Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 505/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, Kanada, zastúpenej advokátom JUDr. Emilom Župíkom, advokátska

kancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. ), ako aj

postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a (ďalej len „“) a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn.

), ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. .

2. Zo sťažnosti najmä vyplynulo:

«Súdne konanie, v ktorom došlo k porušeniu práva, jedno konanie vedené pod :

sp. zn. , na Okresnom súde Prešov, sp. zn. ,

, , na Krajskom súde v Prešove.

... Každý má základné právo na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a a právo na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Toto moje právo bolo porušené zbytočnými prieťahmi v dôsledku

nesprávneho postupu súdov, čo preukazujem nasledovne:

1. Žalobou doručenou na Okresný súd Prešov dňa 27.10.2004 som sa domáhala

proti tam uvedeným odporcom, aby súd určil, že nehnuteľnosti (pozemky) v žalobe

špecifikované, ktoré sa vytvorili z pozemno-knižnej parcely č. 823/1, kat. úz.

, kde môj otec vlastnil podiel 1/2 (druhú polovicu vlastnila jeho sestra

rod. ), patria v uvedenom podiele do dedičstva po mojom otcovi

, ktorý sa po 2. sv. vojne vysťahoval do Kanady a tam zomrel.

Po jeho odchode do Kanady totiž jeho sestra naložila so svojím podielom ½

(20/40) z parcely pkn 823/1 tak, že ho rozdelila na menšie podiely a tieto previedla na svoje

deti, vnučku a malý podiel na ďalšie 2 osoby. Jej deti a vnučka

si nechali následne ideálne podiely reálne vyčleniť v prírode a tak

novovzniknuté parcely súdnymi rozhodnutiami určiť do výlučného vlastníctva. Tým bol

vysporiadaný podiel 1/2 patriaci otcovej sestre a zvyšok patril do vlastníctva môjho otca.

Manželia (žalovaní v 5. a 6. rade) nechali si notársky osvedčiť

nadobudnutie vlastníctva vydržaním k parcele patriacej do podielu môjho otca podľa vtedy

platného (neskôr zrušeného) , túto rozparcelovali na menšie parcely

a rozpredali na výstavbu rodinných domov do vlastníctva tretích osôb. Podobne si nechala

notársky osvedčiť vydržanie vlastníctva k zvyšným pozemkom

(žalovaná v 1. rade) a previedla ich na svojich dvoch synov a nevestu (žalovaných v 2. až

4. rade) napriek tomu, že predtým už jej patriaci podiel na pkn parcele č. 823/1 si nechala

vyčleniť reálne v prírode a súdnym rozhodnutím ho získala do výlučného vlastníctva, takže

nemala mať žiadny podiel na zvyšku pozemkov.

Manželia i boli síce na základe notárskych

osvedčení podľa § 2 cit. zákona zapísaní v katastri nehnuteľnosti ako vlastníci pozemkov,

ale boli iba oprávnení držitelia a vlastníkmi sa mohli stať vtedy, keď ich vlastníctvo nebude

napadnuté do uplynutia 10 rokov. Ja som však ich vlastníctvo v tejto lehote napadla

žalobou, v ktorej som žalovala manželov , i všetkých,

na ktorých pozemky previedli.

Všetci odporcovia sa bránili iba tým, že spochybňovali totožnosť môjho otca a moju

totožnosť, ako jeho dcéry, aj keď išlo o príbuzných a poznali otca i mňa z návštev

i korešpondencie. Dokonca ma predtým upozornila listom na

manipulácie s pozemkami a v konaní uznala môj nárok...

2. Spor sa viedol pod sp. zn. a Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa

2.7.2007 neuznal námietky odporcov a vyhovel mojej žalobe. Pritom identitu môjho otca

a moju pokladal za nespochybniteľnú, táto vyplývala jednak z dvoch starších rozsudkov

priložených do spisu, jednak žalovaná uznala môj nárok a navrhla

mimosúdne vysporiadanie a jednak ma sama upozornila, že sa chce zmocniť mojich

pozemkov. Súd určil spoluvlastnícke podiely môjho otca, ktoré pripadajú do dedičstva,

podľa znaleckého posudku...

3. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. zo dňa 25.5.2009 na

odvolanie odporcov rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie. Dôvodil, že som síce

dokázala, že je mojím otcom, ale nedokázala som, že to je ten

, ktorý je zapísaný v pozemkovej knihe ako vlastník podielu 1/2 na pôvodnej pkn

parcele č. 823/1. V pozemkovej knihe totiž nie sú uvedené dátumy narodenia vlastníkov.

