Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 688/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Petrom Slávikom, PhD.,

Břeclavská 3, Malacky, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a ) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júla 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Petrom Slávikom, PhD., Břeclavská 3, Malacky, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a )

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. júla 2018 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou v konaní

vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa ako žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany žalovanej (

) podľa o štátnej

službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o štátnej službe“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 20. januára 2015 (ďalej len „rozsudok

z 20. januára 2015“) žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti označenému

rozsudku okresného súdu z 20. januára 2015 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2016

(ďalej len „rozsudok z 28. júna 2016“) tak, že ho potvrdil ako vecne správny.

Dovolanie sťažovateľa podľa

(ďalej aj „CSP“) proti rozsudku krajského súdu z 28. júna 2016 najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol podľa a .

Sťažovateľ v sťažnosti formuluje výhrady proti záveru najvyššieho súdu o tom,

že skutkové vymedzenie dôvodu jeho výpovede je potrebné považovať za jednoznačné,

určité a nezameniteľné s iným výpovedným dôvodom, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje,

že najvyšší súd „ignoroval právny stav veci, keďže... argumentáciu preberá od súdov nižšej

inštancie bez akejkoľvek právnej argumentácie. Okresný súd... Krajský súd Bratislava...

Najvyšší súd... konali v rozpore s vyššie citovaným , nakoľko absolútne

ignorovali právny predpis a to ustanovenie o štátnej

službe.“.

Podľa sťažovateľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe predpokladá splnenie

alternatívnej tézy, že došlo ku zrušeniu alebo sa zrušuje štátnozamestnanecké miesto

a dôvodom udelenia výpovede je skutočnosť, že

a) služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké

miesto alebo,

b) štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade

a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Okresný súd, krajský súd a najvyšší súd sa podľa sťažovateľa opomenuli vysporiadať

s § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, keďže

«zo žiadnych tvrdení ani z obsahu spisu neexistuje ani jeden dôkaz o návrhu dohody

zo strany služobného úradu. Služobný úrad nijako neposkytol zamestnancovi dohodu, ktorú

by mohol odmietnuť a teda nemohlo dôjsť nikdy ku kumulatívnemu splneniu podmienky

§ 47 písm. b) ktorá je nesúhlas s trvalým preložením a nedohodnutie sa. Zákon neposkytuje

alternatívu medzi odmietnutím a nedohodnutím, zákon predpokladá kumulatívne splnenie

týchto dvoch podmienok... dovolací súd len stroho konštatoval splnenie všetkých podmienok

podľa § 47 písm. b) a to bez ďalšieho zdôvodnenia a argumentácie. Žiaden súd sa

nevysporiadal s kumulatívnou podmienkou „nedohodne sa inak“, žiaden súd neskúmal, či

žalobca mal možnosť akejkoľvek dohody a aké boli jej podmienky. Súdy veľmi stroho a bez

ďalšieho len konštatovali splnenie podmienok. Mám teda za to, že súd sa snažil vysporiadať

len „skutkovo“ pričom právnu stránku veci ponechal nevysporiadanú a to priamo dovolací

súd Uznesením, ktorým zhojil pochybenia aj súdov nižšej inštancie. Dovolací súd sa

nevysporiadal riadne s právnou otázkou a právnym posúdením veci a na základe takto

neúplného posúdenia rozhodol. Odvolací súd ako aj súd Dovolací nesprávne posúdili

právnu otázku a tým zasiahli negatívnym rozhodnutím do práv občana.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd sa ako dovolací súd odmietol zaoberať

námietkou dobrých mravov, keďže ju považoval za novú námietku, a to aj napriek tomu, že

„už v konaní pred súdom prvej inštancie som vyslovil námietku pre rozpor s dobrými

mravmi... explicitne v záverečnej reči, inak sa námietka proti dobrým mravom nesie celým

konaním a nerozumiem prečo dovolací súd sa expressis verbis odmietol zaoberať dobrými

mravmi“.

