Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 628/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného

JUDr. Tiborom Bacsóom, Žriedlová 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , a ,

základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. apríla 2018

v spojení s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn.

z 9. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. júna 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. apríla 2018 v spojení s rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.

PK-1 T 14/2007 z 9. augusta 2016.

2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 9. augusta 2016 bol aj sťažovateľ odsúdený

pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej

skupiny podľa účinného

do 31. decembra 2005, pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 a 2

písm. i) a j) účinného do 31. decembra 2005 a iné, za

čo mu bol uložený úhrnný výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov

nepodmienečne so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Najvyšší súd svojím

rozsudkom sp. zn. z 11. apríla 2018 rozhodol o zrušení rozsudku

špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 9. augusta 2016 vo výroku

o treste obžalovaných a vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol o uložení úhrnného

výnimočného trestu odňatia slobody v trvaní 24 a pol roka trestu odňatia slobody

nepodmienečne so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

3.1 Zo sťažovateľom predostretej argumentácie v podanej sťažnosti (písanej bez

diakritiky, pozn.) a z jej doplnení z 10. júla 2018, 13. júla 2018, 19. júla 2018, 20. júla 2018,

26. júla 2018, 30. júla 2018 a napokon 27. augusta 2018 v podstatnom vyplýva, že

„... obidva spomenute sudy zanedbali a opomenuli overenie vsetkých aspektov na

vyhodnotenie hodnovernosti korunného svedka cim zanedbali doslednu previerku

jeho výpovedi do čoho spada aj nevysporiadanie sa z podstatnými rozpormi protichodnými

tvrdeniami a taktiez nezakonne a predčasne rozhodnutie obydvoma sudmi o zamietnuti

vykonanat podstatne dokazy vzhladom na dokazy a fakty ktore vcase rozhodovania

pretrvavali a doteras pretrvavaju a na ktore som poukazoval opakovane a na ktore

poukazujem aj v tejto Ustavnej staznosti. Zaroven sa obydva sudy nedostatočne

vysporiadali s mojimi doplňujúcimi návrhmi na doplnenie dokazovania a hlavne sa

nedostatocne vysporiadali z mojou dokladnou zaverecnou recou pred specializovanym

sudom na co nadvezoval odsudzujuci rozsudok a nasledne moje podrobne odvolanie podane

Najvysiemu sudu a opetovne nedostatocne sa vysporiadanie tiež Najvysim sudom z mojou

argumentaciou proti rozsudku specializovaneh sudu. Tie bolo porusene moje pravo na

zakonu a adekvatnu vysku uloženia trestu vzhladom na to ze trestne konanie trvalo

13. rokov. Z odovodneni obydvoch rozsudkov je vyditelne badat ze mojimi podrobnymi

argumentami sa sudy vobec nezaoberali a ze racsej fakty ktore som uvadzal odignorovali

a je zjavne ze len preto lebo by sa tazko obydvom sudom odovodnovali rozsudky – hlavnou

vetou- ze svedok vždy opisoval dôležité skutočnosti rovnako a ze jeho vypoveď

kerešponduje z nepriamymi dôkazmi. V zaujme vylúčenia potenciálneho nebespecenstva

ucelovych a nepravdivých výpovedi zákony ukladajú sudom povinnost vykonat dôslednú

previerku hodnovernosti a teda kvality takto podaných svedectiev ktorých pripadne

zanedbanie by mohlo signalizoval porušenie garancii spravodlivého procesu. Všetky mnou

napadané vysie uvedene skutočnosti ktoré spadajú do porušenia mojich práv a slobod

odôvodňujem nasledovne.“. V ďalšom sťažovateľ veľmi podrobnou argumentáciou

podporenou viacerými príkladmi vykresľuje obraz nedôveryhodnosti „korunného svedka

“, pričom uzatvára, že „Z praxe sudov je zrejme ze ak pochybnost v dokaznej

situaci pretrvava hlavne ked usvedcuje obzalovaneho len jedina vypoved plna

neodstranenych a nekonfrontovanych rozporov tak sud ma rozhodnut v prospech

obzalovanych no v nasom pripade obydva sudy toto pravidlo odignorovali a zalepili to

odovodnenim ze svedok vzdy všetko popísal rovnako co vlastne po analize spisu ani neni

pravda.“.

3.2 Sťažovateľ ďalej v rámci svojej argumentácie poukázal aj na ďalšie pochybenia

vo veci konajúcich súdov, a to tieto: „(i) Obidva sudy sa vzhladom na dokazy vobec

dostatocne na vysporiadali s rozhodnutím ked odmietli vypocut svedkynu z uradneho

zaznam a odovodnenie ze v spise su dokazy postacujuce na rozhodnutie sa javy ako svojvola

sudu. Nevepocutie jedinej priamej svedkyne vrazdy vzhladom na uvadzane okolnosti

v suhrne zaklada vazne porusenie mojich prav uvadzanvch na pociatku tejto Ustavnej

staznosti. (ii) Ja som po vypocuti znalca chcel dopcut znalca no toto mi

nebolo umoznene ani Specializovanym trestnym sudom ani Najvyssim sudom a zas sa javi

ze obidva sudy prejavili pri rozhodovani o zamietnuti dopocut znalca svojvolu uz

vzhladom na vykonanane dokazovanie. Dokonca sa obydva sudy vobec vo svojich

odovodneniach dostatocne nevysporiadali z poziciou strelca Z AK47 ze de stal nakolko

