Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 347/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku o sťažnosti , ,

, zastúpenej spoločnosťou Viktória

Hellenbart, advokátska kancelária s. r. o., Martina Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej

koná advokátka a konateľka Mgr. Viktória Hellenbart, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. mája 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. mája 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. mája 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur

a štyridsaťdva centov) na účet jej právnej zástupkyne spoločnosti Viktória Hellenbart,

advokátska kancelária s. r. o., Martina Rázusa 146/23, Lučenec, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 11. septembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 14. mája 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom

Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. februára 2017

uznaná vinnou zo spáchania pokračujúceho zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1

a 3 písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a bol jej s použitím a uložený

trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov.

3. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa sťažovateľka podala odvolanie, ktoré

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 19. júla 2017 podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietol.

4. Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľka napadla dovolaním z dôvodov

uvedených v a , v ktorom namietala porušenie

zákona v jej neprospech pri ukladaní trestu, ktorý jej mal byť uložený mimo zákonom

určenej trestnej sadzby, za použitia asperačnej zásady, na použitie ktorej neboli podľa jej

presvedčenia splnené zákonné predpoklady, a bez toho, že by konajúce súdy

nižších stupňov jej použitie zvážili a vyhodnotili v súlade s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012.

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. mája 2018 dovolanie

sťažovateľky podľa odmietol z dôvodu, že bolo podané

neoprávnenou osobou.

6. Sťažovateľka tvrdí, že právny záver prijatý najvyšším súdom, spočívajúci

v tvrdení, že „Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia

obvineného podľa , tak môže podať dovolanie iba minister

spravodlivosti aj to iba s poukazom na dovolací dôvod podľa § 371 odsek 1 písmeno c)

.“, predstavuje zásah do jej základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie. Je presvedčená, že «Citované ustanovenia § 257 Trestného

poriadku upravujúce vyhlásenia obžalovaného a ich prijatie zo strany súdu, sa zaoberajú

výlučne vyhlásením v otázke viny, výslovne uvádzajú, že súd po prijatí takéhoto vyhlásenia

nevykonáva dokazovanie vo vzťahu k zisteniu viny obžalovaného, ale vykoná dôkazy

súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia. Tieto zákonné

ustanovenia používajú aj výraz „v rozsahu“, čím jasne oddeľujú účinky vyhlásenia o vine

od ostatných okolností dôležitých pre rozhodnutie v trestnej veci.

Vo vzťahu k trestu, ktorý je následne obžalovanému uložený, v prípade prijatia

vyhlásenia o vine, súd poučuje obžalovaného iba v rozsahu podľa § 333 odsek 3 písmeno g)

, či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za

trestné činy jemu kladené za vinu. Neoznamuje mu výšku trestu ako ani to, že tento musí

prijať a nebude sa môcť voči nemu odvolať ani použiť mimoriadny opravný prostriedok.».

7. Podľa sťažovateľky jej právny názor podporuje aj skutočnosť, že krajský súd

rozhodujúci o jej riadnom opravnom prostriedku, ktorý smeroval takisto iba proti výroku

prvostupňového rozsudku o treste, nezamietol odvolanie ako podané neoprávnenou osobou,

ale z dôvodu jeho nedôvodnosti.

8. Sťažovateľka zvýraznila, že „Vyhlásením o vine predsa obžalovaný nevyhlásil, že

prijíma akýkoľvek trest, ktorý mu bude uložený.“. Preto výklad príslušných ustanovení

zo strany najvyššieho súdu, ktorý odopiera právo na mimoriadny

opravný prostriedok odsúdenému, ktorý podal vyhlásenie v súlade s § 257 ods. 1 písm. b)

, voči trestu, ktorý mu bol uložený mimo zákonom určenej trestnej

sadzby, je podľa názoru sťažovateľky v rozpore s , dohovoru,

ale aj so samotnými ustanoveniami a upravujúcimi

zásady ukladania trestov.

9. Podľa slov sťažovateľky vyhlásením, ktoré urobila podľa § 257 ods. 1 písm. b)

, sa vzdala opravných prostriedkov „čo do preukázania jej viny, čo

zobrala v poučení zo strany súdu, ktoré jej bolo dané podľa § 257 odsek 5 Trestného

poriadku na vedomie, ale nevzdala sa práva opravného prostriedku, či už riadneho alebo

mimoriadneho voči výroku o treste, nakoľko o tom zo strany súdu ani nebola poučená

v súlade s ustanovením , po vyhlásení rozsudku, kedy sa

dozvedela výrok o treste aj využila svoje právo podať voči tomuto výroku odvolanie,

o ktorom práve ju prvostupňový súd ihneď po vynesení rozsudku poučil“.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo zo dňa 14. 5.

