Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 191/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milan Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 30. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. októbra 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné práva garantované

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. októbra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy konania v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat

centov) na účet JUDr. Ivana Husára v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. novembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len ,a“) a základného práva

na súdnu ochranu podľa a Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. októbra 2017.

2. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu z 30. júna 2016 sťažovateľka

namieta:

- nerešpektovanie nálezu ústavného súdu sp. zn. z 25. novembra

2015,

- odklon od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach bez toho,

aby krajský súd vysvetlil, prečo postupoval v rozpore so zaužívanou praxou, v dôsledku

čoho krajský súd nekonal v súlade s princípom právnej istoty v zmysle ,

- arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, pretože nedáva ústavne konformné odpovede

na právne a skutkové námietky sťažovateľky, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku

nie je zrejmé, prečo tak neurobil,

- výklad , ktorý krajský súd v napadnutom rozsudku

vykonal, odporuje obsahu, zmyslu a účelu tejto právnej normy.

3. Sťažovateľka svoje námietky voči uzneseniu najvyššieho súdu z 11. októbra 2017

koncentrovala do:

- neústavnosti vyhodnotenia súbežného uplatnenia dovolacích dôvodov podľa § 420

a (ďalej aj ,P“), pretože zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva výklad tejto otázky, aký uplatnil najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľky. Podľa sťažovateľky nemožnosť kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania

v zmysle a nie je možné zistiť ani náznakom z dôvodovej správy

k a nie je uvedený ani v žiadnom jeho komentári. Takýto

výklad práva týkajúceho sa kumulácie dovolacích dôvodov je dopĺňaním práva, a nie jeho

výkladom. Sťažovateľka poukázala tiež na to, že dovolanie podala 13. októbra 2016

a rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo prijaté až 19. apríla 2017, teda v jej

prípade ide o prekvapivý výklad práva.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie základných práv podľa a a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a zároveň aby napadnuté rozhodnutia zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka tiež žiada,

aby ústavný súd zaviazal krajský súd a najvyšší súd nahradiť jej trovy konania za právne

zastúpenie advokátom.

5.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. augusta 2018 v podstatnom

uznala porušenie označených práv sťažovateľky uznesením z 11. októbra 2017, upustila

od ústneho pojednáva a rozhodnutie ponechala na ústavný súd.

5.2 Predseda krajského súdu navrhol sťažnosť odmietnuť ako nedôvodnú a tiež

súhlasil s neverejným pojednávaním; rovnako sa vyjadrila aj sťažovateľka.

6.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.2 Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

7. Základné práva nevytvárajú len rámec normatívneho obsahu jednoduchého práva,

ale i rámec jeho interpretácie a aplikácie. Preto aj podmienku pripustenia dovolania treba

vykladať tak, aby bola naplnená ako ustanovená povinnosť súdu poskytovať

jednotlivcovi ochranu jeho základným právam, tak aj účel daného typu dovolacieho

konania.

8. Právo na spravodlivý proces podľa , listiny a

ods. 1 dohovoru sa musí uplatňovať aj v dovolacom konaní, ktoré završuje civilné súdne

konanie ako celok. Ústavný súd pripomína, že pokiaľ sa zákonodarca rozhodol inštitút

dovolania zakotviť do , rozhodovanie o ňom nemožno vyňať

z rámca ústavnoprávnych princípov a zaručených práv jednotlivca, do ktorých patrí

aj právo na spravodlivé súdne konanie.

9. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak

účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

10. Námietka sťažovateľky týkajúca sa ňou tvrdeného porušenia označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že najvyšší súd

odmietol dovolanie bez toho, aby sa zaoberal prípustnosťou a dovolacím dôvodom podľa

, a obmedzil sa len na posúdenie dôvodu prípustnosti a dôvodnosti

dovolania podľa s odvolaním sa na závery veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. o neprípustnosti

kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania.

11. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z

hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s

ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

13. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

14. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je predmetom posúdenia

zo strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup

najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia , ako aj ,

dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti

dovolania z hľadiska .

15. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. -22 z 25. apríla

2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

16. Ústavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy ( ), za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,

. Bratislava : C.H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 ‒36).

Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : ,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

17. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje a uzatvára, že pokiaľ

sťažovateľka v podanom dovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa

, ako aj podľa a najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti

dovolania z hľadiska , porušil tým základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

18. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa , listiny a práva podľa

dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil ( v spojení s

) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ v spojení

s ]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd

viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde).

19. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

na ochranu vlastníctva podľa ústavný súd uvádza, že v texte sťažnosti

sťažovateľka neuviedla dostatočnú sťažnostnú argumentáciu, ktorá by svedčila o tom, akým

spôsobom/konaním malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Keďže v tomto smere

sťažovateľka svoju sťažnosť ústavnoprávne neodôvodnila a ústavný súd nezistil existenciu

priamej príčinnej súvislosti medzi označeným právom a namietaným uznesením

najvyššieho súdu, s ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

20. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v

bráni ústavnému súdu sa v danej veci vecne zaoberať sťažnosťou v časti smerujúcej proti

namietanému rozsudku krajského súdu. Ústavný súd preto rešpektujúc zásadu vlastného

sebaobmedzenia a zdržanlivosti (, , )

neposudzoval namietaný rozsudok krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia

zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd prihliadol aj

na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže

nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľom na ochranu ich práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného

porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.

). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti

nevyhovel.

21. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom v sume 374,80 € ako odmenu za

dva úkony právnej pomoci. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení

s ).

22. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018