Podľa sťažovateľa došlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu k porušeniu

základných práv zaručených a ) , a to „svojvoľným

faktickým ukončením štátnozamestnaneckého pomeru ku dňa 4. 3. 2013... mám za to,

že mi bolo odňaté právo na prácu a bol som svojvoľne a nezákonne prepustený. Žiaden súd

sa s týmito právnymi dôvodmi nijako nevysporiadal, čo bolo v môj neprospech a na úkor

mojich práv, resp. všetky súdy sa s nimi vysporiadali spôsobom, ktorý je ústavne

neudržateľný a vyžaduje korekciu Ústavným súdom SR.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jeho

základných práv upravených v a ) napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a označené rozhodnutie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a súčasne mu prizná úhradu trov konania v sume 368,40 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa, sústreďujúc

sa na posúdenie, či jeho sťažnosť nemožno označiť ako zjavne neopodstatnenú.

Z už citovaného totiž vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Kľúčová sťažnostná argumentácia sťažovateľa vychádza z tvrdenia, že k ukončeniu

jeho štátnozamestnaneckého pomeru došlo svojvoľne, pričom všeobecné súdy konajúce

v jeho veci sa s právnymi dôvodmi prepustenia zo štátnozamestnaneckého pomeru

nevysporiadali vôbec, resp. ústavne neudržateľným spôsobom, čím došlo k porušeniu

základných práv zaručených a ) .

K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ktoré každému občanovi priznáva právo na prácu ústavný súd zdôrazňuje, že jeho účelom

je zabezpečiť prístup k práci. Vo vzťahu k tomuto základnému právu ústavný súd

už vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že právo na prácu nemožno chápať ako právo

na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu, či dokonca ako právo

na konkrétnu prácu v mieste zvolenom občanom a v priestoroch, kde si osoba želá pracovať

(m. m. , ).

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa názoru ústavného

súdu vysloveného v jeho doterajšej judikatúre neznamená nemennosť takého

zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer

v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup zo strany zamestnávateľa.

Takéto garancie z obsahu tohto základného práva nemožno vyvodiť a tieto záruky by boli

aj proti zmyslu tohto základného práva. Ochranu proti svojvoľnému prepusteniu

zo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany (m. m.

).

Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa, bolo úlohou ústavného súdu

preskúmať, či sa najvyšší súd napadnutým uznesením ústavne udržateľným spôsobom

vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie o dovolaní

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového

súdu o zamietnutí žaloby vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

zásadný význam.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa ústavný súd poukazuje rovnako aj na svoju ustálenú

judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je vo svojej podstate otázkou zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže

viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv (napr. ).

Súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci, ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa smerujúce proti rozsudku

krajského súdu z 28. júna 2016 odmietnuté podľa a , pričom dospel

k záveru, že je z ústavného hľadiska udržateľné, a teda akceptovateľné.

Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa ,

pričom namietal, že dovolanie je prípustné z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenie právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V dovolaní sťažovateľ namietal,

že odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že boli splnené všetky podmienky

pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Dôvodil pritom, že výpoveď

bola neurčito vymedzená, čo spôsobilo jej neplatnosť v zmysle zásady „incerta pro nullis

habentur“. V tomto kontexte odkázal na závery obsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. októbra 2011.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto námietke uviedol:

«... žalovaná 4. marca 2013 doručila žalobcovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého

pomeru podľa z dôvodu, že rozhodnutím č. 5/2012

generálneho riaditeľa o organizačnej zmene zo 17. októbra 2012 sa jeho

štátnozamestnanecké miesto zrušilo, čím sa stal pre žalovanú, ktorá ho nemala možnosť

ďalej zamestnávať podľa služobnej zmluvy, nadbytočným. Ponúknuté voľné miesto

u žalovanej na Odbore integrovaného povoľovania kontroly Stále pracovisko Nitra žalobca

neprijal a ani sa so služobným úradom nedohodol inak. Dovolací súd považuje skutkové

vymedzenie dôvodu výpovede za jednoznačné, určité a nezameniteľné s iným výpovedným

dôvodom. Výpovedný dôvod bol po skutkovej stránke konkretizovaný tak, že je nepochybné,

z akého dôvodu bol so žalobcom štátnozamestnanecký pomer skončený. V predmetnom

rozhodnutí generálneho riaditeľa o organizačnej zmene je presne uvedené, ako sa zmenila

systemizačná štruktúra pričom z neho vyplýva, že Štátnozamestnanecké miesto

žalobcu bolo týmto rozhodnutím žalovanej zrušené. Odvolací súd (ako aj súd prvej

inštancie) dospel k správnemu právnemu záveru, že výpoveď daná žalobcovi je platným

právnym úkonom, nakoľko v danom prípade boli splnené všetky podmienky (formálne

aj obsahové), ktoré zákon o štátnej službe vyžaduje pre platné skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 47 písm. b/.