2018 bolo porušené právo sťažovateľky garantované článkami 6 ods. 1 Dohovoru

o základných ľudských právach a slobodách, ako aj právo sťažovateľky garantované 46 ods.

1 .“. Zároveň sa „domáha zrušenia napadnutého Uznesenia

Najvyššieho súdu SR číslo 5 Tdo/25/2018 zo dňa 14. 5. 2018 a vrátenia veci súdu na

opätovné rozhodnutie“ a uplatňuje si „náhradu trov konania na odmene splnomocneného

advokáta“.

11. Na základe výzvy ústavného súdu na zaujatie stanoviska k vecnej stránke prijatej

sťažnosti predsedníčka najvyššieho súdu prípisom č. k. -80 z 11. októbra 2018

predložila vyjadrenie predsedu vo veci konajúceho senátu najvyššieho súdu, ktorý okrem

iného uviedol: „Poukazujem na ustanovenie , z ktorého je zrejmé, že po

vyhlásení obvineného podľa je možné podať dovolanie len z dôvodov

uvedených v , čo v danom prípade splnené nebolo.

V súvislosti s námietkou obvinenej je potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že pokiaľ

ide o namietanie neprimerane prísneho trestu, tak v danom prípade obvinenej táto námietka

nenapĺňa predmetný dovolací dôvod, pretože trest bol obvinenej uložený správne a v súlade

so zákonom, a to za spáchanie pokračovacieho zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods.

1, 3 písm. a) Tr. zák. v rámci zákonom ustanovenej zvýšenej trestnej sadzby. Vzhľadom

k posúdeniu osoby obvinenej Okresný súd Lučenec správne rozhodol o výške trestu

obvinenej v súlade s jednotlivými ustanoveniami zákona, pričom pri určovaní výšky trestu

prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, výšku spôsobenej škody, zavinenie,

pohnútku obvinenej, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na to, že obvinená bola už

viackrát súdne trestaná, pričom mal na mysli aj ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. V

neposlednom rade okresný súd správne prihliadol aj na vysoký vek a zdravotný stav

obvinenej, keď obvinenej uložil primeraný trest odňatia slobody na dolnej hranici zvýšenej

trestnej sadzby, a to v trvaní 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov. S odôvodnením postupu pri

ukladaní trestu sa v dostatočnej miere vysporiadal okresný aj krajský súd, pričom dovolací

súd sa v plnej miere s danými odôvodneniami stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že zo strany dovolacieho súdu

nedošlo k porušeniu základných práv obvinenej, a preto považujem sťažnosť obvinenej za

vecne neopodstatnenú a nedôvodnú. Sťažnosť obvinenej navrhujeme zamietnuť.“

12. Najvyšší súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti podľa .

13. K vyjadreniu najvyššieho súdu (predsedu vo veci konajúceho senátu) zaujala

sťažovateľka stanovisko z 24. októbra 2018, v ktorom okrem zopakovania podstatnej

argumentácie uvedenej už v sťažnosti uviedla:

„Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nereaguje nijakým spôsobom na

mnou vznesené námietky nezákonnosti jeho postupu a nesprávnosti aplikácie právnych

predpisov v podanej ústavnej sťažnosti.

Je len všeobecným konštatovaním o tom, že súd postupoval správne...

Najvyšší súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou podrobne rozvedenou

v článku V sťažnosti, najmä nedal odpoveď na námietku protiústavnej aplikácie ustanovení

v prípade o prípustnosti dovolania ak súd prijal vyhlásenia obvineného

o vine podľa , ktoré nie je vyhlásením o vzdaní sa

opravného prostriedku voči uloženému trestu, o ktorom som pri podaní vyhlásenia nemohla

mať vedomosť, a keďže priznanie a urobenie tohto vyhlásenia mali byť súdom vyhodnotené

v môj prospech, celkom prirodzene som očakávala nižší trest, než mi bol uložený, minimálne

som očakával trest v zákonom určenej trestnej sadzbe, nie mimo nej.

Vyhlásenie o vine pred súdom prvého stupňa nemôže byť dôvodom na to, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol preskúmať zákonnosť uloženého trestu.

