Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/29/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. K.K., v dovolacom

konaní zastúpeného JUDr. Martou Huttovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Bezekova

13, proti žalovaným 1/ A. T.T. a 2/ J. T.T., v dovolacom konaní zastúpených JUDr. Ivetou

Balalovou, advokátkou

so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, o vydanie nehnuteľností, ktorá vec sa viedla

na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. , o dovolaniach žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. decembra 2010 sp.zn. a proti jeho

uzneseniu zo 17. júna 2011 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. decembra 2010 sp.zn. a jeho

uznesenie zo 17. júna 2011 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V (ďalej iba „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 16. novembra

2006 č.k.11 C 150/1991-446 uložil žalovanému 1/ povinnosť vydať pôvodnému žalobcovi 1/

J. K. (ktorý dňa X. zomrel; poznámka dovolacieho súdu) a žalobcovi 2/ I. K. nehnuteľnosti

v katastrálnom území R., zapísané

2

na liste vlastníctva č. X. ako pozemky parc.č. 650 - záhrada vo výmere 457 ma parc.č. 682 –

2

orná pôda vo výmere 309 m, a žalovanému 2/ povinnosť vydať žalobcom 1/ a 2/

nehnuteľnosť v katastrálnom území R., zapísanú na liste vlastníctva č.X. ako parc.č. 651 –

2

zastavané plochy a nádvoria vo výmere 486 m, to všetko do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalobu v časti domáhajúcej sa vydania nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva

2

č. X. ako stavba súpisného čísla 244 na pozemku parc.č. 651, zamietol. Žalovaným 1/ a 2/

uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ do 15 dní spoločne a nerozdielne náhradu trov

konania v sume 79 269,-Sk (2 631,24 €). Na základe zisteného skutkového stavu dospel

k záveru, že žalobcom vzniklo v zmysle a

o mimosúdnych rehabilitáciách právo na vydanie nehnuteľností, vydania ktorých sa

domáhajú, s výnimkou stavby súpisného čísla 244, ktorá v čase rozhodovania súdu už bola

odstránená. Mal za to, že „akciu B“, v rámci ktorej bol právny predchodca žalobcov E. S.

spolu so svojou rodinou v roku 1952 vysídlený z R. do vnútrozemia, treba považovať za

politickú perzekúciu, resp. za postup porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody,

keď pri tejto „akcii“ štát získal nehnuteľnosti patriace právnemu predchodcovi žalobcov,

ktoré potom predal právnym predchodcom žalovaných. Na inom mieste odôvodnenia svojho

rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že právnym

predchodcom žalobcov boli predmetné nehnuteľnosti v roku 1964 odňaté štátom bez

právneho dôvodu, pretože listinu z 25. mája 1964 označenú ako „Zrušenie prídelu pre

nesplnenie prídelových podmienok“ treba považovať za nulitný akt. Bol totiž vydaný nielen

v rozpore s účinným od 1. apríla 1964, ale aj s ustanovením

nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho

majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Na základe

takéhoto aktu štát sa nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a následne tieto

predať právnym predchodcom žalovaných. Z uvedeného vyvodil, že právni predchodcovia

žalovaných nadobudli predmetné nehnuteľnosti v rozpore s vtedy platnými právnymi

predpismi. Iné listinné dôkazy preukazujú podľa súdu prvého stupňa ďalej to, že právnych

predchodcov žalovaných štát ešte aj protiprávne zvýhodnil pred skutočnými vlastníkmi „v

tom, že na nich previedol vlastnícke právo“. Žalobcovia 1/ a 2/ sa preto ako oprávnené osoby

dôvodne domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ ako povinným osobám vydania nehnuteľností,

uzavrel súd prvého stupňa.

Krajský súd v Bratislave (ďalej iba „odvolací súd“) rozsudkom z 2. decembra 2010

sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti (ktorou bola

žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť plniť) tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/, do rúk ich zástupkyne, náhradu trov konania v sume

4 925,05 €. Pri zmene rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal z toho, že právo žalobcu

na vydanie vecí, ktoré štát síce prevzal bez právneho dôvodu, teda spôsobom, ktorý zákon

č. považuje v svojom ustanovení , časť vety za druhou čiarkou

za reštitučný dôvod, sa prekludovalo, pretože právni predchodcovia žalobcu v lehote šiestich

mesiacov odo dňa účinnosti predmetného reštitučného zákona nevyzvali pôvodnú povinnú

osobu J. T. na vydanie veci. Právna predchodkyňa žalobcu G. K. síce podala dňa 29. apríla

1991 na pošte výzvu na vydanie vecí adresovanú právnemu predchodcovi žalovaných J. T.,

podľa kópie obálky, v ktorej bola výzva zasielaná, ale adresa nebola presne uvedená. Podľa

poznámky poštového doručovateľa adresát J. T. zásielku odmietol prijať z dôvodu, že mu

nepatrí. Výzva bola síce zasielaná doporučene, nie však do vlastných rúk. Adresát zásielky

nebol poštovým doručovateľom ani poučený o následkoch prípadného odmietnutia zásielky.

