Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 34/2016
PDF · 305.99 KB
No categories available
III. ÚS 34/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
vo veci návrhu , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Martinou Tekeliovou, advokátska kancelária, Bijacovce 180, na preskúmanie
rozhodnutia Obecného zastupiteľstva Zlatá Baňa schváleného uznesením
z 26. novembra 2015 vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov
podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. takto
rozhodol:
1. Rozhodnutie Obecného zastupiteľstva Zlatá Baňa schválené uznesením
z 26. novembra 2015 vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov
podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. z r u š u j e .
2. Vo zvyšnej časti návrhu , n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
16. decembra 2015 doručený návrh , (ďalej
len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Obecného zastupiteľstva Zlatá Baňa (ďalej
len „obecné zastupiteľstvo“) schváleného uznesením z 26. novembra 2015 vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov schváleného podľa ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
(ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“). Z navrhovaného petitu
ani z obsahu príloh návrhu nemožno ustáliť žiadne číselné označenie uvedeného uznesenia
obecného zastupiteľstva.
Z predloženého návrhu a jeho príloh vyplýva, že výrokom napadnutého rozhodnutia
obecné zastupiteľstvo vyslovilo, že navrhovateľ ako starosta obce Zlatá Baňa „porušil
povinnosť podať písomné oznámenie spôsobom podľa čl. 7 ods. 5 písm. a) ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v lehote ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a tým porušil čl. 7
ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov a za toto konanie sa ukladá starostovi obce
, bytom , pokuta podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)
ústavného zákona v sume zodpovedajúcej jeho mesačnému platu, t. j. vo výške 1.404,80,- €
(slovom: jedentisícštyristoštyri eur a osemdesiat centov), ktorú je povinný uhradiť do 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia
“.
Navrhovateľ uvádza, že funkciu starostu obce Zlatá Baňa vykonával vo funkčnom
období 2010 – 2014, pričom vo voľbách do orgánov samosprávy obcí konaných v roku
2014 bol opätovne do tejto funkcie zvolený a jej výkonu sa ujal na ustanovujúcom zasadnutí
obecného zastupiteľstva 15. decembra 2014.
Po uskutočnenom konaní podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
obecné zastupiteľstvo na zasadnutí 26. novembra 2015 schválilo uznesenie,
ktorého obsahom je napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ udáva, že ako starosta obce využil
proti tomuto uzneseniu svoje sistačné právo, pričom «rozhodnutie nebolo potvrdené
zákonom predpísaným postupom podľa § 13 ods. 8 zákona o obecnom zriadení.
Napriek uvedenému, mi bola Zastupiteľstvom priamo na jeho rokovaní
dňa 01.12.2015 doručená príloha k zápisnici zo dňa 26.11.2015, ktorá bola vyhotovená
následne po konaní zasadnutia zastupiteľstva dňa 26.11.2015, a ktorá bola zastupiteľstvom
označená a poňatá ako „Rozhodnutie vo veci porušenia povinnosti podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona“.
Doručenie tejto následne, po rokovaní Zastupiteľstva 26.11.2015 vyhotovenej prílohy
nespochybňujem. Avšak týmto postupom Zastupiteľstva sa už samotné konanie vo veci
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ústavného zákona
vyznačuje zmätočnosťou a nepreskúmateľnosťou.».
Navrhovateľ nadväzne s poukazom na čl. 9 ods. 5 ústavného zákon o ochrane
verejného záujmu a na § 11 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) argumentuje,
že „vytváranie a prejavovanie vôle poslancami kedykoľvek mimo zasadania obecného
zastupiteľstva regulovaného zákonom, nie je a nemôže byť vytvorením a prejavením vôle
obecného zastupiteľstva“. Preto „je nepochybné, že príloha zápisnice zo zasadnutia
obecného zastupiteľstva z 26.11.2015, ktorá mi bola doručená dňa 01.12.2015,
ktorá ako celok nebola vôbec predmetom rozhodovacej činnosti Zastupiteľstva a bola
vyhotovená až následne po zasadnutí Zastupiteľstva konaného dňa 26.11.2015 je vo svojej
podstate ničotným právnym aktom, keďže neprejavuje vôľu žiadneho orgánu verejnej
správy, in concreto Zastupiteľstva, ktoré môže vôľu vytvoriť i prejaviť len na svojom
zasadnutí“.
Podľa navrhovateľa je napadnuté rozhodnutie „absolútne zmätočné
a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to z viacerých príčin.
Zároveň sa Rozhodnutie zo dňa 26.11.2015 zakladá na nesprávnom skutkovom
posúdení veci a nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako vyplýva z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR vo veciach preskúmania rozhodnutí podľa ústavného zákona.“.
