Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 582/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom

JUDr. Milanom Fulecom, Živnostenská 2950/2, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. februára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2018

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Fulecom,

Živnostenská 2950/2, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo

149/2017 z 28. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) uznesením sp. zn. z 3. júna 2015 zamietol návrh sťažovateľa

na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia [osvedčenie o nákladoch (náklady konania v súvislosti

s konaním o vyhlásenie konkurzu, pozn.) z 18. októbra 2012 vydané Oddelením kancelára

pri Vysokom súdnom dvore pre Anglicko a Wales] za vykonateľné na území Slovenskej

republiky podľa nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone

rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I“). Okresný

súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní náležitostí návrhu na vyhlásenie

cudzieho rozhodnutia za vykonateľné zistil, že nemožno bez pochybností zistiť dátum

vzniku nároku na úroky v prípade nezaplatenia trov, pretože z obsahu cudzieho rozhodnutia

vyplýva, že do rozsudku je ručne dopísaný neúplný dátum (4. júl 20.., pozn.). Zároveň

okresný súd poukázal na to, že aplikovateľnosti nariadenia Brusel I podľa čl. 1 bodu 2

písm. b) nariadenia Brusel I bráni, že uvedený nárok vznikol v rámci konkurzného konania,

v štádiu konania o vyhlásení konkurzu, čo potvrdil aj sťažovateľ v písomnom vyjadrení

zo 14. apríla 2015.

Sťažovateľ podal proti zamietavému uzneseniu okresného súdu z 3. júna 2015

odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 13. januára 2016 tak, že potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu s odôvodnením, že splnenie formálnych náležitostí vrátane preukázania

pravosti cudzieho rozhodnutia je nevyhnutným predpokladom uznania jeho vykonateľnosti

v inom členskom štáte. Pre splnenie podmienky preukázania pravosti exekučného titulu je

nevyhnutná existencia súdneho rozhodnutia obsahujúca úplné údaje, preto ručne dopísanie

dátumu úradnou osobou do rozsudku považuje za okolnosť, ktorá vzbudzuje pochybnosti

o pravosti a v tejto časti spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Stotožnil sa aj

s názorom okresného súdu, že predložené cudzie rozhodnutie nemožno vyhlásiť

za vykonateľné na území Slovenskej republiky aj preto, že nárok vznikol v rámci konania

o vyhlásenie konkurzu a nariadenie Brusel I sa na takéto rozsudky neuplatňuje.

Proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu z 13. januára 2016 sťažovateľ podal

dovolanie, v ktorom dôvodil najmä tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

pre nesprávne právne posúdenie veci v jeho veci konajúcimi súdmi, keďže nemožno

akceptovať záver, že predložené cudzie rozhodnutie nie je pravé, hoci v úradne osvedčenej

kópii cudzieho rozhodnutia je ručne dopísaný dátum neúplný, ale v úradnom preklade je

predmetný dátum úplný. Nesprávne právne posúdenie sťažovateľ namietal aj vo vzťahu

k záveru o tom, že na uvedenú vec nie je nariadenie Brusel I aplikovateľné. Najvyšší súd

ako dovolací súd dovolanie sťažovateľa meritórne preskúmal a zamietol ho ako nedôvodné

podľa (ďalej len „“).

Sťažovateľ v sťažnosti popisuje priebeh konania o jeho veci pred všeobecnými

súdmi, argumentuje tiež judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a komentárom

k nariadeniu Brusel I, pričom namieta predovšetkým nesprávne posúdenie neprípustnosti

aplikácie nariadenia Brusel I okresným súdom a krajským súdom, ku ktorému najvyšší súd

zaujal opozitné stanovisko, ale rozhodnutie nezrušil a nevrátil na ďalšie konanie krajskému

súdu. Zároveň najvyššiemu súdu vytýka arbitrárny a svojvoľný výklad úniového práva

a doplnenie odôvodnenia o „výhradu verejného poriadku“, ktorú súdy nižších stupňov

vo svojich rozhodnutiach neformulovali, pričom argumentuje najmä takto:

«14. Sťažovateľ pred Krajským súdom v Bratislave namietal, že Okresný súd

Bratislava I postupoval nesprávne, keď dospel k záveru, že predložené cudzie rozhodnutie

nie je možné vyhlásiť za vykonateľné na území Slovenskej republiky na základe ustanovení

Nariadenia Brusel I, keďže ide o rozhodnutie vydané v konkurznom konaní. Krajský súd

v Bratislave sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľa žiadnym spôsobom argumentačne

nevyporiadal. Naopak, v celom rozsahu sa s týmto nesprávnym záverom Okresného súdu

Bratislava I stotožnil. Otázka aplikovateľnosti Nariadenia Brusel I je pritom bez

akýchkoľvek pochýb otázkou, ktorá má pre túto vec podstatný význam, keďže jej

zodpovedanie musí bezpodmienečne predchádzať rozhodnutiu všeobecných súdov o návrhu

sťažovateľa na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území Slovenskej

republiky. Túto otázku celkom zjavne považoval za významnú pre posúdenie tejto veci aj

najvyšší súd, keď v bodoch 21 až 31 odôvodnenia napadnutého uznesenia podáva svoj

vlastný názor na aplikáciu Nariadenia Brusel I v tejto veci. Sťažovateľ tak mal nepochybne

nárok na to, aby Krajský súd v Bratislave zodpovedal jeho námietku, týkajúcu sa

nesprávneho právneho posúdenia tejto veci Okresným súdom Bratislava I, a ak tak vôbec

neurobil postihol svoje uznesenie vadou uvedenou v ustanovení § 241 ods. 1 písm. b)

, v dôsledku ktorej mal najvyšší súd toto uznesenie Krajského súdu v Bratislave

na základe dovolania sťažovateľa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, čo sa však

nestalo.

15. Naopak, najvyšší súd sa v bodoch 21 a 22 odôvodnenia napadnutého uznesenia

sám bez opory v zákone podujal k náprave tejto zjavnej zmätočnosti uznesenia Krajského

súdu v Bratislave, čo sa muselo nevyhnutne prejaviť na vnútornej rozpornosti

a nezrozumiteľnosti jeho vlastných úvah. Na jednej strane totiž najvyšší súd tvrdí, že

Okresný súd Bratislava I aj Krajský súd v Bratislave postupovali správne, keď dospeli

k záveru, že podľa článku 1 ods. 2 písm. b) Nariadenia Brusel I sa toto nariadenie neuplatní

na rozhodnutia vydané v konkurzných veciach (viď bod 21 odôvodnenia napadnutého

uznesenia), avšak následne uvedený článok v tejto veci nesprávne aplikovali, keď na jeho

základe vylúčili uplatnenie Nariadenia Brusel I v tejto veci (viď bod 22 odôvodnenia

napadnutého uznesenia). Na druhej strane však najvyšší súd tvrdí, že túto nesprávnosť

obidva súdy nižších stupňov zhojili tým, že túto vec napriek tomu nakoniec posúdili aj podľa