Podľa odvolacieho súdu k účinnej výzve povinnej osoby na vydanie veci nedošlo ani listom

advokáta JUDr. D. R.

z 25. septembra 1991 adresovaným J. T.. Túto výzvu advokát síce urobil podľa jej obsahu

v zastúpení právnych predchodcov žalobcu, k výzve však nebolo pripojené plnomocenstvo

oprávňujúce advokáta na urobenie tohto úkonu. Navyše nie je zrejmé, či a kedy bola výzva J.

T. zaslaná a či a kedy ju adresát prevzal. Keďže zákon

č. neupravuje spôsob doručenia výzvy na vydanie veci, treba otázku jej

doručenia analogicky posúdiť podľa príslušných ustanovení .

Podľa odvolacieho súdu za výzvu v zmysle ustanovenia nie

je možné považovať ani podanie žaloby na vydanie veci, i keď bola podaná na súde

do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného zákona, a to jednak z dôvodu, že „nie je

možné samotný návrh v danej veci považovať za výzvu“, a jednak preto, že žaloba bola

pôvodnému žalovanému 2/ J. T. doručená až dňa 18. októbra 1991, teda

po uplynutí lehoty šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného zákona. Podľa

odvolacieho súdu ale žaloba na vydanie vecí nemohla byť úspešná ani v prípade, že by bolo

preukázané, že výzva na vydanie veci bola urobená včas. Mal totiž ta to, že z dikcie

ustanovenia vyplýva, že v postavení povinných osôb nemôžu

byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo preto, že boli

protiprávne zvýhodnení. Dodal, že súd v reštitučnom konaní nerozhoduje o neplatnosti

zmluvy s účinkami ex tunc, ale o prechode nehnuteľnosti na pôvodného vlastníka s účinkami

ex nunc, konkrétne od právoplatnosti svojho rozhodnutia. Z vykonaných dôkazov nemal

odvolací súd za preukázané ani to, že by právny predchodca žalovaných nadobudol

nehnuteľnosti od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi. Pre posúdenie veci z hľadiska

ustanovenia zákona č je podľa odvolacieho súdu rozhodujúce,

na základe čoho nadobudla vec osoba uvedená v tomto ustanovení. Ustálil, že „pre posúdenie

prípadného rozporu nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je rozhodujúci

spôsob nadobudnutia veci štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci touto osobou“.

Zmluvy, na základe ktorých získal právny predchodca žalovaných nehnuteľnosti

do vlastníctva, boli uzavreté v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nebolo

preukázané ani to, že pri nadobudnutí nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne

zvýhodnený. Odhad ceny rodinného domu, urobený dňa 22. mája 1964 M. K., pracovníkom

Západoslovenského Krajského národného výboru na sumu

2 482,32 Kčs, bol v súlade s vtedy platnou vyhláškou č. o cenách stavieb

v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, podľa ktorej pre určenie

ceny rodinného domu bola, na rozdiel od neskorších úprav oceňovania nehnuteľností,

rozhodujúca výmera obytnej plochy a zaradenie stavby do tej-ktorej triedy kvality a vek

stavby.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie. Navrhol napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa žalobcu z ním

v konaní uvádzaných skutočností, ktoré zopakoval i v dovolaní, ale ktorým odvolací súd

nevenoval náležitú pozornosť, vyplýva, že jeho právni predchodcovia uplatnili svoje právo

na vydanie vecí v súlade s príslušnými ustanoveniami Odvolací súd sa

podľa žalobcu riadne nevyrovnal s jeho tvrdením, že štát svojím postupom jednoznačne

protiprávne zvýhodnil právnych predchodcov žalobcov pri získaní sporných nehnuteľností,

ale ani s jeho námietkou vznesenou na pojednávaní 2. decembra 2010, že ak súd dospeje

k názoru, že na danú vec nie je možné aplikovať špeciálny , treba

žalobou uplatnené právo posúdiť podľa všeobecného predpisu, .

Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa žalobcu nepredvídateľné,

nedostatočne odôvodnené a spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca

popiera aj správnosť záveru odvolacieho súdu, že právo na vydanie nehnuteľností sa

prekludovalo. Podmienky stanovené odvolacím súdom pre účinnosť doručenia výzvy

na vydanie veci nemajú oporu v reštitučnom predpise. Odvolacím súdom prijatý záver je

podľa žalobcu účelový, lebo obchádza cieľ a zmysel reštitučného zákona. Poukázal

na rozpornosť záverov odvolacieho súdu, ktorý na jednej strane tvrdí, že štát získal sporné

nehnuteľností bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia ,

na druhej strane však uvádza, že táto okolnosť nebránila štátu (ktorý sa nestal ich vlastníkom),

aby s nimi nakladal v prospech právnych predchodcov žalovaných. Ustanovenie § 4 ods. 2

naostatok odvolací súd chybne vyložil tak, že nie je rozhodujúci

spôsob nadobudnutia veci štátom, ale spôsob nadobudnutia veci povinnou osobou.

Odvolací súd potom uznesením zo 17. júna 2011 sp.zn. doplnil svoj

rozsudok z 2. decembra 2010 výrokom, ktorým žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovaným 1/ a 2/, do rúk ich zástupcu, náhradu trov konania „pozostávajúcu zo zaplateného

súdneho poplatku za odvolanie vo výške 436,37 eura“. Na odôvodnenie svojho uznesenia

uviedol, že ním dopĺňa svoj rozsudok rozhodnutím o trovách konania spočívajúcich

v žalovanými zaplatenom súdnom poplatku za odvolanie, o ktorých nebolo rozhodnuté

vo výroku rozsudku.

Žalobca napadol dovolaním i toto rozhodnutie odvolacieho súdu. Žiadal ho zrušiť

majúc za to, že o trovách konania už bolo právoplatne rozhodnuté a rozhodnutie odvolacieho

súdu je tak postihnuté vadou podľa , zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa žalobcu tu neboli

podmienky pre doplnenie rozsudku podľa , ktoré navyše odvolací súd urobil

namiesto rozsudkom iba uznesením.

Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalobcu zamietnuť, pretože odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí správne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel k správnym

skutkovým zisteniam a právnym záverom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolania boli podané včas osobou na tento procesný úkon oprávnenou, preskúmal

napadnutý rozsudok a uznesenie odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(, ) v medziach určených zákonom ( ) a dospel

k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť, pretože spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré pochybenie malo sčasti aj za dôsledok, že nebol

dostatočne zistený skutkový stav. Dovolací súd zrušil aj uznesenie odvolacieho súdu

o trovách konania, keďže toto rozhodnutie nadväzuje na jeho nesprávny rozsudok.

Zo všeobecného hľadiska považuje dovolací súd za potrebné na úvod odôvodnenia

svojho rozhodnutia predovšetkým uviesť, že účelom reštitučných zákonov je zmiernenie

majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období od 25. februára 1948

do 1. januára 1990, teda v pomerne dlhom období neslobody a perzekúcie, pričom v mnohých

prípadoch k týmto majetkovým a iným krivdám dochádzalo na základe „právnych predpisov“,

6

ktoré len ťažko možno podľa súčasných kritérií nazvať „právnymi“. Reštitučné zákony

z obdobia po roku 1989 „otvorili“ pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali, medzi

inými, navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam. Výklad a aplikácia

ustanovení reštitučného zákona musí preto v prvom rade napĺňať jeho účel ().

Súd rozhodujúci o reštitučnom nároku pri interpretácii príslušných zákonných ustanovení sa

musí vyvarovať prílišného formalistického postupu, ktorý môže viesť k zjavnej

nespravodlivosti a vedie v konečnom dôsledku až k popretiu účelu reštitúcií.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie o zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

a zamietnutí žaloby o vydanie veci predovšetkým na závere, že nárok na vydanie veci

zanikol, pretože povinná osoba nebola do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti reštitučného

zákona účinne vyzvaná na vydanie veci. Odvolací súd ale vo svojich úvahách išiel ďalej a tiež

ustálil, že žaloba na vydanie veci by nebola dôvodná ani v prípade, že by výzva na vydanie

veci bola urobená včas. Podľa dovolacieho súdu totiž v postavení povinných osôb podľa § 4

ods. 2 nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy

platnými predpismi alebo preto, že boli protiprávne zvýhodnení. K tomu dodal, že súd

