Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 419/2018
PDF · 353.36 KB
No categories available
III. ÚS 419/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY VĚŘITEL CZ
s. r. o., Jateční 178/34, Klíše, Ústí nad Labem, Česká republika, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, pre namietané porušenie jej
„ústavního práva na spravedlivý proces“ uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4 K 18/2005-1905 z 21. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obo 8/2018 z 20. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti REALITY VĚŘITEL CZ s. r. o. o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. augusta
2018 elektronicky a 31. augusta 2018 poštou sa obchodná spoločnosť REALITY VĚŘITEL
CZ s. r. o., Jateční 178/34, Klíše, Ústí nad Labem, Česká republika (ďalej len
„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd zrušil uznesenie
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 K 18/2005-1905 z 21. marca
2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Obo 8/2018 z 20. júna 2018, pretože nimi malo dôjsť k porušeniu jej „ústavního práva na
spravedlivý proces, a to celkem ve čtyřech rovinách:
a) O návrhu Stěžovatele nerozhodoval nezávislý a nestranný soud
b) Soudy nižších stupňů neaplikovaly objektívní test při posuzování vyloučení soudce
c) Soudy nižších stupňu se v rozporu s ústavním právem nevypořádaly s důkazy
a s argumentačními tvrzeními uplatněnými účastníky řízení
d) Stěžovateli bylo odepřeno ústavní právo na zákonného soudce.“.
2. V tejto súvislosti sťažovateľka odkazuje na čl. 82 a čl. 90 Ústavy Českej republiky
a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA
ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „listina“).
3. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým
zamietol jej návrh na odvolanie z výkonu funkcie správcu
konkurznej podstaty úpadcu – ,
, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým na základe odvolania
sťažovateľky uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Základné práva a slobody vymedzuje čl. 11 až čl. 54 ústavy, ako aj čl. 5 až čl. 40
listiny. Postavenie listiny v právnom poriadku Slovenskej republiky možno vyvodiť najmä
z čl. 152 ústavy, ktorý ustanovuje, že ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné
právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave;
meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky (ods. 1), ako aj to,
že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (ods. 4). Z formálneho aj
materiálneho hľadiska možno listinu považovať za integrálnu súčasť ústavného systému
Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon; týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
12. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
13. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sa na neho
v minulosti obrátila viacerými sťažnosťami, ktoré boli z rôznych dôvodov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietnuté. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 171/2017
z 29. marca 2017 odmietol sťažnosť sťažovateľky (zastúpenú rovnakým advokátom)
pre namietané porušenie jej základných práv a slobôd uznesením krajského súdu sp. zn.
4 K 18/2005 z 19. septembra 2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 33/2016
z 30. januára 2017 z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, pričom
sťažovateľku poučil o tom, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde), a že pri svojom rozhodovaní je viazaný návrhom na začatie konania
(§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), t. j. petitom. Možno preto vychádzať zo spoľahlivého
predpokladu, že skôr poskytnuté informácie (poučenia) boli objektívne spôsobilé
sprostredkovať sťažovateľke zásadu, že na ústavný súd sa nemožno obracať inak, ako
v zastúpení advokátom, a že sťažnosť musí obsahovať aj ďalšie všeobecné a osobitné
náležitosti, resp. spĺňať ďalšie procesné podmienky konania.
14. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že petit nie je
formulovaný v súlade s čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde a že sťažovateľka sa od neho nedomáha vyslovenia porušenia konkrétneho základného
práva alebo slobody, ale len zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
15. Ústavný súd, akceptujúc autonómiu vôle navrhovateľov, ak zákon o ústavnom
súde vyslovene neuvedie inak, nemá možnosť rozhodovať ultra petitum a rozširovať
individuálnu ochranu ústavnosti nad rámec, ktorý navrhovatelia požadujú (navrhujú). Taká
možnosť tu nie je ani v prípade, že by zo skutkového stavu opísaného v návrhu na začatie
konania vyplývali porušenia ďalších článkov ústavy alebo medzinárodných zmlúv
o ľudských právach a základných slobodách podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Bez aktívneho
prístupu navrhovateľov ústavný súd zásadne nie je oprávnený ani povinný prijímať výroky,
ktorých sa navrhovatelia v petite nedomáhali, hoci by sa javili ako účinný prostriedok
ochrany základných práv alebo slobôd. Preto treba za osobitne dôležitú považovať
náležitosť návrhu spočívajúcu v tom, že navrhovateľ musí uviesť, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 a 4 zákona o ústavnom súde).
16. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením krajského
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu jej „ústavního
práva na spravedlivý proces“, pričom odkazuje na čl. 82 a čl. 90 Ústavy Českej republiky,
ktorú ako základný zákon Českej republiky v predmetnom konaní nemožno aplikovať,
ako aj na čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny (k tomu pozri bod 6).
17. Sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady
a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní
pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
18. K sťažnosti bolo pripojené splnomocnenie sťažovateľky na jej zastupovanie
advokátom v konaní pred ústavným súdom, v ktorom absentuje údaj o tom, že advokát
splnomocnenie prijal.
19. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva
z podania sťažovateľky, ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Túto
úlohu plní inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
20. Advokát zastupujúci svojho klienta pred ústavným súdom je podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v znení
neskorších predpisov povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,
ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva
všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia považuje za prospešné; pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných
právnych služieb. Tieto zákonom stanovené povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonať tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(m. m. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
21. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie predpísaných náležitostí.
22. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že pri rozhodovaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecných
súdov nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018