16. V žalobcom označenom rozhodnutí z 31. októbra 2011 sp. zn.

najvyšší súd dospel k záveru, že výpoveď daná zamestnancovi podľa § 63 ods. 1

písm. b/ bola neplatná z dôvodu neurčitosti výpovede. Uviedol,

že, „V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného

pomeru žalobcovi skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal ako nadbytočnosť

na základe rozhodnutia predstavenstva. Výkladom takto prejavenej vôle bez nutnosti

doplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene

u žalovaného malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia jeho predstavenstva

sa tak malo stať; v čom konkrétne má spočívať nadbytočnosť žalobcu. Vymedzenie

výpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobcu je natoľko skutkovo vágne a neúplné (neurčité),

že má za následok neplatnosť výpovede. Na tento zásadný nedostatok výpovede (neurčitosť

prejavu vôle) a jeho dôsledok - neplatnosť posudzovanej výpovede správne poukázal

vo svojom rozsudku odvolací súd.“ Uvedená situácia, kedy pochybnosti o tom, k akej

organizačnej zmene u zamestnávateľa došlo, a ktorým rozhodnutím k nej malo dôjsť,

spôsobili neurčitosť posudzovanej výpovede z pracovného pomeru a tento nedostatok založil

neplatnosť výpovede, je však odlišná od prejednávaného sporu, v ktorom je dôvod výpovede

nepochybný.

17. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že odvolací súd

sa v prejednávanej veci pri riešení otázky určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu nijako

neodklonil od právneho záveru vyjadreného v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu.»

Sťažovateľ v konkrétnostiach zdôrazňuje, že zamestnávateľ mu nepredložil žiadnu

dohodu, ktorú by mohol odmietnuť, a teda nemohlo dôjsť nikdy ku kumulatívnemu splneniu

podmienok § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorými sú nesúhlas s trvalým preložením

a nedohodnutie sa (inak).

Sťažovateľ síce vo svojom dovolaní námietku, ktorou spochybňoval právne

posúdenie splnenia hmotno-právnych podmienok na uplatnenie výpovedného dôvodu

podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe v jeho veci konajúcimi všeobecnými súdmi,

predostrel, avšak v konkrétnostiach dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia

nevymedzil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z s výnimkou otázky

určitosti právneho úkonu výpovede (k tomu pozri odôvodnenie najvyššieho súdu už

citované).

V nadväznosti na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod nesprávneho právneho

posúdenia veci najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„... riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle

je nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1

Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd

nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ) alebo ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ( )

alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Sama

polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní

veci však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v v spojení

s “

V zmysle dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [písm. a)], ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [písm. b)] alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne [písm. c)].

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia.

Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj spôsob

vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúci v tom, že dovolateľ v súlade s § 432 ods. 2

uvedie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia, ústavný súd konštatuje,

že dovolanie sťažovateľa sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu (odôvodnenia)

javilo, okrem časti týkajúcej sa určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu, už prima facie

ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné podmienky pre preskúmanie jeho

prípustnosti a ktoré preto najvyšší súd ako súd dovolací môže odmietnuť bez toho, aby

došlo k jeho vecnému prejednaniu, teda bez uskutočnenia meritórneho dovolacieho

prieskumu [ ].

