Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 395/2018
PDF · 188.35 KB
No categories available
III. ÚS 395/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Europetrucks s. r. o., Kopčianska 10,
Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o.,
Hlavná 31, Trnava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Ľudovít Surma, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 39/2017 z 29. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Europetrucks s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Europetrucks s. r. o., Kopčianska 10,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 39/2017 z 29. mája 2018
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania o zaplatenie sumy
1 819,30 € s príslušenstvom v procesnom postavení žalovanej vedeného na Okresnom súde
Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 36 Cb 53/2014. Okresný súd v označenom
konaní rozsudkom z 11. novembra 2016 žalobe žalobcu, Slovenskej kancelárie
poisťovateľov, vyhovel. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým rozsudkom krajského súdu
sa obracia so svojou sťažnosťou na ústavný súd, pričom tvrdí, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu boli porušené jej označené práva.
3. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec
a tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, porušujúci jej označené práva.
Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti je založená na nesúhlase s právnym
záverom krajského súdu, ktorý ju na základe vykonaného dokazovania ustálil ako osobu
zodpovednú za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. Sťažovateľka sa
v konaní bránila tým, že ju nie je možné považovať za prevádzateľa dopravného
prostriedku, ktorým bola spôsobená škoda, a to aj napriek tomu, že v evidencii vozidiel bola
uvedená ako vlastník a držiteľ predmetného motorového vozidla, keďže v konaní tvrdila, že
predmetné vozidlo prenajala inej obchodnej spoločnosti vykonávajúcej prepravu, a teda
vozidlo nebolo v jej faktickej a právnej moci v čase nehody. Spochybňovala tiež záver súdu,
týkajúci sa výšky škody, keďže jej rozsah nebol predmetom dokazovania.
4. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených základných práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu, označený rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie, a zároveň jej prizná náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
11. Porušenie označených základných práv sťažovateľka vidí v namietanej
nesprávnosti právnych záverov v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že sťažovateľka je pasívne
legitimovaná v danom spore, a preto žalobe vyhovel.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
14. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom
na vykonané dokazovanie bolo preukázané, že sťažovateľka je osobou zodpovednou
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, preto konštatoval jej pasívnu
legitimáciu v spore. Krajský súd podobne ako okresný súd sa opieral pritom o rozhodné
skutočnosti, ktoré zakladali zodpovednosť sťažovateľky. V súvislosti s argumentáciou
sťažovateľky, týkajúcou sa prevádzateľa, prevádzkovateľa, krajský súd v relevantnej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:
„31. Odvolací súd konštatuje, že odvolávajúca sa žalovaná strana sporu svoje
odvolanie založila na polemike a výklade pojmu prevádzkovateľ, ktorý vykladá s poukazom
na ust. § 427 ods. 1,2 Obč. zák. zrejme vedenom snahou vyhnúť sa plneniu zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tejto súvislosti je potrebné dôsledne
aplikovať ust. § 2 písm.j/ zák.č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého prevádzkovateľom motorového
vozidla fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť
disponovať s motorovým vozidlom a §3 ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého
povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako
držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch
vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, 6a) v
ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho
prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy
prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca. Dokazovanie preukázalo,
že žalovaný je zapísaný v evidencii motorových vozidiel ako vlastník a držiteľ, teda v čase
nehody mal jednoznačne on právnu moc nad vozidlom a tak spĺňa i status prevádzkovateľa,
ako definuje § 2 písm.j/ cit. zák. čo preukázal i tým, že vozidlo poskytol tretej osobe.
