Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 6/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

Rakúsko, štátneho občana Rakúska, a , ,

zastúpených Advokátskou kanceláriou Ješíková, s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava, za ktorú

koná advokátka JUDr. Mirolava Ješíková, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2018 doručená sťažnosť ,

, Rakúsko, štátneho občana Rakúska (ďalej aj „sťažovateľ 1“), a ,

(ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018, ktorou

sťažovatelia žiadajú vydať tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základné

právo vlastniť a pokojne užívať majetok podľa a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 5. 2018 porušené.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 5. 2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovatelia

sú ako žalovaní účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa ako žalobca (ďalej aj

2

„žalobca“) domáha vydania nehnuteľností, a to parc. č. s výmerou 486 m, zastavaná

plocha a nádvorie (pôvodne aj stavby súp. č. postavenej na tejto parcele), ktoré sú

zapísané na , okres obec , katastrálne

2

územie , ako výlučné vlastníctvo sťažovateľa 1, a parc. č. s výmerou 457 m,

2

záhrada, parc. č. s výmerou 309 m, orná pôda, ktoré sú zapísané na

, okres , obec , katastrálne územie , ako

výlučné vlastníctvo sťažovateľa 2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“). vstúpil v priebehu konania do postavenia pôvodných žalobcov

a (ďalej aj „pôvodní žalobcovia“) a sťažovatelia

do postavenia jedného z pôvodných žalovaných – , ich otca.

3. Žalobca žalobu dôvodí tým, že tieto nehnuteľnosti boli pôvodne vo vlastníctve

jeho právnych predchodcov a , ktorý bol pekárom,

a že slúžili na prevádzku pekárne a bývanie rodiny. a

boli v roku 1952 z nehnuteľností v rámci „Akcie B“ násilne vysťahovaní do

(spočiatku bývali v hasičskej zbrojnici v jednej miestnosti bez okna, neskôr

desať rokov v jednoizbovom byte). V deň vysťahovania z nehnuteľností sa do nich

nasťahoval , ktorý počas dvoch rokov platil nájomné vo výške 50 Kčs mesačne.

V roku 1964 bola medzi s manželkou a Československým štátom uzatvorená

Miestnym národným výborom v zmluva, ktorou bolo k nehnuteľnostiam

zriadené trvalé osobné užívanie za odplatu vo výške 2 482 Kčs určenú odhadom odboru

výstavby národného výboru, a táto zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom

Bratislava-vidiek 17. decembra 1965.

4. Okresný súd rozsudkom č. k. -289 z 24. apríla 2001 žalobe vyhovel.

Konštatoval, že právni predchodcovia žalobcu stratili vlastníctvo k nehnuteľnostiam

v rozhodnom období (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 – § 1 ods. 1 zákona

č. ) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti („Akcia B“ bola prejavom

politickej perzekúcie – ), pôvodní žalobcovia boli

oprávnenými osobami ( ), otec sťažovateľov bol povinnou osobou

( ), pretože nehnuteľnosti nadobudol od Československého

štátu (za okolností uvedených v ) v rozpore s vtedy platnými

predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia [odplata vo výške 2 482 Kčs bola

určená v rozpore s vtedy účinným cenovým predpisom – § 11, § 15 vyhlášky Ministerstva

financií č. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách

pri vyvlastnení nehnuteľností (ďalej len „cenový predpis“) – pretože bola nepomerne

nižšia]. Okresný súd považoval za preukázané, že oprávnená osoba riadne vyzvala povinnú

osobu na vydanie veci v zákonom stanovenej lehote podľa

(podľa ktorého oprávnená osoba vyzve na vydanie veci povinnú osobu do šiestich mesiacov

odo dňa účinnosti zákona, inak jej nárok zanikne), k uzatvoreniu dohody o vydaní veci

nedošlo a oprávnená osoba si nárok včas uplatnila i na súde podľa § 5 ods. 4 zákona

č. (v lehote jedného roka odo dňa účinnosti zákona). V časti týkajúcej sa

vydania stavby súp. č. 244 okresný súd žalobu zamietol, pretože stavba v priebehu konania

zanikla v dôsledku jej zbúrania.

5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil procesnými pochybeniami

okresného súdu a nedostatočne zisteným skutkovým stavom, najmä pokiaľ ide o záver

o nepomere ceny, za ktorú nadobudol nehnuteľnosti právny predchodca sťažovateľov,

a ceny podľa cenového predpisu.

