Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 6/2019
PDF · 409.17 KB
No categories available
II. ÚS 6/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
Rakúsko, štátneho občana Rakúska, a , ,
zastúpených Advokátskou kanceláriou Ješíková, s. r. o., Štefánikova 15, Bratislava, za ktorú
koná advokátka JUDr. Mirolava Ješíková, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2018 doručená sťažnosť ,
, Rakúsko, štátneho občana Rakúska (ďalej aj „sťažovateľ 1“), a ,
(ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018, ktorou
sťažovatelia žiadajú vydať tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základné
právo vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 96/2017 zo dňa 30. 5. 2018 porušené.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 96/2017 zo dňa
30. 5. 2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovatelia
sú ako žalovaní účastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 150/1991, v ktorom sa ako žalobca (ďalej aj
2
„žalobca“) domáha vydania nehnuteľností, a to parc. č. s výmerou 486 m, zastavaná
plocha a nádvorie (pôvodne aj stavby súp. č. postavenej na tejto parcele), ktoré sú
zapísané na , okres obec , katastrálne
2
územie , ako výlučné vlastníctvo sťažovateľa 1, a parc. č. s výmerou 457 m,
2
záhrada, parc. č. s výmerou 309 m, orná pôda, ktoré sú zapísané na
, okres , obec , katastrálne územie , ako
výlučné vlastníctvo sťažovateľa 2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), podľa zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991
Zb.“). vstúpil v priebehu konania do postavenia pôvodných žalobcov
a (ďalej aj „pôvodní žalobcovia“) a sťažovatelia
do postavenia jedného z pôvodných žalovaných – , ich otca.
3. Žalobca žalobu dôvodí tým, že tieto nehnuteľnosti boli pôvodne vo vlastníctve
jeho právnych predchodcov a , ktorý bol pekárom,
a že slúžili na prevádzku pekárne a bývanie rodiny. a
boli v roku 1952 z nehnuteľností v rámci „Akcie B“ násilne vysťahovaní do
(spočiatku bývali v hasičskej zbrojnici v jednej miestnosti bez okna, neskôr
desať rokov v jednoizbovom byte). V deň vysťahovania z nehnuteľností sa do nich
nasťahoval , ktorý počas dvoch rokov platil nájomné vo výške 50 Kčs mesačne.
V roku 1964 bola medzi s manželkou a Československým štátom uzatvorená
Miestnym národným výborom v zmluva, ktorou bolo k nehnuteľnostiam
zriadené trvalé osobné užívanie za odplatu vo výške 2 482 Kčs určenú odhadom odboru
výstavby národného výboru, a táto zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom
Bratislava-vidiek 17. decembra 1965.
4. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 150/1991-289 z 24. apríla 2001 žalobe vyhovel.
Konštatoval, že právni predchodcovia žalobcu stratili vlastníctvo k nehnuteľnostiam
v rozhodnom období (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 – § 1 ods. 1 zákona
č. 87/1991 Zb.) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti („Akcia B“ bola prejavom
politickej perzekúcie – § 2 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.), pôvodní žalobcovia boli
oprávnenými osobami (§ 3 zákona č. 87/1991 Zb.), otec sťažovateľov bol povinnou osobou
(§ 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.), pretože nehnuteľnosti nadobudol od Československého
štátu (za okolností uvedených v § 6 zákona č. 87/1991 Zb.) v rozpore s vtedy platnými
predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia [odplata vo výške 2 482 Kčs bola
určená v rozpore s vtedy účinným cenovým predpisom – § 11, § 15 vyhlášky Ministerstva
financií č. 73/1964 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách
pri vyvlastnení nehnuteľností (ďalej len „cenový predpis“) – pretože bola nepomerne
nižšia]. Okresný súd považoval za preukázané, že oprávnená osoba riadne vyzvala povinnú
osobu na vydanie veci v zákonom stanovenej lehote podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.
(podľa ktorého oprávnená osoba vyzve na vydanie veci povinnú osobu do šiestich mesiacov
odo dňa účinnosti zákona, inak jej nárok zanikne), k uzatvoreniu dohody o vydaní veci
nedošlo a oprávnená osoba si nárok včas uplatnila i na súde podľa § 5 ods. 4 zákona
č. 87/1991 Zb. (v lehote jedného roka odo dňa účinnosti zákona). V časti týkajúcej sa
vydania stavby súp. č. 244 okresný súd žalobu zamietol, pretože stavba v priebehu konania
zanikla v dôsledku jej zbúrania.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil procesnými pochybeniami
okresného súdu a nedostatočne zisteným skutkovým stavom, najmä pokiaľ ide o záver
o nepomere ceny, za ktorú nadobudol nehnuteľnosti právny predchodca sťažovateľov,
a ceny podľa cenového predpisu.
6. Okresný súd vo veci rozsudkom č. k. 11 C 150/1991-446 zo 16. novembra 2006
znova žalobe vyhovel. V odôvodnení rozhodnutia najprv uviedol, že nehnuteľnosti boli
odňaté právnym predchodcom žalobcu štátom v roku 1964 listinou nazvanou „Zrušenie
prídelu pre nesplnenie prídelových podmienok“ (nesplácanie ceny domu predchodcami
žalobcu, ktorí sa o dom ani nestarali), ktorej predchádzalo uznesenie Rady Miestneho
národného výboru v , podľa ktorého týmto spôsobom bude vlastníctvo odňaté
preto, aby nehnuteľnosti mohol štát predať, resp. dať do užívania právnemu predchodcovi
sťažovateľov, ktorý o ne prejavil záujem. Podľa názoru okresného súdu odňatie
vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcu takýmto spôsobom bolo v rozpore
s vtedy účinným Občianskym zákonníkom, ako aj s § 23 nariadenia Slovenskej národnej
rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení
neskorších predpisov. Išlo o akt nulitný a štát vlastníctvo na jeho základe nikdy
nenadobudol, v dôsledku čoho aj právny predchodca sťažovateľov nadobudol nehnuteľnosti
v rozpore s vtedy platnými predpismi, čo zakladá dôvod na ich vydanie podľa § 4 ods. 2
zákona č. 87/1991 Zb. Okresný súd dodal, že Miestny národný výbor v konal
zámerne proti záujmom právnych predchodcov žalobcu a protiprávne zvýhodnil právneho
predchodcu sťažovateľov.
7. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 10/2007-559 z 2. decembra 2010 rozsudok
okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v prvom rade
bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či bol zo strany žalobcu dodržaný postup podľa § 5
ods. 2, 4 zákona č. 87/1991 Zb., t. j. či oprávnená osoba riadne a včas povinnú osobu
na vydanie veci vyzvala, pretože inak jej právo zaniklo. Okresný súd sa však touto otázkou
nezaoberal vôbec. Krajský súd zistil, že v spise je síce založený list právneho zástupcu
pôvodných žalobcov , advokáta, z 25. septembra 1991, ktorým
oznamuje otcovi sťažovateľov (t. j. povinnej osobe a pôvodnému žalovanému v 2. rade), že
pôvodní žalobcovia majú právo na vydanie veci, avšak k tomuto listu nie je pripojené
splnomocnenie a nie je ani zrejmé, či bol odoslaný a či a kedy bol adresátovi doručený.
Ďalej krajský súd zistil, že súčasťou spisu je síce aj výzva pôvodnej žalobkyne
otcovi sťažovateľov z 26. apríla 1991, ktorou ho vyzvala na vydanie
nehnuteľností, avšak z obálky pripojenej k tejto výzve vyplýva, že v adrese bola uvedená
iba ulica bez čísla domu, a z obálky je zrejmé aj to, že adresát zásielku prevziať odmietol
z dôvodu, že mu nepatrí. Zásielka bola zaslaná doporučene, ale nie do vlastných rúk a ako
z obálky vyplýva, adresát nebol poštovým doručovateľom ani poučený o následkoch
prípadného odmietnutia zásielky. Krajský súd preto uzavrel, že v konaní nebolo preukázané,
že povinná osoba bola oprávnenou osobou riadne a včas na vydanie nehnuteľností vyzvaná,
a preto nárok oprávnenej osoby zanikol uplynutím času. Krajský súd ďalej dodal, že nárok
žalobcu je navyše i nedôvodný, pretože nehnuteľnosti síce prešli na štát spôsobom podľa
§ 6 zákona č. 87/1991 Zb., avšak povinnou osobou môže byť iba osoba, ktorá nadobudla
vec od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo na základe protiprávneho
zvýhodnenia, avšak už nie dedičia takejto osoby. Navyše v konaní ani nebolo preukázané,
že otec sťažovateľov nadobudol vec od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo
na základe protiprávneho zvýhodnenia. Tu nie je rozhodujúce, či v rozpore s vtedy platnými
predpismi nadobudol vec štát od oprávnenej osoby, ale to, či takto nadobudol vec od štátu
jej neskorší vlastník. Navyše otec sťažovateľov nadobudol právo osobného užívania
nehnuteľností zmluvou, ktorá bola riadne registrovaná Štátnym notárstvom Bratislava-
vidiek. Podľa názoru krajského súdu žalobca v konaní nepreukázal ani to, že dohodnutá
cena bola v rozpore s cenovým predpisom.