Navrhovateľ v prvom rade namieta, že „rozhodnutie, ktoré bolo predmetom
uznášania sa Zastupiteľstva na jeho zasadnutí 26.11.2015... obsahuje z povinných
obsahových náležitostí rozhodnutia podľa ústavného zákona len Výrok...“. Okrem výroku
teda „nebolo predmetom rozhodovacej činnosti Zastupiteľstva nič, čo by ma v súlade
s princípmi materiálneho právneho štátu malo presvedčiť o správnosti a opodstatnenosti
takéhoto rozhodnutia a poučiť ma o možnosti brániť sa pred nezávislým a nestranným
súdom“. Rozhodnutie, ktoré mu bolo doručené 1. decembra 2015, „je domnelým právnym
aktom a bolo vyhotovené až následne jedným z poslancov Zastupiteľstva. Zastupiteľstvo sa
teda na doručenom Zdanlivom rozhodnutí vôbec neuznieslo“ a je „ničotným právnym
aktom.“.
Navrhovateľ namieta aj vadu v doručovaní napadnutého rozhodnutia,
pretože „doručené mi bolo iba Zdanlivé rozhodnutie, a to priamo na rokovaní
zastupiteľstva dňa 01.12.2015. Rozhodnutie Zastupiteľstva prijaté na zasadnutí 26.11.2015
mi nikdy nebolo doručené do vlastných rúk... O jeho obsahu som sa dozvedel iba
z rokovania zastupiteľstva z dňa 26.11.2015 a zo zápisnice z tohto zasadnutia.“.
Významnou námietkou navrhovateľa je kritika, podľa ktorej „z napadnutého
Rozhodnutia nie je zrejmé, aké protiprávne konanie sa mi vlastne pripisuje a za aké
protiprávne konanie som Zastupiteľstvom sankcionovaný“. Totiž, „zastupiteľstvo vôbec
v Rozhodnutí neuviedlo, čím som sa dopustil... protiprávneho konania, t. z. za aké obdobie
a v akom termíne som sa mal dopustiť opomenutia svojej povinnosti podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona“.
Nesprávna je podľa navrhovateľa aj suma uloženej pokuty. Navrhovateľ predkladá
k svojmu návrhu fotokópiu osobného mzdového listu, z ktorej vyplýva, že jeho hrubá
mzda za rok 2014 predstavovala 16 481,78 €, z čoho jedna dvanástina je 1 373,48 €,
nie 1 404,80 €.
Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia neporušil povinnosť uloženú čl. 7 ods. 1
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Poukazuje na skutočnosť, že oznámenie
za kalendárny rok 2013 podľa uvedeného ustanovenia podal do 30 dní odo dňa ujatia sa
funkcie starostu obce Zlatá Baňa. Za kalendárny rok 2013 však podal oznámenie podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj v lehote do 31. marca 2014.
Na podporu týchto tvrdení predkladá dôkazy (komunikácia s komisiou obecného
zastupiteľstva na ochranu verejného záujmu, fotokópia knihy došlej pošty obecného úradu
obce Zlatá Baňa). V nadväznosti na to poukazuje na čl. 7 ods. 3 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu.
V závere návrhu navrhovateľ žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia a priznanie
náhrady trov konania.
2. Ústavný súd uznesením č. k. III ÚS 34/2016-17 z 19. januára 2016 prijal
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh navrhovateľa na ďalšie
konanie.
3. Ústavný súd 12. februára 2016 vyzval obecné zastupiteľstvo na vyjadrenie sa
k vecnej stránke prijatého návrhu.
4. K návrhu navrhovateľa sa obecné zastupiteľstvo vyjadrilo podaním doručeným
ústavnému súdu 4. marca 2016. K tvrdeniu navrhovateľa o ničotnosti napadnutého
rozhodnutia dôvodí, že zasadnutiu konanému 26. novembra 2015 sa navrhovateľ „snažil
všemožne zabrániť... starosta v rozpore so zákonom toto obecné zastupiteľstvo nezvolal,...
