Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 628/2018
PDF · 167.39 KB
No categories available
IV. ÚS 628/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného
JUDr. Tiborom Bacsóom, Žriedlová 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018
v spojení s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK-1 T 14/2007
z 9. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. júna 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018 v spojení s rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.
PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016.
2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016 bol aj sťažovateľ odsúdený
pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej
skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného
do 31. decembra 2005, pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 a 2
písm. i) a j) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 a iné, za
čo mu bol uložený úhrnný výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov
nepodmienečne so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Najvyšší súd svojím
rozsudkom sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018 rozhodol o zrušení rozsudku
špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016 vo výroku
o treste obžalovaných a vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol o uložení úhrnného
výnimočného trestu odňatia slobody v trvaní 24 a pol roka trestu odňatia slobody
nepodmienečne so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.
3.1 Zo sťažovateľom predostretej argumentácie v podanej sťažnosti (písanej bez
diakritiky, pozn.) a z jej doplnení z 10. júla 2018, 13. júla 2018, 19. júla 2018, 20. júla 2018,
26. júla 2018, 30. júla 2018 a napokon 27. augusta 2018 v podstatnom vyplýva, že
„... obidva spomenute sudy zanedbali a opomenuli overenie vsetkých aspektov na
vyhodnotenie hodnovernosti korunného svedka cim zanedbali doslednu previerku
jeho výpovedi do čoho spada aj nevysporiadanie sa z podstatnými rozpormi protichodnými
tvrdeniami a taktiez nezakonne a predčasne rozhodnutie obydvoma sudmi o zamietnuti
vykonanat podstatne dokazy vzhladom na dokazy a fakty ktore vcase rozhodovania
pretrvavali a doteras pretrvavaju a na ktore som poukazoval opakovane a na ktore
poukazujem aj v tejto Ustavnej staznosti. Zaroven sa obydva sudy nedostatočne
vysporiadali s mojimi doplňujúcimi návrhmi na doplnenie dokazovania a hlavne sa
nedostatocne vysporiadali z mojou dokladnou zaverecnou recou pred specializovanym
sudom na co nadvezoval odsudzujuci rozsudok a nasledne moje podrobne odvolanie podane
Najvysiemu sudu a opetovne nedostatocne sa vysporiadanie tiež Najvysim sudom z mojou
argumentaciou proti rozsudku specializovaneh sudu. Tie bolo porusene moje pravo na
zakonu a adekvatnu vysku uloženia trestu vzhladom na to ze trestne konanie trvalo
13. rokov. Z odovodneni obydvoch rozsudkov je vyditelne badat ze mojimi podrobnymi
argumentami sa sudy vobec nezaoberali a ze racsej fakty ktore som uvadzal odignorovali
a je zjavne ze len preto lebo by sa tazko obydvom sudom odovodnovali rozsudky – hlavnou
vetou- ze svedok vždy opisoval dôležité skutočnosti rovnako a ze jeho vypoveď
kerešponduje z nepriamymi dôkazmi. V zaujme vylúčenia potenciálneho nebespecenstva
ucelovych a nepravdivých výpovedi zákony ukladajú sudom povinnost vykonat dôslednú
previerku hodnovernosti a teda kvality takto podaných svedectiev ktorých pripadne
zanedbanie by mohlo signalizoval porušenie garancii spravodlivého procesu. Všetky mnou
napadané vysie uvedene skutočnosti ktoré spadajú do porušenia mojich práv a slobod
odôvodňujem nasledovne.“. V ďalšom sťažovateľ veľmi podrobnou argumentáciou
podporenou viacerými príkladmi vykresľuje obraz nedôveryhodnosti „korunného svedka
“, pričom uzatvára, že „Z praxe sudov je zrejme ze ak pochybnost v dokaznej
situaci pretrvava hlavne ked usvedcuje obzalovaneho len jedina vypoved plna
neodstranenych a nekonfrontovanych rozporov tak sud ma rozhodnut v prospech
obzalovanych no v nasom pripade obydva sudy toto pravidlo odignorovali a zalepili to
odovodnenim ze svedok vzdy všetko popísal rovnako co vlastne po analize spisu ani neni
pravda.“.
