Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 191/2018
PDF · 180.66 KB
No categories available
I. ÚS 191/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milan Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co 30/2016 z 30. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 12/2017 z 11. októbra 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné práva garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 12/2017 z 11. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 12/2017
z 11. októbra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý
uhradiť trovy konania v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat
centov) na účet JUDr. Ivana Husára v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 30/2016 z 30. júna 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 12/2017 z 11. októbra 2017.
2. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu z 30. júna 2016 sťažovateľka
namieta:
- nerešpektovanie nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. novembra
2015,
- odklon od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach bez toho,
aby krajský súd vysvetlil, prečo postupoval v rozpore so zaužívanou praxou, v dôsledku
čoho krajský súd nekonal v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy,
- arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, pretože nedáva ústavne konformné odpovede
na právne a skutkové námietky sťažovateľky, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je zrejmé, prečo tak neurobil,
- výklad § 41a Občianskeho zákonníka, ktorý krajský súd v napadnutom rozsudku
vykonal, odporuje obsahu, zmyslu a účelu tejto právnej normy.
3. Sťažovateľka svoje námietky voči uzneseniu najvyššieho súdu z 11. októbra 2017
koncentrovala do:
- neústavnosti vyhodnotenia súbežného uplatnenia dovolacích dôvodov podľa § 420
a § 421 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), pretože zo žiadneho ustanovenia
nevyplýva výklad tejto otázky, aký uplatnil najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľky. Podľa sťažovateľky nemožnosť kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania
v zmysle § 420 a § 421 CSP nie je možné zistiť ani náznakom z dôvodovej správy
k Civilnému sporovému poriadku a nie je uvedený ani v žiadnom jeho komentári. Takýto
výklad práva týkajúceho sa kumulácie dovolacích dôvodov je dopĺňaním práva, a nie jeho
výkladom. Sťažovateľka poukázala tiež na to, že dovolanie podala 13. októbra 2016
a rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo prijaté až 19. apríla 2017, teda v jej
prípade ide o prekvapivý výklad práva.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a zároveň aby napadnuté rozhodnutia zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka tiež žiada,
aby ústavný súd zaviazal krajský súd a najvyšší súd nahradiť jej trovy konania za právne
zastúpenie advokátom.
5.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. augusta 2018 v podstatnom
uznala porušenie označených práv sťažovateľky uznesením z 11. októbra 2017, upustila
od ústneho pojednáva a rozhodnutie ponechala na ústavný súd.
5.2 Predseda krajského súdu navrhol sťažnosť odmietnuť ako nedôvodnú a tiež
súhlasil s neverejným pojednávaním; rovnako sa vyjadrila aj sťažovateľka.
6.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6.2 Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
7. Základné práva nevytvárajú len rámec normatívneho obsahu jednoduchého práva,
ale i rámec jeho interpretácie a aplikácie. Preto aj podmienku pripustenia dovolania treba
vykladať tak, aby bola naplnená ako ústavou ustanovená povinnosť súdu poskytovať
jednotlivcovi ochranu jeho základným právam, tak aj účel daného typu dovolacieho
konania.
8. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru sa musí uplatňovať aj v dovolacom konaní, ktoré završuje civilné súdne
konanie ako celok. Ústavný súd pripomína, že pokiaľ sa zákonodarca rozhodol inštitút
dovolania zakotviť do Civilného sporového poriadku, rozhodovanie o ňom nemožno vyňať
z rámca ústavnoprávnych princípov a ústavou zaručených práv jednotlivca, do ktorých patrí
aj právo na spravodlivé súdne konanie.
9. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym
spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli
oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva
a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak
účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany
v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,
10. Námietka sťažovateľky týkajúca sa ňou tvrdeného porušenia označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že najvyšší súd
odmietol dovolanie bez toho, aby sa zaoberal prípustnosťou a dovolacím dôvodom podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, a obmedzil sa len na posúdenie dôvodu prípustnosti a dôvodnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP s odvolaním sa na závery veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 o neprípustnosti
kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania.
11. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z
hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s
ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
13. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
14. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je predmetom posúdenia
zo strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup
najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia § 420 CSP, ako aj § 421 CSP,
dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti
dovolania z hľadiska § 420 CSP.
15. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla
2018 zjednocujúce stanovisko v znení:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
16. Ústavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:
«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva
obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého
dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný
dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť
dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi
nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je
v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri
rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je
určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia
spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia
spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.
17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol
dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej
existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto
rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.
Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad
je úlohou (dovolacieho) súdu.
18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi
povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že
dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421
CSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej
úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)
zákonom, a nie názorom de lege ferenda.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá.
V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho
slovách a vetách jasné a nepochybné.
Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden
z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí
nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný
sporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).
20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho
konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,
ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).
21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení
podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení
dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného
právneho významu (§421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429
ods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok
minimálnej mzdy (§ 422 ods. 1 písm. a) CSP), za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred
zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie
súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez
právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach
platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,
Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C.H. Beck, 2015, s. 855).
„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý
proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).
„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné
záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo
osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady
spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak
žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že
právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok
ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body
35 ‒36).
Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak
hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,
potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.
Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva
na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo
na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.
Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : ,
Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).
„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti
dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým
právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»
17. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj
v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje a uzatvára, že pokiaľ
sťažovateľka v podanom dovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti
dovolania z hľadiska § 420 písm. f) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
18. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení
s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd
viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde).
19. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v texte sťažnosti
sťažovateľka neuviedla dostatočnú sťažnostnú argumentáciu, ktorá by svedčila o tom, akým
spôsobom/konaním malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Keďže v tomto smere
sťažovateľka svoju sťažnosť ústavnoprávne neodôvodnila a ústavný súd nezistil existenciu
priamej príčinnej súvislosti medzi označeným právom a namietaným uznesením
najvyššieho súdu, s ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
20. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy
bráni ústavnému súdu sa v danej veci vecne zaoberať sťažnosťou v časti smerujúcej proti
namietanému rozsudku krajského súdu. Ústavný súd preto rešpektujúc zásadu vlastného
sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011)
neposudzoval namietaný rozsudok krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia
zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd prihliadol aj
na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže
nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon
sťažovateľom na ochranu ich práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného
porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.
I. ÚS 170/2018). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti
nevyhovel.
21. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom v sume 374,80 € ako odmenu za
dva úkony právnej pomoci. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018