Početné dôkazy (korešpondencia s príbuznými, súdne rozhodnutia, uznanie nároku

žalovanou , jej list a pod.), z ktorých vyplývala moja a otcova

totožnosť, súd nevyhodnotil...

4. Okresný súd Prešov, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, rozsudkom

zo dňa 1.4.2011, sp. zn. moju žalobu zamietol z dôvodov, ktoré uviedol

odvolací súd, t.j. že som síce dokázala, že je mojím otcom, ale nedokázala

som, že je to ten , ktorý je zapísaný ako spoluvlastník v pozemkovej knihe,

kde nie je uvedený dátum narodenia otca, ako to v pozemkových knihách je bežné...

5. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 7.12.2011 sp. zn. potvrdil

rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 1.4.2011, ktorým bola moja žaloba zamietnutá.

Súhlasil s hodnotením dôkazov súdom 1. stupňa. Naviac uviedol aj svoj právny názor, že je

pochybné či môj otec mohol nadobudnúť nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z r. 1920

(ako je uvedené v pozemkovej knihe), lebo v tom čase mal iba 15 rokov a takúto zmluvu

musel schváliť podľa uhorského práva aj poručenský súd, čo som nepreukázala...

6. Na mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR, Najvyšší súd SR

uznesením sp. zn. zo dňa 28.8.2013 zrušil uvedené rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove i Okresného súdu Prešov a vec vrátil na nové konanie. V odôvodnení si

osvojil aj názor Generálneho prokurátora SR, že rozsudky majú prvky arbitrárnosti, lebo

nezodpovedajú dôkaznému stavu pokiaľ ide o otázku totožnosti môjho otca.

Vytkol Krajskému súdu aj pochybenie, keď tento vyžadoval preukázať, že kúpna

zmluva z r. 1920 (ktorou môj otec nadobudol podiel 1/2) bola schválená poručenským

súdom. K tomu uviedol, že každý zápis do pozemkovej knihy vyžadoval schválenie súdom

a vklad (intabulácia) do pozemkovej knihy garantoval vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

lebo išlo o uplatnenie intabulačného princípu, ktorý proklamoval, že vlastnícke právo sa

nadobúda zápisom do pozemkovej knihy, a nie podpisom zmluvy, teda išlo o konštitutívny

účinok vkladu...

7. Rozsudkom zo dňa 19.3.2015, teraz už pod novou sp. zn. Okresný

súd Prešov znovu vyhovel mojej žalobe, keď určil tie isté podiely k nehnuteľnostiam, ktoré

patria do dedičstva po mojom otcovi, ako v predchádzajúcom rozsudku...

8. Uznesením zo dňa 16.12.2015 sp. zn. Krajský súd v Prešove

na odvolanie odporcov znovu rozsudok zrušil. Tento krát už nespochybňoval moju či otcovu

totožnosť ani vlastníctvo môjho otca. Výhrady mal proti výške podielov, ktoré patria

do dedičstva. Argumentoval, že v danej veci nedošlo k zrušeniu podielového

spoluvlastníctva a je potrebné podiely rešpektovať, aj keď niektorí spoluvlastníci si po

odchode môjho otca nechali svoje ideálne podiely reálne vydeliť v prírode a rozsudkami

súdov sa stali výlučnými vlastníkmi, pričom však niektorí ostali zapísaní ako podieloví

spoluvlastníci na zvyšku pozemkov. Až v tomto uznesení sa teda Krajsky súd v Prešove

zaoberal výškou podielov, dovtedy sa zaoberal len mojou aktívnou legitimáciou a tým, či

môj otec vôbec nadobudol vlastnícke právo, keď v čase podpisu kúpnej zmluvy nebol

plnoletý...

9. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 9.2.2017 sp. zn. riadiac sa

právnym názorom odvolacieho súdu vyhovel čiastočne žalobe, keď prisúdil do dedičstva

po mojom otcovi menšie podiely na pozemkoch, oproti predchádzajúcemu rozsudku. Tento

súd už skúmal aj použitie judikátu - nálezu Ústavného súdu SR -29 zo dňa

03.05.2017, v ktorom sa za určitých okolnosti uprednostňuje zásada konania v dobrej viere

pri nadobúdaní vlastníctva (bona fide), pred zásadou, že na nikoho nemožno previesť viac

práv, ako má prevodca (nemo plus iuris). Okrem jedného odporcu však nevidel dôvod

na použitie zásady bona fide...

10. Proti rozsudku sa znovu odvolali všetci odporcovia a vo vzťahu k jednému

odporcovi aj ja. Tentoraz už odporcovia nenamietali otcovu a moju totožnosť ani

vlastníctvo môjho otca. Namietali, že pozemky získali od manželov a

v dobrej viere, že ide o vlastníkov, lebo títo boli zapísaní v listoch vlastníctva

ako vlastníci.

Toto ich tvrdenie je neopodstatnené, lebo v listoch vlastníctva bolo výslovne uvedené,

že manželia i (ktorí ďalej pozemky previedli), tieto

pozemky nadobudli notárskym osvedčením podľa vtedy platného (a neskôr zrušeného) § 2

, podľa ktorého sú po dobu 10 rokov len oprávnenými držiteľmi. Z toho

vyplýva, že odporcovia (prevodcovia i nadobúdatelia) disponovali informáciou, že nejde

o riadnych vlastníkov a vzhľadom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ mali možnosť

overiť si, či vlastníctvo nie je napadnuté v súdnom konaní, čo v tom čase bolo. Nález

Ústavného súdu SR -29 zo dňa 03.05.2017 totiž (celkom správne

a prelomovo) hovorí o uprednostnení zásady bona fide pred zásadou nemo plus iuris len

v prípadoch, keď nadobúdateľ vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nemá možnosť dozvedieť

sa o spôsobe nadobudnutia vlastníctva zo strany prevodcu a dôveruje zápisu v katastri

nehnuteľnosti. Ale žalovaní takú možnosť mali, uprednostnili však prospech pred

obozretnosťou.

11. Odvolacie konanie na Krajskom súde v Prešove sa podľa informácie z inf. centra

súdu vedie pod sp. zn. a o veci ku dňu tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté.

... Zastávam názor, že vzhľadom na dátum podania mojej žaloby (27.10.2004) je

neukončenie konania ani po vyše 13 rokoch a 5 mesiacoch porušením mojich základných

práv označených vyššie. V danom konaní došlo k zbytočným prieťahom v dôsledku postupu

súdov, najmä Krajského súdu v Prešove, ktorý opakovane z neexistujúcich dôvodov rušil

rozsudky Okresného súdu Prešov, ak išlo o rozsudky vyhovujúce mojej žalobe (jeden

zamietavý rozsudok potvrdil), pričom vyvodzoval z dôkazného stavu nesprávne právne

závery, že môj otec nebol vlastníkom a ja nemám aktívnu legitimáciu.

Ďalej zastávam názor, že spor nebol tak náročný, aby sa nedal ukončiť v podstatne

kratšej dobe. Súdy však stratili čas tým, že sa zamerali na spochybňovanie identity môjho

otca, ako vlastníka, a mojej identity, hoci Okresný súd Prešov už v prvom rozsudku sp. zn.

zo dňa 2.7.2007 konštatoval, že tieto skutočnosti sú nepochybné. Neskôr aj

Najvyšší súd SR v uznesení z 28.08.2013 konštatoval, že spochybňovanie týchto skutočnosti

je v rozpore s dôkazným stavom.

V dôsledku toho sa konanie zbytočne predĺžilo a prakticky až od r. 2015 sa súdy

začali zaoberať vecnou stránkou sporu, t.j. tým, aké podiely majú pripadnúť do dedičstva.

Je pravdou, že žaloba bola upresňovaná, lebo aj počas konania dochádzalo k prevodom

a zmene odporcov, ale táto skutočnosť nemala vplyv na dĺžku konania. Ak by súdy

rešpektovali dôkazný stav (otcovo vlastníctvo a moju aktívnu legitimáciu), spor mohol byť

právoplatne rozhodnutý už v r. 2008.

Pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie: Pre zbytočné prieťahy v konaní nemôžem sa

ujať vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, lebo ukončenie sporu je podmienkou začatia

dedičského konania po mojom otcovi alebo uzavretia dohody s odporcami. Mám už vysoký

vek, vyše 78 rokov, moje zdravie sa vekom zhoršilo, konanie sa začalo, keď som nemala ani

65 rokov, 2x som pricestovala na pojednávania z Kanady a ukončenie je v nedohľadne.