3.2 Sťažovateľ ďalej v rámci svojej argumentácie poukázal aj na ďalšie pochybenia
vo veci konajúcich súdov, a to tieto: „(i) Obidva sudy sa vzhladom na dokazy vobec
dostatocne na vysporiadali s rozhodnutím ked odmietli vypocut svedkynu z uradneho
zaznam a odovodnenie ze v spise su dokazy postacujuce na rozhodnutie sa javy ako svojvola
sudu. Nevepocutie jedinej priamej svedkyne vrazdy vzhladom na uvadzane okolnosti
v suhrne zaklada vazne porusenie mojich prav uvadzanvch na pociatku tejto Ustavnej
staznosti. (ii) Ja som po vypocuti znalca chcel dopcut znalca no toto mi
nebolo umoznene ani Specializovanym trestnym sudom ani Najvyssim sudom a zas sa javi
ze obidva sudy prejavili pri rozhodovani o zamietnuti dopocut znalca svojvolu uz
vzhladom na vykonanane dokazovanie. Dokonca sa obydva sudy vobec vo svojich
odovodneniach dostatocne nevysporiadali z poziciou strelca Z AK47 ze de stal nakolko
obydvaja znalci aj potvrdili to ze strelec nemohol stat len pri zadnych dverach
ako to tvrdi svedok ale ze strelec bol pocas strelby v pohybe smerom do krizovatky
az na prechod pre chodcov. (iii) Podla mojho nazoru doslo k porušeniu mojich prav aj
vtedy ked Specializovany trestny sud odmietol vypocut niektorých mojich spoluobzalovanyh
ktorych som navrhol vypocut pocas rozdelenia konania na osobytne konanie nakolko boli
ako svedkovia vypocuti ku vrazde ešte pred vznesenim obvynenia mojej osobe. Tyto
obzalovany boli vypocuti z dovodu podozrenia ze zo skutkom nieco mali alebo ze o niecom
mohli vediet a preto bolo na mieste ich vypocut. V pripravnom konani po mojom obvyneni
ku vrazde vypocuty neboli a neboli vypocuty ani na sude. Tyto obzalovany boli vypocuvani
len ku svojim skutkom no nie ku mojmu vrazde . Obzalovany v case mojho navrhu
boli z mojho konania vyluceni takze kludne mohli byt vypocuti ako svedkovia v mojej veci
no ako uz vieme sud spojil vec na spoločne konanie tak moj navrh na ich vypocutie sa mal
preniest do spolocneho konania a mali byt vypocuti ako obzalovany lebo ustalena súdna
prax hovori ze spoluobzalovany sa vypočuje ako spoluobzualovany ak vypoveda ohladne
ineho skutku z ktorého neni vyneny vypocuvany. Sud mal moznost tychto obzalovanych
zabespecit na pojednavani lebo ak je pritomnost obzalovaneho na pojednavani nutna sud to
v predvolani zdorazni a ak obzalovany odmietne moze byt predvolany, tu neplati pravydlo
ze ak da suhlas obzalovany aby sa konalo bez neho tak sa nemoze zabespecit jeho ucast bud
vyzvou alebo predvedenim. Tuto okolnost ohladne nevypocutia spoluobzalovanych som
vytkol aj v odvolani no Naj,sud prvostupnove odmietnutie odobril... V suhrne aj k tejto
argumentacii nevypocutia potencionalnych svedkov - mojich spoluobvinenych sudmi, podla
mna doslo k poruseniu mojich prav vzhladom na ine uz spomenute dokazy. Odovodnenie
sudov ze svedkov-spoluobzalovanych neni potrebne vypocut je nedostatočne vzhladom na
ine spomenute dokazy a tie vzhladom na skutocnost ze boli tito spoluobyalovani svedkovia
hnet na druhy denpo vražde vypocucuvani ku vrazde ako potencionalni pachatelia.
To ze boli vvpocuti ako podozrivi potvrdzuje aj fakt ze spoluobzalovanym boli odoberane
pachove stopi. (iv) Sudy odmietnutím vykonat vyšetrovací pokus opet porušili moje prava
na vykonanie dôkazu v moj prospech ktory mohol naznacit ze som v aute nesedel a tiež
porušili moje prava tym ze v odovodneni sa dostatočne nevysporiadali prečo by nemal
zmysel tento dokaz vykonat. (v) Vzhladom na to ze dovolanie ohladne vysky trestu nie je
pripustne ak bol trest ulozeny v zakonej sadzbe, tak z tohto dovodu som do tejto Ustavnej
staznosti zahrnul aj ulozenie neprimeraneho trestu vzhladom na 13 rocnu dlzku trvania
celeho trestneho konania ktore spada pod porusenia mojich prav uvedenych na zaciatku
tejto ustavnej staznosti.“
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Postupom Specializovaneho trestneho sudu v konani vedenom pod sp.zn.
1 Tú14/2007 a jeho rozsudkom z 9.augusta 2016 a postupom Najvysieho sudu Slovenskej
republiky v konani vedenom pod sp.zn.4To/1/2017 a jeho rozsudkom z 11.aprila 2018 bolo
porusene moje zakladne pravo podla cl.46ods.1,cl48ods. 2, a cl 50ods.3 Ustavy slovenskej
republiky a taktiez pravo na spravodlive sudne konanie a tiez aj porusenia cl.8ods.2, cl 36
ods.1listiny zakladnych prav a slobod a najme cl.6ods.1 a ods.3pis.d.dohovoru o ochrane
ludskych prav a slobod.
Taktiez navrhujem aby Ustavny sud zrusil rozsudok specializovaneho trestneho sudu
sp.zn. 1T/14/2007 z 9 augusta 2016 a rozsudok Najvysieho sudu sp.zn. 4To/1/2018
z 11. aprila 2018 a vratil trestnu vec na nove rozhodnutie dotknutym sudom.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv poskytuje.
9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal názor (I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09, III. ÚS 114/2010, IV. ÚS 64/2010), že v prípade podania opravného
prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku
(v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porov. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010 a tiež rozsudky
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika
z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti
Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným
prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
12. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 31. augusta 2018
proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 1/2017 z 11. apríla 2018 na špecializovanom
trestnom súde mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1
písm. c), g) a h) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov,
ktoré je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 1 TdoV 8/2018.
13. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ domáha ochrany uvedených práv súčasne
na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, a keďže o ochrane ním označených práv,
ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, musí najskôr
rozhodovať najvyšší súd, ústavný súd sa podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis túto odmietol pre jej predčasnosť ako neprípustnú podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2018