v reštitučných nárokoch nerozhoduje o neplatnosti zmluvy s účinkami ex tunc, ale o prechode

nehnuteľnosti na pôvodného vlastníka s účinkami ex nunc, konkrétne od právoplatnosti

svojho rozhodnutia. Pokračujúc vo svojich úvahách odvolací súd dospel aj k záveru, že

v konaní naostatok nebolo preukázané ani to, že by právny predchodca žalovaných nadobudol

nehnuteľnosti od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi. Pre posúdenie nároku podľa § 4

ods. 2 je podľa odvolacieho súdu rozhodujúce, na základe čoho

nadobudla vec osoba uvedená v tomto ustanovení a „pre posúdenie prípadného rozporu

nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci

štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci touto osobou“. Zmluvy, na základe

ktorých získal právny predchodca žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva, boli uzavreté

v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nebolo preukázané ani to, že pri nadobudnutí

nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne zvýhodnený. Takýto záver vyvodil z toho, že

odhad ceny rodinného domu, urobený dňa 22. mája 1964 M. K., pracovníkom

Západoslovenského Krajského národného výboru sumou 2 482,32 Kčs, bol v súlade s vtedy

platnou vyhláškou č. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve

a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, podľa ktorej pre určenie ceny rodinného domu

bola, na rozdiel od neskorších úprav oceňovania nehnuteľností, rozhodujúca výmera obytnej

plochy a zaradenie stavby do tej-ktorej triedy kvality a vek stavby.

Podstatou dovolania žalobcu je námietka všetkých uvedených právnych záverov

odvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu žalobca namieta správnosť záverov odvolacieho

súdu dôvodne.

K prvotnému dôvodu, na ktorom odvolací súd založil svoj záver na neopodstatnenosti

nároku na vydanie veci (ktorú napokon aj podľa odvolacieho súdu štát prevzal spôsobom

významným z hľadiska reštitučných dôvodov ustanovených ), t.j.

z dôvodu zániku nároku pre jeho neuplatnenie do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti

reštitučného zákona, dovolací súd uvádza, že tento záver odvolacieho súdu je nenáležitý,

sčasti prijatý bez vykonania náležitého dokazovania, a je aj v rozpore s obsahom spisu.

Odvolací súd ohľadne výzvy na vydanie veci z 25. septembra 1991 urobenej

advokátom JUDr. D. R. v zastúpení E. S. a G. S.-K. (č.l. 24 spisu) ustálil, že tento úkon má

nedostatky, pre ktoré treba mať za to, že nárok nebol uplatnený včas. Na odôvodnenie tohto

svojho záveru uviedol, že okrem toho, že

k predmetnému listu advokáta nie je pripojené plnomocenstvo, na základe ktorého bol

advokát oprávnený na urobenie výzvy v mene pôvodných navrhovateliek, „z predmetného

listu nie je ani zrejmé, či a kedy bol predmetný list zaslaný pôvodnému odporcovi 2/ a či

a kedy ho tento prevzal.“ K ostatne uvedenému záveru dovolací súd pripomína vyjadrenie

pôvodnej povinnej osoby J. T. k žalobe z 1. novembra 1991 (č.l. X. spisu), v ktorom je

uvedené: „Listom právneho zástupcu navrhovateliek z 25. septembra 1991 som bol vyzvaný

k vydaniu všetkých vyššie uvedených nehnuteľností s poukazom na ustanovenie § 5 zák.č.

v spojení s “ Z uvedeného podľa dovolacieho súdu

vyplýva, že záver odvolacieho súdu, že nie je ani zrejmé, či bola predmetná výzva doručená

povinnej osobe, je nesprávny.

Pokiaľ odvolací súd poprel účinnosť výzvy urobenej advokátom z dôvodu, že k výzve

nie je pripojené plnomocenstvo preukazujúce, že advokát bol oprávnený na urobenie

uvedeného úkonu v zastúpení oprávnených osôb, dovolací súd poukazuje na to, že

zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť ako podmienku platnosti

plnej moci jej preukázanie tretej osobe; rozhodujúca je objektívna existencia plnej moci a nie

jej predloženie druhej strane. Stačí, ak z prejavu splnomocnenca je zrejmé, že právny úkon

robí menom splnomocniteľa na základe plnej moci. Nie je preto na vadu právneho úkonu, ak

súčasne s týmto úkonom splnomocnenec nepredloží plnú moc. Rozhodujúce je iba to, či

v čase urobenia úkonu splnomocnenca plná moc existovala (pozri napr. rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. uverejnený v časopise Zo súdnej praxe

pod por. č. 12/1997). Pokiaľ teda odvolací súd vyvodil neúčinnosť výzvy urobenej advokátom

v mene oprávnených osôb z dôvodu, že advokát súčasne s výzvou nepredložil povinnému

plnú moc, bez toho, že by zisťoval, či plná moc bola skutočne udelená, pochybil.