Odvolací súd nepovažuje za podstatnú pre posúdenie návrhu skutočnosť, či vodičom
vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda bol či nebol zamestnanec žalovaného a z
tohto hľadiska nie je významné ani posúdenie platnosti či neplatnosti nájomnej zmluvy,
ktorú žalovaný predložil v konaní a ktorou predmetné vozidlo poskytol inému subjektu. Táto
námietka už s odkazom na vyššie uvedené závery je nepodstatná a ako táka by nezaložila
dôvod pre zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého prvoinštančného rozhodnutia.“
15. Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený presvedčivo. Krajský súd vo svojom rozhodnutí dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobe vyhovieť, teda jeho rozhodnutie
nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Krajský súd, vychádzajúc
z rozhodných skutočností, konštatoval, že sťažovateľka spĺňa status prevádzkovateľa,
pretože bola v rozhodnom čase evidovaným vlastníkom, ako aj držiteľom predmetného
vozidla, teda mala právnu moc nad vozidlom, čo bol nesporný fakt.
16. Vo všeobecnosti sa za prevádzkovateľa na účely § 427 Občianskeho zákonníka
považuje subjekt, ktorý má právnu a faktickú možnosť disponovať daným dopravným
prostriedkom. Spravidla je ním predovšetkým vlastník vozidla. Skutočnosť tvrdená
sťažovateľkou, že nemala vo faktickej moci predmetné vozidlo z dôvodu jeho prenájmu,
ešte nevylúčilo jej zodpovednosť ako prevádzkovateľa, pretože tá je podmienená
alternatívne buď právnym panstvom nad motorovým vozidlom alebo faktickou možnosťou
ním disponovať podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom
poistení“). V tejto súvislosti je potrebné dodať, že predmetom konania bola náhrada
za poskytnuté plnenie podľa § 24 ods. 7 už uvedeného zákona o povinnom zmluvnom
poistení. Pokiaľ ide o legálny pojem prevádzateľ, ktorý je do istej miery jazykovo sporným
termínom a Občianskym zákonníkom bližšie nedefinovaným, za prevádzateľa
v okolnostiach posudzovanej veci bolo podľa názoru ústavného súdu možné považovať
sťažovateľku aj na základe jej statusu dopravcu a podporne aj na základe zmluvy, ktorou sa
sťažovateľka v konaní paradoxne bránila. Sťažovateľka na základe zmluvy dala výslovne
„dočasne“ do nájmu predmetné vozidlo inej prepravnej spoločnosti (personálne prepojenej
so sťažovateľkou, keďže štatutár sťažovateľky, ako aj osoby, ktorej dala do nájmu
predmetné vozidlo, bola tá istá osoba, pozn.), pričom zmluva ustanovovala, že „všetky
potrebné povolenia na prepravu je povinný prenajímateľ (sťažovateľka, pozn.) si
zabezpečiť na svoje meno a na svoje náklady“ (bod 16 odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie, pozn.). Sťažovateľka teda dala do nájmu svoje vozidlo na obmedzený čas
bez toho, aby zaevidovala nájomcu vozidla ako držiteľa predmetného vozidla, pričom jej
zároveň zostali aj základné povinnosti dopravcu, resp. prevádzateľa vrátane povinnosti
uzavrieť povinné zmluvné poistenie, čomu v konečnom dôsledku korešpondoval aj zápis
v príslušnej evidencii vozidiel. V rámci uvedených skutočností nebola obrana sťažovateľky
spôsobilá vylúčiť jej zodpovednosť ako prevádzkovateľa vozidla, už aj preto, že
sťažovateľka v konaní nepreukázala, že prevádzkovateľom bola iná osoba, a nie ona. Miera
práv dočasného nájomcu disponovať fyzicky v obmedzenom rozsahu (faktická držba)
bez oprávnenia právne ním disponovať, preukazovaná len spornou zmluvou bez ďalšieho,
ešte nesvedčí o tom, že nájomca bol zároveň aj prevádzkovateľom predmetného vozidla.