6. Okresný súd vo veci rozsudkom č. k. -446 zo 16. novembra 2006

znova žalobe vyhovel. V odôvodnení rozhodnutia najprv uviedol, že nehnuteľnosti boli

odňaté právnym predchodcom žalobcu štátom v roku 1964 listinou nazvanou „Zrušenie

prídelu pre nesplnenie prídelových podmienok“ (nesplácanie ceny domu predchodcami

žalobcu, ktorí sa o dom ani nestarali), ktorej predchádzalo uznesenie Rady Miestneho

národného výboru v , podľa ktorého týmto spôsobom bude vlastníctvo odňaté

preto, aby nehnuteľnosti mohol štát predať, resp. dať do užívania právnemu predchodcovi

sťažovateľov, ktorý o ne prejavil záujem. Podľa názoru okresného súdu odňatie

vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcu takýmto spôsobom bolo v rozpore

s vtedy účinným , ako aj s nariadenia Slovenskej národnej

rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho

majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení

neskorších predpisov. Išlo o akt nulitný a štát vlastníctvo na jeho základe nikdy

nenadobudol, v dôsledku čoho aj právny predchodca sťažovateľov nadobudol nehnuteľnosti

v rozpore s vtedy platnými predpismi, čo zakladá dôvod na ich vydanie podľa § 4 ods. 2

Okresný súd dodal, že Miestny národný výbor v konal

zámerne proti záujmom právnych predchodcov žalobcu a protiprávne zvýhodnil právneho

predchodcu sťažovateľov.

7. Krajský súd rozsudkom č. k. -559 z 2. decembra 2010 rozsudok

okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v prvom rade

bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či bol zo strany žalobcu dodržaný postup podľa § 5

ods. 2, 4 , t. j. či oprávnená osoba riadne a včas povinnú osobu

na vydanie veci vyzvala, pretože inak jej právo zaniklo. Okresný súd sa však touto otázkou

nezaoberal vôbec. Krajský súd zistil, že v spise je síce založený list právneho zástupcu

pôvodných žalobcov , advokáta, z 25. septembra 1991, ktorým

oznamuje otcovi sťažovateľov (t. j. povinnej osobe a pôvodnému žalovanému v 2. rade), že

pôvodní žalobcovia majú právo na vydanie veci, avšak k tomuto listu nie je pripojené

splnomocnenie a nie je ani zrejmé, či bol odoslaný a či a kedy bol adresátovi doručený.

Ďalej krajský súd zistil, že súčasťou spisu je síce aj výzva pôvodnej žalobkyne

otcovi sťažovateľov z 26. apríla 1991, ktorou ho vyzvala na vydanie

nehnuteľností, avšak z obálky pripojenej k tejto výzve vyplýva, že v adrese bola uvedená

iba ulica bez čísla domu, a z obálky je zrejmé aj to, že adresát zásielku prevziať odmietol

z dôvodu, že mu nepatrí. Zásielka bola zaslaná doporučene, ale nie do vlastných rúk a ako

z obálky vyplýva, adresát nebol poštovým doručovateľom ani poučený o následkoch

prípadného odmietnutia zásielky. Krajský súd preto uzavrel, že v konaní nebolo preukázané,

že povinná osoba bola oprávnenou osobou riadne a včas na vydanie nehnuteľností vyzvaná,

a preto nárok oprávnenej osoby zanikol uplynutím času. Krajský súd ďalej dodal, že nárok

žalobcu je navyše i nedôvodný, pretože nehnuteľnosti síce prešli na štát spôsobom podľa

, avšak povinnou osobou môže byť iba osoba, ktorá nadobudla

vec od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na základe protiprávneho

zvýhodnenia, avšak už nie dedičia takejto osoby. Navyše v konaní ani nebolo preukázané,

že otec sťažovateľov nadobudol vec od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo

na základe protiprávneho zvýhodnenia. Tu nie je rozhodujúce, či v rozpore s vtedy platnými

predpismi nadobudol vec štát od oprávnenej osoby, ale to, či takto nadobudol vec od štátu

jej neskorší vlastník. Navyše otec sťažovateľov nadobudol právo osobného užívania

nehnuteľností zmluvou, ktorá bola riadne registrovaná Štátnym notárstvom Bratislava-

vidiek. Podľa názoru krajského súdu žalobca v konaní nepreukázal ani to, že dohodnutá

cena bola v rozpore s cenovým predpisom.

8. O dovolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. , zo 14. novembra 2012 tak, že rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší

súd uviedol, že z vyjadrenia otca sťažovateľov k žalobe vyplýva, že listom právneho

zástupcu z 25. septembra 1991 bol na vydanie nehnuteľností vyzvaný, preto záver krajského

súdu o tom, že nie je zrejmé, či a kedy bola výzva doručená, je nesprávny. Pokiaľ krajský

súd dôvodil tým, že k tejto výzve nebolo pripojené splnomocnenie, táto skutočnosť nie je

významná, pretože rozhodujúca je objektívna existencia splnomocnenia, a nie jeho

predloženie druhej strane. Krajský súd preto pochybil, ak z tejto okolnosti vyvodil

neúčinnosť výzvy. Navyše do úvahy je potrebné vziať aj to, že otázka včasnosti výzvy

v konaní nebola sporná po dobu takmer dvadsiatich rokov od jeho začatia a oprávnené

osoby vyvinuli značné úsilie o reštitúciu svojho majetku, keď výzvy na vydanie veci

adresovali napríklad aj Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku

Slovenskej republiky či Miestnemu národnému výboru v . Ďalej najvyšší súd

uviedol, že síce dedič povinnej osoby skutočne nemôže byť povinnou osobou, avšak to platí

len pokiaľ by nárok na vydanie veci smeroval proti fyzickej osobe, ktorá predmet

reštitučného nároku zdedila ešte pred uplatnením nároku na vydanie veci v súdnom konaní.