Nariadenia Brusel 1 (viď bod 22 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

16. Takýto záver však nemá žiadnu oporu v odôvodneniach uznesení, ktoré v merite

tejto veci vydal Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave. Okresný súd

Bratislava I síce v bode 1 na strane 5 odôvodnenia uznesenia, ktorým zamietol návrh

sťažovateľa na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území Slovenskej

republiky, uviedol, že ani údaje uvedené v osvedčení o pravosti cudzieho rozhodnutia

vydaného Vysokým súdnym dvorom pre Anglicko a Wales podľa článku 54 Nariadenia

Brusel I nie sú spôsobilé odstrániť jeho pochybnosti o obsahu samotného cudzieho

rozhodnutia, čo má za následok nesplnenie požiadavky pravosti cudzieho rozhodnutia

podľa článku 53 ods. 1 Nariadenia Brusel I, avšak z bodu 2 na stranách 5 a 6 tohto

uznesenia Okresného súdu Bratislava I je zjavné, že Okresný súd Bratislava I zamietol

návrh sťažovateľa na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území Slovenskej

republiky z dôvodu uvedeného v článku I ods. 2 písm. b) Nariadenia Brusel, keďže ho

nesprávne považoval za rozhodnutie vydané v konkurznom konaní. Citujem z predmetného

uznesenia Okresného súdu Bratislava I: „Ak teda Oddelenie kancelára pri Vysokom

súdnom dvore pre Anglicko a Wales uložilo (...) (žalovanému, pozn. sťažovateľa) povinnosť

na zaplatenie sumy 724 720 GBP, šlo o cudzie rozhodnutie vydané v rámci konkurzného

konania, v dôsledku čoho nemožno toto rozhodnutie vyhlásiť na území Slovenskej republiky

za vykonateľné (čl. 1 bod 2. písm. b) Nariadenia Brusel I).“ (strana 6 predmetného

uznesenia Okresného súdu Bratislava I).

17. Je preto bezpredmetné, ak sa Okresný súd Bratislava I nad rámec tohto dôvodu

zamietnutia návrhu sťažovateľa na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia

za vykonateľné na území Slovenskej republiky vyjadroval aj k údajnému nenaplneniu

požiadavky pravosti cudzieho rozhodnutia, keďže je zrejmé, že aj v prípade, ak by podľa

názoru Okresného súdu Bratislava I cudzie rozhodnutie napĺňalo požiadavku pravosti,

zamietol by návrh sťažovateľa na vyhlásenie jeho vykonateľnosti na území Slovenskej

republiky, pretože nesprávne posúdil toto cudzie rozhodnutie ako rozhodnutie vydané

v konkurznom konaní, na ktoré sa preto nevzťahujú ustanovenia Nariadenia Brusel I

o uznávaní a vykonateľnosti cudzích rozhodnutí.

18. Naviac, Okresný súd Bratislava I nemal ako súd, ktorý rozhodoval o návrhu

sťažovateľa na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území Slovenskej

republiky v prvej inštancii, podľa úniového práva žiadnu právomoc preskúmavať obsah

predloženého cudzieho rozhodnutia, ani ho posudzovať z hľadiska veci samej, t. j. či bolo

vydané v občianskoprávnom, obchodnom, konkurznom konaní alebo inom konaní, čo

jednoznačne vyplýva z článku 41 Nariadenia Brusel I citovaného v bode 25 tejto sťažnosti.

Takúto právomoc nemal podľa článku 45 ods. 2 Nariadenia Brusel I citovaného v bode 27

tejto sťažnosti ani Krajský súd v Bratislave, ktorý mohol v odvolacom konaní odmietnuť

vyhlásiť cudzie rozhodnutie za vykonateľné iba z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35

Nariadenia Brusel I, ako to vyplýva z článku 45 ods. 1 Nariadenia Brusel I citovaného

v bode 26 tejto sťažnosti, čo však neurobil, keďže sa stotožnil so závermi Okresného súdu

Bratislava I, že Nariadenie Brusel 1 nemožno v tejto veci uplatniť.

19. Ak teda najvyšší súd dal následne v bode 24 odôvodnenia napadnutého uznesenia

v plnom rozsahu za pravdu sťažovateľovým odvolacím aj dovolacím námietkam, že súdy

nižších stupňov mali v konaní o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území

Slovenskej republiky postupovať podľa ustanovení Nariadenia Brusel I, ale neurobili tak,

mal sa tento jeho právny názor logicky odzrkadliť aj vo výroku napadnutého uznesenia,

ktorým malo dôjsť k zrušeniu dovolaním napadnutého uznesenia Krajského súdu

v Bratislave a tiež uznesenia Okresného súdu Bratislava I, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, a vráteniu tejto veci uvedeným súdom na ďalšie konanie, v ktorom by návrh

sťažovateľa na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území Slovenskej

republiky posúdili v súlade s ustanoveniami Nariadenia Brusel I. To sa však nestalo, keďže

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

20. Najvyšší súd sa namiesto toho v bodoch 28 až 31 napadnutého uznesenia pustil

sám do výkladu ustanovení Nariadenia Brusel I, ktoré mal Okresný súd Bratislava

I a Krajský súd v Bratislave v tejto veci použiť pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa

na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území Slovenskej republiky, aby tak

dodatočne odôvodnil ich vlastné neodôvodnené rozhodnutia, ktoré mal po správnosti zrušiť,

ak by si riadne plnil svoju kasačnú právomoc a povinnosť zabezpečiť sťažovateľovi riadny

výkon jeho základného práva na súdnu ochranu.

21. Najvyšší súd týmto výkladom naviac dospel k záverom hrubo odporujúcim zmyslu

a cieľu ustanovení Nariadenia Brusel I upravujúcich vyhlásenie cudzích rozhodnutí

za vykonateľné na území iného členského štátu Európskej únie, ako aj rozsudkom, v ktorých

Súdny dvor Európskej únie podal výklad týchto ustanovení úniového práva, ktorý je

pre súdy členských štátov Európskej únie, teda aj pre Okresný súd Bratislava I, Krajský súd

v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky, právne záväzný.

22. Podľa bodu 16 preambuly Nariadenia Brusel I vzájomná dôvera vo výkon

súdnictva v spoločenstve odôvodňuje automatické uznávanie rozsudkov vydaných

v členskom štáte bez ďalšieho konania, s výnimkou sporných prípadov.

23. Podľa bodu 17 preambuly Nariadenia Brusel I na základe tej istej zásady

vzájomnej dôvery musí byť konanie smerujúce k výkonu rozsudku vydaného v jednom

členskom štáte na území iného členského štátu účinné a rýchle. Sledujúce tento cieľ by sa

vyhlásenie rozsudku za vykonateľný malo vydať takmer automaticky po výlučne formálnej

kontrole predložených dokladov bez možnosti, aby súd z úradnej povinnosti skúmal

ktorýkoľvek z dôvodov nevykonateľnosti uvedený v tomto nariadení.