OZ nebol sprístupnený vstup do budovy Obecného úradu za účelom rokovania OZ, nebola
poskytnutá materiálna ani technická vybavenosť, a nebola prítomná pracovníčka Obecného
úradu, ani iná náhradná osoba, ktorá zvyčajne zapisuje zápisnicu z rokovania OZ. Preto
bol prepis konania OZ vyhotovovaný osobou, ktorá nemá skúsenosti a praktické zručnosti
s vyhotovovaním zápisnice. Avšak máme zato, že starosta neuniesol dôkazné bremeno,
keď tvrdí že okrem výroku nebol zvyšok Rozhodnutia predmetom rokovania OZ. Naopak,
ako je aj v zápisnici uvedené, na predmetnom rokovaní boli prečítané zápisnice z komisie
OZ na ochranu verejného záujmu..., listy starostu adresované tejto komisii, list adresovaný
predsedovi komisie, ustanovenia ústavného zákona ktoré pojednávajú o povinnostiach
verejných funkcionárov.“. Citujúc zo zápisnice z predmetného zasadnutia obecné
zastupiteľstvo konštatuje, že „na rokovaní OZ dňa 26.11.2015 odznel celý text, spolu
s výrokom, odôvodnením a poučením, ktorý bol schválený ako Rozhodnutie, a ktorý bol
starostovi doručený ako Rozhodnutie podľa ústavného zákona. OZ pri jeho schvaľovaní
riadne prejavilo vôľu tak, ako to požaduje ústavný zákon v čl. 9 ods. 6. Rozhodnutie bolo
v celom svojom obsahu predmetom rokovania OZ a následného hlasovania, o čom je
aj vyhotovený audiovizuálny záznam a zvukový záznam.“.
K doručeniu rozhodnutia navrhovateľovi obecné zastupiteľstvo uvádza,
že „Rozhodnutie, podpísané všetkými poslancami prítomnými pri rozhodovaní o ňom bolo
doručené starostovi, ako to sám tvrdí, dňa 01.12.2015, spolu s prepisom z rokovania OZ,
priamo na rokovaní OZ do vlastných rúk pred zrakom prítomnej verejnosti.“.
Za neopodstatnenú považuje obecné zastupiteľstvo aj námietku navrhovateľa,
podľa ktorej z rozhodnutia nie je zrejmé, aké protiprávne konanie sa mu pripisuje. Obecné
zastupiteľstvo cituje výrok napadnutého rozhodnutia a následne predkladá citáciu z jeho
odôvodnenia, podľa ktorej „keďže sa funkcie ujal v roku 2014, oznámenie podľa čl. 7
ústavného zákona mali byť podané za predchádzajúci kalendárny rok, t. j. 2013“.
K navrhovateľovej kritike sumy uloženej sankcie obecné zastupiteľstvo uvádza,
že „pri jej určovaní vychádzalo zo všeobecne záväzných predpisov Slovenskej republiky
a dostupných informácií. Tu je nutné opäť poznamenať prístup starostu obce počas celého
priebehu konania, kedy nespolupracoval, odmietal sprístupňovať požadované materiály,
ako aj priestory obecného úradu.“. Odkazujúc na ustanovenia právnych predpisov
regulujúcich plat starostu obce obecné zastupiteľstvo rekapituluje vlastné uznesenia,
ktorými v priebehu rokov 2013 a 2014 určovalo navrhovateľovi plat. Nadväzne dôvodí,
že «starostom namietaný rozdiel, vo výške 1/12 ročného platu vznikol pravdepodobne tak,
ako to vyplýva z rozpravy na zasadnutí OZ konanom dňa 22.05.2014, kde v zápisnici je
uvedený výrok neznámej osoby, ale z kontextu zápisnice, zrejme výrok starostu,
že „vyplácané som mal 1.230,- Eur“. Toto však nemá oporu v žiadnom rozhodnutí orgánu,
ktorý plat starostu... určuje.».
K zásadnej námietke navrhovateľa, podľa ktorej si svoje povinnosti podľa ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu riadne splnil, obecné zastupiteľstvo konštatuje,
že „v súlade s čl. 9 ods. 4 vykonalo dokazovanie, za účelom zistenia skutkového stavu.
Za týmto účelom si vyžiadalo vyjadrenie starostu obce, ako aj komisie OZ a s týmito
tvrdeniami sa vysporiadalo v odôvodnení Rozhodnutia.“. Podľa obecného zastupiteľstva sú
vyjadrenia navrhovateľa v návrhu týkajúce sa určenia dňa, kedy podal oznámenie
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, „značne zmätočné.
Ak aj komisii OZ adresoval starosta oznámenie podľa ústavného zákona za rok 2013
v jednom z týchto dátumov a preto si, ako sám tvrdí splnil svoju povinnosť a OZ ho nemôže
sankcionovať za to, že samé opomenulo zriadiť komisiu OZ, toto OZ nijako nespochybnilo.
Avšak OZ vychádzalo z nasledovného. Starosta je povinný podľa čl. 7 ods. 5
písm. a ústavného zákona adresovať oznámenie komisii OZ (aj keď nevylučujeme
že prostredníctvom obecného úradu) a iba v prípade že tak urobil a bol znovu zvolený
do funkcie, nemá povinnosť oznámenie podať do 30 dní od kedy sa ujal funkcie.