V tomto prípade však bola vyzvaná na vydanie veci ešte pôvodná povinná osoba a proti nej

bola podaná i žaloba (otec sťažovateľov zomrel až v priebehu súdneho konania). Smrťou

povinnej osoby prechádza povinnosť vec vydať na jej dedičov (R 50/2008). Napokon

najvyšší súd uviedol i to, že nerešpektovanie vtedy platných predpisov sa mohlo prejaviť

v nadobúdacom akte, ako aj v postupe štátnych orgánov, ktorý prevodu predchádzal a ktorý

vedome sledoval cieľ vytvoriť také predpoklady, aby následný prevod aspoň formálne

zodpovedal ustanoveniam platného práva. Porušenie predpisov nemuselo mať podobu

zjavného nerešpektovania pozitívneho práva, mohlo ísť aj o skrytú formu, teda obchádzanie

platných predpisov pre účely dosiahnutia výsledku, ktorý by pri dôslednom rešpektovaní

právnych predpisov nebolo možné docieliť. Pokiaľ ide o záver krajského súdu

o primeranosti ceny, ten sa opieral iba o správnosť odhadu ceny pracovníkom národného

výboru bez toho, aby boli zohľadnené ďalšie okolnosti a dôkazy, najmä samotný priebeh

„odňatia“ prídelu a uzatvorenie zmluvy s predchodcom sťažovateľov. Najvyšší súd preto

označil záver krajského súdu o tom, že otec sťažovateľov nenadobudol vec od štátu

v rozpore s vtedy platnými predpismi, resp. na základe protiprávneho zvýhodnenia,

„prinajmenej za predčasný“.

9. Krajský súd rozsudkom č. k. -686 z 29. júna 2016 znova zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol. Ako z odôvodnenia jeho rozhodnutia

vyplýva, podmienku včasného doručenia výzvy povinnej osobe nepovažoval za splnenú.

Znova poukázal na neúplnosť adresy, odmietnutie prevzatia zásielky otcom sťažovateľov

a jeho nepoučenie poštovým doručovateľom o následkoch odmietnutia prevzatia zásielky,

ako aj na chýbajúce splnomocnenie pri výzve právneho zástupcu pôvodných žalobcov. Toto

splnomocnenie muselo byť udelené písomne, avšak súdu takéto splnomocnenie predložené

nebolo. Výzva je za týchto okolností v zmysle ,

neplatná. Vo vzťahu k výzve pôvodnej žalobkyne žalobca neuniesol

v konaní dôkazné bremeno o jej doručení otcovi sťažovateľov, resp. o tom, že sa dostala

do jeho dispozičnej sféry včas. Pokiaľ ide o výzvy zasielané pôvodnou žalobkyňou

iným inštitúciám (Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku

Slovenskej republiky a Miestnemu národnému výboru v ), doručenie takejto

výzvy inej osobe než osobe povinnej je bez právneho významu, navyše výzva Ministerstvu

pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky neobsahuje špecifikáciu

nehnuteľností. Krajský súd nepovažoval za významné, že touto otázkou sa takmer dvadsať

rokov v priebehu konania súd nezaoberal a doručenie výzvy nespochybnili ani sťažovatelia,

pretože touto otázkou je súd povinný sa zaoberať aj bez námietky, keďže ide o zákonom

stanovenú principiálnu podmienku, pri nesplnení ktorej nárok na vydanie veci zo zákona

zanikol uplynutím lehoty (1. októbrom 1991). Pretože nebolo preukázané splnenie

podmienky v , krajský súd už vecne, skutkovo a právne

neposudzoval ostatné podmienky na vydanie nehnuteľností.

10. Proti rozsudku krajského súdu (a naň nadväzujúcim uzneseniam o náhrade trov

konania) podal žalobca dovolanie. Uviedol, že tento rozsudok je nezákonný, spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, a zdôraznil, že krajský súd nerešpektoval právny

názor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. ,

zo 14. novembra 2012, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok krajského súdu.

Vo vzťahu k záveru krajského súdu o nepreukázaní splnenia podmienky uvedenej v § 5

ods. 2 poukázal na to, že je právne bezvýznamné, či písomná výzva

pôvodných žalobcov bola doručená povinnému v zákonnej lehote, alebo sa povinný o tejto

výzve dozvedel sprostredkovane od Miestneho úradu v alebo od iného subjektu.

