Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 276/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného JUDr. Dagmar Valovičovou, Gajova 11, Bratislava, adresa

na doručovanie: PROiURiS advokáti, Lazaretská 23 Bratislava, pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. januára 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. januára 2018 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. januára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur

a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Dagmar Valovičovej, Gajova 11,

Bratislava, adresa na doručovanie: PROiURiS advokáti, Lazaretská 23 Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-15 z 12. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. januára 2018 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol pred všeobecnými súdmi

účastníkom konania v procesnom postavení žalobcu o zaplatenie sumy 4 392,01 $

s príslušenstvom. Žalovanou v spore bola

, . Prvostupňový súd konanie v časti zastavil

a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Najvyšší súd vo veci podané dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta neopodstatnenosť napadnutého rozhodnutia, keďže je

založené na posudzovaní kumulácie dôvodov dovolania v zmysle § 420 a § 421 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

ako kumulácie neprípustnej. Namieta neopodstatnenosť takého výkladu , ktorý

preferuje pri skúmaní viacerých uplatnených vád zmätočnosti hľadanie systematiky v ich

výpočte, navyše za situácie, ak si uplatnené vady zmätočnosti navzájom neodporujú.

Sťažovateľ podstatou sťažnosti spochybňuje relevanciu záverov uznesenia veľkého senátu

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017, na ktorých je odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia založené. Vo zvyšku sťažnosti sa venuje rozporovaniu posúdenia

rozhodnutej veci v jej merite a procesným pochybeniam.

K nedostatkom v právnom posúdení veci a k procesným nedostatkom sťažovateľ

uvádza niekoľko okruhov námietok:

1. „[b]ez ohľadu na rozhodnutie Ústavného súdu o ústavnosti alebo neústavnosti

postupu Najvyššieho súdu v predchádzajúcom bode je potrebné rozhodnúť o tom, o čom mal

rozhodnúť Najvyšší súd, t.j. či vnútorné účtovníctvo banky je samo o sebe dostatočným

a spoľahlivým dôkazom, spôsobilým vyvrátiť zákonnú prezumpciu, ustanovujúcu, že pre

výšku vkladu je rozhodujúci zápis vo vkladnej knižke (§ 781 ods. 2 Obč. zák.)“,

2. „[p]rvostupňový súd, napriek mojim dôrazným námietkam (zápisnica z 2.7. 2014

str. 3 najmä druhý odsek) pripustil, aby zástupkyňa odporcu priamo na pojednávaní

predložila výpisy z účtovného systému a účtovné uzávierky, označené ako č. l. 58-104, t.j.

v rozsahu 66 listov s tisíckami čísel. A k tomuto rozsiahlemu a veľmi zložitému materiálu

hneď aj vypočul svedkyňu a vyniesol rozsudok. Účtovné doklady a citovaná

výpoveď podľa prvostupňového rozsudku preukazujú omyl zamestnanca, (ktorého súd ani

nevypočul). Študovanie 66 listov účtovníctva som mal uskutočniť súčasne so sledovaním

výpovede svedkyne ! Taká situácia zjavne vylučuje, aby som sa mohol k týmto

dôkazom vyjadriť, čo mi výslovne garantuje i Nie je predsa

možné za pár minút, a to ešte v priebehu pojednávania, preštudovať 66 listov účtovníctva,

súčasne sledovať výsluch svedkyne a potom sa k dôkazom vyjadriť!“,

3. „[s]om osobou ťažko zdravotne postihnutou (stav po operatívnom odstránení

karcinogénnej prostaty). Potrebné dôkazy sú súčasťou spisu. Po jeden a pol hodinovom

pojednávaní som zo zdravotných dôvodov požiadal o krátku, pre mňa úplne nevyhnutnú

prestávku. Súd však o mojom návrhu nerozhodol a do zápisnice z 2.7. 2014 (str.4 ods.4)

uviedol, že som so súhlasom súdu v čase od 10.00 h. do 10.05 h. zo zdravotných dôvodov

opustil pojednávaciu miestnosť. Predovšetkým nejestvuje zákon, ktorý by mi bránil odísť bez

súhlasu súdu. Po návrate som však s hrôzou zistil, že súd neprerušil pojednávanie