Keďže komisia v roku 2014 zriadená nebola, starosta si svoju povinnosť splniť nemohol.
Avšak nie je pravda, že by bol zato sankcionovaný. Tu ale starostovi neodpadla povinnosť
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona dať oznámenie do 30 dní odo dňa kedy sa ujal verejnej
funkcie... starostovi sa nekladie za vinu, že nepodal oznámenie za rok 2013 do 31.03.2014,
keďže tak nemohol urobiť nie pre vlastné pochybenie. Ako je v Rozhodnutí uvedené,
starosta mal povinnosť dať oznámenie do 30 dní od kedy sa funkcie ujal, a keďže to
nesplnil, porušil povinnosť podľa ústavného zákona.“.
Obecné zastupiteľstvo opätovne konštatuje, že z dôvodov navrhovateľovho návrhu
vyplýva, že „v argumentácii si starosta sám odporuje, raz tvrdí že oznámenie za rok 2013
podal v januári 2014, následne vo februári 2014, a napokon aj v januári 2015. Na jednej
strane poukazuje, že si splnil povinnosť podať oznámenia do 14.01.2015, čo má dokazovať
došlá pošta, na strane druhej tvrdí, že túto povinnosť nesplnil, lebo ju nemal a oznámenia
podal v roku 2014. A napokon, ako ešte uvedieme, tieto argumenty nevedel v konaní
preukázať a samotnú došlú poštu ani oznámenia v konaní nepredložil.“.
Obecné zastupiteľstvo zdôrazňuje, že „spôsob, ktorým môže OZ náležite zistiť
skutkový stav je do značnej miery obmedzený a bez výnimky závislý od spolupráce starostu
obce... Starosta vo svojom vyjadrení svoje tvrdenia ničím nepodložil, nepriložil kópiu došlej
pošty, ani nevedel preukázať doručenie komunikácie s komisiou OZ. Za účelom
dokazovania OZ prijalo na svojom rokovaní dňa 25.08.2015 uznesenie..., podľa ktorého sa
mali z dôkazných prostriedkov (kópia došlej pošty, oznámenia podané starostom obce
podľa ústavného zákona a iné) vykonať dôkazy, aby bol náležite zistený skutkový stav.
Okrem spomínaných vyjadrení starostu obce, iné materiály neboli poslancom doručené
a preto mohli vychádzať iba z vyjadrení starostu a zápisníc komisie OZ. Starosta sa
pri tvrdení o tom že oznámenie podal odvoláva na došlú poštu. Tú si... vyžiadalo aj OZ,
avšak došlá pošta, resp. jej kópia nebola OZ sprístupnená... Týmto bolo znemožnené
obecnému zastupiteľstvu vykonať tento dôkazný prostriedok. Je nutné poukázať na to,
že kópia došlej pošty, ktorú majú poslanci OZ teraz k dispozícii, nesie znaky vonkajšieho
zásahu. Myslíme si že je v rozpore s princípmi právneho štátu, aby verejný funkcionár bol
pri objasňovaní skutočností potrebných na náležité posúdenie vecí nečinný, prípadne
aktívne bránil riadnemu chodu orgánov (OZ a jeho komisii) a následne prostriedky
procesnej obrany uplatnil až v konaní pred Ústavným súdom, po tom, ako bolo v konaní
podľa ústavného zákona rozhodnuté.“.
Obecné zastupiteľstvo vo svojom vyjadrení uvádza, že komisiu na ochranu verejného
záujmu zriadilo od 4. januára 2015, pričom odvtedy až do 26. novembra 2015 „sa konalo 5
zasadaní komisie OZ, pričom o všetkých boli vopred starosta a Obecný úrad v Zlatej Bani
oboznámení. Ani v jednom prípade pri zasadaní komisie jej nebolo doručené oznámenie
za rok 2013, čo preukázala zápisnicami z konania komisie OZ. Komisii bolo doručené
oznámenie podľa ústavného zákona za rok 2014, avšak nie za rok 2013 ako sa to starostovi
vyčíta v Rozhodnutí. Komisia OZ prostredníctvom svojho predsedu žiadala starostu obce,
nech sa vyjadrí, či oznámenie v zmysle ústavného zákona za rok 2013 podal. Komisia
vo svojej správe pre OZ skonštatovala, že starosta obce jej odpoveď neposkytol. Starosta
tvrdí, že komisii reakciu na žiadosť o vyjadrenie sa k podaniu oznámení dal... na jej
rokovaní 10.08.2015. Tu sa obecné zastupiteľstvo stotožnilo s tvrdeniami komisie, že takéto
vyjadrenie nedostala, keďže z jej zápisníc a vyjadrenia svedkov je zrejmé, že komisii nebola
doručená žiadna listina a jej doručenie starosta nevie nijako preukázať. Starosta obce
vo svojej reakcii zo dňa 28.07.2015 na už začaté konanie vo veci ochrany verejného
záujmu... tvrdil, že oznámenia v zmysle tohto ústavného zákona riadne a včas podal.