Výrok o vine je predsa niečo iné ako výrok o treste...

... Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom stanovisku nedáva podľa môjho

názoru žiadne relevantné stanovisko, iba konštatuje, že súdy prihliadli pri určovaní výšky

trestu na spôsob spáchania, činu, jeho následok, výšku spôsobenej škody, zavinenie,

priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ale neuviedol, prečo bol trest uložený v zákonom

určenej trestnej sadzbe, prečo boli splnené podmienky na použitie asperačnej zásady, hoci

som namietala, že splnené neboli a to z celkom konkrétnych dôvodov, pretože pred uložením

trestu s použitím asperačnej zásady, u skutkov, za ktoré mi súd ukladal trest neplatilo, že

som ich spáchala potom, ako som už bola právoplatne uznaná vinnou za iný zločin.

... najvyšší súd, nedáva odpoveď na námietku, že ustanovenie § 257 odsek 5

, kedy mala byť odsúdená pri vyhlásení o vine poučená o následkoch

tohto vyhlásenia, medziiným aj o tom, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom

prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a

v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371

odsek 1 písmeno c) , bolo účinne napadnuté odvolaním čo do uloženého

trestu a teda mi malo byť umožnené aj využitie dovolania, ako mimoriadneho opravného

prostriedku čo do trestu, pretože tohto výroku sa moje vyhlásenie podľa § 257 odsek 5

netýkalo.“

14. Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k upusteniu od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti nevyjadrila, avšak v zmysle poučenia o následkoch nevyjadrenia sa

k tejto otázke uvedeného vo výzve ústavného súdu na zaujatie stanoviska k vyjadreniu

najvyššieho súdu považoval ústavný súd súhlas za daný.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , , , ).

20. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že najvyšší súd svojím

rozhodnutím sp. zn. zo 14. mája 2018 v dovolacom konaní zasiahol do jej

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a to tým, že jej

dovolanie v rozpore s príslušnými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu, ktorým sa

konanie riadilo, odmietol podľa ako podané

neoprávnenou osobou.

21. Ústavný súd, prihliadajúc na sťažovateľkou uplatnené námietky, pristúpil

k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska požadovanej ochrany

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru.

22. Z rozsudku okresného súdu č. k. z 23. februára 2017 vyplýva, že

sťažovateľka bola uznaná vinnou zo spáchania pokračovacieho zločinu úverového podvodu

podľa a a za to bola podľa ,

ods. 5 a odsúdená na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní

6 rokov a 6 mesiacov s jej zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia.

23. Vyhláseniu označeného rozsudku okresného súdu predchádzalo prednesenie

obžaloby a poučenie sťažovateľky predsedom senátu o jej práve urobiť niektoré z vyhlásení

upravených v , ktoré využila a po porade s obhajcom

podľa vyhlásila, že je vinnou zo spáchania

všetkých skutkov uvedených v obžalobe. Okresný súd jej vyhlásenie prijal, preto

dokazovanie vykonal iba v súvislosti s uložením druhu a výmery trestu a náhrady škody.

24. Po vyhlásení uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľka podala

odvolanie, v ktorom vyjadrila svoj nesúhlas s uloženým trestom odňatia slobody, ktorý

považovala za neprimerane prísny a uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré mali

podľa jej názoru potenciál ovplyvniť jeho výmeru v jej prospech.

25. V odvolacom konaní krajský súd vyhodnotil, že riadny opravný prostriedok

sťažovateľky nie je dôvodný, preto ho uznesením sp. zn. z 19. júla 2017

podľa zamietol. S dôvodmi okresného súdu vzťahujúcimi sa

na určenie druhu a výmery trestu sťažovateľke sa krajský súd stotožnil a osvojil si ich.

26. Uvedené rozhodnutie krajského súdu sťažovateľka napadla dovolaním z dôvodov

uvedených v a .

27. Podľa dovolanie možno podať, ak bol

uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,

ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

28. Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia...

29. Mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 14. mája 2018 odmietol podľa , teda

sťažovateľku nepovažoval za osobu oprávnenú podať dovolanie, a to vzhľadom na využitie

práva podľa pred súdom prvého stupňa a s tým spojenými

účinkami uvedenými v .

30. Konkrétne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

«Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinená na hlavnom pojednávaní po

prednesení obžaloby a poučení predsedom senátu po porade s obhajcom urobila vyhlásenie

podľa , že je vinná zo spáchania všetkých skutkov a následne

súd podľa vyhlásenie obvinenej ohľadom jej viny prijal (č. l. 453).

