho v kontinuálnom výkone funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie počas výkonu funkcie verejného funkcionára bez
ohľadu na dĺžku obdobia, v rámci ktorého dochádza k udržiavaniu tohto protiprávneho
stavu) dôjde k právoplatnému rozhodnutiu príslušného (podľa ústavného zákona) orgánu
verejnej moci o porušení zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie
podľa čl. 5 ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona a verejný funkcionár aj po právoplatnosti
tohto rozhodnutia naďalej vykonáva funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie
(alebo nesplní, či poruší iné obmedzenie alebo povinnosť v zmysle ústavného zákona alebo
zákona), dopúšťa sa recidívy, a teda opätovného protiprávneho konania, resp. opätovného
spáchania verejnoprávneho deliktu [spočívajúceho teda buď v opomenutí skončiť výkon
24
funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorú bol právoplatným rozhodnutím
príslušného (podľa ústavného zákona) orgánu verejnej moci potrestaný, čím udržiava
naďalej protiprávny stav, alebo začatím výkonu inej funkcie nezlučiteľnej s výkonom
verejnej funkcie (individuálna recidíva), prípadne nesplnení alebo porušení inej povinnosti
alebo obmedzenia podľa ústavného zákona alebo zákona (všeobecná recidíva)], t. j.
porušenia zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie v zmysle čl. 5
ods. 1 a (alebo) 2 ústavného zákona.
42. Ak teda navrhovateľ neskončil po uplynutí 30 dní od ustanovenia do verejnej
funkcie výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, dopustil sa prvým dňom
nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie porušenia obmedzenia
spočívajúceho v zákaze výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie podľa
čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Autoritatívne rozhodnutie o porušení zákazu výkonu funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie a o uložení sankcie výbor rozhodol až
10. septembra 2013 napadnutými rozhodnutiami, t. j. po vyše 4 mesiacoch od
navrhovateľovho skončenia výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie.
V období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do
1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej
funkcie, sa dopúšťal trváceho verejnoprávneho deliktu, ktorý bol dokonaný vyvolaním
protiprávneho stavu prvým dňom nasledujúcim po 30. dni od ustanovenia do verejnej
funkcie, tento protiprávny stav bol až do 1. mája 2013 udržiavaný a k jeho ukončeniu došlo
až odstránením protiprávneho stavu 1. mája 2013 skončením výkonu funkcie nezlučiteľnej
s výkonom verejnej funkcie. Keďže v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od
ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď navrhovateľ skončil výkon funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu výboru
o porušení povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu došlo až 10. septembra
2013), navrhovateľ sa tak dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu v období od
prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013,
keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, za ktorý mu bolo
možné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnej pokuty. Na základe týchto záverov
tak neobstojí argument, že v prípade navrhovateľa ide o porušenie ústavného zákona
opakovane vo viacerých hodnotených obdobiach, pričom každé takéto porušenie ústavného
zákona musí byť sankcionované osobitne.
43. Po zohľadnení popísaných konklúzií týkajúcich sa porušenia ústavného zákona
zo strany navrhovateľa v spojitosti s výrokom a odôvodnením rozhodnutia výboru sp. zn.
VP/09/13 K z 10. septembra 2013 ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 185/2014
z 13. novembra 2014 konštatoval, že výbor rozhodol v súlade s ústavným zákonom,
a rozhodnutie sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013 považoval za ústavne udržateľné.
44. Výbor podľa ústavného súdu dospel v uvedenom konaní sp. zn. VP/09/13 K
k správnemu záveru, že navrhovateľ tým, že vykonával funkciu nezlučiteľnú s výkonom
verejnej funkcie (t. j. vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.) po
uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie, porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2
ústavného zákona, a správne uložil navrhovateľovi sankciu v podobe finančnej pokuty
podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona. Enunciát rozhodnutia výboru sp. zn.
VP/09/13 K z 10. septembra 2013 ústavný súd hodnotil ako bezchybný.
45. Rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013 pokrývalo celé
obdobie (t. j. od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až
do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie),
v ktorom sa navrhovateľ dopustil jedného trváceho verejnoprávneho deliktu (porušenia
zákazu výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie).
4. K samotnému prieskumu napadnutého rozhodnutia výboru
46. Ako už ústavný súd v bodoch 40 až 42 uviedol, navrhovateľ sa dopustil jedného
trváceho verejnoprávneho deliktu v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od
ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE
Ipeľka, s. r. o.), za ktorý mu bolo možné výborom uložiť jednu sankciu v podobe finančnej
26
pokuty. Táto sankcia mu aj bola uložená rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13 K
z 10. septembra 2013. Ďalšiu sankciu, a to v podobe straty verejnej funkcie by bolo možné
navrhovateľovi uložiť v prípade, že by po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn.
VP/09/13 K z 10. septembra 2013 opätovne (alebo kontinuálne) vykonával funkciu
(totožnú, za ktorú mu bola právoplatným rozhodnutím výboru uložená finančná pokuta,
alebo inú funkciu) nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie. K takémuto porušeniu
ústavného zákona zo strany navrhovateľa nedošlo a dôjsť nemohlo, keďže výkon funkcie
nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie (t. j. výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE
Ipeľka, s. r. o.) ukončil 1. mája 2013, teda ešte pred vydaním rozhodnutia výboru sp. zn.
VP/09/13 K z 10. septembra 2013.
47. Z napadnutého rozhodnutia výboru sp. zn. VP/14/14 K zo 17. septembra 2014
vyplýva, že výbor konštatoval vo výroku tohto napadnutého rozhodnutia identické
porušenie ústavného zákona (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.
v období od 1. januára 2013 až do 1. mája 2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej
s výkonom verejnej funkcie) v identickom, už raz preskúmavanom období (od prvého dňa
nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, keď
navrhovateľ skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, t. j. obdobie
posudzované v konaní výboru sp. zn. VP/09/13 K). Zároveň výbor navrhovateľovi uložil
opätovne finančnú pokutu.
48. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s otázkou, či nešlo zo strany
výboru o porušenie zákazu dvojitého potrestania v tej istej veci v zmysle čl. 4 ods. 1
protokolu č. 7.
49. Na úvod je potrebné ustáliť, či konanie vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojené napadnuté
rozhodnutie výboru sp. zn. VP/14/14 K zo 17. septembra 2014 spĺňa popísané Engelovské
kritériá pre účely aplikácie čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7. Ako už ústavný súd v bodoch 27 a 28
uviedol, konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nespĺňa
prvé z Engelovských kritérií, čím následne, posudzujúc ďalšie kritériá, dospel ústavný súd
k záveru o splnení atribútov druhého kritéria (všeobecne v rámci každého konania vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona)
a potreby skúmania splnenia tretieho kritéria v každej veci individuálne. Ústavný súd
vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľovi bola napadnutým rozhodnutím uložená finančná
pokuta vo výške 10 200 eur (ako šesťnásobok mesačného platu navrhovateľa), hodnotí túto
pokutu ako svojou závažnosťou napĺňajúcu obsah tretieho kritéria, a teda konštatuje
aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 v rámci konania vo veci ochrany verejného
záujmu a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojeného
napadnutého rozhodnutia výboru.
50. Či došlo zo strany výboru konaním vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov v navrhovateľovej veci a s ním spojeným napadnutým
rozhodnutím k porušeniu princípu ne bis in idem vyjadreného v čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7,
je potrebné posúdiť podľa naplnenia troch zásad potrebných pre konštatovanie porušenia
princípu ne bis in idem, a to: totožnosť skutku, totožnosť páchateľa a totožnosť chráneného
záujmu (k tomuto klasickému inštrumentáriu skúmania porušenia princípu ne bis in idem
v rámci správneho trestania či trestného konania porov. napr. rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Aalborg Portland and Others v. Komisia zo 7. 1. 2004, C 204/00 P,
C 205/00 P, C 211/00 P, C 213/00 P, C 217/00 P a C 219/00 P, bod 338 a nasl.; už uvedený
rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Zolotukhin v. Rusko, bod 82 a 84; uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 26/2012 z 30. mája 2012).
51. K totožnosti skutku možno opätovne odkázať na body 40 až 42 tohto nálezu
a konštatovať, že výbor napadnutým rozhodnutím rozhodol o porušení čl. 5 ods. 2 ústavného
zákona tým, že navrhovateľ vykonával funkciu konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o.,
v roku 2013 (do 1. mája 2013), teda funkciu nezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie, čím
sa podľa výboru dopustil verejnoprávneho deliktu v období od 1. januára 2013 až do 1. mája
2013, keď skončil výkon funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Za totožný
skutok (výkon funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňa
nasledujúceho po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, t. j.
28
zahŕňajúc i obdobie od 1. januára 2013 do 1. mája 2013) bol však navrhovateľ potrestaný
rovnako skorším rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013. Totožnosť
skutku je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia výboru zachovaná.
52. Čo sa týka totožnosti osoby v rámci konania a rozhodnutia výboru sp. zn.
VP/09/13 K z 10. septembra 2013 a následného konania a napadnutého rozhodnutia výboru,
tá je bez potreby bližšieho komentára zrejmá a zachovaná.
53. K totožnosti chráneného záujmu ústavný súd konštatuje, že tak v rozhodnutí
výboru sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013, ako aj v napadnutom rozhodnutí výboru
bol navrhovateľ potrestaný za porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona (k tomu pozri
bod 40), ktorý vyjadruje záujem na riadnom výkone verejnej funkcie, a na ten účel upravuje
zákaz výkonu funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie. Totožnosť chráneného
záujmu je tak v prípade konania a napadnutého rozhodnutia zachovaná.
54. Cieľom čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 je zakázať opätovné konanie a potrestanie
dotknutej osoby v prípade predchádzajúceho konečného rozhodnutia v totožnej veci (porov.
Franz Fischer v. Rakúsko, č. 37950/97, rozsudok ESĽP z 29. 5. 2001, bod 22).
Za predchádzajúce rozhodnutie (t. j. rozhodnutie, ktoré predchádza konaniu a napadnutému
rozhodnutiu) v navrhovateľovej veci je potrebné považovať rozhodnutie výboru sp. zn.
VP/09/13 K z 10. septembra 2013, pričom v následnom konaní a napadnutom rozhodnutí
výboru je zachovaná totožnosť skutku, osoby a chráneného záujmu (pozri body 51 až 53).
Ústavný zákon však neupravuje inštitút právoplatnosti rozhodnutia výboru, a preto je
potrebné nájsť odpoveď na otázku, či možno rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13 K
z 10. septembra 2013 považovať za konečné.
55. Návrh verejného funkcionára na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavným
súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona, ako aj návrh na preskúmanie rozhodnutia
príslušného orgánu verejnej moci podľa čl. 10 ods. 3 a 4 ústavného zákona nie je možné
považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom o preskúmaní
rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nie je
odvolacím (druhostupňovým) konaním (vychádzajúc z gramatického i teleologického
výkladu najmä čl. 10 ods. 1 až 4 ústavného zákona, ako aj § 73a § 73b zákona o ústavnom
súde, a taktiež postavenia ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti v ústavnom poriadku
Slovenskej republiky). Ústavný zákon upravuje vo svojom čl. 10 ods. 2 až 4 inštitút
odkladného účinku (textáciou „podanie návrhu... má odkladný účinok“), ktorý sa však podľa
názoru ústavného súdu vzťahuje len na vykonateľnosť rozhodnutia príslušného orgánu
verejnej moci, a to najmä z dôvodov, že (i) návrh verejného funkcionára na preskúmanie
rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 až 4
ústavného zákona nie je možné považovať za riadny opravný prostriedok [a teda nemožno
hovoriť o devolutívnom účinku (v zmysle konštatovania právomoci ústavného súdu ako
orgánu verejnej moci vyššieho stupňa rozhodovať v rámci inštančného rozhodovania
o právach a povinnostiach verejných funkcionárov) a suspenzívnom účinku (t. j. odklad
právoplatnosti rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci) podaného návrhu na
preskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci], (ii) konanie pred ústavným
súdom o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov nie je odvolacím (druhostupňovým) konaním, a taktiež z dôvodu, že (iii) odkladom
vykonateľnosti (a teda nie právoplatnosti) rozhodnutia orgánu verejnej moci sa akcentuje
verejný záujem na efektívnom (jednoinštančnom s možnosťou prieskumu ústavným súdom)
rozhodovaní o nesplnení alebo porušení povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného
ústavným zákonom alebo zákonom, a tým promptnom zabránení v pokračovaní zneužívania
verejnej funkcie, prípadne zneužívania postavenia s ňou spojeného na osobný prospech
(k akcentovaniu princípu efektívnosti rozhodovania vo veciach podľa ústavného zákona na
účely rešpektovania verejného záujmu na predchádzaní a zabránení v pokračovaní
zneužívania verejnej funkcie možno odkázať aj na čl. 11 ods. 1 až 3 ústavného zákona,
prípadne poukázať aj na 60 dňovú lehotu ústavného súdu na rozhodnutie o návrhu verejného
funkcionára na preskúmanie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci upravenú
v čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona, ako aj na konečnosť rozhodnutia ústavného súdu
v zmysle čl. 10 ods. 2 až 4 ústavného zákona).
30
56. Absenciu explicitnej úpravy právoplatnosti rozhodnutí v ústavnom zákone je
potrebné subsumovať pod teóriu medzier v normatívnych právnych aktoch. Ide o absenciu
právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele zákonodarcu
alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo) legitímne
očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,
neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer Verlag, 1991, s. 375).
Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti
príslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu
Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010, bod
64], a to pomocou analógie použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov.
rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56),
tzn. aplikáciou základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému
stavu či právnej otázke (analógia legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení)
všeobecne záväzného právneho predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris)
k aplikovanému všeobecne záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná
právna norma.
57. Takýmto je podľa názoru ústavného súdu správny poriadok, keďže správne
konanie v zmysle správneho poriadku je z dogmatického i zákonného hľadiska konaním,
ktorého cieľom je vydanie správneho aktu (individuálneho právneho aktu) spôsobilého
založiť, zmeniť alebo zrušiť práva a povinnosti (konštitutívny správny akt) alebo ich
autoritatívne potvrdiť (deklaratórny správny akt) (porov. Hendrych, D. a kol. Správní právo.
Obecná část. 7. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 367; ďalej porov. aj § 1 ods. 1
správneho poriadku), a ako ústavný súd už artikuloval (bod 16 tohto nálezu), v rámci
konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného
zákona (ktoré je konaním sui generis majúcim povahu „administratívnu“ – pozri bod 24
tohto nálezu) ide o rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach verejných funkcionárov. Preto je potrebné na otázku právoplatnosti
rozhodnutí podľa ústavného zákona aplikovať princípy právoplatnosti upravené správnym
poriadkom (t. j. § 52 ods. 1 správneho poriadku). Keďže návrh verejného funkcionára na
preskúmanie rozhodnutia výboru ústavným súdom podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona nie
je možné považovať za riadny opravný prostriedok a konanie pred ústavným súdom nie je
odvolacím konaním, každé rozhodnutie výboru v zmysle ústavného zákona je tak potrebné
považovať za právoplatné jeho doručením dotknutému verejnému funkcionárovi.
58. Rozhodnutie výboru sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013 bolo
navrhovateľovi doručené 24. septembra 2013. Napadnuté rozhodnutie výboru bolo
navrhovateľovi doručené 10. októbra 2014.
59. Na základe už uvedených postulátov ústavný súd dospel k záveru, že doručením
rozhodnutia výboru sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013 navrhovateľovi nastala
prekážka pre opätovné konanie a rozhodnutie (potrestanie) vo veci porušenia čl. 5 ods. 2
ústavného zákona vykonávaním funkcie konateľa spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období
nasledujúcom po 30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, teda
funkcie nezlučiteľnej s výkonom verejnej funkcie, v období od prvého dňa nasledujúceho po
30. dni od ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013. Tým, že výbor napriek tomu
v napadnutom rozhodnutí opätovne rozhodol v totožnej veci (je zachovaná totožnosť skutku,
osoby a chráneného záujmu – pozri body 51 až 53), porušil tým princíp ne bis in idem
vyjadrený v čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7. Toto pochybenie výboru má ústavnoprávnu
relevanciu a intenzitu a je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru zo strany
ústavného súdu.
60. Ďalej je potrebné uviesť, že navrhovateľom podané oznámenie funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov, oznámenie funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31. marcu 2014 za
rok 2013 (ďalej len „oznámenie“) bolo možné považovať iba za dôkazný prostriedok
o skutočnosti výboru skôr známej, tzn. o skutočnosti, že navrhovateľ bol konateľom
spoločnosti FVE Ipeľka, s. r. o., v období od prvého dňa nasledujúceho po 30. dni od
ustanovenia do verejnej funkcie až do 1. mája 2013, o ktorej mal výbor vedomosť
z predchádzajúcich oznámení podaných navrhovateľom a na základe ktorej už výbor uložil
32
navrhovateľovi sankciu rozhodnutím výboru sp. zn. VP/09/13 K z 10. septembra 2013.
Výbor tak začatím ďalšieho konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov proti navrhovateľovi (uznesením č. 306 z 1. júla 2014) porušil procesnú
prekážku veci právoplatne rozsúdenej (res iuducata), čo viedlo v konečnom dôsledku
k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktorým výbor porušil princíp ne bis in idem.
61. V dôsledku uvedených záverov ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie výboru
(bod 1 výroku).
5. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru
62. K návrhu navrhovateľa na vrátenie veci výboru ústavný súd odkazuje na čl. 10
ods. 2 ústavného zákona, podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu v konaní
o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov je končené. Uvedené potvrdzuje aj § 73b ods. 3 a 4 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorých ústavný súd napadnuté rozhodnutie príslušného orgánu nálezom zruší a toto
rozhodnutie je konečné. Právna úprava konania o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pred ústavným súdom neumožňuje po
zrušení rozhodnutia výboru (resp. príslušného orgánu) vec vrátiť na ďalšie konanie.
63. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na vrátenie
veci výboru (bod 3 výroku)
V.
64. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania navrhovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou v konaní pred ústavným súdom.
Advokátka ich podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslila sumou 557,16 eur spolu za 2
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie písomného návrhu
ústavnému súdu) vykonané v roku 2014 a 2 krát režijný paušál. Advokátka vychádzala pri
vyčíslení trov právneho zastúpenia z § 10 vyhlášky.
65. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné
oceniť peniazmi. Ústavný súd v navrhovateľovej veci viedol jedno konanie na základe
jedného návrhu na začatie konania podaného navrhovateľom. Ústavný súd preto pri priznaní
úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky.
66. Ústavný súd priznal navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby dva úkony právnej služby v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie návrhu) a jeden úkon právnej služby v roku 2015 (vyjadrenie k stanovisku
výboru).
67. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2013 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 804 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 134 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,04 eur). Podľa Štatistického úradu
Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná
mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa
rovná sume 8,39 eur).
68. Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej
služby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 268 eur (2 x 134 eur) a 2 x
režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 16,08 eur (2 x 8,04 eur). Ústavný
súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku
2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 139,83 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16
ods. 3 vyhlášky spolu v sume 8,39 eur. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných
pre DPH vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky nie je advokátka
34
navrhovateľa daňovým subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal
navrhovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 432,30 eur.
69. Pretože výbor, ktorému bola ako účastníkovi konania pred ústavným súdom
uložená povinnosť uhradiť trovy navrhovateľa, je orgánom Národnej rady Slovenskej
republiky, uložil mu ústavný súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie
Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jeho rozpočtovými prostriedkami
(bod 2 výroku). Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2
výrokovej časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015