Následne v liste zo dňa 02.09.2015... adresovanom komisii na ochranu verejného záujmu
tvrdí, že podané oznámenie obsahuje oznámenia podľa ústavného zákona za rok 2014
a bolo doručené ku dňu 14.01.2015. Čo je v rozpore s tvrdením v návrhu na konanie
pred Ústavným súdom. Tu obecné zastupiteľstvo sa nestotožnilo s tvrdeniami starostu,
keďže údajné oznámenie, ktoré mal podať nebolo aj napriek výzve komisii nikdy doručené
a starosta nepreukázal ani jeho doručenie obecnému úradu. Bola povinnosť starostu,
aby podložil svoje tvrdenie a preukázal splnenie tejto povinnosti. Starosta robil všetko
preto, aby zmaril preskúmanie oznámení komisiou, ako jej to vyplýva z ústavného zákona.
Starosta obce jej opakovane zamedzil prístup do miestností obecného úradu nereagoval
na jej výzvy a nespolupracoval s ňou. Taktiež sa nemôžeme stotožniť s tvrdením, že v obci,
kde činnosť obecného úradu riadi starosta obce, obecný úrad tvorí iba sekretárka starostu,
nenesie starosta zodpovednosť za to, že dokument, ktorý údajne mal dôjsť do došlej pošty
nebol komisii doručený.“.
Obecné zastupiteľstvo navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie potvrdil
a „zamietol návrh navrhovateľa na náhradu trov konania“.
5. Ústavný súd zaslal 10. marca 2016 vyjadrenie obecného zastupiteľstva právnej
zástupkyni navrhovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
Navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil ústavnému súdu
23. marca 2016 stanovisko, v ktorom k tvrdenej ničotnosti napadnutého rozhodnutia
navrhovateľ udáva, že „vyjadrenie Zastupiteľstva má povahu ospravedlnenia svojho
nezákonného a ústavne nekonformného konania. Vyjadrenia, ktoré majú takto liberovať
postup Zastupiteľstva... sú právne irelevantné.
Takýto zmätočný postup Zastupiteľstva zasahuje neprimerane do princípu právnej
istoty osoby voči ktorej Zastupiteľstvo konanie vedie...“.
Navrhovateľ uvádza, že aj z audiovizuálneho záznamu, na ktorý odkazuje obecné
zastupiteľstvo, vyplýva, že „predmetom uznášania sa – hlasovania, ako vonkajšieho
finálneho prejavu vôle kolektívneho orgánu, Zastupiteľstva na jeho zasadnutí
dňa 26.11.2015 neboli všetky povinné obsahové náležitosti rozhodnutia kogentne
požadované čl. 9 ods. 6 ústavného zákona...“.
Pokiaľ ide o spochybnenie arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia,
ako aj nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci zo strany obecného
zastupiteľstva, navrhovateľ zotrváva na argumentácii obsiahnutej v jeho návrhu.
K sume uloženej pokuty navrhovateľ dôvodí, že „akékoľvek dodatočné dovysvetlenie
výrokovej časti rozhodnutia mimo odôvodnenia rozhodnutia je právne bezvýznamné.
Rovnako vyjadrenie Zastupiteľstva v danej veci má povahu ospravedlnenia svojho
nezákonného určenia pokuty, čo je v danej veci nutné považovať za irelevantné.“.
Napokon navrhovateľ konštatuje, že aj obecným zastupiteľstvom prednesený
„faktický opis krokov predchádzajúcich vydaniu Rozhodnutia vo viacerých smeroch
odporuje reálnemu priebehu udalostí, tak ako ich Navrhovateľ označil a preukázal v návrhu
na preskúmanie rozhodnutia“.
Navrhovateľ zotrváva na svojich návrhoch v plnom rozsahu a uplatnený nárok
na náhradu trov konania rozširuje o náhradu úkonu právnej služby spočívajúceho
vo vypracovaní stanoviska k vyjadreniu obecného zastupiteľstva.
II.
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. o) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento
ústavný zákon vzťahuje aj na funkcie starostov obcí.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy
do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností,
v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí,
ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko
a adresa trvalého pobytu.
Podľa čl. 7 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak je verejný
funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený
alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie
podľa odseku 1, nie je povinný ho podať opätovne.