Na podklade dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno považovať za formalistické, keďže nedostatok vymedzenia

dovolacieho dôvodu ako základný predpoklad pre preskúmanie opodstatnenosti dovolacieho

dôvodu bránil najvyššiemu súdu v tom, aby sa dovolaním v časti námietok súvisiacich

so splnením hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie výpovedného dôvodu

podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe mohol vôbec zapodievať.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd podľa zistenia ústavného súdu postupoval

vo veci sťažovateľa v súlade s procesno-právnou úpravou regulujúcou dovolacie konania

a dovolanie odmietol v relevantnej časti pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu,

podľa názoru ústavného súdu rešpektoval medze vlastnej prieskumnej právomoci,

ktoré sú určené práve dovolacími dôvodmi, ktoré musí vymedziť dovolateľ. V súlade

s totiž dovolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov,

ktoré dovolateľ uvedie vo svojom dovolaní.

Námietkou sťažovateľa, podľa ktorej mu výpoveď bola daná v rozpore s dobrými

mravmi, sa najvyšší súd nezaoberal s odôvodnením, že podľa nemožno

v dovolaní uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení s prihliadnutím na dôvodovú správu

k konštatoval, že „tzv. novoty nie sú v zásade v dovolacom

konaní prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a režim

koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt. Podľa

je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a preto skutkovým

podkladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu môžu byť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré

strany uviedli v konaní pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom,

a to v takom rozsahu, ako sú uvedené v súdnom spise alebo v odôvodnení rozhodnutí súdov

nižších inštancií (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M, a kol. . Komentár. Praha :

C. H. Beck, 2016, s. 1413). V danom prípade z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca

v nej nenamietal rozpor výpovede s dobrými mravmi a túto skutočnosť nenamietal

ani v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. V podanom odvolaní namietal

iba skutočnosť, že žalovaná mu neposkytla dostatočný časový priestor na prijatie ponuky

voľného miesta v trvaní dvoch-troch dní, resp. na premyslenie a konečné rozhodnutie

v tak dôležitej veci, pričom takéto konanie žalovanej bolo podľa jeho názoru v rozpore

s dobrými mravmi.“.

Sťažovateľ v sťažnosti síce uviedol, že námietku rozporu výpovede s dobrými

mravmi vzniesol už v záverečnej reči v konaní pred okresným súdom, avšak nespochybňuje

konštatovanie najvyššieho súdu o tom, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

z 20. januára 2015 námietku rozporu s dobrými mravmi nenamietol, resp., že v rozpore

s dobrými mravmi bolo podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu iba to,

že žalovaná sťažovateľovi neposkytla dostatočný časový priestor na prijatie ponuky

voľného miesta. Navyše, sťažovateľ ani v konaní pred ústavným súdom nepredložil žiaden

dôkaz, ktorý by preukazoval opak, resp. ktorý by potvrdzoval jeho tvrdenie o tom, že rozpor

s dobrými mravmi sa „niesol celým konaním“.

Na podklade uvedeného ústavný súd konštatuje, že aplikácia

o neprípustnosti novôt v dovolacom konaní bola v okolnostiach prejednávanej veci

opodstatnená. Z uvedeného dôvodu ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľa

o nedostatočnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu s jeho námietkou, že „žalovaná mu dala

výpoveď v rozpore s dobrými mravmi“ ako neopodstatnenú.

Na podklade dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa v konaní

pred všeobecnými súdmi domáhal ochrany proti svojmu prepusteniu zo zamestnania

(podaním žaloby o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru), pričom

táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená.

Medzi základnými právami podľa ) a , ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

podľa ústavného súdu neexistuje priama príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala,

že po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd reálne mohol dospieť

k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Tento záver ústavný súd zakladá nielen

na skutočnosti, že napadnuté uznesenie dovolacieho súdu nielenže nezasiahlo do podstaty

garantovaného základného práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ale aj na skutočnosti, že samotná

existencia a najmä ústavná udržateľnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu

potvrdzujú, že garantovaná a zákonom konkretizovaná právna ochrana bola

sťažovateľovi reálne poskytnutá. V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu totiž

poskytnutie právnej ochrany v konaní pred všeobecnými súdmi neznamená právo na to,

aby všeobecné súdy o spore rozhodli v súlade právnymi názormi osoby, ktorá sa právnej

ochrany domáha. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného

práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m.

napr. , )

Na podklade uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2018