V uvedenej súvislosti zdôraznil, že právne relevantné je len to, či jeho právne predchodkyne

skutočne písomne vyzvali otca sťažovateľov na vydanie predmetných nehnuteľností a či sa

táto ich výzva dostala do sféry povinnej osoby v šesťmesačnej prekluzívnej lehote. Tento

záver vyplýva z a Akékoľvek spochybňovanie písomnej

výzvy pôvodných žalobcov na vydanie nehnuteľností z 26. apríla 1991 nie je v súlade

s právom a ani s už vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu.

11. Najvyšší súd uznesením sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018 rozsudok

krajského súdu č. k. -686 z 29. júna 2016 (a naň nadväzujúce uznesenia

o náhrade trov konania) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie

žalobcu považoval za prípustné i dôvodné a zotrval na svojich záveroch vyslovených už prv

v uznesení sp. zn. , zo 14. novembra 2012, ktoré krajsky súd –

podľa názoru najvyššieho súdu – dostatočne nezohľadnil.

12. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018 bolo

doručené sťažovateľom 12. septembra 2018.

13. Sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018

odôvodnili tým, že najvyšší súd meritórne prejednal dovolanie žalobcu napriek tomu, že

nebolo prípustné, rozhodol tak svojvoľne a zasiahol do princípu právnej istoty

a predvídateľnosti práva. Najvyšší súd prípustnosť dovolania založil na zistení, že krajský

súd sa odchýlil pri vyriešení právnej otázky, od ktorej jeho rozhodnutie záviselo,

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v tomto prípade od uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , zo 14. novembra 2012 [§ 421 ods. 1

písm. a) (ďalej aj „“)], a dôvodnosť dovolania na závere,

že rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Avšak

otázka, či bola výzva oprávnenou osobou riadne a včas doručená povinnej osobe je otázkou

skutkovou. Krajský súd založil svoj záver o nedoručení výzvy povinnej osobe

na skutkových záveroch (najmä neúplná adresa povinnej osoby, nepreukázanie času

doručenia výzvy advokáta) a na ich základe prijal právny záver o nesplnení podmienky

v Najvyšší súd v oboch svojich rozhodnutiach vytýkal

krajskému súdu nesprávne skutkové zistenia, resp. nesprávne vyhodnotenie vykonaných

dôkazov. Rovnako odôvodnil podané dovolanie aj žalobca. Najvyšší súd nemal preto

právomoc vecne preskúmať rozhodnutie krajského súdu. Ďalej sťažovatelia argumentovali

tým, že najvyšší súd rozhodol svojvoľne, pretože krajský súd sa vo svojom rozhodnutí

vysporiadal so všetkými vadami vytýkanými v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu

a nepostupoval v rozpore s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom. Napokon

sťažovatelia argumentovali tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné i preto, že

nespravodlivo prenáša dôkazné bremeno na sťažovateľov, čo zásadne porušuje procesné

pravidlá. Niet dôvodu trestať sťažovateľov za to, že konanie trvá tak dlho a v súčasnosti je

preukazovanie doručenia výzvy komplikované. Sťažovatelia nenesú žiadnu vinu na tom, že

súdy v konaní včas neskúmali doručenie výzvy, hoci tak boli povinné urobiť aj bez

námietky sťažovateľov o jej včasnom nedoručení. V konečnom dôsledku tak najvyšší súd

neprimerane zvýhodnil žalobcu. Hoci v reštitučných veciach by sa mali súdy vyvarovať

necitlivého a formalistického výkladu reštitučných predpisov, neznamená to úplnú

rezignáciu na skúmanie splnenia podmienok na vydanie veci stanovených zákonom.

Tvrdenie o porušení základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 sťažovatelia odôvodnili tým, že najvyšší súd ich

v konečnom dôsledku vylúčil z práva domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva

v súdnom konaní a zasiahol do ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tým, že zrušil

právoplatné rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí žaloby. Sťažovatelia zároveň požiadali

o vydanie dočasného opatrenia, ktorým ústavný súd pozastaví vykonateľnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

16. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

18. Sťažovatelia namietali porušenie týchto ustanovení a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

19. Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018, tvrdiac, že najvyšší súd

svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci a hodnotení obsahu

rozhodnutia krajského súdu, v dôsledku čoho sú jeho závery založené na ústavne

nekonformnej interpretácii právnej úpravy dopadajúcej na právny vzťah sťažovateľov. Ako

zo sťažnosti vyplýva, sťažovatelia spochybňujú posúdenie dovolania žalobcu najvyšším

súdom ako procesne prípustného a polemizujú s právnymi závermi jeho rozhodnutia.

20. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018 najprv

„skúmal, či sú splnené... predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že

dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné a aj dôvodné.“. Uviedol, že žalobca

odôvodnil prípustnosť dovolania tým, že „odvolací súd sa pri riešení otázky splnenia

podmienky uvedenej v , od ktorej vyriešenia záviselo jeho

rozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1

písm. a/ ).“. Najvyšší súd ďalej odcitoval , , a zhrnul ustálenú

súdnu prax ich výkladu: „Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je

možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených

predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné

správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435

), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady

prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. O tom, či je daná prípustnosť

dovolania podľa rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov

uvedených dovolateľom v dovolaní. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania

z ustanovenia , má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (

) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho,

či a ako dovolateľ v dovolaní argumentačne zdôvodnil, že rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia ním vymedzenej právnej otázky.“

21. Najvyšší súd pri posúdení prípustnosti dovolania žalobcu uviedol: „V súvislosti

s odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu poukázal dovolateľ

v dovolaní na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ,

zo 14. novembra 2012, ktorým bol v tejto veci zrušený v poradí prvý rozsudok odvolacieho

súdu, a to pre nesprávne právne posúdenie veci, okrem iného aj v otázke včasnosti

a účinnosti uplatnenia nároku. Najvyšší súd v tomto uznesení označil právny záver

odvolacieho súdu o zániku nároku pre jeho neuplatnenie do šiestich mesiacov od účinnosti

za nenáležitý a odporujúci obsahu spisu. Tým, že odvolací súd

v dovolaním napadnutom rozsudku sp. zn. zo dňa 29. júna 2016 opätovne

vyslovil záver, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienky uvedenej v § 5 ods. 2 zák.

č. , odklonil sa, resp. nerešpektoval riešenie tejto otázky dovolacím súdom

v jeho skoršom uznesení, a to bez toho, aby pre tento postup boli vážne dôvody. Pokiaľ

predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle je odklon

odvolacieho súdu pri riešení určitej právnej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, potom tým viac z povahy veci je tento predpoklad prípustnosti dovolania

daný vtedy, ak sa odvolací súd pri riešení vyššie vymedzenej právnej otázky odklonil, resp.

ak nerešpektoval skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu vydané v tejto veci.“

22. Pokiaľ ide o naplnenie dovolacieho dôvodu, t. j. nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom, najvyšší súd v uznesení sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018

uviedol, že «po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom v otázke riadneho a včasného vyzvania povinnej osoby na vydanie veci

oprávnenou osobou v zmysle , nie je správne. Právny záver

odvolacieho súdu, podľa ktorého nebolo preukázané, že výzvy oprávnených osôb z 26. 4.

1991 a z 25. 9. 1991 sa dostali do dispozičnej sféry povinnej osoby v 6-mesačnej

prekluzívnej lehote od nadobudnutia účinnosti , t. j. do 1. 10. 1991,

nezodpovedal zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd pri nezmenenom skutkovom stave

rozhodol v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tejto veci už v jeho

skoršom rozhodnutí, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „z doterajšieho priebehu konania

zachyteného v spise vyplýva, že otázka včasnosti a účinnosti urobenia výzvy nebola v konaní

po dobu takmer 20 rokov sporná. Záver súdu o tom, že nárok zanikol pre jeho neuplatnenie

do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného zákona je neopodstatnený, prijatý bez

náležitého dokazovania a je aj v rozpore s obsahom spisu. Pokiaľ odvolací súd poprel

účinnosť výzvy zo dňa 26. 4. 1991 urobenej advokátom z dôvodu, že k výzve nie je pripojené

plnomocenstvo preukazujúce, že advokát bol oprávnený na urobenie uvedeného úkonu

v zastúpení oprávnených osôb, dovolací súd poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia

nemožno vyvodiť ako podmienku platnosti plnej moci jej

preukázanie tretej osobe; rozhodujúca je objektívna existencia plnej moci a nie jej

predloženie druhej strane. Stačí ak z prejavu vôle splnomocnenca je zrejmé, že právny úkon

robí v mene splnomocniteľa na základe plnej moci. Nie je preto na vadu právneho úkonu,

ak súčasne s týmto úkonom splnomocnenec nepredloží plnú moc, rozhodujúce je iba to, či

v čase urobenia úkonu splnomocnenca plná moc existovala.“».

