Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 457/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti HND Software s. r. o., Južná

trieda 4B, Košice, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Michalko Legal Counsel &

Co. s. r. o., Michalská 276/16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Martin

Michalko, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -1431 z 22. mája 2018 a uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k. -1376 z 31. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HND Software s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HND Software s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-1431 z 22. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -1376 z 31. októbra 2017.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že krajský súd ústavnou sťažnosťou

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -1326 z 30. júna 2016 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie

uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 329 762,03 eur

do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že

okresný súd správne rozhodol, ak priznal náhradu trov konania žalovanému proti žalobcovi.

Krajský súd skonštatoval, že žalobca v rozhodovanej veci inicioval nielen konanie pred

súdom prvej inštancie, ale aj dovolacie konanie, pričom ani v jednom z nich nebol úspešný.

Zastavenie konania procesne zavinil žalobca, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy

konania žalovanému. V rozhodovanej veci pritom nebol podľa názoru krajského súdu ani

dôvod na postup podľa účinného v čase rozhodovania

súdu prvej inštancie, resp. (ďalej len ,P“)

účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, keďže nezistil žiadne zvláštne okolnosti

hodné osobitného zreteľa.

3. Sťažovateľka napadla rozhodnutie krajského súdu z 31. októbra 2017 dovolaním

v rozsahu výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku

o náhrade trov konania. Najvyšší súd v úvode uznesenia vychádzajúc z obsahu dovolania

ustálil, že sťažovateľka nesúhlasila s právnym posúdením veci odvolacím súdom

v dovolaním napadnutom uznesení, čiže išlo o dovolanie podané podľa . Toto

dovolanie pritom smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvej inštancie o trovách konania. Pokiaľ ide o otázku (ne)prípustnosti

dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania podaného za účinnosti novej právnej úpravy

(t. j. od 1. júla 2016), najvyšší súd pripomenul, že už v uznesení sp. zn.

zo 14. júna 2017 poukázal na ustanovenia až , ktoré nepripúšťajú dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania (pozri bod 14.2 predmetného

uznesenia). Osobitne dovolací súd poukázal na ustanovenie , v zmysle

ktorého nie je dovolanie prípustné proti uzneseniam uvedeným v ustanovení § 357 písm. a)

až n) vrátane uznesenia o nároku na náhradu trov konania [ ].

Najvyšší súd tiež poukázal na judikatúru ústavného súdu, ktorá akceptuje záver

o neprípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu

o trovách konania (pozri napr. , , ,

, ). Najvyšší súd uzavrel, že uvedené závery platia aj

v rozhodovanej veci, keď bolo uznesenie o trovách konania vydané súdom prvej inštancie

ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (podľa ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku) a okresný súd rozhodol jedným uznesením o nároku na náhradu trov konania

a zároveň aj o výške náhrady trov konania. Najvyšší súd dodal, že úloha zjednocovať

judikatúru v zmysle prípustnosti dovolania podľa ustanovenia je viazaná

na kritérium zásadnej právnej významnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Uvedené kritérium sa týka meritórnych rozhodnutí (rozsudkov) a z nemeritórnych iba tých,

ktorými súd rozhoduje o zásadných otázkach týkajúcich sa rozhodovanej veci (napr.

konania, v ktorých súd rozhoduje vo veci samej uznesením). Za takéto rozhodnutia

nemožno považovať procesné rozhodnutia, ktoré sú zákonom vylúčené z dovolacieho

prieskumu. S ohľadom na to, že dovolanie v danej veci smerovalo proti uzneseniu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné, ho najvyšší súd odmietol.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že pri podaní dovolania sa riadila

poučením uvedeným v napadnutom uznesení krajského súdu, a preto odmietnutím

dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti bolo zasiahnuté do jej základného práva na prístup

k súdu. Konštatovanie dovolacieho súdu, že v predmetnej veci neexistuje všeobecný záujem

na rozhodovaní dovolacieho súdu o právnych otázkach vyvstávajúcich z rozhodnutia

odvolacieho súdu ako procesného rozhodnutia, nemá podľa sťažovateľky oporu v predmete,

o ktorom dovolací súd rozhodoval, a v istých nastolených otázkach ani v doterajšej známej

rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Je zrejmé, že i procesnými rozhodnutiami je možné

zásadne zasiahnuť do chránených práv a slobôd. V predmetnej veci okresný súd

prvej inštancie 5 rokov riešiaci otázku právomocí súdov Slovenskej republiky zaviazal

sťažovateľku ako žalobkyňu nahradiť trovy konania žalovaného v sume 329 762,03 eur.

Túto sumu akiste nie je možné považovať za zanedbateľnú a bezvýznamnú. V rámci tejto

sumy okresný súd žalovanému, zastúpenému advokátskou kanceláriou, priznal aj náhradu

nákladov vynaložených na vypracovanie právneho stanoviska treťou osobou na posúdenie

otázky právomocí súdov Slovenskej republiky, ktorej posúdenie s ohľadom na zastúpenie

advokátskou kanceláriou nebolo účelné, čo sťažovateľka namietala v odvolaní spolu

so sumou priznanej náhrady.

5. Sťažovateľka poukazuje na to, že podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ()

alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo

zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím. Ďalej cituje nález, podľa ktorého do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa

na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava

(). V závere žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil

krajskému súdu, aby o nej znovu rozhodol.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

8. Ústavný súd ustálene judikuje, že ak pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, je takú sťažnosť nutné považovať za

zjavne neopodstatnenú (porov. napr. , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú v už uvedenom zmysle považuje ústavný súd

sťažnosť v rozsahu, v ktorom smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu.

9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že odmietnutím možnosti

domáhať sa jej práva na súde došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu.

O porušení práva na súdnu ochranu (resp. na prístup k súdu) však možno uvažovať len

v prípade, že by k odmietnutiu opravného prostriedku došlo bez toho, aby pre tento postup

boli splnené zákonné podmienky. Právo na súdnu ochranu sa totiž v občianskoprávnom

(aj každom inom súdnom) konaní zaručuje len za splnenia všetkých procesných podmienok,

za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre

všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.

V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. , pričom

posúdenie splnenia týchto podmienok patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu

(k tomu pozri napr. ). Ústavný súd by do tohto posúdenia mohol zasiahnuť

len vtedy, ak by najvyšší súd vybočil z medzí daných mu procesnými predpismi, napríklad

v dôsledku prílišného formalizmu či svojvôle pri interpretácii príslušných predpisov.

V posudzovanom prípade najvyšší súd vyhodnotil podanie sťažovateľky podľa obsahu ako

dovolanie podané podľa , keďže sťažovateľka nesúhlasila s právnym posúdením

veci odvolacím súdom. Vzhľadom na to, že dovolaním napadnuté uznesenie bolo

rozhodnutím o trovách konania, proti ktorému zákon dovolanie výslovne nepripúšťal (§ 421

ods. 2 ), najvyšší súd ho odmietol a posúdením nastolených právnych otázok sa

meritórne vôbec nezaoberal. Najvyšší súd postupoval v medziach zákona, pričom svoje

rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, a preto mu z hľadiska ústavnoprávneho

nie je čo vytknúť. Ústavná sťažnosť sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu je preto zjavne

neopodstatnená.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

10. Podľa sťažnosť možno podať v lehote 2 mesiacov

od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

11. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(t. j. napadnutému uzneseniu) odvolacieho súdu. To však neplatí pre prípady, v ktorých

zákon možnosť podania dovolania výslovne vylučuje, resp. jeho podanie neumožňuje.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že sťažnosť podľa nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv () a že

neumožňuje ústavnému súdu zmeškanie tejto dvojmesačnej lehoty

odpustiť (), a to ani v prípade uplatnenia dovolania, o ktorom osoba znalá

práva musela vedieť, že je zo zákona vylúčené (napr. , ).

12. V posudzovanej veci sťažovateľka (riadne právne zastúpená) napadla dovolaním

rozhodnutie krajského súdu, u ktorého zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučoval

( ). Toto dovolanie bolo teda objektívne (zo zákona) neprípustné. Posúdenie

prípustnosti dovolania v danom prípade nebolo v diskrécii najvyššieho súdu v tom zmysle,

že by najvyšší súd posudzoval, či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe,

či sú predmetné právne otázky dovolacím súdom rozhodované rozdielne atď. (pozri § 421

ods. 1 ). Neprípustnosť dovolania zreteľne vyplývala z ustanovenia ,

čo muselo byť pre osobu znalú práva rozpoznateľné. K tvrdeniu sťažovateľky, že sa riadila

poučením odvolacieho súdu, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka bola poučená o tom, že

„proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419

)“. Z tohto poučenia vyplýva, že dovolanie je prípustné len za splnenia zákonných

podmienok. Práve k zisteniu, či sú dané podmienky prípustnosti dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, slúži povinné právne zastúpenie v dovolacom

konaní. Ústavný súd uzatvára, že podanie predmetného (zo zákona neprípustného)

dovolania nemalo za následok ani zachovanie lehoty vo vzťahu k rozhodnutiu krajského

súdu. Za týchto okolností je ústavná sťažnosť smerujúca proti rozhodnutiu krajského súdu

podaná po dvojmesačnej lehote ustanovenej v , a preto ju

ústavný súd v tejto časti odmietol podľa ako

oneskorene podanú.

13. S ohľadom na uvedené ústavný súd postupoval podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavnú sťažnosť odmietol sčasti ako oneskorene podanú a sčasti ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018