Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)577/435770.d026a8.pdf
PDF · 155.55 KB
No categories available
6Cdo/29/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 15/2012 Slovenskej republiky 6 Cdo 29/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. K.K., v dovolacom
konaní zastúpeného JUDr. Martou Huttovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Bezekova
13, proti žalovaným 1/ A. T.T. a 2/ J. T.T., v dovolacom konaní zastúpených JUDr. Ivetou
Balalovou, advokátkou
so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, o vydanie nehnuteľností, ktorá vec sa viedla
na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 11 C 150/1991, o dovolaniach žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. decembra 2010 sp.zn. 3 Co 10/2007 a proti jeho
uzneseniu zo 17. júna 2011 sp.zn. 3 Co 10/2007, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. decembra 2010 sp.zn. 3 Co 10/2007 a jeho
uznesenie zo 17. júna 2011 sp.zn. 3 Co 10/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V (ďalej iba „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 16. novembra
2006 č.k.11 C 150/1991-446 uložil žalovanému 1/ povinnosť vydať pôvodnému žalobcovi 1/
J. K. (ktorý dňa X. zomrel; poznámka dovolacieho súdu) a žalobcovi 2/ I. K. nehnuteľnosti
v katastrálnom území R., zapísané
2
na liste vlastníctva č. X. ako pozemky parc.č. 650 - záhrada vo výmere 457 ma parc.č. 682 –
2
orná pôda vo výmere 309 m, a žalovanému 2/ povinnosť vydať žalobcom 1/ a 2/
nehnuteľnosť v katastrálnom území R., zapísanú na liste vlastníctva č.X. ako parc.č. 651 –
2
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 486 m, to všetko do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalobu v časti domáhajúcej sa vydania nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva
č. X. ako stavba súpisného čísla 244 na pozemku parc.č. 651, zamietol. Žalovaným 1/ a 2/
uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ do 15 dní spoločne a nerozdielne náhradu trov
konania v sume 79 269,-Sk (2 631,24 €). Na základe zisteného skutkového stavu dospel
k záveru, že žalobcom vzniklo v zmysle § 2 ods. 1 písm. c/ a § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách právo na vydanie nehnuteľností, vydania ktorých sa
domáhajú, s výnimkou stavby súpisného čísla 244, ktorá v čase rozhodovania súdu už bola
odstránená. Mal za to, že „akciu B“, v rámci ktorej bol právny predchodca žalobcov E. S.
spolu so svojou rodinou v roku 1952 vysídlený z R. do vnútrozemia, treba považovať za
politickú perzekúciu, resp. za postup porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody,
keď pri tejto „akcii“ štát získal nehnuteľnosti patriace právnemu predchodcovi žalobcov,
ktoré potom predal právnym predchodcom žalovaných. Na inom mieste odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že právnym
predchodcom žalobcov boli predmetné nehnuteľnosti v roku 1964 odňaté štátom bez
právneho dôvodu, pretože listinu z 25. mája 1964 označenú ako „Zrušenie prídelu pre
nesplnenie prídelových podmienok“ treba považovať za nulitný akt. Bol totiž vydaný nielen
v rozpore s Občianskym zákonníkom účinným od 1. apríla 1964, ale aj s ustanovením § 23
nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Na základe
takéhoto aktu štát sa nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a následne tieto
predať právnym predchodcom žalovaných. Z uvedeného vyvodil, že právni predchodcovia
žalovaných nadobudli predmetné nehnuteľnosti v rozpore s vtedy platnými právnymi
predpismi. Iné listinné dôkazy preukazujú podľa súdu prvého stupňa ďalej to, že právnych
predchodcov žalovaných štát ešte aj protiprávne zvýhodnil pred skutočnými vlastníkmi „v
tom, že na nich previedol vlastnícke právo“. Žalobcovia 1/ a 2/ sa preto ako oprávnené osoby
dôvodne domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ ako povinným osobám vydania nehnuteľností,
uzavrel súd prvého stupňa.
