Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 395/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Europetrucks s. r. o., Kopčianska 10,

Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o.,

Hlavná 31, Trnava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Ľudovít Surma, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 29. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Europetrucks s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Europetrucks s. r. o., Kopčianska 10,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. mája 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania o zaplatenie sumy

1 819,30 € s príslušenstvom v procesnom postavení žalovanej vedeného na Okresnom súde

Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd v označenom

konaní rozsudkom z 11. novembra 2016 žalobe žalobcu, Slovenskej kancelárie

poisťovateľov, vyhovel. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala

odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým rozsudkom krajského súdu

sa obracia so svojou sťažnosťou na ústavný súd, pričom tvrdí, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu boli porušené jej označené práva.

3. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec

a tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, porušujúci jej označené práva.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti je založená na nesúhlase s právnym

záverom krajského súdu, ktorý ju na základe vykonaného dokazovania ustálil ako osobu

zodpovednú za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. Sťažovateľka sa

v konaní bránila tým, že ju nie je možné považovať za prevádzateľa dopravného

prostriedku, ktorým bola spôsobená škoda, a to aj napriek tomu, že v evidencii vozidiel bola

uvedená ako vlastník a držiteľ predmetného motorového vozidla, keďže v konaní tvrdila, že

predmetné vozidlo prenajala inej obchodnej spoločnosti vykonávajúcej prepravu, a teda

vozidlo nebolo v jej faktickej a právnej moci v čase nehody. Spochybňovala tiež záver súdu,

týkajúci sa výšky škody, keďže jej rozsah nebol predmetom dokazovania.

4. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených základných práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu, označený rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie, a zároveň jej prizná náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

10. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

11. Porušenie označených základných práv sťažovateľka vidí v namietanej

nesprávnosti právnych záverov v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že sťažovateľka je pasívne

legitimovaná v danom spore, a preto žalobe vyhovel.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

14. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom

na vykonané dokazovanie bolo preukázané, že sťažovateľka je osobou zodpovednou

za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, preto konštatoval jej pasívnu

legitimáciu v spore. Krajský súd podobne ako okresný súd sa opieral pritom o rozhodné

skutočnosti, ktoré zakladali zodpovednosť sťažovateľky. V súvislosti s argumentáciou

sťažovateľky, týkajúcou sa prevádzateľa, prevádzkovateľa, krajský súd v relevantnej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„31. Odvolací súd konštatuje, že odvolávajúca sa žalovaná strana sporu svoje

odvolanie založila na polemike a výklade pojmu prevádzkovateľ, ktorý vykladá s poukazom

na ust. § 427 ods. 1,2 Obč. zák. zrejme vedenom snahou vyhnúť sa plneniu zo zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tejto súvislosti je potrebné dôsledne

aplikovať ust. , podľa ktorého prevádzkovateľom motorového

vozidla fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť

disponovať s motorovým vozidlom a , podľa ktorého

povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako

držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch

vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, 6a) v

ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho

prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy

prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca. Dokazovanie preukázalo,

že žalovaný je zapísaný v evidencii motorových vozidiel ako vlastník a držiteľ, teda v čase

nehody mal jednoznačne on právnu moc nad vozidlom a tak spĺňa i status prevádzkovateľa,

ako definuje § 2 písm.j/ cit. zák. čo preukázal i tým, že vozidlo poskytol tretej osobe.

Odvolací súd nepovažuje za podstatnú pre posúdenie návrhu skutočnosť, či vodičom

vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda bol či nebol zamestnanec žalovaného a z

tohto hľadiska nie je významné ani posúdenie platnosti či neplatnosti nájomnej zmluvy,

ktorú žalovaný predložil v konaní a ktorou predmetné vozidlo poskytol inému subjektu. Táto

námietka už s odkazom na vyššie uvedené závery je nepodstatná a ako táka by nezaložila

dôvod pre zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého prvoinštančného rozhodnutia.“

15. Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený presvedčivo. Krajský súd vo svojom rozhodnutí dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobe vyhovieť, teda jeho rozhodnutie

nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Krajský súd, vychádzajúc

z rozhodných skutočností, konštatoval, že sťažovateľka spĺňa status prevádzkovateľa,

pretože bola v rozhodnom čase evidovaným vlastníkom, ako aj držiteľom predmetného

vozidla, teda mala právnu moc nad vozidlom, čo bol nesporný fakt.

16. Vo všeobecnosti sa za prevádzkovateľa na účely

považuje subjekt, ktorý má právnu a faktickú možnosť disponovať daným dopravným

prostriedkom. Spravidla je ním predovšetkým vlastník vozidla. Skutočnosť tvrdená

sťažovateľkou, že nemala vo faktickej moci predmetné vozidlo z dôvodu jeho prenájmu,

ešte nevylúčilo jej zodpovednosť ako prevádzkovateľa, pretože tá je podmienená

alternatívne buď právnym panstvom nad motorovým vozidlom alebo faktickou možnosťou

ním disponovať podľa o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom

poistení“). V tejto súvislosti je potrebné dodať, že predmetom konania bola náhrada

za poskytnuté plnenie podľa § 24 ods. 7 už uvedeného zákona o povinnom zmluvnom

poistení. Pokiaľ ide o legálny pojem prevádzateľ, ktorý je do istej miery jazykovo sporným

termínom a bližšie nedefinovaným, za prevádzateľa

v okolnostiach posudzovanej veci bolo podľa názoru ústavného súdu možné považovať

sťažovateľku aj na základe jej statusu dopravcu a podporne aj na základe zmluvy, ktorou sa

sťažovateľka v konaní paradoxne bránila. Sťažovateľka na základe zmluvy dala výslovne