Ako poznámku k odvolacím súdom riešenej otázke včasnosti a účinnosti výzvy

povinnej osoby na vydanie veci podľa považuje dovolací súd

za žiaduce pripomenúť aj priebeh doterajšieho konania vo vzťahu k tejto otázke.

Z doterajšieho priebehu konania zachyteného v spise súdu prvého stupňa totiž

vyplýva, že otázka včasnosti a účinnosti urobenia výzvy nebola v konaní po dobu takmer 20

rokov sporná. Z prvšieho rozsudku súdu prvého stupňa z 24. apríla 2001 č.k. 11 C 150/91-

289 vyplýva, že súd, keďže to nikto nenamietal, vychádzal z toho, že oprávnená osoba (G. K.-

S, právna predchodkyňa žalobcu) včas a účinne vyzvala povinnú osobu (J. T., právneho

predchodcu žalovaných) na vydanie veci. V konaní o odvolaní žalovaných, keďže to

žalovanými nebolo rozporované, nebola otázka účinnosti výzvy

na vydanie veci, resp. jej včasnosti, riešená; odvolací súd v svojom uznesení z 23. júna 2005

sp.zn. , ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, vychádzajúc zrejme z toho, že výzva bola urobená včas a účinne (opak toho

z dôvodov jeho rozhodnutia nevyplýva), sa zaoberal inými skutočnosťami významnými

z hľadiska žalobou uplatneného reštitučného nároku. Súd prvého stupňa, konajúci

v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, vo svojom ostatnom rozsudku

zo 16. novembra 2006 č.k. -446 sa už otázkou včasnosti výzvy na vydanie veci

nezaoberal. Včasnosť, resp. účinnosť výzvy nespochybnili žalovaní dokonca ani v novom

odvolaní; urobili tak až na odvolacom pojednávaní konanom 18. novembra 2010.

K tomu dovolací súd pripája tiež poznámku, že podmienky pre vznik nároku

na vydanie veci, teda aj doručenie písomnej výzvy, museli byť splnené najneskoršie do konca

šiestich mesiacov od účinnosti Z toho možno vyvodiť, že výzvu

na vydanie veci mohla oprávnená osoba podať aj pred účinnosťou citovaného reštitučného

zákona. Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách bol schválený 21. februára 1991 a v plnom

znení publikovaný v tlači ešte pred nadobudnutím svojej účinnosti, čo mohlo mať za následok

9

mylnú predstavu niektorých oprávnených osôb o počiatku uplatňovania svojich práv. Preto

striktné trvanie na požiadavke, že sa tak mohlo stať až po účinnosti tohto zákona, by malo

za následok nutnosť opakovaného podania výzvy. Takýto postup by bol však podľa názoru

dovolacieho súdu príliš formalistický, odporujúci zmyslu reštitučného zákona. Okamihom

účinnosti uvedeného zákona sa tzv. predčasný právny úkon, teda výzva na vydanie veci, stal

perfektným a tým i záväzným pre povinnú osobu. V nadväznosti na uvedené je treba

posudzovať i otázku adresnosti právneho úkonu (výzvy) jednak z toho hľadiska, či sa tento

písomný prejav oprávnených osôb dostal do sféry povinnej osoby a či sa tak stalo z hľadiska

vôle oprávnených osôb, teda voči komu chceli prejaviť svoju vôľu.

Nemožno preto nechať bez povšimnutia doterajšie zistenia vyplývajúc z obsahu spisu,

podľa ktorých oprávnené osoby vyvinuli v danej veci značnú snahu o reštitúciu svojich práv

a vyzývali všetky subjekty, ktoré mohli prichádzať do úvahy ako osoby povinné na vydanie

nehnuteľností, vlastníctva ktorých boli zbavení. Tomu nasvedčuje napr. ich žiadosť o vrátenie

majetku z „28. 11. 1990“ (ohľadne ktorej odvolací súd ani nezisťoval, komu bola určená),