Krajský súd v Bratislave (ďalej iba „odvolací súd“) rozsudkom z 2. decembra 2010
sp.zn. 3 Co 10/2007 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti (ktorou bola
žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť plniť) tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/, do rúk ich zástupkyne, náhradu trov konania v sume
4 925,05 €. Pri zmene rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal z toho, že právo žalobcu
na vydanie vecí, ktoré štát síce prevzal bez právneho dôvodu, teda spôsobom, ktorý zákon
č. 87/1991 Zb. považuje v svojom ustanovení § 6 ods. 2, časť vety za druhou čiarkou
za reštitučný dôvod, sa prekludovalo, pretože právni predchodcovia žalobcu v lehote šiestich
mesiacov odo dňa účinnosti predmetného reštitučného zákona nevyzvali pôvodnú povinnú
osobu J. T. na vydanie veci. Právna predchodkyňa žalobcu G. K. síce podala dňa 29. apríla
1991 na pošte výzvu na vydanie vecí adresovanú právnemu predchodcovi žalovaných J. T.,
podľa kópie obálky, v ktorej bola výzva zasielaná, ale adresa nebola presne uvedená. Podľa
poznámky poštového doručovateľa adresát J. T. zásielku odmietol prijať z dôvodu, že mu
nepatrí. Výzva bola síce zasielaná doporučene, nie však do vlastných rúk. Adresát zásielky
nebol poštovým doručovateľom ani poučený o následkoch prípadného odmietnutia zásielky.
Podľa odvolacieho súdu k účinnej výzve povinnej osoby na vydanie veci nedošlo ani listom
advokáta JUDr. D. R.
z 25. septembra 1991 adresovaným J. T.. Túto výzvu advokát síce urobil podľa jej obsahu
v zastúpení právnych predchodcov žalobcu, k výzve však nebolo pripojené plnomocenstvo
oprávňujúce advokáta na urobenie tohto úkonu. Navyše nie je zrejmé, či a kedy bola výzva J.
T. zaslaná a či a kedy ju adresát prevzal. Keďže zákon
č. 87/1991 Zb. neupravuje spôsob doručenia výzvy na vydanie veci, treba otázku jej
doručenia analogicky posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa odvolacieho súdu za výzvu v zmysle ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. nie
je možné považovať ani podanie žaloby na vydanie veci, i keď bola podaná na súde
do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného zákona, a to jednak z dôvodu, že „nie je
možné samotný návrh v danej veci považovať za výzvu“, a jednak preto, že žaloba bola
pôvodnému žalovanému 2/ J. T. doručená až dňa 18. októbra 1991, teda
po uplynutí lehoty šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného zákona. Podľa
odvolacieho súdu ale žaloba na vydanie vecí nemohla byť úspešná ani v prípade, že by bolo
preukázané, že výzva na vydanie veci bola urobená včas. Mal totiž ta to, že z dikcie
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. vyplýva, že v postavení povinných osôb nemôžu
byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo preto, že boli
protiprávne zvýhodnení. Dodal, že súd v reštitučnom konaní nerozhoduje o neplatnosti
zmluvy s účinkami ex tunc, ale o prechode nehnuteľnosti na pôvodného vlastníka s účinkami
ex nunc, konkrétne od právoplatnosti svojho rozhodnutia. Z vykonaných dôkazov nemal
odvolací súd za preukázané ani to, že by právny predchodca žalovaných nadobudol
nehnuteľnosti od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi. Pre posúdenie veci z hľadiska
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č 87/1991 Zb. je podľa odvolacieho súdu rozhodujúce,
na základe čoho nadobudla vec osoba uvedená v tomto ustanovení. Ustálil, že „pre posúdenie
prípadného rozporu nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je rozhodujúci
spôsob nadobudnutia veci štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci touto osobou“.
Zmluvy, na základe ktorých získal právny predchodca žalovaných nehnuteľnosti
do vlastníctva, boli uzavreté v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nebolo
preukázané ani to, že pri nadobudnutí nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne
zvýhodnený. Odhad ceny rodinného domu, urobený dňa 22. mája 1964 M. K., pracovníkom
Západoslovenského Krajského národného výboru na sumu
2 482,32 Kčs, bol v súlade s vtedy platnou vyhláškou č. 73/1964 Zb. o cenách stavieb
v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, podľa ktorej pre určenie
ceny rodinného domu bola, na rozdiel od neskorších úprav oceňovania nehnuteľností,
rozhodujúca výmera obytnej plochy a zaradenie stavby do tej-ktorej triedy kvality a vek
stavby.
Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie. Navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa žalobcu z ním
v konaní uvádzaných skutočností, ktoré zopakoval i v dovolaní, ale ktorým odvolací súd
nevenoval náležitú pozornosť, vyplýva, že jeho právni predchodcovia uplatnili svoje právo
na vydanie vecí v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 87/1991 Zb. Odvolací súd sa
podľa žalobcu riadne nevyrovnal s jeho tvrdením, že štát svojím postupom jednoznačne
protiprávne zvýhodnil právnych predchodcov žalobcov pri získaní sporných nehnuteľností,
ale ani s jeho námietkou vznesenou na pojednávaní 2. decembra 2010, že ak súd dospeje
k názoru, že na danú vec nie je možné aplikovať špeciálny zákon č. 87/1991 Zb., treba
žalobou uplatnené právo posúdiť podľa všeobecného predpisu, Občianskeho zákonníka.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa žalobcu nepredvídateľné,
nedostatočne odôvodnené a spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca
popiera aj správnosť záveru odvolacieho súdu, že právo na vydanie nehnuteľností sa
prekludovalo. Podmienky stanovené odvolacím súdom pre účinnosť doručenia výzvy
na vydanie veci nemajú oporu v reštitučnom predpise. Odvolacím súdom prijatý záver je
podľa žalobcu účelový, lebo obchádza cieľ a zmysel reštitučného zákona. Poukázal
na rozpornosť záverov odvolacieho súdu, ktorý na jednej strane tvrdí, že štát získal sporné
nehnuteľností bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.,
na druhej strane však uvádza, že táto okolnosť nebránila štátu (ktorý sa nestal ich vlastníkom),
aby s nimi nakladal v prospech právnych predchodcov žalovaných. Ustanovenie § 4 ods. 2
zákona č. 87/1991 Zb. naostatok odvolací súd chybne vyložil tak, že nie je rozhodujúci
spôsob nadobudnutia veci štátom, ale spôsob nadobudnutia veci povinnou osobou.
Odvolací súd potom uznesením zo 17. júna 2011 sp.zn. 3 Co 10/2007 doplnil svoj
rozsudok z 2. decembra 2010 výrokom, ktorým žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným 1/ a 2/, do rúk ich zástupcu, náhradu trov konania „pozostávajúcu zo zaplateného
súdneho poplatku za odvolanie vo výške 436,37 eura“. Na odôvodnenie svojho uznesenia
uviedol, že ním dopĺňa svoj rozsudok rozhodnutím o trovách konania spočívajúcich
v žalovanými zaplatenom súdnom poplatku za odvolanie, o ktorých nebolo rozhodnuté
vo výroku rozsudku.
Žalobca napadol dovolaním i toto rozhodnutie odvolacieho súdu. Žiadal ho zrušiť
majúc za to, že o trovách konania už bolo právoplatne rozhodnuté a rozhodnutie odvolacieho
súdu je tak postihnuté vadou podľa § 237 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku, zákona
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Podľa žalobcu tu neboli
podmienky pre doplnenie rozsudku podľa § 166 O.s.p., ktoré navyše odvolací súd urobil
namiesto rozsudkom iba uznesením.
Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalobcu zamietnuť, pretože odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí správne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel k správnym
skutkovým zisteniam a právnym záverom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolania boli podané včas osobou na tento procesný úkon oprávnenou, preskúmal
napadnutý rozsudok a uznesenie odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1, 3 O.s.p.) v medziach určených zákonom (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť, pretože spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré pochybenie malo sčasti aj za dôsledok, že nebol
dostatočne zistený skutkový stav. Dovolací súd zrušil aj uznesenie odvolacieho súdu
o trovách konania, keďže toto rozhodnutie nadväzuje na jeho nesprávny rozsudok.
Zo všeobecného hľadiska považuje dovolací súd za potrebné na úvod odôvodnenia
svojho rozhodnutia predovšetkým uviesť, že účelom reštitučných zákonov je zmiernenie
majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období od 25. februára 1948
do 1. januára 1990, teda v pomerne dlhom období neslobody a perzekúcie, pričom v mnohých
prípadoch k týmto majetkovým a iným krivdám dochádzalo na základe „právnych predpisov“,
ktoré len ťažko možno podľa súčasných kritérií nazvať „právnymi“. Reštitučné zákony
z obdobia po roku 1989 „otvorili“ pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali, medzi
inými, navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam. Výklad a aplikácia
ustanovení reštitučného zákona musí preto v prvom rade napĺňať jeho účel (I. ÚS 244/2011).
Súd rozhodujúci o reštitučnom nároku pri interpretácii príslušných zákonných ustanovení sa
musí vyvarovať prílišného formalistického postupu, ktorý môže viesť k zjavnej
nespravodlivosti a vedie v konečnom dôsledku až k popretiu účelu reštitúcií.
Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
a zamietnutí žaloby o vydanie veci predovšetkým na závere, že nárok na vydanie veci
zanikol, pretože povinná osoba nebola do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného
zákona účinne vyzvaná na vydanie veci. Odvolací súd ale vo svojich úvahách išiel ďalej a tiež
ustálil, že žaloba na vydanie veci by nebola dôvodná ani v prípade, že by výzva na vydanie
veci bola urobená včas. Podľa dovolacieho súdu totiž v postavení povinných osôb podľa § 4
ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy
platnými predpismi alebo preto, že boli protiprávne zvýhodnení. K tomu dodal, že súd
v reštitučných nárokoch nerozhoduje o neplatnosti zmluvy s účinkami ex tunc, ale o prechode
nehnuteľnosti na pôvodného vlastníka s účinkami ex nunc, konkrétne od právoplatnosti
svojho rozhodnutia. Pokračujúc vo svojich úvahách odvolací súd dospel aj k záveru, že
v konaní naostatok nebolo preukázané ani to, že by právny predchodca žalovaných nadobudol
nehnuteľnosti od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi. Pre posúdenie nároku podľa § 4
ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. je podľa odvolacieho súdu rozhodujúce, na základe čoho
nadobudla vec osoba uvedená v tomto ustanovení a „pre posúdenie prípadného rozporu
nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci
štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci touto osobou“. Zmluvy, na základe
ktorých získal právny predchodca žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva, boli uzavreté
v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nebolo preukázané ani to, že pri nadobudnutí
nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne zvýhodnený. Takýto záver vyvodil z toho, že
odhad ceny rodinného domu, urobený dňa 22. mája 1964 M. K., pracovníkom
Západoslovenského Krajského národného výboru sumou 2 482,32 Kčs, bol v súlade s vtedy
platnou vyhláškou č. 73/1964 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve
a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, podľa ktorej pre určenie ceny rodinného domu
bola, na rozdiel od neskorších úprav oceňovania nehnuteľností, rozhodujúca výmera obytnej
plochy a zaradenie stavby do tej-ktorej triedy kvality a vek stavby.
Podstatou dovolania žalobcu je námietka všetkých uvedených právnych záverov
odvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu žalobca namieta správnosť záverov odvolacieho
súdu dôvodne.
K prvotnému dôvodu, na ktorom odvolací súd založil svoj záver na neopodstatnenosti
nároku na vydanie veci (ktorú napokon aj podľa odvolacieho súdu štát prevzal spôsobom
významným z hľadiska reštitučných dôvodov ustanovených zákonom č. 87/1991 Zb.), t.j.
z dôvodu zániku nároku pre jeho neuplatnenie do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti
reštitučného zákona, dovolací súd uvádza, že tento záver odvolacieho súdu je nenáležitý,
sčasti prijatý bez vykonania náležitého dokazovania, a je aj v rozpore s obsahom spisu.
Odvolací súd ohľadne výzvy na vydanie veci z 25. septembra 1991 urobenej
advokátom JUDr. D. R. v zastúpení E. S. a G. S.-K. (č.l. 24 spisu) ustálil, že tento úkon má
nedostatky, pre ktoré treba mať za to, že nárok nebol uplatnený včas. Na odôvodnenie tohto
svojho záveru uviedol, že okrem toho, že
k predmetnému listu advokáta nie je pripojené plnomocenstvo, na základe ktorého bol
advokát oprávnený na urobenie výzvy v mene pôvodných navrhovateliek, „z predmetného
listu nie je ani zrejmé, či a kedy bol predmetný list zaslaný pôvodnému odporcovi 2/ a či
a kedy ho tento prevzal.“ K ostatne uvedenému záveru dovolací súd pripomína vyjadrenie
pôvodnej povinnej osoby J. T. k žalobe z 1. novembra 1991 (č.l. X. spisu), v ktorom je
uvedené: „Listom právneho zástupcu navrhovateliek z 25. septembra 1991 som bol vyzvaný
k vydaniu všetkých vyššie uvedených nehnuteľností s poukazom na ustanovenie § 5 zák.č.
87/1991 Zb. v spojení s § 3 zák.č.319/1991 Zb.“ Z uvedeného podľa dovolacieho súdu
vyplýva, že záver odvolacieho súdu, že nie je ani zrejmé, či bola predmetná výzva doručená
povinnej osobe, je nesprávny.
Pokiaľ odvolací súd poprel účinnosť výzvy urobenej advokátom z dôvodu, že k výzve
nie je pripojené plnomocenstvo preukazujúce, že advokát bol oprávnený na urobenie
uvedeného úkonu v zastúpení oprávnených osôb, dovolací súd poukazuje na to, že
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť ako podmienku platnosti
plnej moci jej preukázanie tretej osobe; rozhodujúca je objektívna existencia plnej moci a nie
jej predloženie druhej strane. Stačí, ak z prejavu splnomocnenca je zrejmé, že právny úkon
robí menom splnomocniteľa na základe plnej moci. Nie je preto na vadu právneho úkonu, ak
súčasne s týmto úkonom splnomocnenec nepredloží plnú moc. Rozhodujúce je iba to, či
v čase urobenia úkonu splnomocnenca plná moc existovala (pozri napr. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 166/96 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe
pod por. č. 12/1997). Pokiaľ teda odvolací súd vyvodil neúčinnosť výzvy urobenej advokátom
v mene oprávnených osôb z dôvodu, že advokát súčasne s výzvou nepredložil povinnému
plnú moc, bez toho, že by zisťoval, či plná moc bola skutočne udelená, pochybil.