24. Podľa bodu 18 preambuly Nariadenia Brusel I avšak, dodržiavanie práv

obhajoby vyžaduje, aby žalovaný mal možnosť odvolať sa v konkradiktórnom konaní proti

vyhláseniu rozsudku za vykonateľný, ak sa domnieva, že je daný niektorý z dôvodov

nevykonateľnosti. Žalobca by tiež mal mať k dispozícii opravné prostriedky v prípade, že

jeho návrh na vyhlásenie rozsudku za vykonateľný sa zamietol.

25. Podľa článku 41 Nariadenia Brusel I sa rozsudok vyhlási za vykonateľný ihneď

po splnení formálnych náležitostí podľa článku 53 bez skúmania podľa článku 34 a 35.

Účastník, proti ktorému sa o výkon žiada, nemá v tomto štádiu konania právo robiť žiadne

podania k návrhu.

38. Výkladom citovaných ustanovení Nariadenia Brusel I, ktorý rešpektuje pravidlá

elementárnej logiky, ako aj cieľ sledovaný týmito ustanoveniami a interpretovaný Súdnym

dvorom Európskej únie, ktorým je na základe vzájomnej dôvery vo výkon súdnictva

v členských štátoch Európskej únie zabezpečiť, aby rozhodnutie vydané súdom jedného

členského štátu malo rovnaké účinky vo všetkých ostatných členských štátoch, nemožno

dospieť k inému záveru než k tomu, že súd prvej inštancie členského štátu, v ktorom

oprávnený žiada o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia vydaného súdom iného členského

štátu je povinný vyhlásiť takéto rozhodnutie za vykonateľné ihneď potom, ako mu

oprávnená osoba spolu s návrhom predloží pravé (autentické) cudzie rozhodnutie spolu s

osvedčením o jeho vykonateľnosti, pričom tento súd nie je oprávnený preskúmavať úplnosť

alebo neúplnosť údajov v ňom uvedených, ani žiadnym iným spôsobom spochybňovať obsah

tohto rozhodnutia pod zámienkou skúmania pravosti jeho vyhotovenia.

39. Požiadavku pravosti spĺňa vyhotovenie cudzieho rozhodnutia vždy, pokiaľ je

súdu, ktorý má rozhodovať o jeho vyhlásení za vykonateľné na území iného členského štátu

Európskej únie, predložené originálne vyhotovenie takéhoto rozhodnutia alebo iné jeho

vyhotovenie, ktoré má povahu originálu, napríklad jeho úradne osvedčená kópia. Tento

záver jednoznačne podporuje aj komparatívny výklad článku 53 ods. 1 Nariadenia Brusel I

vykonaný na základe porovnania jednotlivých oficiálnych jazykových verzií tohto

ustanovenia... z ktorého vyplýva, že pochybnosti by mohli vzniknúť iba o pravosti kópie

cudzieho rozhodnutia (vyhotovenia cudzieho rozhodnutia, ktoré nie je originálom alebo

iným vyhotovením tohto rozhodnutia rovnocenným s originálom, napr. jeho úradne

osvedčenou kópiu). Súd, ktorý v prvej inštancii rozhoduje o vyhlásení cudzieho rozhodnutia

za vykonateľné by preto mohol zamietnuť návrh oprávnenej osoby iba v prípade, ak by mu

táto predložila prostú kópiu cudzieho rozhodnutia, o ktorej pravosti by mal pochybnosti.

Nikdy tak však nemôže urobiť, ak je mu predložený originál cudzieho rozhodnutia alebo

jeho osvedčená kópia, ktorej totožnosť s originálom je potvrdená úradne (napríklad

notárom).

40. Ak je teda súdu, ktorý má v prvej inštancii rozhodovať o vyhlásení vykonateľnosti

cudzieho rozhodnutia predložená úradne osvedčená kópia cudzieho rozhodnutia spolu

s osvedčením podľa článku 54 Nariadenia Brusel I, a tento súd napriek tomu po obsahovej

stránke preskúmava úplnosť alebo neúplnosť tohto cudzieho rozhodnutia, nemožno to

za žiadnych okolností považovať za formálnu kontrolu splnenia podmienok uvedených

v článku 53 ods. 1 a 2 Nariadenia Brusel I, pretože tieto boli splnené už predložením

uvedených listín, ale za závažné porušenie bodov 16 a 17 preambuly Nariadenia Brusel

I a článku 41 tohto nariadenia. Žiadne ustanovenie Nariadenia Brusel I neumožňuje tomuto

súdu preskúmavať úplnosť alebo pravosť údajov obsiahnutých v cudzom rozhodnutí.

Naopak, súd musí pri rozhodovaní o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné

vychádzať iba z údajov uvedených v osvedčení podľa článku 54 Nariadenia Brusel I, ktoré

navrhovateľ predložil spolu s cudzím rozhodnutím, pretože tieto údaje mu v plnom rozsahu

postačujú pre jeho rozhodnutie o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné. Ani

pravosť týchto údajov však nie je súd žiadnym spôsobom oprávnený preskúmavať, ako to

nakoniec potvrdzuje aj relevantná časť komentára k Nariadeniu Brusel I citovaná v bode 37

tejto sťažnosti.

42. Uvedené závery najvyššieho súdu sú v príkrom rozpore s dotknutými

ustanoveniami Nariadenia Brusel I, cieľom, ktorý sledujú, ako aj ich výkladom podaným

Súdnym dvorom Európskej únie a závermi právnej teórie, ktorú sťažovateľ citoval v tejto

sťažnosti vyššie, a preto je ich potrebné považovať za svojvoľné.

43. Arbitrárny výklad úniového práva, ktorý podal v napadnutom uznesení najvyšší

súd popiera základný princíp, na ktorom Nariadenie Brusel I stojí, ktorým je vzájomná

dôvera vo výkon súdnictva v Európskej únii. Najvyšší súd v napadnutom uznesení bez opory

v úniovom práve spochybňuje rozhodnutie súdu iného členského štátu Európskej únie, keď

tvrdí, že nemožno overiť pravosť údajov uvedených v tomto rozhodnutí, keďže do neho

úradná osoba (tohto súdu) ručne vpisovala údaje. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje

na relevantnú časť komentára k článku 53 ods. 1 Nariadenia Brusel I citovanú v bode 36

tejto sťažnosti, podľa ktorého sa pravosť kópie cudzieho rozhodnutia musí posudzovať

podľa práva štátu, ktorého súd rozhodnutie vydal, teda v tomto prípade podľa práva