obydvaja znalci aj potvrdili to ze strelec nemohol stat len pri zadnych dverach

ako to tvrdi svedok ale ze strelec bol pocas strelby v pohybe smerom do krizovatky

az na prechod pre chodcov. (iii) Podla mojho nazoru doslo k porušeniu mojich prav aj

vtedy ked Specializovany trestny sud odmietol vypocut niektorých mojich spoluobzalovanyh

ktorych som navrhol vypocut pocas rozdelenia konania na osobytne konanie nakolko boli

ako svedkovia vypocuti ku vrazde ešte pred vznesenim obvynenia mojej osobe. Tyto

obzalovany boli vypocuti z dovodu podozrenia ze zo skutkom nieco mali alebo ze o niecom

mohli vediet a preto bolo na mieste ich vypocut. V pripravnom konani po mojom obvyneni

ku vrazde vypocuty neboli a neboli vypocuty ani na sude. Tyto obzalovany boli vypocuvani

len ku svojim skutkom no nie ku mojmu vrazde . Obzalovany v case mojho navrhu

boli z mojho konania vyluceni takze kludne mohli byt vypocuti ako svedkovia v mojej veci

no ako uz vieme sud spojil vec na spoločne konanie tak moj navrh na ich vypocutie sa mal

preniest do spolocneho konania a mali byt vypocuti ako obzalovany lebo ustalena súdna

prax hovori ze spoluobzalovany sa vypočuje ako spoluobzualovany ak vypoveda ohladne

ineho skutku z ktorého neni vyneny vypocuvany. Sud mal moznost tychto obzalovanych

zabespecit na pojednavani lebo ak je pritomnost obzalovaneho na pojednavani nutna sud to

v predvolani zdorazni a ak obzalovany odmietne moze byt predvolany, tu neplati pravydlo

ze ak da suhlas obzalovany aby sa konalo bez neho tak sa nemoze zabespecit jeho ucast bud

vyzvou alebo predvedenim. Tuto okolnost ohladne nevypocutia spoluobzalovanych som

vytkol aj v odvolani no Naj,sud prvostupnove odmietnutie odobril... V suhrne aj k tejto

argumentacii nevypocutia potencionalnych svedkov - mojich spoluobvinenych sudmi, podla

mna doslo k poruseniu mojich prav vzhladom na ine uz spomenute dokazy. Odovodnenie

sudov ze svedkov-spoluobzalovanych neni potrebne vypocut je nedostatočne vzhladom na

ine spomenute dokazy a tie vzhladom na skutocnost ze boli tito spoluobyalovani svedkovia

hnet na druhy denpo vražde vypocucuvani ku vrazde ako potencionalni pachatelia.

To ze boli vvpocuti ako podozrivi potvrdzuje aj fakt ze spoluobzalovanym boli odoberane

pachove stopi. (iv) Sudy odmietnutím vykonat vyšetrovací pokus opet porušili moje prava

na vykonanie dôkazu v moj prospech ktory mohol naznacit ze som v aute nesedel a tiež

porušili moje prava tym ze v odovodneni sa dostatočne nevysporiadali prečo by nemal

zmysel tento dokaz vykonat. (v) Vzhladom na to ze dovolanie ohladne vysky trestu nie je

pripustne ak bol trest ulozeny v zakonej sadzbe, tak z tohto dovodu som do tejto Ustavnej

staznosti zahrnul aj ulozenie neprimeraneho trestu vzhladom na 13 rocnu dlzku trvania

celeho trestneho konania ktore spada pod porusenia mojich prav uvedenych na zaciatku

tejto ustavnej staznosti.“

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Specializovaneho trestneho sudu v konani vedenom pod sp.zn.

a jeho rozsudkom z 9.augusta 2016 a postupom Najvysieho sudu Slovenskej

republiky v konani vedenom pod sp.zn.4To/1/2017 a jeho rozsudkom z 11.aprila 2018 bolo

porusene moje zakladne pravo podla cl.46ods.1,cl48ods. 2, a cl 50ods.3 Ustavy slovenskej

republiky a taktiez pravo na spravodlive sudne konanie a tiez aj porusenia cl.8ods.2, cl 36

ods.1listiny zakladnych prav a slobod a najme cl.6ods.1 a ods.3pis.d.dohovoru o ochrane

ludskych prav a slobod.

Taktiez navrhujem aby Ustavny sud zrusil rozsudok specializovaneho trestneho sudu

sp.zn. z 9 augusta 2016 a rozsudok Najvysieho sudu sp.zn.

z 11. aprila 2018 a vratil trestnu vec na nove rozhodnutie dotknutym sudom.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

práv poskytuje.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

11. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal názor (,

, , ), že v prípade podania opravného

prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku

(v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porov. , , , a tiež rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika

z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti

Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným

prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal 31. augusta 2018

proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 11. apríla 2018 na špecializovanom

trestnom súde mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1

písm. c), g) a h) v znení neskorších predpisov,

ktoré je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. .

13. Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ domáha ochrany uvedených práv súčasne

na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, a keďže o ochrane ním označených práv,

ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, musí najskôr

rozhodovať najvyšší súd, ústavný súd sa podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis túto odmietol pre jej predčasnosť ako neprípustnú podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018