Ako poznámku k odvolacím súdom riešenej otázke včasnosti a účinnosti výzvy
povinnej osoby na vydanie veci podľa § 5 zákona č. 87/1991 Zb. považuje dovolací súd
za žiaduce pripomenúť aj priebeh doterajšieho konania vo vzťahu k tejto otázke.
Z doterajšieho priebehu konania zachyteného v spise súdu prvého stupňa totiž
vyplýva, že otázka včasnosti a účinnosti urobenia výzvy nebola v konaní po dobu takmer 20
rokov sporná. Z prvšieho rozsudku súdu prvého stupňa z 24. apríla 2001 č.k. 11 C 150/91-
289 vyplýva, že súd, keďže to nikto nenamietal, vychádzal z toho, že oprávnená osoba (G. K.-
S, právna predchodkyňa žalobcu) včas a účinne vyzvala povinnú osobu (J. T., právneho
predchodcu žalovaných) na vydanie veci. V konaní o odvolaní žalovaných, keďže to
žalovanými nebolo rozporované, nebola otázka účinnosti výzvy
na vydanie veci, resp. jej včasnosti, riešená; odvolací súd v svojom uznesení z 23. júna 2005
sp.zn. 13 Co 147/02, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, vychádzajúc zrejme z toho, že výzva bola urobená včas a účinne (opak toho
z dôvodov jeho rozhodnutia nevyplýva), sa zaoberal inými skutočnosťami významnými
z hľadiska žalobou uplatneného reštitučného nároku. Súd prvého stupňa, konajúci
v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, vo svojom ostatnom rozsudku
zo 16. novembra 2006 č.k. 11 C 150/1991-446 sa už otázkou včasnosti výzvy na vydanie veci
nezaoberal. Včasnosť, resp. účinnosť výzvy nespochybnili žalovaní dokonca ani v novom
odvolaní; urobili tak až na odvolacom pojednávaní konanom 18. novembra 2010.
K tomu dovolací súd pripája tiež poznámku, že podmienky pre vznik nároku
na vydanie veci, teda aj doručenie písomnej výzvy, museli byť splnené najneskoršie do konca
šiestich mesiacov od účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. Z toho možno vyvodiť, že výzvu
na vydanie veci mohla oprávnená osoba podať aj pred účinnosťou citovaného reštitučného
zákona. Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách bol schválený 21. februára 1991 a v plnom
znení publikovaný v tlači ešte pred nadobudnutím svojej účinnosti, čo mohlo mať za následok
mylnú predstavu niektorých oprávnených osôb o počiatku uplatňovania svojich práv. Preto
striktné trvanie na požiadavke, že sa tak mohlo stať až po účinnosti tohto zákona, by malo
za následok nutnosť opakovaného podania výzvy. Takýto postup by bol však podľa názoru
dovolacieho súdu príliš formalistický, odporujúci zmyslu reštitučného zákona. Okamihom
účinnosti uvedeného zákona sa tzv. predčasný právny úkon, teda výzva na vydanie veci, stal
perfektným a tým i záväzným pre povinnú osobu. V nadväznosti na uvedené je treba
posudzovať i otázku adresnosti právneho úkonu (výzvy) jednak z toho hľadiska, či sa tento
písomný prejav oprávnených osôb dostal do sféry povinnej osoby a či sa tak stalo z hľadiska
vôle oprávnených osôb, teda voči komu chceli prejaviť svoju vôľu.
Nemožno preto nechať bez povšimnutia doterajšie zistenia vyplývajúc z obsahu spisu,
podľa ktorých oprávnené osoby vyvinuli v danej veci značnú snahu o reštitúciu svojich práv
a vyzývali všetky subjekty, ktoré mohli prichádzať do úvahy ako osoby povinné na vydanie
nehnuteľností, vlastníctva ktorých boli zbavení. Tomu nasvedčuje napr. ich žiadosť o vrátenie
majetku z „28. 11. 1990“ (ohľadne ktorej odvolací súd ani nezisťoval, komu bola určená),
žiadosť o vrátenie majetku z 29. marca 1991 adresovaný Ministerstvu pre správu
a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky a pod.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o otázku
včasnosti a účinnosti uplatnenia nároku na vydanie veci, spočíva rozhodnutie odvolacieho
súdu na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorá vada mala sčasti za dôsledok, že skutkový
stav nebol dostatočne zistený, či je daný dôvod na zrušenie jeho rozsudku v zmysle
ustanovenia § 243b ods. 2 O.s.p.
Hoci odvolací súd zamietol žalobu z dôvodu zániku nároku na vydanie veci pre jeho
neuplatnenie v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, nazvyš alternatívne sa zaoberal
i hodnotením zákonných podmienok pre vydanie veci podľa § 4 ods. 2 zákona č.87/1991 Zb.,
pričom dospel k záveru, že v postavení povinných osôb podľa § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991
Zb. nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo
preto, že boli protiprávne zvýhodnení. K tomu dodal, že súd v reštitučných nárokoch
nerozhoduje o neplatnosti zmluvy s účinkami ex tunc, ale o prechode nehnuteľnosti
na pôvodného vlastníka s účinkami ex nunc, konkrétne od právoplatnosti svojho rozhodnutia.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. povinnými osobami sú tiež fyzické osoby,
ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za okolností uvedených
v § 6 zákona, a to v prípadoch, keď tieto osoby nadobudli vec buď v rozpore s vtedy platnými
predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa, ďalej aj osoby
blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec previedli.
Z uvedeného vyplýva, že v rovnakom postavení ako osoba, ktorá získala vec od štátu
buď v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo v dôsledku protiprávneho zvýhodnenia, sú
aj osoby tejto osobe blízke, na ktoré zmienená fyzická osoba majetok previedla. Táto dikcia
skutočne znamená, že v uvedenom postavení nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali
v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo preto, že boli protiprávne zvýhodnení. Dedičstvo
sa totiž podľa § 460 Občianskeho zákonníka nadobúda smrťou poručiteľa a dedenie spočíva
na princípe prechodu majetku poručiteľa na dediča. Pre dediča osoba, ktorá vec získala
od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo za situácie, že bola protiprávne
zvýhodnená, teda režim vyššie citovaného ustanovenia zákona č. 87/1991 Zb. neplatí, čiže
taký dedič nemôže byť povinnou osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb. a nemožno proti
nemu úspešne podať návrh na vydanie veci podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách. Uvedené ale platí len potiaľ, pokiaľ by nárok na vydanie veci
smeroval voči fyzickej osobe, ktorá vec (tvoriacu predmet reštitučného nároku) zdedila ešte
pred uplatnením nároku na jej vydanie v súdnom konaní v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.
V preskúmavanej veci ale o ide o iný právny základ práv a povinností účastníkov, ako
to ustálil odvolací súd.
Nehnuteľnosti, o vydanie ktorých ide v preskúmavanom konaní, nadobudli od štátu
na základe kúpnej zmluvy z 15. júla 1964 J. T. a jeho manželka A. T., rod. J.. J. T. bol na
vydanie vecí vyzvaný a bola voči nemu, okrem iného, bola podaná aj žaloba na splnenie
povinnosti vydať vec. J. T. zomrel až v priebehu konania o reštitučnom nároku, dňa 29. mája
1992, žalovaný 1/ a 2/ sú jeho dedičmi.
Zákon č. 87/1991 Zb., ktorý vo vzťahu k Občianskemu zákonníku je lex specialis,
upravuje v prvej hlave druhej časti oblasť občianskoprávnych vzťahov. V tomto rozsahu,
resp. minimálne v tomto rozsahu, je tento zákon predpisom občianskoprávnym. V tých
oblastiach občianskoprávnych vzťahov, v ktorých tento zákon nemá špeciálnu úpravu, je
potrebné postupovať analogickým použitím ustanovení Obč. zák., s ohľadom na jeho
ustanovenie § 853.
Zákon č. 87/1991 Zb. v ustanovení § 5 ods. 2 umožňuje oprávnenej osobe uplatniť
nárok podaním výzvy na vydanie veci u povinnej osoby, teda aj povinnej osoby v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona, a to do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona, ak tak
v ustanovenej lehote neurobí, jej nárok zanikne. Písomnou výzvou sa nárok uplatňuje (aj
konkretizuje) a úkonmi podľa § 5 ods. 3 alebo 4 sa ďalej realizuje. Takto realizovaný nárok,
ako všetky nároky, okrem tých, ktoré sú úzko spojené s osobou oprávneného, prechádza
na dediča. Rovnako tomuto nároku zodpovedajúca povinnosť, záväzok, ktorý nie je spojený
s osobou povinného, prechádza na dediča. Ani v prípade povinnosti pri zmiernení následkov
niektorých majetkových a iných krívd nejde o povinnosti úzko spojené jedine s osobou
povinnej osoby. Pri dedení podľa ustanovení Obč. zák., ktoré sú ovládané zásadou
univerzálnej sukcesie, dochádza k výmene zaviazaného subjektu v celej šírke a vo všetkých
zložkách jeho právnych vzťahov. Právni nástupcovia zomrelej povinnej osoby už nevystupujú
ako povinné osoby v zmysle reštitučného zákona, ale ako dedičia zomrelej povinnej osoby.