Podľa čl. 7 ods. 5 písm. a) prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
oznámenie podľa odseku 1 podáva starosta obce komisii obecného zastupiteľstva.
Podľa čl. 9 ods. 1 písm. b) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu konanie
o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonáva
obecné zastupiteľstvo, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. o)
a p), t. j. aj vtedy, ak ide o starostu obce.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní
preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie
ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7
alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok,
v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore
s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom
prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
Podľa čl. 10 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti rozhodnutiu
orgánu podľa čl. 9 ods. 1 písm. b) až d) môže dotknutý verejný funkcionár do 15 dní
od doručenia rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie
alebo ktorým bola uložená pokuta, podať návrh na preskúmanie rozhodnutia na Ústavný súd
Slovenskej republiky. Podanie návrhu má odkladný účinok. Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie
o preskúmaní takého rozhodnutia pred Ústavným súdom Slovenskej republiky upravujú
ustanovenia zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem
rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.
Citované ustanovenie čl. 10 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
zakladajú právomoc ústavného súdu rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Podrobnosti o konaní v zmysle štvrtej
vety citovaného čl. 10 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu upravuje zákon
o ústavnom súde v ustanoveniach § 73a a § 73b.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom, rozhodnutie orgánu svojím
uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu
nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
1. Charakter námietok prednesených navrhovateľom v jeho návrhu vedie ústavný súd
k potrebe ponajprv zdôrazniť, že jeho vlastný postoj k rozsahu prieskumnej právomoci
plynúcej z citovaných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a zákona
o ústavnom súde sa od počiatku jej uplatňovania postupne vyvíjal. Dosiaľ
najhmatateľnejším vyvrcholením tohto vývoja je zjednocovacie stanovisko pléna ústavného
súdu č. k. Plz. ÚS 1/2016-12 z 3. februára 2016, ktorého výrok sa síce vzťahuje na otázku
parciálnu (oprávnenie ústavného súdu preskúmať aj správnosť výšky pokuty uloženej
verejnému funkcionárovi), jeho odôvodnenie však predstavuje ilustratívny dokumentárny
prehľad názorového vývoja a v konečnom dôsledku i zreteľného posunu v uvažovaní
ústavného súdu.
K uvedenému zjednocovaciemu stanovisku hodno pridať aj odkaz na ďalšie názory
ústavného súdu o charaktere a rozsahu jeho prieskumu v konaní o ochrane verejného
záujmu.
Pred tým, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu, či sa dotknutý verejný funkcionár
dopustil konania, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, musí
prioritne posúdiť, či je preskúmateľné (čo sa týka formy) samotné rozhodnutie príslušného
orgánu verejnej moci (I. ÚS 356/08, II. ÚS 404/2014).
Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
[čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)] taktiež vyplýva, že musí
pri uplatňovaní svojej právomoci brať zreteľ aj na dodržiavanie procesných zásad
zaručujúcich právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasledujúcich ústavy
(IV. ÚS 1/07).
Zhrnúc uvedené možno uzavrieť, že ústavný súd v konaní (o preskúmaní rozhodnutia
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov) nemôže posúdiť,
či sa dotknutý verejný funkcionár dopustil konania, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom
o ochrane verejného záujmu, bez toho, aby najskôr posúdil, či je preskúmateľné (čo sa týka
formy) samotné rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade obecného
zastupiteľstva).
Na podklade stručnej rekapitulácie vybraných názorov ústavného súdu možno
konštatovať, že doktrinálny postoj založený na doslovnom výklade § 73b ods. 3 zákona
o ústavnom súde je v súčasnosti potrebné považovať za prekonaný.
V perspektíve dialektického náhľadu na vlastnú stabilizovanú judikatúru v konaní
o ochrane verejného záujmu ústavný súd nechce a ani nemôže skĺznuť do pozície
akademických polemík s dôvodnosťou popísaného záberu jeho prieskumnej právomoci.
Úlohou inkorporovanou v tomto náleze je poskytnúť žiadanú právnu ochranu hmotným
právam navrhovateľa, o ktorých rozhodovalo obecné zastupiteľstvo. Pri tom je ústavný súd
povinný dôsledne chrániť právnu istotu navrhovateľa konkretizovanú v legitímnych
očakávaniach odvíjajúcich sa v podstatnej miere aj od rekapitulovanej judikatúry.
2. Vo veci sp. zn. I. ÚS 356/08 už ústavný súd uviedol, že skutkové vymedzenie
vytýkaného porušenia musí byť v rozhodnutí uvedené natoľko dostatočne a presne, aby ho
nebolo možné dodatočne zamieňať za dôvod iný, ktorý v čase rozhodovania nebol „v hre“.
Zároveň potom platí, že dodatočné (do)vysvetlenie skutočného dôvodu je právne
bezvýznamné.
Výrok rozhodnutia (o čom a ako rozhodol) tvorí jeho jadro, a preto musí byť zásadne
presný, konkrétny a správny (III. ÚS 662/2014).
Zodpovednosť podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je
zodpovednosťou verejnoprávnou (III. ÚS 132/2015), čo sa okrem iného prejavuje
aj v požiadavke takej formulácie výroku meritórneho rozhodnutia, ktorá bráni
zameniteľnosti sankcionovaného skutku. Nejde o požiadavku samoúčelnú či akademickú.
Naopak, má významné procesné a v konečnom dôsledku i hmotnoprávne dopady
na páchateľa skutku (napr. pri skúmaní procesnej prekážky rei iudicatae brániacej dvojitému
potrestaniu za ten istý skutok).
Aj čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyžaduje, aby výrok
rozhodnutia obecného zastupiteľstva uviedol, v čom je konanie alebo opomenutie
navrhovateľa v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom.
Výrok rozhodnutia atakovaného navrhovateľom, ktoré je citované v naratívnej časti
odôvodnenia tohto nálezu, vôbec neobsahuje tzv. skutkovú vetu, teda dostatočne konkrétny
a nezameniteľný popis konania (alebo nekonania), ktoré sa navrhovateľovi kladie za vinu.
Iba výrok rozhodnutia (enunciát) je právne záväzný. Akékoľvek dovysvetlenia obecného
zastupiteľstva, či už v odôvodnení rozhodnutia alebo v jeho vyjadrení k návrhu
navrhovateľa, sú z analyzovaného hľadiska irelevantné.
Z výroku napadnutého rozhodnutia podľa zistenia ústavného súdu nevyplýva,
aké (ne)konanie navrhovateľa považovalo obecné zastupiteľstvo za porušenie povinnosti
„podať písomné oznámenie spôsobom podľa čl. 7 ods. 5 písm. a) ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z...“ a v ktorej „lehote ustanovenej v Čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z.“ požadované oznámenie navrhovateľ nepodal. Ústavná norma v čl. 7
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu totiž reguluje dva termíny
prichádzajúce v prípade konkrétneho navrhovateľa do úvahy (do 31. marca, resp.
do 30 dní...). Napadnuté rozhodnutie sa v dôsledku zistených nedostatkov dostáva
do pozície nepreskúmateľnosti na úrovni samotného výroku, čo je neprípustné.
Výrok rozhodnutia obecného zastupiteľstva je vnútorne rozporný. Nie je možné
z neho jednoznačne ustáliť, či sa navrhovateľovi vytýka porušenie povinnosti vyplývajúcej
z čl. 7 ods. 1alebo z čl. 7 ods. 5 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Prvé ustanovenie ukladá verejnému funkcionárovi povinnosť podať oznámenie v stanovenej
lehote, kým ustanovenie druhé určuje orgán obecného zastupiteľstva (komisia), ktorému je
potrebné oznámenie adresovať. Hoci vzťah oboch ustanovení možno hodnotiť ako vzťah
realizačnej normy [čl. 7 ods. 5 písm. a)] k norme ukladajúcej základnú hmotnoprávnu
povinnosť (čl. 7 ods. 1), v navrhovateľovej kauze bola naznačená distinkcia podstatná.
Obecné zastupiteľstvo si totiž neujasnilo, či navrhovateľ vôbec podal oznámenie podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v tam určenej lehote. Až prípadná
kladná odpoveď na túto otázku mohla viesť ku skúmaniu splnenia povinnosti plynúcej
z čl. 7 ods. 5 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Výrok napadnutého
rozhodnutia viní navrhovateľa z toho, že žiadané oznámenie nepodal „spôsobom
podľa Čl. 7 ods. 5 písm. a)“, ale súčasne aj z toho, že toto oznámenie nepodal „v lehote
ustanovenej v Čl. 7 ods. 1“. Ak teda navrhovateľ údajne podal oznámenie oneskorene
alebo ho vôbec nepodal (porušenie čl. 7 ods. 1), potom by bolo irelevantné skúmať,
či oznámenie adresoval komisii obecného zastupiteľstva určenej na jeho doručenie
[porušenie čl. 7 ods. 5 písm. a)]. Pri súčasnej, už kritizovanej absencii skutkovej vety bráni
takto formulovaný výrok napadnutého rozhodnutia jednoznačnej identifikácii eventuálneho
protiústavného skutku navrhovateľa.