žiadosť o vrátenie majetku z 29. marca 1991 adresovaný Ministerstvu pre správu

a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky a pod.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o otázku

včasnosti a účinnosti uplatnenia nároku na vydanie veci, spočíva rozhodnutie odvolacieho

súdu na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorá vada mala sčasti za dôsledok, že skutkový

stav nebol dostatočne zistený, či je daný dôvod na zrušenie jeho rozsudku v zmysle

ustanovenia

Hoci odvolací súd zamietol žalobu z dôvodu zániku nároku na vydanie veci pre jeho

neuplatnenie v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, nazvyš alternatívne sa zaoberal

i hodnotením zákonných podmienok pre vydanie veci podľa ,

pričom dospel k záveru, že v postavení povinných osôb podľa

Zb. nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo

preto, že boli protiprávne zvýhodnení. K tomu dodal, že súd v reštitučných nárokoch

nerozhoduje o neplatnosti zmluvy s účinkami ex tunc, ale o prechode nehnuteľnosti

na pôvodného vlastníka s účinkami ex nunc, konkrétne od právoplatnosti svojho rozhodnutia.

Podľa povinnými osobami sú tiež fyzické osoby,

10

ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za okolností uvedených

v § 6 zákona, a to v prípadoch, keď tieto osoby nadobudli vec buď v rozpore s vtedy platnými

predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa, ďalej aj osoby

blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec previedli.

Z uvedeného vyplýva, že v rovnakom postavení ako osoba, ktorá získala vec od štátu

buď v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo v dôsledku protiprávneho zvýhodnenia, sú

aj osoby tejto osobe blízke, na ktoré zmienená fyzická osoba majetok previedla. Táto dikcia

skutočne znamená, že v uvedenom postavení nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali

v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo preto, že boli protiprávne zvýhodnení. Dedičstvo

sa totiž podľa nadobúda smrťou poručiteľa a dedenie spočíva

na princípe prechodu majetku poručiteľa na dediča. Pre dediča osoba, ktorá vec získala

od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo za situácie, že bola protiprávne

zvýhodnená, teda režim vyššie citovaného ustanovenia neplatí, čiže

taký dedič nemôže byť povinnou osobou podľa a nemožno proti

nemu úspešne podať návrh na vydanie veci podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách. Uvedené ale platí len potiaľ, pokiaľ by nárok na vydanie veci

smeroval voči fyzickej osobe, ktorá vec (tvoriacu predmet reštitučného nároku) zdedila ešte

pred uplatnením nároku na jej vydanie v súdnom konaní v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2

zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.

V preskúmavanej veci ale o ide o iný právny základ práv a povinností účastníkov, ako

to ustálil odvolací súd.

Nehnuteľnosti, o vydanie ktorých ide v preskúmavanom konaní, nadobudli od štátu

na základe kúpnej zmluvy z 15. júla 1964 J. T. a jeho manželka A. T., rod. J.. J. T. bol na

vydanie vecí vyzvaný a bola voči nemu, okrem iného, bola podaná aj žaloba na splnenie

povinnosti vydať vec. J. T. zomrel až v priebehu konania o reštitučnom nároku, dňa 29. mája

1992, žalovaný 1/ a 2/ sú jeho dedičmi.

, ktorý vo vzťahu k je lex specialis,

upravuje v prvej hlave druhej časti oblasť občianskoprávnych vzťahov. V tomto rozsahu,

resp. minimálne v tomto rozsahu, je tento zákon predpisom občianskoprávnym. V tých

oblastiach občianskoprávnych vzťahov, v ktorých tento zákon nemá špeciálnu úpravu, je

11

potrebné postupovať analogickým použitím ustanovení Obč. zák., s ohľadom na jeho

ustanovenie § 853.

v ustanovení umožňuje oprávnenej osobe uplatniť

nárok podaním výzvy na vydanie veci u povinnej osoby, teda aj povinnej osoby v zmysle

ustanovenia § 4 ods. 2 zákona, a to do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona, ak tak

v ustanovenej lehote neurobí, jej nárok zanikne. Písomnou výzvou sa nárok uplatňuje (aj

konkretizuje) a úkonmi podľa § 5 ods. 3 alebo 4 sa ďalej realizuje. Takto realizovaný nárok,

ako všetky nároky, okrem tých, ktoré sú úzko spojené s osobou oprávneného, prechádza

na dediča. Rovnako tomuto nároku zodpovedajúca povinnosť, záväzok, ktorý nie je spojený

s osobou povinného, prechádza na dediča. Ani v prípade povinnosti pri zmiernení následkov

niektorých majetkových a iných krívd nejde o povinnosti úzko spojené jedine s osobou

povinnej osoby. Pri dedení podľa ustanovení Obč. zák., ktoré sú ovládané zásadou

univerzálnej sukcesie, dochádza k výmene zaviazaného subjektu v celej šírke a vo všetkých

zložkách jeho právnych vzťahov. Právni nástupcovia zomrelej povinnej osoby už nevystupujú

ako povinné osoby v zmysle reštitučného zákona, ale ako dedičia zomrelej povinnej osoby.