Pri inom výklade by bola možnosť nápravy majetkových krívd značne obmedzená
a závislá od náhodilej ničím neovplyvniteľnej udalosti, čo zrejme zákonodarca nemal
na mysli. Aj v tomto smere je potrebné poukázať na účel a poslanie zákona č. 87/1991 Zb.
Vyššie uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že smrťou povinnej osoby
prechádza povinnosť zodpovedajúca riadne uplatnenému reštitučnému nároku na jej právneho
nástupcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2008,
sp.zn. 1 M Cdo 10/2006, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky, zväzok 5, ročník 2008, str. 36, pod publikačným číslom 50/2008).
Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej alternatívne zaoberal aj
hodnotením ďalšej zo zákonných podmienok pre vydanie veci podľa § 4 ods. 2 zákona
č.87/1991 Zb., pričom dospel k záveru, že v konaní naostatok nebolo preukázané ani to, že by
právny predchodca žalovaných nadobudol nehnuteľnosti od štátu v rozpore s vtedy platnými
predpismi. Pre posúdenie nároku podľa § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. je podľa odvolacieho
súdu rozhodujúce, na základe čoho nadobudla vec osoba uvedená v tomto ustanovení. Ustálil,
že „pre posúdenie prípadného rozporu nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je
rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci
touto osobou“. Zmluvy, na základe ktorých získal právny predchodca žalovaných
nehnuteľnosti do vlastníctva, boli uzavreté v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi
a nebolo preukázané ani to, že pri nadobudnutí nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne
zvýhodnený.
Podľa dovolacieho súdu sa nemožno bez ďalšieho stotožniť ani s týmito závermi
odvolacieho súdu majúcimi základ v jeho parciálnom konštatovaní, že „pre posúdenie
prípadného rozporu nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je rozhodujúci
spôsob nadobudnutia veci štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci touto osobou“.
Kto je povinnou osobou určuje zákon š. 87/1991 Zb. v svojom ustanovení § 4
(a v určitých prípadoch v ustanovení § 13 ods. 3). Pri fyzických osobách je zákonným
predpokladom ich povinnosti vydať vec skutočnosť, že nadobudli vec (v rozpore s vtedy
platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia) od štátu, „ktorý získal
oprávnenie s ňou nakladať za okolností uvedených v § 6 tohto zákona“ (porovnaj znenie § 4
ods. 2 zákona).
Dovolací súd za náležitý nepovažuje ani záver odvolacieho súdu, že zmluvy,
na základe ktorých získal právny predchodca žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva, boli
uzavreté v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nebolo preukázané ani to, že
pri nadobudnutí nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne zvýhodnený.
Zmyslom ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. je postihnúť aj tie prípady,
keď orgány totalitného štátu pripustili prevod majetku štátu na fyzické osoby aj za cenu
porušenia tých predpisov, ktoré dokonca sám kreoval. Nerešpektovanie vtedy platných
predpisov sa mohlo prejaviť tak v samotnom nadobúdacom akte, ako aj v postupe štátnych
orgánov, ktorý prevodu predchádzal a ktorý vedome sledoval cieľ vytvoriť také predpoklady,
aby následný prevod, aspoň formálne, zodpovedal ustanoveniam platného práva. Porušenie
predpisov pritom nemuselo mať podobu zjavného nerešpektovania pozitívneho práva; mohlo
ísť aj o skrytú formu, teda obchádzanie platných predpisov za tým účelom, aby bol
dosiahnutý výsledok, ktorý by pri dôslednom rešpektovaní predpisov nebolo možné docieliť.
Pri posudzovaní podmienok daných ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. treba preto
vychádzať z objektívne daných skutočností.