Anglicka a Walesu. Je celkom zjavné, že údaje, ktoré boli do cudzieho rozhodnutia dopísané

ručne, sú údajmi uvádzanými Vysokým súdnym dvorom pre Anglicko a Wales, ktorý toto

rozhodnutie vydal, čo vyplýva aj z toho, že cez každý takto ručne dopísaný údaj je odtlačená

okrúhla pečať tohto súdu obsahujúca slová „Senior Courts Cost Office“. Nakoniec, ani sám

najvyšší súd nespochybňuje, že tieto údaje boli doplnené do rozhodnutia úradnou osobou,

teda osobou konajúcou v mene tohto súdu. Za týchto okolností najvyššiemu súdu ani

žiadnemu inému slovenskému súdu podľa Nariadenia Brusel I neprináleží hodnotiť spôsob,

akým anglické súdy podľa anglického práva vydávajú rozhodnutia, a či sú úradníci týchto

súdov oprávnení podľa anglického práva dopĺňať do týchto rozhodnutí údaje ručne alebo

nie, a ak áno, v akom rozsahu sú tak oprávnení robiť, keďže v takomto prípade už ide

zo strany slovenských súdov o vecný prieskum cudzieho rozhodnutia a postupu, ktorý mu

pred anglickým súdom predchádzal, ktorý je podľa článku 45 ods. 2 Nariadenia Brusel 1

neprípustný.

44. Oporu v obsahu sťažovateľom predloženého cudzieho rozhodnutia nemá ani

tvrdenie najvyššieho súdu, že v ňom uvedené údaje sú neúplné. V prvom rade je potrebné

položiť si otázku, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky vie aké obsahové náležitosti má

mať podľa anglického práva sťažovateľom predložené cudzie rozhodnutie, a či je oprávnený

jeho obsahové náležitosti podľa anglického práva posudzovať, pretože iba v prípade

kladného zodpovedania tejto otázky by mohol najvyšší súd oprávnene konštatovať úplnosť

alebo neúplnosť takéhoto rozhodnutia. Z predchádzajúceho bodu tejto sťažnosti je však

zjavné, že najvyšší súd takéto oprávnenie nemá, a preto sú akékoľvek jeho závery v tomto

smere právne irelevantné. Nevyhnutne to preto platí aj o jeho závere, že v cudzom

rozhodnutí nie je uvedený rok, od ktorého sťažovateľovi vznikol nárok na úroky. Tento záver

naviac odporuje úradnému prekladu tohto rozhodnutia, ktorý sa najvyšší súd podujal

bez opory v zákone a nariadení spochybňovať.

45. V záverečných bodoch 32 až 34 odôvodnenia napadnutého uznesenia sa najvyšší

súd aktivisticky, v prospech osoby povinnej z cudzieho rozhodnutia, vyjadruje k výhrade

verejného poriadku zakotvenej v článku 34 ods. 1 Nariadenia Brusel I, aj keď táto výhrada

nebola dôvodom, pre ktorý Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave odmietli

vyhlásiť cudzie rozhodnutie za vykonateľné na území Slovenskej republiky. Otázku, či by

vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území Slovenskej republiky odporovalo

verejnému poriadku, by bolo na mieste riešiť v prípade, ak by Okresný súd Bratislava

I a Krajský súd v Bratislave postupovali v súlade s úniovým právom a prejednali návrh

sťažovateľa podľa dotknutých ustanovení Nariadenia Brusel I, podľa ktorých by mohol

žalovaný v odvolacom konaní vzniesť námietku podľa článku 34 ods. 1 Nariadenia Brusel I

a sťažovateľ ako žalobca, by na ňu mohol reagovať. To sa však nestalo, a preto

sťažovateľovi nie je vôbec zrejmé z akého dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke

v odôvodnení napadnutého uznesenia venoval.

... Okresný súd Bratislava I nielenže v priamom rozpore s článkom 41 Nariadenia

Brusel I odmietol po splnení formálnych náležitostí vyhlásiť cudzie rozhodnutie

za vykonateľné na území Slovenskej republiky, ale naviac ho preskúmaval z hľadiska veci

samej, na základe čoho dospel k záveru, že bolo vydané anglickým súdom v konkurznom

konaní, pričom k takémuto preskumu nie je podľa článku 45 ods. 2 Nariadenia Brusel

I za žiadnych okolností povolaný ani súd v odvolacom konaní. Krajský súd v Bratislave sa

s takýmto svojvoľným postupom Okresného súdu Bratislava I v celom rozsahu stotožnil

a preto ani nepovažoval za potrebné zaoberať sa odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré

proti nemu smerovali. Najvyšší súd síce vo svojom uznesení napadnutom touto sťažnosťou

skonštatoval, že oba všeobecné súdy nižších stupňov postupovali nesprávne, keď neposúdili

návrh sťažovateľa podľa Nariadenia Brusel I, aj keď tak vzhľadom na osvedčenie vydané

Vysokým súdnym dvorom pre Anglicko a Wales mali urobiť, avšak namiesto toho, aby ich

rozhodnutia zrušil a umožnil tak sťažovateľovi, aby o jeho návrhu prebehlo konanie

v súlade s ustanoveniami Nariadenia Brusel I, dovolanie sťažovateľa zamietol ako

nedôvodné a sám sa podujal naprávať vady rozhodnutí všeobecných súdov v dovolacom

konaní.»

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Dňa 23. októbra 2018 bolo ústavnému súdu po predchádzajúcom nahliadnutí

do spisovej dokumentácie doručené podanie ,

(povinný z cudzieho rozhodnutia, pozn.), v ktorom navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú a tiež ako neprípustnú odmietol,

a to s nasledujúcim odôvodnením:

„9. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EU vyplýva, že ak už raz bolo rozhodnutie

začlenené do právneho poriadku členského štátu, v ktorom sa žiada o jeho výkon, príslušné

ustanovenia vnútroštátneho práva tohto členského štátu sa na výkon tohto rozhodnutia

uplatnia rovnakým spôsobom ako na rozhodnutia prijaté vnútroštátnymi súdmi (rozsudok

z 13. októbra 2011. C-139/10. EU:C:2011:653, bod 40 a citovaná

judikatúra).

10. Záver je jediný. Uplatniteľné sú, v posudzovanom prípade, len procesné

ustanovenia dožiadaného členského štátu. Súdy dožiadaného členského štátu nie sú povinné

uplatňovať prípadné ustanovenia vnútroštátneho práva členského štátu pôvodu, ktoré by

pripúšťali také zásahy do exekučného titulu, ku ktorým došlo v prípade sťažovateľa alebo

tolerovali taký nedostatok, ako je neuvedenie roku. od ktorého sa počítajú úroky (obdobne

aj rozsudok zo 4. októbra 2018, .

C-379/17.EU:C:2018:806, bod 36.)

... 14. Pri posudzovaní ústavnosti napadnutého rozhodnutia, je potrebné považovať

za rozhodujúce skutkový záver o chýbajúcom roku. odkedy začalo úrokovanie, ktorý sa však

objavil v úradnom preklade rozhodnutia, ako aj o tom právny záver, podľa ktorého

chýbajúci údaj a rukou dopisované údaje bránia materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia

(bod 31 rozsudku najvyššieho súdu).

15. Ak by exekučnému súdu bolo predložený návrh na vykonanie exekúcie,

ku ktorému by sa pripojilo vykonateľné rozhodnutie vydané súdom Slovenskej republiky,

v ktorom by chýbalo určenie roku, od ktorého sa počíta vznik nejakého nároku, napríklad

na úroky a súčasne by v rozhodnutí boli rukou dopisované údaje, tak by exekučný súd. ktorý

by rozhodoval o tom, či vydá alebo nevydá poverenie na vykonanie exekúcie, návrh na jej

vykonanie zamietol. Dôvodom by boli pochybnosti o materiálnej vykonateľnosti (odkedy

vzniklo úrokovanie) a o pravosti vykonateľného rozhodnutia.

... 19. Voľný pohyb rozsudkov (rozhodnutí) podľa nariadenia č. 44/2001 nemôže byť

založený na tom. že exekučný súd dožiadaného členského štátu nebude z materiálnych

nedostatkov cudzieho vykonateľného rozhodnutia vyvodzovať rovnaké negatívne právne

dôsledky ako pri vykonateľných rozhodnutiach vydaných súdmi tohto štátu. Inak povedané,

nevidno žiaden dôvod na to. aby sa slovenské exekučné tituly posudzovali prísnejšie,

v súlade s Exekučným poriadkom, než cudzie vykonateľné rozhodnutia, hoci vydané

v členskom štáte Únie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z citovaného § 25 ods. 2

totiž okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (m.m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta najmä neprávne posúdenie (ne)aplikovateľnosti

nariadenia Brusel I na jeho vec, ktoré najvyšší súd nezohľadnil v zamietavom výroku

napadnutého uznesenia napriek tomu, že sa stotožnil s názorom sťažovateľa o jeho

aplikovateľnosti. Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd ako dovolací súdu doplnil

odôvodnenie rozhodnutia v predmetnej veci v takom rozsahu, že nahrádza rozhodovanie

súdov nižších stupňov. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ

považuje za arbitrárne a zmätočné.

V nadväznosti na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa

uvádza:

«... 20. Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti

právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a odvolacím súdom... O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani tento dovolateľom

namietaný dôvod dovolania nebol dovolacím súdom v danom prípade zistený.

21. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením dovolací súd uvádza,

že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd (ďalej aj „súdy nižšej inštancie“) postupovali

správne ak v súvislosti s návrhom na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia

skúmali aplikáciu ustanovení Nariadenia Brusel I na návrh na vyhlásenie vykonateľnosti

predloženého cudzieho rozhodnutia, a taktiež dospeli k správnemu záveru, že podľa

článku 1 ods. 2 písm. b) Nariadenia Brusel I sa nariadenie neuplatní na rozsudky vydané

v konkurzných konaniach, v konaniach týkajúcich sa vyrovnania zadlžených obchodných

spoločností alebo iných právnických osôb a v podobných konaniach.

22. Pokiaľ však súdy nižšej inštancie v danom prípade posúdili vylúčenie uplatnenia

Nariadenia Brusel I, a to s ohľadom na predložené Osvedčenie vydané Najvyšším sudcom

vyšších súdov pre Anglicko a Wales podľa vzoru uvedeného v prílohe V Nariadenia Brusel I

(založené na č. 1. 13 a jeho úradný preklad na č. 1. 15 spisu), išlo o nesprávnosť, ktorá však

bola samotnými súdmi nižšej inštancie konvalidovaná tým, že napriek záveru o nemožnosti

rozhodnutie vyhlásiť na území Slovenskej republiky za vykonateľné (čl. 1 bod 2. písm. b)

Nariadenia Brusel I, keďže šlo o cudzie rozhodnutie vydané v rámci konkurzného konania),

návrh na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia posúdili aj postupom podľa

Nariadenia Brusel I.

23. V prípade žalobcom predloženého cudzieho rozhodnutia súd prvej inštancie mal

dôvodnú pochybnosť o tom, či rozsudok o povinnosti zaplatiť trovy konania v sume

724 720,27 GBP nebol vydaný v rámci konkurzného konania, resp. podobného konania,

a preto vyzval žalobcu uznesením zo dňa 30. marca 2015 sp. zn. (č. 1. 52 až

53 spisu), aby predložil súdu úradný preklad žalobného návrhu podaného Oddeleniu

kancelára pri Vysokom súdnom dvore pre Anglicko a Wales sp. zn. vo veci

pohľadávky č. 6678 z roku 2008. Žalobca súdom vyžiadaný úradný preklad žalobného

návrhu nepredložil, pričom v písomnom vyjadrení zo dňa 14. apríla 2015 (č. 1. 64 až 75

spisu) uviedol, že z obsahu rozsudku je nepochybné, že týmto rozsudkom súd zaviazal

žalovaného, ktorým je fyzická osoba s bydliskom na území Slovenskej republiky

na zaplatenie nákladov konania, preto nesporne ide o rozsudok v občianskoprávnej veci,

a to bez ohľadu na to, že náklady konania, teda nárok (náhrada nákladov konania), ktorý

bol žalobcovi navrhovateľovi súdom priznaný, vznikol v rámci konania o vyhlásení

konkurzu, ktoré nebolo vedené proti žalovanému, ale na spoločnosť

. V odvolaní a dovolaní žalobca naproti tomu tvrdil,

že v prípade konania, v ktorom bolo vydané cudzie rozhodnutie nejde o konkurz, resp.

o konanie týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných

právnických osôb, ani o podobné konanie, ale ide o konanie, ktoré takémuto konaniu musí

nevyhnutne predchádzať.

24. Napriek skutočnosti, že žalobca nepredložil súdom požadovaný úradný preklad

návrhu podaného Oddeleniu kancelára pri Vysokom súdnom dvore pre Anglicko a Wales

sp. zn. vo veci pohľadávky č. 6678 z roku 2008, berúc do úvahy i v žalobe

uvádzané tvrdenia (č. 1. 1 a nasl. spisu) týkajúce sa konania, v ktorom bolo vydané

rozhodnutie, ktorého vykonateľnosti sa žalobca domáha, dovolací súd má za to, že

z predloženého Osvedčenia vydaného Najvyšším sudcom vyšších súdov pre Anglicko

a Wales podľa vzoru uvedeného v prílohe V Nariadenia Brusel I (založeného na č. 1. 13

a jeho úradného prekladu na č. 1. 15 spisu) vyplýva, že ide o rozhodnutie, na ktorého

uznanie a výkon sa vzťahuje Nariadenie Brusel I, keďže podľa nariadenia Rady (ES)

č. 1346/2000 o konkurznom konaní sa osvedčenie v danej forme a uvedenými náležitosťami

nevydáva a zároveň súd vydávajúci osvedčenie vydaním osvedčenia podľa vzoru uvedeného

prílohu č. V Nariadenia Brusel I tak potvrdil, že ide o rozhodnutie, na ktorého uznanie

a výkon sa vzťahuje Nariadenie Brusel I, a preto pri samotnom rozhodovaní o návrhu

na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia je potrebné postupovať podľa

ustanovení Nariadenia Brusel I, čl. 32 až 56.

25. Argumentácia žalobcu založená na citácii ustanovení Dôvodovej správy

k Lugánskemu dohovoru je podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade

neopodstatnená, keďže Lugánsky dohovor neupravuje otázky právomoci a uznávania

výkonu rozhodnutí medzi členskými štátmi Európskej únie navzájom. Predmetné vzťahy

upravuje Nariadenie Brusel I, resp. Nariadenie Brusel I bis (nariadenie č. 1215/2012).

Predmetnom Lugánskeho dohovoru je úprava právomoci a uznávania a výkonu rozhodnutí

medzi členskými štátmi Európskej únie a vybranými štátmi Európskeho združenia voľného

obchodu, ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie.

26. Vzťah Nariadenia Brusel I a Lugánskeho dohovoru je upravený v čl. 64 ods. 1

Lugánskeho dohovoru nasledovne: „Tento dohovor nemá vplyv na uplatňovanie zo strany

členských štátov Európskeho spoločenstva nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci

a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v žnem zmien

a doplnkov...“. Dôvodová správa k Lugánskemu dohovoru z roku 2007 nie je

interpretačným pravidlom k Nariadeniu Brusel I, resp. Nariadeniu Brusel I bis, a preto

Nariadenie Brusel I nie je možné interpretovať v zmysle dôvodovej správy k Lugánskemu

dohovoru; uvedené je ustanovené aj v samotnej dôvodovej správe k Lugánskemu dohovoru

v bode 11: „V tejto dôvodovej správe sa musia zvážiť všetky ustanovenia Lugánskeho

dohovoru so zreteľom na precedensy v judikatúre, ktoré sa týkajú nielen predchádzajúceho

dohovoru, ale aj nariadenia Brusel I, ktorého obsah je v podstate identický; je však

potrebné mať na zreteli, že správa sa zaoberá len Lugánskym dohovorom, a preto žiadnym

spôsobom neodráža postoj štátov alebo Spoločenstva k nariadeniu Brusel I. Neexistencia

dôvodovej správy k nariadeniu Brusel I neznamená, že úlohou tejto správy je zaplniť túto

medzeru. Inými slovami, cieľom tejto správy nie je poskytnúť vysvetlenie nariadenia alebo

naznačiť jeho výklad alebo uplatňovanie jeho noriem; jej výlučným cieľom je vysvetliť

normy Lugánskeho dohovoru v stave po revízii.“

27. Pre poriadok dovolací súd poznamenáva, že dňa 12. decembra 2012,

s účinnosťou od 10. januára 2015, t. j. v danom prípade pred začatím konania, bolo prijaté

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (ďalej aj „Nariadenie

Brusel Ibis“) z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v

občianskych a obchodných veciach, ktorým v zmysle čl. 80 bolo zrušené Nariadenie ES č.

44/2001. V zmysle čl. 66 ods. 2 Nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého bez ohľadu na

článok 80 sa nariadenie (ES) č. 44/2001 naďalej uplatňuje na rozsudky vydané v konaniach

začatých, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne

zmiery, ktoré sa schválili alebo uzavreli pred 10. januárom 2015, ktoré patria do rozsahu

pôsobnosti uvedeného nariadenia, potom je správny aj záver súdov nižšej inštancie

o aplikácii na daný prípad správnej normy, a to Nariadenia Brusel I, nakoľko cudzie

rozhodnutie, ktorého vyhlásenia vykonateľnosti sa žalobca v konaní domáhal, bolo vydané

dňa 18. októbra 2012.

28. Nariadenie Brusel I pojmovo rozlišuje medzi uznaním (oddiel 1 kapitoly III, čl.

33 až 37) a výkonom (oddiel 2 kapitoly III, čl. 38 až 52), keď rozsudok vydaný v členskom

štáte a vykonateľný v tomto štáte sa vykoná v inom štáte, ak tam bol vyhlásený za

vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka (čl. 38 ods. 1). Podľa čl. 41 Nariadenia,

rozsudok sa vyhlási za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa Čl. 53

bez skúmania podľa čl. 34 a 35. Podľa čl. 53 a 54 Nariadenia účastník, ktorý žiada o

uznanie alebo vydanie vyhlásenia vykonateľnosti, predloží vyhotovenie rozsudku, ktorý

spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti. Účastník, ktorý žiada o vyhlásenie

vykonateľnosti tiež predloží osvedčenie podľa článku 54 bez vplyvu na článok 55. Z obsahu

uvedených ustanovení Nariadenia vyplýva, že súd v tomto štádiu neskúma dôvody

neuznania (čl. 34), ani nesmie skúmať rozhodnutie vo veci samej (čl. 36), avšak skúma

splnenie formálnych náležitostí návrhu, súčasťou ktorého je také vyhotovenie rozsudku,

ktoré spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti. Vzhľadom na uvedené zastáva

dovolací súd názor, že pokiaľ sa jedná o pochybnosti súdov nižšej inštancie o pravosti

žalobcom predloženého cudzieho súdneho rozhodnutia, tieto dovolací súd považoval tiež za

odôvodnené. Základným predpokladom vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v inom

členskom štáte je splnenie formálnych náležitostí v zmysle čl. 41 v spojení s čl. 53

Nariadenia Brusel I. Súd pred vyhlásením vykonateľnosti obligatórne skúma, či predložené

vyhotovenie rozsudku spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti, pričom účastník

požadujúci vyhlásenie vykonateľnosti za týmto účelom predloží tiež osvedčenie vydané

súdom alebo príslušným orgánom členského štátu pôvodu podľa vzoru uvedeného v prílohe

V Nariadenia Brusel I.

29. Ako už bolo uvedené (bod 23. tohto rozhodnutia) súd prvej inštancie uznesením

zo dňa 30. marca 2015 č. k. -52 vyzval žalobcu na odstránenie pochybností

ohľadom pravosti predloženého cudzieho rozhodnutia. Žalobca, napriek výzve súdu, súdom

vyžiadané doklady nedodal a jeho vyjadrenie zo 14. apríla 2015 pochybnosti súdu

o pravosti doplnených údajov a pravosti predloženého cudzieho rozhodnutia žiadnym

spôsobom neodstránilo.

30. Dovolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že žalobca bol v konaní zastúpený

advokátom, ktorý musí byť znalý predmetu, o ktorom sa rozhoduje, aké podklady a v akom

vyhotovení nevzbudzujúcom pochybnosti o ich pravosti je nutné v súvislosti s návrhom

na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia podľa Nariadenia Brusel I predložiť,

ako aj dôsledkov, ktoré nastanú v prípade, že k návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti nebudú

dodané všetky podklady relevantné pre rozhodnutie súdu. Nedodanie podkladov potrebných

na rozhodnutie o vyhlásení vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia pritom nie je možné zhojiť

na súde rozhodujúcom o dovolaní... osobitne ak je strana od začiatku zastúpená advokátom.

31. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu

na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a jeho potvrdenie odvolacím súdom

pre formálne vady rozhodnutia a pochybnosti o pravosti údajov uvedených v rozhodnutí,

ktoré neboli odstránené ani na výzvu súdu prvej inštancie, uvedené rozhodnutia dovolací

súd považuje za správne. Na vyhlásenie vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v zmysle

Nariadenia Brusel I je potrebné, aby žalobca predložil také rozhodnutie a v takom

vyhotovení, ktoré spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti t. j. rozhodnutie, ktoré

nevyvoláva pochybnosti o jeho pravosti a pravosti údajov v ňom obsiahnutých. Za týmto

účelom účastník, ktorý žiada o vyhlásenie vykonateľnosti predloží aj osvedčenie vydané

súdom alebo príslušným orgánom členského štátu pôvodu vydané so štandardnou

formuláciou uvedenou v prílohe V Nariadenia Brusel I (čl. 53 ods. 2 v spojení s čl. 54

nariadenia). Osvedčenie podľa predchádzajúcej vety, ale nie je spôsobilé odstrániť

prípadné pochybnosti o pravosti údajov obsiahnutých v predloženom rozhodnutí, ak tieto

údaje zo samotného osvedčenia nevyplývajú alebo ak z osvedčenia nie je zrejmé, že sa

vzťahuje k preloženému súdnemu rozhodnutiu. Zo žalobcom predloženého rozhodnutia (č.

1. 14 spisu) už na prvý pohľad je zrejmé, že bol jednak prepísaný dátum rozhodnutia

(17. október 2012 prepísaný na 18. október 2012), lehota na úhradu pohľadávky (zo 14 dní

na 21 dní), dopísaný neúplný dátum, od ktorého vzniká nárok na úroky (4. júl 20..),

a dovolací súd tiež poukazuje na rukou dopísanú ťažko čitateľnú vetu na spodnej strane

cudzieho rozhodnutia. Z predloženého vyhotovenia cudzieho rozhodnutia ani osvedčenia

rok vzniku nároku na úroky určiť možné nie je (a rovnako nie je možné zistiť, kto a z akého

dôvodu uvedené údaje dopisoval, resp. prepisoval), čo vyvoláva dôvodné pochybnosti

o pravosti cudzieho rozhodnutia, resp. pravosti údajov v ňom uvedených, pričom tieto údaje

zároveň bránia materiálnej vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia. Uvedené pochybnosti

rozhodne neodstráni ani úradný preklad cudzieho rozhodnutia, ktorý údaj obsahuje, ak údaj

nie je zrejmý z vyhotovenia cudzieho rozhodnutia predloženého súdu. Navyše ak dovolateľ

v dovolaní poukazuje na úradný preklad ako doklad, v ktorom je uvedený úplný dátum,

v danom prípade pochybnosti úradným prekladom prekonané neboli, skôr naopak, keďže

v predloženom cudzom rozhodnutí bola rukou dopísaná veta, ktorej význam zrejmý nie je,

a ktorá v úradnom preklade ani preložená nebola.

32. Dovolací súd navyše v súvislosti s predmetom konania poukazuje na aplikáciu

výhrady verejného poriadku členského štátu zabezpečujúceho ochranu domáceho právneho

poriadku pred prenikaním takých účinkov použitia ustanovení cudzieho práva, ktoré by boli

v rozpore s verejným poriadkom členského štátu. Výhrada verejného poriadku štátu, resp.

verejnej politiky (v anglickom znení v oboch prípadoch „public policy“) členského štátu je

zakotvená tak v Nariadení Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, ako aj

v Nariadení Brusel I. Podľa ustanovenia článku 26 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000:

Každý členský štát môže odmietnuť uznať konkurzné konanie začaté v inom členskom štáte,

resp. vymáhať výkon súdneho rozhodnutia vyneseného v súvislosti s takýmto konaním, ak by

účinky takéhoto uznávania alebo vymáhania boli v zjavnom rozpore s verejnou politikou

tohto Štátu, predovšetkým pokiaľ ide o jej základné zásady, ústavné práva a slobody

jednotlivca. Podľa ustanovenia článku 34 ods. 1 Nariadenia Brusel I: Rozsudok sa neuzná,

ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa

o uznanie žiada. Úlohou orgánu prejednávajúceho súkromnoprávny spor s cudzím prvkom

nie je hodnotiť obsah cudzieho práva. Orgány jedného štátu nemôžu analyzovať a hodnotiť

právne predpisy cudzieho štátu a konštatovať, že taký, či iný predpis je v rozpore s jeho

verejným poriadkom alebo že nespĺňa základné požiadavky kladené jeho verejným

poriadkom. V rámci aplikácie výhrady verejného poriadku sa neskúma a nehodnotí právna

norma cudzieho štátu, ale sa hodnotia účinky použitia tejto normy z hľadiska, či nebudú

v rozpore s verejným poriadkom domáceho štátu; resp. sa hodnotia procesné účinky

súvisiace s uznaním cudzieho rozhodnutia. Z hľadiska posudzovania výhrady verejného

poriadku sú významné aj základné ľudské práva a slobody ako fundamentálne pravidlá,

na ktorých dodržiavaní je potrebné bezpochyby vždy trvať a ktorých aplikáciu nemôžu

vylúčiť, či ohroziť účinky cudzieho rozhodnutia, vyplývajúce z medzinárodných dohovorov,

SR a ostatných právnych predpisov. Konkrétne ustanoveniami siedmeho oddielu

druhej hlavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu, pozri ,

ods. 2, 3 a 4, čl. 48 ods. 2) pretransformovali do ústavného práva Slovenskej republiky

režim medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných slobodách, aj keď jeho

systematika nie je zhodná so systematikou týchto dohovorov ().

33. Podľa konštantnej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ spadá rozhodovanie

o tom, či určité princípy predstavujú pravidlá (zásady) verejného poriadku do pôsobnosti

daného členského štátu. Pritom pojem verejný poriadok je potrebné vykladať z pohľadu

práva štátu, v ktorom sa má cudzie rozhodnutie vykonať. Je teda neprípustné zohľadňovať

verejný poriadok iného štátu, ktorý by nepredstavoval zároveň základné zásady právneho

poriadku štátu uznania (výkonu) rozhodnutia.

34. Najvyšší súd poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-341/04,

Eurofoosd IFSC Ltd (článok 26 nariadenia č. 1346/2000 o konkurznom, konaní) aC-7/98

Dieter Krombach proti André Bamberski, z ktorých vyplýva právo na spravodlivý súdny

proces ako garantovaný všeobecný princíp komunitárneho práva, ktorého základnou

súčasťou je možnosť každého žalovaného byť zastúpený právnym zástupcom. Z uvedených

rozhodnutí tiež vyplýva jednoznačný príkaz pre členské štáty odmietnuť uznanie cudzieho

rozhodnutia v prípade porušenia práva na obhajobu ako základného práva vyplývajúceho

z ústavných princípov/tradícií členských štátov. A aj keď je v pôsobnosti orgánov členských

štátov určiť obsah „verejného poriadku“, toto právo (na obhajobu) musí byť vždy chránené

klauzulou o výhrade verejného poriadku. Inak povedané uznanie rozhodnutia, ktoré

neobstojí z hľadiska ochrany základných práv, by bolo v rozpore s verejným poriadkom

a v konečnom dôsledku aj s ústavným poriadkom (Nález Ústavného súdu ČR, ÚS 709/05;

Rozsudok ESD: C-38/98 Régie Nationale des Usines Renault SA v. Mexicar Spa a Orazio

Formento).»

Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že dovolací súd pri meritórnom dovolacom prieskume

preskúmal rozhodnutia všeobecných súdov nižšej inštancie po právnej i skutkovej stránke,

pričom presvedčivým a vyčerpávajúcim spôsobom svoje závery odôvodnil. Dovolaním

napadnuté uznesenie krajského súdu vyhodnotil najvyšší súd ako vecne správne, keď sa

stotožnil s názorom krajského (aj okresného) súdu o tom, že sťažovateľ si nesplnil

povinnosť predložiť také vyhotovenie cudzieho rozhodnutia, ktoré spĺňa požiadavky

na preukázanie jeho pravosti podľa čl. 53 ods. 1 nariadenia Brusel I.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

odôvodnil aj aplikovateľnosť nariadenia Brusel I v predmetnej právnej veci a svoje závery

podložil relevantnou judikatúrou. Najvyšší súd v tejto súvislosti síce konštatoval, že súdy

nižšieho stupňa pochybili, keď tvrdili, že na predmetnú vec nie je aplikovateľné nariadenie

Brusel I (z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd a krajský súd tento argument

použili podporne, pozn.), zároveň však poukázal na skutočnosť, že okresný súd a krajský

súd napriek tomuto chybnému záveru materiálne aplikovali označené nariadenie, keďže

podrobili predložené cudzie rozhodnutie prieskumu z hľadiska splnenia jeho formálnych

náležitostí pre prípadné vyhlásenie jeho vykonateľnosti podľa nariadenia Brusel I a až

následne dospeli k záveru o tom, že ho nemožno vyhlásiť za vykonateľné na území

Slovenskej republiky pre nesplnenie požiadaviek na preukázanie jeho pravosti (čl. 53 ods. 2

nariadenia Brusel I).

Ústavný súd sa stotožňuje so záverom o tom, že prvostupňový súd a odvolací súd sa

v otázke aplikovateľnosti nariadenia Brusel I dopustili pochybenia, ale zároveň konštatuje,

že najvyšší súd konvalidoval svojím rozhodnutím vadu nesprávneho právneho posúdenia

aplikovateľnosti nariadenia Brusel I na úrovni nižších súdov a zároveň zvýraznil, že okresný

súd a krajský súd podľa jeho záveru materiálne poskytli sťažovateľovi požadovanú súdnu

ochranu, keďže sa zaoberali posúdením formálnych náležitostí predloženého cudzieho

rozhodnutia na účel overenia jeho pravosti ako predpokladu na jeho vyhlásenie

za vykonateľné na území Slovenskej republiky podľa nariadenia Brusel I. Popísaný postup

všeobecných súdov je nepochybne vnútorne protirečivý postup všeobecných súdov,

podľa názoru ústavného súdu ho však nemožno kvalifikovať ako pochybenie ústavnej

intenzity, ktoré by mohlo založiť dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa podľa , resp. jeho práva podľa dohovoru.

Pokiaľ ide o doplnenie a precizovanie právnej argumentácie napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, táto sa vzťahovala k argumentácii uplatnenej už oboma súdmi nižšieho

stupňa, pričom bola dôvodná a relevantná pre zamietnutie sťažovateľovho návrhu

na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia. Ústavný súd sa preto nestotožňuje

s tvrdením sťažovateľa o tom, že odôvodnenie záveru nižších stupňov bolo neprípustným

spôsobom nahradené dovolacím súdom. Ak najvyšší súd podporne poukázal aj na iný

dôvod, ktorý vylučuje vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia (rozpor s verejným

poriadkom pre kolíziu s ochranou základných práv povinného, pozn.), nemožno túto

skutočnosť vnímať inak, len ako jeho príspevok k presvedčivosti rozhodnutia, ktorý ale

zároveň nepopiera konštatovanú vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu napadnutého

dovolaním a z ústavnoprávneho hľadiska, a preto nezakladá dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú konštantnú

judikatúru, podľa ktorej predpokladom záveru o porušení základného práva na súdnu

ochranu podľa je také pochybenie, ktoré nie je napraviteľné alebo

odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci

samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté

v , resp. (m. m. , ,

).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd zároveň poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok (m. m. ,

, , ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr.

, ) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Na základe uvedeného zistené pochybenie, ktoré bolo v priebehu konania využitím

dostupného mimoriadneho opravného prostriedku napravené, ústavný súd kvalifikuje ako

také, ktoré nedosahuje ústavnoprávne významnú intenzitu pre prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie. Výklad a aplikáciu úniového práva najvyšším súdom nemožno hodnotiť ako

svojvoľné či arbitrárne. Práve naopak, najvyšší súd presvedčivo zrekapituloval skutkový

stav relevantne spochybňujúci, že cudzie rozhodnutie bolo sťažovateľom predložené

v takom vyhotovení, ktoré spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti (prepísaný dátum

rozhodnutia, lehota na úhradu pohľadávky, rukou dopísaný neúplný dátum splatnosti

a rukou dopísaná nečitateľná veta na spodnej časti strany cudzieho rozhodnutia, ktorá

nebola obsiahnutá ani v úradnom preklade rozhodnutia, pozn.).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením a sťažovateľom označeným základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených

práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa na predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že posúdenie veci podľa druhovo

vymedzeného predmetu konania na účel subsumovania pod prípadnú výnimku z aplikácie

právneho predpisu nemožno považovať za skúmanie rozhodnutia z hľadiska veci samej

v rozpore s čl. 52 nariadenia Brusel I, ako to tvrdí sťažovateľ.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018