8. O dovolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012 tak, že rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší
súd uviedol, že z vyjadrenia otca sťažovateľov k žalobe vyplýva, že listom právneho
zástupcu z 25. septembra 1991 bol na vydanie nehnuteľností vyzvaný, preto záver krajského
súdu o tom, že nie je zrejmé, či a kedy bola výzva doručená, je nesprávny. Pokiaľ krajský
súd dôvodil tým, že k tejto výzve nebolo pripojené splnomocnenie, táto skutočnosť nie je
významná, pretože rozhodujúca je objektívna existencia splnomocnenia, a nie jeho
predloženie druhej strane. Krajský súd preto pochybil, ak z tejto okolnosti vyvodil
neúčinnosť výzvy. Navyše do úvahy je potrebné vziať aj to, že otázka včasnosti výzvy
v konaní nebola sporná po dobu takmer dvadsiatich rokov od jeho začatia a oprávnené
osoby vyvinuli značné úsilie o reštitúciu svojho majetku, keď výzvy na vydanie veci
adresovali napríklad aj Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku
Slovenskej republiky či Miestnemu národnému výboru v . Ďalej najvyšší súd
uviedol, že síce dedič povinnej osoby skutočne nemôže byť povinnou osobou, avšak to platí
len pokiaľ by nárok na vydanie veci smeroval proti fyzickej osobe, ktorá predmet
reštitučného nároku zdedila ešte pred uplatnením nároku na vydanie veci v súdnom konaní.
V tomto prípade však bola vyzvaná na vydanie veci ešte pôvodná povinná osoba a proti nej
bola podaná i žaloba (otec sťažovateľov zomrel až v priebehu súdneho konania). Smrťou
povinnej osoby prechádza povinnosť vec vydať na jej dedičov (R 50/2008). Napokon
najvyšší súd uviedol i to, že nerešpektovanie vtedy platných predpisov sa mohlo prejaviť
v nadobúdacom akte, ako aj v postupe štátnych orgánov, ktorý prevodu predchádzal a ktorý
vedome sledoval cieľ vytvoriť také predpoklady, aby následný prevod aspoň formálne
zodpovedal ustanoveniam platného práva. Porušenie predpisov nemuselo mať podobu
zjavného nerešpektovania pozitívneho práva, mohlo ísť aj o skrytú formu, teda obchádzanie
platných predpisov pre účely dosiahnutia výsledku, ktorý by pri dôslednom rešpektovaní
právnych predpisov nebolo možné docieliť. Pokiaľ ide o záver krajského súdu
o primeranosti ceny, ten sa opieral iba o správnosť odhadu ceny pracovníkom národného
výboru bez toho, aby boli zohľadnené ďalšie okolnosti a dôkazy, najmä samotný priebeh
„odňatia“ prídelu a uzatvorenie zmluvy s predchodcom sťažovateľov. Najvyšší súd preto
označil záver krajského súdu o tom, že otec sťažovateľov nenadobudol vec od štátu
v rozpore s vtedy platnými predpismi, resp. na základe protiprávneho zvýhodnenia,
„prinajmenej za predčasný“.
9. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 635/2012-686 z 29. júna 2016 znova zmenil
rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol. Ako z odôvodnenia jeho rozhodnutia
vyplýva, podmienku včasného doručenia výzvy povinnej osobe nepovažoval za splnenú.
Znova poukázal na neúplnosť adresy, odmietnutie prevzatia zásielky otcom sťažovateľov
a jeho nepoučenie poštovým doručovateľom o následkoch odmietnutia prevzatia zásielky,
ako aj na chýbajúce splnomocnenie pri výzve právneho zástupcu pôvodných žalobcov. Toto
splnomocnenie muselo byť udelené písomne, avšak súdu takéto splnomocnenie predložené
nebolo. Výzva je za týchto okolností v zmysle § 40, § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Vo vzťahu k výzve pôvodnej žalobkyne žalobca neuniesol
v konaní dôkazné bremeno o jej doručení otcovi sťažovateľov, resp. o tom, že sa dostala
do jeho dispozičnej sféry včas. Pokiaľ ide o výzvy zasielané pôvodnou žalobkyňou
iným inštitúciám (Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného majetku
Slovenskej republiky a Miestnemu národnému výboru v ), doručenie takejto
výzvy inej osobe než osobe povinnej je bez právneho významu, navyše výzva Ministerstvu
pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky neobsahuje špecifikáciu
nehnuteľností. Krajský súd nepovažoval za významné, že touto otázkou sa takmer dvadsať
rokov v priebehu konania súd nezaoberal a doručenie výzvy nespochybnili ani sťažovatelia,
pretože touto otázkou je súd povinný sa zaoberať aj bez námietky, keďže ide o zákonom
stanovenú principiálnu podmienku, pri nesplnení ktorej nárok na vydanie veci zo zákona
zanikol uplynutím lehoty (1. októbrom 1991). Pretože nebolo preukázané splnenie
podmienky v § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., krajský súd už vecne, skutkovo a právne
neposudzoval ostatné podmienky na vydanie nehnuteľností.
10. Proti rozsudku krajského súdu (a naň nadväzujúcim uzneseniam o náhrade trov
konania) podal žalobca dovolanie. Uviedol, že tento rozsudok je nezákonný, spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, a zdôraznil, že krajský súd nerešpektoval právny
názor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012
zo 14. novembra 2012, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok krajského súdu.
Vo vzťahu k záveru krajského súdu o nepreukázaní splnenia podmienky uvedenej v § 5
ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. poukázal na to, že je právne bezvýznamné, či písomná výzva
pôvodných žalobcov bola doručená povinnému v zákonnej lehote, alebo sa povinný o tejto
výzve dozvedel sprostredkovane od Miestneho úradu v alebo od iného subjektu.
V uvedenej súvislosti zdôraznil, že právne relevantné je len to, či jeho právne predchodkyne
skutočne písomne vyzvali otca sťažovateľov na vydanie predmetných nehnuteľností a či sa
táto ich výzva dostala do sféry povinnej osoby v šesťmesačnej prekluzívnej lehote. Tento
záver vyplýva z § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 87/1991 Zb. Akékoľvek spochybňovanie písomnej
výzvy pôvodných žalobcov na vydanie nehnuteľností z 26. apríla 1991 nie je v súlade
s právom a ani s už vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu.
11. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 rozsudok
krajského súdu č. k. 3 Co 635/2012-686 z 29. júna 2016 (a naň nadväzujúce uznesenia
o náhrade trov konania) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
žalobcu považoval za prípustné i dôvodné a zotrval na svojich záveroch vyslovených už prv
v uznesení sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012, ktoré krajsky súd –
podľa názoru najvyššieho súdu – dostatočne nezohľadnil.
12. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 bolo
doručené sťažovateľom 12. septembra 2018.
13. Sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018
odôvodnili tým, že najvyšší súd meritórne prejednal dovolanie žalobcu napriek tomu, že
nebolo prípustné, rozhodol tak svojvoľne a zasiahol do princípu právnej istoty
a predvídateľnosti práva. Najvyšší súd prípustnosť dovolania založil na zistení, že krajský
súd sa odchýlil pri vyriešení právnej otázky, od ktorej jeho rozhodnutie záviselo,
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v tomto prípade od uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012 [§ 421 ods. 1
písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)], a dôvodnosť dovolania na závere,
že rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Avšak
otázka, či bola výzva oprávnenou osobou riadne a včas doručená povinnej osobe je otázkou
skutkovou. Krajský súd založil svoj záver o nedoručení výzvy povinnej osobe
na skutkových záveroch (najmä neúplná adresa povinnej osoby, nepreukázanie času
doručenia výzvy advokáta) a na ich základe prijal právny záver o nesplnení podmienky
v § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. Najvyšší súd v oboch svojich rozhodnutiach vytýkal
krajskému súdu nesprávne skutkové zistenia, resp. nesprávne vyhodnotenie vykonaných
dôkazov. Rovnako odôvodnil podané dovolanie aj žalobca. Najvyšší súd nemal preto
právomoc vecne preskúmať rozhodnutie krajského súdu. Ďalej sťažovatelia argumentovali
tým, že najvyšší súd rozhodol svojvoľne, pretože krajský súd sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými vadami vytýkanými v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu
a nepostupoval v rozpore s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom. Napokon
sťažovatelia argumentovali tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné i preto, že
nespravodlivo prenáša dôkazné bremeno na sťažovateľov, čo zásadne porušuje procesné
pravidlá. Niet dôvodu trestať sťažovateľov za to, že konanie trvá tak dlho a v súčasnosti je
preukazovanie doručenia výzvy komplikované. Sťažovatelia nenesú žiadnu vinu na tom, že
súdy v konaní včas neskúmali doručenie výzvy, hoci tak boli povinné urobiť aj bez
námietky sťažovateľov o jej včasnom nedoručení. V konečnom dôsledku tak najvyšší súd
neprimerane zvýhodnil žalobcu. Hoci v reštitučných veciach by sa mali súdy vyvarovať
necitlivého a formalistického výkladu reštitučných predpisov, neznamená to úplnú
rezignáciu na skúmanie splnenia podmienok na vydanie veci stanovených zákonom.
Tvrdenie o porušení základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 sťažovatelia odôvodnili tým, že najvyšší súd ich
v konečnom dôsledku vylúčil z práva domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva
v súdnom konaní a zasiahol do ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tým, že zrušil
právoplatné rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí žaloby. Sťažovatelia zároveň požiadali
o vydanie dočasného opatrenia, ktorým ústavný súd pozastaví vykonateľnosť uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018.
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. Sťažovatelia namietali porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
19. Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018, tvrdiac, že najvyšší súd
svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci a hodnotení obsahu
rozhodnutia krajského súdu, v dôsledku čoho sú jeho závery založené na ústavne
nekonformnej interpretácii právnej úpravy dopadajúcej na právny vzťah sťažovateľov. Ako
zo sťažnosti vyplýva, sťažovatelia spochybňujú posúdenie dovolania žalobcu najvyšším
súdom ako procesne prípustného a polemizujú s právnymi závermi jeho rozhodnutia.
20. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 najprv
„skúmal, či sú splnené... predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že
dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné a aj dôvodné.“. Uviedol, že žalobca
odôvodnil prípustnosť dovolania tým, že „odvolací súd sa pri riešení otázky splnenia
podmienky uvedenej v § 5 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb., od ktorej vyriešenia záviselo jeho
rozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p.).“. Najvyšší súd ďalej odcitoval § 419, § 421, § 432 CSP a zhrnul ustálenú
súdnu prax ich výkladu: „Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je
možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených
predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné
správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435
C. s. p.), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. O tom, či je daná prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov
uvedených dovolateľom v dovolaní. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440
C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho,
či a ako dovolateľ v dovolaní argumentačne zdôvodnil, že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia ním vymedzenej právnej otázky.“
21. Najvyšší súd pri posúdení prípustnosti dovolania žalobcu uviedol: „V súvislosti
s odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu poukázal dovolateľ
v dovolaní na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012
zo 14. novembra 2012, ktorým bol v tejto veci zrušený v poradí prvý rozsudok odvolacieho
súdu, a to pre nesprávne právne posúdenie veci, okrem iného aj v otázke včasnosti
a účinnosti uplatnenia nároku. Najvyšší súd v tomto uznesení označil právny záver
odvolacieho súdu o zániku nároku pre jeho neuplatnenie do šiestich mesiacov od účinnosti
zákona č. 87/1991 Zb. za nenáležitý a odporujúci obsahu spisu. Tým, že odvolací súd
v dovolaním napadnutom rozsudku sp. zn. 3Co/635/2012 zo dňa 29. júna 2016 opätovne
vyslovil záver, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienky uvedenej v § 5 ods. 2 zák.
č. 87/1991 Zb., odklonil sa, resp. nerešpektoval riešenie tejto otázky dovolacím súdom
v jeho skoršom uznesení, a to bez toho, aby pre tento postup boli vážne dôvody. Pokiaľ
predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. je odklon
odvolacieho súdu pri riešení určitej právnej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, potom tým viac z povahy veci je tento predpoklad prípustnosti dovolania
daný vtedy, ak sa odvolací súd pri riešení vyššie vymedzenej právnej otázky odklonil, resp.
ak nerešpektoval skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu vydané v tejto veci.“
22. Pokiaľ ide o naplnenie dovolacieho dôvodu, t. j. nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018
uviedol, že «po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci
odvolacím súdom v otázke riadneho a včasného vyzvania povinnej osoby na vydanie veci
oprávnenou osobou v zmysle § 5 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb., nie je správne. Právny záver
odvolacieho súdu, podľa ktorého nebolo preukázané, že výzvy oprávnených osôb z 26. 4.
1991 a z 25. 9. 1991 sa dostali do dispozičnej sféry povinnej osoby v 6-mesačnej
prekluzívnej lehote od nadobudnutia účinnosti zákona č. 87/1991 Zb., t. j. do 1. 10. 1991,
nezodpovedal zistenému skutkovému stavu. Odvolací súd pri nezmenenom skutkovom stave
rozhodol v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tejto veci už v jeho
skoršom rozhodnutí, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „z doterajšieho priebehu konania
zachyteného v spise vyplýva, že otázka včasnosti a účinnosti urobenia výzvy nebola v konaní
po dobu takmer 20 rokov sporná. Záver súdu o tom, že nárok zanikol pre jeho neuplatnenie
do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného zákona je neopodstatnený, prijatý bez
náležitého dokazovania a je aj v rozpore s obsahom spisu. Pokiaľ odvolací súd poprel
účinnosť výzvy zo dňa 26. 4. 1991 urobenej advokátom z dôvodu, že k výzve nie je pripojené
plnomocenstvo preukazujúce, že advokát bol oprávnený na urobenie uvedeného úkonu
v zastúpení oprávnených osôb, dovolací súd poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť ako podmienku platnosti plnej moci jej
preukázanie tretej osobe; rozhodujúca je objektívna existencia plnej moci a nie jej
predloženie druhej strane. Stačí ak z prejavu vôle splnomocnenca je zrejmé, že právny úkon
robí v mene splnomocniteľa na základe plnej moci. Nie je preto na vadu právneho úkonu,
ak súčasne s týmto úkonom splnomocnenec nepredloží plnú moc, rozhodujúce je iba to, či
v čase urobenia úkonu splnomocnenca plná moc existovala.“».
23. Najvyšší súd potom uzavrel, že „nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom v otázke splnenia podmienky vyplývajúcej z § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. bolo
dôsledkom nielen nesprávnej aplikácie tohto ustanovenia na zistený skutkový stav (súčasťou
ktorého bolo aj rozhodujúce skutkové zistenie vyplývajúce z písomného vyjadrenia
pôvodného žalovaného k žalobe zo dňa 1. 11. 1991 - č. 1. 19, v ktorom výslovne
uviedol, že listom právneho zástupcu pôvodných žalobkýň z 25. 9. 1991 bol vyzvaný
k vydaniu nehnuteľností s poukazom na § 5 zákona č. 87/1991 Zb. v spojení s § 3 zákona
č. 319/1991 Zb.), ale aj nesprávneho riešenia otázky dôkazného bremena žalobcu preukázať
bez akýchkoľvek pochybností splnenie tejto podmienky za situácie, ak k jej spochybneniu
došlo zo strany žalovaných až po takmer dvadsiatich rokoch sporu. Vzhľadom na okolnosti
danej veci, zistené skutočnosti i charakter uplatňovaného nároku (reštitučný nárok) by
odporovalo zásadám spravodlivého súdneho konania, aby voči žalobcovi bola vyvodzovaná
povinnosť dôkazného bremena preukazovať bez akýchkoľvek pochybností urobenie
písomnej výzvy právnych predchodkýň žalobcu ako oprávnených voči právnemu
predchodcovi žalovaných ako povinnému v lehote šiestich mesiacov od účinnosti zákona č.
87/1991 Zb., ak splnenie tejto podmienky nebolo spochybnené pôvodným žalovaným a ani
žalovanými v ich odvolaní zo 14. 8. 2001 proti v poradí prvému žalobe vyhovujúcemu
rozsudku okresného súdu č. k. 11C 150/91-289 z 24. 4. 2001, a nebolo spochybnené ani
samotným odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení z 23. júna 2005 sp. zn. 13Co
147/02. Naopak podľa názoru dovolacieho súdu je spravodlivé, aby nepriaznivé dôsledky z
neskorého spochybnenia tejto podmienky, spočívajúce v neprihliadaní na jej spochybnenie,
znášali žalovaní. Z obsahu spisuje je totiž zrejmé, že žalovaní začali spochybňovať riadne a
včasné doručenie výzvy povinnému až po takmer 20-tich rokoch od začatia
konania, v ktorom je žalobca procesným právnym nástupcom pôvodných už nežijúcich
žalobkýň. Tieto okolnosti umožňujú predpokladať praktickú nemožnosť žalobcu vyhľadať a
predložiť ďalšie dôkazy na preukázanie skutočnosti, ktorú po dlhú dobu nikto
nespochybňoval. Navyše odvolacím súdom zvolený výklad ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č.
87/1991 Zb. a spôsob jeho aplikácie na zistený skutkový stav (keď ako už bolo uvedené, zo
skutočností zistených v priebehu konania je dostatočne preukázané, že právne
predchodkyne žalobcu vyzývali na vydanie veci v zmysle § 5 ods. 2 zák. č.
87/1991 Zb. a že ich výzvy - prinajmenšom sprostredkovane - sa dostali do jeho dispozičnej
sféry), je prejavom výraznej nerovnováhy výkladu tohto reštitučného zákona v neprospech v
ňom definovaných oprávnených osôb (viď nález ÚS SR sp. zn. 150/09 zo dňa 30. apríla
2009) a zároveň je v rozpore s účelom a cieľom tohto zákona. Splnenie podmienky
vyplývajúcej z § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. preto treba považovať pre účely ďalšieho
konania v tejto veci za preukázané.“. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu, ako aj
naň nadväzujúce uznesenia o náhrade trov konania „podľa ust. § 449 ods. 1 C. s. p. zrušil a
podľa ust. § 450 C. s. p. vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby
viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s, p.) opätovne vo veci rozhodol“.
24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
26. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
27. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov smeruje proti zrušujúcemu
rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd sa
zaoberal najprv posúdením otázky, či táto povaha sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia
nebráni prijatiu ich sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.
29. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva
názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala
preskúmavanie rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom konaní
rozsudky odvolacích súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie dovolacieho súdu nie
je „konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať
sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti
konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho
po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, je namieste na tomto názore zotrvať, avšak
v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho
konania nie bezvýhradne.
30. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich
rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného
charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu
a napravenia jeho pochybenia tohto druhu, by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom
konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho
názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Ochrana poskytovaná
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavným súdom by
nebola účinnou, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných
práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím
akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom
vadou spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania
(m. m. III. ÚS 46/2013).
31. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.
II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľov v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený
dovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie
vo veci sťažovateľov záväzné požiadavky vedúce k porušeniu ich označených práv, ktoré
by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli
odstrániteľné.
32. Vychádzajúc z týchto úvah, posudzoval ústavný súd uznesenie sp. zn.
6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti
jeho odôvodnenia, pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej
právoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov
základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie
dovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu
prvého či druhého stupňa na ďalšie konanie, musí jednak dosahovať takú kvalitu
odôvodnenia, aká preň vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a jednak jeho výrok musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného,
ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto
požiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí
všeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to, či
postup dovolacieho súdu má pre sťažovateľov v budúcnosti z hľadiska prípadného
neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.
33. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho
odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd jasne
a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalobcu za prípustné,
a objasnil i dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu.
34. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľov nejde o prípad
vyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by boli porušené
ústavno-procesné princípy rozhodovania. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí
zaoberal (iba) otázkou splnenia podmienky včasného uplatnenia práva na vydanie veci
pôvodnými žalobcami v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., pričom túto otázku
vyriešil aj podľa názoru ústavného súdu spôsobom, ktorý nie je poznačený porušením
ústavno-procesných práv. Ústavný súd preto dospel k záveru, že už povaha sťažovateľmi
napadnutého rozhodnutia v zásade bráni prijatiu ich sťažnosti ústavným súdom na ďalšie
konanie.
35. Pokiaľ sťažovatelia argumentovali tým, že najvyšší súd prekročil svoju
právomoc, ak posúdil dovolanie žalobcu ako prípustné, hoci takým podľa názoru
sťažovateľov s poukazom na § 421 ods. 1 CSP nebolo, tejto argumentácii prisvedčiť
nemožno.
36. Podľa čl. 144 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je
povinný rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto
hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového
rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona
37. Jedným zo základných princípov civilného procesu bol a aj naďalej je princíp
viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu. Ak dôjde k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom
je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný [§ 243d ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Obdobná je úprava v Civilnom sporovom poriadku,
v zmysle ktorej ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho
38. Dôvodom existencie princípu viazanosti právnym názorom dovolacieho
(obdobne aj odvolacieho) súdu je potreba, aby bolo zabezpečené, že právne závery
dovolacieho (odvolacieho) súdu budú rešpektované a nové rozhodnutie odvolacieho
(prvostupňového) súdu ich neopomenie. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom
súdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou, a nie prekážkou (Ústavný súd Českej
republiky, sp. zn. Pl. ÚS 37/03).
39. Ustanovenie § 243d ods. 1 OSP, ako aj § 455 CSP obsahuje základný princíp,
na ktorom je vybudovaný systém mimoriadnych (obdobne aj riadnych) opravných
prostriedkov v civilnom práve. Organizácia všeobecných súdov je vybudovaná
hierarchicky, každý stupeň súdnictva plní jemu zákonom určenú úlohu. Aj organizácia
súdnictva musí garantovať naplnenie základného práva strany civilného konania na súdnu
ochranu. Aby sa tak mohlo stať, musí byť systém všeobecných súdov systémom funkčným.
Úlohou dovolacieho (odvolacieho) súdu nemôže byť v každom prípade vydať rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí, v niektorých prípadoch vyžaduje princíp spravodlivého súdneho
konania rozhodnutie odvolacieho súdu (súdu prvého stupňa) i zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Zmyslom týchto ustanovení je zabrániť tomu, aby sa nižší súd dopustil
znova po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia za rovnako zisteného skutkového stavu veci
rovnakých pochybení; toto ustanovenie však nebráni nižšiemu súdu v prípade, ak vyjdú
najavo nové skutočnosti, rozhodnúť i znova rovnako. Bez existencie povinnosti odvolacieho
(prvostupňového) súdu rešpektovať právny názor dovolacieho (odvolacieho) súdu
vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa však narušil účel dovolacieho (odvolacieho)
konania.
40. Obsah pojmu „právny názor“ dovolacieho (odvolacieho) súdu (rovnako v zmysle
§ 243d ods. 1 OSP, ako aj § 455 CSP) bol definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že nižší
súd je viazaný právnym názorom vyššieho súdu jednak pri posudzovaní otázok hmotného
práva (aká právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná) a jednak aj pri aplikácii
procesných predpisov (v čom spočívali vady v dokazovaní, iné vady v konaní, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z akého dôvodu je potom rozhodnutie
nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje). Pre súd nižšieho stupňa je záväzný i právny
názor spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke ďalej postupovať vrátane toho, aké
dôkazy má vykonať.
41. K zmene týchto princípov nedošlo ani nadobudnutím účinnosti Civilného
sporového poriadku, ktorý nanovo upravil podmienky prípustnosti dovolania a medzi nimi
už výslovne za prípustné neoznačil dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP).
42. Ústavný súd (v zhode so záverom najvyššieho súdu) je presvedčený, že krajský
súd sa v rozsudku sp. zn. 3 Co 635/2012 z 29. júna 2016 dôsledne nepridŕžal právneho
názoru vysloveného najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012
zo 14. novembra 2012. Pokiaľ potom najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017
z 30. mája 2018 považoval dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 635/2012
z 29. júna 2016 za prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože odvolací súd sa
pri riešení otázky splnenia podmienky podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., od ktorej
vyriešenia záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 15/2012, 6 Cdo 29/2012 zo 14. novembra 2012, nemožno rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 93, 95, 96/2017 z 30. mája 2018 považovať za také, ktoré by poprelo
zmysel a účel právnej úpravy prípustnosti dovolania. Aj samotný najvyšší vo svojom
rozhodnutí zdôraznil, že ak „predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p. je odklon odvolacieho súdu pri riešení určitej právnej otázky od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom tým viac z povahy veci je tento predpoklad
prípustnosti dovolania daný vtedy, ak sa odvolací súd pri riešení vyššie vymedzenej právnej
otázky odklonil, resp. ak nerešpektoval skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu vydané v tejto
veci.“.
43. Pokiaľ sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd na nich preniesol dôkazné bremeno
o preukazovaní nedoručenia výzvy na vydanie veci, tento ich názor nemá oporu v obsahu
odôvodnenia najvyššieho súdu. Ten vo svojom rozhodnutí s poukazom na konkrétne
okolnosti veci iba konštatuje, že považuje za spravodlivé, aby nepriaznivé následky
z neskorého spochybnenia včasného doručenia výzvy znášali sťažovatelia. Je i názorom
ústavného súdu, že takýto prístup zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 87/1991 Zb.
Najvyšší súd nepreniesol dôkazné bremeno o nedoručení výzvy na sťažovateľov, vychádzal
však z toho, že požadovať od žalobcu preukazovať bez akýchkoľvek pochybností urobenie
písomnej výzvy jeho právnych predchodkýň ako oprávnených proti právnemu predchodcovi
žalovaných ako povinnému by nezodpovedalo zmyslu a účelu aplikovaného ustanovenia
a charakteru nároku v kontexte okolností danej veci, a to najmä vtedy, keď jej riadne
doručenie nebolo spochybnené pôvodným žalovaným ani žalovanými v ich odvolaní proti
v poradí prvému rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 150/91-289 z 24. apríla 2001 a ani
odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. 13 Co 147/02.
44. Hoci tak, ako uvádzajú sťažovatelia, ani požiadavka citlivého prístupu
bez zbytočne formalistického výkladu reštitučných predpisov neznamená úplnú rezignáciu
na skúmanie splnenia podmienok na vydanie veci stanovených zákonom, tieto podmienky je
potrebné vykladať v súlade s účelom a zmyslom reštitučného zákonodarstva. Pritom
prílišným formalizmom treba rozumieť nadmerné pridŕžanie sa textu právnej normy
bez zohľadnenia súvislostí, za ktorých vznikla, či cieľa, ktorý jej tvorcovia sledovali.
Ako z preambuly zákona č. 87/1991 Zb. vyplýva, tento zákon bol prijatý v snahe zmierniť
následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až
1989, a s vedomím, že tieto krivdy nemožno nikdy úplne napraviť.
45. Zákon č. 87/1991 Zb. je súčasťou skupiny reštitučných zákonov, ktoré sú
špecifickou oblasťou právnych noriem, ktorých účelom je zmiernenie krívd spáchaných
v období demokratickej neslobody, v období porušovania ľudských práv a slobôd vrátane
práva vlastniť majetok. Účelom týchto zákonov je náprava krívd spáchaných v minulosti
samotnou štátnou mocou, preto orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii týchto predpisov
povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť
aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu ich účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy
interpretovali tieto predpisy vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu
snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku
došlo. Práve otázka reštitučných nárokov je mimoriadne citlivá a je potrebné v súdnych
sporoch pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k ďalšej krivde. Ústavný súd
opakovane zdôrazňuje, že reštitučné zákony boli prijaté s cieľom krivdy minulé zmierniť
v čo možno najväčšej miere, čo sú povinné všeobecné súdy rešpektovať pri ich aplikácii
zavrhnutím formalistického výkladu (III. ÚS 342/2017).
46. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu
práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol,
že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať
prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v
takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V ďalšom náleze sp. zn. I. ÚS
243/07 ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy
jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť
s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto
prístup je zároveň prístupom modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne
legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie
vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu
predložia.
47. Ústavný súd sa nemá dôvod ani v tejto veci odchýliť od viac ráz vysloveného
názoru, podľa ktorého sú všeobecné súdy povinné zohľadňovať špecifické okolnosti
a individuálne súvislosti každej rozhodovanej veci tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé
riešenie sporu, teda nepostupovať tak, aby úzkostlivé lipnutie na doslovnom znení zákona
v prospech jednej procesnej strany spôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej
strane. V tomto prípade je namieste urobiť záver o potrebe upustenia od prílišného
formalizmu pri posudzovaní preukazovania doručenia výzvy oprávnenou osobou osobe
povinnej podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. tak, ako to zohľadnil aj najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí.
48. Ústavný súd nepovažoval preto záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „treba
považovať splnenie podmienky vyplývajúcej z § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. pre účely
ďalšieho konania v tejto veci za preukázané“, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Civilného
sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní. S ohľadom na uvedené
nejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne preskúmať
rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy.
49. Pretože ústavný súd nepovažuje právne názory najvyššieho súdu, ktorými
odôvodnil napadnuté uznesenie, za také, ktoré by popierali účel a zmysel aplikovaných
ustanovení, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 dohovoru) a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov,
a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
50. Pokiaľ sťažovatelia ďalej namietali, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, dôvodili tým, že porušenie týchto práv
vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd
považoval sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu
samotných sťažovateľov podľa § 25 zákona o ústavnom súde ich sťažnosť i v tejto časti
z rovnakého dôvodu.
51. Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo už bez významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti
uznesenia najvyššieho súdu.
52. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019