Mám obavu, či sa dožijem ukončenia sporu a napadlo ma, či to nie je účel predlžovania

sporu. Dĺžka konania je vysoko neprimeraná charakteru sporu, množstvo právnych úkonov

a dokazovaní bolo vyvolaných nesprávnymi právnymi závermi súdov, a keďže ide o vysoko

odborné autority, zostali mi pochybnosti o objektivite rozhodovania. Preto navrhujem

priznať aj primerané finančné zadosťučinenie, ktoré som ustálila na sumu 10.000 €, pričom

viem, že iba Ústavný súd SR je oprávnený posúdiť jeho výšku.

Súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania, lebo od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Navrhujem, aby Ústavný súd SR tejto sťažnosti vyhovel a

- určil, že základné právo sťažovateľky na spravodlivé prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a SR a právo na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bol postupom Okresného súdu Prešov v konaní pod sp. zn. ,

a Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. , ,

, porušené bolo,

- prikázal obom súdom konať bez zbytočných prieťahov,

- priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €,

- zaviazal Krajský súd v Prešove alebo Okresný súd Prešov zaplatiť na účet práv.

zástupcu sťažovateľky trovy práv. zastúpenia v sume 325,42 €.»

II.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

5. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

6. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i) podľa a (ii)

podľa , ako i práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne pod sp. zn. ), ako aj postupom Krajského súdu

v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. .

7. K namietanému porušeniu

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 označenými postupmi

(konaniami) okresného súdu a krajského súdu, v tejto časti však sťažnosť treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd poukazuje na to, že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a teda

prejednanie záležitosti v primeranej lehote, je nesporne súčasťou práva na spravodlivé

súdne konanie, ktoré je (všeobecne) garantované v , pretože neskorá

spravodlivosť sa môže rovnať odmietnutej spravodlivosti („justice dalayed, justice

denied“), avšak ústavodarca v osobitne (špeciálne) garantuje právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a preto vo vzťahu k ,

ktorého aplikácia podľa princípu prednosti špeciálneho ustanovenia pred generálnou

úpravou a podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v danej veci nepripadá do úvahy, bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

8. K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Podľa jednou z podmienok prijatia sťažnosti

fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. ,

). neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. ).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti

(, ).

Lehota na podanie sťažnosti podľa začala v okolnostiach danej veci

plynúť dňom, keď sa sťažovateľka „dozvedela“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom

zásahu“ krajského súdu, a to (ako to zo samotnej sťažnosti vyplýva):

- v konaní vedenom pod sp. zn. vydaním zrušujúceho uznesenia

25. mája 2009,

- v konaní vedenom pod sp. zn. vydaním potvrdzujúceho rozsudku

7. decembra 2011 a

- v konaní vedenom pod sp. zn. vydaním zrušujúceho uznesenia

16. decembra 2015.

Keďže v uvedených konaniach krajský súd rozhodol naposledy 16. decembra 2015,

sťažovateľka sa o namietaných zbytočných prieťahoch mohla dozvedieť najneskôr

v uvedený deň, resp. prevzatím uvedeného rozhodnutia. Pretože predmetná sťažnosť bola

podaná osobne na ústavnom súde v čase (4. apríla 2018), keď už dávno uplynula lehota

ustanovená v , ústavný súd sa už nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti vo vzťahu k uvedeným konaniam

krajského súdu. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako

návrh podaný oneskorene.

9. K namietanému porušeniu postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. )

Predmetné kontinuitné konania sa na okresnom súde skončili rozsudkom okresného

súdu 9. februára 2017, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (4. apríla 2018) už

netrvali.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde skončené

9. februára 2017. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou

sťažnosťou až podaním z 30. marca 2018, t. j. v čase, keď porušenie označeného

základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo,

a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý

ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci

domáhala ochrany svojho základného práva podľa v čase, keď

v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda

bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej

sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

10. K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, napadnuté konanie pred krajským súdom

trvalo do podania tejto ústavnej sťažnosti necelý rok.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ,

, ), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v . Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ). Ústavný súd už vo

svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj

v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr.

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti postup krajského súdu v napadnutom konaní sa

nemohol vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné

prieťahy“ v zmysle a dohovoru.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

12. Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by prípadne došlo opäť k zrušeniu

rozhodnutia okresného súdu a „oživeniu“ napadnutého konania pred okresným súdom

a v postupe okresného súdu k prieťahom v konaní, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby

opätovne podala kvalifikovanú sťažnosť pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

v zmysle .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2018