Zároveň bola predsedom senátu poučená o následkoch takého vyhlásenia.

Podľa po prednesení obžaloby predseda senátu poučí

obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že a) je nevinný, b) je vinný zo

spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, c) nepopiera

spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.

Podľa predseda senátu súčasne obžalovaného poučí

o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu podľa

odsekov 5 a 8.

Podľa , ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je

vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil

vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3

písm. c), d), f), g), h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako

aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je

neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem

dovolania podľa

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že dovolanie možno podať aj proti

odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu, ktorý bol vydaný po prijatí vyhlásenia

obvineného o priznaní viny. Nie je tam však špecifikovaný subjekt, ktorému toto právo

prislúcha, preto je nevyhnutné z ďalších ustanovení vyvodiť subjekt -

oprávnenú osobu v zmysle - na podanie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku v prípadoch podľa

Podľa dovolanie z dôvodov podá minister spravodlivosti

len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej zákon nepriznáva právo na podanie

dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa

môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Ustanovenie neoddeliteľne nadväzuje na ,

pričom zrozumiteľne a jednoznačne vymedzuje subjekty oprávnené podať dovolanie -

oprávnené osoby a „okruh“ rozhodnutí, ktoré môžu dovolaním napadnúť. Proti rozsudku,

ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia obvineného podľa ,

tak môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti aj to iba poukazom na dovolací dôvod

podľa

Z vyššie uvedeného vyplýva, že obvinená nie je oprávnenou osobou na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku.»

31. Ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že sťažovateľka sa dovolaním obrátila

na najvyšší súd iba v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o uloženom treste.

Jednoznačne o tom svedčí nielen tomu zodpovedajúce tvrdenie sťažovateľky v sťažnosti

podanej ústavnému súdu a ňou uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h)

, ale aj časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

v ktorej dovolací súd uviedol:

„Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa obvinená videla

vtom, že súd prvého stupňa nesprávne použil ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák., ako aj § 42

ods. 1 Tr. zák., nakoľko pre použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. neboli splnené zákonné

predpoklady... Podľa obvinenej je uloženie trestu odňatia slobody súhrnným rozsudkom

v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov neprimerané a súd takto uložený trest neodôvodnil inými

skutočnosťami, než nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák., je rozsudok

v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.“

32. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dovolací súd

v konečnom dôsledku nepriznal sťažovateľke postavenie osoby oprávnenej podať dovolanie

z dôvodu predošlého uplatnenia postupu podľa

v konaní pred okresným súdom, a s tým spojenými následkami tak, ako ich upravuje § 257

ods. 5 .

33. Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku... súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa

§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté

vyhlásenie o vine... je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani

dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

34. Citované ustanovenie najvyšší súd interpretoval tak, že keďže v ňom nie je

špecifikovaný subjekt, ktorému prislúcha v takomto prípade podať dovolanie, je potrebné

takúto oprávnenú osobu vyvodiť z ďalších ustanovení , a s poukazom na

znenie a dospel k záveru, že tak môže urobiť iba minister

spravodlivosti a to iba z dôvodu uvedeného v (t. j.

pri zásadnom porušení práva na obhajobu).

35. Podľa dovolanie z dôvodov uvedených v

podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon

nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania

uvedenú v § 372 ods. 1.

36. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

37. V danej veci nebolo sporným, že dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo takým,

proti ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok inak prípustný [svedčí o tom

ustanovenie v spojení s písm. a) ]. Sťažovateľka ho

ako odsúdená podala proti výroku o uložení jej trestu odňatia slobody, s ktorým nesúhlasila,

teda proti takému výroku rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, ktorý sa jej priamo dotýkal

[ ]. Pokiaľ v konaní pred okresným súdom využila

právo urobiť vyhlásenie o vine zo spáchania skutkov uvedených v obžalobe [§ 257 ods. 1

písm. b) ] a toto vyhlásenie okresný súd prijal, stratila možnosť takéto

vyhlásenie o vine odvolať a zároveň v tomto rozsahu, t. j. v rozsahu priznania viny, podať

ako riadny, tak aj mimoriadny opravný prostriedok, okrem dovolania pre namietané zásadné

porušenie práva na obhajobu ( ).

38. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že nedisponuje oprávnením

v napadnutej veci podávať výklad príslušných trestnoprocesných noriem. Ten je zverený

práve všeobecným súdom, ktoré sú „pánmi zákonov“. Rovnako tak nie je úlohou ústavného

súdu rozhodnúť či je alebo nie je sťažovateľka osobou oprávnenou v tejto trestnej veci

podať dovolanie. Úloha ústavného súdu v danom prípade spočíva v preskúmaní, či verdikt

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu má dostatočnú oporu v jeho jasnom, určitom

a zrozumiteľnom odôvodnení.

39. Pokiaľ najvyšší súd výkladom aplikovaných ustanovení

dospel k presvedčeniu, že v trestnej veci sťažovateľky môže dovolanie podať iba minister

spravodlivosti z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu, potom je ústavný súd

nútený uviesť, že dovolací svoju interpretačnú úvahu, na základe ktorej vyvodil ním prijatý

záver, dostatočne jasne a zrozumiteľne neprezentoval. Zvlášť nejasnými sú nezohľadnenie

okolnosti, že dovolanie sťažovateľky smerovalo proti výroku o treste (nie proti výroku

o vine), ako aj celkové vylúčenie subjektov uvedených v

ako oprávnených v tomto prípade dovolanie podať. Najvyšším súdom uplatnená

interpretácia a aplikácia ustanovení v nadväznosti na

ods. 5 podľa názoru ústavného súdu popiera ich znenie. Najvyšší súd

pri svojej interpretácii celkom opomenul, že sa dotýka

priznania viny a s tým spojenej nenapadnuteľnosti rozhodnutia dovolaním, čo sa týka viny,

nie čo sa týka trestu a jeho výšky.

40. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

41. Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu nie je odôvodnený v zmysle

požiadaviek vyžadovaných ústavnoprávnymi princípmi reflektujúcimi základné právo

na súdnu ochranu. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu vyplýva, sťažovateľka sa napriek proklamovanému záveru dovolacieho súdu

nedozvedela, na základe akých úvah konajúci súd dospel k presvedčeniu, že nie je osobou

oprávnenou podať dovolanie proti rozhodnutiu, ktorého vyhláseniu predchádzal postup

uplatnený podľa , ak nešlo o mimoriadny opravný

prostriedok proti výroku o vine.

42. Vzhľadom na zistené skutočnosti ústavný súd nemôže inak iba konštatovať, že

takto koncipované a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je

nezrozumiteľné a nelogické, a to až do takej miery, že ním došlo k zásahu do základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v (ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru), súčasťou ktorého je

nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj

s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.

43. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (, ).

44. Ústavný súd navyše nemohol prehliadnuť okolnosť, že v obdobných trestných

veciach, v ktorých odsúdení podali dovolanie, okrem iných aj z dôvodov podľa § 371 ods. 1

písm. h) alebo i) , ich najvyšší súd akceptoval ako osoby oprávnené

dovolanie podať, a to aj po tom, ako pred súdom prvého stupňa bol uplatnený postup podľa

. Dovolací súd takto postupoval jednak pred vydaním aktuálne

napadnutého rozhodnutia, napr. unesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. januára 2018, ako aj po jeho vydaní, napr. sp. zn. z 12. júla 2018

[v oboch bolo dovolanie odmietnuté podľa , teda nie

podľa ].

45. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne

princíp právnej istoty ( ), ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , , ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované (), pretože inak dochádza aj

k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne zdôvodniť (m. m. , , ).

46. Aj uvedená skutočnosť pridáva na opodstatnenosti záveru o zásahu dovolacieho

súdu do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie.

47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 14. mája 2018 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

48. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

49. S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd sťažnosti vyhovel a rozhodol, že

najvyšší súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46

ods. 1 a jej právo zaručené v dohovoru, napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. mája 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie podľa (bod 2 výroku tohto

nálezu).

50. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

51. Ústavný súd podľa rozhodol aj o úhrade trov

konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním a ktoré právna

zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila v sume 325,42 €.

52. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá

bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Úhradu priznal

sťažovateľke za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

písomnej sťažnosti ústavnému súdu; za stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu si právna

zástupkyňa sťažovateľky trovy neuplatnila) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to za každý úkon po 153,50 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3

vyhlášky)], čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál)

za každý úkon právnej služby v sume po 9,21 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3

vyhlášky)] predstavuje sumu 325,42 €.

53. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

54. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018