Pri inom výklade by bola možnosť nápravy majetkových krívd značne obmedzená

a závislá od náhodilej ničím neovplyvniteľnej udalosti, čo zrejme zákonodarca nemal

na mysli. Aj v tomto smere je potrebné poukázať na účel a poslanie

Vyššie uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že smrťou povinnej osoby

prechádza povinnosť zodpovedajúca riadne uplatnenému reštitučnému nároku na jej právneho

nástupcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2008,

sp.zn. , uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky, zväzok 5, ročník 2008, str. 36, pod publikačným číslom 50/2008).

Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej alternatívne zaoberal aj

hodnotením ďalšej zo zákonných podmienok pre vydanie veci podľa § 4 ods. 2 zákona

č., pričom dospel k záveru, že v konaní naostatok nebolo preukázané ani to, že by

právny predchodca žalovaných nadobudol nehnuteľnosti od štátu v rozpore s vtedy platnými

predpismi. Pre posúdenie nároku podľa je podľa odvolacieho

súdu rozhodujúce, na základe čoho nadobudla vec osoba uvedená v tomto ustanovení. Ustálil,

že „pre posúdenie prípadného rozporu nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je

12

rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci

touto osobou“. Zmluvy, na základe ktorých získal právny predchodca žalovaných

nehnuteľnosti do vlastníctva, boli uzavreté v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi

a nebolo preukázané ani to, že pri nadobudnutí nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne

zvýhodnený.

Podľa dovolacieho súdu sa nemožno bez ďalšieho stotožniť ani s týmito závermi

odvolacieho súdu majúcimi základ v jeho parciálnom konštatovaní, že „pre posúdenie

prípadného rozporu nadobudnutia veci fyzickou osobou v danej veci nie je rozhodujúci

spôsob nadobudnutia veci štátom, ale je rozhodujúci spôsob nadobudnutia veci touto osobou“.

Kto je povinnou osobou určuje zákon š. v svojom ustanovení

(a v určitých prípadoch v ustanovení § 13 ods. 3). Pri fyzických osobách je zákonným

predpokladom ich povinnosti vydať vec skutočnosť, že nadobudli vec (v rozpore s vtedy

platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia) od štátu, „ktorý získal

oprávnenie s ňou nakladať za okolností uvedených v § 6 tohto zákona“ (porovnaj znenie § 4

ods. 2 zákona).

Dovolací súd za náležitý nepovažuje ani záver odvolacieho súdu, že zmluvy,

na základe ktorých získal právny predchodca žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva, boli

uzavreté v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a nebolo preukázané ani to, že

pri nadobudnutí nehnuteľností bol nadobúdateľ protiprávne zvýhodnený.

Zmyslom ustanovenia je postihnúť aj tie prípady,

keď orgány totalitného štátu pripustili prevod majetku štátu na fyzické osoby aj za cenu

porušenia tých predpisov, ktoré dokonca sám kreoval. Nerešpektovanie vtedy platných

predpisov sa mohlo prejaviť tak v samotnom nadobúdacom akte, ako aj v postupe štátnych

orgánov, ktorý prevodu predchádzal a ktorý vedome sledoval cieľ vytvoriť také predpoklady,

aby následný prevod, aspoň formálne, zodpovedal ustanoveniam platného práva. Porušenie

predpisov pritom nemuselo mať podobu zjavného nerešpektovania pozitívneho práva; mohlo

ísť aj o skrytú formu, teda obchádzanie platných predpisov za tým účelom, aby bol

dosiahnutý výsledok, ktorý by pri dôslednom rešpektovaní predpisov nebolo možné docieliť.

Pri posudzovaní podmienok daných ustanovením treba preto

vychádzať z objektívne daných skutočností.