3. Ďalšie námietky navrhovateľa prednesené v jeho návrhu ústavný súd nepovažoval
za potrebné meritórne vyhodnotiť, pretože zistené nedostatky formulácie výroku
napadnutého rozhodnutia obecného zastupiteľstva samy osebe postačujú na jeho zrušenie.
Závery ústavného súdu o ďalších námietkach by tak nemali podstatný vplyv na zrušujúci
výrok tohto nálezu. Navyše, niektoré námietky navrhovateľa sa v dôsledku konštatovaných
nedostatkov výroku rozhodnutia obecného zastupiteľstva samy stávajú z vecného pohľadu
nepreskúmateľnými (napr. námietka, že navrhovateľ všetky povinnosti vyplývajúce z čl. 7
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu splnil, námietka nedostatočnosti
odôvodnenia rozhodnutia).
Ústavou garantované základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ústavy premietnuté pri ochrane práva do ustanoveného postupu vymedzeného podľa povahy
veci príslušným procesným poriadkom (a v okolnostiach daného prípadu upravených v čl. 9
ústavného zákona) je svojou povahou i významom základným predpokladom spravodlivého
procesu. Preto zároveň predstavuje aj základnú podmienku ústavne konformného
rozhodnutia.
4. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom
konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov neboli vo vzťahu
k navrhovateľovi dodržané princípy spravodlivého procesu tým, že obecné zastupiteľstvo
svoje rozhodnutie sformulovalo zmätočným a nepreskúmateľným spôsobom. Vzhľadom
na to je potrebné napadnuté rozhodnutie považovať za rozporné s týmito ústavnými
princípmi a ako také aj za arbitrárne.
Pretože ústavný súd je oprávnený iba potvrdiť alebo zrušiť rozhodnutie obecného
zastupiteľstva z 26. novembra 2015 (§ 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde), na základe
už uvedeného zrušil toto rozhodnutie (bod 1 výroku tohto nálezu), pričom zároveň platí,
že toto rozhodnutie je konečné (§ 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde).
III.
Navrhovateľ žiadal priznať proti obci Zlatá Baňa náhradu trov konania
pred ústavným súdom, ktorej sumu vyčíslila jeho právna zástupkyňa sumou 448,02 €. Trovy
právneho zastúpenia právna zástupkyňa bližšie špecifikovala ako odmenu za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu)
a za jeden úkon v roku 2016 (písomné stanovisko k vyjadreniu obecného zastupiteľstva).
K takto vypočítanej sume odmeny prirátala zodpovedajúci režijný paušál.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva zásada, že (aj úspešný)
účastník konania pred ústavným súdom uhrádza trovy tohto konania zo svojho.
Iba v odôvodnených prípadoch je ústavný súd oprávnený uložiť niektorému účastníkovi
konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
V posudzovanej veci ústavný súd „odôvodnenosť“ významnú pre aplikáciu § 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde nezistil.
Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, predovšetkým z príloh návrhu,
ako aj z príloh vyjadrenia obecného zastupiteľstva bez pochybností vyplýva, že navrhovateľ
neposkytoval obecnému zastupiteľstvu v priebehu konania o ochrane verejného záujmu
potrebnú súčinnosť. Z odpovedí, ktoré doručoval obecnému zastupiteľstvu na základe
výziev na vyjadrenie sa k veci samej, nevyplýva, že by odkazovali na prílohy preukazujúce
skutočnosti významné pre rozhodnutie obecného zastupiteľstva v merite. Ústavný súd tak
nepovažuje za preukázané, že podania navrhovateľa adresované obecnému zastupiteľstvu
takéto dôležité prílohy skutočne obsahovali. Navrhovateľ sa nezúčastňoval zasadnutí
príslušnej komisie obecného zastupiteľstva, dokonca v niektorých prípadoch nesprístupnil
priestory obecného úradu na účel zasadnutí kompetentných orgánov. Globálne skutkové
pozadie priebehu predmetného konania signalizuje hlbokú nespoluprácu oboch orgánov
samosprávy obce Zlatá Baňa. Na tomto stave sa navrhovateľ ako starosta obce zjavne
nemalou mierou podieľal. Naopak, poskytovaním požadovanej súčinnosti by bol
nepochybne vytvoril dostatočný procesný priestor na to, aby obecné zastupiteľstvo
na základe dôkladného zistenia skutkového stavu veci eventuálne konanie proti nemu aj
zastavilo podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Za daných okolností ústavný súd nepovažoval za spravodlivé priznať navrhovateľovi
nárok na náhradu trov konania, keďže v dôsledku skutočností popísaných
v predchádzajúcom odseku je účelnosť takto vynaložených trov s ohľadom na spôsob
využitia navrhovateľom uplatnených prostriedkov právnej ochrany v základoch
spochybnená. Ústavný súd tak v tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016