23. Najvyšší súd potom uzavrel, že „nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom v otázke splnenia podmienky vyplývajúcej z bolo

dôsledkom nielen nesprávnej aplikácie tohto ustanovenia na zistený skutkový stav (súčasťou

ktorého bolo aj rozhodujúce skutkové zistenie vyplývajúce z písomného vyjadrenia

pôvodného žalovaného k žalobe zo dňa 1. 11. 1991 - č. 1. 19, v ktorom výslovne

uviedol, že listom právneho zástupcu pôvodných žalobkýň z 25. 9. 1991 bol vyzvaný

k vydaniu nehnuteľností s poukazom na v spojení s zákona

č. ), ale aj nesprávneho riešenia otázky dôkazného bremena žalobcu preukázať

bez akýchkoľvek pochybností splnenie tejto podmienky za situácie, ak k jej spochybneniu

došlo zo strany žalovaných až po takmer dvadsiatich rokoch sporu. Vzhľadom na okolnosti

danej veci, zistené skutočnosti i charakter uplatňovaného nároku (reštitučný nárok) by

odporovalo zásadám spravodlivého súdneho konania, aby voči žalobcovi bola vyvodzovaná

povinnosť dôkazného bremena preukazovať bez akýchkoľvek pochybností urobenie

písomnej výzvy právnych predchodkýň žalobcu ako oprávnených voči právnemu

predchodcovi žalovaných ako povinnému v lehote šiestich mesiacov od účinnosti zákona č.

, ak splnenie tejto podmienky nebolo spochybnené pôvodným žalovaným a ani

žalovanými v ich odvolaní zo 14. 8. 2001 proti v poradí prvému žalobe vyhovujúcemu

rozsudku okresného súdu č. k. -289 z 24. 4. 2001, a nebolo spochybnené ani

samotným odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení z 23. júna 2005 sp. zn. 13Co

147/02. Naopak podľa názoru dovolacieho súdu je spravodlivé, aby nepriaznivé dôsledky z

neskorého spochybnenia tejto podmienky, spočívajúce v neprihliadaní na jej spochybnenie,

znášali žalovaní. Z obsahu spisuje je totiž zrejmé, že žalovaní začali spochybňovať riadne a

včasné doručenie výzvy povinnému až po takmer 20-tich rokoch od začatia

konania, v ktorom je žalobca procesným právnym nástupcom pôvodných už nežijúcich

žalobkýň. Tieto okolnosti umožňujú predpokladať praktickú nemožnosť žalobcu vyhľadať a

predložiť ďalšie dôkazy na preukázanie skutočnosti, ktorú po dlhú dobu nikto

nespochybňoval. Navyše odvolacím súdom zvolený výklad ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č.

a spôsob jeho aplikácie na zistený skutkový stav (keď ako už bolo uvedené, zo

skutočností zistených v priebehu konania je dostatočne preukázané, že právne

predchodkyne žalobcu vyzývali na vydanie veci v zmysle § 5 ods. 2 zák. č.

a že ich výzvy - prinajmenšom sprostredkovane - sa dostali do jeho dispozičnej

sféry), je prejavom výraznej nerovnováhy výkladu tohto reštitučného zákona v neprospech v

ňom definovaných oprávnených osôb (viď nález ÚS SR sp. zn. 150/09 zo dňa 30. apríla

2009) a zároveň je v rozpore s účelom a cieľom tohto zákona. Splnenie podmienky

vyplývajúcej z preto treba považovať pre účely ďalšieho

konania v tejto veci za preukázané.“. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu, ako aj

naň nadväzujúce uznesenia o náhrade trov konania „podľa ust. zrušil a

podľa ust. vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby

viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s, p.) opätovne vo veci rozhodol“.

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

26. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

27. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov smeruje proti zrušujúcemu

rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd sa

zaoberal najprv posúdením otázky, či táto povaha sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia

nebráni prijatiu ich sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.

29. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala

preskúmavanie rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom konaní

rozsudky odvolacích súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie dovolacieho súdu nie

je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať

sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti

konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho

po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, je namieste na tomto názore zotrvať, avšak

v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho

konania nie bezvýhradne.

30. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich

rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného

charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu, by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom

konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho

názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Ochrana poskytovaná

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavným súdom by

nebola účinnou, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných

práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím

akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom

vadou spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania

(m. m. ).

31. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.

, , ) si pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľov v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený

dovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie

vo veci sťažovateľov záväzné požiadavky vedúce k porušeniu ich označených práv, ktoré

by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli

odstrániteľné.

32. Vychádzajúc z týchto úvah, posudzoval ústavný súd uznesenie sp. zn.

, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti

jeho odôvodnenia, pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej

právoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie

dovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu

prvého či druhého stupňa na ďalšie konanie, musí jednak dosahovať takú kvalitu

odôvodnenia, aká preň vyplýva z , ako aj z dohovoru,

a jednak jeho výrok musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného,

ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto

požiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí

všeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to, či

postup dovolacieho súdu má pre sťažovateľov v budúcnosti z hľadiska prípadného

neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.

33. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho

odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd jasne

a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalobcu za prípustné,

a objasnil i dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu.

34. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľov nejde o prípad

vyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by boli porušené

ústavno-procesné princípy rozhodovania. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí

zaoberal (iba) otázkou splnenia podmienky včasného uplatnenia práva na vydanie veci

pôvodnými žalobcami v zmysle , pričom túto otázku

vyriešil aj podľa názoru ústavného súdu spôsobom, ktorý nie je poznačený porušením

ústavno-procesných práv. Ústavný súd preto dospel k záveru, že už povaha sťažovateľmi

napadnutého rozhodnutia v zásade bráni prijatiu ich sťažnosti ústavným súdom na ďalšie

konanie.

35. Pokiaľ sťažovatelia argumentovali tým, že najvyšší súd prekročil svoju

právomoc, ak posúdil dovolanie žalobcu ako prípustné, hoci takým podľa názoru

sťažovateľov s poukazom na nebolo, tejto argumentácii prisvedčiť

nemožno.

36. Podľa sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je

povinný rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto

hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového

rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona

().

37. Jedným zo základných princípov civilného procesu bol a aj naďalej je princíp

viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu. Ak dôjde k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom

je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný [§ 243d ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Obdobná je úprava v ,

v zmysle ktorej ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho

súdu ( ).

38. Dôvodom existencie princípu viazanosti právnym názorom dovolacieho

(obdobne aj odvolacieho) súdu je potreba, aby bolo zabezpečené, že právne závery

dovolacieho (odvolacieho) súdu budú rešpektované a nové rozhodnutie odvolacieho

(prvostupňového) súdu ich neopomenie. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom

súdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou, a nie prekážkou (Ústavný súd Českej

republiky, sp. zn. ).

39. Ustanovenie , ako aj obsahuje základný princíp,

na ktorom je vybudovaný systém mimoriadnych (obdobne aj riadnych) opravných

prostriedkov v civilnom práve. Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná

hierarchicky, každý stupeň súdnictva plní jemu zákonom určenú úlohu. Aj organizácia

súdnictva musí garantovať naplnenie základného práva strany civilného konania na súdnu

ochranu. Aby sa tak mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným.

Úlohou dovolacieho (odvolacieho) súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí, v niektorých prípadoch vyžaduje princíp spravodlivého súdneho

konania rozhodnutie odvolacieho súdu (súdu prvého stupňa) i zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Zmyslom týchto ustanovení je zabrániť tomu, aby sa nižší súd dopustil

znova po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia za rovnako zisteného skutkového stavu veci

rovnakých pochybení; toto ustanovenie však nebráni nižšiemu súdu v prípade, ak vyjdú

najavo nové skutočnosti, rozhodnúť i znova rovnako. Bez existencie povinnosti odvolacieho

(prvostupňového) súdu rešpektovať právny názor dovolacieho (odvolacieho) súdu

vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa však narušil účel dovolacieho (odvolacieho)

konania.

40. Obsah pojmu „právny názor“ dovolacieho (odvolacieho) súdu (rovnako v zmysle

, ako aj ) bol definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že nižší

súd je viazaný právnym názorom vyššieho súdu jednak pri posudzovaní otázok hmotného

práva (aká právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná) a jednak aj pri aplikácii

procesných predpisov (v čom spočívali vady v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z akého dôvodu je potom rozhodnutie

nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje). Pre súd nižšieho stupňa je záväzný i právny

názor spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke ďalej postupovať vrátane toho, aké

dôkazy má vykonať.

41. K zmene týchto princípov nedošlo ani nadobudnutím účinnosti Civilného

sporového poriadku, ktorý nanovo upravil podmienky prípustnosti dovolania a medzi nimi

už výslovne za prípustné neoznačil dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci ( ).

42. Ústavný súd (v zhode so záverom najvyššieho súdu) je presvedčený, že krajský

súd sa v rozsudku sp. zn. z 29. júna 2016 dôsledne nepridŕžal právneho

názoru vysloveného najvyšším súdom v uznesení sp. zn. ,

zo 14. novembra 2012. Pokiaľ potom najvyšší súd v uznesení sp. zn. , 95, 96/2017

z 30. mája 2018 považoval dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 29. júna 2016 za prípustné podľa , pretože odvolací súd sa

pri riešení otázky splnenia podmienky podľa , od ktorej

vyriešenia záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, zo 14. novembra 2012, nemožno rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. , 95, 96/2017 z 30. mája 2018 považovať za také, ktoré by poprelo

zmysel a účel právnej úpravy prípustnosti dovolania. Aj samotný najvyšší vo svojom

rozhodnutí zdôraznil, že ak „predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1

písm. a/ je odklon odvolacieho súdu pri riešení určitej právnej otázky od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom tým viac z povahy veci je tento predpoklad

prípustnosti dovolania daný vtedy, ak sa odvolací súd pri riešení vyššie vymedzenej právnej

otázky odklonil, resp. ak nerešpektoval skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu vydané v tejto

veci.“.