Odvolací súd svoj záver o tom, že zmluvy, na základe ktorých získal právny
predchodca žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva, boli uzavreté v súlade s vtedy platnými
právnymi predpismi a že nebolo preukázané ani to, že pri nadobudnutí nehnuteľností bol
nadobúdateľ protiprávne zvýhodnený, odôvodnil len hodnotením správnosti odhadu ceny
rodinného domu, urobeného dňa 22. mája 1964 M. K., pracovníkom Západoslovenského
Krajského národného výboru bizarnou sumou 2 482,32 Kčs, majúc za to, že odhad bol
v súlade s vtedy platnou vyhláškou č. 73/1964 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o
náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, podľa ktorej pre určenie ceny rodinného domu bola,
na rozdiel od neskorších úprav oceňovania nehnuteľností, rozhodujúca výmera obytnej
plochy a zaradenie stavby do tej-ktorej triedy kvality a vek stavby. Pri riešení otázky, či
právny predchodca žalovaných nenadobudol nehnuteľnosti v rozpore s vtedy platnými
predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia, sa nevyrovnal s ďalšími zisteniami,
ktoré vyšli najavo v priebehu konania a v záujme zistenia rozhodujúcich skutočností pre
posúdenie uvedených otázok nevykonal prípadné ďalšie do úvahy prichádzajúce dokazovanie.
Dovolací súd poukazuje v tejto súvislosti predovšetkým na postup orgánov štátu
pri získaní a odovzdávaní sporných vecí do vlastníctva právneho predchodcu žalovaných
vyplývajúci z dosiaľ zistených skutočností.
Z obsahu preskúmaného spisu zatiaľ vyplýva, že Miestny národný výbor v R. prijal
dňa 8. apríla 1964 uznesenie č. 64/R-1964, podľa ktorého rada tohto orgánu prerokovala
žiadosť J. T. a „vzhľadom k tomu, že prídelca domu č. 156 bol vysťahovaný z R., dom si
nespláca, avšak od nájomníka poberá nájomné 600,-Kčs ročne uznáša sa podať návrh na ONV
na zrušenie prídelu E. S. a jeho pridelenie
do vlastníctva MNV, cieľom jeho odpredaja žiadateľovi“ (č.l.108 spisu). V nadväznosti na to
vydal odbor vodného hospodárstva a pre veci poľnohospodárstva a lesníctva Okresného
národného výboru Bratislava – vidiek rozhodnutie o zrušení prídelu z 25. mája 1964
č. Vod/1241/1964 (č.l. 106 spisu) „pre nesplnenie prídelových podmienok“ – ktoré je
odôvodnené tým, že „prídelca nesplnil podmienky prídelcu“, keďže vykonaním šetrením bolo
zistené, že prídelca (ktorý bol z R. v roku 1952 vysídlený; poznámka dovolacieho súdu) „dal
tieto nehnuteľnosti do prenájmu a inkasoval nájomné“. Odvolanie prídelcu E. S. bolo
vybavené listom zo 16. júna 1964 vedúceho odboru VPLH Okresného národného výboru č.
Vod-1241/1964 (č.l. 340 spisu) v znení: „Na Vaše podanie zo dňa 3/6.1964 Vám sdeľujem,
že na dom v R. Ste dosiaľ nič neplatili a preto Vaše odvolanie sa nemôže brať do úvahy. Je
ale pravdou, že od roku 1952 Ste inkasovali nájom, čo ovšem nebolo podľa prídelových
predpisov správne a o dom ste sa nestarali a preto Vaše odvolanie nie je opodstatnené.“
Krátko na to bola 15. júla 1964 uzavretá medzi Československým štátom, v zastúpení
Miestnym národným výborom v R., a kupujúcim J. T. a jeho manželkou A. T. kúpna zmluva
ohľadne domovej nehnuteľnosti (č.l. 112 spisu) a dňa 5. októbra 1965 bola medzi tými istými
účastníkmi uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemkov (č.l. 111 spisu).
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd považuje záver odvolacieho súdu
o nesplnení podmienok reštitúcie majetku žalobcu podľa § 4 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.
prinajmenej za predčasný.
Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, resp. z dôvodu, že odvolací súd v niektorých
otázkach v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nedostatočne zistil skutkový stav
(§ 243b ods. 2 O.s.p.). Na zrušený rozsudok odvolacieho súdu nadväzuje jeho uznesenie
o časti trovách konania, ktoré už z toho dôvodu nemôže obstáť a bolo preto tiež zrušené.
K zrušenému uzneseniu odvolacieho súdu dovolací súd iba stručne poznamenáva, že podľa
jeho názoru odvolací súd dospel k plne akceptovateľnému záveru a že jeho závery nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ustanovením § 166 O.s.p. Skutočnosť,
že odvolací súd namiesto rozsudku rozhodol o časti trov konania uznesením, nezakladá
bez ďalšieho dôvod vyslovenia jeho nesprávnosti.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. novembra 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová