Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 484/2013
PDF · 203 KB
No categories available
III. ÚS 484/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne a podľa § 73b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval návrh JUDr. E. P., B., zastúpeného
spoločnosťou K. s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. D., PhD.,
na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/20/13-K z 25. júna 2013 a takto
rozhodol:
Návrh JUDr. E. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/20/13-K z 25.
júna 2013 p o t v r d z u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. augusta
2013 doručený návrh JUDr. E. P., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)
sp. zn. VP/20/13-K z 25. júna 2013 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).
Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľ od 21. novembra 2011
opätovne vykonával funkciu člena predstavenstva spoločnosti T., a. s., ktorej akcionárom je
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“). Na základe rozhodnutia ministerstva bol navrhovateľ s účinnosťou od 1.
augusta 2012 z tejto funkcie odvolaný.
Podľa vyjadrenia navrhovateľa mu 23. mája 2013 výbor doručil oznámenie o začatí
konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9
ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone
funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“).
Navrhovateľ uviedol, že začatie konania výbor odôvodnil jeho údajným nesplnením
povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, a teda že do 31. marca 2013
nepodal oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len
„oznámenie“) za predchádzajúci kalendárny rok 2012. Výbor ho súčasne vyzval, aby sa
k uzneseniu vyjadril. Následne 24. júla 2013 bolo navrhovateľovi doručené namietané
rozhodnutie výboru, v ktorom tento orgán verejnej moci konštatoval, že došlo k porušeniu
povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, pretože navrhovateľ ako bývalý
verejný funkcionár nepodal oznámenie za rok 2012, za čo mu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a)
ústavného zákona bola uložená pokuta v sume 805 €.
Navrhovateľ vyslovil názor, že ako bývalý verejný funkcionár, ktorý bol z výkonu
funkcie odvolaný s účinnosťou od 1. augusta 2012, nebol povinný podať oznámenie, a preto
výbor nemohol konštatovať porušenie povinnosti podľa ústavného zákona. V tomto ohľade
sa navrhovateľ odvolával na doslovné znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, z ktorého podľa
neho vyplýva, že danú povinnosť má len verejný funkcionár, ktorý sa ujme funkcie,
a verejný funkcionár počas výkonu funkcie. Keďže on v čase, keď malo podľa výboru dôjsť
k splneniu povinnosti, už nezastával verejnú funkciu, nebol povinný požadované oznámenie
za prechádzajúci kalendárny rok podať. Navrhovateľ dodal, že z uvedeného dôvodu
považuje rozhodnutie výboru za také, ktoré je v rozpore s ústavným zákonom, pretože ho
sankcionovalo za povinnosť, ktorú podľa svojho názoru už nemal. Podľa neho výbor
pochybil, keď proti nemu ako bývalému verejnému funkcionárovi viedol konanie a ukončil
ho namietaným rozhodnutím.
Na podporu svojej argumentácie navrhovateľ poukázal na skoršiu judikatúru
ústavného súdu (IV. ÚS 293/07, IV. ÚS 75/08), z ktorej podľa neho vyplýva, že povinnosť
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona je verejný funkcionár povinný plniť len počas výkonu
verejnej funkcie a že po jej skončení už takú povinnosť nemá. Podľa názoru navrhovateľa
namietané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo podľa neho
potvrdzuje aj nález ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 95/08.
Navrhovateľ súčasne namietal, že rozhodnutie výboru je aj nedostatočne
odôvodnené, a tým aj nepreskúmateľné, pretože nereaguje na jeho argumenty, ktoré
predostrel vo svojom vyjadrení. Navrhovateľ zastáva názor, že z namietaného rozhodnutia
nie je možné zistiť, akými úvahami sa výbor pri rozhodovaní riadil.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol
nálezom o zrušení namietaného rozhodnutia výboru a aby Kancelárii Národnej rady
Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť mu trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh
na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo
do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté
o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia
výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho
doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú
ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa
čl. 12 ods. 2.
Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanie
o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý
vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Ústavný súd v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, ktoré bolo prijaté podľa
§ 6 zákona o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného
súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákona, konštatoval, že
na toto konanie sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh
predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Preskúmaním obsahu navrhovateľovho návrhu dospel ústavný súd k zisteniu, že
navrhovateľ namietal rozhodnutie výboru jednak z dôvodu, že je protiústavné, keďže výbor
konštatoval porušenie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, pretože
za kalendárny rok 2012 nepodal oznámenie do 31. marca 2013, hoci podľa názoru
navrhovateľa ho táto povinnosť s ohľadom na odvolanie z funkcie k 1. augustu 2012
nezaväzovala, a zároveň z dôvodu, že namietané rozhodnutie je podľa neho nedostatočne
odôvodnené a nepreskúmateľné.
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona sa tento zákon vzťahuje na funkcie
štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodných spoločností
so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona je verejným funkcionárom na účely tohto
ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8
a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala
verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa
skončenia výkonu verejnej funkcie.
V zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo
dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať
písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie skutočnosti
špecifikované v ústavnom zákone týkajúce sa jeho funkcií, zamestnaní, činností
a majetkových pomerov.
Z citovaných dikcií ústavného zákona vyplýva, že na navrhovateľa ako člena
predstavenstva spoločnosti (T., a. s.) so stopercentnou majetkovou účasťou štátu sa
vzťahoval tento ústavný zákon, ktorý mu ako verejnému funkcionárovi ukladal aj povinnosť
podať oznámenie za stanovených podmienok a v stanovených lehotách.
Navrhovateľova zásadná výhrada proti namietanému rozhodnutiu výboru sa svojím
obsahom zakladala aj na právnom názore, podľa ktorého verejný funkcionár nie je povinný
podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za kalendárny rok, v ktorom prestal
vykonávať verejnú funkciu. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ poukázal na skoršiu
judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 293/07, IV. ÚS 75/08, IV. ÚS 95/08), v rámci
ktorej ústavný súd judikoval, že verejný funkcionár sa v období po skončení výkonu funkcie
nemôže dopustiť porušenia povinností podľa „čl. 7 ods. 1, 2, 5 písm. a) ústavného zákona“,
pretože tieto povinnosti už nemá.
Na tomto mieste považuje ústavný súd za nevyhnutné upriamiť pozornosť na svoje
rozhodnutie (uznesenie) č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 vo veci zjednotenia
odchylných právnych názorov senátov, v ktorom prijal zjednocujúce stanovisko,
podľa ktorého „verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona
č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny
výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku“. Zdôraznil pritom, že
zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je
preveriť plnenie ústavného zákona, ktorý ustanovuje povinnosti počas aktívneho výkonu
funkcie, po jeho skončení, vrátane tzv. postzamestnaneckých povinností (typicky čl. 8
ústavného zákona). Počas celého obdobia a v každom momente aktívneho výkonu funkcie
musí byť dodržiavaný tento ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť jeho dodržiavanie
kontrolované. Preto je rozumné, že verejný funkcionár je po ukončení aktívneho výkonu
funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom kalendárnom
roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku. Samozrejme,
funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie. Avšak v prípade, ak by kontrolný
orgán (v predmetnej veci výbor) zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo
k porušeniu povinností podľa ústavného zákona, môže verejnému funkcionárovi uložiť tam
stanovenú pokutu.
Ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, znamenalo by to,
že časť jeho aktívneho výkonu funkcie by nebola preverená, a tým by bol popretý účel
citovaného ústavného zákona. Skutočnosť, že tu ústavodarca podporne použil konštrukciu
právnej fikcie používajúc designát „verejný funkcionár“ aj na určité obdobie po skončení
aktívneho výkonu funkcie osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej
súvislosti žiadnu relevanciu. Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám
po skončení funkcie danú povinnosť nenazývajúc ich verejným funkcionárom, pričom by
dosiahol rovnaký výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona.
Vzhľadom na to, že súčasťou princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (a tým
aj predvídateľnosti práva) je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), niet rozumného dôvodu odchýliť sa od právneho záveru
ústavného súdu ustáleného v citovanom zjednocujúcom stanovisku č. k. PLz. 1/2010-10
zo 7. júla 2010.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vzhľadom na skutkové okolnosti
navrhovateľovho prípadu a s prihliadnutím na argumentáciu a odôvodnenie zjednocujúceho
stanoviska, pod ktoré je potrebné nepochybne subsumovať aj navrhovateľovu situáciu,
ústavný súd hodnotí jeho zásadnú námietku (že ako bývalý verejný funkcionár nemohol
porušiť povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona) ako nedôvodnú.
Navrhovateľ predniesol aj námietku o tom, že namietané rozhodnutie považuje
za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a za také, ktoré nereaguje na jeho podstatné
argumenty a z ktorého nemožno usúdiť, akými úvahami sa výbor pri rozhodovaní riadil.
Ako z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, predmet tohto konania, v rámci
ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu výboru, je jednoznačne obmedzený výlučne na posúdenie konania
navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými
ustanoveniami ústavného zákona. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie
verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného
zákona. Tomu zodpovedá aj koncept prieskumnej právomoci ústavného súdu, keďže podľa
§ 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného
funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom, rozhodnutie orgánu svojím uznesením
potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom
zruší.
Ústavný súd už vyslovil, že námietku navrhovateľa o vecnej nesprávnosti
namietaného rozhodnutia považuje za nedôvodnú. V nadväznosti na uvedené ústavný súd
hodnotí namietané rozhodnutie ako vecne správne, pretože vychádzajúc zo zjednocujúceho
stanoviska č. k. PLz. 1/2010-10 zo 7. júla 2010 navrhovateľ porušil povinnosť podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona, keďže do 31. marca 2013 nepodal výboru oznámenie
za predchádzajúci kalendárny rok 2012, hoci v tomto roku do 31. júla 2012 aktívne
vykonával verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona. Ústavný súd sa
zároveň domnieva, že odôvodnenie namietaného rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových
a právnych dôvodov ako základ pre jeho výrok. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že
v rámci konania výbor umožnil navrhovateľovi sa k veci vyjadriť, je zjavné, na základe
ktorých ustanovení ústavného zákona výbor rozhodol, ktoré skutkové zistenia boli preň
určujúce a akým spôsobom dospel k určeniu sankcie. Aj keď výbor nereagoval na konkrétne
námietky navrhovateľa, len generálne konštatoval, že jeho argumentácia ho nemôže zbaviť
zodpovednosti za porušenie uvedenej povinnosti, táto skutočnosť sama osebe aj
s prihliadnutím na vecnú správnosť namietaného rozhodnutia nezakladá dôvod na jeho
zrušenie ústavným súdom.
Pravdaže, ústavný súd neopomína skutočnosť, že v priebehu svojej rozhodovacej
činnosti podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde už
uviedol, že sa v tomto konaní nemôže v niektorých osobitných prípadoch obmedziť iba
na posúdenie otázky, či navrhovateľ ako verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7
alebo čl. 8 ústavného zákona uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo či porušil
povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom
(IV. ÚS 1/07). „Osobitosť“ však identifikoval v porušení procesných zásad zaručujúcich
právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej
republiky, keď výbor pristúpil k vyvodeniu zodpovednosti voči verejnému funkcionárovi,
ktorý sa pred hlasovaním o rozhodnutí podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu vzdal svojej funkcie. Ústavný súd potom v danej kauze zistil rozpor
postupu výboru s poslednou vetou čl. 9 ods. 12 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu (obdobne III. ÚS 20/07). O takýto prípad však u navrhovateľa nejde.
Ústavný súd dodáva, že zjavná neopodstatnenosť posudzovaného návrhu vyplýva
nepochybne z toho, že konanie navrhovateľa bolo v rozpore s právami a povinnosťami
uloženými mu ústavným zákonom, čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a tak návrh
navrhovateľa už pri jeho predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený
a napadnuté rozhodnutie výboru podľa § 73b ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde
potvrdil.
Takýto postup je v súlade s už citovaným uznesením pléna ústavného súdu
č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach
ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasledujúcich
ústavného zákona... sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý
návrh predbežne prerokuje“.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľa po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013