43. Pokiaľ sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd na nich preniesol dôkazné bremeno

o preukazovaní nedoručenia výzvy na vydanie veci, tento ich názor nemá oporu v obsahu

odôvodnenia najvyššieho súdu. Ten vo svojom rozhodnutí s poukazom na konkrétne

okolnosti veci iba konštatuje, že považuje za spravodlivé, aby nepriaznivé následky

z neskorého spochybnenia včasného doručenia výzvy znášali sťažovatelia. Je i názorom

ústavného súdu, že takýto prístup zodpovedá zmyslu a účelu

Najvyšší súd nepreniesol dôkazné bremeno o nedoručení výzvy na sťažovateľov, vychádzal

však z toho, že požadovať od žalobcu preukazovať bez akýchkoľvek pochybností urobenie

písomnej výzvy jeho právnych predchodkýň ako oprávnených proti právnemu predchodcovi

žalovaných ako povinnému by nezodpovedalo zmyslu a účelu aplikovaného ustanovenia

a charakteru nároku v kontexte okolností danej veci, a to najmä vtedy, keď jej riadne

doručenie nebolo spochybnené pôvodným žalovaným ani žalovanými v ich odvolaní proti

v poradí prvému rozsudku okresného súdu č. k. -289 z 24. apríla 2001 a ani

odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. .

44. Hoci tak, ako uvádzajú sťažovatelia, ani požiadavka citlivého prístupu

bez zbytočne formalistického výkladu reštitučných predpisov neznamená úplnú rezignáciu

na skúmanie splnenia podmienok na vydanie veci stanovených zákonom, tieto podmienky je

potrebné vykladať v súlade s účelom a zmyslom reštitučného zákonodarstva. Pritom

prílišným formalizmom treba rozumieť nadmerné pridŕžanie sa textu právnej normy

bez zohľadnenia súvislostí, za ktorých vznikla, či cieľa, ktorý jej tvorcovia sledovali.

Ako z preambuly vyplýva, tento zákon bol prijatý v snahe zmierniť

následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až

1989, a s vedomím, že tieto krivdy nemožno nikdy úplne napraviť.

45. je súčasťou skupiny reštitučných zákonov, ktoré sú

špecifickou oblasťou právnych noriem, ktorých účelom je zmiernenie krívd spáchaných

v období demokratickej neslobody, v období porušovania ľudských práv a slobôd vrátane

práva vlastniť majetok. Účelom týchto zákonov je náprava krívd spáchaných v minulosti

samotnou štátnou mocou, preto orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii týchto predpisov

povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť

aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu ich účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy

interpretovali tieto predpisy vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu

snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku

došlo. Práve otázka reštitučných nárokov je mimoriadne citlivá a je potrebné v súdnych

sporoch pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k ďalšej krivde. Ústavný súd

opakovane zdôrazňuje, že reštitučné zákony boli prijaté s cieľom krivdy minulé zmierniť

v čo možno najväčšej miere, čo sú povinné všeobecné súdy rešpektovať pri ich aplikácii

zavrhnutím formalistického výkladu ().

46. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu

práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. ústavný súd uviedol,

že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať

prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho

textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v

takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V ďalšom náleze sp. zn. I. ÚS

243/07 ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy

jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť

s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto

prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne

legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie

vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu

predložia.

47. Ústavný súd sa nemá dôvod ani v tejto veci odchýliť od viac ráz vysloveného

názoru, podľa ktorého sú všeobecné súdy povinné zohľadňovať špecifické okolnosti

a individuálne súvislosti každej rozhodovanej veci tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé

riešenie sporu, teda nepostupovať tak, aby úzkostlivé lipnutie na doslovnom znení zákona

v prospech jednej procesnej strany spôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej

strane. V tomto prípade je namieste urobiť záver o potrebe upustenia od prílišného

formalizmu pri posudzovaní preukazovania doručenia výzvy oprávnenou osobou osobe

povinnej podľa tak, ako to zohľadnil aj najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí.

48. Ústavný súd nepovažoval preto záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „treba

považovať splnenie podmienky vyplývajúcej z pre účely

ďalšieho konania v tejto veci za preukázané“, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Civilného

sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní. S ohľadom na uvedené

nejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne preskúmať

rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy.

49. Pretože ústavný súd nepovažuje právne názory najvyššieho súdu, ktorými

odôvodnil napadnuté uznesenie, za také, ktoré by popierali účel a zmysel aplikovaných

ustanovení, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivý proces (

a čl. 6 dohovoru) a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov,

a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

50. Pokiaľ sťažovatelia ďalej namietali, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

došlo k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, dôvodili tým, že porušenie týchto práv

vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd

považoval sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie a

ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu

samotných sťažovateľov podľa ich sťažnosť i v tejto časti

z rovnakého dôvodu.

51. Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo už bez významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti

uznesenia najvyššieho súdu.

52. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019