Odvolací súd svoj záver o tom, že zmluvy, na základe ktorých získal právny

predchodca žalovaných nehnuteľnosti do vlastníctva, boli uzavreté v súlade s vtedy platnými

právnymi predpismi a že nebolo preukázané ani to, že pri nadobudnutí nehnuteľností bol

nadobúdateľ protiprávne zvýhodnený, odôvodnil len hodnotením správnosti odhadu ceny

rodinného domu, urobeného dňa 22. mája 1964 M. K., pracovníkom Západoslovenského

Krajského národného výboru bizarnou sumou 2 482,32 Kčs, majúc za to, že odhad bol

v súlade s vtedy platnou vyhláškou č. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o

náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, podľa ktorej pre určenie ceny rodinného domu bola,

na rozdiel od neskorších úprav oceňovania nehnuteľností, rozhodujúca výmera obytnej

plochy a zaradenie stavby do tej-ktorej triedy kvality a vek stavby. Pri riešení otázky, či

právny predchodca žalovaných nenadobudol nehnuteľnosti v rozpore s vtedy platnými

predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia, sa nevyrovnal s ďalšími zisteniami,

ktoré vyšli najavo v priebehu konania a v záujme zistenia rozhodujúcich skutočností pre

posúdenie uvedených otázok nevykonal prípadné ďalšie do úvahy prichádzajúce dokazovanie.

Dovolací súd poukazuje v tejto súvislosti predovšetkým na postup orgánov štátu

pri získaní a odovzdávaní sporných vecí do vlastníctva právneho predchodcu žalovaných

vyplývajúci z dosiaľ zistených skutočností.

Z obsahu preskúmaného spisu zatiaľ vyplýva, že Miestny národný výbor v R. prijal

dňa 8. apríla 1964 uznesenie č. 64/R-1964, podľa ktorého rada tohto orgánu prerokovala

žiadosť J. T. a „vzhľadom k tomu, že prídelca domu č. 156 bol vysťahovaný z R., dom si

nespláca, avšak od nájomníka poberá nájomné 600,-Kčs ročne uznáša sa podať návrh na ONV

na zrušenie prídelu E. S. a jeho pridelenie

do vlastníctva MNV, cieľom jeho odpredaja žiadateľovi“ (č.l.108 spisu). V nadväznosti na to

vydal odbor vodného hospodárstva a pre veci poľnohospodárstva a lesníctva Okresného

národného výboru Bratislava – vidiek rozhodnutie o zrušení prídelu z 25. mája 1964

č. Vod/1241/1964 (č.l. 106 spisu) „pre nesplnenie prídelových podmienok“ – ktoré je

odôvodnené tým, že „prídelca nesplnil podmienky prídelcu“, keďže vykonaním šetrením bolo

zistené, že prídelca (ktorý bol z R. v roku 1952 vysídlený; poznámka dovolacieho súdu) „dal

tieto nehnuteľnosti do prenájmu a inkasoval nájomné“. Odvolanie prídelcu E. S. bolo

vybavené listom zo 16. júna 1964 vedúceho odboru VPLH Okresného národného výboru č.

Vod-1241/1964 (č.l. 340 spisu) v znení: „Na Vaše podanie zo dňa 3/6.1964 Vám sdeľujem,

14

že na dom v R. Ste dosiaľ nič neplatili a preto Vaše odvolanie sa nemôže brať do úvahy. Je

ale pravdou, že od roku 1952 Ste inkasovali nájom, čo ovšem nebolo podľa prídelových

predpisov správne a o dom ste sa nestarali a preto Vaše odvolanie nie je opodstatnené.“

Krátko na to bola 15. júla 1964 uzavretá medzi Československým štátom, v zastúpení

Miestnym národným výborom v R., a kupujúcim J. T. a jeho manželkou A. T. kúpna zmluva

ohľadne domovej nehnuteľnosti (č.l. 112 spisu) a dňa 5. októbra 1965 bola medzi tými istými

účastníkmi uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemkov (č.l. 111 spisu).

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd považuje záver odvolacieho súdu

o nesplnení podmienok reštitúcie majetku žalobcu podľa

prinajmenej za predčasný.

Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, resp. z dôvodu, že odvolací súd v niektorých

otázkach v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nedostatočne zistil skutkový stav

( ). Na zrušený rozsudok odvolacieho súdu nadväzuje jeho uznesenie

o časti trovách konania, ktoré už z toho dôvodu nemôže obstáť a bolo preto tiež zrušené.

K zrušenému uzneseniu odvolacieho súdu dovolací súd iba stručne poznamenáva, že podľa

jeho názoru odvolací súd dospel k plne akceptovateľnému záveru a že jeho závery nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ustanovením Skutočnosť,

že odvolací súd namiesto rozsudku rozhodol o časti trov konania uznesením, nezakladá

bez ďalšieho dôvod vyslovenia jeho nesprávnosti.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. novembra 2012

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

15

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová