Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 484/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne a podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval návrh JUDr. E. P., B., zastúpeného

spoločnosťou K. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. D., PhD.,

na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií sp. zn. VP/20/13-K z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Návrh JUDr. E. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/20/13-K z 25.

júna 2013 p o t v r d z u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. augusta

2013 doručený návrh JUDr. E. P., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)

sp. zn. VP/20/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľ od 21. novembra 2011

opätovne vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti T., a. s., ktorej akcionárom je

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“). Na základe rozhodnutia ministerstva bol navrhovateľ s účinnosťou od 1.

augusta 2012 z tejto funkcie odvolaný.

Podľa vyjadrenia navrhovateľa mu 23. mája 2013 výbor doručil oznámenie o začatí

konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9

ods. 2 písm. a) ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone

funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“).

Navrhovateľ uviedol, že začatie konania výbor odôvodnil jeho údajným nesplnením

povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, a teda že do 31. marca 2013

nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len

„oznámenie“) za predchádzajúci kalendárny rok 2012. Výbor ho súčasne vyzval, aby sa

k uzneseniu vyjadril. Následne 24. júla 2013 bolo navrhovateľovi doručené namietané

rozhodnutie výboru, v ktorom tento orgán verejnej moci konštatoval, že došlo k porušeniu

povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, pretože navrhovateľ ako bývalý

verejný funkcionár nepodal oznámenie za rok 2012, za čo mu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)

ústavného zákona bola uložená pokuta v sume 805 €.

Navrhovateľ vyslovil názor, že ako bývalý verejný funkcionár, ktorý bol z výkonu

funkcie odvolaný s účinnosťou od 1. augusta 2012, nebol povinný podať oznámenie, a preto

výbor nemohol konštatovať porušenie povinnosti podľa ústavného zákona. V tomto ohľade

sa navrhovateľ odvolával na doslovné znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, z ktorého podľa

neho vyplýva, že danú povinnosť má len verejný funkcionár, ktorý sa ujme funkcie,

a verejný funkcionár počas výkonu funkcie. Keďže on v čase, keď malo podľa výboru dôjsť

k splneniu povinnosti, už nezastával verejnú funkciu, nebol povinný požadované oznámenie

za prechádzajúci kalendárny rok podať. Navrhovateľ dodal, že z uvedeného dôvodu

považuje rozhodnutie výboru za také, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom, pretože ho

sankcionovalo za povinnosť, ktorú podľa svojho názoru už nemal. Podľa neho výbor

pochybil, keď proti nemu ako bývalému verejnému funkcionárovi viedol konanie a ukončil

ho namietaným rozhodnutím.

Na podporu svojej argumentácie navrhovateľ poukázal na skoršiu judikatúru

ústavného súdu (, ), z ktorej podľa neho vyplýva, že povinnosť

podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona je verejný funkcionár povinný plniť len počas výkonu

verejnej funkcie a že po jej skončení už takú povinnosť nemá. Podľa názoru navrhovateľa

namietané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo podľa neho

potvrdzuje aj nález ústavného súdu vo veci sp. zn. .

Navrhovateľ súčasne namietal, že rozhodnutie výboru je aj nedostatočne

odôvodnené, a tým aj nepreskúmateľné, pretože nereaguje na jeho argumenty, ktoré

predostrel vo svojom vyjadrení. Navrhovateľ zastáva názor, že z namietaného rozhodnutia

nie je možné zistiť, akými úvahami sa výbor pri rozhodovaní riadil.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

nálezom o zrušení namietaného rozhodnutia výboru a aby Kancelárii Národnej rady

Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh

na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia

rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo

do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté

o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia

výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho

doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú

ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa

čl. 12 ods. 2.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa konanie

o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý

vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov.

Podľa ak senát ústavného súdu zistí, že konanie

verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu

pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.

V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Ústavný súd v uznesení č. k. PLz. -3 z 2. mája 2007, ktoré bolo prijaté podľa

o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného

súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona, konštatoval, že

na toto konanie sa vzťahuje , podľa ktorého sa každý návrh

predbežne prerokuje.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Preskúmaním obsahu navrhovateľovho návrhu dospel ústavný súd k zisteniu, že

navrhovateľ namietal rozhodnutie výboru jednak z dôvodu, že je protiústavné, keďže výbor

konštatoval porušenie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, pretože

za kalendárny rok 2012 nepodal oznámenie do 31. marca 2013, hoci podľa názoru

navrhovateľa ho táto povinnosť s ohľadom na odvolanie z funkcie k 1. augustu 2012

nezaväzovala, a zároveň z dôvodu, že namietané rozhodnutie je podľa neho nedostatočne

odôvodnené a nepreskúmateľné.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona sa tento zákon vzťahuje na funkcie

štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností

so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona je verejným funkcionárom na účely tohto

ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8

a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala

verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa

skončenia výkonu verejnej funkcie.

V zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo

dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať

písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie skutočnosti

špecifikované v ústavnom zákone týkajúce sa jeho funkcií, zamestnaní, činností

a majetkových pomerov.

Z citovaných dikcií ústavného zákona vyplýva, že na navrhovateľa ako člena

predstavenstva spoločnosti (T., a. s.) so stopercentnou majetkovou účasťou štátu sa

vzťahoval tento ústavný zákon, ktorý mu ako verejnému funkcionárovi ukladal aj povinnosť

podať oznámenie za stanovených podmienok a v stanovených lehotách.

Navrhovateľova zásadná výhrada proti namietanému rozhodnutiu výboru sa svojím

obsahom zakladala aj na právnom názore, podľa ktorého verejný funkcionár nie je povinný

podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za kalendárny rok, v ktorom prestal

vykonávať verejnú funkciu. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ poukázal na skoršiu

judikatúru ústavného súdu (napr. , , ), v rámci

ktorej ústavný súd judikoval, že verejný funkcionár sa v období po skončení výkonu funkcie

nemôže dopustiť porušenia povinností podľa „čl. 7 ods. 1, 2, 5 písm. a) ústavného zákona“,

pretože tieto povinnosti už nemá.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za nevyhnutné upriamiť pozornosť na svoje

rozhodnutie (uznesenie) č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 vo veci zjednotenia

odchylných právnych názorov senátov, v ktorom prijal zjednocujúce stanovisko,

podľa ktorého „verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať

oznámenie podľa ústavného o ochrane

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona

č. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny

výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku“. Zdôraznil pritom, že

zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je

preveriť plnenie ústavného zákona, ktorý ustanovuje povinnosti počas aktívneho výkonu

funkcie, po jeho skončení, vrátane tzv. postzamestnaneckých povinností (typicky čl. 8

ústavného zákona). Počas celého obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie

musí byť dodržiavaný tento ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie

kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu

funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom

roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme,

funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie. Avšak v prípade, ak by kontrolný

orgán (v predmetnej veci výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo

k porušeniu povinností podľa ústavného zákona, môže verejnému funkcionárovi uložiť tam

stanovenú pokutu.

Ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, znamenalo by to,

že časť jeho aktívneho výkonu funkcie by nebola preverená, a tým by bol popretý účel

citovaného ústavného zákona. Skutočnosť, že tu ústavodarca podporne použil konštrukciu

právnej fikcie používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na určité obdobie po skončení

aktívneho výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej

súvislosti žiadnu relevanciu. Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám

po skončení funkcie danú povinnosť nenazývajúc ich verejným funkcionárom, pričom by

dosiahol rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona.

Vzhľadom na to, že súčasťou princípu právnej istoty podľa (a tým

aj predvídateľnosti práva) je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

, ), niet rozumného dôvodu odchýliť sa od právneho záveru

ústavného súdu ustáleného v citovanom zjednocujúcom stanovisku č. k. PLz. 1/2010-10

zo 7. júla 2010.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vzhľadom na skutkové okolnosti

navrhovateľovho prípadu a s prihliadnutím na argumentáciu a odôvodnenie zjednocujúceho

stanoviska, pod ktoré je potrebné nepochybne subsumovať aj navrhovateľovu situáciu,

ústavný súd hodnotí jeho zásadnú námietku (že ako bývalý verejný funkcionár nemohol

porušiť povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona) ako nedôvodnú.

Navrhovateľ predniesol aj námietku o tom, že namietané rozhodnutie považuje

za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a za také, ktoré nereaguje na jeho podstatné

argumenty a z ktorého nemožno usúdiť, akými úvahami sa výbor pri rozhodovaní riadil.

Ako z vyplýva, predmet tohto konania, v rámci

ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu výboru, je jednoznačne obmedzený výlučne na posúdenie konania

navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými

ustanoveniami ústavného zákona. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie

verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného

zákona. Tomu zodpovedá aj koncept prieskumnej právomoci ústavného súdu, keďže podľa

ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného

funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením

potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom

zruší.

Ústavný súd už vyslovil, že námietku navrhovateľa o vecnej nesprávnosti

namietaného rozhodnutia považuje za nedôvodnú. V nadväznosti na uvedené ústavný súd

hodnotí namietané rozhodnutie ako vecne správne, pretože vychádzajúc zo zjednocujúceho

stanoviska č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 navrhovateľ porušil povinnosť podľa čl. 7

ods. 1 ústavného zákona, keďže do 31. marca 2013 nepodal výboru oznámenie

za predchádzajúci kalendárny rok 2012, hoci v tomto roku do 31. júla 2012 aktívne

vykonával verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona. Ústavný súd sa

zároveň domnieva, že odôvodnenie namietaného rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových

a právnych dôvodov ako základ pre jeho výrok. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že

v rámci konania výbor umožnil navrhovateľovi sa k veci vyjadriť, je zjavné, na základe

ktorých ustanovení ústavného zákona výbor rozhodol, ktoré skutkové zistenia boli preň

určujúce a akým spôsobom dospel k určeniu sankcie. Aj keď výbor nereagoval na konkrétne

námietky navrhovateľa, len generálne konštatoval, že jeho argumentácia ho nemôže zbaviť

zodpovednosti za porušenie uvedenej povinnosti, táto skutočnosť sama osebe aj

s prihliadnutím na vecnú správnosť namietaného rozhodnutia nezakladá dôvod na jeho

zrušenie ústavným súdom.

Pravdaže, ústavný súd neopomína skutočnosť, že v priebehu svojej rozhodovacej

činnosti podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy tretej časti už

uviedol, že sa v tomto konaní nemôže v niektorých osobitných prípadoch obmedziť iba

na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7

alebo čl. 8 ústavného zákona uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil

povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom

(). „Osobitosť“ však identifikoval v porušení procesných zásad zaručujúcich

právo na spravodlivý proces garantované a nasledujúcimi Slovenskej

republiky, keď výbor pristúpil k vyvodeniu zodpovednosti voči verejnému funkcionárovi,

ktorý sa pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu vzdal svojej funkcie. Ústavný súd potom v danej kauze zistil rozpor

postupu výboru s poslednou vetou čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu (obdobne ). O takýto prípad však u navrhovateľa nejde.

Ústavný súd dodáva, že zjavná neopodstatnenosť posudzovaného návrhu vyplýva

nepochybne z toho, že konanie navrhovateľa bolo v rozpore s právami a povinnosťami

uloženými mu ústavným zákonom, čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a tak návrh

navrhovateľa už pri jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený

a napadnuté rozhodnutie výboru podľa prvej vety

potvrdil.

Takýto postup je v súlade s už citovaným uznesením pléna ústavného súdu

č. k. PLz. -3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach

ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasledujúcich

ústavného zákona... sa vzťahuje , podľa ktorého sa každý

návrh predbežne prerokuje“.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľa po predbežnom

prerokovaní podľa rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013