„dočasne“ do nájmu predmetné vozidlo inej prepravnej spoločnosti (personálne prepojenej

so sťažovateľkou, keďže štatutár sťažovateľky, ako aj osoby, ktorej dala do nájmu

predmetné vozidlo, bola tá istá osoba, pozn.), pričom zmluva ustanovovala, že „všetky

potrebné povolenia na prepravu je povinný prenajímateľ (sťažovateľka, pozn.) si

zabezpečiť na svoje meno a na svoje náklady“ (bod 16 odôvodnenia rozsudku súdu prvej

inštancie, pozn.). Sťažovateľka teda dala do nájmu svoje vozidlo na obmedzený čas

bez toho, aby zaevidovala nájomcu vozidla ako držiteľa predmetného vozidla, pričom jej

zároveň zostali aj základné povinnosti dopravcu, resp. prevádzateľa vrátane povinnosti

uzavrieť povinné zmluvné poistenie, čomu v konečnom dôsledku korešpondoval aj zápis

v príslušnej evidencii vozidiel. V rámci uvedených skutočností nebola obrana sťažovateľky

spôsobilá vylúčiť jej zodpovednosť ako prevádzkovateľa vozidla, už aj preto, že

sťažovateľka v konaní nepreukázala, že prevádzkovateľom bola iná osoba, a nie ona. Miera

práv dočasného nájomcu disponovať fyzicky v obmedzenom rozsahu (faktická držba)

bez oprávnenia právne ním disponovať, preukazovaná len spornou zmluvou bez ďalšieho,

ešte nesvedčí o tom, že nájomca bol zároveň aj prevádzkovateľom predmetného vozidla.

Navyše, aj v prípade, že by prevádzkovateľom mala byť aj iná osoba, ešte nevylučuje jej

postavenie ako prevádzkovateľa vozidla s ohľadom na jej vlastníctvo a evidovanú držbu

a ostatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti je tiež potrebné dodať, že okresný súd

spochybnil aj platnosť tejto zmluvy z dôvodu, že samotná sťažovateľka bola len

leasingovým nájomcom, a nie vlastníkom vozidla v čase uzatvorenia zmluvy o nájme

dopravného prostriedku s právom kúpy prenajatej veci. Vychádzajúc z uvedeného,

opodstatnený je záver, že obrana sťažovateľky bola vykonštruovaná účelovo, pričom ani

nebola spôsobilá vylúčiť alebo negovať jej postavenie prevádzateľa, resp. prevádzkovateľa

predmetného vozidla.

17. Ústavný súd preto považuje závery krajského súdu za dostatočné, logické,

argumentačne konzistentné, pričom nepopierajú zmysel a účel aplikovaných noriem

platného práva, a preto ich možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne

konformné. K povahe argumentácie sťažovateľky sa žiada dodať, že zodpovednosť aj iných

subjektov v konaní vylúčená nebola a vzhľadom na solidárnu povahu zodpovednosti (podľa

, pozn.) v prípade viacerých prevádzkovateľov bolo

na žalobcovi, koho každého bude žalovať. Pokiaľ bola krajským súdom bez závažných

pochybností ustálená minimálna zodpovednosť sťažovateľky ako žalovanej v súlade

s právnym poriadkom, nie je možné považovať takýto záver všeobecného súdu za arbitrárny

alebo nesúladný so základným právom na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.

Skutočnosť, že sťažovateľka s prijatým názorom v okolnostiach posudzovanej veci

nesúhlasí, nie je dôkazom o tom, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej

označených práv.

18. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa nepreukázania výšky škody,

krajský súd uviedol:

«32. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nepreukázal a prvoinštančný súd ani

neskúmal výšku škody a požadovanej regresnej náhrady v spojení s preukázaním skutočnej

výšky škody spôsobenej poškodenému. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že nárok

uplatnený podľa nie je nárokom na náhradu škody

vzniknutej poškodenému (nie je odvodeným nárokom od práva poškodeného) proti tomu, kto

škodu spôsobil ale ide o osobitný (originálny) nárok žalobcu na „regresnú náhradu“ podľa

zákona číslo , teda ide o nárok žalobcu na náhradu voči tomu,

za koho uhradil poistné plnenie z garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Z uvedeného

vyplýva, že dané konanie nie je konaním o náhradu škody, predmetom ktorého by bolo

preukazovanie porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť. Uplatnený

nárok a jeho konkrétna výška vyplýva z ust. , neobmedzuje rozsah

plnenia, ak nastane zákonná podmienka uvedená v tomto ustanovení a stanovuje právo aj

na náhradu celého plnenia.»

19. Podľa názoru ústavného súdu ani túto argumentáciu krajského súdu nemožno

považovať za ústavne nekonformnú, a to najmä vzhľadom na povahu tohto nároku, ktorý

má povahu náhrady za poskytnuté plnenie, ako to správne identifikoval aj krajský súd.

20. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

21. Sťažovateľka namietala zároveň aj porušenie svojich hmotných práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu, konkrétne základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa dodatkového protokolu.

22. Ústavný súd vychádzajúc zo svojho zistenia o neopodstatnenosti namietaného

porušenia procesných práv, rozhodných skutočností prípadu a ústavne konformnej aplikácie

relevantných ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmet konania

konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv

hmotnej povahy na jednej strane a napadnutým rozsudkom krajského súdu na druhej strane.

Krajský súd poskytol náležitú ochranu hmotným právam stranám konania podľa platného

právneho poriadku. Skutočnosť, že účinky napadnutého rozsudku majú negatívny dopad

na majetkové práva sťažovateľky, ešte nie je dôkazom o tom, že bolo neústavným

spôsobom zasiahnuté do jej majetkových práv. Ústavný súd preto dospel k záveru, že

neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti v rámci predbežného

prerokovania podľa odmietol.

23. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018