Navyše, aj v prípade, že by prevádzkovateľom mala byť aj iná osoba, ešte nevylučuje jej
postavenie ako prevádzkovateľa vozidla s ohľadom na jej vlastníctvo a evidovanú držbu
a ostatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti je tiež potrebné dodať, že okresný súd
spochybnil aj platnosť tejto zmluvy z dôvodu, že samotná sťažovateľka bola len
leasingovým nájomcom, a nie vlastníkom vozidla v čase uzatvorenia zmluvy o nájme
dopravného prostriedku s právom kúpy prenajatej veci. Vychádzajúc z uvedeného,
opodstatnený je záver, že obrana sťažovateľky bola vykonštruovaná účelovo, pričom ani
nebola spôsobilá vylúčiť alebo negovať jej postavenie prevádzateľa, resp. prevádzkovateľa
predmetného vozidla.
17. Ústavný súd preto považuje závery krajského súdu za dostatočné, logické,
argumentačne konzistentné, pričom nepopierajú zmysel a účel aplikovaných noriem
platného práva, a preto ich možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne
konformné. K povahe argumentácie sťažovateľky sa žiada dodať, že zodpovednosť aj iných
subjektov v konaní vylúčená nebola a vzhľadom na solidárnu povahu zodpovednosti (podľa
§ 438 Občianskeho zákonníka, pozn.) v prípade viacerých prevádzkovateľov bolo
na žalobcovi, koho každého bude žalovať. Pokiaľ bola krajským súdom bez závažných
pochybností ustálená minimálna zodpovednosť sťažovateľky ako žalovanej v súlade
s právnym poriadkom, nie je možné považovať takýto záver všeobecného súdu za arbitrárny
alebo nesúladný so základným právom na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.
Skutočnosť, že sťažovateľka s prijatým názorom v okolnostiach posudzovanej veci
nesúhlasí, nie je dôkazom o tom, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej
označených práv.
18. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa nepreukázania výšky škody,
krajský súd uviedol:
«32. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nepreukázal a prvoinštančný súd ani
neskúmal výšku škody a požadovanej regresnej náhrady v spojení s preukázaním skutočnej
výšky škody spôsobenej poškodenému. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že nárok
uplatnený podľa § 12 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. nie je nárokom na náhradu škody
vzniknutej poškodenému (nie je odvodeným nárokom od práva poškodeného) proti tomu, kto
škodu spôsobil ale ide o osobitný (originálny) nárok žalobcu na „regresnú náhradu“ podľa
§ 24 ods. 7 zákona číslo 381/2001 Z. z., teda ide o nárok žalobcu na náhradu voči tomu,
za koho uhradil poistné plnenie z garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Z uvedeného
vyplýva, že dané konanie nie je konaním o náhradu škody, predmetom ktorého by bolo
preukazovanie porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť. Uplatnený
nárok a jeho konkrétna výška vyplýva z ust. § 12 zák. č. 381/2001 Z.z., neobmedzuje rozsah
plnenia, ak nastane zákonná podmienka uvedená v tomto ustanovení a stanovuje právo aj
na náhradu celého plnenia.»
19. Podľa názoru ústavného súdu ani túto argumentáciu krajského súdu nemožno
považovať za ústavne nekonformnú, a to najmä vzhľadom na povahu tohto nároku, ktorý
má povahu náhrady za poskytnuté plnenie, ako to správne identifikoval aj krajský súd.
20. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
21. Sťažovateľka namietala zároveň aj porušenie svojich hmotných práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu, konkrétne základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
22. Ústavný súd vychádzajúc zo svojho zistenia o neopodstatnenosti namietaného
porušenia procesných práv, rozhodných skutočností prípadu a ústavne konformnej aplikácie
relevantných ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmet konania
konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv
hmotnej povahy na jednej strane a napadnutým rozsudkom krajského súdu na druhej strane.
Krajský súd poskytol náležitú ochranu hmotným právam stranám konania podľa platného
právneho poriadku. Skutočnosť, že účinky napadnutého rozsudku majú negatívny dopad
na majetkové práva sťažovateľky, ešte nie je dôkazom o tom, že bolo neústavným
spôsobom zasiahnuté do jej majetkových práv. Ústavný súd preto dospel k záveru, že
neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutým
rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti v rámci predbežného
prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
23. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2018