(prerušenie nie je v zápisnici zaznamenané) a vypočúval svedkyňu ďalej. Tým súd

predovšetkým vážne porušil právo účastníka, aby mohol byť prítomný pri vykonávaní

dôkazu, t. j. prítomný po celý čas ( ). Po návrate som nemohol vedieť, čo sa

v mojej neprítomnosti odohralo, čo svedkyňa vypovedala a nemohol som nadviazať na jej

výpoveď. Navyše som sa pre nezákonný postup dostal do určitého šoku. Ustanovenie čl.6

vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne

postavenie strán sporu. Netreba dokazovať, že nerovnovážne postavenie môže spôsobiť

predovšetkým zdravotný handicap, ako to výslovne ustanovuje čl.6 ods.2.“,

4. „[n]emohol som však položiť otázky k účtovným dokladom, ktoré som nemohol

preštudovať, ani k obsahu výpovede po mojom nutnom opustení pojednávacej miestnosti.

Preto som nemohol položiť napríklad otázku o rozpornom údaji v dôkaze č.7, ktorý

predložila banka, kde je suma 4392,01, ale bankový systém uvádza sumu 4392,03. Potvrdila

to zástupkyňa odporcu, keď na pojednávaní 28.5.2014 (str. 4 ods. 2 zápisnice) uznala chybu

a uznala správnosť výpočtu na sumu 4392,03 slovami správny údaj je 4392,03. Lenže ani

z tejto sumy nemožno obyčajnými počtami dôjsť k sume 10,95, ktorú protiprávne vytlačila

do mojej vkladnej knižky pod falošnou zámienkou banka. Protiprávnosť postupu potvrdila

svedkyňa (2.7.2014 na str.6, 19 a 20 riadok!)“,

5. „[v] dlhom rade porušení zákona ešte uvediem, že Krajský súd urobil

z odvolacieho konania púhu formalitu, keď cca 90% jeho rozsudku opakuje prvostupňový

rozsudok s poukazom na stotožnenie sa s ním a postup podľa Lenže

citované ustanovenie § 387 má aj odsek 3, ktorý výslovne ustanovuje, že odvolací súd sa

musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. To odvolací súd

neurobil...“.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2018 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa , základné právo na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Najvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. -51 z 20. júla

2018, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K veci uviedol, že

vzhľadom na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz.

z 25. apríla 2018, podľa ktorého „[p]okiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti dovolania podľa ustanovenia , ako aj

a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420

, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

.“, zastáva názor, že sťažovateľom označené základné práva

boli napadnutým rozhodnutím porušené.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu vyjadrenie z 20. júla 2018, v ktorom súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrval

na tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd,

nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci, od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2

).

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom sťažnosti sú tvrdenia o neopodstatnenosti posudzovania kumulácie

dôvodov dovolania v zmysle a ako kumulácie neprípustnej. Predmetom

sťažnosti je tiež rozporovanie posúdenia rozhodnutej veci v jej merite.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci sú si

v konaní podľa rovní. Podľa každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje

každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené

a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom

orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,

je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

na prístup k súdu. Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny

záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym

poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale

aby tieto práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr.

, ).

Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto

rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými

zásadami upravenými v ústave.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je predmetom posúdenia zo strany

ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu

ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené

dôvody prípustnosti podľa , ako aj , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420

.

K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. PLz. -22 z 25. apríla

2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri

skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

Ústavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:

«Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri

rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie súdu,

pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez právneho

dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach platného

právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (Drgonec, J.

Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 ‒36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania

a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým právo

dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom dovolaní

uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa

a najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , porušil tým základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa , ústavný súd toto uznesenie zrušil (

ods. 2 v spojení s ) a vrátil mu vec na ďalšie

konanie [ v spojení s ; bod 2

výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym

názorom ústavného súdu ( ).

Vecným zaoberaním sa sťažnosťou bráni ústavnému súdu princíp subsidiarity

vyjadrený v in fine , a preto, rešpektujúc zásadu vlastného

sebaobmedzenia a zdržanlivosti (, , ), ústavný

nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom a rozhodnutiami súdov nižších stupňov,

ktoré budú predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie

konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov

do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4

výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to

pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľa potrebné napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá

bola vo výške 921 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Náhradu

trov konania priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastupovania a podanie sťažnosti). Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2018

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená

odmena spolu s režijným paušálom vo výške 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

sumu 162,71 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2018. Keďže právna zástupkyňa

sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola

zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Trovy právneho zastúpenia

vrátane započítania DPH tak v konaní pred ústavným súdom predstavujú celkovú sumu

390,50 € (bod 3 výroku nálezu). Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa z 20. júla 2018

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018